Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/200/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108204738 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1108204738.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členiek senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Jany Vlčkovej v právnej veci navrhovateľa: Y. spol. s r.o., so sídlom P. X, W., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného LEGAL CARTEL s.r.o., so sídlom Ľubinská 18, Bratislava, proti odporcovi: F. M., bytom P. XX, W., o zaplatenie 49,79 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21. decembra 2009 č. k. 24C 50/2008-25, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 49,79 eur spolu so 6 % úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 2.4.2005 do zaplatenia titulom náhrady nákladov za nútené odtiahnutie motorového vozidla odporcu zn. Q., typ Q.XXXX, šedej farby, s evidenčným číslom W.-XXX-O. vykonané dňa XX.X.XXXX navrhovateľom ako príkazníkom v zmysle zmluvy o výkone odťahovacej služby zo dňa X.X.XXXX v spojení s jej dodatkom č. 2 zo dňa XX.X.XXXX uzavretej s Q. W. - X. P. ako príkazcom, na základe rozhodnutia príslušníka Policajného zboru v zmysle § 40 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách, z dôvodu, že vozidlo odporcu tvorilo prekážku v cestnej premávke v bratislavskej mestskej časti H.. Vozidlo bolo následne umiestnené v stráženom areáli navrhovateľa - v prevádzke C. D. X v W., kde bolo v rovnaký deň odovzdané odporcovi spolu s protokolom o výdaji vozidla uloženého po nútenom odťahu č. XXXXXXXXXX a faktúrou vystavenou za odťah vozidla v žalovanej sume s dátumom splatnosti do X.X.XXXX, ktorú však odporca neuhradil. Právne posúdil vec podľa § 40 ods. 1, 4, 5 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách a podľa § 3d ods. 5 písm. d) a § 4b ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) s odôvodnením, že jedine správca cesty, resp. miestnej komunikácie, ktorým je buď obec alebo právnická osoba ňou na tento účel založená alebo zriadená, je v prípadoch taxatívne vymenovaných v zákone č. 315/1996 Z.z. oprávnený odstrániť vozidlo z komunikácie na náklady jeho prevádzkovateľa, pričom správca miestnej komunikácie pri odstraňovaní vozidla z komunikácie vystupuje ako orgán verejnej moci a nemôže právomoci správcu komunikácie zmluvne previesť na iný podnikateľský subjekt, a to ani po stránke technickej (čo sa týka zabezpečenia samotného výkonu odstránenia vozidla). Odstránenie vozidla z miestnej komunikácie, čo je vážnym zásahom do vlastníckeho práva a je prípustný len na základe zákona, je teda oprávnená vykonať buď len obec sama ako správca komunikácie alebo právnická osoba ňou na tento účel založená alebo zriadená. Skonštatoval, že takouto právnickou osobou navrhovateľ v tomto prípade nie je. Odstránenie vozidla nie je súkromnoprávnym aktom, pri ktorom by prichádzalo do úvahy zastúpenie podnikateľským subjektom alebo zmluvné poverenie, v zmysle ktorého by bol podnikateľský subjekt oprávnený pôsobiť v oblasti verejnoprávnych vzťahov. Správca cesty totiž pri odstraňovaní motorového vozidla vystupuje ako orgán verejnej správy, ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť za jej výkon a nemôže ju zmluvne previesť. Dospel k záveru, že v predmetnej veci bolo preukázané, že navrhovateľ nie je obec ani právnická osoba obcou na účel výkonu správy pozemných komunikácií založená alebo zriadená a teda správca komunikácie nebol oprávnený previesť na navrhovateľa právomoci správcu komunikácie, v dôsledku čoho navrhovateľ nebol oprávnený odtiahnuť motorové vozidlo odporcu a nie je ani oprávnený požadovať od neho náhradu nákladov za tento úkon. Podľa § 40 ods. 5 zákona č. 315/1996 Z.z. o odstránení vozidla môže rozhodnúť aj policajt, ale odstráni ho, teda technicky jeho odstránenie zrealizuje, vždy len správca cesty na náklady toho, kto spôsobil prekážku cestnej premávky. Zákon č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách patrí do oblasti verejného práva. Správca cesty pri odstraňovaní vozidiel vystupuje v pozícii orgánu verejnej správy, ktorý má vo vzťahu k prevádzkovateľovi odstraňovaného vozidla nadriadené postavenie a jeho postavenie a rozhodovanie je nezávislé od vôle prevádzkovateľa vozidla. Nevznikajú tu teda súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy, pričom výkon právomocí vyplývajúcich z verejnoprávnych predpisov nemožno preniesť na tretie osoby na súkromnoprávnom základe. Uzavrel, že keďže jednou zo základných podmienok konania je civilno-procesná subjektivita, ktorej predpokladom je hmotno-právna subjektivita vo význame spôsobilosti mať práva a povinnosti podľa hmotného práva a keďže mal za to, že nemožno navrhovateľovi uznať za právne relevantné také postavenie, ktoré by ho oprávňovalo uplatňovať si zaplatenie nákladov súvisiacich s vykonaním núteného odťahu motorového vozidla, nakoľko navrhovateľ nebol oprávnený odtiahnuť motorové vozidlo odporcu, tak práve pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa bolo potrebné návrh zamietnuť. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p., podľa úspechu v konaní, avšak úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania, pretože mu v konaní žiadne nevznikli. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, žiadal tento zmeniť a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov tak prvostupňového ako aj odvolacieho konania. Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil, ďalej, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako aj, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené. Upozornil na § 124 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z.z., podľa ktorého ak v tomto zákone nie je ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní, ako aj na ods. 6 písm. a) uvedeného ustanovenia zákona, podľa ktorého všeobecné predpisy o správnom konaní sa nepoužijú na odstránenie prekážky cestnej premávky a vozidla. V zmysle uvedeného je teda podľa jeho názoru odstraňovanie prekážky cestnej premávky a vozidla vyňaté z verejnoprávnej normy, ktorou zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) jednoznačne je, a preto predmetná činnosť môže byť upravená v zmysle súkromnoprávnej normy a je na správcovi komunikácie, akou formou v zmysle súkromnoprávnych noriem si upraví zmluvné vzťahy s iným subjektom. X. Q. W. - X. P. ako správca komunikácie bola preto oprávnená zmluvne poveriť navrhovateľa odstránením vozidla, ktoré v zmysle § 124 ods. 6 písm. a) zákona č. 315/1996 Z.z. nespadá do oblasti verejného práva. Zmluva o výkone odťahu uzatvorená medzi Q. W. - X. P. ako príkazcom a navrhovateľom ako príkazníkom teda v žiadnom prípade neodporuje § 40 zákona č. 315/1996 Z.z., ani inému právnemu predpisu a je platná v súlade s právnym poriadkom SR. Svoj právny názor opiera aj o právny názor Ústavného súdu SR vyjadrený v náleze sp. zn. III. ÚS 300/07 zo dňa 14.2.2008. Zároveň poukázal na čl. V ods. 3 zmluvy o výkone odťahovacej služby, v zmysle ktorého spoločnosť Q. W. - X. P. ako správca komunikácie postúpil na navrhovateľa pohľadávky, ktoré vzniknú v súvislosti s odstraňovaním motorových vozidiel, teda aj pohľadávku voči odporcovi, ktorá je predmetom konania. Má za to, že z tejto príkaznej zmluvy je nad všetku pochybnosť zrejmé, že na jej základe došlo k postúpeniu pohľadávok vzniknutých neuhradením nákladov núteného odťahu na navrhovateľa. Napriek tejto skutočnosti, s cieľom vylúčiť akékoľvek pochybnosti, uzavrela spoločnosť Q. W. - X. P. ako postupca s navrhovateľom ako postupníkom podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka zmluvu o postúpení pohľadávok, na základe ktorej správca komunikácie postúpil aj pohľadávku voči odporcovi na navrhovateľa. Navrhovateľ sa tak stal veriteľom pohľadávky voči odporcovi, ktorú od postupcu nadobudol, na základe čoho má za to, že je v konaní aktívne legitimovaným. Záverom poukázal na skutočnosť, že zo strany súdu prvého stupňa nedošlo k poučeniu účastníka konania v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. napriek tomu, že súd je povinný tak urobiť v prípade, ak sa nenariaďuje pojednávanie, najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Z uvedeného dôvodu nedošlo k predloženiu všetkých dôkazov, ktorými navrhovateľ disponuje v konaní na súde prvého stupňa, z dôvodu ktorého predkladá v odvolacom konaní ďalšie dôkazy a to zmluvu o výkone odťahovacej služby zo dňa X.X.XXXX, poverenie správcu komunikácie zo dňa X.X.XXXX, zriaďovaciu listinu zo dňa XX.X.XXXX, zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa XX.XX.XXXX a znalecký posudok č. X/XXXX. Odporca sa k podanému odvolaniu, ktoré mu bolo doručené dňa 1.6.2011, nevyjadril. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p. vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, nakoľko napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa na zaplatenie žalovanej istiny, vykonané dôkazy správne vyhodnotil a odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nie je obcou a ani právnickou osobou založenou alebo zriadenou obcou za účelom správy pozemných komunikácií, keďže ide o obchodnú spoločnosť, ktorá nebola obcou na správu pozemných komunikácií zriadená ani založená a správca cesty na ňu nemohol takéto kompetencie vyplývajúce zo zákona preniesť, a teda navrhovateľ nie je aktívne legitimovaný v konaní o zaplatenie náhrady nákladov za nútené odtiahnutie motorového vozidla odporcu. Podľa § 40 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase odtiahnutia vozidla), kto spôsobil prekážku cestnej premávky, je povinný ju bezodkladne odstrániť. Ak to neurobí, odstráni ju na jeho náklady správca cesty. Podľa § 40 ods. 4 písm. a) cit. zák., správca cesty môže odstrániť vozidlo, ktoré je ponechané na ceste vrátane chodníka, na náklady jeho prevádzkovateľa, ak je ponechané namieste, kde je zastavenie alebo státie zakázané. Podľa § 40 ods. 5 cit. zák., ak vozidlo tvorí prekážku cestnej premávky alebo ak ide o vozidlo uvedené v ods. 4, môže o jeho odstránení rozhodnúť aj policajt. Také vozidlo správca cesty odstráni na náklady jeho prevádzkovateľa. V zmysle § 4b zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon), sú miestnymi komunikáciami všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácií. Podľa § 3d ods. 5 písm. d) cestného zákona, správu pozemných komunikácií vykonávajú, ak ide o prejazdné úseky ciest vo vlastníctve obce, o miestne komunikácie a účelové komunikácie vo vlastníctve obce - obce, prípadne právnické osoby nimi na tento účel založené alebo zriadené. Z citovaných ustanovení celkom jednoznačne vyplýva, že jedine správca cesty, ktorým je obec alebo právnická osoba ňou na tento účel založená alebo zriadená, je v uvedených prípadoch oprávnený odstrániť vozidlo na náklady prevádzkovateľa, pričom o jeho odstránení môže rozhodnúť aj policajt. Súd prvého stupňa sa správne vo svojom rozhodnutí opieral o závery Najvyššieho súdu SR vyslovené v rozhodnutí zo dňa 26.2.2004 sp. zn. 3Cdo 70/2003, v ktorom uviedol, že odstránenie vozidla bez súhlasu jeho prevádzkovateľa je vážnym zásahom do vlastníckych práv, ktorý je prípustný len na základe zákona a pretože § 40 zákona o premávke na pozemných komunikáciách spadá do oblasti verejného (správneho) práva, nevznikajú v súvislosti so správou týchto komunikácií súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy. Odstránenie vozidla nie je súkromnoprávnym aktom, pri ktorom by prichádzalo do úvahy zastúpenie podnikateľským subjektom alebo zmluvné poverenie, v zmysle ktorého by bol podnikateľský subjekt oprávnený pôsobiť v oblasti verejnoprávnych vzťahov. Správca cesty pri odstraňovaní vozidla vystupuje ako orgán verejnej moci (správy), ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť za jej výkon a nemôže ju zmluvne previesť na iného, a to ani po stránke technickej (čo sa týka samotného výkonu odtiahnutia vozidla). Takéto opatrenie vzhľadom na povahu vzťahov, v rámci ktorého má k nemu dôjsť, je oprávnená vykonať buď obec sama alebo právnická osoba ňou pre tento účel založená alebo zriadená. Uvedené platí bez ohľadu na znenie § 124 ods. 6 písm. a) zákona č. 315/1996 Z.z., podľa ktorého sa na odstránenie prekážky cestnej premávky nepoužijú všeobecné predpisy o správnom konaní, na základe čoho odvolací súd túto námietku navrhovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú. Toto ustanovenie totiž nemožno vykladať tak, že by odstraňovanie prekážky cestnej premávky a vozidla bolo vyňaté z verejnoprávnej normy hmotnoprávnej povahy, ale toto ustanovenie je potrebné v súlade s pravidlami výkladu právnych noriem vykladať len tak, že na odstránenie prekážky cestnej premávky a vozidla sa nepoužijú všeobecné predpisy v správnom konaní, ktorým je nepochybne predovšetkým zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) a účelom tejto úpravy bolo vylúčiť pôsobnosť tohto procesného predpisu pri odstraňovaní prekážok cestnej premávky v otázkach týkajúcich sa úpravy začatia správneho konania, zisťovania skutkového stavu, vydávania rozhodnutia, opravných prostriedkov a podobne, tzn., že sledovaným cieľom bolo zabezpečenie efektívneho odstránenia prekážok cestnej premávky bez toho, aby toto mohlo byť zmarené, resp. predlžované využitím práv daných účastníkovi správneho konania v iných prípadoch správneho konania, resp. v konaniach upravených normami správneho poriadku. Keďže správca komunikácie vykonávajúci verejnú správu pozemných komunikácií, je pri tomto výkone orgánom verejnej správy, nevzťahuje sa na neho možnosť daná v čl. 2 ods. 3 Ústavy SR (každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané), ale vzťahuje sa neho čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a teda pri výkone preneseného výkonu štátnej správy nemôže postupovať nad rámec zákona, tzn. používať analogicky inštitút súkromného práva napr. zmluvné zastúpenie, poverenie a splnomocnenie. Každý orgán štátu má totiž Ústavou SR alebo zákonom určený rozsah právomocí, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že tieto právne normy upravujú aj spôsob, akým štátne orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré môžu používať. Konanie orgánu štátu v medziach a v rozsahu ustanovenom zákonom, bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty a tento ústavný príkaz zároveň vylučuje stav, aby orgán štátu mohol konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom predpísaným a ustanoveným postupom. Z uvedeného vyplýva, že správca pozemnej komunikácie by mohol zákonom zverený mu výkon verejnej moci a správy zmluvne preniesť na podnikateľské alebo iné subjekty len vtedy, ak by mu to zákon výslovne dovolil alebo priamo ukladal. Z § 3d cestného zákona a z § 40 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z.z. nepochybne vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo taxatívnym výpočtom určiť, kto je oprávnený vykonávať správu komunikácií a kto je správcom cesty, s tým, že odtiahnutie je oprávnený vykonávať jedine správca cesty, tzn., že výkladom tohto ustanovenia možno dospieť k záveru, že jeho úmyslom bolo vylúčiť iné osoby, ktoré by sa podieľali na správe komunikácií a ktoré by boli oprávnené odstrániť prekážku cestnej premávky, okrem obce samotnej alebo právnickej osoby obcou na tento účel založenej alebo zriadenej. V zmysle zákona č. 135/1961 Zb. nebol teda správca komunikácie, v tomto prípade Q. W. - X. P., resp. právnická osoba zriadená za účelom správy a údržby miestnych komunikácií III. a IV. triedy, oprávnený zveriť správu pozemných komunikácií inému než zákonom vymedzenému subjektu. Pokiaľ správca komunikácie zveril zmluvou výkon núteného odťahu navrhovateľovi, postupoval v rozpore so zákonom č. 135/1961 Zb. a preto je zmluva o výkone odťahovacej služby zo dňa X.X.XXXX neplatná pre jej rozpor so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že odťah bol vykonaný v rozpore so zákonom na základe neplatnej zmluvy s navrhovateľom, pohľadávka na zaplatenie náhrady nákladov tohto nezákonného odťahu správcovi komunikácie voči odporcovi ani nevznikla, a preto túto pohľadávku správca komunikácie nemohol platne postúpiť navrhovateľovi na základe zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa čl. 5 ods. 1 zmluvy o výkone odťahovacej služby totiž odstránenie vozidla zahŕňalo okrem jeho odtiahnutia aj jeho skladovanie, stráženie, evidenciu, prenájom, príjem a vydanie vozidiel, avšak tieto ďalšie služby nemožno považovať za skutočné náklady na odstránenie vozidla, ktoré má znášať prevádzkovateľ, ktorý si takéto ďalšie služby neobjednal. Navyše navrhovateľ si účtoval náhradu nákladov jemu vzniknutých za celkové poskytnuté služby (odťah, skladovanie, stráženie, vydanie, atď.) na svoj účet a vo svojom mene. Pokiaľ teda súd prvého stupňa dospel k právnemu záveru, že navrhovateľ nebol oprávnený uplatňovať si zaplatenie nákladov súvisiacich s vykonaním núteného odťahu vozidla odporcu a na tomto závere návrh navrhovateľa zamietol, rozhodol vecne správne. Odhliadnuc od základnej premisy svedčiacej pre záver o zamietnutí návrhu, teda že navrhovateľ vykonal odtiahnutie motorového vozidla odporcu neoprávnene, žiada sa poukázať aj na tú skutočnosť, že súčasťou súdneho spisu nie je žiadna fotodokumentácia odtiahnutého vozidla, z ktorej by jasne vyplývalo, že vozidlo skutočne tvorilo prekážku cestnej premávky a teda, že podmienky podľa § 40 zákona č. 315/1996 Z.z. boli splnené. Nie je ani jasné z akej ulice bolo vozidlo odtiahnuté, len to, že to bolo v H., pričom navrhovateľ neosvedčil žiadnymi dôkazmi, že správca komunikácie bol oprávnený vykonávať správu aj na ulici a v mestskej časti, v rámci ktorej k odťahu vozidla odporcu došlo, tzn. je otázna územná pôsobnosť, na ktorej bolo možné odťahovanie vozidiel vykonávať. Rovnako odvolací súd pripomína, že aj pokiaľ ide o výšku nákladov za odtiahnutie vozidla, táto by mala byť individuálne vyčíslená v každom jednotlivom prípade odtiahnutia toho-ktorého vozidla (závisí to od vzdialenosti miesta, z ktorého sa odtiahnutie uskutočňuje a od prostriedkov, ktoré sú použité na odtiahnutie), preto by sa mali zisťovať individuálne náklady, ktoré boli skutočne, preukázateľne a v konkrétnom prípade priamo vynaložené na odstránenie vozidla. Aj zo širších okolností prípadu (opakujúcich sa obdobných prípadov súvisiacich s núteným odťahom motorových vozidiel navrhovateľom) a s prihliadnutím na ustanovenie čl. 5 ods. 3 zmluvy o výkone odťahovacej služby o postúpení pohľadávok (budúcich, neidentifikovateľných), ktoré vzniknú v súvislosti s výkonom činnosti podľa tejto zmluvy, a napokon aj na dodatočnú zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa XX.XX.XXXX je zrejmé, že zo strany Q. W. - X. P. a navrhovateľa ide o úkon, ktorým má byť obídený zákon o správe pozemných komunikácií v tom, že nútený odťah môže nariadiť a vykonať len správca komunikácie na náklady prevádzkovateľa a to vo svojom mene a na svoj účet a nemožno túto originálnu zákonom zverenú právomoc previesť (ani po technickej stránke) na tretiu osobu. Išlo o čiste podnikateľskú činnosť navrhovateľa v rozpore s úmyslom zákonodarcu, aby vodiči - prevádzkovatelia vozidiel okrem sankcie za prípadný priestupok na úseku dopravy ( nesprávne parkovanie ) znášali aj skutočné náklady správcu cesty za odťah vozidla. Pokiaľ sa jedná o nález Ústavného súdu SR zo dňa 14.2.2008 sp. zn. III. ÚS 300/07, z jeho odôvodnenia jasne vyplýva, že dôvodom zrušenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave v obdobnej veci boli len procesné dôvody - nedostatky a to neúplné odôvodnenie rozhodnutia vzhľadom k právnemu názoru obsiahnutému v rozsudku krajského súdu, tzn., že napadnuté rozhodnutie nebolo zrušené pre nesprávne právne závery krajského súdu pokiaľ sa jednalo o meritum veci, ale že rozhodnutie krajského súdu v časti vyhlásenia zmluvy o výkone odťahovacej služby za neplatnú nebolo vraj riadne zdôvodnené a nespĺňalo tak požiadavky kladené na spravodlivý súdny proces. Na námietku navrhovateľa, že zo strany súdu prvého stupňa nedošlo vo vzťahu k nemu k poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. odvolací súd poznamenáva, že vzal do úvahy dôkazy ním doložené v odvolacom konaní, avšak relevantnosť informácií v listinách obsiahnutých nebola pre predmetné konanie významná. S ohľadom na uvedené odvolací súd nezistil, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. podľa ktorého úspešnému odporcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu však odvolací súd nepriznal pre absenciu návrhu podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p. na rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania v odvolacom konaní. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.