Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/417/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208217240 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1208217240.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci navrhovateľa: Mestská časť Bratislava - Staré Mesto, Vajanského nábrežie 3, Bratislava, zastúpeného LEGAL CARTEL s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Ľubinská 18, Bratislava, proti odporcovi: KODEM Družstvo, so sídlom Ivánska cesta 15, Bratislava, IČO: 31 338 232, zast. Okenica Šula & Co., s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Zámocká 7074/30, Bratislava, o zaplatenie 99,58 Eur s prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 25. apríla 2013, č.k. 16C/113/2009-200, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 29,29 Eur, k rukám právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zo dňa 25. apríla 2013 č.k. 16C 113/2009-200 zamietol súd prvého stupňa návrh navrhovateľa; ktorým sa domáhal od odporcu zaplatenia sumy 99,58 Eur s prísl., a to titulom náhrady nákladov za nútený odťah motorového vozidla; a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania spolu vo výške 271,26 Eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, keď vykonaním dokazovaním zistil, že spoločnosť ASTER spol. s r.o. vykonala dňa 15.12.2005 odťah motorového vozidla zn. Chrysler, EČV: BA 090FK patriaceho odporcovi, a to z dôvodu, že tvorilo prekážku v cestnej premávke na Grösslingovej ul. v Bratislave, pričom podľa protokolu o odovzdaní vozidla bolo vozidlo vydané odporcovi dňa 15.12.2005 s tým, že tento pri prevzatí vozidla neuhradil náklady za jeho nútený odťah v sume 3.000,- Sk (99,58 Eur). Ďalej zistil, že navrhovateľ ako správca komunikácie zriadil na vykonanie správy a údržby miestnych komunikácii rozpočtovú organizáciu VEPOS Bratislava - Staré Mesto, ktorá v rámci predmetu svojej činnosti uzavrela dňa 05.01.2003 so spoločnosťou ASTER spol. s r.o. príkaznú zmluvu o výkone odťahovej služby, ktorou poverila túto spoločnosť realizáciou núteného odťahu motorových vozidiel na cestách v správe správcu komunikácie. Takto zistený skutkový stav posúdil po právnej stránke podľa ust. § 40 ods. 1, 4 písm. a/, ods. 5 zák. č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách (ďalej len „zák. č. 315/1996 Z.z.“), v spojení s ust. § 3 ods. 2, § 3d ods. 3, 5 písm. d/, § 4b ods. 1 zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (ďalej len „cestný zákon“) a dospel k záveru, že odporca dôvodne namietal premlčanie nároku navrhovateľa; keď k vzniku omeškania odporcu so zaplatením faktúry za nútený odťah motorového vozidla došlo dňa 30.12.2005 (keď predmetná faktúra bola splatná dňom 29.12.2005), pričom týmto dňom sa mohol navrhovateľ domáhať zaplatenia uplatňovanej sumy podaním návrhu na súd, a to v rámci trojročnej premlčacej lehoty; nakoľko návrh na začatie konania bol pôvodne uplatnený na súde neoprávnenou osobou bez právneho titulu, a preto nemohlo dôjsť k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty navrhovateľa, ktorá lehota uplynula dňa 31.12.2008. Ďalej konštatoval, že správa verejných komunikácií patrí do oblasti správneho práva a rovnako správca cesty pri odstraňovaní vozidla vystupuje ako orgán verejnej moci (správy) a jedine správca , ktorým je obec, alebo právnická osoba na tento účel založená alebo zriadená, sú v prípadoch taxatívne vymenovaných v zák. č. 315/1996 Z.z. oprávnení odstrániť vozidlo na náklady jeho prevádzkovateľa, pričom uvedené platí bez ohľadu na znenie ust. § 124 ods. 6 písm. a/ zákona č. 315/1996 Z.z.; podľa ktorého všeobecné predpisy o správnom konaní sa nepoužijú na odstránenie prekážky cestnej premávky; nakoľko toto ustanovenie upravuje len vylúčenie aplikácie uvedených procesných noriem na postup pri odstraňovaní prekážky cestnej premávky, avšak charakter verejnoprávny alebo súkromnoprávny daného právneho vzťahu vyplýva z hmotnoprávnych noriem, ktorým je tento vzťah upravený. Uvedené ustanovenie nemožno vykladať neprípustne tak, že by odstraňovanie prekážky cestnej premávky bolo vyňaté z verejnoprávnej normy hmotnoprávnej povahy, ale toto ustanovenie je potrebné v súlade s pravidlami výkladu právnych noriem logicky, gramaticky a systematicky vykladať len tak, že na odstránenie prekážky cestnej premávky sa nepoužijú všeobecné predpisy o správnom konaní, ktorým je nepochybne predovšetkým zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) a účelom tejto úpravy bolo vylúčiť pôsobnosť tohto procesného predpisu pri odstraňovaní prekážok cestnej premávky v otázkach týkajúcich sa úpravy začatia správneho konania, zisťovania skutkového stavu, vydávania rozhodnutia, opravných prostriedkov a pod., tzn., že sledovaným cieľom bolo zabezpečenie efektívneho odstránenia prekážok cestnej premávky bez toho, aby toto mohlo byť zmarené, resp. predlžované využitím práv daných účastníkovi správneho konania v iných prípadoch správneho konania, resp. v konaniach upravených normami správneho poriadku. Uviedol, že keďže správca komunikácie vykonávajúci verejnú správu, je orgán verejnej správy, nevzťahuje sa na neho čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, z ktorého vyplýva, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, ktoré ustanovenie sa vzťahuje na súkromnoprávne vzťahy, ale vzťahuje sa na neho čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom ktorý ustanoví zákon, keď každý orgán štátu má ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon. Mal za to, že konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom, pričom v zmysle uvedeného by správca verejných komunikácií mohol zákonom jemu zverený výkon verejnej moci (správy) zmluvne preniesť na podnikateľské alebo iné subjekty len vtedy, ak by mu to zákon dovolil alebo priamo ukladal. Podľa jeho názoru z ust. § 3d cestného zákona a § 40 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z.z. nepochybne vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo taxatívnym výpočtom určiť, kto je oprávnený vykonávať správu komunikácií a kto je správcom cesty s tým, že odtiahnutie je povinný vykonávať jedine správca cesty, tzn. že výkladom tohto ustanovenia možno dospieť k záveru, že jeho úmyslom bolo vylúčiť iné osoby, ktoré by sa podieľali na správe komunikácie a ktoré by boli oprávnené odstrániť prekážku cestnej premávky, okrem právnickej osoby správcom na tento účel založenej alebo zriadenej. Vzhľadom na uvedené mal za to, že odstránenie vozidla nie je súkromnoprávnym aktom; pri ktorom by prichádzalo do úvahy zastúpenie podnikateľským subjektom alebo zmluvné poverenie, v zmysle ktorého by bol podnikateľský subjekt oprávnený pôsobiť v oblasti verejnoprávnych vzťahov; a správca cesty pri odstraňovaní vozidla vystupuje ako orgán verejnej moci (správy), ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť za jej výkon a nemôže ju zmluvne previesť na iného, a to ani po stránke technickej (čo do samotnej realizácie odtiahnutia vozidla), pričom v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 70/2003, v ktorom tento uviedol, že odstránenie vozidla bez súhlasu jeho prevádzkovateľa je vážnym zásahom do vlastníckych práv, ktorý je prípustný len na základe zákona, a pretože § 40 zákona o premávke na pozemných komunikáciách spadá do oblasti verejného (správneho) práva, nevznikajú v súvislosti so správou týchto komunikácií súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy. Vychádzajúc zo záverov citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu a po posúdení predmetnej Zmluvy o výkone odťahovej služby, ako aj obsahu Protokolu o výdaji vozidla uloženého na nútenom odťahu, konštatoval, že je nesporné, že spoločnosť ASTER spol. s r.o. nevykonala len samotnú technickú časť odťahu motorového vozidla; pod ktorou činnosťou možno rozumieť naloženie, premiestnenie a zloženie motorového vozidla, ale aj iné činnosti, ktoré nie sú technického charakteru; ale vykonala aj kontrolu totožnosti osoby preberajúcej vozidlo na základe predložených dokladov, oznámila mu "vznik" záväzkovo-právneho vzťahu medzi ním a spoločnosťou a vyzvala ho na zaplatenie ceny odťahu. Z rozsahu tejto činnosti podľa jeho názoru vyplýva, že spoločnosť ASTER spol. s r.o. nevykonala len samotnú technickú časť odťahu motorového vozidla, ale vykonávala i činnosť, ktorá je výlučne zverená do právomoci správcu cesty; ktorý neoprávnene zmluvne previedol túto svoju právomoc na právnickú osobu, ktorá nebola pre tento účel ním založená alebo zriadená; a preto dospel k záveru, že predmetná Zmluva o výkone odťahovej služby je absolútne neplatná pre rozpor jej ustanovení s § 40 ods. 1, 4 zák. č. 315/1996 Z.z. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému odporcovi priznal ich náhradu vo výške 271,26 Eur pozostávajúcej zo zaplateného súdneho poplatku za odpor v sume 16,60 Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 254,66 Eur. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jeho návrhu vyhovené. Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Dôvodil tým, že striktný výklad ustanovenia § 3d ods. 5 písm. d/ cestného zákona a § 40 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z.z.; spôsobom, akým ho vyložil súd prvého stupňa; je prísne formalistický a gramatický, keď má za to, že tieto ustanovenia by mali byť v danej veci vykladané predovšetkým logicky a teleologicky, v prvom prípade aj historicky, pričom za kľúčový považuje v danej veci teleologický výklad pojmu „výkon správy“. Aplikovaním pojmu „výkon správy“ na daný prípad odstránenia vozidla v zmysle § 40 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z.z. dospel k záveru, že úmyslom zákonodarcu bolo riešiť situáciu, v ktorej vozidlo tvorí prekážku cestnej premávky, a hlavným účelom tohto ustanovenia je, aby toto vozidlo bolo odstránené z dôvodu, že ohrozuje alebo obmedzuje jazdu vozidiel a pohyb chodcov, a teda že „výkonom správy“ je zabezpečenie bezpečnej cestnej premávky. Má za to, že zákonodarca nemal v úmysle predmetným zákonným ustanovením prikázať obciam ako správcom komunikácií, aby zakladali špecializované právnické osoby, ale boli tými entitami, ktoré dohliadajú na to a starajú sa o to, aby cestná premávka bola bezpečná a plynulá, aby boli tými, ktorí za zabezpečenie tejto úlohy priamo zo zákona preberajú zodpovednosť. Naplnenie účelu tohto zákona teda podľa jeho názoru zabezpečil navrhovateľ; ktorý identifikoval prekážku cestnej premávky a rozhodol o tom, že pre zabezpečenie bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky je potrebné vozidlo odstrániť; čím bola zároveň poskytnutá vlastníckemu právu ochrana, keďže sa do neho nezasiahlo na základe svojvôle, ale naopak na základe zákonného postupu; ktorý postup bol vykonaný ako následok porušenia zákona a ako následok toho, že konaním, za ktoré nesie zodpovednosť prevádzkovateľ vozidla, sa zasiahlo do bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky; a v prípade, že by nedošlo k odstráneniu vozidla hrozilo by nebezpečenstvo, že dôsledkom ohrozenia bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky by došlo ku škodám na živote, zdraví, či majetku. Podľa jeho názoru ust. § 3d ods. 5 písm. d/ cestného zákona uvádza, že v konkrétnom prípade je to len obec alebo obcou zriadená osoba, ktorá môže rozhodnúť o odstránení vozidlo, a toto rozhodnutie sa považuje sa „výkon správy“, avšak naloženie, odvezenie, uskladnenie vozidla a vydanie dokladov sa zaň nepovažuje, pričom v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 4706/2009 zo dňa 26.01.2011 a sp. zn. 25Cdo 813/2007 zo dňa 24.09.2008. S poukazom na § 9 ods. 1 cestného zákona uviedol, že jeho striktný výklad by viedol k tomu, že zjazdnosť ciest môže zabezpečiť len správca komunikácie, avšak Mestská časť Bratislava - Staré Mesto vykonáva zimnú údržbu prostredníctvom svojho zmluvného partnera obchodnej spoločnosti VEPOS Bratislava, s.r.o. a hlavné mesto SR Bratislava ako správca miestnych komunikácií vykonáva prostredníctvom sekcie dopravy magistrátu hlavného mesta a dodávateľských firiem pravidelne rutinnú a štandardnú údržbu ciest, dopravnej zelene, dopravného značenia, mostov, podchodov a podobne. Zmluva o výkone odťahovacej služby; uzatvorená medzi rozpočtovou organizáciou VEPOS Bratislava - Staré Mesto zriadenou navrhovateľom a obchodnou spoločnosťou ASTER spol. s r.o.; preto podľa jeho názoru neodporuje zák. č. 315/1996 Z.z. a ani inému právnemu predpisu SR, a teda nejde o neplatný právny úkon a v spore je aktívne vecne legitimovaným subjektom. Taktiež mal za to; keď predmetnou zmluvou o výkone odťahovacej služby došlo k postúpeniu pohľadávok, ktoré boli dostatočne určité, t.j. nezameniteľné s inými pohľadávkami a ktoré vznikli neuhradením nákladov za nútený odťah motorových vozidiel, na spoločnosť ASTER spol. s r.o.; že návrh na začatie konania bol podaný oprávnenou osobou a v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k premlčaniu jeho nároku. Záverom si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Odporca vo svojom vyjadrení na odvolanie navrhovateľa navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť dôvodiac, že správu pozemných komunikácií, a to všetky jej zložky, je oprávnený vykonávať navrhovateľ buď sám, alebo prostredníctvom právnických osôb na to založených alebo zriadených, za ktorých výkon činnosti aj v plnom rozsahu zodpovedá, pričom je v rozpore nielen so zákonom a ústavou, ale aj s ochranou práv a slobôd fyzických a právnických osôb, aby v prípade nakladania s majetkom týchto osôb vykonávala „technickú“ stránku výkonu verejnej správy súkromná obchodná spoločnosť, ktorá svoju činnosť vykonáva na vlastnú zodpovednosť a za účelom dosiahnutia zisku. V tejto súvislosti poukázal i na stanovisko Najvyššieho súdu SR vyjadrené vo viacerých jeho rozhodnutiach (sp. zn. 3Cdo 70/2003 zo dňa 26.02.2004, sp. zn. 3M Cdo 4/2010 zo dňa 06.09.2010, sp. zn. 2M Cdo 11/2011 zo dňa 28.06.2012), ktoré stanovisko považuje z interpretačného hľadiska v danej veci za smerodajné. Pokiaľ ide o odporcom uvedené príklady; kedy správca komunikácie vykonáva svoje zákonné povinnosti prostredníctvom zmluvného partnera - zimná údržba, pravidelná rutinná a štandardná údržba, umiestňovanie dopravného značenia; mal za to, že v týchto prípadoch nejde o výkon verejnej moci a takúto činnosť si môže správca komunikácie zabezpečiť aj zmluvné prostredníctvom súkromných osôb. V tejto súvislosti zdôraznil, že verejnú moc vykonáva správca pozemnej komunikácie len vtedy, ak pri výkone jeho verejnej správy dochádza k autoritatívnemu zásahu do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Mal za to; stotožňujúc sa s názorom súdu prvého stupňa; že návrh na začatie konania bol podaný neoprávnenou osobou a preto je nárok navrhovateľa uplatňovaný v tomto konaní premlčaný. Záverom si uplatnil trovy odvolacieho konania. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov odvolania, vrátane konania ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v zmysle ustálenej súdnej praxe pri tomto odvolacom dôvode podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. musí ísť o skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu, a teda týka sa tých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci a na základe ktorých súd prvého stupňa posúdil vec po právnej stránke. Skutkové zistenie je nesprávne v tom, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd prvého stupňa vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov či z obsahu spisu nevyplynuli a ani inak nevyšli v priebehu konania najavo, alebo neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli inak počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov, a teda keď v hodnotení dôkazov alebo skutočností, ktoré vyšli najavo v konaní či vyplynuli z prednesov účastníkov, z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti sa vyskytuje logický rozpor. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V prejednávanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.) a následným zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 40 ods. 1, 4 písm. a/, ods. 5 zák. č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v spojení s ust. § 3 ods. 2, § 3d ods. 3, 5 písm. d/, § 4b ods. 1 cestného zákona, ktoré aj správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou a výkladovou praxou a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu navrhovateľa aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto smere za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo tiež najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Odvola cí súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje na dôvody, resp. na niektoré významné aspekty danej veci z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľa. Podľa § 101 Obč. zák., pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok možno odvrátiť námietkou premlčania. Premlčanie je uplynutie času, ustanovené v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané v dôsledku čoho odporca môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch, a to prípadne aj za cenu straty vynútiteľnosti práva. Občiansky zákonník stojí na princípe premlčania so všeobecnou trojročnou premlčacou dobou, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Všeobecná trojročná premlčacia doba upravená v § 101 Obč. zák. začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V prípade, ak splnenie dlhu je viazané na presne stanovenú dobu, uplynutím ktorej sa dlh stane splatným, tak so splatnosťou dlhu je spojený začiatok plynutia premlčacej doby. Súdna prax zaujala právny názor, že ak čas splnenia dlhu nebol účastníkmi dohodnutý, ani inak stanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník podľa ust. § 563 Obč. zák. povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho na plnenie veriteľ požiadal; veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol požiadať o plnenie, teda hneď ako dlh vznikol, takže začiatok plynutia premlčacej doby tu nastáva deň nasledujúci po vzniku právneho vzťahu zo zmluvy, pri ktorej nebola dohodnutá splatnosť. Správa verejných komunikácií patrí jednoznačne do oblasti správneho práva a v súvislosti so správou týchto komunikácií nevznikajú súkromno-právne vzťahy, ale verejno-právne vzťahy a keďže odstránenie vozidla nie je súkromno-právnym aktom, neprichádza do úvahy zastúpenie podnikateľským subjektom alebo zmluvné poverenie, v zmysle ktorého by bol podnikateľský subjekt oprávnený pôsobiť v oblasti verejno-právnych vzťahov. Správca cesty pri odstraňovaní vozidla vystupuje ako orgán verejnej moci (správy), ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť za jej výkon a nemôže ju zmluvne previesť na iného. Tento právny názor vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Cdo 70/2003; na ktorý poukázal súd prvého stupňa ako aj odporca; v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že odstránenie vozidla bez súhlasu jeho prevádzkovateľa je vážnym zásahom do vlastníckych práv, ktorý je prípustný len na základe zákona a pretože § 40 zák. č. 315/1996 Z.z. spadá do oblasti verejného (správneho) práva, nevznikajú v súvislosti so správou týchto komunikácií súkromno-právne, ale verejno- právne vzťahy. Odvolací súd dospel k záveru; že jedine správca, ktorým je obec, alebo právnická osoba na tento účel založená alebo zriadená, sú v prípadoch taxatívne vymenovaných v zák. č. 315/1996 Z.z. oprávnení odstrániť vozidlo na náklady jeho prevádzkovateľa (tak, ako to správne konštatoval i súd prvého stupňa); že obchodná spoločnosť ASTER spol. s r.o. nie je právnickou osobou pre tento účel založenou alebo zriadenou, a preto táto spoločnosť nebola oprávnená vykonať odťah motorového vozidla, prevádzkovateľom ktorého je odporca. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd; zhodne so súdom prvého stupňa k záveru; že pokiaľ správca komunikácie zveril zmluvou výkon núteného odťahu spoločnosti ASTER spol. s r.o., postupoval v rozpore s § 40 ods. 1, 4 zák. č. 315/1996 Z.z., a preto je zmluva o výkone odťahovej služby neplatná pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Obč. zák., a keďže túto časť nemožno oddeliť od zvyšku zmluvy bez toho, aby zostal zachovaný účel sledovaný zmluvnými stranami, má preto neplatnosť časti právneho úkonu v danom prípade za následok i neplatnosť celej zmluvy o výkone odťahovej služby v zmysle § 41 Obč. zák. Vzhľadom na to, že odťah bol vykonaný v rozpore so zákonom na základe neplatnej zmluvy so spoločnosťou ASTER spol. s r.o., nevznikla tejto spoločnosti proti odporcovi pohľadávka na zaplatenie náhrady nákladov tohto nezákonného odťahu, a preto túto pohľadávku nemohla ani platne postúpiť pôvodnému navrhovateľovi (resp. ani súčasnému navrhovateľovi) na základe zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle § 524 a nasl. Obč. zák. V tejto súvislosti dospel odvolací súd k záveru, že ak v danej veci súd prvého stupňa rozhodol o návrhu navrhovateľa na zmenu účastníka a túto pripustil, hmotnoprávne účinky začatia konania voči ďalšiemu (novému) účastníkovi (navrhovateľovi) nastávajú dňom, kedy súdu došiel návrh na zmenu účastníka. Plynutie premlčacej lehoty sa preto vo vzťahu k ďalšiemu (novému) účastníkovi prerušuje týmto dňom a nie dňom, kedy bolo začaté konanie s pôvodným okruhom účastníkov. Pokiaľ teda súd prvého stupňa dospel k právnemu záveru, že pôvodný navrhovateľ nebol oprávnený uplatňovať si zaplatenie nákladov súvisiacich s vykonaním núteného odťahu vozidla odporcu; keď jednou zo základných podmienok konania je civilno-procesná subjektivita, ktorej predpokladom je hmotno-právna subjektivita vo význame spôsobilosti mať práva a povinnosti podľa hmotného práva; a na tomto závere posúdil odporcom uplatnenú námietku premlčania ako dôvodnú; keď faktúra za výkon núteného odťahu bola splatná dňom 29.12.2005, a teda k vzniku omeškania odporcu s jej zaplatením došlo dňa 30.12.2005, pričom týmto dňom sa mohlo právo uplatniť po prvý raz, a to v rámci trojročnej premlčacej lehoty, ktorá lehota uplynula dňa 30.12.2008, a teda nárok navrhovateľa (súčasného) - uplatnený na súde (podľa názoru odvolacieho súdu) dňa 25.01.2010, bol uplatnený po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty (aj keď súd prvého stupňa nesprávne posúdil dátum uplynutia premlčacej lehoty, uvedené však nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa); z dôvodu ktorého návrh navrhovateľa ako nedôvodný i zamietol, rozhodol vecne správne. Navrhovateľ vo svojom odvolaní žiadnym spôsobom neuviedol a nepreukázal ani žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie danej veci a závery súdu prvého stupňa sú v tomto smere dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa by odvolací súd posudzovaním ďalších odvolacích námietok navrhovateľa už len opakoval správnosť právnych záverov súdu prvého stupňa, ktorý z ich hľadiska vo veci rozhodol v súlade so zákonnou úpravou. S poukazom na vyššie uvedené závery nepovažoval odvolací súd námietky navrhovateľa uvádzané v jeho odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, navrhovateľom uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1,2 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, priznal náhradu trov, ktoré mu vznikli v odvolacom konaní právnym zastúpením za 1 úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa - 16,60 Eur + režijný paušál 7,81 Eur + 20 % DPH), t.j. spolu v sume 29,29 Eur, vyčíslených podľa § 10 ods. 1, § 16 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a vyúčtovania odporcu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.