Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/282/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108236640 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1108236640.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: U. F., V. L.: K. XX, XXX XX L., zastúpená advokátom JUDr. Radoslavom Olijášom, Grösslingova 58, 811 09 Bratislava, proti odporcom: 1. Slovenská K., B. H. R. R., R. R.: Ž. X. XX, XXX XX L., 2. Slovenská K., B. H. Y.V. R., R. R.: J. X, XXX XX L., 3. Slovenská K. - D. J. R., R. R.: Š. X, XXX XX L., o zaplatenie 264.598,69 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky a odporcu v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 10.11.2009, č. k. 21C 209/2008-168, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti z r u š u j e a v e c v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom konanie o návrhu navrhovateľky v časti o zaplatenie istiny vo výške 30.083,65 eur zastavil, zároveň uložil odporcovi v 1. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 234.515,04 eur spolu s 8,5% úrokom z omeškania odo dňa 04.11.2008 do zaplatenia a trovy konania vo výške 6.707,71 eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľky všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a návrh navrhovateľky proti odporcovi v 2. rade a proti odporcovi v 3. rade zamietol. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil po právne stránke ust. § 9 ods. 1 a 2, ust. § 4 ods. 1 písm. a), b) a e) zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a po vecnej stránke tým, že navrhovateľka preukázala, že bola úspešná v trestnom konaní, keď po podaní odvolania proti odsudzujúcemu rozsudku Ľudového súdu v Banskej Bystrici zrušil a trestné stíhanie voči matke navrhovateľky zastavil. Navrhovateľke tak vznikol nárok na vrátenie 143 kusov zlatých mincí podľa ust. § 80 zák. č. 141/1961 Zb., ktoré boli pre potreby trestného stíhania prevzaté od navrhovateľky dňa 09.08.1958. Navrhovateľka počas konania preukázala, že veci jej neboli príslušným súdom vydané, čo možno považovať za nesprávny úradný postup, vznikol jej preto nárok na náhradu škody. Podľa názoru súdu medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľke vznikol nárok na náhradu škody nesprávnym úradným postupom a odporcovia nenamietali, že nevydanie veci po skončení trestného stíhania v danom prípade je nesprávnym úradným postupom, za ktorý zodpovedá štát, ani výšku uplatnenej náhrady škody a akceptovali založený znalecký posudok navrhovateľkou. Tiež nenamietali, že by sa navrhovateľka svojho nároku domáhala nesprávne, podľa nepresne označených zákonov, resp. že by bolo potrebné vec posúdiť podľa zákonov účinných v iných časových obdobiach. Odporcovia nenamietali žiaden z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to vznik a rozsah škody, nesprávny úradný postup a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom. Jedinou spornou otázkou medzi účastníkmi bolo, ktorý z orgánov zastupujúcich štát je zodpovedný za vzniknutú škodu navrhovateľke, ktorému z orgánov teda vznikne povinnosť navrhovateľke škodu zaplatiť, či niektorému z nich, resp. či zodpovedajú za vzniknutú škodu spoločne a nerozdielne. Súd prvého stupňa zistil, že za škodu zodpovedá odporca v 1. rade, keď vykonaným dokazovaním mal preukázané, že 143 kusov zlatých mincí od navrhovateľky prevzala Krajská správa MV Banská Bystrica dňa 09.08.1958, čo vyplynulo aj z potvrdenky zo dňa 09.08.1958, následne dňa 11.12.1958 bola spísaná na Okresnej prokuratúre v Banskej Bystrici zápisnica za prítomnosti obvinenej matky navrhovateľky, ktorá obsahovala počet kusov jednotlivých mincí, ich popis a rok výroby. Z uvedeného vyplýva, že 143 kusov zlatých mincí bolo odovzdaných Okresnej prokuratúre v Banskej Bystrici, ktorá o ich existencii spísala podrobný záznam. Okresná prokuratúra dňa 15.12.1958 doručila Ľudovému súdu v Banskej Bystrici obžalobu zo dňa 12.12.1958, čo vyplynulo z podacej pečiatky na obžalobe. Ľudový súd dňa 02.01.1959 vydal rozsudok T 467/58, v ktorom rozhodoval okrem iného o treste prepadnutia 87 kusov zlatých mincí, vlastníkom ktorých sa mal stať štát. Z uvedeného dospel súd prvého stupňa k záveru, že Ľudový súd musel mať zlaté mince ako vecný dôkaz k dispozícii, keďže o nich rozhodoval. V súvislosti so skúmaním súdu prvého stupňa, či môže existovať nejaký listinný dôkaz preukazujúci, že súd od prokuratúry mince prevzal, keďže odporca v 3. rade poukazoval na to, že vecné dôkazy sa automaticky pripoja k trestnému spisu a spolu so spisom sa vždy doručujú súdu, zistil, že neexistuje a neexistoval v roku 1958 žiaden právny predpis, ktorý by upravoval postup doručovania obžaloby, trestného spisu a vecných dôkazov prokuratúrou na súd. Neexistuje a neexistoval právny predpis, ktorý by ukladal súdu povinnosť oproti podpisu preberať od prokuratúry obžalobu, trestný spis a vecné dôkazy. Postup prokuratúry bol a je taký, že obžalobu, trestný spis a vecné dôkazy doručila súdu a súd obžalobu, ktorá je súčasťou trestného spisu, opatril podacou pečiatkou. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že trestný spis bol jednoznačne Ľudovému súdu doručený dňa 15.12.1958 a vecné dôkazy sa automaticky prikladali k trestnému spisu obsahujúcemu aj zoznam vecných dôkazov. Navyše súd o minciach rozhodoval, preto ich musel mať k dispozícii. Súd bol orgánom, ktorý mal 143 kusov zlatých mincí k dispozícii, jeho povinnosťou bolo mince vydať, ak ich nevydal, dopustil sa nesprávneho úradného postupu a za nesprávny úradný postup súdu zodpovedá odporca v 1. rade, a preto súd zaviazal odporcu v 1. rade zaplatiť navrhovateľke škodu odporcu v 1. rade a voči odporcom v 2. rade a 3. rade súd návrh zamietol. Odporca v 1. rade sa zároveň dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania, preto ho súd prvého stupňa zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka s poukazom na ustanovenie § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Navrhovateľka preukázala, že dňa 30.09.2008 požiadala odporcu v 1. rade o predbežné prerokovanie nároku a odporca v 1. rade listom zo dňa 02.10.2008 navrhovateľke oznámil, že žiadosť postupuje Ministerstvu vnútra SR. Podľa názoru súdu odporca v 1. rade dňa 02.10.2008 ukončil šetrenie potrebné na posúdenie veci, dospel však k nesprávnemu záveru, keď postúpil vec Ministerstvu vnútra SR. Jeho povinnosťou bolo navrhovateľke dňa 02.10.2008 dlžnú sumu zaplatiť. Ak tak neurobil, dňom nasledujúcim sa s plnením dlžnej sumy dostal do omeškania. Navrhovateľka žiadala priznať úrok z omeškania odo dňa 04.11.2008 (od podania návrhu), súd prvého stupňa jej návrhu vyhovel. Nárok navrhovateľky na zaplatenie úroku z omeškania považoval súd prvého stupňa za nesporný, keďže žiaden z odporcov nenamietal nárok čo do dôvodu ani čo do výšky. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej navrhovateľke priznal právo na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za šesť úkonov právnej služby spolu s režijným paušálom a 19 % DPH. Trovy konania navrhovateľky ďalej pozostávajú z hotových výdavkov navrhovateľky vynaložených na vypracovanie znaleckého posudku zo dňa 10.09.2008 v sume 303,69 eur, t.j. trovy konania celkom vo výške 6.707,71 eur. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie odporca v 1. rade z dôvodu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci a nesprávne vec právne posúdil, Súd prvého stupňa napadnuté rozhodnutie založil na domnienke, čo v prípade náhrady škody neprichádza do úvahy, pretože všetky zákonné predpoklady musia byť náležité preukázané. V predmetnom spore však táto skutočnosť preukázaná nebola. Odporca v 1. rade sa nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa, so záverom, že odporcovia nenamietali žiaden z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Odporca v 1. rade poukazuje na svoje písomné vyjadrenie zo dňa 29.09.2009, kde namietal skutočnosť, že navrhovateľka nepreukázala nesprávny úradný postup, za ktorý by zodpovedal odporca v 1. rade a v príčinnej súvislosti s ktorým by bola navrhovateľke spôsobená škoda, ktorej náhradu si navrhovateľka v tomto konaní uplatňuje. 143 kusom zlatých mincí bolo odovzdaných Okresnej prokuratúre v Banskej Bystrici, ktorá o ich existencii spísala podrobný záznam. Okresná prokuratúra dňa 15.12.1958 doručila Ľudovému súdu v Banskej Bystrici obžalobu zo dňa 12.12.1958, čo vyplynulo z podacej pečiatky na obžalobe. Ľudový súd dňa 02.01.1959 vydal rozsudok vo veci sp.zn. T 467/58, v ktorom rozhodoval okrem iného o treste prepadnutia 87 kusov zlatých mincí, vlastníkom ktorých sa mal stať štát. Odporca v 1. rade poukazoval na to, že neexistuje žiaden listinný dôkaz o tom, že súd mince prevzal, ale existujú listinné dôkazy o tom, že mince mala k dispozícii správa verejnej bezpečnosti a tiež okresná prokuratúra. Súd sa preto zaoberal otázkou, či vôbec môže existovať nejaký listinný dôkaz preukazujúci, že súd od prokuratúry mince prevzal, keďže podľa odporcu v 3. rade vecné dôkazy sa automaticky pripoja k trestnému spisu a spolu so spisom sa vždy doručujú súdu. Zároveň namietal, že prvostupňový súd náležite neskúmal skutkový stav veci, len sa priklonil k názorom odporcov v 2. rade a v 3. rade, ktoré však neboli a nie sú právne podložené a opodstatnené. Odporca v 1. rade zároveň nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že neexistoval a neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by upravoval postup doručovania obžaloby, trestného spisu a vecných dôkazov prokuratúrou na súd. Tento právny predpis existoval už v roku 1958, ide o Nariadenie ministra spravodlivosti č. 95/1952 Sb., ktorým sa vydáva spravovací poriadok pre súdy a v súčasnosti je to vyhláška MS SR č. 534/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný súd a vojenské súdy. Poukázal na ust. § 55 vyššie uvedeného nariadenia, ktorým záverom dodáva, že právne neobstojí tvrdenie odporcu v 3. rade, ktoré si osvojil aj prvostupňový súd, že vecné dôkazy sa automaticky pripoja k súdnemu spisu a spolu so spisom sa vždy doručujú súdu. Ľudový súd v Banskej Bystrici zlaté mince od Okresnej prokuratúry nikdy neprevzal, pretože aj po podaní obžaloby boli tieto mince v úschove Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici a teda nie je právne podložené ani tvrdenie prvostupňového súdu, že súd bol tým orgánom, ktorý mal 143 kusov zlatých mincí posledný k dispozícii a že povinnosťou súdu bolo tieto mince vydať. Z tohto dôvodu sa súd prvého stupňa nemohol dopustiť namietaného nesprávneho úradného postupu, za ktorý by zodpovedal odporca v 1. rade. Odporca v 1. rade naďalej zotrval na vznesenej námietke nedostatku pasívnej legitimácie v predmetnej veci. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou súd prvého stupňa zaviazal odporcu v 1. rade k povinnosti zaplatiť navrhovateľke sumu 234.515,04 eur s príslušenstvom a trovy konania v sume 6.707,71 eur zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Proti tomuto rozsudku v časti, ktorou súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky voči odporcovi v 2. rade a odporcovi v 3. rade a v časti, ktorou súd prvého stupňa nepriznal navrhovateľke náhradu trov konania, podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľka, ktorá uviedla, že je isté, že zlaté mince zaistila Krajská správa Ministerstva vnútra v Banskej Bystrici a Okresná prokuratúra v Banskej Bystrici a napokon o nich rozhodol bývalý Ľudový súd v Banskej Bystrici, to znamená, že výlučne orgány činné v trestnom konaní mali dosah na zaistené mince, isté je aj, že v čase právoplatného skončenia trestného stíhania dňa 22.11.2007 už zlaté mince neexistovali. Keďže nie je možné presne zistiť, ktorý z menovaných štátnych orgánov, ktoré mali zaistené zlaté mince k dispozícii, tieto zlaté mince reálne zašantročil, z opatrnosti ako príslušné orgány konajúce v mene štátu navrhovateľka označila Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo vnútra SR a Generálnu prokuratúru SR. Tvrdila, že je istá skutočnosť, že zlaté mince boli zaistene podľa Trestného poriadku v rámci trestného stíhania a s ohľadom na vykonané dokazovanie mali byť odporcovia v 2. rade a v 3. rade zaviazaní podľa návrhu na začatie konania spoločne a nerozdielne s odporcom v 1. rade. Vo vzťahu k trovám prvostupňového konania navrhovateľka uviedla, že s prisúdenou náhradou trov konania vo výške 6.707,71 eur súhlasí, ale namieta, že súd prvého stupňa nepriznal navrhovateľke náhradu vecných trov konania za Dodatok č. 1 zo dňa 28.10.2009 k znaleckému posudku č. 2/2008 z dôvodu, že súd prvého stupňa na základe tohto Dodatku č. 1 nerozhodoval. V pôvodnom znaleckom posudku zo dňa 10.09.2008 znalec nedokázal oceniť mincu pod por. č. 7 a navrhovateľka ju ocenila podľa jej úvahy vo výške 19.916,35 eur a za účelom určenia jej numizmatickej hodnoty bol vypracovaný Dodatok č. 1, podľa ktorého bola cena tejto mince vyššia ako 19.916,35 eur. Je preto zrejmé, že Dodatok č. 1 k znaleckému posudku preukazoval cenu dotyčnej mince v sume vyššej ako ju navrhovateľka uplatnila v návrhu na začatie konania, a preto trovy na obstaranie dôkazu boli účelné v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p.. Žiadala, aby odvolací súd výrok súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh voči odporcovi v 2. rade a odporcovi v 3. rade zmenil a zaviazal odporcu v 2. rade a odporcu v 3. rade na zaplatenie sumy 234.515,04 eur s príslušenstvom spoločne a nerozdielne spolu s odporcom v 1. rade. Vo výroku o náhrade trov konania žiadala, aby jej odvolací súd priznal náhradu trov konania vo výške 6.707,71 eur a taktiež náhradu vecných trov konania za Dodatok č. 1 vo výške 48,72 eur. K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadril odporca v 3. rade, ktorým žiadal, že rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. K odvolaniu navrhovateľky a odporcu v 1. rade sa písomne vyjadril odporca v 2. rade, ktorý uviedol, že zák. č. 514/2003 Z. z. nepozná spoločné a nerozdielne konanie a tým aj vznik spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti viacerých orgánov verejnej moci konajúcich v mene štátu. Preto je podľa jeho názoru v prípadoch, keď navrhovateľka v návrhu označí viacero orgánov konajúcich v mene štátu úlohou súdu určiť, ktorý orgán má v danom prípade konať v mene štátu. Akékoľvek spoločné a nerozdielne konanie a vznik zodpovednosti u viacerých orgánov verejnej moci konajúcich v mene štátu ako uvádza navrhovateľka je v takýchto prípadoch neprípustné. Je toho názoru, že súd prvého stupňa správne posúdil právny a skutkový stav predmetnej právnej veci, keď návrh voči odporcovi v 2. rade zamietol. Zo strany odporcu v 2. rade nedošlo po zrušení rozsudku Ľudového súdu v Banskej Bystrici sp. zn. T 467/58 zo dňa 09.01.1959 k nesprávnemu úradnému postupu. Povinnosť vydať mince odporcovi v 2. rade ani žiadnemu z jeho útvarov nevznikla, pretože odporca v 2. rade preukázateľne už v roku 1958 odovzdal mince Okresnej prokuratúre v Banskej Bystrici. K odporcom v 1. rade vyššie uvádzaného nariadenia uviedol, že potvrdzuje, že v danom prípade mince neboli k dispozícii odporcu v 2. rade, ale boli odovzdané Okresnej prokuratúre v Banskej Bystrici, čo preukazuje listinný dôkaz - zápisnica Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici zo dňa 11.12.1958, pre vznik zodpovednosti za škodu u odporcu v 2. rade tak nebola naplnená jedna zo základných podmienok, a to existencia nesprávneho úradného postupu. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku ktorým návrh navrhovateľky voči odporcovi v 2. rade zamietol, potvrdil. K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadril odporca v 3. rade podaním zo dňa 19.03.2010, keď uviedol, že odporca v 1. rade vo svojom odvolaní poukázal na skutočnosť, že v súlade s ustanoveniami Nariadenia ministra spravodlivosti č. 95/1952 Zb. veci dôležité pre trestné konanie naďalej zostanú v úschove prokurátora, čím nepriamo označil za zodpovednostný subjekt odporcu v 3. rade. V súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou súdov, sa škoda vzniknutá v dôsledku nesprávneho nakladania s vecami postihnutými trestom prepadnutia majetku, považuje za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste a nie za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď zodpovednostným subjektom môže byť v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z. len výlučne odporca v 1. rade. K odvolaniu odporcu v 1. rade sa vyjadrila podaním zo dňa 31.05.2010 navrhovateľka, tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v časti odporcu v 1. rade považuje za správny. Pokiaľ odporca v 1. rade tvrdí, že prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci, treba zdôrazniť, že na poslednom pojednávaní dňa 10.11.2009 žiaden z odporcov nemal návrhy na doplnenie dokazovania, takže neúplné zistenie skutkového stavu nemožno súdu prvého stupňa vytknúť, nakoľko tento vykonal všetky dôkazy, ktoré boli k dispozícii. K použiteľnosti nariadenia ministra spravodlivosti č. 95/1952 Zb., ktorým sa vydáva spravovací poriadok pre súdy uviedla, že nariadenie ministra spravodlivosti č. 95/1952 Zb., ktorým sa vydáva spravovací poriadok pre súdy, sa na danú vec nevzťahuje. Ustanovenia citovaného nariadenia týkajúce sa trestného oznámenia boli zrušené s účinnosťou ku dňu 01.01.1957, i keď v JASPI na internete je nesprávne uvedené, že celé toto nariadenie bolo zrušené až Občianskym súdnym poriadkom ku dňu 01.04.1964. Poznamenal, že s účinnosťou ku dňu 01.01.1957 bol zrušený Trestný poriadok č. 87/1950 Zb. a nahradený bol Trestným poriadkom č. 64/1956 Zb., ktorý v § 414 ods. 1 počítal s vydaním nového vykonávacieho predpisu, ktorý však nikdy vydaný nebol. Ak na základe splnomocnenia zákona je vydaný vykonávací podzákonný predpis, tak zrušením zákona sa automaticky zrušuje aj jeho vykonávací predpis, aj keď to v novom zákone nie je výslovne uvedené. Nie je prípustné používať na vykonanie nového zákona podzákonný predpis, ktorý bol vydaný na základe splnomocnenia a na vykonanie už zrušeného zákona. To znamená, že ustanovenia nariadenia ministra spravodlivosti č. 95/1952 Zb., ktoré sa týkajú trestného konania, boli zrušené tým, že s účinnosťou ku dňu 01.01.1957 bol zrušený Trestný poriadok č. 87/1950 Zb., ktorý tieto ustanovenia vykonávali a ku ktorému sa vzťahovali. Odo dňa 01.01.1957 preto už neboli použiteľné pre trestné konanie ustanovenia nariadenia ministra spravodlivosti č. 95/1952 Zb., nakoľko trestné konanie sa spravovalo úplne novým Trestným poriadkom č. 64/1956 Zb., ktorý v § 414 ods. 1 predpokladal vydanie nového vykonávacieho predpisu. V roku 1958 tak neexistoval žiadny právny predpis, ktorý by upravoval postup doručovania obžaloby, trestného spisu a vecných dôkazov prokuratúrou na súd, ani neexistoval právny predpis, ktorý by ukladal súdu povinnosť oproti podpisu preberať od prokuratúry obžalobu, trestný spis a vecné dôkazy. Je správny právny záver súdu prvého stupňa o tom, že vždy spolu s podaním obžaloby sa súdu doručoval aj trestný spis, ktorého súčasťou boli aj vecné dôkazy k nemu pripojené. Ďalej navrhovateľka poukázala na skutočnosť, že nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní spočíva v tom, že po právoplatnom skončení trestného stíhania vzniká povinnosť zaistené veci podľa § 80 ods. 1 a 3 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. vrátiť oprávnenej osobe a orgán činný v trestnom konaní poruší svoju povinnosť (§ 80 ods. 1 a 3 Trestného poriadku) tým, že vec nevráti. Povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vrátiť zaistených 143 kusov zlatých mincí vznikla dňom 22.11.2007, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22.11.2007, sp. zn. 2To 73/06, ktorým bol zrušený odsudzujúci rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 09.01.1959 sp. zn. T 467/58 a trestné stíhanie proti navrhovateľkinej matke bolo zastavené. Pritom orgány činné v trestnom konaní svoju povinnosť podľa § 80 ods. 1 a 3 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. porušili tým, že zaistených 143 kusov zlatých mincí nevrátili navrhovateľke ako osobe, ktorá ich vydala a ktorá sa stala ich vlastníkom titulom dedenia. V závere podaného vyjadrenia uvádza, že v tejto veci po podaní obžaloby iba súd má právomoc rozhodnúť o vrátení veci podľa § 80 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. a ak má výlučne súd podľa Trestného poriadku rozhodovať o vrátení zaistenej veci, tak z hľadiska správnosti jeho úradného postupu musí mať na zaistené veci vždy dosah a chrániť ich pred poškodením, stratou, zničením, aby potom mohol reálne splniť zákonnú povinnosť podľa § 80 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. a rozhodnúť o vrátení veci tak, aby sa vec aj skutočne vrátila tomu, kto ju vydal, keď z listu Okresného súdu v Banskej Bystrici jasne vyplýva, že sporné zlaté mince súd nevrátil a ani s nimi nedisponuje, navyše všetci odporcovia uznali, že nevrátenie veci zistenej v trestnom konaní je nesprávnym úradným postupom zakladajúcim zodpovednosť štátu za škodu. Navrhuje, aby odvolací súd vyhovel návrhu navrhovateľky v jeho odvolaní zo dňa 16.12.2009 a priznal navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 02.06.2010, č. k. 2Co 12/2010-205 rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorým súd prvého stupňa uložil odporcovi v 1. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľke 234.515,04 eur spolu s 8% úrokom z omeškania odo dňa 04.11.2008 do zaplatenia zmenil tak, že návrh navrhovateľky zamietol a rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľky proti odporcom v 2. rade a v 3. rade zamietol, potvrdil a odporcom trovy konania nepriznal. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe dovolania podaného navrhovateľkou uznesením zo dňa 24.05.2011, č. k. 5Cdo 189/2010-240 rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 02.06.2010, č. k. 2Co 12/2010-205 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, keď uviedol, že ak odvolací súd pri zmene rozhodnutia nahradzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa, musí jeho rozhodnutie aj v tomto smere obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie zahrňujúce výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia a len takéto rozhodnutie možno označiť za preskúmateľné, odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nespĺňa náležitosti odôvodnenia rozsudku v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a rovnako požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nie je zrejmé, aké právne normy vo veci súd prvého stupňa aplikoval, ako ich prípadne vyložil, keď dospel k neopodstatnenosti návrhu navrhovateľky. Len samotné skutkové zistenie, že so zlatými mincami nedisponuje, samo o sebe neindikuje žiadnu konkrétnu hmotnoprávnu úpravu, ktorou malo byť rozhodnutie zdôvodnené a nevysvetľuje ani jej právnu interpretáciu odvolacím súdom. Uviedol, že pokiaľ odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, zaujal názor, že nevydanie mincí súdom nezakladá nesprávnosť úradného postupu, bol povinný svoj odlišný právny názor v kontexte konkrétne aplikovanej právnej úpravy vysvetliť vo vzťahu k všetkým relevantným skutkovým zisteniam prípadu. Obsah rozhodnutia odvolacieho súdu neumožňuje verifikáciu správnosti ním prijatých právnych záverov v dôsledku úplnej absencie hmotnoprávnej úpravy, ktorú mal vo veci aplikovať. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé ani to, či a ako sa odvolací súd vysporiadal s odvolacou námietkou navrhovateľky o spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti odporcov za škodu a pre nedostatok odôvodnenia sa stal napadnutý rozsudok v tejto časti nepreskúmateľným, v dôsledku čoho konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou konania v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Procesný postup odvolacieho súdu je zaťažený vadou podľa ust. § 237 písm. f) O.s.p., existencia ktorej je vždy dôvodom pre zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia, ale i vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou súd prvého stupňa uložil odporcovi v 1. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 234.515,04 eur spolu s 8,5% úrokom z omeškania odo dňa 04.11.2008 do zaplatenia a trovy konania vo výške 6.707,71 eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľky a v časti, ktorou súd prvého stupňa návrh navrhovateľky voči odporcovi v 2. rade a voči odporcovi v 3. rade zamietol, je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Predmetom konania je návrh navrhovateľky, ktorým sa domáha náhrady škody vo výške 234.515,04 eur s príslušenstvom z titulu nesprávneho úradného postupu odporcu v 1. rade, odporcu v 2. rade a rovnako odporcu v 3. rade podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zák. č. 514/2003 Z. z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zák. č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. Inštitút zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone moci je v podmienkach Slovenskej republiky upravený v osobitnom právnom predpise - v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Z koncepcie zákona okrem iného vyplýva, že subjektom zodpovednosti môže byť okrem iných (obce alebo vyššieho územného celku) aj štát. Predmetný zákon upravuje okrem iného formu objektívnej zodpovednosti štátu vzniknutú v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, ktorým možno rozumieť aj porušenie ustanovení právnych predpisov vo vzťahu ku konaniu štátnych orgánov pri ich činnosti, t. j. nesprávny úradný postup má za následok vznik rôznych vád, ktoré v spôsobe vedenia konania nastali, to však len za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s uvedeným postupom, teda pokiaľ je nesprávny postup štátneho orgánu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 09.08.1958 príslušníci Krajskej správy Ministerstva vnútra v Banskej Bystrici pri domovej prehliadke zaistili navrhovateľke 143 kusov zlatých mincí, čím sa voči matke navrhovateľky ako vtedajšej vlastníčke zlatých mincí začalo trestné stíhanie a následne bola Rozsudkom bývalého Ľudového súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09.01.1959 uznaná matka navrhovateľky vinnou z devízového priestupku, v ktorom okrem peňažnej pokuty bol uložený matke navrhovateľky trest prepadnutia 87 kusov zlatých mincí, pričom následne Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22.11.2007 bol právoplatne zrušený Rozsudok bývalého Ľudového súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09.01.1959 a trestné stíhanie voči matke navrhovateľky bolo zastavené. Zároveň z obsahu spisu vyplýva, že 20.05.1983 došlo k úmrtiu matky navrhovateľky, čím vlastnícke právo k zaisteným 143 kusom zlatých mincí prešlo v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka o dedičskom práve na navrhovateľku ako jedinú dedičku, pričom vlastnícke právo k takýmto minciam neprešlo na štát, keď trest prepadnutia 87 kusov zlatých mincí bol zrušený. Z vyššie uvedeného vyplýva, že bolo povinnosťou štátu vrátiť nielen zaistených 87 kusov zlatých mincí dňom 22.11.2007, kedy bol zrušený Rozsudok bývalého Ľudového súdu v Banskej Bystrici, ale bolo povinnosťou štátu vrátiť navrhovateľke aj zvyšnú časť, t.j. ostatných 56 zlatých mincí. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľke nebolo vrátených 143 kusov zlatých mincí o ktorých existencii a ich umiestnení nie je súdu známa nijaká skutočnosť, zaistený a do súčasnosti nevrátený majetok navrhovateľky predstavuje nesprávny úradný postup štátu v príčinnej súvislosti s ktorým nesprávnym úradným postupom vznikla navrhovateľke skutočná škoda, keď táto je objektívne vyjadriteľná peňažnými prostriedkami (hodnotou zlatých mincí), keď o hodnotu týchto mincí bol zmenšený majetok navrhovateľky ako poškodenej, keď navrhovateľka nemôže zároveň vykonávať jednotlivé oprávnenia vyplývajúce jej z vlastníckeho práva k takémuto majetku. Aj keď v tomto prípade jednoznačne vzniká zodpovednosť štátu voči navrhovateľke, odvolací súd uvádza, že aby mohol súd zaviazať štát v zastúpení niektorou z organizačných zložiek štátu na zaplatenie sumy 234.515,04 eur navrhovateľke, musí mať pre svoj záver, ktorá organizačná zložka štátu, a to či už Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo vnútra SR alebo Generálna prokuratúra SR je za vznik škody zodpovedná v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., spoľahlivo preukázaný. Pri vyvodení zodpovednosti štátu a jeho organizačnej zložky za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (stratou resp. zničením zlatých mincí) tak musí mať súd bezpečne a spoľahlivo zistený skutkový stav, z ktorého možno zistiť prvotný (primárny) základ nesprávneho úradného postupu v príčinnej súvislosti s ktorým vnikla navrhovateľke škoda. Z obsahu spisu vyplýva, že existencia týchto mincí je preukázateľná naposledy dňa 11.12.1958, a to zo zápisnice na Okresnej prokuratúre v Banskej Bystrici, pričom o ich ďalšej existencii neexistujú žiadne relevantné dôkazy. Odvolací súd nesúhlasí s argumentáciou súdu prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, keď uviedol, že ak Okresná prokuratúra v Banskej Bystrici dňa 15.12.1958 doručila Ľudovému súdu v Banskej Bystrici obžalobu zo dňa 12.12.1958, tak Ľudový súd musel mať zlaté mince ako vecný dôkaz k dispozícii, keďže o nich rozhodoval, a preto odporcu v 1. rade zaviazal na sumu 234.515,04 eur s príslušenstvom. Súd prvého stupňa založil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa na skutočnosti existujúcej len s určitou mierou pravdepodobnosti a to na takej domnienke, že ak Ľudovému súdu v Banskej Bystrici bola predložená obžaloba matky navrhovateľky, bol tento súd zároveň posledný, ktorý mal mince k dispozícii. Zodpovednosť za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. však nemožno vyvodiť na skutočnosti neposkytujúcej istotu, že reálne nastala. Nepochybne aj jedným z cieľov právnej istoty je vzbudiť u navrhovateľky a odporcov presvedčenie o správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré nevzbudzuje akékoľvek pochybnosti. Rozhodnutie súdu prvého stupňa tak musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu vychádzajúceho z vykonaného dokazovania. Aby súd mohol rozhodnúť o veci samej, musí najskôr zistiť skutkový stav, tento zistí predovšetkým prostredníctvom vykonávaných dôkazov (§ 153 ods. 1 O.s.p.) a následne cez ich hodnotenie podľa svojej úvahy, a to ako jednotlivo, tak aj v ich vzájomnej súvislosti (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota vážnosti (dôležitosti) a súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenie, ktoré v konaní vyšlo najavo. Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov (§ 132 O.s.p.) zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (pretože inštitút odôvodnenia je jednou z podstatných záruk kontroly výkonu súdnej moci, súdu je priamo uložená povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé). Z formulácie § 132 O.s.p. možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd (§ 125 O.s.p.). Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. V občianskom súdnom konaní súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu - dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie". K aplikácii Nariadenia ministra spravodlivosti č. 95/1952 Sb. zo dňa 19. decembra 1952, ktorým sa vydáva spravovací poriadok pre súdy je nevyhnutné uviesť, že nemožno ustanovenie § 55 (podľa § 55 ods. 1 nariadenia prvá veta po podaní obžaloby zostanú veci dôležité pre trestné konanie naďalej v úschove prokurátora) aplikovať na tento prípad, nakoľko v čase podania obžaloby Okresnou prokuratúrou v Banskej Bystrici na bývalý Ľudový súd v Banskej Bystrici dňa 15.12.1958 bol síce účinný aj zákon č. 87/1950 Sb. zo dňa 12. júla 1950 o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok), ktorý vydal takéto nariadenie ako vykonávací predpis, ale len čo sa týka § 306, § 308, § 309 a § 314, na základe čoho možno po formálnej stránke vylúčiť aplikáciu ustanovenia § 55 vyššie citovaného nariadenia. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase podania obžaloby na súd bol účinný už nový Trestný poriadok z roku 1956, ktorý vo svojom ustanovení § 414 explicitne počítal s vydaním nového nariadenia, takéto nariadenie však nebolo v tomto rozhodnom období vydané a keďže organizácia práce by sa mala vykonávať jednotne, nemožno vylúčiť, že zaužívaný postup bol zachovaný aj neskôr. K odvolaniu navrhovateľky proti výroku o trovách prvostupňového konania za Dodatok č. 1 zo dňa 28.10.2009 vo výške 48,72 eur odvolací súd uvádza, že išlo o účelne vynaložené trovy konania v takejto výške, nakoľko práve Dodatkom č. 1 sa určila všeobecná numizmatická hodnota zlatej mince (č. 7), keď pre správnosť určenia výšky škody vzniknutej navrhovateľke je potrebné mať hodnotu takejto mince určenú na základe odborného posúdenia. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvého stupňa kvalifikovaným spôsobom opätovne rozhodnúť o návrhu navrhovateľky, ktorý záver je nutné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami, vyplývajúcimi z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v zmysle vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu. Súd prvého stupňa tak návrh navrhovateľky musí odôvodniť spôsobom, aby rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. V novom konaní bude povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p. ). V ďalšom konaní bude súd prvého stupňa povinný riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.