Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/55/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108236640 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1108236640.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Michaela Králová a JUDr. Ivana Jahnová v právnej veci žalobkyne: E.. C. S., L. J. XXX/ XX, L., zastúpená advokátom JUDr. Radislavom Olijášom. PhD., so sídlom Grösslingova 58, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom Štúrova 2, Bratislava o zaplatenie 234.515,04 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne aj žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 21C 209/2008-390 zo dňa 25.04.2014 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I, rozsudkom č.k. 21C 209/2008-390 zo dňa 25.4.2014 uložil žalovanej - Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 234.515,04 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 31.3.2009 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 16.396,35 eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. 2. Okresný súd Bratislava I v odôvodnení rozsudku uviedol, že právna predchodkyňa žalobkyne U. F. sa žalobou doručenou súdu dňa 04.11.2008 domáhala, aby súd uložil žalovaným pôvodne označeným ako Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR a Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR povinnosť zaplatiť jej sumy 234 515,04 € spoločne a nerozdielne. 3. Žalobkyňa podanú žalobu odôvodnila tým, že dňa 09.08.1958 príslušníci Krajskej správy Ministerstva vnútra v Banskej Bystrici po vykonanej domovej prehliadke prevzali od matky U. F. - F. H. 143 kusov zlatých mincí v hodnote 906,85 g, ktoré jej vlastnícky patrili a boli súčasťou jej rozsiahlej numizmatickej zbierky. Z dôvodu držania týchto mincí bolo proti F. H. vedené trestné stíhanie a rozsudkom bývalého Ľudového súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09.01.1959 sp.zn. T 467/58 bola uznaná vinnou z devízového priestupku a bola odsúdená na zaplatenie pokuty v sume 300 Kčs a k trestu prepadnutia majetku, 87 ks zlatých mincí. Rozsudok zo dňa 09.01.1959 nikdy nebol doručený F. H., ktorá zomrela 20.5.1983 a nebol doručený ani prokuratúre, takže nenadobudol právoplatnosť. Žalobkyňa U. F. podala dňa 11.10.2005 proti rozsudku odvolanie a žiadala rozsudok zrušiť a trestné stíhanie zastaviť. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.07.2006 sp.zn. 2To 73/06 bolo odvolanie žalobkyne zamietnuté z dôvodu, že bolo podané neoprávnenou osobou. Žalobkyňa uznesenie Krajského súdu napadla ústavnou sťažnosťou a Ústavný súd SR nálezom zo dňa 24.4.2007 sp.zn. III. ÚS 43/07-42 vyslovil, že bolo porušené právo žalobkyne domáhať sa práva na nezávislom súde a zároveň bolo zrušené uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 22.11.2007 sp.zn. 2To 73/06 rozsudok bývalého Ľudového súdu v Banskej Bystrici sp.zn. T 467/58 zo dňa 9.1.1959 zrušil a trestné stíhanie voči matke žalobkyni U. F. zastavil. Žalobkyňa U. F. podaním zo dňa 11.8.2008 žiadala Okresný súd v Banskej Bystrici, aby rozhodol o vrátení zaistených 143 kusov zlatých mincí podľa § 80 ods. 1 veta prvá Trestného poriadku. Okresný súd v Banskej Bystrici pôvodnej žalobkyni odpovedal listom zo dňa 5.9.2008, že nemôže rozhodnúť o vrátení zaistených 143 kusov zlatých mincí, pretože nimi nedisponuje a ani nemá vedomosť, kde sa nachádzajú. Žalobkyňa U. F. poukázala na ustanovenie § 80 ods. 1 a 3 Trestného poriadku, ktorý sa na daný prípad vzťahuje, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní majú povinnosť vydať veci, ktoré boli počas konania odňaté, ak už na ďalšie konanie nie sú potrebné a ak neprichádza do úvahy ich prepadnutie alebo zhabanie. 4. Žalobkyňa ustálila výšku škody v súvislosti s nevrátením 143 ks zlatých mincí na základe Znaleckého posudku číslo 02/2008 súdneho znalca v odbore numizmatika, odvetvie kovové platidlá, medaily Mgr. Z. F. a Dodatku k posudku zo dňa 28.10.2009. 5. Právnej predchodkyni žalobkyne sa nepodarilo zistiť, u ktorého z orgánov činných v trestnom konaní zlaté mince zostali (či na Krajskej správe Ministerstva vnútra Banská Bystrica, alebo na Okresnej prokuratúre Banská Bystrica alebo na Ľudovom súde v Banskej Bystrici). Žalobkyňa sa nároku na náhradu škody domáhala proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, Generálnou prokuratúrou SR a Ministerstvom vnútra SR, ako orgánmi, ktoré zodpovedajú za nesprávny úradný postup spoločne a nerozdielne. 6. Žalovaná Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR sa k návrhu vyjadrilo podaním doručeným súdu dňa 30.9.2009, že v konaní nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, pretože žalobkyňa, resp. jej právna predchodkyňa žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala nesprávny úradný postup Ministerstva spravodlivosti SR, v príčinnej súvislosti s ktorým by bola právnej predchodkyne žalobkyne spôsobná škoda, ktorej náhradu si v konaní uplatňuje. Preto za škodu zodpovedá Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, ktorej tiež ministerstvo postúpilo žiadosť žalobkyne na predbežné prerokovanie nároku. 7. Ministerstvo vnútra SR sa k návrhu vyjadrilo podaním doručeným súdu dňa 11.12.2008. Namietalo, že žaloba je podaná predčasne, nakoľko v čase jej podania ministerstvu neuplynula 6-mesačná zákonná lehota na predbežné prerokovanie uplatneného nároku. Ďalej vo vyjadrení MV SR uviedlo, že zo zápisnice Pv 346/58 zo dňa 11.12.1958, v ktorej sú predmetné mince opísané vyplýva, že bola vyhotovená Okresnou prokuratúrou v Banskej Bystrici, preto je potrebné osloviť Generálnu prokuratúru SR so žiadosťou o ďalšie šetrenie, kde sa v súčasnosti predmetné mince nachádzajú. Ministerstvo sa preto domnieva, že predmetné mince odovzdala krajská správa Ministerstva vnútra v Banskej Bystrici spolu s vyšetrovacím spisom Okresnej prokuratúre v Banskej Bystrice a tá následne Ľudovému súdu v Banskej Bystrici. Ministerstvo vnútra ďalej namietalo, že žalobkyňa ich nikdy nepožiadala o vrátenie predmetných mincí, preto zo stany ministerstva vnútra nemohlo dôjsť k namietanému nesprávnemu úradnému postupu. Žaloba preto nie je dôvodná. 8. Generálna prokuratúra SR sa k žalobe vyjadrila podaním doručeným súdu dňa 20.10.2009. Vo vyjadrení namietala pasívnu legitimáciu v spore a navrhla žalobu zamietnuť, pretože z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22.11.2007, sp.zn. 2To 73/06 nevyplýva záver, že by sa v spojení s týmto konaním Generálna prokuratúra SR dopustila nesprávneho úradného postupu. V konaní na bývalom Ľudovom súde v Banskej Bystrici sp.zn. T 467/58 sa rozhodovalo o vine a treste, prepadnutia veci - 87 kusov zlatých mincí v prospech štátu. V spojení s rozsudkom z 09.01.1959 podľa zákona č. 64/1959 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) jedine súd - predseda senátu bol oprávnený vykonávať úkony v spojení s prepadnutím veci. Podľa Trestného poriadku vykonáva opatrenia potrebné na výkon trestu predseda senátu, ktorý vo veci rozhodol v prvej inštancii. Výkon trestu prepadnutia majetku vykonáva predseda senátu s kompetentným orgánom štátnej správy, ktorému zašle odpis rozsudku. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní pod sp. zn. 2To 73/2006, v ktorom zrušil rozsudok bývalého Ľudového súdu v Banskej Bystrici a trestné stíhanie voči F.X. H. zastavil, mal súčasne rozhodnúť podľa § 80 ods. 1, ods. 3 zákona č. 141/1961 Zb. o vrátení 143 ks, resp. 87 ks mincí, vychádzajúc z právnej úpravy zákona č. 64/1956 Zb. a zák. č. 141/1961 Zb. 9. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.11.2009, ktorým bolo konanie v časti o zaplatenie istiny v sume 30.083,65 eur zastavené a žalovanej Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, ako žalovaná v 1. rade, bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 234.515 eur s 8,5 % úrokom z omeškania od 04.11.2008 do zaplatenia a trovy konania. Súd vychádzal zo záveru, že Ľudový súd musel mať zlaté mince ako vecný dôkaz k dispozícii, keď o nich rozhodoval. V roku 1958 neexistoval právny predpis, ktorý by ukladal súdu povinnosť oproti podpisu preberať od prokuratúry obžalobu, trestný spis a vecné dôkazy. Postup prokuratúry bol a je taký, že obžalobu, trestný spis a vecné dôkazy doručil súdu a súd obžalobu, ktorá je súčasťou trestného spisu opatril podacou pečiatkou. Žalovaný v 1. rade nemohol trvať v konaní na predložení listinného dôkazu preukazujúceho, že vecné dôkazy súd prevzal, pretože takýto dôkaz neexistuje. Súd vychádzal z toho, že vecné dôkazy boli súčasťou trestného spisu, ktorý bol jednoznačne Ľudovému súdu doručený 15.12.1958 a vecné dôkazy sa automaticky prikladali k trestnému spisu obsahujúcemu aj zoznam vecných dôkazov. Keď ľudový súd o minciach rozhodoval, musel ich mať k dispozícii a podľa názoru súdu nemohol rozhodnúť o niečom, čo nemal. Súd bol preto tým orgánom, ktorý mal 143 ks zlatých mincí posledný k dispozícii a jeho povinnosťou bolo mince vydať. 10. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná v 1. rade Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, ktorá nesúhlasila s právnym názorom súdu. Poukázala na ustanovenie § 55 nariadenia ministra spravodlivosti č. 95/1952 Sb., ktoré sa týka vecí dôležitých pre trestné konanie, s prihliadnutím na ktoré neobstojí vyslovený právny názor súdu prvej inštancie. Z tohto nariadenia vyplýva, že Ľudový súd v Banskej Bystrici sporné zlaté mince od Okresnej prokuratúry nikdy neprevzal, pretože aj po podaní obžaloby boli tieto mince v úschove Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici. Nie je tak právne podložený názor súdu, že súd bol tým orgánom, ktorý mal 143 ks zlatých mincí posledný k dispozícii a že bolo povinnosťou súdu tieto mince vydať. 11. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 2Co 12/2010 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku, ktorým súd uložil žalovanej v 1. rade Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR povinnosť zaplatiť žalobkyni 234 515,04 eur s 8,5 % úrokom z omeškania od 04.11.2008 do zaplatenia zmenil tak, že žalobu zamietol. Podľa odôvodnenia tohto rozsudku okresný súd tým, že nevydal zlaté mince, ktorými nedisponoval, nedopustil sa nesprávneho úradného postupu, ktorým by žalobkyni bola spôsobená škoda a vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade odvolací súd rozsudok potvrdil, keď žalobkyňa netvrdila, že by sa mali dopustiť nesprávneho úradného postupu, konkrétne kedy a na základe akých okolností. 12. Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 5Cdo/59/2010 dovolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislava zo dňa 2. júna 2010, sp.zn. 2Co 12/2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, z dôvodu nepreskúmateľnosti a absencie jeho riadneho odôvodnenia. Po zrušení rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie odvolaciemu súdu v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 189/2010 Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou súd uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 234 515,04 eur s 8,5 % úrokom z omeškania od 04.11.2008 do zaplatenia a trovy konania a v časti, ktorou súd prvej inštancie žalobu voči žalovaným v 2. a 3. rade zamietol, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd vychádzal z toho, že dňom 22.11.2007, kedy bol zrušený rozsudok bývalého Ľudového súdu v Banskej Bystrici, bolo povinnosťou štátu vrátiť nielen zaistených 87 kusov zlatých mincí, ale aj zvyšnú časť ostatných 56 zlatých mincí, s tým, že zaistený a nevrátený majetok žalobkyne, predstavuje nesprávny úradný postup štátu, v príčinnej súvislosti ktorým vznikla žalobkyni skutočná škoda, ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Odvolací súd vyslovil názor, že aj keď v tomto prípade vzniká zodpovednosť štátu voči žalobkyni, k tomu, aby mohol súd zaviazať štát v zastúpení niektorou z organizačných zložiek štátu na zaplatenie sumy 234.515,04 eur žalobkyni, musí pre svoj záver, ktorá organizačná zložka štátu, či Ministerstvo spravodlivosti SR, či Ministerstvo vnútra SR alebo Generálna prokuratúra SR, je za vznik škody zodpovedná, mať spoľahlivo preukázaný skutkový stav. 13. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, že ak Okresná prokuratúra v Banskej Bystrici zo dňa 15.12.1958 doručila Ľudovému súdu v Banskej Bystrici obžalobu zo dňa 12. 12. 1958, tak Ľudový súd musel mať zlaté mince ako vecný dôkaz k dispozícii, keďže o nich rozhodoval, a preto žalovaného v 1. rade zaviazal na sumu 234 515,04 eur s príslušenstvom, pretože súd prvej inštancie založil svoj záver len s určitou mierou pravdepodobnosti na domnienke, že ak Ľudovému súdu v Banskej Bystrici bola predložená obžaloba, bol tento súd zároveň posledný, ktorý mal mince k dispozícii. Preto zodpovednosť za škodu nemožno vyvodiť zo skutočnosti neposkytujúcej istotu, že reálne nastala podľa zákona č. 514/2013 Z.z. 14. Súd prvej inštancie po zrušení rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie, na základe vykonaného dokazovania z potvrdenky vydanej Krajskou správou MV v Banskej Bystrici zo dňa 9.8.1958 zistil, že Krajská správa MV dňa 9.8.1958 prevzala od U. F. 143 kusov rôznych zlatých mincí vo váhe 906,86 g. 15. Zo zápisnice Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici zo dňa 11.12.1958 súd zistil, že na predvolanie sa na okresnú prokuratúru dostavila obvinená F. H., kde jej bolo prokurátorom ukázaných 143 ks zlatých mincí vo váhe 906,85 g, ktoré dňa 9. 8. 1958 Krajská správa MV prevzala od U. F.. Z obsahu zápisnice vyplýva, že zabavené mince boli bez zjavných závad na prokuratúre za prítomnosti obvinenej spočítané a popísané. Označená zápisnica ďalej obsahuje počet kusov jednotlivých mincí, ich popis a rok výroby. 16. Z pripojeného spisu Okresného súdu v Banskej Bystrici OT 467/1958 súd zistil, že Ľudový súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 2.1.1959 uznal vinnou F. H. z dôvodu, že od roku 1946 do 14.8.1958 vo svojom byte vo Y. ukrývala 87 kusov zlatých mincí, ktoré nikde neprihlásila, teda neodviedla majetkovú hodnotu, čím spáchala úmyselne devízový priestupok podľa § 64 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 Trestného zákona správneho. Za to bola odsúdená k pokute v sume 300 Kčs a k vedľajšiemu trestu prepadnutia 87 kusov zlatých mincí. Predmetnú pokutu F. H. uhradila. 17. Z pripojeného spisu Okresného súdu v Banskej Bystrici OT 467/1958 súd zistil, že uznesením Krajského súdu zo dňa 22.11.2007 sp.zn. 2To 73/2006 bol podľa § 257 písm. b/ Trestného poriadku a § 223 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na § 11 ods. 1 písm. a/, e/ Trestného poriadku č. 140/1961 Zb. zrušený rozsudok bývalého Ľudového súdu Banská Bystrica sp.zn. T 467/1958 z 09.01.1959 a trestné stíhanie voči obžalovanej F. H., na ktorú podal dňa 15.12.1958 obžalobu Okresný prokurátor v Banskej Bystrici pre devízový priestupok podľa § 64 ods. 1 litera a/ ods. 2 Trestného zákona správneho č. 88/1950 Sb. bolo zastavené, pretože prezident republiky udelil amnestiu dňa 09.05.1960, a preto, že obžalovaná dňa 20.05.1983 zomrela. 18. Z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici súd zistil, že proti rozsudku Ľudového súdu v Banskej Bystrici podala dňa 13.10.2005 odvolanie U. F.Á. /žalobkyňa/ dcéra zosnulej F.X. H.. V dôvodoch odvolania uviedla, že F. H. zomrela 20.5.1983, pričom odsudzujúce rozhodnutie jej nebolo nikdy doručené. Podľa názoru odvolateľky trestné stíhanie doposiaľ nebolo skončené, lebo rozsudok Ľudového súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9.1.1959 nebol matke odvolateľky ani prokurátorovi doručený.Vo veci rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 27.7.2006, sp.zn. 2To 73/06 a to tak, že odvolanie zamietol, ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.Ústavný súd SR z podnetu podanej sťažnosti U. F. v konaní vedenom pod sp.zn. III. ÚS 43/07-42 nálezom rozhodol o tom, že Krajský súd v Banskej Bystrici vyššie citovaným rozhodnutím porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Na tomto základe Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie krajského súdu a prikázal mu vo veci znovu konať a rozhodnúť. V ďalšom konaní krajský súd riadiac sa vysloveným názorom ústavného súdu vykonal ďalšie dokazovanie a rozhodol tak, ako bolo hore uvedené. 19. Z pripojeného spisu Okresného súdu v Banskej Bystrici súd ďalej zistil, že žalobkyňa podaním zo dňa 13.8.2008 žiadala súd o vrátenie veci podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku č.141/1961 Zb. Okresný súd listom zo dňa 5.9.2008 žalobkyne oznámil, že nie je možné rozhodnúť o vrátení veci, nakoľko súd predmetnými mincami nedisponuje, ani nemá vedomosť, kde sa nachádzajú. Z pripojeného spisu súd ďalej zistil, že doposiaľ nebolo v trestnom konaní vydané uznesenie podľa § 80 ods. 3 Trestného poriadku. 20. Zo znaleckého posudku č. 2/08 znalca v odbore numizmatika, odvetvie kovové platidlá, medaily H.. Z. F. zo dňa 10.9.2008 a z vyjadrenia žalobkyne súd zistil, že hodnota 143 ks zlatých mincí predstavuje výšku 234.515,04 Eur. Výsluchom znalca súd ustálil správnosť uvedeného vyčíslenia výšky škody. Vyčíslenú výšku škody nakoniec nespochybnil ani žalovaný. 21. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 4 ods. 1 písm. a/, b/, e/, ods. 2 a podľa § 9 ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu podľa Zákona č.514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a za nesprávny úradný postup označila nevydanie veci orgánmi činnými v trestnom konaní. Skutočnosť, že 143 kusov zlatých mincí nebolo žalobkyni v rámci trestného konania vrátených, nebola v konaní sporná. V zmysle právneho názoru vysloveného v Uznesení NS SR sp. zn. 6Cdo 149/2011 súd ďalej vo veci konal len so žalovaným označeným ako Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, GP SR a Ministerstvom vnútra SR, vzhľadom na výsledky dokazovania uznesením zo dňa 11.4.2014 tento okruh orgánov konajúcich v prejednávanej veci v mene štátu zúžil na Generálnu prokuratúru SR a Ministerstvo spravodlivosti SR s tým, že Ministerstvo vnútra SR preukázateľne už v roku 1958 pred podaním obžaloby odovzdalo mince Okresnej prokuratúre v Banskej Bystrici a odvtedy sa už nikdy nedostali do jeho dispozície, preto sa Ministerstvo vnútra SR nemohlo dopustiť nesprávneho úradného postupu, ktorým by žalobkyni vznikla škoda spočívajúca v nevydaní 143 ks zlatých mincí. 22. Žalobkyňa U. F. počas konania preukázala, že bola úspešná v trestnom konaní, keď po podaní odvolania proti odsudzujúcemu rozsudku Ľudového súdu v Banskej Bystrici, Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 22.11.2007 rozsudok Ľudového súdu v Banskej Bystrici zrušil a trestné stíhanie voči matke pôvodnej žalobkyne zastavil. Žalobkyni U. F. tak vznikol nárok na vrátenie veci -143 ks zlatých mincí podľa § 80 ods. 1 zákona číslo 141/1961 Zb., ktoré boli pre potreby trestného stíhania prevzaté od právnej predchodkyne žalobkyni dňa 9.8.1958 Krajskou správou Ministerstva vnútra v Banskej Bystrici, čo vyplynulo z obsahu potvrdenia zo dňa 9. 8. 1958 a následne odovzdané do dispozície Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici, čo vyplýva z obsahu zápisnice spísanej Okresnou prokuratúrou v Banskej Bystrici zo dňa 11.12.1958. Súd mal za preukázané, že právnej predchodkyni žalobkyne predmetné veci neboli po skončení trestného konania orgánmi činnými v trestnom konaní vydané. 23. Zástupca štátu, Generálna prokuratúra SR vzniesla počas konania námietku premlčania vo vzťahu k celému uplatnenému nároku na náhradu škody, zástupca štátu - Ministerstvo spravodlivosti SR len vo vzťahu k zaisteným 56 ks minciam, na ktoré sa nevzťahoval trest prepadnutia vyslovený v rozsudku bývalého Ľudového súdu v Banskej Bystrici. Obaja zástupcovia namietali predčasnosť podania žaloby vzhľadom na absenciu rozhodnutia, ktoré malo byť v trestnom konaní vydané podľa § 80 ods. 3 Trestného poriadku. Označení zástupcovia štátu v tejto súvislosti poukazovali aj na Rozhodnutie prezidenta republiky a vlády Československej republiky o amnestii zo dňa 09. mája 1960, vydané pod číslom 54 ročník 1960 dňa 10. mája 1960. Touto amnestiou okrem iného v časti II, článok III prezident republiky odpúšťal z trestov, ktoré boli alebo budú uložené súdom za ostatné trestné činy alebo priestupky spáchané pred dňom tohto rozhodnutia:1.tresty nápravného opatrenia, 2. tresty dosiaľ nezaplatenej pokuty za priestupky a náhradné resty za ne, 3. tresty peňažité, dosiaľ nezaplatené, neprevyšujúce 5000 Kčs alebo dosiaľ nezaplatené zvyšky týchto trestov a náhradné tresty za ne, 4. tresty odňatia slobody, výkon ktorých bol alebo bude podmienečne odložený, 5. tresty odňatia slobody alebo ich zvyšky, ktoré boli zložené za trestné činy a priestupky spáchané do dňa tohto rozhodnutia....Z obsahu tejto amnestie teda vyplýva, že právnej predchodkyni žalobkyne F. H. nevznikol nárok na vrátenie 87 ks prepadnutých mincí. K uplatnenej námietke premlčania súd považuje za potrebné dodať, že F. H. vznikol právny základ na uplatnenie svojho nároku na náhradu škody voči štátu už prijatím zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu a jeho nesprávnym úradným postupom vo vzťahu k 56 ks minciam, ktoré boli v trestnom konaní zaistené, avšak neboli postihnuté trestom prepadnutia, vzhľadom na skutočnosť, že ešte v čase účinnosti tohto zákona nebolo v trestnom konaní rozhodnuté o ich vrátení, pričom obžalovaná (odsúdená) sa ich vrátenia nejakým spôsobom nedomáhala. Z obsahu výrokovej vety rozsudku Ľudového súdu v Banskej Bystrici T 467/58, ani z jeho odôvodnenia však nie je zrejmé, konkrétne ktoré zlaté mince v počte 87 ks prepadli v prospech štátu, a ktorých 56 ks jej súd ponechal, čo vplýva na jeho samotnú vykonateľnosť. 24. Vzhľadom na vyslovený právny názor odvolacieho súdu, ktorý je pre súd prvej inštancie záväzný, že nárok na vydanie veci - 143 ks zlatých mincí vznikol žalobkyni počnúc dňom 22.11.2007, kedy bol zrušený rozsudok bývalého Ľudového súdu v Banskej Bystrici však súd vyhodnotil vznesené námietky premlčania za nedôvodné, s poukazom na skutočnosť, že žaloba na náhradu škody bola voči štátu podaná dňa 4.11.2008, teda počas plynutia trojročnej premlčacej lehoty upravenej v § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorej začiatok plynutia je s odkazom na vyslovený právny názor Krajského súdu ohraničený dňom 22.11.2007. V tejto súvislosti je potrebné tiež odkázať na právny názor odvolacieho súdu vyslovený na str. 8 cit. uznesenia sp.zn. 2Co 282/2011, podľa ktorého zaistený a do súčasnosti nevrátený majetok žalobkyne (143 kusov zlatých mincí) predstavuje nesprávny úradný postup štátu v príčinnej súvislosti s ktorým nesprávnym úradným postupom vznikla žalobkyni skutočná škoda, keď o hodnotu týchto mincí bol zmenšený majetok žalobkyne ako poškodenej, keď žalobkyňa nemôže zároveň vykonávať jednotlivé oprávnenia vyplývajúce jej z vlastníckeho práva k takémuto majetku. Pre tento právny záver je bezpredmetná aj námietka žalovaného o predčasnosti podania žaloby na náhradu škody. Irelevantná je aj námietka žalovaného o možnosti aplikácie zákona č. 87/1991 Zb. a č. 119/1990 Zb. vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody, vzhľadom na skutočnosť, že trestné konanie voči obžalovanej F. H. nebolo právoplatne skončené. 25. Po vykonanom dokazovaní súd ustálil, že orgánom konajúcim v mene štátu, zodpovedným za vzniknutú škodu je Generálna prokuratúra SR, pretože z listinných dôkazov jednoznačne vyplynulo, že 143 zlatých mincí zostalo v čase prebehnuvšieho trestného konania v úschove Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici. Iný postup ako doposiaľ zaužívaný v trestnom konaní nebol ani právne možný. Pri konštatácii tohto záveru súd odkazuje na ustanovenie § 55 ods. 1 Nariadenia Ministerstva spravodlivosti č.95/1952 Sb., ktorým sa vydáva Spravovací poriadok pre súdy, podľa ktorého po podaní obžaloby zostanú veci dôležité pre trestné konanie naďalej v úschove prokurátora, rozhodovanie o nich však podaním obžaloby prechádza na súd. Aj veci vzaté do úschovy sa uložia na prokuratúre. Zákon č. 64/1956 Zb. o trestnom konaní súdnom, ktorým bol zrušený predošlý Trestný poriadok č. 87/1950 Zb. (s výnimkou ustanovení § 306, 308, 309 a 314) síce vo svojom ustanovení § 414 ods. 1 splnomocnil ministra spravodlivosti, ministra vnútra a ministra národnej obrany, aby na vykonanie tohto zákona vydali nariadenie, týmto zákonom však pôvodné nariadenie č. 95/1952 zrušené nebolo. Predmetné nariadenie bolo zrušené až zákonom číslo 99/1963 Zb., čo vyplýva z ustanovenia § 375 označeného ako " Zrušovacie ustanovenia", konkrétne z jeho bodu 14. V tejto súvislosti súd odkazuje na právny názor už vyslovený v predmetnej veci v Rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. 2Co 12/2010-205 na str. 4, odst. 5. Predmetné Nariadenie MS, ktorým sa vydáva spravovací poriadok pre súdy bol účinný od 1.1.1953 a bol zrušený k 1.4.1964. K vyslovenému právneho názoru o existencii tzv. právneho vákua v rozhodnom období je možné len konštatovať, že procesne iný postup než postup doposiaľ právnymi predpismi upravený (spravovací poriadok pre súdy č. 95/1952) a orgánmi činnými v trestnom konaní aplikovaný a teda zaužívaný nebol v roku 1958 a 1959 možný, pretože iný než doterajší postup nebol a ani nemohol byť orgánom činným v trestnom konaní v tom období známy. Logicky jediným možným postupom bol teda postup upravený v doterajších publikovaných vykonávacích právnych predpisov, t.j. postup upravený vo vyššie citovanom ustanovení § 55 Nariadenia č. 95/1952 Sb. Podporne k vyslovenému právnemu záveru je potrebné uviesť, že s prijatím inej, novej organizácie práce a postupu v úkonoch orgánov činných v trestnom konaní a najmä súdu v súvislosti s úschovou najmä cenných vecí dôležitých pre trestné konanie súvisí aj príslušné materiálno-technické zabezpečenie súdov, ktoré bez prijatia a účinnosti príslušnej právnej úpravy zakotvujúcej iné než doposiaľ aplikované postupy ani nebolo možné. Naviac, podporne tomuto záveru svedčí aj samotné odôvodnenie rozsudku Ľudového súdu v Banskej Bystrici z 2.1.1959, č. T 467/58, kde sa súd na str. 2 rozsudku, 2. odst. odvoláva na obsah spisového materiálu, konkrétne na zoznam zlatých mincí, nie teda na obsah zbierky, ktorú by mal fyzicky k dispozícií, viď. cit. rozsudku: "Táto obrana bola plne vyvrátená z obsahu spisového materiálu a to najmä zo zoznamu zlatých mincí, kde z jedného druhu.... ".Z uvedeného vyplýva, že žalobkyni vznikla škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym, resp. nezákonným nakladaním s vecami zaistenými v trestnom konaní a postihnutými trestom prepadnutia majetku orgánmi prokuratúry. S odkazom na § 80 zákona č. 141/1961 Zb. vec odňatú, alebo prevzatú musí vrátiť (vydať) ten orgán činný v trestnom konaní, ktorý má, resp. mal vec vo svojej dispozícii (úschove), v tomto prípade to bola Okresná prokuratúra. Pre uvedené závery dokazovania nie je namieste osobu zodpovednú za vznik škody definovať postupom podľa § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (Ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR). 26. Žalobkyňa podala písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstvo spravodlivosti SR a na Generálnu prokuratúru SR podľa §15 zákona č. 514/2003 Z.z. dňa 30.09.2008 (čl. 55, 61). Táto žiadosť nebola uspokojená do šiestich mesiacov odo dňa jej prijatia. Omeškanie Generálnej prokuratúry s plnením náhrady škody tak s odkazom na § 16 ods. 4 zákona nastalo dňom 31.3.2009. 27. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pri ustálení výšky škody súd vychádzal zo záverov znaleckého posudku súdneho znalca Mgr. Ladislava Kvasnovského, ktorý hodnotu 143 zaistených mincí vyčíslil na sumu 234.515,04 eur. Znalec v rámci výsluchu súdom dňa 11.04.2014 odstránil rozpor v gramáži mincí s poukazom na obsah Úradného záznamu spísaného Povereníctvom financií a finančným odborom rady Obv. NV dňa 26. novembra 1958 na Obvodnom národnom výbore Bratislava (čl. 330), konkrétne rozdiel v pojmoch "celková váha" a "rýdza váha", vyjadril sa aj k otázke zachovalosti zaistených mincí. Generála prokuratúra SR, a nakoniec ani Ministerstvo spravodlivosti SR relevantné námietky k posudku, resp. k obsahu výsluchu znalca, ktorým by závery uvedené v jeho odbornom posúdení ohľadom ocenenia mincí, t.j. výšky škody spochybnili nevzniesli. Takto ustálenú výšku škody 234.515,04 eur súd zaviazal v prvom výroku rozsudku uhradiť SR zastúpenú Generálnou prokuratúrou SR spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne počnúc dňom 31.03.2009, kedy sa žalovaný s odkazom na vyššie citované ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. dostal do omeškania. Úroky z omeškania súd žalobkyni priznal s odkazom na § 517 ods. 1 O.z. a na ustanovenie § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Žalobkyňa preukázala, že dňa 30.09.2008 požiadala žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. 28. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa žiadala priznať úroky z omeškania počnúc dňom 04.11.2008 a súd prvej inštancie jej tieto priznal až počnúc dňom 31.03.2009 s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie, súd v tejto nepatrnej časti žalobu v druhom výroku rozsudku zamietol. 29. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a takmer plne procesne úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 15 úkonov právnej služby á 891,26 Eur /príprava a prevzatie zastúpenia 29.9.2008, podanie návrhu vo veci samej 04.11.2008, porada s klientkou 12.10.2009, účasť na pojednávaniach dňa 13.10.2009 a 10.11.2009, odvolanie zo dňa 16.12.2009, vyjadrenie zo dňa 31.5.2010, účasť na odvolacom pojednávaní dňa 2.6.2010, dovolanie zo dňa 28.07.2010, vyjadrenie zo dňa 31.3.2011 k podaniam žalovaných v dovolacom konaní, účasť na pojednávaní dňa 10.9.2013, účasť na pojednávaní dňa 28.1.2014, 11.3.2014, 11.4.2013 a 25.4.2014/ v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov, § 10 ods. 1, § 16 ods. 3 a 18 ods. 4. Režijný paušál za úkony právnej služby vykonané v roku 2008 bol vo výške 6,31 eur (2x), v roku 2009 vo výške 6,95 eur (4x), v roku 2010 vo výške 7,21 eur (3x), v roku 2011 vo výške 7,41 eur (1x), v roku 2013 vo výške 7,81 eur (1x) a v roku 2014 vo výške 8,04 eur (4x), čo činí sumu 13.369,95 eur + 20% DPH vo výške 2.673,99 eur, t.j. celkom 16.043,94 eur. K uvedenej sume súd pripočítal hotové výdavky za vypracovanie znaleckého posudku 303,69 eur a dodatku k posudku vo výške 48,72 eur. Celkom tak ide o sumu vo výške 16.396,35 eur. 30. Právny zástupca žalobkyne si uplatnil trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 19.411,40 eur aj za úkony právnej služby označené ako "podanie k veci samej a doloženie dôkazov na výzvu súdu zo dňa 05.11.2009, vyjadrenie o dňa 02.09.2013 k pasívnej legitimácii na strane žalovaných, vyjadrenie zo dňa 20.4.2014 k prednesom žalovaných na pojednávaní. Za tieto tri úkony právnej pomoci mu súd náhradu nepriznal, pretože tieto úkony neboli realizované efektívne, na zaslanie vyjadrení zo dňa 02.09.2013 a 20.04.2014 nebol právny zástupca súdom vyzvaný. K podaniu na výzvu súdu zo dňa 05.11.2009 je potrebné uviesť, že k tomuto ho síce súd zaviazal na pojednávaní konanom dňa 05.11.2009, avšak za účelom doplnenia odôvodnenia svojej žaloby a preukázania uplatneného nároku čo do jeho výšky. 31. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná, ktorá žiadala, aby odvolací súd rozsudok ako absolútne nezákonný a arbitrárny zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní namietala, že okresný súd nesprávne právne posúdil vec, keď aplikoval právnu normu, ktorá sa na daný prípad nevzťahuje, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a v spore konal s osobami, ktoré nepreukázali svoju aktívnu legitimáciu, pričom žalovaná Slovenská republika bola zastúpená orgánom, ktorý nie je oprávnený konať v mene štátu v zmysle osobitných právnych predpisov. 32. Žalovaná namietala, že žalobkyni nevznikla škoda v dôsledku nesprávneho úradného postupu, ale v dôsledku nezákonného rozhodnutia, čo je zrejmé zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 2.6.2010, a preto nesúhlasila so zistením súdu, že otázka titulu pre nárok na náhradu škody nebola sporná. S touto námietkou žalovanej sa však súd nevysporiadal a jednoducho len prevzal záver odvolacieho súdu o titule nároku pre náhradu škody. 33. Žalovaná ďalej namietala, že súd prvej inštancie konal postupne s fyzickými osobami na strane žalobcu, ktoré nepreukázali zákonným spôsobom svoju aktívnu legitimáciu, a preto je sporné, či boli oprávnené konať ako účastníci konania na strane žalobcu. Tvrdila, že F. H. ako aj jej právnym nástupcom nevznikol nárok na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu, ale mal vzniknúť nárok na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnutie Ľudového súdu v Banskej Bystrici sp.zn. T 467/58 zo dňa 9.1.1959. V rozhodnutí bol uložený trest peňažný, ktorý bol aj realizovaný a vykonaný a následne došlo k realizácii vedľajšieho trestu a to prepadnutia majetku. V dôsledku tohto rozhodnutia došlo k vzniku škody a ak škoda skutočne vznikla, tak potom primárnym rozhodnutím Ľudového súdu Banská Bystrica sp. zn. T 467/58 zo dňa 9.1.1958, ktorého realizáciu - úhradu 300 Kčs v rozsahu plnenia zo strany v tom čase odsúdenej nebola namietaná. V súvislosti s riešením otázky, či žalobkyni vznikol nárok na náhradu škody v dôsledku zrušenia tohto rozhodnutia poukázala na ustanovenie § 27 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého zodpovednosť sa vzťahuje na náhradu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré budú vydané po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona a preto nie je možné tento zákon na daný prípad aplikovať. Poukázala na ustanovenie § 27 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého zodpovednosť podľa tohto zákona sa vzťahuje na náhradu škody spôsobenú rozhodnutiami, ktoré budú vydané po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona, a preto nemôže tento zákon na daný skutkový stav aplikovať. V súlade s ustanovením § 28 Zákona č. 58/1969 Zb. o nárokoch na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste vydaným do dňa účinnosti tohto zákona sa rozhodne podľa doterajších predpisov o odškodnení za trest (§ 371 až 374 Trestného poriadku a § 46 ods. 2 Zákona č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii. Poukázala na ustanovenia § 372 ods. 1 a 3, § 373 zákona č. 141/1961 Zb. 34. Podľa žalovanej, z vyššie uvedeného a s prihliadnutím na skutkový stav sa dá dospieť k záveru, že: - rozhodnutie Ľudového súdu Banská Bystrica sp.zn. T 46/58 zo dňa 9.1.1959 bolo zrušené a trestné stíhanie F. H. bolo zastavené a teda v zmysle ustanovenia § 372 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. (platný a účinný do 31.12.1968) môže F. H. žiadať od štátu primerané odškodnenie za trest, ktorý bol vykonaný, t.j. peňažný trest a trest prepadnutia majetku. - v súlade s § 372 ods. 3 zákona č. 141/1961 Zb. (platný a účinný do 31.12.1968) takéto právo na primerané odškodnenie nemá ten, komu bola udelená amnestia vzťahujúca sa na čin, za ktorý bol pôvodný trest uložený (prípad F. H.). - v súlade s ustanovením § 373 zákona č. 141/1961 Zb. (platný a účinný do 31.12.1968) právo žiadať odškodnenie prechádza na dedičov oprávneného, len pokiaľ boli jeho trestom ukrátení na svojej výžive alebo výchove, ktorú im bol podľa zákona povinný poskytovať. - v súlade s § 374 nárok na odškodnenie zaniká, ak oprávnená osoby nepožiada o priznanie nároku Ministerstvo spravodlivosti najneskôr do jedného roka odo dňa, v ktorom nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktoré je základom nároku. 35. V odvolaní žalovaná namietala, že okresný súd nesprávne právne vec posúdil, keď dospel k záveru, že nárok vznikol z titulu nesprávneho úradného postupu. Pretože nárok na primerané odškodnenie mohol vzniknúť F. H. len z titulu nezákonného rozhodnutia (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.7.1996 2Cdo 2/96). Súd mal zistiť: - či osoby, ktoré vystupujú na strane žalobcu. sú v spore aktívne legitimované a teda, či sa jedná o osoby v zmysle § 373 zákona č. 141/1961 Zb. platného a účinného do 31.12.1968, (čo zrejme nie je dané, keďže majetok, ktorý prepadol v prospech štátu bol podľa slov žalobkyne skrytý na povale za múrom; - či žalovaný je zastúpený orgánom procesne spôsobilým konať v danej veci, t.j. či osobitný zákon zveruje právomoc konať v danej veci práve Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (viď § 374 zákona č. 141/1961 Zb. platného a účinného do 31.12.1968), keď by musel dospieť k záveru, že oprávneným konať v mene štátu je Ministerstvo spravodlivosti SR; - či sa oprávnené osoby v súlade s ustanovením § 374 zákona č. 141/1961 Zb. (platného a účinného do 31.12.1968) požiadali o primerané zadosťučinenie Ministerstvo spravodlivosti v zákonom ustanovených lehotách; - zároveň mal súd na základe dôkazov založených v spise (výrok rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 2To 73/2006 zo dňa 22. novembra 2007) a v nadväznosti na ustanovenie § 373 ods. 3 zákona č. 141/1961 Zb. dospieť k záveru, že žalovaný nárok na náhradu škody nie je dôvodný a v tej súvislosti zdôraznil, že vznikol nárok na primerané zadosťučinenie a nie na náhradu škody v celom rozsahu. 36. Žalovaná uviedla, že je nesporné, že F. H. mala právo sa domáhať práva na náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená porušením právnej povinnosti. Keď svoje právo nevyužila a neuplatnila neznamená, že toto právo prechádza automaticky na dedičov, keďže takéto právo predmetná právna úprava nepozná. Jej právo na náhradu škody sa premlčalo, keďže lehoty na náhradu škody boli jeden rok a tri roky. 37. Žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 25.4.2014 č.k. 21C 209/2008-390 v časti, v ktorej v mene žalovanej Slovenskej republiky má konať a byť zaviazaná nielen Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ale aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, tiež vo výroku o zamietnutí zvyšku žaloby, a vo výroku o náhrade trov konania v rozsahu neprisúdenej náhrady trov konania. 38. K orgánu, ktorý má konať v mene žalovanej Slovenskej republiky žalobkyňa uviedla, že vzhľadom na najnovšiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky javí sa byť podloženým ten názor, že orgánom konajúcim v mene štátu podľa § 4 zák. č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom v čase podania žaloby, ktoré je pre posúdenie veci rozhodujúce s poukazom na prechodné ustanovenie § 27b ods. 1 cit. zák.) má byť aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, čo odôvodňuje s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z.(v znení účinnom v čase podania žaloby), podľa ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.1 cit. zák., koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak. Inak ustanovuje tento zákon v § 4 ods. 1 písm. e/ podľa ktorého vo veci náhrady škody podľa cit. zák. koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil prokurátor v trestnom konaní. Podľa § 4 ods. 2 cit. zák. ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu ministerstvo spravodlivosti. Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že ak sa zistí, že škodu v trestnom konaní spôsobil priamo prokurátor, tak koná v mene štátu generálna prokuratúra (lex specialis). Ak sa však toto nepodarí preukázať, koná v mene štátu ministerstvo spravodlivosti podľa § 4 ods. 1 písm. a/cit. zák., nakoľko podmienkou toho je iba to, že škoda v trestnom konaní vznikla (čo je v tejto veci nepochybné), a nie je možné použiť iné zákonné ustanovenie (lex generalis) t.j. v tomto prípade preukázať, že škodu spôsobil prokurátor a teda použiť § 4 ods. 1 písm. e/ cit. zák. Citovaný zákon vychádza teda z toho, že v prípade škôd vzniknutých v trestnom konaní koná v mene štátu ministerstvo spravodlivosti, ak sa nepodarí jednoznačne preukázať, že škodu spôsobil prokurátor. Naviac ak sa nepodarí príslušný orgán štátu určiť ani podľa § 4 ods. 1 cit. zák., koná v mene štátu zase len ministerstvo spravodlivosti na základe § 4 ods. 2 cit. zák. Podľa § 4 ods. 1 písm. k / zák. č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody koná v mene štátu orgán príslušný podľa písmen a/ až j/ cit. zák., u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku, ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. V súvislosti s citovaným zákonným ustanovením už Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil právny názor v rozsudku č.k. 3Cdo 194/2010 zo dňa 30.3.2011, že „na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom - ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody; ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý (§ 4 ods. 1 písm. 1/ zákona č. 514/2003 Z.z.)." 39. Pri použití hľadiska „orgánu, ktorý vo veci začal konať ako prvý" (ust. § 4 ods. 1 písm. k/ cit. zák. a vyššie citovaný právny názor najvyššieho súdu tým „orgánom, ktorý vo veci začal konať ako prvý" je v tejto veci ministerstvo spravodlivosti. V tejto veci bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na ministerstve spravodlivosti, ministerstve vnútra aj generálnej prokuratúre, a prvé začalo konať práve ministerstvo spravodlivosti, keď na moju žiadosť reagovalo prípisom zo dňa 2.10.2008, ktorým sa vyhováralo na svoju nepríslušnosť a odstupovalo vec ministerstvu vnútra. Pri rešpektovaní citovaného právneho názoru najvyššieho súdu ako orgán konajúci v mene štátu z hľadiska zákona č. 514/2003 Z.z. na úseku trestného konania do podania obžaloby prichádza do úvahy ministerstvo vnútra a generálna prokuratúra (lebo svoju pôsobnosť vykonávajú vyšetrovateľ a prokurátor). Na úseku trestného konania po podaní obžaloby vykonáva svoju rozhodovaciu právomoc výlučne súd, a teda ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy len ministerstvo spravodlivosti (viď 3Cdo 194/2010 a contrario). V tejto veci ku škode došlo na úseku trestného konania po podaní obžaloby, takže v mene štátu má konať aj ministerstvo spravodlivosti. 40. K nesprávnemu úradnému postupu orgánov činných v trestnom konaní žalobkyňa uviedla, že po právoplatnom skončení trestného konania vzniká povinnosť zaistené veci podľa § 80 ods. 1 a 3 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. vrátiť oprávnenej osobe, a orgán činný v trestnom konaní poruší svoju právnu povinnosť(§ 80 ods. 1 a 3 Trestného poriadku) tým, že vec nevráti (napr. z dôvodu, že ju stratil, zničil). 41. V súvislosti s uvedeným žalobkyňa tvrdila, že v tejto veci po podaní obžaloby iba súd má právomoc rozhodnúť o vrátení veci podľa § 80 ods. 1 a 3 Tr. por. č. 141/1961 Zb. Ak má výlučne súd podľa Trestného poriadku rozhodovať o vrátení zaistenej veci, tak z hľadiska správnosti jeho úradného postupu musí mať na zaistené veci vždy dosah a chrániť ich pred poškodením, stratou, zničením, aby potom mohol reálne splniť zákonnú povinnosť podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb., a rozhodnúť o vrátení veci tak, aby sa vec aj skutočne vrátila tomu, kto ju vydal. Ak súd neuchováva zaistené veci sám, tak má vyvíjať svoju činnosť k tomu, aby mal zaistené veci a ich uschovávateľa pod kontrolou tak, aby sa mohla reálne naplniť požiadavka § 80 ods. 1 Tr. por. rozhodnúť o vrátení veci, v ktorej je logicky a zmysluplne obsiahnutá aj požiadavka veci reálne vrátiť. Kto má podľa § 80 Trestného poriadku rozhodovaciu právomoc o vrátení veci, tak sa má starať o to, aby veci mohli byť aj reálne vrátené. 42. Z listu Okresného súdu v Banskej Bystrici č.k. 0T 467/58 zo dňa 5.9.2008 jasne vyplýva, že sporné zlaté mince súd nevrátil, pretože ich nemá v dispozícii a nevie, kde sa nachádzajú. Preto ust. § 80 ods. 1 a 3 Tr. por. porušil súd, a v mene štátu má z hľadiska § 4 ods. 1 písm. a/ zák.č. 514/2003 Z.z. konať ministerstvo spravodlivosti. 43. Žalobkyňa tiež namietala rozhodnutie súdu vo výroku o zamietnutí zvyšku žaloby, ktorým prvoinštančný súd zamietol žalobu v časti žalovaných úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo žalovanej sumy za obdobie od 4.11.2008 (podanie žaloby) do 30.3.2009, s odôvodnením, že podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. (podľa ktorého omeškanie začína až márnym uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku). Podľa žalobkyne tento výrok nie je správny, nakoľko prvoinštančný súd pri tomto rozhodnutí vychádzal z ust. § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý je však účinný až od 1.1.2013 (takže súd retroaktívne uplatňoval právny predpis na dobu minulú ). Ku spôsobeniu škody, podaniu návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody aj k podaniu žaloby však došlo ešte pred 1.1.2009, preto sa na vec má s poukazom na prechodné ustanovenie § 27b ods. 1 cit. zák. vzťahovať zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008; citovaný zákon v znení účinnom do 31.12.2008 omeškanie so zaplatením náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom neupravoval,a preto sa má na omeškanie použiť všeobecná právna úprava stanovenia prvého dňa omeškania podľa § 563 Občianskeho zákonníka. Keďže v tejto veci čas plnenia nebol dohodnutý, ani určený právnym predpisom, ani určený v rozhodnutí, s poukazom na § 563 Občianskeho zákonníka žalovaná mala plniť prvého dňa potom, ako bola o zaplatenie náhrady škody požiadaná, čo sa stalo podaním návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 30.9.2008; splatnosť žalovanej pohľadávky teda nastala dňa 1.10.2008, a prvý deň omeškania nastal dňa 2.10.2008. V žalobe boli úroky z omeškania uplatnené až odo dňa podania žaloby, t.j. od 4.11.2008, teda v čase, keď bola žalovaná už v omeškaní. Preto mám nárok na úroky z omeškania aj za obdobie od 4.11.2008 do 30.3.2009. Žalobkyňa zdôraznila, že inštitút predbežného prerokovania nároku má ten zmysel, aby sa na súdy nedostávali veci, kde štát spôsobenú škodu mieni dobrovoľne zaplatiť, a lehota 6 mesiacov slúži tomu, aby si štátne orgány zadovážili v primeranom predstihu podklady pre záver, či štát náhradu škody zaplatí alebo nie. To však nemá žiadny súvis so stanovením prvého dňa omeškania. 44. V súvislosti s námietkou v podanom odvolaní, proti výroku o trovách konania, žalobkyňa uviedla, že prisúdenie náhrady trov konania v sume 16.396,35 € odvolaním nenapáda. Ona však náhradu trov konania uplatnila v sume 19.766,08 € (= 19.411,40 € + 354,68 €; viď vyčíslenie trov zo dňa 25.4.2014), a žiadala prisúdiť jej titulom náhrady trov konania okrem sumy 16.396,35 € aj sumu 3.369,73 € (= 19.766,08 € - 16.396,356). Správna výška tarifnej odmeny advokáta (počítaná zo žalovanej sumy 234.515,04 €) za jeden úkon právnej služby má byť podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. suma 891,33 €, nie teda suma 891,26 €, z akej vychádzal prvoinštančný súd. Namietala, že prvoinštančný súd jej nepriznal náhradu trov konania za platbu v sume 2,27 € za kópie zo spisu zo dňa 5.3.2014, hoci sa jedná o hotový výdavok účastníka podľa § 137 O.s.p., a úspešný účastník má právo na jeho náhradu. Tri úkony právnej služby, za ktoré jej prvoinštančný súd náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal, však boli účelnými úkonmi právnej pomoci, za ktoré jej náhrada trov právneho zastúpenia patrí. Podanie k veci samej a doloženie dôkazov na výzvu súdu zo dňa 5.11.2009 bolo urobené na výzvu súdu a bolo účelným úkonom, pretože súd ma na toto podanie a doloženie dôkazov vyzval práve s ohľadom na priebeh pojednávania konaného dňa 13.10.2009 po vypočutí účastníkov konania. Vyjadrenia zo dňa 2.9.2013 k pasívnej legitimácii na strane žalovaných a zo dňa 20.1.2014 boli rovnako tak účelnými úkonmi právnej pomoci. Vyjadrenie zo dňa 2.9.2013 bolo potrebné vzhľadom na nekoncepčnosť priam až chaotickosť úpravy zákona č. 514/2003 Z.z. ohľadom určenia orgánu, ktorý má konať v mene štátu (čo bola podstata celej obrany žalovanej) za situácie, keď ani Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej právnej otázke nemá jednoznačný právny názor a posledné novely tohto zákona vyvolaný zmätok len zvýšili. Vyjadrenie zo 20.1.2014 bolo potrebné, nakoľko ním len reagovala na prednesy zástupcov žalovanej na pojednávaní dňa 10.9.2013, keď prišli s množstvom rôznorodých námietok (o ktorých dovtedy reč nebola), na ktoré som na pojednávaní nedostala priestor reagovať pre krátkosť času a nasledujúce pojednávanie s tým, že sa mám vyjadriť písomne. 45. Žalobkyňa v podanom odvolaní navrhla, aby bolo ďalej konané a na zaplatenie (aby v tomto smere odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil) žalovanej sumy s príslušenstvom bola zaviazaná Slovenská republika nielen zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, ale aj zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí zvyšku žaloby tak, že jej prizná aj úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 234.515,04 € od 4.11.2008 do 30.3.2009 a tiež žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania, a okrem už prisúdenej náhrady trov konania v sume 16.396,356 € jej priznal titulom náhrady trov konania naviac sumu 3.369,736 €. Uplatnila si tiež náhradu trov odvolacieho konania, ktorú vyčísli do 3 dní od vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu. 46. V danej veci Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28.02.2017, sp. zn. 2Co/700/2014, rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 21C 209/2008-390 zo dňa 25.04.2014 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, s poukazom na § 389 ods. 1 písm. c) zákona č. 160/20015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) s odôvodnením, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, v súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu škody, ktoré sa týkajú aktívnej vecnej legitimácie strany sporu na strane žalobcu, so splnením zákonných predpokladov pre priznanie náhrady škody ako aj v súvislosti s ustálením pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného, pretože žalovaný Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, ktorý bol zaviazaný na zaplatenie náhrady škody,svoju vecnú legitimáciu v konaní namieta a žalobkyňa v podanom odvolaní navrhla zaviazať Slovenskú republiku v zastúpení Generálnou prokuratúrou SR ako aj Ministerstvom spravodlivosti SR na náhradu škody spoločne a nerozdielne. 47. Ústavný súd SR z podnetu podanej sťažnosti žalobkyne v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 727/2017-54 nálezom zo dňa 31.01.2018 rozhodol o tom, že Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 2 Co/700/2014 zo dňa 28.02.2017 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na tomto základe Ústavný súd SR zrušil predmetné uznesenie Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd SR vo svojom náleze poukázal okrem iného na to, že odsudzujúci rozsudok Ľudového súdu v Banskej Bystrici sp. zn. T 467/58 z 09.01.1959, ktorým bola stará matka sťažovateľky uznaná vinnou z devízového priestupku a odsúdená na zaplatenie pokuty 300 Kčs a k trestu prepadnutia majetku 87 zlatých mincí, nenadobudol právoplatnosť a trest vykonaný bol. Zrušujúcim rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 73/06 z 22.11.2007 bol odsudzujúci rozsudok zrušený a trestné konanie napokon zastavené. Ústavný súd SR uviedol, že okolnosťou hodnou osobitného zreteľa je skutočnosť, že trestom prepadnutia majetku bol postihnutý majetok, ktorý nebol jeho predmetom (odňatie mincí nad rámec uloženého trestu). V tejto okolnosti podľa názoru ústavného súdu absentuje príčinná súvislosť medzi odsudzujúcim rozsudkom a vznikom škody, pretože výrok odsudzujúceho rozsudku odňatie zvyšných kusov mincí (nad 87 kusov) nepredpokladal. Uviedol v tejto súvislosti, že na sťažovateľkou (žalobkyňou) tvrdený vznik škody nemalo vplyv len odsudzujúce rozhodnutie v trestnom konaní, ktorého účinky vo svete reálií de iure nenastali, ale zároveň aj postup orgánov verejnej moci, ktorý nesúvisel s rozhodovaním o treste. Inak povedané, na odňatie zvyšných kusov mincí sa výrok odsudzujúceho rozsudku príčinne nevzťahoval a nie je možné tvrdiť, že tieto mince boli odňaté na jeho základe. Keďže však pri posudzovaní veci krajským súdom už bola všeobecnými súdmi vyslovená premisa o neprávoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, a keďže bolo tiež zrejmé, že v ostatnej časti nároku na náhradu škody absentuje príčinná súvislosť vzniku škody na základe odsudzujúceho rozsudku, na prejednávanú vec bolo dôvodné nazerať ako na nesprávny úradný postup. 48. Ústavný súd SR sa stotožnil s názorom žalobkyne, podľa ktorého v konaní neboli tvrdené okolnosti nasvedčujúce potrebe aplikácie zákona č. 58/1969 Zb. a zákona č. 87/1991 Zb. na posudzovanú vec, nakoľko v čase vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku (09.01.1959) právna úprava zodpovednosti štátu za škodu neexistovala a v čase vyhlásenia zrušujúceho rozhodnutia (22.11.2007) zákon č. 58/1969 Zb. bol už zrušený, pretože od 01.07.2004 bol účinný zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa zákona č. 87/1991 Zb. nárok na vydanie veci bolo treba uplatniť do 30.09.1991, teda dávno predtým, ako o odvolaní v trestnej veci rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 22.11.2007. 49. Za neopodstatnený považoval Ústavný súd SR tiež názor krajského súdu, ktorým odvolací súd spochybnil aktívnu legitimáciu žalobkyne v spore. Predmetom nálezu sp. zn. III. ÚS 43/07 z 24.04.2007 bolo prejednanie návrhu matky žalobkyne a konštatovanie, že odmietnutím prejednania ňou podaného odvolania (v trestnej veci starej matky žalobkyne) jej bolo odopreté právo na súdnu ochranu. Z uvedeného ipso facto vyplýva, že súdy na základe predmetného nálezu ústavného súdu boli viazané akceptovať v prejednávanej veci doložené právne nástupníctvo. 50. Po zrušení uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/700/2014 zo dňa 28.02.2017, odvolací súd viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR vysloveného v jeho náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), preskúmal napadnutý rozsudok vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania v rozsahu a medziach dôvodov podaných odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je správne a odvolanie žalobkyne a ani odvolanie žalovaného proti prisudzujúcemu výroku vo veci samej nie sú dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. októbra 2018 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 51. Žalobkyňa U. F. odôvodnila žalobu tým, že dňa 09.08.1958 príslušníci Krajskej správy Ministerstva vnútra v Banskej Bystrici po vykonanej domovej prehliadke prevzali od žalobkyne 143 kusov zlatých mincí v hodnote 906,85 g, ktoré vlastnícky patrili jej matke F. H. a boli súčasťou jej rozsiahlej numizmatickej zbierky. Z dôvodu držania týchto mincí bolo proti F. H. vedené trestné stíhanie a rozsudkom bývalého Ľudového súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9.1.1959 sp.zn. T 467/58 bola uznaná vinnou z devízového priestupku a bola odsúdená na zaplatenie pokuty v sume 300 Kčs a k trestu prepadnutia 87 ks zlatých mincí. Rozsudok zo dňa 9.1.1959 nikdy nebol doručený matke žalobkyni, ktorá zomrela 20.5.1983,ani prokuratúre, takže nenadobudol právoplatnosť.Žalobkyňa podala dňa 11.10.2005 proti rozsudku odvolanie a žiadala rozsudok zrušiť a trestné stíhanie zastaviť. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.7.2006 sp.zn. 2To 73/06 bolo odvolanie žalobkyne zamietnuté z dôvodu, že bolo podané neoprávnenou osobou. Žalobkyňa uznesenie Krajského súdu napadla ústavnou sťažnosťou a Ústavný súd SR nálezom zo dňa 24.4.2007 sp.zn. III. ÚS 43/07-42 vyslovil, že bolo právo žalobkyne domáhať sa práva na nezávislom súde a zároveň bolo zrušené uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 22.11.2007 sp.zn. 2To 73/06 rozsudok bývalého Ľudového súdu v Banskej Bystrici sp. zn. T 467/58 zo dňa 9.1.1959 zrušil a trestné stíhanie voči U. F. zastavil. 52. Žalobkyňa U. F. podaním zo dňa 11.08.2008 žiadala Okresný súd v Banskej Bystrici, aby rozhodol o vrátení zaistených 143 kusov zlatých mincí podľa § 80 ods. 1 veta prvá Trestného poriadku. 53. Okresný súd v Banskej Bystrici pôvodnej žalobkyni odpovedal listom zo dňa 5.9.2008, že nemôže rozhodnúť o vrátení zaistených 143 kusov zlatých mincí, pretože nimi nedisponuje a ani nemá vedomosť, kde sa nachádzajú. Žalobkyňa v žalobnom návrhu poukazovala na ustanovenie § 80 ods. 1 a 3 Trestného poriadku, ktorý sa na daný prípad vzťahuje, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní majú povinnosť vydať veci, ktoré boli počas konania odňaté, ak už na ďalšie konanie nie sú potrebné a ak neprichádza do úvahy ich prepadnutie alebo zhabanie. Nesprávneho úradného postupu sa orgány činné v trestnom konaní dopustili tým, že po právoplatnom skončení trestného konania veci nevrátili oprávnenej osobe, pôvodnej žalobkyni, ako jedinej dedičke po zomrelej matke F. H.. 54. Z obsahu spisu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 2Co 12/2010 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému v 1. rade Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR povinnosť zaplatiť žalobkyni 234.515,04 eur s 8,5 % úrokom z omeškania od 04.11.2008 do zaplatenia zmenil tak, že návrh zamietol. Podľa odôvodnenia tohto rozsudku okresný súd tým, že nevydal zlaté mince, ktorými nedisponoval, nedopustil sa nesprávneho úradného postupu, ktorým by žalobkyni bola spôsobená škoda a vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade odvolací súd rozsudok potvrdil, keď žalobkyňa netvrdila, že títo žalovaní by sa mali dopustiť nesprávneho úradného postupu, konkrétne kedy a na základe akých okolností. 55. Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 5Cdo/59/2010 dovolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislava zo dňa 2. júna 2010, sp.zn. 2Co 12/2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 56. Po zrušení rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie odvolaciemu súdu v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 189/2010 Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou súd uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 234.515,04 eur s 8,5 % úrokom z omeškania od 4.11.2008 do zaplatenia a trovy konania a v časti, ktorou súd prvej inštancie žalobu voči žalovaným v 2. a 3. rade zamietol, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd vychádzal z toho, že dňom 22.11.2007, kedy bol zrušený rozsudok bývalého Ľudového súdu v Banskej Bystrici, bolo povinnosťou štátu vrátiť nielen zaistených 87 kusov zlatých mincí, ale aj zvyšnú časť ostatných 56 zlatých mincí, s tým, že zaistený a nevrátený majetok žalobkyne, predstavuje nesprávny úradný postup štátu, v príčinnej súvislosti s ktorým vznikla žalobkyni skutočná škoda, ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. 57. V danej veci žalovaná v podanom odvolaní zo dňa 30.06.2014 namietala, že žalobkyni nevznikla škoda v dôsledku nesprávneho úradného postupu, ale v dôsledku nezákonného rozhodnutia, čo je zrejmé zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 02.06.2010, a preto nesúhlasil so zistením súdu, že otázka titulu pre nárok na náhradu škody nebola sporná. S touto námietkou žalovanej sa však súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného nevysporiadal a jednoducho len prevzal záver odvolacieho súdu o titule nároku pre náhradu škody. Žalovaná tvrdila, že F. H. ako aj jej právnym nástupcom nevznikol nárok na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu, namietala, že okresný súd nesprávne právne vec posúdil, keď dospel k záveru, že nárok vznikol z titulu nesprávneho úradného postupu, pretože nárok na primerané odškodnenie mohol vzniknúť F. H. len z titulu nezákonného rozhodnutia a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.7.1996 2Cdo 2/96. Odvolací súd v súvislosti s touto námietkou žalovanej poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 727/2017-54 zo dňa 31.01.2018, v ktorom Ústavný súd SR sa stotožnil s právnym názorom všeobecných súdov v doterajšom konaní, kedy už bola vyslovená premisa o neprávoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, a bolo tiež zrejmé, že v ostatnej časti nároku na náhradu škody absentuje príčinná súvislosť vzniku škody na základe odsudzujúceho rozsudku, na prejednávanú vec bolo teda dôvodné nazerať ako na nesprávny úradný postup. Odvolací súd, viazaný názorom Ústavného súdu SR, preto považuje za správne právne posúdenie veci okresným súdom, ktorý dospel k záveru, že žalobou uplatňovaný nárok na náhradu škody vznikol z titulu nesprávneho úradného postupu. 58. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, ustálil, že orgánom konajúcim v mene štátu, zodpovedným za vzniknutú škodu je Generálna prokuratúra SR, pretože z listinných dôkazov jednoznačne vyplynulo, že 143 zlatých mincí zostalo v čase prebiehajúceho trestného konania v úschove Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici. Iný postup ako doposiaľ zaužívaný v trestnom konaní nebol ani právne možný, pretože iný než doterajší postup nebol a ani nemohol byť orgánom činným v trestnom konaní v tom období známy. Logicky jediným možným postupom bol teda postup upravený v doterajších publikovaných vykonávacích právnych predpisoch, t.j. postup upravený v ustanovení § 55 Nariadenia č. 95/1952 Sb. Podporne k vyslovenému právnemu záveru súd prvej inštancie uviedol, že s prijatím inej, novej organizácie práce a postupu v úkonoch orgánov činných v trestnom konaní a najmä súdu v súvislosti s úschovou najmä cenných vecí dôležitých pre trestné konanie súvisí aj príslušné materiálno-technické zabezpečenie súdov, ktoré bez prijatia a účinnosti príslušnej právnej úpravy zakotvujúcej iné než doposiaľ aplikované postupy ani nebolo možné. S odkazom na § 80 zákona č. 141/1961 Zb. vec odňatú, alebo prevzatú musí vrátiť (vydať) ten orgán činný v trestnom konaní, ktorý má, resp. mal vec vo svojej dispozícii (úschove), v tomto prípade to bola Okresná prokuratúra. Pre uvedené závery dokazovania nie je namieste osobu zodpovednú za vznik škody definovať postupom podľa § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (Ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR). 59. Súd prvej inštancie ako vyplýva z uvedeného právneho názoru zistil a ustálil, že orgánom konajúcim v mene štátu a zodpovedným za vzniknutú škodu je Generálna prokuratúra SR, pretože 143 zlatých mincí zostalo v čase prebiehajúceho trestného konania v úschove Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici. V konaní nebolo sporné, že mince boli prevzaté od právnej predchodkyne žalobkyne, a zároveň nebolo rozporované, že mince neboli vrátené po zastavení trestného stíhania a zrušení trestného rozsudku Eve F.. Nemožno pričítať na ťarchu žalobkyne, že nie je možné jednoznačne ustáliť, kde zostalo všetkých 143 ks zlatých mincí, alebo 87 ks, ktoré tvorili predmet prepadnutia majetku F. H., a teda kto je zodpovednostný subjekt. Okrem toho túto skutočnosť nemôže žalobkyňa ani preukázať, nakoľko mince od momentu ich prevzatia od vlastníčky neboli v jej dispozícii, a teda nemohla mať vedomosť o ich pohybe. Podstatná je skutočnosť, že mince neboli vrátené späť, čím vznikla žalobkyni škoda. 60. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ku ktorému dospel súd ako uvádza logicky, jediným možným postupom, v zmysle uvedených zákonných ustanovení upraveným v doterajších publikovaných vykonávacích právnych predpisoch, t.j. postup upravený v ustanovení § 55 Nariadenia č. 95/1952 Sb., že orgánom konajúcim v mene štátu a zodpovedným za vzniknutú škodu je Generálna prokuratúra SR, pretože 143 zlatých mincí zostalo v čase prebiehajúceho trestného konania v úschove Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici. Zároveň odvolací súd je toho názoru, že pokiaľ v konaní si žalobkyňa jednou žalobou uplatňuje jeden a ten istý nárok proti štátu, ktorý by mohol patriť do pôsobnosti rôznych orgánov štátu, môže štát ako ten istý subjekt mať procesné postavenie žalovaného len jedenkrát. Je preto nedôvodná námietka žalobkyne v odvolaní, aby súd zaviazal na náhradu škody aj Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti SR, ak už je zaviazaný z toho istého titulu štát zastúpený Generálnou prokuratúrou SR z dôvodov uvedených vyššie. 61. Rovnako vo vzťahu k námietke žalovanej, týkajúcej sa aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne odvolací súd je viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR, ktorý vychádza z toho, že nie je možné už spochybniť aktívnu legitimáciu žalobkyne v spore, nakoľko predmetom nálezu sp. zn. III. ÚS 43/07 z 24.04.2007 bolo prejednanie návrhu matky žalobkyne a konštatovanie, že odmietnutím prejednania ňou podaného odvolania (v trestnej veci starej matky žalobkyne) jej bolo odopreté právo na súdnu ochranu, a z uvedeného ipso facto vyplýva, že súdy na základe predmetného nálezu ústavného súdu sú viazané akceptovať v prejednávanej veci doložené právne nástupníctvo. Okrem toho odvolací sud z obsahu spisu (č.l. 350) má preukázané, že dedičské konanie po žalobkyni U. F. bolo skončené dňa 08.04.2013 právoplatným osvedčením o dedičstve sp. zn. 31 D 721/2012, D not 81/2012, na základe ktorého celé dedičstvo po poručiteľke zdedila jediná dedička, dcéra poručiteľky, JUDr. C. S.. Uvedené skutočnosti vyplývajú z potvrdenia notárskeho Ú. H.. H. R.. 62. K odvolacej námietke žalobkyne smerujúcej proti výroku o zamietnutí zvyšku žaloby, ktorým prvoinštančný súd zamietol žalobu v časti žalovaných úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo žalovanej sumy za obdobie od 04.11.2008 (podanie žaloby) do 30.3.2009, s odôvodnením, že podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. (podľa ktorého omeškanie začína až márnym uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku), kedy žalobkyňa argumetovala, že výrok nie je správny, nakoľko prvoinštančný súd pri tomto rozhodnutí vychádzal z ust. § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý je však účinný až od 01.01.2013 (takže súd retroaktívne uplatňoval právny predpis na dobu minulú ), odvolací súd odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21.12.2010, sp. zn. 2 Cdo 48/2010: „Podľa ustanovenia § 10 zákona č. 58/1969 Zb. ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do 6 mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Z uvedeného vyplýva, že štát je povinný nahradiť škodu najneskôr do 6 mesiacov odo dňa, kedy poškodený nárok riadne uplatnil postupom podľa § 10 cit. zákona. Márnym uplynutím tejto lehoty sa štát ako dlžník zo zodpovednostného právneho vzťahu (§ 489 OZ) dostáva do omeškania, a tak najskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť zaplatiť poškodenému veriteľovi tiež úroky z omeškania.“ Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že predmetné ustanovenie § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v aktuálnom znení, ktorého aplikáciu namietala žalobkyňa, poníma výkladový status a jeho cieľom je vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo a rozhodovaciu prax súdov, ktoré pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania podľa zákona č. 514/2013 Z.z. vychádzali z toho, že lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčil začiatok jej plynutia neskôr. Výrok, ktorým priznal súd prvej inštancie žalobkyni úroky z omeškania počnúc uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (od 31.03.2009), je teda vecne správny. 63. Pri posudzovaní odvolacej námietky žalobkyne smerujúcej proti výroku o trovách konania, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa dopustil pisárskej chyby pri určení výšky tarifnej odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby. Správna výška tarifnej odmeny advokáta (počítaná zo žalovanej sumy 234.515,04 €) za jeden úkon právnej služby má byť podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. suma 891,33 €, nie teda suma 891,26 €, avšak je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie vychádzal pri konečnom výpočte výšky trov konania zo správnej výšky tarify (15x 891,33€ = 13.369,95 €). Námietku žalobkyne, že prvoinštančný súd jej nepriznal náhradu trov konania za platbu v sume 2,27 € za kópie zo spisu, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko uvedený výdavok ako vecný náklad právneho zástupcu žalobkyne je krytý režijným paušálom, ktorý súd priznal v rámci trov konania. Pokiaľ žalobkyňa namietala nepriznanie náhrady trov konania titulom trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby označené ako "podanie k veci samej a doloženie dôkazov na výzvu súdu zo dňa 05.11.2009, vyjadrenie o dňa 02.09.2013 k pasívnej legitimácii na strane žalovaných, vyjadrenie zo dňa 20.04.2014 k prednesom žalovaných na pojednávaní, odvolací súd považuje uvedenú námietku za nedôvodnú a konštatuje, že súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodol správne. 64.Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 65.O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 66.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).