Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/277/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109253782 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1109253782.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky : D.. C. P., T. Q. X, T., proti odporcovi : Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o určenie, že odmeňovanie navrhovateľky je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k. 10C 232/2009-43 zo dňa 02. mája 2011, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa v zmysle § 10 ods. 1, 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že návrhom doručeným súdu dňa 23.12.2009 sa navrhovateľka domáhala voči odporcovi určenia, že odmeňovanie navrhovateľky je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania. Navrhovateľka nezaplatila súdny poplatok súčasne s podaným návrhom na začatie konania, preto bola výzvou zo dňa 25.10.2010 vyzvaná na jeho zaplatenie, a to vo výške 4.762,50 eura v zmysle pol. 7d písm. b/ sadzobníka, § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Predmetná výzva bola navrhovateľke doručená dňa 25.11.2010. Ďalej svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 5 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 1, § 10 ods. 1 veta prvá, § 10 ods. 2, 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a keďže navrhovateľka súdny poplatok v súdom stanovenej lehote nezaplatila, hoci bola poučená o následkoch jeho nezaplatenia a nejde o prípad podľa ust. § 10 ods. 2 citovaného zákona, súd konanie zastavil. O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa ust. § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. Navrhovateľka podaním zo dňa 08.05.2011 požiadala o prehodnotenie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku a o prerušenie konania. Vo svojom podaní zastávala názor, že postup súdu v predmetnej veci nie je v súlade so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Ďalej uviedla, že svojich nárokov v konaní sa nedomáha podľa zákona č. 365/2004 Z.z., ale v dôsledku zákona č. 122/2005 Z.z., ktorý bol navrhnutý Vládou SR, ktorý schválila Národná rada SR. Tento nárok sa odvíja od vládneho návrhu zákona, čím začalo dochádzať k nerovnakému postaveniu sudcov a následnou realizáciou zákona došlo k zásahu orgánu verejnej správy. Predmetné konanie je oslobodené od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. j/ zákona o súdnych poplatkoch, nakoľko sa domáha ochrany voči opatreniu orgánu verejnej správy. Následne konštatovala, že nezákonný zásah vo veci odmeňovania sudcov bol konštatovaný v Náleze Ústavného súdu SR zo dňa 20.05.2009 sp. zn. PL. ÚS 17/08. Podľa navrhovateľky je predmetné konanie konaním, na ktoré sa vzťahuje vecné oslobodenie, a preto by súd mal túto skutočnosť prehodnotiť. V prípade, že by sa súd s uvedeným nestotožnil, žiadala, aby vo veci prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. až do doby, pokiaľ nebude vo veci rozhodnuté Súdnym dvorom Európskej únie, nakoľko v obdobných veciach už boli podané návrhy, aby sa súd obrátil na Súdny dvor EÚ so žiadosťou o rozhodnutie o predbežnej otázke. Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, či vyrubený súdny poplatok nepredstavuje prípadne prekážku v dostupnosti súdnej ochrany, je súčasťou práva na spravodlivý proces a má aj v tomto konaní zásadný význam po právnej stránke. Smernica Rady 2000/78/ES zo dňa 27.11.2000, ustanovujúca všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, podľa názoru navrhovateľky nebola dostatočne transponovaná, lebo v zmysle čl. 9 ods. 1 smernice neboli prijaté dostatočné zmeny slovenského právneho poriadku zabezpečujúce, aby súdne konania boli dostupné pre všetky osoby, ktoré sa cítia poškodené porušením zásady rovnakého zaobchádzania, a to predovšetkým v oblasti súdnych poplatkov. Mala za to, že požiadavka uvedená v tomto článku nebola zohľadnená v slovenskom právnom poriadku vôbec. Z uvedených dôvodov žiadala, aby súd akceptoval jej návrh na zrušenie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, prípadne aby prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v konaní Krajského súdu v Bratislave 9Co 415, 416/2010. Proti uvedenému uzneseniu o zastavení konania podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka. Vytýkala súdu prvého stupňa, že zastavením konania vo veci jej odňal možnosť konať pred súdom. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa považovala za nesprávne, pričom poukázala na § 4 ods. 1 písm. j/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, v zmysle ktorého je od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach ochrany pred nezákonným zásahom verejnej správy. V odvolaní ďalej uviedla, že účelom konania vo veci ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je poskytnutie ochrany pred takým zásahom, ktorý nie je rozhodnutím. Podaným návrhom na určenie sa navrhovateľka domáhala ochrany svojich práv v súvislosti s diskrimináciou v platových pomeroch na základe zákona a to v súvislosti s takým zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím. Na uvedenom základe je predmetné konanie oslobodené od súdneho poplatku, pričom ide o zákonné vecné oslobodenie od súdneho poplatku. Z uvedených dôvodov navrhovateľka žiadala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších zmien a noviel súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. písm. a) veta prvá citovaného zákona poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Podľa § 7 ods. 1 veta prvá citovaného zákona pri percentnej sadzbe je základom poplatku cena predmetu poplatkového úkonu. Podľa § 10 ods. 1 citovaného zákona ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený. Súd vyzve poplatníka na zaplatenie poplatku splatného podaním návrhu na začatie konania predtým, ako nariadi pojednávanie tak, aby lehota od zaplatenia poplatku do pojednávania, vydania platobného rozkazu a rozkazu na plnenie alebo rozhodnutia bez nariadenia pojednávania 5b) nebola dlhšia ako dva mesiace; túto lehotu môže predseda súdu z dôležitých dôvodov predĺžiť. Podľa § 12 ods. 1 citovaného zákona vo veciach poplatkov rozhoduje orgán, ktorý je oprávnený vykonať poplatkový úkon. Vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde rozhoduje súd, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, ak o poplatku nerozhodol odvolací súd. Nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti v odvolacom konaní zmení alebo zruší odvolací súd aj bez návrhu. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľka sa návrhom podaným na prvostupňový súd dňa 23.12.2009 domáhala určenia, že jej odmeňovanie uskutočňované podľa § 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z., v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa § 69 ods. 2 cit. zákona v znení zákona č. 122/2005 Z.z., je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a zaplatenia sumy ( náhrady nemajetkovej ujmy ) vo výške 156.563,50 eura (4.716.632,-Sk). V zmysle § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona navrhovateľke vznikla poplatková povinnosť vo výške 4.762,50 eura v zmysle Sadzobníka súdnych poplatkov Položky 7d písm. b) (66 eur + 4.696,50 eura, t.j. 3 % zo sumy 156.563,50 eura). Pokiaľ teda súd prvého stupňa vyzval navrhovateľku (č.l. 9 spisu) na zaplatenie súdneho poplatku za návrh v lehote 10 dní pod následkom zastavenia konania, jeho postup bol vecne správny, tak isto bol správny jeho postup, keď konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku v zmysle § 5 ods. 1 a § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. zastavil. Vychádzajúc z tvrdenia navrhovateľky, že podľa jej právneho názoru je predmetné konanie od súdnych poplatkov vecne oslobodené, je potrebné uviesť, že odvolací súd po dôkladnom posúdení možností uvedených v § 4 ods. 1 písm. a) až k) zákona o súdnych poplatkoch nedospel k záveru, že by predmetné konanie bolo možné podradiť pod niektorú zo zákonom stanovených možností vecného oslobodenia konania od poplatku. Na daný prípad sa nevzťahuje ani písm. j) uvedeného ustanovenia § 4 ods. 1, ktoré je určené pre konania vo veciach ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v O.s.p., pričom je potrebné poukázať na to, že konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy nemá povahu určovacích konaní, v ktorých by súd rozsudkom konštatoval existenciu nezákonného zásahu. Určovacie žaloby na existenciu nezákonného zásahu nie sú podľa § 250v ods. 3 O.s.p. prípustné. V danom prípade ide teda o žalobu, ktorou sa navrhovateľka domáha ochrany svojich práv v súvislosti s diskrimináciou v platových pomeroch a nie o žalobu podľa piatej časti piatej hlavy ustanovenia § 250v O.s.p., ktoré má na mysli pri vecnom oslobodení § 4 ods. 1 písm. j) zákona o súdnych poplatkoch, a teda dôvod odvolania spočívajúci v tom, že súd prvého stupňa zastavením konania vo veci navrhovateľke odňal možnosť konať pred súdom, je nedôvodný. Pokiaľ ide o argumenty navrhovateľky týkajúce sa Smernice Rady 2000/78/ES zo dňa 27.11.2000, k tomu odvolací súd udáva, že predmetná smernica, ustanovujúca všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, bola riadne prevzatá do nášho právneho poriadku v znení zákona č. 365/2004 Z.z. - tzv. antidiskriminačný zákon, ktorý presne tak ako citovaná smernica v čl. 9 ods. 1, vo svojom ustanovení § 9 priznáva každému (rozumej „všetkým osobám“ ako uvádza smernica), kto je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, právo domáhať sa svojich práv na súde. Je nevyhnutné zdôrazniť, že citovaná smernica nemá žiadny vplyv na vnútroštátne pravidlá pre uplatnenie týchto práv vo vnútroštátnych konaniach a už vonkoncom jej znenie nezasahuje do fiškálnych záujmov členského štátu na vyberaní súdnych poplatkov za takéto návrhy a také niečo nie je možné ani z účelu ani zo samotného textu tohto úniového aktu vyvodiť. Ak teda sama smernica právo na bezplatné súdne konanie v diskriminačných veciach negarantuje, v nesúlade s ňou sa nemôže ocitnúť vnútroštátna právna úprava len preto, lebo pre konkrétne súdne konanie ustanovuje súdne či iné poplatky. Zákon o súdnych poplatkoch preto nemôže (a ani nemohol) byť transponovaním citovanej smernice dotknutý v tom zmysle, že konania súvisiace s porušením zásady rovnakého zaobchádzania by mali byť oslobodené od súdnych poplatkov a to či už úplne alebo čiastkovo. S ohľadom na uvedené, právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje možnosti ako sa možno „bremena“ zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh zbaviť, ak však účastník nespĺňa zákonom stanovené podmienky, ostáva mu len povinnosť zákonom stanovený súdny poplatok zaplatiť, pričom pri dodržaní takéhoto postupu tu nemožno hovoriť ani o odňatí možnosti konať pred súdom, ani o denegatio justitiae, teda odopretí spravodlivosti. Pokiaľ ide o návrh navrhovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. až do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v konaní Krajského súdu v Bratislave 9Co 415, 416/2010, odvolací súd uvádza, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 20.10.2011 č.k. 9 Co 415/2010-45, 9 Co 416/2010-45, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.1.2012 rozhodol, že nepožiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a návrh na prerušenie konania v predmetnej právnej veci zamietol. Z dôvodu, že navrhovateľka správne vyrubený súdny poplatok v súdom stanovenej lehote a ani do konca lehoty na podanie odvolania nezaplatila, je potrebné konštatovať, že postup súdu prvého stupňa v zmysle § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch bol správny. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým konanie zastavil, ako vecne správne potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, pretože absentoval v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p návrh na ich priznanie. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.