Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/416/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107213660 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1107213660.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky : P.. L. Š., B. Q. XXXX/XB, K., proti odporcovi : Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o určenie, že odmeňovanie navrhovateľky je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k. 21C 81/2007-20 zo dňa 4. júna 2010, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa v zmysle § 10 ods. 1, 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že podaním doručeným súdu dňa 30.04.2007 sa navrhovateľka domáhala voči odporcovi určenia, že jej odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľka nezaplatila súdny poplatok pri podaní návrhu, preto bola výzvou, doručenou navrhovateľke dňa 4.5.2010, vyzvaná na jeho zaplatenie vo výške 4.114,50 eura (4.015 eur + 99,50 eur). Na predmetnú výzvu reagovala podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa 12.05.2010, podľa ktorého poplatok za návrh nemieni zaplatiť, tvrdiac, že v tomto prípade poplatková povinnosť nevznikla, pretože osobitná položka 7d (stanovujúca osobitnú sadzbu v uvedených veciach vo výške 66 eur za návrh na začatie konania a 3 % z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy) bola do Sadzobníka súdnych poplatkov zaradená až s účinnosťou od 1.1.2009, t.j. po podaní jej návrhu. Poplatková povinnosť jej preto nevznikla a analógia v tomto prípade nie je možná. Súd prvého stupňa sa s názorom navrhovateľky nestotožnil. Mal za to, že v danom prípade ide o vec súvisiacu s porušením zásady rovnakého zaobchádzania petitom určovacím a petitom na plnenie, preto bolo povinnosťou navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok za návrh v súlade s položkou 1b a 1a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaci prílohu zákona o súdnych poplatkov, ktorý bol účinný v čase podania návrhu vo výške 99,50 eur a 4.015 eur. Počnúc od 1.12.2008 nadobudol účinnosť zákon č. 465/2008, ktorý zmenil zákon o súdnych poplatkoch a v položke 7d, a/ upravil poplatkovú povinnosť poplatníka vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa osobitného zákona bez návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, že určil poplatok vo výške 66 eur, a s návrhom na náhradu nemajetkovej ujmy 66 eur a 3% z ceny predmetu plnenia, t.j. počnúc od 1.12.2008 sú poplatníci povinní platiť za takéto návrhy 66 eur a 3 % z nemajetkovej ujmy, ktorej sa návrhom domáhajú. Podľa názoru súdu prvého stupňa súdne poplatky súdy nevyberajú len vo veciach vyslovene uvedených v § 4 zákona o súdnych poplatkoch, pričom ide o vecné oslobodenie (§ 4 ods. 1) alebo o osobné oslobodenie (§ 4 ods. 2). Zákon priznáva oslobodenie od platenia poplatkov pri nároku na nemajetkovú ujmu, avšak nie podľa antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z. z. Súd prvého stupňa zastával názor, že nie je povinnosťou poplatníka zaplatiť súdny poplatok len v prípadoch ustanovených zákonom pod osobitnou položkou. V iných prípadoch, aj keď vec nie je uvedená pod osobitnou položkou, súd vyberie súdny poplatok podľa všeobecnej položky, ktorou je v tomto prípade položka 1a a 1b Sadzobníka súdnych poplatkov. Ďalej svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 5 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 1, § 10 ods. 1 veta prvá, ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, a keďže navrhovateľka nezaplatila na základe výzvy súdu súdny poplatok za podaný návrh, hoci bola poučená o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku, a nejde o konanie, kedy by mohol súd pokračovať v konaní bez zaplateného súdneho poplatku za návrh, podľa ust. § 10 ods. 2 citovaného zákona, súd konanie zastavil. O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa ust. § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. Uvedené uznesenie napadla v zákonom stanovenej lehote navrhovateľka odvolaním, domáhajúc sa zjavne zrušenia predmetného uznesenia o zastavení konania. Navrhovateľka v odvolaní uviedla, že nie je správne konštatovanie súdu o tom, že nechce a nemieni súdny poplatok zaplatiť. Podľa jej názoru bol súdny poplatok nesprávne vyrubený a jeho výška bola stanovená v rozpore s európskou legislatívou. V odvolaní ďalej uviedla, že Smernica 2000/78/ES z 27. novembra 2000 nebola do právneho poriadku SR dostatočne transponovaná, nakoľko v zmysle čl. 9 ods. 1 cit. smernice neboli prijaté dostatočné zmeny slovenského právneho poriadku. Požiadavku, aby súdne konania boli prístupné pre všetky osoby, ktoré sa cítia poškodené porušením zásady rovnakého zaobchádzania, spĺňa len oslobodenie týchto súdnych konaní od súdnych poplatkov, resp. stanovenie jednotnej a primeranej čiastky súdneho poplatku za takéto návrhy, bez ohľadu na výšku sumy požadovanej v rámci nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Navyše požiadavka uvedená v čl. 9 ods. 1 smernice nebola do 31.12.2008 zohľadnená v slovenskom právnom poriadku vôbec. Ak bude možnosť požadovanej náhrady nemateriálnej ujmy limitovaná výškou súdneho poplatku, nebude nikdy splnený cieľ a účel smernice. V prechodných ustanoveniach zákona o súdnych poplatkoch zákonodarca stanovil, že za konania začaté do 31.12.2008 sa platia súdne poplatky podľa doterajších predpisov. V prípade navrhovateľky tak v možnosti domáhať sa ochrany na súde došlo k ďalšej diskriminácii, keď s odstupom takmer troch rokov od podania návrhu jej bol dňa 22.04.2010 vyrubený súdny poplatok takmer dvojnásobne vyšší, ako sa vyrubuje v zmysle právnej úpravy platnej od 1.1.2009. Zákonodarca podľa názoru navrhovateľky ani tým, že súdne poplatky vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania stanovil na úroveň výšky sadzieb poplatkov vyrubovaných v konaniach na ochranu osobnosti, nevyhovel požiadavke smernice, čo sa týka prístupu všetkých osôb k súdnym konaniam. Podotkla, že ak súd zastaví konanie z dôvodu, že účastník nezaplatil súdny poplatok, hoci zákonné podmienky na takýto postup nie sú splnené, dochádza tu v podstate k znemožneniu práva domôcť sa jeho ochrany na súde a teda k postupu, ktorým súd odníme účastníkovi možnosť konať pred súdom. V odvolaní následne vytkla súdu prvého stupňa, že jej návrhu na prejudiciálnu otázku nevyhovel a v rozhodnutí o zastavení konania sa s touto otázkou vôbec nevysporiadal, a preto nie je náležite odôvodnené. Okresný súd pochybil, keď otázku súdneho poplatku neskúmal v režime prednosti práva európskej únie pred vnútroštátnym právom. Zastavením konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a nevyporiadaním sa s návrhom navrhovateľky na položenie prejudiciálnej otázky bolo vnútroštátnym súdom porušené právo na spravodlivé súdne konanie. Okresný súd mal pri vyrubovaní súdneho poplatku za návrh v tomto prípade použiť eurokonformný výklad zákona o súdnych poplatkoch tak, aby tento zákon bol použitý v súlade s požiadavkou čl. 9 ods. 1 smernice 2000/78/ES, a to predovšetkým vzhľadom na to, že konanie bolo začaté do 31.12.2008, kedy nebola v platnosti vnútroštátna zákonná úprava (položka 7d Sadzobníka súdnych poplatkov) odporujúca čl. 9 ods. 1 cit. smernice. Mal použiť zásadu prednosti úniového práva a teda na základe čl. 9 ods. 1 cit. smernice súdny poplatok za návrh v tomto prípade nevyrubiť. Navrhovateľka zastávala názor, že vzhľadom na to, že do 31.12.2008 v sadzobníku súdnych poplatkov neexistovala osobitná položka pre konania vo veciach podľa antidiskriminačného zákona, poplatková povinnosť jej nevznikla. Nakoľko trvala na tom, že právna úprava určujúca výšku súdneho poplatku za konania vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona je v rozpore s čl. 9 ods. 1 smernice Rady 2000/78/ES, žiadala, aby podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie prerušil a podal Súdnemu dvoru EÚ nasl. prejudiciálnu otázku: 1. Či sa má čl. 9 ods. 1 smernice Rady 2000/78/ES vykladať tak, že súdne konania súvisiace s porušením zásady rovnakého zaobchádzania majú byť oslobodené od súdnych poplatkov, resp. že súdne poplatky majú byť primerané povahe tohto konania a teda výrazne nižšie ako napr. v súdnych sporoch na plnenie? 2. Či ustanoveniu čl. 9 ods. 1 smernice Rady 2000/78/ES vyhovuje vnútroštátna úprava Slovenskej republiky, podľa ktorej sú návrhy vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, pri ktorých sa uplatňuje aj náhrada nemajetkovej ujmy, podané do 31.12.2008 spoplatnené jednak pevnou sadzbou sumou 99 eur za určovaciu žalobu a jednak za žalobu na plnenie sumou vo výške 6 % z uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy? 3. Či nie je prekážkou prístupu obetí diskriminácie k súdnym konaniam povinnosť zaplatiť súdny poplatok, ktorý sa vymeriava z výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď podľa antidiskriminačného zákona, ktorým bola implementovaná smernica č. 2000/78/ES, o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch rozhoduje súd na základe svojej úvahy? 4. Či ustanoveniu čl. 9 ods. 1 cit. smernice neodporuje právny stav vo vnútroštátnom poriadku Slovenskej republiky, kedy za žaloby podané do 31.12.2008 sa vyberajú súdne poplatky takmer v dvojnásobnej výške (99 eur + 6 % zo sumy požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy) ako za žaloby podané po 1.1.2009 (66 eur + 3 % zo sumy požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy), keďže smernica č. 2000/78/ES bola do nášho právneho poriadku implementovaná v podobe zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), ktorý nadobudol účinnosť 1.7.2004, teda s účinnosťou od tohto dátumu by mali všetky osoby, ktoré sa domáhajú ochrany pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania, mať rovnakú možnosť v prístupe k súdnemu konaniu? V závere odvolania navrhovateľka požiadala o oslobodenie od súdneho poplatku, pričom uviedla, že vyrubený súdny poplatok v sume 4.114,50 eura momentálne nie je schopná uhradiť, nakoľko jeho výška ju značne znevýhodňuje v predmetnom spore. Nie je v jej finančných možnostiach zaplatiť ho celý, a preto žiadala, aby jej súd priznal aspoň čiastočné oslobodenie od súdneho poplatku. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadril. Pokiaľ ide o návrh navrhovateľky podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. na prerušenie konania z dôvodu iniciovania konania o predbežnej otázke pred súdnym dvorom Európskej únie o tomto rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 20.10.2011 č.k. 9 Co 415/2010-45, 9 Co 416/2010-45, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.1.2012, keď rozhodol, že nepožiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a návrh na prerušenie konania v predmetnej právnej veci zamietol. Z predmetného zamietajúceho uznesenia okrem iného vyplýva, že v posudzovanej právnej veci pri eurokomformnej aplikácii vnútroštátnych pravidiel neexistuje v slovenskej republike žiadna prekážka prístupu k súdnej ochrane pre obete diskriminačného konania, ktorá by bola v rozpore s právom Únie. Čo sa týka žiadosti navrhovateľky na oslobodenie od súdnych poplatkov, o tejto žiadosti rozhodol prvostupňový súd uznesením č.k. 21C/81/2007-34 zo dňa 16.09.2010 tak, že navrhovateľke (žiadateľke) oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 9Co 415/20120-63, 9 Co 416/2010-63 zo dňa 30.03.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.04.2012, uvedené napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Následne odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších zmien a noviel súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. písm. a) veta prvá citovaného zákona poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Podľa § 7 ods. 1 veta prvá citovaného zákona pri percentnej sadzbe je základom poplatku cena predmetu poplatkového úkonu. Podľa § 10 ods. 1 citovaného zákona ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený. Súd vyzve poplatníka na zaplatenie poplatku splatného podaním návrhu na začatie konania predtým, ako nariadi pojednávanie tak, aby lehota od zaplatenia poplatku do pojednávania, vydania platobného rozkazu a rozkazu na plnenie alebo rozhodnutia bez nariadenia pojednávania 5b) nebola dlhšia ako dva mesiace; túto lehotu môže predseda súdu z dôležitých dôvodov predĺžiť. Podľa § 12 ods. 1 citovaného zákona vo veciach poplatkov rozhoduje orgán, ktorý je oprávnený vykonať poplatkový úkon. Vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde rozhoduje súd, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, ak o poplatku nerozhodol odvolací súd. Nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti v odvolacom konaní zmení alebo zruší odvolací súd aj bez návrhu. Podľa § 18c ods. 1 Prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. januára 2009 citovaného zákona ak je základ poplatku podľa § 7 určený v slovenských korunách, po 1. januári 2009 sa prepočíta konverzným kurzom na eurá a zaokrúhli sa na celé eurá nadol. Podľa § 18c ods. 6 Prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. januára 2009 citovaného zákona za úkony navrhnuté, alebo za konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa vyberajú poplatky podľa doterajších predpisov, ak ďalej nie je uvedené inak. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľka sa návrhom podaným na prvostupňový súd dňa 30.04.2007 domáhala určenia, že jej odmeňovanie uskutočňované podľa § 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Zb., v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa § 69 ods. cit. zákona v znení zákona č. 122/2005 Z. z., je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 66.918,94 eura (2.016.000,-Sk). V zmysle § 5 ods. 1 písm. a), § 18c ods. 1 a 6 citovaného zákona navrhovateľke vznikla poplatková povinnosť vo výške 4.114,50 eura v zmysle Sadzobníka súdnych poplatkov Položky 1 písm. a) a písm. b) (4.015 eur, t.j. 6 % zo sumy 66.918,94 eura + 99,50 eura). Pokiaľ teda súd prvého stupňa vyzval navrhovateľku (č.l. 10 spisu) na zaplatenie súdneho poplatku za návrh v lehote 10 dní pod následkom zastavenia konania, jeho postup bol vecne správny, tak isto bol správny jeho postup, keď konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku v zmysle § 5 ods. 1 a § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. zastavil. Dôvod odvolania spočívajúci v tom, že ak súd zastaví konanie z dôvodu, že účastník nezaplatil súdny poplatok, hoci zákonné podmienky na takýto postup nie sú splnené, dochádza tu v podstate k znemožneniu práva domôcť sa jeho ochrany na súde a teda k postupu, ktorým súd odníme účastníkovi možnosť konať pred súdom, rovnako ako aj námietka navrhovateľky, že postupom súdu prvého stupňa bolo porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie, nie sú dôvodné. V zmysle citovaného § 18c ods. 6 Prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. januára 2009 sa za úkony navrhnuté alebo za konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa vyberajú poplatky podľa doterajších predpisov, ak ďalej nie je uvedené inak (čo nie je daný prípad) a preto správne prvostupňový súd vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh podľa predpisov platných a účinných do 31.12.2008 ako už bolo uvedené vyššie. Spoplatnenie návrhov v tzv. antidiskriminačných konaniach v čase do 31.12.2008 zákon o súdnych poplatkoch upravoval a to tak, že podľa položky 1 písm. a) a b) Sadzobníka súdnych poplatkov poplatok z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba, je 6% z ceny predmetu konania alebo z hodnoty predmetu sporu a ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi, poplatok je 3.000,- Sk (t.j. 99,50 eur). Uvedený spôsob vyrubenia poplatku bol vzhľadom k tomu, že osobitná sadzba pre takéto konania v zákone ustanovená nebola, celkom zjavne pokrytý v rozhodnom čase citovanou položkou 1 písm. a) a b) sadzobníka a to bez použitia akejkoľvek analógie. Od 1.1.2009 bola do zákona zavedená osobitná sadzba aj pre tieto konania a súdny poplatok sa vyrubuje rovnakým spôsobom ako v konaní o ochranu osobnosti aj vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania (t .j. 66 eur + 3 % z uplatnenej nemajetkovej ujmy). Smernica 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, bola riadne prevzatá do nášho právneho poriadku v znení zákona č. 365/2004 Z. z. - tzv. antidiskriminačný zákon, ktorý presne tak ako citovaná smernica v čl. 9 ods. 1, vo svojom ustanovení § 9 priznáva každému (rozumej „všetkým osobám“ ako uvádza smernica), kto je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, právo domáhať sa svojich práv na súde. Je nevyhnutné zdôrazniť, že citovaná smernica nemá žiadny vplyv na vnútroštátne pravidlá pre uplatnenie týchto práv vo vnútroštátnych konaniach a už vonkoncom jej znenie nezasahuje do fiškálnych záujmov členského štátu na vyberaní súdnych poplatkov za takéto návrhy a také niečo nie je možné ani z účelu ani zo samotného textu tohto úniového aktu vyvodiť. Ak teda sama smernica právo na bezplatné súdne konanie v diskriminačných veciach negarantuje, v nesúlade s ňou sa nemôže ocitnúť vnútroštátna právna úprava len preto, lebo pre konkrétne súdne konanie ustanovuje súdne či iné poplatky. Zákon o súdnych poplatkoch preto nemôže (a ani nemohol) byť transponovaním citovanej smernice dotknutý v tom zmysle, že konania súvisiace s porušením zásady rovnakého zaobchádzania by mali byť oslobodené od súdnych poplatkov a to či už úplne alebo čiastkovo. S ohľadom na uvedené, právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje možnosti ako sa možno „bremena“ zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh zbaviť, ak však účastník nespĺňa zákonom stanovené podmienky, ostáva mu len povinnosť zákonom stanovený súdny poplatok zaplatiť, pričom pri dodržaní takéhoto postupu tu nemožno hovoriť ani o odňatí možnosti konať pred súdom, ani o denegatio justitiae, teda odopretí spravodlivosti. Z dôvodu, že navrhovateľka správne vyrubený súdny poplatok v súdom stanovenej lehote a ani do konca lehoty na podanie odvolania nezaplatila, je potrebné konštatovať, že postup súdu prvého stupňa v zmysle § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch bol správny. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým konanie zastavil, ako vecne správne potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, pretože absentoval v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p návrh na ich priznanie. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.