Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/117/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310206209 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1310206209.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členiek senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Jany Cisárovej v právnej veci navrhovateľky: U. A., Q.. XX.XX.XXXX, U. K. XX, zast. B & S Legal s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingová 5, IČO: 35 929 049, v mene ktorej koná konateľ Mgr. Peter Bartošík, proti odporcovi: Slovenská Y. G..Y.., U., W. XX, Z.: XX XXX XXX, zast. JUDr. Romanom Kvasnicom, advokátom v Piešťanoch, Sad A. Kmeťa 24, o zaplatenie XX,XX Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 29. septembra 2011 č.k. 11C/103/2010-97 v spojení s opravným uznesením z 24. novembra 2011 č.k. 11C/103/2010-130, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením zo dňa 24. novembra 2011 č.k. 11C/103/2010-130 p o t v r d z u j e . Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania XX,XX Eur na účet právneho zástupcu do 3 dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke XX,XX Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške X% R..G.. K. XX.X.XXXX do zaplatenia a nahradiť jej trovy konania vo výške XXX,XX eur, k rukám jej právneho zástupcu, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa XX.X.XXXX bola v zmysle § 842 a nasl. O.z. uzavretá medzi účastníkmi zmluva o dôchodku, nazvaná ako M. K. R. R. M. „. D. A. Y., G..Y..“.. V zmysle tejto zmluvy o dôchodku sa odporca zaviazal vyplácať navrhovateľke sumu X.XXX Sk (XX,XX P.) mesačne až do dožitia navrhovateľky. Odporca dňa XX.XX.XXXX výpoveďou vypovedal zmluvu o dôchodku, pričom ako jediný dôvod výpovede uviedol využitie zákonného práva podľa ust. § 582 Občianskeho zákonníka. Ako prejudicálnou otázkou sa zaoberal platnosťou zmluvy, v rámci toho, či ide o zmluvu na dobu určitú alebo neurčitú, a platnosťou výpovede tejto zmluvy. Predmetnú zmluvu považoval za platne uzavretú zmluvu o dôchodku v zmysle ust. § 842 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, ktorou vzniklo navrhovateľke doživotne právo na vyplácanie dôchodku a keďže odporcom daná výpoveď zo zmluvy je neplatná, je odporca povinný podľa uzavretej zmluvy naďalej poskytovať navrhovateľke plnenie. Námietku odporcu, že zmluva je neplatná pre rozpor s ustanoveniami zákona o bankách, vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. o bankách“), upravujúci vzťahy súvisiace so vznikom, organizáciou, riadením, podnikaním bánk, v ustanovení § 27 ods. 8 , na ktoré poukazoval odporca, upravuje vzťah medzi bankou a jej klientmi a nie vzťah odporcu ako banky a jej bývalého zamestnanca, ktorý môže byť rámcovo upravený Občianskym zákonníkom, príp. iným právnym predpisom. Nestotožnil sa ani s ďalšou námietkou odporcu, podľa ktorej je zmluva neplatná pre neurčitosť v označení navrhovateľky v zmluve. Poukázal v tejto súvislosti na to, že odporca dlhý čas podľa zmluvy plnil a nikdy nenamietal, že má pochybnosti o tom komu má plniť. Navyše v Ž. K. R. R., ktorý je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy (Č.. Z. M. K. D.), je navrhovateľka dostatočne jasne a presne identifikovaná. O úrokoch z omeškania rozhodol v zmysle ust. § 517 ods. 1 a 2 O.z. a ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., a priznal navrhovateľke úroky z omeškania vo výške X% R..G.. K. XX.X.XXXX, t.j. nasledujúci deň od splatnosti plnenia, do zaplatenia. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v spore úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok a odmenu advokáta v celkovej výške XXX,XX eur. Opravným uznesením č.k. 11C/103/2010-130 z 24. novembra 2011 opravil chybu v písaní vo výroku písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku, keď nesprávny dátum od ktorého je odporca povinný platiť úrok z omeškania opravil na správny XX.X.XXXX. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, návrh navrhovateľky zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania alebo vec vrátiť na ďalšie konanie. Pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku žiadal, aby odvolací súd pripustil dovolanie na vyriešenie právnej otázky, či zmluva o dôchodku uzatvorená podľa ustanovenia § 842 Obč. zák. zakladajúca práva na plnenie (dôchodok) na doživotne, je zmluvou na dobu určitú a či sa ustanovenie § 27 ods. 8 zákona o bankách vzťahuje na právne vzťahy založené medzi bankou a fyzickou osobou zmluvou o dôchodku podľa ustanovenie § 842 Občianskeho zákonníka. Namietal proti záveru súdu prvého stupňa, že zmluva je platná. Za prvý dôvod neplatnosti zmluvy považoval jej rozpor s ustanovením § 842 Obč. zák. preto, že obsahuje dve odlišné doby trvania, v čl. Z. je uvedený M. T. navrhovateľke D. Y. T. I. T. G. T. Č.. Z., T. N. Y. Č.. Z., H. D., Ž. T. R. Y. J., X.F. Y. R. D.. Z tohto vyvodil, že zmluva odporuje ustanoveniu § 842 Obč. zák., keď právo na dôchodok je dohodnuté na doživotne a zároveň i na inak určenú dobu neurčitého trvania. Druhým dôvodom absolútnej neplatnosti zmluvy je jej Q. T. D. W. R. na D.O., X. Č. na K. R. K. R. Č.. Z. G. Č.. Z. M.. Za ďalší dôvod neplatnosti zmluvy považoval jej neurčitosť v označení navrhovateľky ako účastníčky zmluvy, pretože uvedenie mena a priezviska oprávnenej osoby nepostačuje na jej identifikáciu. Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa videl aj v tom, že tento neaplikoval na vec ustanovenie § 27 ods. 8 zák. o bankách a ani ustanovenie § 575 ods. 1 Obč. zák. Podľa neho, ak by aj záväzok odporcu zo zmluvy existoval, zanikol by podľa ustanovenia § 575 ods. 1 Obč. zák. ako nemožné plnenie, pre zákaz obsiahnutý v ustanovení § 27 ods. 8 zák. o bankách a to, poskytovať hospodársky neodôvodnené plnenie a plnenie, za ktoré banka nedostáva zodpovedajúcu protihodnotu a ktorý platí i na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou (§ 116 zák. o bankách). Mal teda za to, že súd ho zaviazal na plnenie, ktoré je v rozpore s hmotným právom. Súdu prvého stupňa vytkol, že vychádzal vo veci z nesprávneho výkladu ust. § 842 Obč. zák., ak mal za to, že zmluva o dôchodku sa uzatvára na dobu určitú. Podľa neho zo znenia ustanovenia § 842 Obč. zák. je zrejmé, že zmluva o dôchodku je uzatváraná zo zákona na dobu neurčitú a túto zmluvu zákon neumožňuje uzatvoriť na dobu určitú. Súd prvého stupňa podľa neho nesprávne posúdil i výpoveď zmluvy ako neplatnú. Mal za to, že pri výpovedi zmluvy dodržal ustanovenie § 582 ods. 1 Obč. zák., a pokiaľ by zákonodarca chcel, aby zmluva o dôchodku nemohla byť v súlade so všeobecnou právnou úpravou vypovedaná, bol by to výslovne upravil. K záveru súdu, že zmluva bola uzavretá na dobu určitú uviedol, že táto nie je zmluvou na dobu určitú, pretože smrť fyzickej osoby nie je vždy objektívne zistiteľnou skutočnosťou a teda sa nedá bez pochýb zistiť, kedy zmluvný vzťah končí a pripojil výklad o spôsoboch zisťovania smrti fyzickej osoby vyplývajúci z ust. § 7 ods. 2 Obč. zák. Napokon súdu prvého stupňa vytkol, že rozsudok neodôvodnil spôsobom stanoveným § 157 ods. 2 O.s.p. a nevyporiadal sa s jeho argumentáciou, že zmluvný vzťah bol ukončený výpoveďou a zmluvu bolo možné vypovedať preto, že išlo o zmluvu na dobu neurčitú. Navrhovateľka žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, nepripustiť dovolanie a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Poprela tvrdenie odporcu, že medzi článkami Z. G. Z. M. je rozpor, keď v článku Z. M. Y. T. Y., Ž. odporca H. R. D. T. navrhovateľke R. T. I. T. G. T. Č. Z. R. T. M. Y. S. U. Š., Ž. T. R. Y. Y. J., X. Y. navrhovateľka D.. Uzavretú zmluvu nepovažoval za neplatnú ani z dôvodu neurčitosti označenia navrhovateľky ako zmluvnej strany vzhľadom na jej označenie odkazom na Žiadosť o poskytnutie plnenia z fondu, podanú na príslušnom formulári. K tvrdeniu odporcu, že zmluva je neplatná pre rozpor s ustanovením § 27 ods. 8 zák. o bankách uviedla, že žiadne ustanovenie tohto zákona, (predovšetkým nie ustanovenie § 27 ods. 8), nezakazuje platby na základe zmluvy o dôchodku, že táto zmluva nie je uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok a že ustanovenie § 119 ods. 3 zák. o bankách nepriamo vylučuje zánik povinnosti odporcu plniť zo zmluvy pre dodatočnú nemožnosť plnenia ako zákonný dôsledok odporcom tvrdeného rozporu zmluvy s ustanovením § 27 ods. 8 zák. o bankách. Okrem toho, že ust. § 27 ods. 8 zák. o bankách sa nevzťahuje na interné vzťahy odporcu a jeho zamestnancov, dôchodky sú vyplácané z fondu vytváraného z použiteľného zisku odporcu, čo zákon o bankách nezakazuje. Dodatočná nemožnosť plnenia tvrdená odporcom je podľa nej absurdnosť, pretože neexistuje žiaden právny predpis, z ktorého by vyplynulo, že vykonávanie peňažných platieb je v rozpore so zákonom a teda, že plnenie je nemožné. Zmluvu nepovažovala za uzavretú za nápadne nevýhodných podmienok pretože ona, ako dlhoročná zamestnankyňa sa zaslúžila o súčasne postavenie odporcu na trhu a ňou poskytovanou protihodnotou bola jej práca skoro po celý aktívny pracovný život. Uviedla, že sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že ustanovenie § 27 ods. 8 zák. o bankách sa nevzťahuje na predmetnú zmluvu preto, že celý zákon upravuje aktivity banky navonok a uzatváranie zmlúv o dôchodku s vlastnými zamestnancami nie je podnikaním banky, resp. bankovým obchodom a že vzťah medzi ňou a odporcom bol vzťahom zamestnanca a zamestnávateľa. Uviedla, že odporca nesprávne chápe význam ustanovenia § 579 ods. 2 Obč. zák., upravujúceho zánik záväzku a jeho spojitosť s § 844 Obč. zák., upravujúcim právo na dôchodok, na ktoré v odvolaní poukázal ako na dôvod zániku záväzkov smrťou fyzickej osoby, považovala za nelogický záver odporcu „keďže zmluva na dobu neurčitú viazaná na osobu veriteľa zanikne smrťou veriteľa a keďže zmluva o dôchodku takisto zanikne smrťou veriteľa (dôchodcu), tak potom je zmluva o dôchodku zmluvou na dobu neurčitú“. Z rozboru pojmov „doživotne“, „doba“ a „trvanie“ použitých z ustanovení § 842 Obč. zák. vyvodila, že ak s odporkyňou uzavreli zmluvu o dôchodku na doživotne určenú dobu neurčitého trvania, neprebrali tým zákonnú úpravu § 579 ods. 2 Obč. zák. (zánik záväzku smrťou veriteľa), ale upravili časový rámec platnosti zmluvy v zmysle § 578 Obč. zák. (zánik záväzku uplynutím času), čím zároveň vyjadrili, že zmluva je uzavretá na dobu určitú. Poukázala, na účel zmluvy o dôchodku, ktorá je asynalagmatickým záväzkovým vzťahom, a ktorá mala zabezpečiť jej určitú životnú úroveň po odchode do starobného dôchodku, a to doživotne s čím v dobrej viere počítala. Odvolací súd prejednal podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Súd prvého stupňa v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľky, ako aj na opodstatnenosť tvrdení odporcu z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny záver o neplatnosti výpovede a o povinnosti odporcu vyplácať navrhovateľke plnenia z „ R. D. A. Y. Y., G..Y..“., keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 842, § 843, § 844, a § 582 ods. 1), ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odporca vo svojom odvolaní v jeho podstatnej časti len zopakoval a podrobnejšie rozviedol svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorými sa v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa dôsledne vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov. Odvolací súd sa pri preskúmaní napadnutého rozsudku zaoberal rovnako ako súd prvého stupňa najprv tým, či M. K. D. uzavretá podľa § 842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na plnenie doživotne, je zmluvou na dobu určitú, pretože táto otázka bola aj podľa odporcu zásadnou pre rozhodnutie danej veci. Ustanovenie § 842 Občianskeho zákonníka vymedzuje pojem zmluva o dôchodku tak, že ide o zmluvu, ktorou sa niekomu doživotne alebo na inak obmedzenú dobu neurčitého trvania zakladá právo na vyplácanie určitého dôchodku. Z tohto stručného pojmového vymedzenia vyplýva, že ide o zmluvu aspoň medzi dvoma osobami, t.j. medzi osobou, ktorá sa zaväzuje vyplácať dôchodok, a osobou, ktorej sa dôchodok bude vyplácať. Ďalej je z neho zrejmé, že právo na vyplácanie dôchodku je síce časovo určené, ale nie je obmedzené určitým vopred a konkrétne vymedzeným časom trvania; môže ísť o právo na poskytovanie dôchodku doživotne, alebo na inak obmedzený čas neurčitého trvania (obmedzenie na určitý čas, napríklad na 10 rokov, tu neprichádza do úvahy). Občiansky zákonník na uzavretie zmluvy o dôchodku nevyžaduje určitý dôvod alebo motív. Dôvod uzavretia môže byť rôzny, napríklad niekto sa cíti byť zaviazaný druhému pomáhať alebo poskytovať mu dôchodok ako protiplnenie z iného právneho úkonu. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciu odporcu, že všetky zmluvy, pri ktorých má plnenie vykonávať osobne dlžník alebo je obmedzené na osobu veriteľa, sú uzatvárané na doživotne určenú dobu. Zákon totiž rozlišuje zánik zmluvy smrťou a zánik zmluvy uzatvorenej na doživotne určenú dobu, keďže zánik záväzku v dôsledku smrti je upravený v ust. § 579 Obč. zákonníka a zánik záväzku uzatvoreného na doživotne určenú dobu zanikne podľa § 578 Obč. zákonníka uplynutím doby, kedy sa už neuplatní všeobecné ustanovenie § 579 Obč. zákonníka. Preto nemožno dôvodiť, že zmluvy uzatvárané na dobu končiacu smrťou sú vždy uzatvárané na doživotne určenú dobu, teda na dobu neurčitú. V tejto súvislosti odvolací súd zaujal taký výklad ust. § 842 Obč. zákonníka, že doživotne určená doba trvania je ekvivalentom inak určenej doby neurčitého trvania, teda je len konkrétnym vyjadrením inak určenej doby neurčitého trvania, a preto pri výklade doby trvania zmluvy treba vychádzať z toho, že ide o pojmy totožné. Z uvedeného potom vyplýva, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu a tá istá zmluva uzatvorená na inak určenú dobu neurčitého trvania (napr. po dobu štúdia, trvania invalidity, vdovstva a pod.) musia byť vždy buď zmluvami na dobu určitú alebo zmluvami na dobu neurčitú, a teda nie je prípustný taký výklad, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotie sa považuje za zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú a zmluva o dôchodku uzatvorená na inak určenú dobu neurčitého trvania (napr. po dobu štúdia) je zmluvou na dobu určitú. Pri takom výklade, že vždy musí isť buď o zmluvy na dobu neurčitú alebo len o zmluvy na dobu určitú, potom nemôže obstáť argumentácia odporcu, že doživotne uzatvorená zmluva o dôchodku je zmluva na dobu neurčitú, lebo v prípade uzatvorenia rovnakej zmluvy, ale na inak určenú dobu, napr. po dobu štúdia, by jej uzatvorenie na dobu neurčitú znamenalo, že uplynutím doby - ukončením štúdia, by zanikli práva a povinnosti zo zmluvy podľa § 578 Obč. zákonníka, ale zmluva považovaná za zmluvu na dobu neurčitú, by trvala ďalej, zrejme kým by nedošlo k jej vypovedaniu; v tomto prípade je predsa nepochybné, že zmluva o dôchodku ako celok zanikne predovšetkým uplynutím času (doby štúdia) podľa § 578 Obč. zákonníka, pokiaľ nedôjde skôr k jej zániku smrťou, a teda nemôže trvať ďalej. V zásade je vylúčené, aby záväzok mohol zaniknúť výpoveďou podľa § 582 Obč. zákonníka, ktorá predpokladá neurčitú dobu jeho trvania a zároveň uplynutím času podľa § 578 Obč. zákonníka, ktoré predpokladá obmedzenie doby jeho trvania; práve možnosť vypovedania zmluvy na dobu neurčitú má byť právnym nástrojom na ukončenie zmluvy, ktorá môže trvať do nekonečna (nezanikne smrťou) resp. do smrti (nie je časovo obmedzená), keď nemôže zaniknúť splnením, uplynutím času. Pokiaľ by odvolací súd pripustil právnu argumentáciu odporcu, tak by to znamenalo, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu by bola zmluvou na dobu neurčitú a bolo by ju možné ukončiť výpoveďou a zmluva o dôchodku uzatvorená na dobu napr. štúdia, by bola uzatvorená na dobu určitú a nebolo by ju možné vypovedať a zanikla by uplynutím času; takýto rôzny výklad jednej a tej istej zmluvy nepovažuje odvolací súd za správny. Neobstojí ani argument odporcu, že zmluvu na dobu určitú je možno uzatvoriť aj tak, že jej trvanie je viazané na konkrétnu dátumom neurčiteľnú objektívne zistiteľnú skutočnosť, ktorou však nemôže byť taká právna skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu. V prípade zmluvy o dôchodku totiž zákon výslovne umožňuje jej uzatvorenie na doživotne určenú dobu, hoci sa táto doba končí smrťou; ide však o určenie doby trvania zmluvy odlišujúce sa od zániku záväzku smrťou. Odvolací súd nezistil rozpor uzatvorenej zmluvy o dôchodku so znením ust. § 842 Obč. zákonníka v tom, že by obsahovala dve odlišné neurčité doby trvania vyplácania sumy dôchodku a že by preto bola podľa § 39 Obč. zákonníka neplatným právnym úkonom. Záväzok v bode Z.. M. T. R. D. Y. T. T. X.XXX,- Sk je v súlade s jej bodom Z.. K. W., Ž. R. R. H. D. R. G. Q. G. Č.. Z. T. W., Ž. T. R. Y. X. J., X. Y. R. D.; pretože plnenie bolo dohodnuté mesačne, bolo potrebné len spresniť, či navrhovateľovi vznikne nárok na plnenie, resp. v akom rozsahu, aj v mesiaci, ktorého sa nedožil. S ohľadom na uvedené odvolací súd uzavrel, že jednotlivé zmluvné dojedania sa vzájomne nevylučujú a nejde ani o dve odlišné určené doby neurčitého trvania, ktoré by spôsobovali neurčitosť či nezrozumiteľnosť dojednania doby trvania záväzku na plnenie (§ 37 ods. 1 Obč. zákonníka), a preto ako nedôvodnú vyhodnotil námietku odporcu, že rozpor v dĺžke dojednaných neurčitých dôb vyplácania plnenia spôsobuje neurčitosť a nezrozumiteľnosť právneho úkonu a tým aj neplatnosť zmluvy. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že znenie zmluvy pripravoval odporca, a preto sa nemôže dovolávať, že mu je obsah zmluvy nezrozumiteľný a že je neurčitý a výrazy ním použité treba v prípade pochybností vykladať na jeho ťarchu a chrániť tak dobromyseľnosť navrhovateľky, ktorej bol právny úkon určený (§ 35 Obč. zákonníka). S ohľadom na všetky vyššie uvedené právne závery odvolací súd nepovažoval za potrebné pripustiť dovolanie na posúdenie právnej otázky, či zmluva o dôchodku je uzatvorená na dobu určitú, keďže nejde o posúdenie otázky zásadného právneho významu. Odvolací súd potom rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že predmetná zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú a to doživotne, teda do smrti navrhovateľky. Výpoveď zo zmluvy ako právny úkon jednostranne vyjadrujúci vôľu jednej zo zmluvných strán ukončiť záväzkový vzťah je upravený všeobecne v ustanovení § 582 Obč. zák., podľa ktorého vypovedať možno len zmluvu dojednanú na dobu neurčitú za splnenia ďalších podmienok. Vymedzením povinnosti plniť doživotne, zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané až do smrti oprávnenej na prijatie dôchodku - navrhovateľky. Samotná vôľa odporkyne ukončiť svoj záväzok jednostranným prejavom vôle je potom pre charakter zmluvy na ukončenie tohto záväzku nepostačujúca. Výpoveď M. K. D.O. daná odporkyňou dňa XX.XX.XXXX je vzhľadom na zhora uvedené v rozpore so zákonom a ako právny úkon je neplatná (§ 39 OZ). Z toho vyplýva, že zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu Y. Y. G..Y.. nebola touto výpoveďou ukončená a odporca nepreukázal ani iný dôvod ukončenia platnosti predmetnej zmluvy. Aj odvolací súd tak mal za to, že táto je platná a účinná, teda zmluvné strany si musia podľa nej poskytovať plnenia, vrátane žalovaného dôchodku za mesiac G. XXXX v dohodnutej výške XX,XX P. s príslušenstvom. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciu odporcu, že zmluva o dôchodku zanikla v dôsledku nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 Obč. zák. vzhľadom na ust. § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, podľa ktorého banka nemôže uzatvárať zmluvy, ktoré ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenia alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. O účelovosti tejto obrany svedčí to, že uvedená právna úprava bola zavedená s účinnosťou od 1.1.2002 v ust. § 27 ods. 5 (a až od 1.1.2007 v ust. § 27 ods. 8) zákona o bankách, pričom odporca naďalej plnil zo zmluvy o dôchodku aj po 1.1.2002 až do jej vypovedania k 31.3.2010. Uvedené ustanovenie je zakomponované v zákone o bankách v šiestej časti upravujúcej požiadavky na podnikanie banky, a teda sa vzťahuje na bankovú činnosť (§ 2 ods. 5), prípadne iné činnosti, ktoré smie banka vykonávať pre iného v súvislosti s jej prevádzkou (§ 2 ods. 10) a pokračovanie len v takejto činnosti v rozpore s ust. § 28 ods. 5(8) sa stalo nadobudnutím účinnosti zákona o bankách 1.1.2002 nemožným. V danom prípade vystupoval odporca ako zamestnávateľ vo vzťahu k svojmu dlhoročnému zamestnancovi odchádzajúcemu do dôchodku a obsahovou náplňou zmluvného vzťahu bolo poskytnutie sociálnej výhody z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov; zo strany odporcu išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, spadajúcu pod agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov, zmluvu s navrhovateľom teda odporca neuzatváral ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti; nešlo ani o vzťah banky s klientom. K námietkam odporcu o neplatnosti zmluvy pre jej neurčitosť v označení navrhovateľky odvolací súd opäť poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje a dodáva, že pokiaľ navrhovateľka bola v nej označená menom a priezviskom, už tieto údaje postačujú na jej identifikáciu. V danej veci však z okolností uzavretia zmluvy boli zrejmé ďalšie doplňujúce údaje o navrhovateľke a to, že bola zamestnankyňou odporkyne, ako aj číslo jej bankového účtu. Samotná odporkyňa nemala počas celej doby vyplácania dôchodku (XX N.) pochybnosť o tom, kto je zmluvnou stranou tejto zmluvy a preto nie je jeho námietku možné považovať za dôvodnú. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Navrhovateľke, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania proti odporcovi, ktorý v konaní úspech nemal (§ 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p). Odvolací súd jej priznal náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu z XX.X.XXXX) advokáta, vo výške tarifnej odmeny za poskytnutie jedného úkonu právnej pomoci XX,XX Eur (§ 10 ods.3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.), režijného paušálu X,XX P. (§ 16 ods. 3 vyhl.) a DPH ( § 18 ods. 3 vyhl.), spolu XX,XX P.. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.