Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/29/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1508222349 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1508222349.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Ayše Pružinec Erenová a JUDr. Jana Vlčková v právnej veci navrhovateľa: U. F., W.. XX.XX.XXXX, F. U. Bratislave, M. G.. Č.. XX, toho času: H. L. L. pre H., G.. L. Č.. XX, F., zast. advokátkou: Mgr. Tatiana Dlhošová, Nobelova ul. č. 34, Bratislava, proti odporkyni: E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom v F., M. G.. Č.. XX, o rozvod manželstva, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 7. februára 2011, č. k. 11C 218/2008-73, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozviedol manželstvo účastníkov, uzavreté dňa 21.12.1984, zapísané v knihe manželstiev vo zväzku Y. Ú. F. - T. vo zväzku X, ročník XXXX na strane XX, po poradovým číslom XXX. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 18, § 19, § 23 ods. 2 Zákona o rodine, ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a vecne splnením zákonných podmienok pre rozvod manželstva účastníkov konania, keď mal výpoveďami svedkov, navrhovateľa a listinným dôkazmi za preukázané, že manželstvo si neplní dlhodobo svoje funkcie, neuspokojuje emocionálne ani ekonomické potreby manželov, medzi ktorými sa stratila citová väzba, dlhodobo spolu nežijú, neposkytujú si vzájomnú pomoc a oporu a spoločnú budúcnosť neplánujú. Súd prvého stupňa poukázal na vážne narušenie vzťahov medzi manželmi a povinnosti vytvárať zdravé rodinné prostredie a poskytovať si navzájom pomoc s tým, že prekonať krízu ich vzťahu nedokázali s poukazom na tvrdenie navrhovateľa, ktorý možnosť obnovenia ich manželského spolužitia vylúčil. Rozhodnutie vo veci samej v neprítomnosti odporkyne odôvodnil súd prvého stupňa vecne jej nečinnosťou a opakovanou neprítomnosťou na pojednávaniach, čím si sama reálne odňala reálnu a efektívnu možnosť pred súdom konať a právne, skutkovo argumentovať prejednávanú vec a uplatňovať si svoje práva priznané jej ako účastníkovi konania. Uviedol, že nevykonanie odporkyňou navrhnutých dôkazov a to výsluchom svedkov, za porušenie jej práv ako účastníka konania nepovažoval s poukazom na ust. § 120 ods. 1 O.s.p., v súlade s ktorým o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje súd. V dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že odporkyňa nerealizovala procesné opatrenie a neuviedla na ktoré skutočnosti majú byť ňou navrhnutí svedkovia vypočutí. Poukázal na skutočnosť, že odporkyňa sa na pojednávanie dňa 06.12.2010 nedostavila a svoju neprítomnosť na ňom náležite ospravedlnila predložením lekárskeho potvrdenia o jej práceneschopnosti, predvolanie na pojednávanie vytýčené na deň 07.02.2011 si prevzala osobne dňa 17.12.2010 a preto mala dostatok času na to, aby si zabezpečila zastupovanie na tomto pojednávaní a preto dôvod, ktorým odôvodňovala svoju neprítomnosť na tomto pojednávaní posúdil súd prvého stupňa za nedôležitý a z dôvodu splnenia zákonných podmienok vyplývajúcich z ust. § 101 ods. 1 O.s.p. prejednal a rozhodol vec v jej neprítomnosti s poukazom na skutočnosť, že sa odporkyňa k návrhu vyjadrila aj osobne pred súdom a rozvrat manželstva nepoprela. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 144 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa, navrhla ho zrušiť a v odvolacom konaní vec dôsledne prejednať v jej prítomnosti, vypočuť svedkov aj tých, ktorých navrhne dodatočne z dôvodu, že rozsudok je pre ňu neprijateľný a je v rozpore s manželským sľubom účastníkov. Poukázala na skutočnosť, že navrhovateľ mal 18 rokov priateľku, ktorú v rámci prvostupňového konania aj s jej manželom navrhla vypočuť s tým, že v záujme chrániť svoj život a skutočnosť, že navrhovateľ má zbraň, podala návrh na pozbavenie jeho spôsobilosti na právne úkony, o ktorom nebolo doposiaľ rozhodnuté. Uviedla, že manželské spolužitie s navrhovateľom narušila sestra navrhovateľa, pričom jej bolo navštevovať navrhovateľa v zdravotníckych zariadeniach V. a E. nemocnica, zakázané. K rozvratu manželstva uviedla, že tento zapríčinil navrhovateľ, ktorý situáciu po zdravotnej stránke nezvládol, tajil rozsiahle a dlhotrvajúce, neliečiteľné ochorenie. V dôvodoch svojho odvolania uviedla, že meno osoby, ktorá ju mala zastupovať v konaní pred súdom prvého stupňa neoznámila z dôvodu, že nemala jej súhlas, keďže sa dlhodobo zdržiava v zahraničí, nakoľko zastupuje Slovenskú republiku v Bruseli. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporkyne uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa navrhuje potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, keď odporkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, s ktorými by sa prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Odvolací súd preskúmal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto odvolaniu odporkyne nie je možné priznať úspech. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 18 Zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o rodine o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uspokojovanie potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť. Podľa § 22 Zákona o rodine k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených prípadoch. Podľa § 23 ods. 1 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo už nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Podľa § 23 ods. 2 Zákona o rodine súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode vždy na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí. Podľa § 23 ods. 3 Zákona o rodine súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa § 18 a 19. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že manželstvo si neplní žiadnu zo svojich funkcií, ktoré vyplývajú z dikcie § 18 Zákona o rodine (t. j. že manželia sú povinní spolu žiť, byť si verní, vzájomne si pomáhať a vytvárať zdravé rodinné prostredie.) a preto keď návrhu vyhovel a manželstvo účastníkov konania rozviedol, rozhodol vecne správne. Správne sa súd prvého stupňa pri posudzovaní dôvodnosti návrhu na rozvod manželstva účastníkov, zameral na preukázanie zákonných predpokladov rozvodu manželstva, pričom pri posúdení zhodných tvrdení oboch účastníkov konania, týkajúcich sa skutkového zistenia vo vzťahu plnenia základných funkcií manželstva predpokladaných zákonom, t. j. ekonomickej, biologickej a výchovnej dospel k záveru, že manželstvo je nefunkčné. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že základným predpokladom pre zrušenie manželstva rozvodom je vážny rozvrat medzi manželmi, ktorý neprekonateľne bráni ďalšiemu spoločenskému účelu manželstva. I podľa názoru odvolacieho súdu bolo v priebehu prvostupňového konania nesporne preukázané, že vzťahy manželov sú trvale rozvrátené. Trvalosť rozvratu vzťahov medzi manželmi nezáleží iba na tom, aká dlhá doba uplynie od vzniku rozvratu do podania návrhu na rozvod manželstva, ale aj na povahe príčin rozvratu a miere ich následkov. Nakoľko zrušenie manželstva rozvodom je viazané i na zistenie príčinnej súvislosti medzi vážnym rozvratom vzťahov medzi manželmi a nemožnosťou plnenia spoločenského účelu, i odvolací súd pri kvalifikácii rozvratu ich vzťahov dospel k záveru, že manželstvo účastníkov konania stratilo svoj význam nielen pre spoločnosť, ale aj pre samotných manželov. Pokiaľ odporkyňa namietala, že navrhovateľ 18 rokov udržiaval známosť s inou ženou, sama dosvedčila, že ani jej spolužitie (ktoré neexistuje od roku 2008) s navrhovateľom nevyhovuje a manželstvo je nefunkčné. Odvolací súd zároveň pri hodnotení vzájomných citových väzieb medzi manželmi dospel k záveru, že citové väzby medzi účastníkmi konania neexistujú, účastníci konania navzájom citovo ochladli, pričom obaja manželia sú vo veku, keď manželský zväzok by mal obom prinášať radosť a rodinnú pohodu ako i pocit rodinného zázemia, čo v ich spolužití úplne absentuje a preto je ich manželstvo absolútne nefunkčné. Je nutné zároveň zdôrazniť, že manželia spolu dlhodobo nežijú, dieťa, pochádzajúce z manželstva účastníkov je už dospelé, takže manželstvo si výchovnú funkciu plniť nemusí. Z dikcie ust. § 1 ods. 2 Zákona o rodine vyplýva, že účelom manželstva je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí. Odvolací súd má za to, že nie je možné nikoho nútiť zotrvávať vo zväzku, ktorý absolútne nespĺňa účel, pre ktorý vznikol, t. j. ani jednému z manželov neprináša potrebnú istotu, stabilné zázemie a harmonické rodinné prostredie. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením odporkyne, namietajúcej, že súd prvého stupňa neakceptoval jej ospravedlnenia z vytýčených pojednávaní a rozhodol v jej neprítomnosti bez toho, aby vykonal ňou navrhované dokazovanie, pričom neakceptoval jej riadne ospravedlnenie neprítomnosti. Podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Občiansky súdny poriadok ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania (§ 115 ods. 1 O.s.p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (zákonného zástupcu, opatrovníka, zástupcu na základe plnomocenstva - § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to isté, čo platí pre účastníka konania. Možnosť vec prejednať v neprítomnosti účastníka (zástupcu) treba posudzovať vždy s ohľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa prejednania právnej veci pred súdom je nezadateľným právom účastníka konania (zástupcu) a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na tomto práve účastník trvá. Zákon bližšie nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu). Všeobecne za dôležitý dôvod treba považovať také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé neúčasť účastníka konania (zástupcu) na pojednávaní súdu ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť, a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné) ako z hľadísk objektívnych, tak subjektívnych (či mohla byť prekážka predvídaná prípadne odvrátená). Z dikcie ust. § 101 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že súd môže uskutočniť pojednávanie v neprítomnosti účastníka iba vtedy, ak bol na pojednávanie riadne predvolaný, o odročenie pojednávania nepožiadal alebo dôvod, pre ktorý požiadal o odročenie pojednávanie nebol dôležitý. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ podal návrh na rozvod manželstva na súd prvého stupňa dňa 02.10.2008, ku ktorému sa odporkyňa riadne písomne vyjadrila (č. l. 13 spisu) tak, že s rozvodom manželstva nesúhlasí, keďže ho považuje za funkčné 24 rokov. Odporkyňa bola prítomná na pojednávaní na súde prvého stupňa dňa 06.09.2010, na ktorom opätovne vyjadrila svoj nesúhlas s rozvodom manželstva, pričom svoju neprítomnosť na ďalšom pojednávaní (06.12.2010) aj riadne ospravedlnila, potvrdením o jej dočasnej pracovnej neschopnosti. Správne súd prvého stupňa ďalšie ospravedlnenie odporkyne z pojednávania určeného na 07.02.2011 neakceptoval, nakoľko z neho vyplýva, že právny zástupca odporkyne je do 20.04.2011 mimo územia SR. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že odporkyňa existenciu jej právneho zástupcu v tomto konaní žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala, keďže nepredložila žiadnu plnú moc udelenú splnomocnencovi. Odporkyni bolo totiž predvolanie na pojednávanie doručené dňa 17.12.2010 a preto i podľa názoru odvolacieho súdu mala dostatok času na to, aby udelila plnú moc osobe, ktorá by sa pojednávania zúčastniť mohla. Právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov majú totiž obaja účastníci konania (navrhovateľ aj odporca) a preto boli splnené predpoklady na uskutočnenie pojednávania (07.02.2011) ako i rozhodnutie vo veci v neprítomnosti odporkyne, ktorej neúčasť pri vykonaní procesných úkonov nie je možné označiť ako odňatie práva na súdnu ochranu, keďže rozhodné je iba to, že súd dal odporkyni možnosť sa týchto úkonov zúčastniť. S poukazom na citované ustanovenia a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď odporkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákona o rodine, rozhodol vecne správne. Odvolací súd preto v celom rozsahu stotožňujúc sa s vysloveným právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p. poukazuje, tento rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 144 veta prvá O.s.p. tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.