Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/76/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510200466 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1510200466.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr Ayše Pružinec Erenová, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: T. B., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Ú. B., M. O. F. rodiny Z., O. U.. Č.. X/A, Z., dieťa rodičov: matka - Y. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom v Z., E. U.. Č.. XX, zast. advokátkou: JUDr. Anna Angelová, Grösslingova ul. č. 51, Bratislava, otec - V. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom v Z., E. U.. Č.. XX, zast. advokátkou: JUDr. Jana Uhrínová, Bezručova ul. č. 1, Bratislava, o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 4. júla 2011, č. k. 22P/8/2010-209, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zveril maloletého T. B., nar. XX.XX.XXXX do osobnej starostlivosti matky s tým, že matka bude maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok. Otcovi uložil povinnosť platiť na jeho výživu sumu 170,- eur mesačne od právoplatnosti rozsudku, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred, k rukám matky dieťaťa a vo zvyšku konanie vo veci určenia výživného zastavil. Styk otca s maloletým upravil tak, že otec je oprávnený sa s dieťaťom stýkať v každom párnom kalendárnom týždni od piatku od 17,00 hod. nepretržite do nedele do 19,00 hod. a v stredu od 17,00 hod. do 19,00 hod., v každom nepárnom kalendárnom týždni v dňoch utorok a vo štvrtok vždy od 17,00 hod. do 19,00 hod., v každom párnom kalendárnom roku v dobe jarných prázdnin od pondelka 9,00 hod. nepretržite do nedele do 18,00 hod., v každom párnom kalendárnom roku v dobe letných prázdnin od 01.07. od 9,00 hod. do 15.07. do 18,00 hod. nepretržite a od 15.08 od 9,00 hod. nepretržite do 30.08. do 18,00 hod, v každom nepárnom kalendárnom roku od Veľkého piatku od 9,00 hod. nepretržite do Veľkonočného pondelka do 18,00 hod. a v každom kalendárnom roku od 26.12. od 9,00 hod. nepretržite do 29.12. do 19,00 hod. s tým, že otec si maloletého od matky prevezme v mieste jej bydliska, kde jej ho následne odovzdá a matke uložil povinnosť dieťa na styk riadne pripraviť, návrh otca zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 36 ods. 1, § 24 ods. 2, 4, § 25 ods. 2, § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 75 ods. 1 Zákona o rodine, § 96 ods. 1 O.s.p. a vecne tým, že vyhodnotením predpokladov rodičov pre riadnu výchovu a opateru maloletého, ktoré v konaní zistil a na základe vykonaných dôkazov, prihliadajúc predovšetkým na ich spôsobilosť vytvoriť stabilné a kvalitné výchovné prostredie pre dieťa, danú ich samostatnou výbavou, spôsobom života, doterajšou úrovňou poskytovanej starostlivosti maloletému, ako aj schopnosťou poskytnúť mu materiálnu istotu a primeraný životný štandard, uprednostnil zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti matke pred zverením dieťaťa do osobnej starostlivosti otcovi s tým, že striedavú osobnú starostlivosť oboch rodičov nie je možné považovať za dôvodnú a vhodnú v prípade maloletého dieťaťa z hľadiska jeho ďalšieho vývoja a z dôvodu súčasnej nedostatočnej pripravenosti rodičov poskytovať mu starostlivosť tak, aby bola k jeho prospechu. Poukázal na skutočnosť, že matka je v súčasnosti schopnejšia vytvoriť dieťaťu prijateľnejšie výchovné prostredie aj napriek istým psychickým problémom, ktoré však sama nepoprela, pričom však, ako vyplýva z konzultantského posudku psychiatra vypracovaného v rámci znaleckého dokazovania, kontraindikáciou starostlivosti o dieťa nie sú. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v priebehu celého konania od žiadneho subjektu neobdržal informácie smerujúce čo i len k podozreniu, že matka dieťaťa v nadmernej miere požíva alkohol, napriek náznakom otca dieťaťa v tomto smere. Výživné, ktoré súd určil na maloleté dieťa odôvodnil vecne zohľadnením veku maloletého, príjmom oboch rodičov, keď príjem otca je cca. o 1.150,- eur vyšší ako matkin s tým, že výživné v sume 170,- eur pri plnení si vyživovacej povinnosti matky, zabezpečí všetky odôvodnené potreby dieťaťa. Úpravu styku otca s dieťaťom odôvodnil súd prvého stupňa vecne naliehavou potrebou z dôvodu zamedziť vzájomným rozporom, ku ktorým by dochádzalo v prípade, ak by súd styk neupravil a ponechal by ho na vzájomnú dohodu rodičov, ktorí nie sú schopní v súčasnej dobe dostatočne svoje emócie zvládať pri osobnom stretnutí, čo dieťaťu neprospieva. Zastavenie konania v časti určenia výživného odôvodnil súd prvého stupňa späťvzatím návrhu matky v časti určenia spätného výživného. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 146 ods. 1 písm. a), c), O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal otec dieťaťa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), ako i z dôvodu, že pri svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods. 2 psím. f/ O.s.p.) a navrhol napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že maloleté dieťa bude zverené do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, v súlade so závermi znaleckého dokazovania. Poukázal na skutočnosť, že i kolízny opatrovník dieťaťa so striedavou starostlivosťou súhlasil a navrhol ju súdu schváliť, keďže striedavá starostlivosť v prípade maloletého fungovala už pred rozhodnutím súdu prvého stupňa s tým, že striedavá osobná starostlivosť je nielen v záujme dieťaťa ale aj so závermi znaleckého dokazovania. Vytkol súdu prvého stupňa, že napriek záverom znaleckého posudku, ktorými bola jednoznačne preukázaná väzba dieťaťa na otca a jeho priateľku, ktorú vníma takmer identicky ako matku dieťaťa, vyhodnotil partnerku otca subjektívne a v odôvodnení napadnutého rozsudku si osvojil tvrdenia sestry partnerky otca (W. N.), ktorá v konaní o zverenie syna jeho partnerky do náhradnej starostlivosti súhlasila s tým, aby bol jej syn zverený do sestrinej osobnej starostlivosti, i na základe jej dohody s dieťaťom ale aj so sestrou, pričom súd prvého stupňa túto okolnosť vyhodnotil v neprospech otca maloletého. Poukázal na to, že nezvládnutie rodičovskej role jeho partnerky V. H. vo vzťahu k jej synovi, nebolo ničím a nikým v konaní preukázané a vytkol súdu prvého stupňa, že si osvojil výlučne tvrdenie sestry jeho partnerky a z jej tvrdení vyvodil právny záver, ktorý do svojho rozhodnutia premietol. Namietol, že striedavá starostlivosť fungovala medzi rodičmi do rozhodnutia súdu prvého stupňa a preto nie je pravdivé tvrdenie, že rodičia nie sú schopní spolu komunikovať a dohodnúť sa na podmienkach striedavej starostlivosti. Za predčasný považoval záver súdu prvého stupňa, že nemá vyriešenú bytovú otázku tým, že v súčasnej dobe žije v spoločnej domácnosti v byte so svojou partnerkou, ktorý patrí do bezpodielového spoluvlastníctva s jej bývalým manželom, keďže bývalý manžel jeho partnerky pracuje v zahraničí a vyporiadanie BSM nie je otázkou jedného mesiaca s tým, že matka má možnosť bývať, prípadne predať rodinný dom, ktorý vlastní v E. Z.. V dôvodoch svojho odvolania otec dieťaťa zároveň uviedol, že súd nesprávne vyhodnotil predpoklady rodičov a svojim rozhodnutím zasiahol do statusu v starostlivosti o maloletého, pričom svoj záver o nepripravenosti rodičov zvládnuť striedavú osobnú starostlivosť o dieťa, neodôvodnil. Matka dieťaťa vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že napadnutý rozsudok navrhuje potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a dospel k záveru, ktorý je pre maloletého najpriaznivejším riešením. Nesúhlasila s tvrdením otca, že striedavá starostlivosť medzi rodičmi dieťaťa fungovala ešte pred napadnutým rozhodnutím s tým, že otec dieťaťa rozsudok súdu prvého stupňa ignoruje a robí všetko pre to, aby sa podriadila jeho vôli, teda snaží sa nastaviť akýsi model striedavej starostlivosti. Uviedla, že otec dieťaťa na ňu podáva nezmyselné a neopodstatnené trestné oznámenia, napríklad za únos dieťaťa a to napriek tomu, že ho sms správou informovala o tom, že ide s dieťaťom na dovolenku s označením názvu destinácie, ako i termínu návratu z nej. Poukázala na skutočnosť, že i keď rozsudok súdu prvého stupňa nie je právoplatný, otec dieťaťa nerešpektuje ním upravený styk, keďže si dieťa berie z predškolského zariadenia i v dňoch, keď podľa tohto rozsudku, má byť s matkou. Vo svojom vyjadrení matka dieťaťa ďalej uviedla, že pre striedavú starostlivosť nie sú splnené zákonné podmienky, nakoľko rodičia nie sú schopní sa dohodnúť na výchove a starostlivosti o dieťa s tým, že majú problém sa dohodnúť na akejkoľvek veci a preto najvhodnejším riešením je zverenie dieťaťa do jej osobnej starostlivosti tak ako o tom rozhodol súd prvého stupňa, pri dodržaní styku otca s dieťaťom podľa prvostupňového rozhodnutia. Matka dieťaťa vo vyjadrení zároveň uviedla, že na svojom stanovisku týkajúcom sa partnerky otca (V. H.) naďalej zotrváva, keďže nikdy netvrdila, že jej dieťa bolo súdom odobraté, nakoľko jej syn bol zverený do osobnej starostlivosti jej sestry z dôvodu, že sama výchovu dieťaťa nezvládla. Poukázala na skutočnosť, že osoba, ktorá sa nedokázala postarať o vlastné dieťa po citovej a psychickej stránke až do tej miery, že sa ho vzdala, by sa nemala podieľať ani na výchove dieťaťa jej partnera (otec dieťaťa). Kolízny opatrovník dieťaťa navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a) O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto odvolaniu otca dieťaťa, nie je možné priznať úspech. Ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví súd podľa § 127 O.s.p. znalca. Znalec je osoba, ktorá prostredníctvom svojich odborných znalostí a praktických skúseností posudzuje skutočnosti určené súdom a výsledok tohto posúdenia vyjadruje v znaleckom posudku. Súd posudkom nie je viazaný, hodnotí ho voľne ako ktorýkoľvek iný dôkaz podľa zásad uvedených v § 132. Hodnoteniu nepodliehajú odborné znalecké závery z hľadiska ich správnosti, súd hodnotí len presvedčivosť posudku pokiaľ ide o jeho úplnosť vo vzťahu k zadaniu, k zásadám logického myslenia a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Pokiaľ sa však s jeho názormi nestotožňuje, musí to v rozhodnutí odôvodniť. Z obsahu spisu vyplýva, že maloletý Ondrej pochádza z manželstva rodičov, pričom otec dieťaťa podal dňa 05.10. 2009 návrh na rozvod, ktoré konanie je vedené na súde prvého stupňa pod sp. zn. 5C/139/2009, v ktorom nakoľko otec navrhol zverenie dieťaťa do jeho osobnej starostlivosti, nariadil súd prvého stupňa znalecké dokazovania, ustanovením súdneho znalca, úlohou ktorého bolo komplexne posúdiť osobnosť maloletého, jeho rodičov a novej partnerky otca, väzbu dieťaťa na rodičov, posúdiť jeho vzťah k novej partnerke otca a vhodnosť výchovného prostredia, v ktorom dieťa striedavo žije. Správne súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní o tom, komu z rodičov zverí dieťa do osobnej starostlivosti, resp., či do osobnej striedavej starostlivosti, vychádzal jednak z dôkazov vykonaných v posudzovanej veci a jednak zo znaleckého posudku, vypracovaného pre účely rozvodového konania (znalecký posudok č. 1/2011, vypracovaný súdnou znalkyňou B.. V. W.). Súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že podstatnou požiadavkou pri rozhodovaní o návrhu zveriť dieťa do osobnej starostlivosti oboch rodičov je relevancia hľadiska (ne)schopnosti toho ktorého rodiča dohodnúť sa na výchove dieťaťa s druhým rodičom. Zverenie dieťaťa do výchovy jednému z rodičov nesmie byť však výrazom ústupku vzájomnej rivalite rodičov, ktorá sleduje „boj o dieťa“, prípadne pohnútky jedného z rodičov k trýzneniu druhého rodiča prostredníctvom vlastného dieťaťa. Záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti oboch rodičov, a ak to nie je možné, potom v starostlivosti toho rodiča, ktorý má lepšie predpoklady a okrem iného uznáva rolu a dôležitosť aj druhého rodiča v živote dieťaťa a je presvedčený, že aj ten druhý, je dobrým rodičom. Vzájomná schopnosť komunikácie rodičov je relevantným hľadiskom aj preto, lebo Dohovor o právach dieťaťa a Listina sledujú vytvorenie čo najširších možností utvárania vzájomných vzťahov medzi dieťaťom a oboma jeho rodičmi. Všeobecne platí, že každý rodič (či je mužského alebo ženského pohlavia) za určitých predpokladov (napr. má o to záujem a je k tomu spôsobilý) sa môže nezastupiteľným spôsobom podieľať na postupne sa vyvíjajúcej životnej orientácii dieťaťa, na jeho výchove, čím sa realizuje záujem dieťaťa ale aj záujem rodiča. Preto je povinnosťou súdu prihliadnuť na to, ktorý rodič má schopnosť dohodnúť sa na výchove dieťaťa s druhým rodičom a významným hľadiskom je ako už odvolací súd uviedol vyššie, v prípade výlučného zverenia do starostlivosti toho z rodičov, ktorý uznáva rolu a dôležitosť rodiča druhého v živote dieťaťa, čo vytvára väčší priestor nielen na to, aby dieťa absorbovalo vo väčšej miere výchovné pôsobenie aj druhého rodiča (ktorý nemá dieťa zverené do svojej osobnej starostlivosti a iba realizuje styk s dieťaťom), ale zvyšuje sa tým pravdepodobnosť pozitívnej intenzívnej emocionálnej väzby dieťaťa k druhému rodičovi. Rodič, ktorému je dieťa zverené do výchovy, preto nemá odmietať výchovné pôsobenie druhého rodiča a nemá byť proti nemu a priori negatívne zameraný, keďže je vážny predpoklad, že sa to bude prenášať aj na dieťa. Opačný, t. j. negatívny postoj rodiča k druhému rodičovi by sa mohol či už priamo vo svojich dôsledkoch z veľkej pravdepodobnosti negatívne dotýkať dieťaťa, pokiaľ by bola znižovaná alebo eliminovaná účinnosť výchovného pôsobenia druhého rodiča; čo by mohlo negatívne pôsobiť na emocionálnu väzbu dieťaťa k druhému rodičovi. Relevantnosť hľadiska (ne)schopnosť toho ktorého rodiča dohodnúť sa na výchove dieťaťa s druhým rodičom samozrejme neznamená, že vždy musí byť dieťa zverené do výlučnej výchovy tomu z rodičov, v prospech ktorého toto hľadisko vyznieva. Ide totiž iba o jedno z viacerých hľadísk, ktoré musí súd vziať do úvahy. Pre posúdenie celkovej situácie je potrebné zvažovať, ktoré riešenie je v záujme dieťaťa. V uvedenom znaleckom posudku bola osobnosť otca charakterizovaná so značne ambivalentným postojom k matke dieťaťa s tým, že na jednej strane si síce uvedomuje jej nezastupiteľnú citovú autoritu pre syna, na strane druhej jej však upiera schopnosť skutočne kvalitne a komplexne sa o syna postarať. Zo záverov znaleckého posudku ďalej vyplýva, že otec dieťaťa vo vzťahu k matke zaujíma kritické postoje a hodnotenia, a vo vzťahu k dieťaťu manipulatívne správanie, ktorým sa snaží dieťa niekedy kontraproduktívnym spôsobom ochraňovať. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že otec dieťaťa sa rozhodol pre zmenu lekárky, ktorá mala maloletého v zdravotníckej starostlivosti z dôvodu, že táto neriešila zdravotné problémy maloletého podľa jeho predstáv s tým, že o tejto skutočnosti matku dieťaťa informoval až následne preto, že sa s ňou mal vždy problém dohodnúť na čomkoľvek. Akokoľvek striedavá osobná starostlivosť predpokladá zo strany rodičov predovšetkým toleranciu, spoločnú vôľu a schopnosť spolu komunikovať a spolupracovať (a najmä nezapájať dieťa do svojich vzájomných problémov), nesmie súd na spôsob tejto výchovy rezignovať už vtedy, keď jeden z rodičov s týmto spôsobom výchovy pro forma nesúhlasí. Ak je takýto nesúhlas len obštrukčný, ničím neodôvodnený, resp. nemá vo vzťahu k výchove dieťaťa relevanciu, nemôže o neho súd oprieť svoje rozhodnutie. V posudzovanej veci však dospel súd prvého stupňa k správnemu právnemu záveru, že rodičia dieťaťa podmienky na striedavú starostlivosť nespĺňajú, pričom námietky matky dieťaťa nie je možné vyhodnotiť ako obštrukčné, keďže otec sa samostatne rozhoduje o výbere, resp. zmene jeho ošetrujúceho lekára (bez predchádzajúcej konzultácie s matkou dieťaťa), a jednotný výchovný postup vo vzťahu k dieťaťu u nich absentuje tiež, čo je však na ujmu práve ich dieťaťa. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkami otca spočívajúcimi v tom, že súd prvého stupňa jeho súčasnú partnerku vyhodnotil podľa svojich subjektívnych pocitov a v odôvodnení svojho rozhodnutia si osvojil tvrdenie sestry jeho partnerky, keď o. i. na uvedenom založil i svoje rozhodnutie zamietajúce jeho návrh na striedavú starostlivosť, keďže ako z obsahu spisu súdu prvého stupňa, sp. zn. 22P 417/2009, v ktorom bolo rozhodované o zverení maloletého syna Y. T., syna priateľky otca dieťaťa v tomto konaní vyplýva, že sestra V. H., podala na súd dňa 27.11.2009 návrh na zverenie maloletého Y., nar. XX.XX.XXXX do svojej náhradnej starostlivosti, pričom k návrhu priložila písomnú dohodu o plnomocenstve uzavretú medzi navrhovateľkou W. N. a matkou maloletého Y. zo dňa 08.04.2009, z ktorej vyplýva, že matka dieťaťa súhlasí s prevzatím starostlivosti sestry o jej syna a ona sa zaväzuje prispievať na jeho výživu sumou 132,78 eur mesačne, ktorou na jeho výživu prispieva jeho otec. Z pohovoru, ktorý s maloletým v rámci konania o zverení dieťaťa do náhradnej starostlivosti uskutočnil kolízny opatrovník dňa 09.02.2010, v rámci šetrenia pomerov v rodine W. N. (sestry partnerky otca dieťaťa) vyplýva, že dňa 26.01.2009 ho matka zbila varechou z dôvodu, že dostala do schránky anonym, ktorým bola na svoje vulgárne správanie sa upozornená, pričom dieťa uviedlo, že bol matkou bitý za hlúposti, nadávala mu vulgárne, do dementov a debilov, tvrdila mu, že ho nikto nemá rád a vyhadzovala ho z domu, pričom u krstnej mamy mu je dobre a s matkou sa nekontaktuje a ani ona s ním. Maloletý syn V. H. uviedol, že sa k matke už nikdy nechce vrátiť, pričom u otca pracujúceho v zahraničí byť nemôže. Na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 25.02.2010 matka maloletého (V.G. H.) uviedla, že s jeho zverením do náhradnej starostlivosti sestry nesúhlasí. Zo správy o odbornej starostlivosti Občianskeho združenia Pomoc ohrozeným deťom, Centrum Nádej zo dňa 07.04.2010 vyplýva, že maloletý Y. T. sa zúčastnil 19 stretnutí, za účelom prekonania jeho ťažkostí so psychosomatickými prejavmi a zároveň, že väzba medzi ním a matkou je negatívna a narušená, keďže jeho pocity sú viazané na spomienky s ťaživým obsahom a jeho celkový postoj k matke je odmietavý. Z jeho prejavu vyplýva, že správanie jeho matky k nemu bolo necitlivé, kritické, mätúce s častými prechodmi do osočovania a obviňovania a dôvodom jeho rozhodnutia odísť od matky bolo jej sústavné ubližovanie na psychickej úrovni. V. H. na prvostupňovom pojednávaní dňa 13.04.2010 uviedla, že so zverením svojho syna do náhradnej starostlivosti súhlasí a navrhla určiť jej vyživovaciu povinnosť v sume 50,- eur mesačne, pričom od podania návrhu na súd si vyživovaciu povinnosť voči svojmu synovi vôbec neplnila, dieťa vo svojej starostlivosti nemala, avšak poberala naňho rodinné prídavky v sume 25,35 eur mesačne. Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo dňa 13. apríla 2010, č. k. 22P 417/2009-110 rozhodol tak, že maloletého Y. T. zveril do náhradnej starostlivosti W. N. a matke maloletého uložil povinnosť (V. H.) prispievať na jeho výživu sumou 110,- eur mesačne s tým, že tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 06.05.2010. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa vo vzťahu k partnerke otca maloletého T. nezaložil svoje rozhodnutie na žiadnom subjektívnom pocite tak ako mu to je vytknuté odvolateľom, naopak, správne pri svojom rozhodovaní o návrhu na striedavú osobnú starostlivosť zohľadnil vyššie uvedené skutočnosti, ktoré z pripojeného spisu (aj odvolací súd) zistil. Súd prvého stupňa prihliadajúc predovšetkým na záujmy maloletého dieťaťa tak dospel k správnemu právnemu záveru, že ani súčasný stav, keď vzťah otca partnerky s dieťaťom je na dobrej úrovni, nie je zárukou toho, že sa nevyvaruje rovnakých výchovných nedostatkov, ako v prípade svojho maloletého syna. Súd prvého stupňa vecne správne rozhodol aj v časti určenia výživného na maloletého s tým, že výška vyživovacej povinnosti určená súdom prvého stupňa na maloletého je primeraná. Z dikcie zákonných ustanovení § 62 Zákona o rodine totiž vyplýva, že rodič je povinný prispievať na výživu svojho dieťaťa v takej výške, ktorá zodpovedá nielen jeho majetkovým a zárobkovým schopnostiam ale najmä, aby pri plnení si i vyživovacej povinnosti druhého rodiča, bola stanovená výška výživného schopná zabezpečiť základné a odôvodnené potreby maloletého dieťaťa. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenia a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď otec dieťaťa v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákona o rodine, rozhodol vecne správne. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s vysloveným právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p. poukazuje, tento rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1O.s.p., potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.