Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/397/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510217062 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1510217062.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľky : K. O., Z. K. XX, Z., zastúpenej JUDr. Margitou Lonskou, advokátkou, so sídlom Kalinčiakova 25, Bratislava, proti odporcovi : SOLVEX, s.r.o., so sídlom Šustekova 13-15, Bratislava, zastúpenému JUDr. Jozefom Gajdošom, advokátom, so sídlom Hviezdoslavova 37, Zlaté Moravce, o zaplatenie 2.801 € s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 42C/606/2010-50 zo dňa 03. júna 2011, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobný návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporcovi domáhala zaplatenia sumy 2.801 € s príslušenstvom titulom neuhradenej mzdy. Vychádzal zo skutkového zistenia, že navrhovateľka uzavrela s odporcom dňa 18.07.2001 pracovnú zmluvu, na základe ktorej pracovala ako odborná referentka. Navrhovateľka vykonávala prácu u odporcu do konca novembra 2008. Podľa dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 25.11.2008, predloženej navrhovateľkou odporcovi, ktorá je aj podpísaná navrhovateľkou a odporcom, tento pracovný pomer skončil dňa 30.11.2008; dôvodom skončenia pracovného pomeru bola nadbytočnosť zamestnanca podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej len „ZP“). Návrh tejto dohody podávala a podpísala navrhovateľka a zaslala ho odporcovi. Ku dňu 30.11.2008 bola navrhovateľka odhlásená zo sociálneho a zdravotného poistenia, čo odporca preukázal evidenčným listom dôchodkového poistenia zo Sociálnej poisťovne a oznámením zamestnávateľa o poistencoch pri zmene platiteľa poistného na verejné zdravotné poistenie, zaslaným Všeobecnej zdravotnej poisťovni. Z dôvodu skončenia pracovného pomeru odporca navrhovateľke vyplatil mzdu za mesiac november 2008 dňa 16.12.2008 a dňa 15.01.2009 jej zaplatil odstupné za 3 mesiace vo výške 1.381 € prevodom z účtu odporcu v ČSOB. Listom zo dňa 12.02.2009 odporca oznamoval navrhovateľke skutočnosti o skončení pracovného pomeru a zaslal jej aj podpísanú dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 25.11.2008, vyúčtovanie sumy 1.381 €, ktorá bola prevedená na jej účet podľa bodu 3. dohody o skončení pracovného pomeru, potvrdenie o príjmoch fyzickej osoby podľa zákona č. 595/2003 Z.z. a potvrdenie, že bola zamestnancom odporcu od 01.08.2001 do 30.11.2008. Na základe takto zisteného skutkového stavu prvostupňový súd konštatoval, že dohodu o skončení pracovného pomeru predložila odporcovi sama navrhovateľka, v dôsledku čoho si musela byť teda vedomá skutočnosti, že je u odporcu ako zamestnanec nadbytočná a zároveň týmto spôsobom nepochybne prejavila vôľu skončiť pracovný pomer dňom 30.11.2008. Odporca tento návrh prijal, čo vyjadril nielen podpísaním tejto dohody, ale aj iným svojim správaním, konkrétne keď navrhovateľku odhlásil ako svojho zamestnanca zo Sociálnej poisťovne a Všeobecnej zdravotnej poisťovne a vyplatil navrhovateľke odstupné vo výške trojnásobku jej priemerného mesačného zárobku v zmysle ust. § 76 ods. 1 ZP. Navrhovateľka voči vyplateniu tohto odstupného nič nenamietala, preto podľa názoru súdu prvého stupňa musela byť uzrozumená s tým, že jej pracovný pomer u odporcu skončil dňom 30.11.2008. Podľa názoru súdu prvého stupňa by ku skončeniu pracovného pomeru navrhovateľky u odporcu dňom 30.11.2008 došlo aj vtedy, ak by odporca návrh dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 25.11.2008 nepodpísal, pretože v konaní bolo preukázané, že tento návrh mal odporca k dispozícii a na jeho základe fakticky konal. Z tohto faktického správania odporcu prvostupňový súd odvodzoval nevýslovný (konkludentný) súhlas odporcu so skončením pracovného pomeru navrhovateľky dohodou dňom 30.11.2008 v zmysle ust. § 35 ods. 1 OZ. Prvostupňový súd mal za to, že v tomto prípade došlo medzi účastníkmi konania k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru v inej ako písomnej forme, čo však nespôsobuje neplatnosť tejto dohody pre nedodržanie písomnej formy, ktorú ustanovuje § 60 ods. 2 ZP, pretože nedodržanie písomnej formy pri dohode o skončení pracovného pomeru zákon nesankcionuje neplatnosťou právneho úkonu (§ 17 ods. 2 ZP). Za týchto skutkových okolností boli požiadavky navrhovateľky na vyplatenie mzdy, zasielané odporcovi v korešpondencii navrhovateľky od januára 2009, už bez právneho významu a účinkov, pretože ku skončeniu pracovného pomeru navrhovateľky u odporcu došlo už predtým. V odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že navrhovateľka v návrhu poukazovala na neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 25.11.2008, avšak vyslovenia tejto neplatnosti sa pred súdom nedomáhala v zákonnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Vzhľadom na ustanovenie § 77 ZP by neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 25.11.2008 mohol súd skúmať len v takom prípade, ak by sa navrhovateľka na súde domáhala vyslovenia neplatnosti tejto dohody v lehote do dvoch mesiacov nasledujúcich po dni 30.11.2008, čo však neurobila. Navrhovateľka podala návrh v tomto konaní až dňa 21.07.2010, teda preukázateľne po uplynutí uvedenej dvojmesačnej lehoty a domáhala sa v ňom od odporcu zaplatenia mzdy za mesiace december 2008 a január až apríl 2009, hoci prácu u odporcu vykonávala len do 30.11.2008. Nedomáhala sa teda náhrady mzdy, ktorá je nárokom zamestnanca z neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle ust. § 79 ods. 1 a § 80 ZP; napokon tento nárok by súd ani nemohol skúmať, pretože nebola súdom vyslovená neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 25.11.2008. Následne súd prvého stupňa poukázal na to, že navrhovateľka sama pred súdom potvrdila, že prácu u odporcu vykonávala len do 30.11.2008, preto jej právo na mzdu za mesiace december 2008 a január až apríl 2009, v ktorých prácu pre odporcu nevykonávala, nikdy nevzniklo. Výkon práv uplatnených v návrhu navrhovateľky je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 a § 15 ZP a § 3 ods. 1 OZ, pretože navrhovateľka si bola vedomá toho, že sama navrhla odporcovi skončiť pracovný pomer dohodou dňom 30.11.2008, pracovala u odporcu len do tohto dňa a dostala od odporcu odstupné vo výške trojnásobku jej priemerného mesačného zárobku, čo je zákonný nárok viazaný na skončenie pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca, o ktorom dôvode navrhovateľka vedela už v novembri 2008, keď podpisovala návrh dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 25.11.2008. Na základe vyššie uvedených dôvodov podľa čl. 2, 3 a ustanovení § 1 ods. 1, 4 a § 15, § 17 ods. 2, § 47 ods. 1 písm. a), § 60 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. b/, § 76 ods. 1, § 77, § 79 ods. 1, § 80, § 118 ods. 1, 2 Zákonníka práce a § 3 ods. 1, § 34 a § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka, prvostupňový súd návrh navrhovateľky zamietol. O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal právo na náhradu trov konania v celkovej výške 894,17 €, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku za podaný odpor vo výške 168 € a z trov právneho zastúpenia odporcu podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Trovy právneho zastúpenia súd prvého stupňa priznal odporcovi za 4 úkony právnej služby, z toho 3 úkony (prevzatie veci a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, odpor proti platobnému rozkazu, účasť na pojednávaní dňa 03.06.2001) v sadzbe tarifnej odmeny vo výške 111,21 €/úkon a 1 úkon - účasť na pojednávaní dňa 18.03.2011 odročenom bez prejednania veci v sadzbe tarifnej odmeny vo výške 27,80 € (1/4 z 111,21 €), teda priznaná tarifná odmena predstavuje spolu 361,43 €. Režijný paušál priznal v sume 7,21 €/úkon za 2 úkony vykonané v roku 2010 a v sume 7,41 €/úkon za 2 úkony vykonané v roku 2011, teda spolu 29,24 €. Náhradu za stratu času za čas strávený cestovaním právneho zástupcu odporcu na dve pojednávania uskutočnené v roku 2011 (t.j. 12,35 € za každú aj začatú polhodinu) priznal vo výške 197,60 € (2x cesta Zlaté Moravce - Bratislava a späť po 240 minút, teda celkom 480 minút, t.j. 16 x 1/2 hod., čo predstavuje 197,60 €). Náhradu cestovných výdavkov právneho zástupcu odporcu priznal prvostupňový súd podľa zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (v zmysle ust. § 16 ods. 4 vyššie uvedenej vyhlášky) vo výške 137,90 € - bola vykonaná 2x cesta na pojednávanie Zlaté Moravce - Bratislava a späť po 250 km = 500 km, použitý osobný automobil Nissan Almera, EČV: E. XXX F., palivo BA 95 N, spotreba podľa osvedčenia o evidencii vozidla SF 344190 je 6,7 l/100 km, základná náhrada za používanie motorových vozidiel pri pracovných cestách je 0,183 €/1 km, čo za ubehnutých 500 km predstavuje sumu 91,50 € (500x0,183), priemerná cena benzínu BA 95 N je 1,385 €/l, cena benzínu na 1 km: 6,7 x 1,385: 100 = 0,092795 €, potom cena benzínu za ubehnutých 500 km je 46,40 € (0,092795x500). Uvedený rozsudok napadla v zákonom stanovenej lehote odvolaním navrhovateľka, a to v celom rozsahu. Súdu prvého stupňa vytýkala, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľka žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že jej žalobe v plnom rozsahu vyhovie. V dôvodoch odvolania uviedla, že v roku 2008 odporca navrhovateľke prostredníctvom listu, ktorého obsahom bol návrh dohody o skončení pracovného pomeru, oznámil, že s ňou končí pracovný pomer. Návrh odporcu nijakým spôsobom neakceptovala. Po zvážení situácie navrhovateľka usúdila, že zotrvávať v pracovnom pomere nemá zmysel, a preto dňa 25.11.2008 zaslala odporcovi svoj návrh na skončenie pracovného pomeru, a to ku dňu 30.11.2008. Navrhovateľkin návrh dohody bol odporcovi preukázateľne doručený dňa 04.12.2008, o čom svedčí aj podací lístok z pošty zo dňa 04.12.2008, avšak absentuje akákoľvek odpoveď z jeho strany. Odporca sa nijakým spôsobom nevyjadril, či s návrhom navrhovateľky súhlasí. Súd prvého stupňa v tomto momente nesprávne usúdil, že odporca sa o súhlase na skončenie pracovného pomeru vyjadril konkludentne. Pracovnoprávne vzťahy s odporcom podľa navrhovateľky stále trvali, keďže neexistoval žiaden platný právny úkon svedčiaci o stretnutí sa vôle oboch strán k skončeniu pracovného pomeru. Navrhovateľka ďalej uviedla, že počnúc mesiacom november 2008, napriek jej výzvam, odporca neplnil svoju povinnosť ohľadne vyplácania mzdy. Ako reakcia na výzvy bolo navrhovateľke zo strany odporcu doručené oznámenie o skončení pracovného pomeru zo dňa 12.02.2009 odvolávajúce sa na dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 25.11.2008. Na oznámenie odporcu reagovala navrhovateľka listom zo dňa 26.03.2009, v ktorom žiadala o doplatenie mzdy za príslušné mesiace. Obsahom tohto listu bol aj ďalší návrh dohody o skončení pracovného pomeru navrhovateľky, a to ku dňu 31.03.2009. Nakoľko si odporca uvedený list opakovane neprevzal, navrhovateľka mu dňa 24.04.2009 nedoručený list opätovne zaslala a vyzvala ho na zaplatenie neuhradenej mzdy. Súčasne odporcovi navrhla už v poradí tretiu dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňa 30.04.2009. Súd prvého stupňa sa stotožnil s nesprávnym názorom, že pracovný pomer bol platne skončený dňa 30.11.2008 dohodou (druhou v poradí). Súd prvého stupňa mal za to, že odporca na dohodu síce nereagoval, avšak svoj súhlas s ňou vyjadril konkludentne svojím konaním - odporca odhlásil navrhovateľku zo sociálnej a zdravotnej poisťovne ako svojho zamestnanca. Tieto úkony odporcu posúdil súd prvého stupňa na základe aktuálneho potvrdenia, ktoré odporca predložil. Navrhovateľka však súdu poskytla potvrdenie zo sociálnej poisťovne, na základe ktorého je zrejmé, že odporca navrhovateľku odhlásil až neskôr, so spätnou účinnosťou. Odporca navrhovateľku odhlásil až po mesiaci marec 2009, pričom tak učinil spätne a tento úkon prezentoval ako svoj prejav vôle k právnemu úkonu v novembri 2008. Navrhovateľke v sociálnej poisťovni oznámili, že koncom mesiaca marec 2009 odhlásená ešte nebola. Podľa navrhovateľky ak prvostupňový súd posúdil konanie odporcu ako konkludentný súhlas s dohodou, toto konanie malo byť časovo bezprostredné s dotknutým právnym úkonom. Vyplatené odstupné bolo pripísané na účet navrhovateľky až neskoro po novembri 2008 a hoci bolo deklarované ako spätné odstupné na základe dohody zo dňa 25.11.2008, podľa navrhovateľky nemôže byť smerodajným dôkazom pre rozhodnutie vo veci. V závere odvolania navrhovateľka dodala, že dôvod, prečo od novembra 2008 nevykonávala pre odporcu prácu, je na strane odporcu. Po príchode do práce s ňou zamestnávateľ nekomunikoval a prácu jej napriek jej žiadosti nepridelil. O tejto skutočnosti má poznatok aj manžel navrhovateľky. V rámci dokazovania navrhovateľka navrhla jeho výpoveď, avšak prvostupňový súd tento dôkaz odmietol, B.. O. nepredvolal, a to napriek tomu, že jeho poznatok ako svedka svedčí o skutočnostiach preukazujúcich nároky navrhovateľky. Pokiaľ ide o trovy konania tvrdila, že prvostupňový súd priznal trovy právneho zastúpenia aj za pojednávanie, ktoré sa nekonalo. Dôvodom jeho nekonania bolo, že prvostupňový súd nedoručil navrhovateľke odpor proti platobnému rozkazu, a teda pochybil. Navrhovateľa preto nevedela, čo je jeho obsahom a nemohla sa preto vyjadriť k podstate veci. Ak aj právny zástupca vykonal cestu na pojednávanie, nebolo vinou navrhovateľky, že sa pojednávanie nekonalo, a teda nie je podľa jej názoru správne priznanie takejto náhrady na konto navrhovateľky. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny, pretože súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2 a 3 O.s.p.), s odôvodnením ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). V posudzovanej právnej veci sa navrhovateľka žalobným návrhom domáhala zaplatenia 2.801 € s príslušenstvom titulom neuhradenej mzdy. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, v dôsledku čoho vec aj správne právne posúdil, keď skonštatoval, že medzi účastníkmi konania došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru dohodou zo dňa 25.11. 2008, potom, čo prejavy vôle oboch účastníkov ukončiť pracovný pomer vyjadrili písomne, v rámci vzájomnej korešpondencie, pričom tieto prejavy nemusia byť na jednej listine. Správne súd prvého stupňa skonštatoval, že ak by aj nedošlo k písomnej dohode o skončení pracovného pomeru, nebolo by pochyb o jeho ukončení, pretože písomná forma dohody o skončení pracovného pomeru nie je podmienkou jej platnosti, ale môže k nej prísť aj konkludentným spôsobom, ako tomu v danom prípade aj bolo. Odporca navrhovateľke vyplatil mzdu za mesiac november 2008 dňa 16.12.2008 a dňa 15.01.2009 jej zaplatil odstupné za 3 mesiace vo výške 1.381 € prevodom z účtu odporcu v ČSOB. Listom zo dňa 12.02.2009 odporca oznamoval navrhovateľke skutočnosti o skončení pracovného pomeru a zaslal jej aj podpísanú dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 25.11.2008, vyúčtovanie sumy 1.381 €, ktorá bola prevedená na jej účet podľa bodu 3. dohody o skončení pracovného pomeru, potvrdenie o príjmoch fyzickej osoby podľa zákona č. 595/2003 Z.z. a potvrdenie, že bola zamestnancom odporcu od 01.08.2001 do 30.11.2008. Uvedené konanie nevzbudzuje žiadne pochybnosti o vôli odporcu ukončiť s navrhovateľkou pracovný pomer. Za spôsobilý odvolací dôvod nie je možné považovať nedostatočne zistený skutkový stav, keď súd prvého stupňa nevykonal všetky navrhovateľkou navrhnuté dôkazy, pretože súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania, najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné, resp. dôkazy nadbytočné. Výsluch manžela navrhovateľky by k zmene súdom prvého stupňa zisteného skutkového stavu neprispel, pretože inými dôkaznými prostriedkami v konaní bolo spoľahlivo zistené, že u navrhovateľky absentuje zákonný podklad na zaplatenie žalovanej sumy, keď navrhovateľke neprináleží ani titulom mzdy ( § 118 ods. 1 ZP), ani titulom náhrady mzdy ( § 79 ZP), podmienkou ktorej je neplatné skončenie pracovného pomeru, ktoré však navrhovateľka v zákonnej lehote pred súdom neuplatnila. V odvolaní navrhovateľka neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu, alebo jeho právneho hodnotenia ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol uvážil, v dôsledku čoho odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožňujúc s právnym záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie, spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu a bez ďalšieho poukazuje, s týmto sa plne stotožňuje, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi v súvislosti s konaním pred odvolacím súdom trovy nepriznal, nakoľko tu absentoval návrh v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. na ich priznanie. Poučenie: Tento rozsudok nie je možné napadnúť odvolaním.