Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/12/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1609010406 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1609010406.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Molnárovej a sudkýň JUDr. Alžbety Horváthovej a JUDr. Evy Vajdičkovej, v trestnej veci obžalovaného F.. J. Ž. pre prečin usmrtenia podľa §149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona v súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného, Okresnej prokuratúry Malacky a poškodeného D.. F. I. proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp. zn. 2T 142/2009 z 24. októbra 2011, na verejnom zasadnutí konanom dňa 17. apríla 2012 takto r o z h o d o l : I. Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovanému F.. J. Ž., nar. XX.XX.XXXX v K., bytom K., V. XXX/XX, prechodne bytom F., Š. XX/B u k l a d á podľa § 149 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2, § 41 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. sa obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 5 (päť) rokov. II. Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie okresnej prokuratúry z a m i e t a. III. Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. sa odvolanie poškodeného D.. F. Ž., nar. XX.XX.XXXX, zastúpeného P.. T. A., AK - J. XX, B. z a m i e t a. Inak zostáva napadnutý rozsudok nedotknutý. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 2T 142/2009 z 24.10.2011 bol obžalovaný F.. J. Ž. uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona v súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že - dňa 29.06.2008 v čase asi o 12.50 hod. viedol osobné motorové vozidlo zn. T. T., EČ B.-XXXTF po štátnej ceste D. mimo obce smerom z obce J. do A., kde v kilometri XX,X v pravotočivej zákrute z jeho smeru jazdy neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu a povahe vozovky, svojim schopnostiam a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať, pričom v rýchlosti 139 km/h nezvládol vedenie vozidla, prešil do protismeru, kde s vozidlom narazil do cyklistov mal. T.Ž., nar. XX.XX.XXXX a D.. F. Ž., nar. XX.XX.XXXX, ktorí jazdili v protismernom jazdnom pruhu pri pravom okraji cesty v smere od obce A. a následne narazil do stromu, pričom vozidlo sa prevrátilo a zostalo na streche, čím porušil ustanovenia § 15 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z.z; v dôsledku zrážky mal. T.Ž. utrpel mnohopočetné so životom nezlučiteľné poranenia hlavy, dutiny hrudnej a brušnej, na následky ktorých krátko po prevoze do nemocnice podľahol a pošk. D.. F. Ž. utrpel otras mozgu I. stupňa, otvorenú zlomeninu stredného článku 5. prsta pravej ruky s poškodením šľachy naťahovača, podvrtnutie pravého lakťového kĺbu, drvivé poranenie zápästia pravej ruky so stratou kože a podkožného tkaniva o rozmeroch 50x80 mm, mnohopočetné odreniny a pomliaždeniny oboch predkolení, tržnú povrchovú ranu na ľavom predkolení v dĺžke 109 mm, poúrazový šok I. stupňa, ktoré zranenia si vyžiadali liečenie 55 kalendárnych dní. Za to mu bol podľa § 149 ods. 2, § 36 písm. j/, § 37 písm. h/, § 41 ods. 1 Tr. zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 a 1 (dva a pol) roka. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona bol pre výkon uloženého trestu zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 61 ods.1, ods. 2 Tr. zákona súd obžalovanému uložil trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 5 (päť) rokov. Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku bol poškodený D.. F. Ž., nar. XX.XX.XXXX v F., bytom J., Q. XXX/X s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote v zmysle § 309 ods. 1 Tr. por. podal odvolanie obžalovaný F.. J. Ž. prostredníctvom obhajcu proti výroku o vine a treste, prokurátor Okresnej prokuratúry Malacky proti výroku o treste v neprospech obžalovaného a poškodený D.. F. Ž., zastúpený splnomocnencom P.. T. A.. Prokurátor v dôvodoch odvolania smerujúceho do výroku o treste uviedol, že s rozhodnutím súdu prvého stupňa vo vzťahu k výške uloženého trestu sa nestotožňuje. S poukazom na závažnosť a nenapraviteľnosť následkov konania obžalovaného je toho názoru, že „je potrebné uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody vo vyššej výmere“. Konštatoval, že obžalovaný svoju vinu na dopravnej nehode nepriznal a počas celého trestného konania ako v prípravnom konaní tak aj v konaní pred súdom, podsúval ničím nepodložené dôkazy o svojich zdravotných problémoch, ktoré sa na vzniku dopravnej nehody mali podpísať. Tiež poukázal na skutočnosť, že s orgánmi činnými v trestnom konaní nespolupracoval a svojím prístupom sa snažil oddialiť konečné rozhodnutie v tejto veci s nádejou dosiahnutia nižšieho trestu, pričom počas celého konania sa sám staval do pozície obete tohto trestného činu a z jeho postoja ani len náznakom nebola prejavená úprimná ľútosť nad následkami činu. Je presvedčený, že okrem základných kritérií pri rozhodovaní o výške trestu (trestný čin, trestná sadzba, škoda, bezúhonný život atď.) sú dôležitými aj ďalšie kritériá, ako je postoj obžalovaného, priznanie sa, úprimné oľutovanie, ospravedlnenie sa poškodenému, náhrada škody a v neposlednom rade aj spolupráca s orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré v danom prípade neboli naplnené. Zastáva názor, že len prísny nepodmienečný trest odňatia slobody môže z hľadiska generálnej prevencie zabezpečiť, aby vodiči rešpektovali dopravné predpisy a nezamieňali cestné komunikácie s pretekárskymi dráhami, pretože práve takéto šialené jazdy sú najčastejšou príčinou dopravných nehôd s tragickým a nezvratným koncom. S poukazom na hore uvedené navrhol, aby Krajský súd v Bratislave zrušil napadnutý rozsudok v časti výroku o treste a rozhodol sám o uložení trestu, pričom zároveň navrhol uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody v hornej polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby spolu s prísnym trestom zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov a na výkon trestu navrhol obžalovaného zaradiť do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Obhajca v mene obžalovaného v písomnom zdôvodnení odvolania smerujúceho proti výroku o vine a treste konštatoval, že súd prvého stupňa konal v rozpore § 2 ods. 12 Tr. por., keď jednostranne vyhodnotil vykonané dokazovanie tak, že neprihliadol na dôkazy, ktoré boli vykonané v prospech obžalovaného. K otázke viny poukázal na skutočnosť, že od začiatku vyšetrovania, aj počas prebiehajúceho hlavného pojednávania sa obžalovaný bránil tým, že na vzniku nehody sa podpísala aj zdravotná indispozícia, ktorá u neho nastala tesne pred nehodou, pričom toto tvrdenie bolo jednoznačne preukázané jednak objektívnou diagnózou, ako aj znaleckým dokazovaním F.. Ľ. X. X.. Ďalej poukázal na dokazovanie aj znalcami z odboru cestnej dopravy ako aj Ústavom dopravného inžinierstva v Žiline, pričom dokazovanie malo ustáliť rýchlosť akou išiel v čase tesne pred nehodu, teda na začiatku brzdenia, ako aj ustáliť medznú rýchlosť, pri dodržaní ktorej mohol zákrutu s vozidlom prejsť. Dal do pozornosti, že keď sa vychádzalo zo záverov znaleckého posudku znalcov U. a B., ako aj z odborného vyjadrenia ústavu, bola stanovená medzná rýchlosť 137 km/hod. a rýchlosť vozidla do 130 km/hod. Z vyjadrení znalcov takisto vyplývalo, že pokiaľ pred zákrutou začal brzdiť, nereagoval na prichádzajúcich cyklistov. Z takto vykonaných dôkazov podľa obhajoby vyplývalo to, že príčinou nehody nebolo prekročenie medznej rýchlosti, ale príčina nehody mohla byť aj iná. K vypracovanému posudku Ústavom súdneho inžinierstva v Žiline uviedol, že tento radikálne zmenil výstupné hodnoty ohľadne rýchlosti, pričom sa stalo, že v znaleckom posudku ústavu bola stanovená medzná rýchlosť už len 129 km/hod. oproti 137 km/ hod., ktorá bola uvedená v odbornom vyjadrení ústavu a jeho rýchlosť bola stanovená na minimálne 139 km/hod., pričom poukázal na neoprávnené zásahy generálnej prokuratúry do vyšetrovania formou zabezpečenia odborného vyjadrenia ústavu, v dôsledku čoho považuje znalecký posudok ústavu zo Žiliny za nevierohodný, ktorú skutočnosť potvrdzuje aj vyjadrenie znalcov z ÚSI Brno, ktorý ústav navrhoval pribrať do konania na vypracovanie nezávislého, objektívneho, médiami neovplyvniteľného posudku. Tým, že ústav v posudku zmenil rýchlosti, určil aj to, že príčinou tejto nehody bolo zo strany obžalovaného prekročenie medznej rýchlosti. Na základe vyššie uvedených skutočností je podľa obhajoby dokazovanie vykonané ústavom v Žiline pochybné a nevierohodné a o jeho závery sa nemožno oprieť. Konštatoval, že okresný súd sa v odôvodnení rozsudku týmito skutočnosťami vôbec nezaoberal a neodôvodnil prečo verí posudku a prečo neverí odbornému vyjadreniu, keď ho vypracovala tá istá inštitúcia. Vyslovil nesúhlas so záverom súdu, ktorý konštatoval, že tvrdenie o zastretom vedomí je neakceptovateľné, keďže v trajektórii dopravnej nehody až do nárazu do cyklistov vykonával racionálne úkony, brzdil a volantom korigoval jazdu, pričom vykonávanie týchto úkonov bolo vylúčené, ale v tomto prípade poukázal aj na to, že súd pracoval s termínom bezvedomie, aj keď vo svojich výpovediach v prípravnom konaní takýto stav obžalovaný neopísal, pretože išlo zrejme o zastreté vedomie, čo je odborný termín, ktorý laik neovláda. Dal do pozornosti, že z výsluchov je jednoznačne dané, že k zdravotnej indispozícii, ktorú znalkyňa pomenovala ako zastreté vedomie došlo krátko pred tým než precitol a začal reagovať na okolie brzdením. Teda nesprávny je záver súdu v tom, keď vyhodnotil tieto dôkazy, ktoré vyznievajú jednoznačne v prospech, ako nedôveryhodné a neakceptovateľné, pretože nebol produkovaný žiadny dôkaz o tom, že tieto tvrdenia sú nepravdivé. Tiež vyslovil nesúhlas so záverom súdu, že riskoval, keďže sa ponáhľal na stretnutie. K otázke trestu konštatoval, že v celej veci je zrejmá neskutočne zavádzajúca a neobjektívna medializácia prípadu, ktorá nesporne poškodzuje obžalovaného a výrazným spôsobom porušuje jeho právo na spravodlivý proces, ktorá sa prejavuje jednak postupom prokuratúry, neodôvodneným zásahom generálnej prokuratúry do vyšetrovania, ktoré v konečnom dôsledku vyústilo do podania odvolania okresnej prokuratúry, ktorá požaduje uloženie prísnejšieho trestu. Toto odvolanie zdôvodňuje potrebou generálnej prevencie, aj napriek tomu, že pôvodne proti trestnému rozkazu nepodala odpor a s takto uloženým trestom súhlasila, pričom poznamenal, že od skutku uplynulo už tri a pol roka, predtým ani potom sa obžalovaný nedopustil žiadneho protispoločenského konania. Navyše už v súčasnej dobe konštatoval tiež porušenie práva na spravodlivý proces, keďže konanie nebolo doposiaľ ukončené v primeranej lehote, pričom obžalovaný žiadne úmyselné prieťahy v tomto konaní nespôsobil. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu, vec vrátil okresnému súdu na doplnenie dokazovania a to vypracovania ústavného znaleckého posudku ÚSI Brno alebo obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Splnomocnenec poškodeného v dôvodoch odvolania konštatoval, že nárok na náhradu škody bol riadne a včas uplatnený vo výške 3.371,35 € a bol prostredníctvom príslušných podkladov riadne preukázaný. Z uplatneného nároku na náhradu škody bola časť vo výške 2.029,31 € uhradená príslušnou poisťovňou a so zostatkom nároku na náhradu škody vo výške 1.342,00 € bol poškodený vyššie uvedeným rozsudkom odkázaný na občianske súdne konanie. Vychádzajúc z predpokladov úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody, a to preukázaním porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním a následkom, teda vzniknutou škodou, má za to, že vykonaným dokazovaním a predloženými podkladmi preukazujúcimi uvedené skutočnosti, bol nárok poškodeného na náhradu škody bezpečne preukázaný. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd po prejednaní veci napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu v časti výroku o náhrade škody zrušil v zmysle § 321 ods.1 písm. f/ Tr. poriadku a podľa § 329 Tr. poriadku sám rozhodol a zaviazal obžalovaného k náhrade zostatku škody vo výške 1.342,00 €. K odvolaniu obžalovaného sa vyjadrila prokurátorka okresnej prokuratúry a uviedla: „K návrhu obžalovaného o pribratie ďalšieho znaleckého ústavu na vypracovanie znaleckého posudku z odboru cestnej dopravy konštatujem, že zo strany obžalovaného ide len o snahu oddialiť ukončenie jeho trestného stíhania a dosiahnuť tak miernejší trest s poukazom na odstup času od spáchania skutku. Čo sa týka otázky viny v plnom rozsahu sa stotožňujem so záverom prvostupňového súdu. Námietku obžalovaného, že je porušované jeho právo na spravodlivý súdny proces, keďže trestné konanie nebolo doposiaľ ukončené v primeranej lehote, absolútne zamietam. Bol to práve obžalovaný, ktorý nedôvodne odkladal termín svojho prvého výsluchu zo zdravotných dôvodov čakajúc na vypracovanie znaleckého posudku z odboru cestnej dopravy a taktizujúc pri voľbe svojej obhajoby, ktorú následne potom orgány činné v trestnom konaní museli časovo náročne vyvracať. Navrhujem, aby odvolanie obžalovaného Krajský súd v Bratislave zamietol v celom rozsahu ako nedôvodné“. Na verejné zasadnutie odvolacieho súdu sa obžalovaný nedostavil a požiadal, aby bolo vykonané v jeho neprítomnosti, pričom o termíne zasadnutia bol upovedomený dňa 15.3.2012, o čom svedčí ním podpísaná doručenka. Zástupca krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhol vyhovieť odvolaniu okresnej prokuratúry tak ako je to uvedené v písomnom vyhotovení tohto odvolania, teda navrhol, aby krajský súd sám rozhodol vo veci rozsudkom a to tak, že zruší výrok o treste v napadnutom rozsudku a uloží obžalovanému prísnejší trest odňatia slobody a prísnejší trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu. A pre výkon trestu odňatia slobody ho navrhol zaradiť do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Odvolanie obžalovaného navrhol zamietnuť ako nedôvodné, pretože rozhodnutie I. stupňového súdu o vine považuje za správne a bolo získané na základe zákonného postupu súdu. Odvolanie splnomocnenca poškodeného navrhol zamietnuť ako oneskorene podané. Splnomocnenec poškodeného uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava odvolania zo dňa 03.02.2012 a to v časti týkajúcej sa nároku na náhradu škody, a požiadal, aby odvolací súd po prejednaní veci napadnuté rozhodnutie I. stupňa zrušil pokiaľ sa týka nároku na náhradu škody a sám rozhodol tak, že obžalovaného zaviaže k náhrade zostatku škody vo výške 1.342,-eur. Obhajca obvineného na verejnom zasadnutí uviedol: „K otázke viny - nám skutočne vadí ten priebeh dokazovania, ktoré vnímame ako proces kedy boli obžalovanému Ž. podľa nášho názoru výrazne porušené práva na spravodlivý proces. Predovšetkým ako ste sami oboznámili, ide o dva diametrálne odlišné postoje, predovšetkým Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline, zásah Generálnej prokuratúry SR do vyšetrovania, ktorý považujeme za nezákonný, kde na základe odborného vyjadrenia ústav zadefinoval vyššiu medznú rýchlosť ako bola prejazdná, a teda nemohol na základe týchto údajov označiť toto ako príčinu dopravnej nehody, pričom v znaleckom posudku už určil výrazne nižšiu prejazdnú rýchlosť ako rýchlosť vozidla a zrazu nám určil aj príčinu tejto dopravnej nehody. Takýto postup ústavu je pochybný a ničím nebolo preukázané vlastne komu máme veriť, či odbornému vyjadreniu alebo znaleckému posudku a preto bol náš návrh, aby sa k tejto otázke vyjadril nezávislý ústav, ktorý v predbežnom odbornom posúdení spochybnil znalecký ústav v Žiline, avšak tento návrh súd odmietol. Pokiaľ sme sa domáhali takéhoto vykonania dôkazu, bolo to aj preto, že pri zobratí do úvahy odborného vyjadrenia nám vychádzala aj iná možná príčina dopravnej nehody než bola rýchlosť. Pokiaľ sa týka pána Ž.D. a jeho obrany, nebola nikdy ničím vyvrátená. Vyšetrovaním bolo dokázané, že obžalovaný Ž. od roku 2006 trpel diagnózou ochorenia chrbtice, jeho zdravotný stav sa hojne v médiách prezentoval v súvislosti s účasťou v tanečnej súťaži a sama znalkyňa skonštatovala, že táto diagnóza mohla bez varovania a náhlym spôsobom aj počas jazdy spôsobiť zdravotné potiaže, ktoré mohli spôsobiť krátky stav bezvedomia, resp. zastretého vedomia. Keď sme sa v prípravnom konaní domáhali, aby sme mohli vypočuť túto znalkyňu, vyšetrovateľ a prokuratúra nám to neumožnili a zamietli v tomto smere vykonávanie akýchkoľvek dôkazov. Pokiaľ sa týka termínu zastreté vedomie alebo bezvedomie, iní lekári používajú aj termín krátkodobý stav bezvedomia. Dovolím si súdu predložiť správu L.. B. z Českej republiky, z ktorej citujem: „Celá rada dopravných nehôd je spôsobená tým, že i skúsený vodič zrejme bez príčiny zíde z vozovky alebo iným spôsobom neadekvátne reaguje, prejde do protismeru a spôsobí haváriu. Tieto havárie sa vysvetľujú ako nevysvetliteľné a pri nich príde o život niekoľko tisíc osôb a mnoho ďalších zranených. Väčšina týchto nehôd je spôsobená náhlou stratou vedomia a túto stratu vedomia môžu spôsobiť rôzne stavy.“ V závere sa zmieňuje, že v tomto prípade tento termín nemožno priradiť pod termín bezvedomie, pretože spočíva v iných prejavoch správania sa. V žiadnom prípade nemôžem súhlasiť so záverom Okresného súdu Malacky, ktorý neverí týmto dôkazom s odôvodnením, že ak by boli nastali, obžalovaný Ž. by nereagoval brzdením a že v tomto prípade z týchto dôvodov jeho obrane nemožno uveriť. My sme nikdy netvrdili, že sme nereagovali. Nakoniec svedčí o tom aj brzdná dráha. My sme tvrdili, že v tejto zdravotnej indispozícii došlo krátko pred tým, než začal obžalovaný na túto situáciu reagovať a že práve tých niekoľko sekúnd mu chýbalo na to, že bez problémov mohol upraviť rýchlosť vozidla tak, aby túto zákrutu bezpečne prešiel. O tom, že pán Ž. hovorí pravdu, svedčí aj spôsob jeho reakcie na situáciu. K znaleckému posudku chcem ešte zdôrazniť, že znalkyňa potvrdila diagnózu Ž. a potvrdila aj tú skutočnosť, že táto diagnóza mohla spôsobiť zdravotné problémy pána Ž. počas jazdy. To je naprostý fakt. Preto si myslím, že v tomto smere rozširujeme návrh aj o tú skutočnosť, na ktorú som už poukazoval na okresnom súde, že znalkyňa vyhotovila znalecký posudok bez toho, aby prišla do kontaktu s obžalovaným Ž., bez toho, aby vykonala jeho vyšetrenie, resp. jeho výsluch, kde by jej podrobnejšie opísal prípadne stav, a teda znalecký posudok vykonala povrchne a nedostatočne. Preto si myslím a navrhuje, že aj toto by mala byť skutočnosť, ktorú je potrebné náležite objasniť a ktorá môže prispieť k tomu, aby bola objektívne zistená príčina nehody. Pokiaľ sa týka odvolania prokuratúry, v krátkosti sa vyjadrím. Ich hodnotenie prokuratúry ohľadne postoja pána Ž. k veci hodnotím ako čisté klamstvo. Obžalovaný Ž. sa nemal k čomu priznať, on popísal skutkový dej. Hádam nechce prokuratúra, aby Ž. v dôsledku dopravnej nehody priznal úmysel. Nechápem toto tvrdenie. Obžalovanému sa upiera právo na obhajobu. Právo navrhovať dôkazy a brániť sa spôsobom akým chce mu priznáva zákon. Nikdy sme sa nesnažili robiť obštrukcie. Sami sme v prípravnom konaní navrhovali, aby bol ústav súdneho inžinierstva pribratý do konania a vyhotovil znalecký posudok. Keby vyšetrovateľ a prokuratúra akceptovali náš návrh, nebolo by došlo k prieťahom v konaní. Obžalovaný niekoľkokrát vyjadril ľútosť a ospravedlnenie nad vecou, aj v prípravnom konaní, aj listom, ktorý odmietli poškodení, aj na hlavnom pojednávaní, aj mojimi ústami, čo je poznačené v zápisnici. Pokiaľ sa týka náhrady škody, treba povedať, že táto bola v plnom rozsahu vysporiadaná s poškodeným, k tomu sa ďalej zmienim. Ak si zoberiete do úvahy súdnu prax pri súdení týchto dopravných nehôd, môžem poukázať na rad trestných konaní so závažnejším následkom, kde boli uložené podmienečné tresty, alebo nižšie tresty odňatia slobody. Od začiatku skutku prešlo 4 roky, I. je bezúhonný človek, z EKV nevyplýva, že by bol vodičom bezohľadným, za 4 roky sa nedopustil žiadneho protispoločenského konania, myslím si, že tak ako iné osoby, nebolo nutné prevychovávať a naprávať pôsobením nepodmienečného trestu odňatia slobody. V rámci generálnej prevencie sa na úseku dopravy vykonávajú mnohé opatrenia, sprísňujú sa postihy, avšak samotný trend znižovania dopravnej nehodovosti zvyšovaním represie v minulosti ani v budúcnosti neprinieslo žiadny kladný výsledok. Pokiaľ sa týka odvolania poškodených, tak je to pravda, čo hovoril pán prokurátor, tak nie je čo riešiť, ale to čo nám nikdy poškodená strana nechcela v konaní priznať bolo to, že došlo k dohode medzi majiteľom vozidla, poisťovňou a poškodenými, kde podľa mojich informácií malo dôjsť k vyplateniu 15.000,-eur odškodného. Po druhé, Ž. nie je majiteľom motorového vozidla, ani prevádzkovateľom, má ho len zapožičané. Podľa zákona teda nemožno priznať náhradu škody. A po tretie poškodení už minulého roku podali žalobu na súd, kde sa domáhajú priznania nároku na náhradu škody vo výške 100.000,-eur, preto navrhujem odvolanie poškodeného zamietnuť. Vzhľadom na uvedené navrhujem vyhovieť môjmu odvolaniu. Alternatívne ak súd dôjde k názoru, že vina bola ustálená správne, s poukazom aj na dôvody odvolania, dĺžku konania, okolnosti prípadu, navrhujem zrušiť výrok o treste, uložiť podmienečný trest odňatia slobody a nebránime sa aj prísnejšiemu trestu zákazu činnosti s tým, že odvolania OP a splnomocnenca poškodeného navrhujem ako nedôvodné zamietnuť.“ K výroku o vine: Na základe odvolaní podaných obžalovaným, okresnou prokuratúrou a splnomocnencom poškodeného, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Tr. poriadku a keďže zistil, že v časti výroku o vine a treste nie sú dané, podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadnuc pritom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, pričom zistil, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné, odvolanie okresnej prokuratúry dôvodné nie je a odvolanie podané splnomocnencom poškodeného je podané oneskorene. Úvodom je potrebné uviesť, že vo veci už raz bolo rozhodované a to rozsudkom zo 7.6.2010, ktorý bol na podklade odvolania obžalovaného a okresnej prokuratúry odvolacím súdom dňa 21.10.2010 pod sp. zn. 2To 136/2010 zrušený v celom rozsahu a to z dôvodu nedodržania procesných ustanovení upravujúcich priebeh hlavného pojednávania (§ 321 ods. 1 písm. a/ Tr.por.), pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť a resp. neúplnosť jeho skutkových zistení a preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (§ 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por.) a pre vzniknuté pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať resp. vykonať ďalšie dôkazy (§ 321 ods. 1 písm. c/ Tr. por.). Po odstránení procesných nedostatkov, zopakovaní dôkazov z hlavného pojednávania (výsluchom svedka F.. J. D., znalkýň F.. Ľ. X. X.., F.. L. F., prečítaním výpovede svedkyne F.. P. F., prečítaním znaleckých posudkov a oboznámením dôkazov) ako aj doplnenia dokazovania pribratím Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline na vypracovanie znaleckého posudku k priebehu dopravnej nehody a následným výsluchom znalca tohto ústavu, teda po splnení pokynu krajského súdu, súd prvého stupňa vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom. Pri plnení revíznej povinnosti krajský súd zistil, že skutok bol súdom prvého stupňa ustálený na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, pri dodržaní zásad bezprostrednosti, priamosti a ústnosti, ako aj pri rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v rozsahu a následne aj vyhodnotené v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. poriadku. Obžalovaný F.. J. Ž. zhodne na hlavnom pojednávaní (dňa 1.3.2010) ako aj v prípravnom konaní uviedol, že na priebeh jazdy si celkom dobre nespomína a je presvedčený, že v zákrute za J. na určitú chvíľu stratil vedomie, ktorého stratu odhadol na plus/mínus 2 sekundy a ktorá bola pravdepodobne spôsobená pretrvávajúcimi ťažkosťami s chrbticou, pričom mu túto domnienku potvrdil aj lekár. Rýchlosť, ktorou išiel mimo obce odhadol okolo 90-100 km/h a pri prejazde obcou dodržiaval v tom čase stanovenú rýchlosť t.j. 60 km/h. Uviedol, že počas jazdy nezaznamenal žiadne zdravotné obtiaže a tieto prišli náhle v danom úseku. Nepamätal si, či počas jazdy robil nejaké prudké pohyby i keď bol po dopravnej nehode pri vedomí, ale matne si spomenul na udalosti, ktoré potom nasledovali. Skutočnosť, že mal zrejme výpadok vedomia, si uvedomil neskôr, keď rozmýšľal nad dopravnou nehodou a nad svojim konaním. Poškodený - svedok D.. F. Ž. popísal priebeh nehody tak ako ho vnímal a potvrdil, že do predmetnej zákruty vchádzal so synmi na bicykloch tak, že prvý išiel starší syn, potom mladší a ako posledný išiel on sám, keď sa zo zákruty vyrútilo šialenou rýchlosťou tmavé auto, ktoré smerovalo na nich. Mal pocit, že sa vodič snaží autom manévrovať tak, že začal prerušovane brzdiť. Vypočutí svedkovia: F. X., B.. F. O., V. O., E. O., P. O., priamymi svedkami dopravnej nehody neboli a v podstate sa vyjadrovali k okolnostiam pred nehodou, predovšetkým k tomu čo počuli (zhodne potvrdili, že podľa zvuku jazdiace tmavé vozidlo sa pohybovalo pred dopravnou nehodou veľkou rýchlosťou) a po príchode na miesto nehody sa svedkovia (F. X., B.. F. O., P. O.) vyjadrovali k tomu čo videli t.j. k počtu účastníkov nehody, rozmiestneniu poškodených a motorového vozidla po nehode ako aj priebehu záchrany a ošetrenia zranených. Jediným svedkom, ktorý videl priebeh dopravnej nehody bol D.. G. Q., ktorý potvrdil, že uvedeného dňa počul na ceste piskot pneumatík a videl tmavé auto ako vo veľkej rýchlosti vrazilo do skupiny cyklistov, ktorí sa pohybovali po pravej krajnici smerom z A. na J., počul slabší náraz a videl telo letieť vzduchom a následne počul silnejší náraz. Ostatní vypočutí svedkovia (V. O., E. O.) sa k priebehu nehody vyjadriť nevedeli. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 12.4.2010 boli v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku vypočutí znalci: X.. D.. U.Á. A. C.., D.. T. U. a D.. P. B.. Znalec D.. T. U. bol do konania pribratý v prípravnom konaní za účelom vypracovania znaleckého posudku, v ktorom na základe meraní a podkladom poskytnutých orgánmi činnými v trestnom konaní ustálil, že rýchlosť vozidla v mieste začiatku reakcie vodiča - vjazdu do zákruty bola cca 142 km/ h (t.j. v rozpätí od 137 km/h do 147 km/h), vodič začal reagovať brzdením ešte v čase, keď bol vo svojom jazdnom pruhu - začal reagovať v čase 2,45 s, v mieste 87,29 m pred nárazom do K. Ž., z čoho znalcovi vyplynulo, že vodič reagoval na svoju rýchlosť a nie na cyklistov. Nárazovú rýchlosť do cyklistu K. Ž. znalec stanovil na 103,3 km/h, do D.. F. Ž. na 94 km/h a nárazovú rýchlosť do stromu vypočítal na 78 km/h a vozidlo sa od stromu odrazilo rýchlosťou 24,95 km/h. V posudku zohľadnil vybavenie vozidla (ABS, EPS, protipreklzujúcim systémom, elektronickým rozdeľovaním brzdnej sily a elektronickým stabilizačným systémom, hydraulickým asistentom), ktorú technickú výbavu vozidla pri vypracovaní posudku vzal do úvahy. Zároveň konštatoval, že cyklisti sa pohybovali správne a nemali čas na akúkoľvek reakciu. Zo strany obhajoby bol predložený dôkaz a to znalecký posudok vypracovaný znalcom D.. P. B., ktorý aj na podklade geodetického zamerania vyrátal rýchlosť vozidla obžalovaného pred nehodou na 121 km/h (t.j. v rozpätí od 114,95 km/h do 127,06 km/h). V čase zrážky s cyklistom podľa tohto posudku bola rýchlosť vozidla 73,5 km/h, pred zrážkou začal brzdiť vo vzdialenosti 64 m a podľa výpočtov znalca vozidlo plne brzdilo vo vzdialenosti 55 m pred zrážkou a vodič na cyklistov reagoval keď bol od miesta zrážky vzdialený 96 metrov. K znaleckému posudku D.., P. B. sa vyjadril aj znalec D.. T. U. a to doplnením posudku, v ktorom uviedol, že závery posudku predloženého obhajobou sú neprijateľné, nakoľko by pri rýchlosti, ktorú ustálil D.. P. B., nedošlo k poškodeniu vozidla v rozsahu ako bolo zadokumentované a preto s takýmto záverom vyslovil jednoznačne nesúhlas. Na hlavnom pojednávaní znalec D.. P. B. uviedol, že pri vypracovaní znaleckého posudku pracoval s programom, ktorý nevzal do úvahy EPS, čo môže byť dôvodom, prečo znalci odlišne ustálili rýchlosť vozidla pri vchádzaní do zákruty a na pojednávaní skorigoval svoj výpočet v tom, že rýchlosť 73,5 km/h nie je nárazová rýchlosť do cyklistov, ale do stromu. V ostatnom zotrval na zisteniach prezentovaných vo vypracovanom znaleckom posudku. V rámci doplneného dokazovania, na podklade pokynu odvolacieho súdu, bol vypracovaný znalecký posudok č. 112/2011 Žilinskou univerzitou v Žiline, Ústavom súdneho inžinierstva, a boli zopakované výsluchy svedka F.. J. D., znalkýň F.. Ľ. X. X.., F.. L. F.J., prečítané výpovede svedkyne F.. P. F. prečítané znalecké posudky a oboznámené listinné dôkazy. Krajský súd si v zásade osvojuje skutkové závery prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Aj odvolací súd dospel k záveru, že skutok popísaný v napadnutom rozsudku sa stal a spáchal ho obžalovaný spôsobom v ňom popísaným. V kontexte s vyššie uvedeným, s poukazom na dôkazy vykonané v konaní pred súdom, predovšetkým doplnením dokazovania vypracovaním znaleckého posudku Ústavom súdneho inžinierstva, krajský súd k odvolacím námietkam obhajoby uvádza nasledovné: zo záverov znaleckého posudku je zrejmé: - vozidlo T. EČV:B.-XXXTF, ktoré viedol obžalovaný F.. J. Ž. dňa 29.06.2008 v čase asi o 12.50 hod. po štátnej ceste XX/XXX mimo obce smerom z obce J. do obce A., v kilometri 19,5, jazdilo pred vojdením do pravotočivej zatáčky rýchlosťou minimálne 139 km/h., - rýchlosť vozidla T. EČV:B.-XXXTF v čase zrážky s K. Ž. bola cca 100 km/h. rýchlosť vozidla v čase zrážky s D.. Ž. bola cca 95 km/h., - technika jazdy cyklistov bola správna, - technika jazdy vozidla T. bola nesprávna, a to rýchlosť jazdy cca 139 km/h, bola tým prvkom, ktorá spôsobila opustenie jazdného pruhu vozidla T. a znemožnila vodičovi zabrániť dopravnej nehode. Technickou príčinou predmetnej dopravnej nehody je rýchlosť jazdy vozidla T. rýchlosťou vyššou (minimálne 139 km/h) ako rýchlosť medzná na prejazd zatáčky (129 km/h). Vysoká rýchlosť jazdy vodiča vozidla Audi mu znemožnila zabrániť dopravnej nehode. Po preštudovaní znaleckých posudkov spracovateľ (ústav) dospel k záveru, že D.. U. vypracoval svoj posudok komplexne, jeho závery sú až na malé odchýlky totožné so znaleckým posudkom ÚSI v Žiline. Posudok D.. B. nebol vypracovaný komplexne, ktoré nedostatky viedli k nesprávnym záverom. - k namietanému výroku o vine zo strany obhajoby a výtke, že súd prvého stupňa nevzal do úvahy náhlu zdravotnú indispozíciu obžalovaného (zastreté vedomie), ktorá v podstate viedla k dopravnej nehode, krajský súd uvádza nasledovné - znalkyňa F.. Ľ. X. X.. pri výsluchu na hlavnom pojednávaní uviedla, že sa v celom rozsahu pridržiava vypracovaného znaleckého posudku a dodala, že podľa opisu situácie obžalovaného, ktorý v prípravnom konaní vôbec neuvádzal termín zastreté vedomie, a zo spisového materiálu konštatovala, že rozoznáva kvalitatívnu a kvantitatívnu stratu vedomia, pričom pod kvalitatívnou stratou vedomia rozumie určitý stupeň dezorientácie, zmätenosť a mrákotný stav a v takomto stave nemožno očakávať od osoby racionálne konanie. Pokiaľ ide o kvantitatívnu stratu vedomia uviedla, že táto sa prejavuje úplnou bezvládnosťou a stratou vedomia, ľudovo nazývané odpadnutie. Obrane obžalovaného v naznačenom smere krajský súd neuveril aj s poukazom na závery posudku ústavu, ktorý v bode 2.10.2 k výpovedi obžalovaného „...Na priebeh jazdy, najmä pokiaľ ide o inkriminovaný úsek si nespomínam celkom presne, ja dokonca som presvedčený, že v zákrute za J. som na určitú chvíľu stratil vedomie, odhadujem to plus mínus na 2 sekundy...“ uviedol: začiatok reakcie vodiča je v úseku, kde začína zakrivenie cesty s prechodnicou do oblúka, ktorý mal v predmetnom úseku polomer cca 160 m. Zobrazenie reakcie a brzdných stôp, ktoré sú zakrivené nasvedčuje tomu, že vozidlo muselo byť riadené aj smerovo. Systém ABS umožňuje smerové vedenie vozidla pri plnom brzdení. Z brzdných stop zanechaných na vozovke je zrejmé, že vodič v celom úseku od nábehu bŕzd do zrážky s cyklistami brzdil a viedol vozidlo aj smerovo. Od reakcie vodiča do zrážky s cyklistom ubehla doba cca 2,6 s. Ako vyplýva zo znaleckého posudku F.. X., je absolútne nepravdepodobné, že vodič môže v bezvedomí vyvíjať silu na ovládacie pedále. Z technického hľadiska nie je možné, aby vozidlo brzdilo bez sily, ktorú by vodič vyvíjal na brzdový pedál. Z toho vyplýva, že ak vozidlo v predmetnom úseku brzdilo a bolo smerovo vedené, muselo byt ovládané vodičom. Vyššie uvedená výpoveď obžalovaného je z technického hľadiska neprijateľná, ktorý záver akceptoval aj odvolací súd pri rozhodovaní o vine obžalovaného; - k namietanému rozdielu stanovenia medznej rýchlosti v znaleckom posudku ústavu a odbornom vyjadrení ústavu, vo vzťahu ku ktorému poukázal na neoprávnený zásah generálnej prokuratúry do konania, odvolací súd udáva: už vo svojom zrušujúcom rozhodnutí konštatoval, že ústav v odbornom vyjadrení (čl. 314) odpovedal na otázky zadané orgánmi činnými v trestnom konaní na podklade žiadosti a tieto boli úzko zamerané na posúdenie presnosti satelitných snímok z pohľadu ich dostatočnosti pri znaleckom skúmaní a čo sa týka stanoviska ústavu z čl. 518, nie je zrejmé na podklade akého rozhodnutia bol ústav požiadaný o podanie písomného potvrdenia/stanoviska, pričom poukázal zároveň na znenie ustanovenia § 141 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý predpokladá, že vyžiadanie odborného vyjadrenia i potvrdenia/stanoviska sa robí opatrením, voči ktorému nie je prípustný opravný prostriedok čo v podstate odvolací súd okrem iného viedlo k vysloveniu názoru, že do konania mal byť Ústav súdneho inžinierstva v Žiline na vypracovanie odborného vyjadrenia a stanoviska/potvrdenia pribratý na podklade opatrenia. Teda odvolací súd v súlade so svojím stanoviskom v zrušujúcom rozhodnutí neprihliadol na údaje uvádzané v odbornom vyjadrení, nakoľko takéto vyjadrenia považuje za dôkazy získané mimo ustanovení Trestného poriadku, pričom prihliadol len na závery znaleckého posudku vypracovaného Ústavom súdneho inžinierstva v Žiline, o ktorých nemá žiadne pochybnosti, nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu bol posudok vypracovaný komplexne so zohľadnením všetkých relevantných skutočností a je potrebné ho považovať za objektívny a správny. S poukazom na uvedené krajský súd nezistil pochybnosti a skutočnosti, ktoré by spochybňovali vierohodnosť tohto dôkazu a teda nevidel dôvod, aby bol do konania pribratý Ústav súdneho inžinierstva v Brne za účelom vypracovania nového posudku a preto návrh obhajoby v tomto smere neakceptoval; - k obhajobným prednesom týkajúcim sa náhlej zdravotnej indispozície spôsobenej bolesťou chrbta, na ktoré ochorenie obžalovaný bol už v roku 2006 hospitalizovaný, a tieto bolesti sa mali opätovne objaviť u obžalovaného v dôsledku jeho fyzickej záťaže pri tréningoch na tanečnú súťaž, krajský súd považuje za potrebné dodať nasledovné: pokiaľ sa vodič pred začatím jazdy spoliehal na to, že ju môže bezpečne vykonať, pričom vedel o okolnostiach, ktoré by mohli mať negatívny vplyv na jeho schopnosť ovládať motorové vozidlo, a i napriek tomu, týmto skutočnostiam neprispôsobil režim svojej jazdy, potom zodpovedá za škodlivý následok dopravnej nehody i v prípade, že ku strate kontroly nad vozidlom došlo v dôsledku náhlej zdravotnej indispozície. Krajský súd nemá preto pochybnosti o správnosti skutkových zistení a ustálenej právnej kvalifikácii, pretože zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní a bolo nimi jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaný F.. J. Ž. z nedbanlivosti ako vodič dopravného prostriedku - osobného motorového vozidla zn. T. T., mimo obce smerom z obce J. do A., kde v kilometri 19,5 v pravotočivej zákrute z jeho smeru jazdy neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu a povahe vozovky, svojim schopnostiam a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať, pričom v rýchlosti 139 km/h nezvládol vedenie vozidla, prešiel do protismeru, kde s vozidlom narazil do cyklistov a následne narazil do stromu, pričom vozidlo sa prevrátilo a zostalo na streche, čím porušil ustanovenia § 15 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z. z., teda hrubo porušil dopravné predpisy, nakoľko v danom úseku, kde bola v danom čase povolená maximálna rýchlosť 90 km/h, sa pohyboval rýchlosťou 139 km/h, rýchlosť vozidla T. EČV:B.-XXXTF v čase zrážky s K. Ž. bola cca 100 km/h, rýchlosť vozidla v čase zrážky s D.. Ž. bola cca 95 km/h. Krajský sú zastáva názor, že obžalovaný i keď nemohol predpokladať prítomnosť cyklistov v danom úseku, mal povinnosť jazdiť resp. dodržiavať maximálne povolenú rýchlosť pre daný úsek, ktorá v čase nehody bola stanovená na 90 km/h, v ktorej časti príslušný predpis o pravidlách v cestnej premávke porušil. Zároveň je potrebné dodať, že technika jazdy vozidla T. bola nesprávna, pretože rýchlosť jazdy cca 139 km/h, bola tým prvkom, ktorá spôsobila opustenie jazdného pruhu vozidla T. a znemožnila vodičovi zabrániť dopravnej nehode. Technickou príčinou predmetnej dopravnej nehody bola rýchlosť jazdy vozidla T. rýchlosťou vyššou (minimálne 139 km/h) ako rýchlosť medzná na prejazd zatáčky (129 km/ h). Vysoká rýchlosť jazdy vodiča vozidla T. mu znemožnila zabrániť dopravnej nehode. K výroku o treste (výroky I. a II) Krajský súd pri preskúmaní druhu a výšky uloženého trestu jednak na podklade odvolania podaného v prospech obžalovaného ako aj odvolania prokurátora podaného v neprospech, opätovne uložený trest preskúmal a posúdil a dospel k nasledovnému záveru: dopravná nehoda sa stala 29.6.2008 t.j. pred takmer štyrmi rokmi, obžaloba bola podaná dňa 1.12.2009 a aj v dôsledku procesného pochybenia súdu prvého stupňa došlo k ukončeniu trestnej veci na odvolacom súde až 17.4.2012, ktorú skutočnosť zohľadnil odvolací súd pri určení výšky trestu. Krajský súd pri ukladaní trestu obžalovanému F.. J. Ž. vychádzal tiež zo závažnosti prečinu, z ktorého bol obžalovaný uznaný a ktorú určuje zákonodarca stanovením rozpätia trestnej sadzby, pričom v danom prípade je výška trestnej sadzby stanovená zákonom (§ 149 ods. 2 Tr. zák.) v rozpätí dva roky až päť rokov. Vo všeobecnosti súd konštatuje, že pri ukladaní trestu musí súd v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu. Závažnosť trestného činu určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy, podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia, zaraďuje medzi prečiny, zločiny, prípadne obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom zodpovedá buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov (napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím slobody), prípade povinnosť súdu uložiť len trest odňatia slobody. Pri prečine usmrtenia podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. stanovuje zákonodarca trestnú sadzbu v rozpätí od dvoch rokov do päť rokov. Už tým, že ide o nedbanlivostný trestný čin ho zákonodarca zaraďuje medzi prečiny (§ 10 ods.1 písm. a/ Tr. zák.), avšak podstatným tu je hlavne to, že stanovením rozpätia trestnej sadzby, zaradil zákonodarca tento trestný čin medzi menej závažné trestné činy, čo možno vyvodiť z toho, že za jeho spáchanie nemusí súd povinne ukladať trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Tr. zák. argumentum a contrário). Trestom odňatia slobody sa tu má na mysli nielen jeho nepodmienečná forma, ale aj prípadné podmienečné odloženie výkonu trestu odňatia slobody. Súd za spáchanie prečinu podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. môže preto uložiť dokonca len samostatné alternatívne tresty ako napríklad peňažný trest, trest povinnej práce, trest zákazu činnosti a podobne a to samozrejme aj za podmienky, že sa páchateľ dopustil tohto prečinu tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú podľa zákona, konkrétne povinnosť prispôsobiť rýchlosť jazdy stavu a povahe vozovke, svojim schopnostiam a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať a preto súd uzatvára, že prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. nie je podľa zákonodarcu tak typovo závažným trestným činom, aby určil súdu povinnosť výlučne ukladať pri ňom trest odňatia slobody resp. výlučne ukladať prísny trest odňatia slobody tak ako to navrhol prokurátor. Súd sa preto v žiadnom prípade nemôže stotožniť s argumentáciou prokurátora a jeho konštatovaním, že uloženie nepodmienečného trestu vyššej výmery je dôvodné tým, že obžalovaný svoju vinu na dopravnej nehode nepriznal a počas celého trestného konania ako v prípravnom konaní tak aj v konaní pred súdom, podsúval ničím nepodložené dôkazy o svojich zdravotných problémoch, ktoré sa na vzniku dopravnej nehody mali podpísať, pričom poukázal na skutočnosť, že s orgánmi činnými v trestnom konaní nespolupracoval a svojím prístupom sa snažil oddialiť konečné rozhodnutie v tejto veci s nádejou dosiahnutia nižšieho trestu, pričom počas celého konania sa sám staval do pozície obete tohto trestného činu a z jeho postoja ani len náznakom nebola prejavená úprimná ľútosť nad následkami činu. V kontexte s uvedeným je potrebné dodať, že obžalovaný rozhodne nemôže byť postihovaný za spôsob obhajoby a preto nemožno akceptovať návrh prokurátora na uloženie trestu odňatia slobody vo vyššej výmere ako mu bol súdom prvého stupňa uložený, z ním uvádzaných dôvodov. Odvolací súd vyhodnotil kritériá, ktoré sú uvedené v ustanovení § 34 ods. 4 Tr. zákona a ktoré sú fakticky vyjadrením znakov skutkovej podstaty trestného činu a to objektívnej stránky (spôsob spáchania činu a jeho následok), subjektívnej stránky (zavinenie a pohnútka), subjektu (osoba páchateľa) a ďalej tiež priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, ako aj pomerov páchateľa a možnosťami jeho nápravy a dospel k nasledovnému záveru: Pokiaľ ide o spôsob spáchania činu a jeho následok, tak súd konštatuje, že podstatou skutkového deja bolo to, že obžalovaný viedol svoje motorové vozidlo rýchlosťou vyššou (minimálne 139 km/h) ako rýchlosť medzná na prejazd zatáčky (129 km/h). V čase dopravnej nehody nebol pod vplyvom alkoholu. Zo skutočností, ktoré sa týkajú spôsobu spáchania činu a jeho následku súd vyvodzuje, že obžalovaný spôsobil dopravnú nehodu so smrteľným následkom, nakoľko v rýchlosti 139 km/h nezvládol vedenie vozidla, prešiel do protismeru, kde s vozidlom narazil do cyklistov a následne narazil do stromu. Pokiaľ ide o posúdenie zavinenia obžalovaného tak súd konštatuje, že obžalovaný, ktorý mal vodičské oprávnenie už niekoľko rokov (od roku 1994), vedieť mal a mohol, že sa má pohybovať len takou rýchlosťou, aby mal dostatočný prehľad o ostatných účastníkoch cestnej premávky a aby mohol dostatočne rýchlo na nich reagovať a prípadne vozidlo zastaviť bez ich ohrozenia, nakoľko v opačnom prípade môže prísť k dopravnej nehode s nenapraviteľnými následkami, čo sa napokon aj stalo. Vo vzťahu k spôsobenému následku (smrť maloletého poškodeného a ublíženie na zdraví ďalšieho poškodeného) je nutné konanie obžalovaného posúdiť ako nevedomú nedbanlivosť v zmysle § 16 písm. b) Tr. zák. Súd vyhodnotil aj osobu obžalovaného a možnosti jeho nápravy, pričom zistil, že obžalovaný nebol doposiaľ súdne trestaný a z evidenčnej karty vodiča (z výpisu zo dňa 19.3.2012) vyplýva, že obžalovanému boli uložené len dve blokové pokuty a to 2.2.2007 a 30.10.2007 teda nejde o tzv. dopravného recidivistu, ktorý by sústavne a závažným spôsobom ignoroval pravidlá cestnej premávky, ale ide o vodiča, ktorý v prípade posudzovanej dopravnej nehody vybočil z inak riadneho spôsobu vedenia života a aj riadneho si plnenia povinností, ktoré vodičom ukladá zákon o cestnej premávke. Z hľadiska určenia druhu trestu a jeho výmery preto odvolací súd tieto okolnosti ohľadne osoby obžalovaného vyhodnotil v prospech obžalovaného. Správne okresný súd ustálil poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona - t.j. obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život a tiež správne ustálil priťažujúcu okolnosť - to, že spáchal viac trestných činov (§ 37 písm. h/ Tr. zákona). Po dôslednom zvážení a posúdení jednak okolností prípadu ako aj súčasných pomerov obžalovaného, skutočnosti, že skutok sa stal pred takmer štyrmi rokmi, podľa výpisu z evidenčnej karty vodiča okrem prejednávanej dopravnej nehody má len dva záznamy o uložení blokovej pokuty, je tento súd toho názoru, že trest odňatia slobody vo výmere dva a pol t.j. v dolnej polovici trestnej sadzby, ktorý uložil prvostupňový súd, je trestom prísnym a preto odvolací súd uložil trest vo výmere dva roky (na dolnej hranici trestnej sadzby), na výkon ktorého ho zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, ktorý trest považuje za primeraný, v súlade so zákonom a spravodlivý. Pri určení druhu a výšky trestu teda prihliadol na vyššie uvedené skutočnosti a dospel k záveru, že takto uložený trest je trestom dostatočným a schopným zabezpečiť prevýchovu obžalovaného. Keďže obžalovaný trestný čin spáchal v súvislosti s riadením motorového vozidla, uložil mu súd aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní päť rokov. Pri jeho výmere vychádzal aj zo skutočnosti, že vodičský preukaz bol obžalovanému dňa 29.6.2008 zadržaný, pričom takto uložený trest považuje súd po zohľadnení všetkých relevantných okolností prípadu za zákonný, dôvodný a primeraný. K výroku o škode (výrok III.) Krajský súd v Bratislave preskúmaním spisového materiálu na podklade odvolania splnomocnenca poškodeného zistil, že sa nemôže vecou zaoberať z meritórneho hľadiska, t.j. splniť si prieskumnú povinnosť podľa § 317 Tr. por. pretože odvolanie bolo podané oneskorene. Podľa § 309 ods. 1 Tr. por. (veta prvá a druhá) Odvolanie sa podáva na súde, proti ktorého rozsudku smeruje, a to do 15 dní od oznámenia rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť... Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že rozsudok bol vyhlásený na hlavnom pojednávaní dňa 24.10.2011 v prítomnosti splnomocnenca poškodeného, ktorý po vyhlásení rozsudku t.j. jeho oznámení a po poučení samosudcom o práve podať opravný prostriedok uviedol: „ponechávam si zákonnú lehotu na vyjadrenie“. Podľa § 309 ods. 1 Tr. por. začala plynúť splnomocnencovi 15-dňová lehota od vyhlásenia rozsudku t.j. od 24.10.2011 na podanie opravného prostriedku, pričom do tejto lehoty sa nezapočítava deň, v ktorom sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty (§ 63 ods. 3 Tr. por.). Lehota na podanie odvolania uplynula splnomocnencovi dňom 8.11.2011. Splnomocnenec podal odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 7.2.2012 (podľa pečiatky súdu). Splnomocnenec poškodeného bol uzrozumený s tým, že lehota na podanie opravného prostriedku voči citovanému rozsudku okresného súdu plynula od 25.10.2011 do 8.11.2011, napriek tomu v tejto zákonnej lehote nebolo odvolanie splnomocnencom resp. samotným poškodeným podané. Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť. Vzhľadom k citovanému, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 317 Tr. por. meritórne nepreskúmava (v časti výroku o škode), ale odvolanie a limine bez ďalšieho zamietne a preto vzhľadom na to, že splnomocnenec zmeškal lehotu na podanie odvolania, odvolací súd rozhodol výrokom III. Vzhľadom na vyššie uvedené zdôvodnenie krajský súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.