Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/206/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201614 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012201614.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Nory Majerníkovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. E. Q., bytom W. XX, XXX XX O. proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29.augusta 8, 813 63 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 31774-3/2012-BA zo dňa 13.8.2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa včas podanou žalobou zo dňa 31.8.2012 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu Sociálnej poisťovne, ústredie, č. 31774-3/2012-BA zo dňa 13.8.2012, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava zo dňa 29.5.2012 vo veci nepriznania nároku na náhradu za bolesť v dôsledku úrazu. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie žalovanej za nezákonné z dôvodu, že žalovaná nedostatočne zistila skutkový stav a na tento účel neobstarala potrebné dôkazy ohľadom jeho zdravotného stavu, čo mohlo mať vplyv na zistenie, či jeho zdravotný stav mu umožňoval oznámiť úraz zamestnávateľovi bezodkladne po zranení, čo bolo vyslovené aj v rozhodnutí 3Sp 34/10 a 4Sp 29/11. Podľa žalobcu žalovaná má nesprávne metódy rozhodovania. V rozpore s ust. § 17 zák. č. 124/06 Z.z. potvrdila postup prvostupňového orgánu, podľa ktorého zamestnávateľ nemohol reagovať na žalobcovo oznámenie pracovného úrazu z mája 2009, pretože žalobca nesplnil zákonné povinnosti v zmysle ust. § 17 zák. č. 124/2006 Z.z., pričom zamestnávateľ sám priznal, že žiadnu povinnosť v zmysle ust. § 17 ods. 3, 4, 5 a 11 nesplnil napriek rozhodnutiu krajského súdu. Rovnako podľa jeho názoru sa žalovaná nesprávne stotožnila s úsudkom zamestnávateľa, ktorý neuznal jeho úraz za úraz pracovný a mala si urobiť vlastný úsudok, nakoľko v dobe po 24.1.2008 plnil úlohy podľa pracovnej náplne. Podľa žalobcu žalovaná v rozhodnutí rozporne uviedla, že štátnozamestnanecký pomer poškodeného v čase jeho úrazu trval a súčasne tvrdí, že žalobca v dobe úrazu nebol v služobnom pomere k zamestnávateľovi, čím skresľuje rozsudok Krajského súdu z 15.4.2011, podľa ktorého štátnozamestnanecký pomer nepretržite trvá a rovnako v napadnutom rozhodnutí nesprávne spochybňuje jeho zistenia, že jeho zamestnávateľ nemal útvar pracovníkov ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci. Podľa žalobcu žalovaná pochybila, keď v rozhodnutí nesprávne tvrdí, že žalobca si má uplatniť svoj nárok pred súdom podľa § 14 Zákonníka práce aj napriek tomu, že vedela, že žalobca je v štátnozamestnaneckom pomere v dobe úrazu, a preto sa na neho Zákonník práce vzťahuje, len ak to ustanoví zák. č. 400/09 Z.z. II. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 22.10.2012 uviedla, že postup pobočky Sociálnej poisťovne pri nepriznaní nároku na náhradu za bolesť žalobcovi bol správny. Keďže bývalý zamestnávateľ žalobcu neuznal jeho úraz za pracovný, pobočka nemohla priznať žalobcovi nárok na náhradu za bolesť a žalobca má právo obrátiť sa na súd s určovacou žalobou v zmysle ust. § 14 Zákonníka práce. Žalobca proti rozhodnutiu pobočky č. 59260/2011-4-BAM z 18.10.2011 podal odvolanie, o ktorom žalovaná rozhodla rozhodnutím č. 59195-2/2011-BA zo dňa 5.1.2012 tak, že odvolaniu žalobcu vyhovela a zrušila napadnuté rozhodnutie pobočky zo dňa 18.10.2011 a vec vrátila pobočke na nové prejednanie a rozhodnutie s odôvodnením, že pobočka rozhodla správne, no vo výroku rozhodnutia uviedla nesprávne ust. § 8 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a) v nadväznosti na § 110 ods. 2 zákona v znení neskorších predpisov, hoci správne mala uviesť § 99 zákona v znení neskorších predpisov a pobočke nariadila, aby poškodeného - žalobcu na ústnom pojednávaní oboznámila aj o tom, že neuznanie úrazu za pracovný úraz, je sporom vyplývajúcim z pracovno-právneho vzťahu medzi zamestnancom a bývalým zamestnávateľom, ktorý podľa § 14 Zákonníka práce rozhodujú súdy na základe návrhov zamestnancov, resp. zamestnávateľov, a preto žalobca môže podať na príslušný súd určovaciu žalobu. Žalovaná ďalej uviedla, že po opätovnom prejednaní žiadosti žalobcu o priznanie nároku na náhradu za bolesť v dôsledku úrazu z 7.11.2008, pobočka rozhodnutím č. 59260-1/2012-BAM zo dňa 29.5.2012 nepriznala žalobcovi nárok na náhradu za bolesť, proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie a o odvolaní rozhodla napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie žalobcu zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava potvrdila s odôvodnením, že pobočka odstránila nedostatky zistené v napadnutom rozhodnutí, žalobcovi na ústnom pojednávaní vysvetlila, že môže podať určovaciu žalobu na príslušný súd, ktorý rozhodne spor medzi ním a jeho zamestnávateľom. Žalovaná vo vyjadrení ďalej uviedla, že žalobca až listom z 31.5.2009 oznámil jeho bývalému zamestnávateľovi, že začiatkom novembra 2008 pri príprave k práci došlo k úrazu pravého stehenného kĺbu a jeho bývalý zamestnávateľ listom zo dňa 17.7.2009 oznámil pobočke, že so žalobcom bol skončený štátno-zamestnanecký pomer ku dňu 24.1.2008, následne 19.10.2009 bolo pobočke doručené Oznámenie poistnej udalosti, ktoré však nevystavil bývalý zamestnávateľ, ale vystavil ho sám žalobca a pobočka rozhodnutím č. 300-4399/2009/EB zo dňa 18.1.2010 konanie o jeho nároku na náhradu za bolesť prerušila do dňa rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorou je určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu. Žalovaná ďalej uviedla, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. 4S 21/2008-109 zo dňa 15.4.2011 vo veci žalobcu proti jeho bývalému zamestnávateľovi o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 6779/2008-46/TOK 1 zo dňa 7.4.2008, ako aj prvostupňového rozhodnutia č. 31/2008-45/3 zo dňa 22.1.2008 vo veci skončenia štátno-zamestnaneckého pomeru žalobcu, tieto zrušil a vrátil bývalému zamestnávateľovi na ďalšie konanie a právoplatným rozsudkom zo dňa 15.4.2011 bolo konanie o určenie neplatnosti skončenia štátno-zamestnaneckého pomeru zastavené. Následne bývalý zamestnávateľ rozhodnutím č. 24/2011/32 zo dňa 25.7.2011 zastavil konanie vo veci skončenia štátno- zamestnaneckého pomeru žalobcu z dôvodu, že jeho štátno-zamestnanecký pomer skončil v zmysle ust. § 43 ods. 1 písm. b) zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe dňom uplynutia dočasnej štátnej služby, čím odpadol dôvod konania, keďže poškodený bol dňa 28.4.2006 rozhodnutím bývalého zamestnávateľa č. 174/2006-33/28 vymenovaný do dočasnej štátnej služby v trvaní do 31.1.2009. Podľa žalovanej teda štátno-zamestnanecký pomer žalobcu v čase jeho úrazu trval. Žalovaná vo vyjadrení ďalej uviedla, že bývalý zamestnávateľ listom zo dňa 21.9.2011 oznámil pobočke, že úraz žalobcu, ku ktorému malo dôjsť 7.11.2008 neklasifikuje ako pracovný, pretože žalobca tento úraz oznámil s odstupom približne 7 mesiacov od vzniku udalosti a bývalý zamestnávateľ nedisponuje žiadnym iným dokladom, ktorým by dokazoval, že k úrazu došlo a ani nebolo predložené lekárske potvrdenie o pracovnej neschopnosti žalobcu. Bývalý zamestnávateľ uviedol, že k údajnému úrazu nemá žiadny relevantný doklad, že sa vôbec stal, nedošlo k nemu na pracovisku a teda ani pri plnení pracovných úloh, prípadne v súvislosti s ich plnením, pretože v období po 24.1.2008, kedy došlo k neplatnému skončeniu štátno-zamestnaneckého pomeru, žalobcovi neboli prideľované žiadne pracovné úlohy. Žalovaná vo vyjadrení ďalej uviedla, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sp 29/2011 zo dňa 1.2.2012 bolo zrušené rozhodnutie žalovanej č. 1466-7/2011-BA zo dňa 25.8.2011 o nepriznaní nároku na úrazovú rentu a vec bola žalovanej vrátená na ďalšie konanie, pričom aj sama žalovaná navrhla súdu napadnuté rozhodnutie zrušiť z formálnych dôvodov, pretože vo výroku napadnutého rozhodnutia nesprávne uviedla ust. § 89a zákona, ktoré sa netýka vzniku nároku na úrazovú rentu, ale jeho zániku. Podľa žalovanej žalobca v žalobe uvádza rovnaké skutočnosti, ako v odvolaní, neuvádza žiadne nové skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné žalobcovi priznať nárok na náhradu za bolesť a navrhla súdu žalobu ako neopodstatnenú zamietnuť a žalobcovi nepriznať náhradu trov konania. III. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie a po nariadení pojednávania v zmysle § 250g ods. 1 OSP dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie aj postup správnych orgánov boli v súlade so zákonom. Podľa ust. § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Podľa § 250i ods. 1 veta prvá O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovanej, Sociálnej poisťovne, ústredie č. 31774-3/2012-BA zo dňa 13.8.2012, ktorým žalovaná zamietla odvolanie žalobcu v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. 59260-1/2012-BAM zo dňa 29.5.2012. Z obsahu súdneho a administratívneho spisu súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava rozhodnutím č. 59260-1/2012-BAM zo dňa 29.5.2012 podľa § 99 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení rozhodla vo veci nároku na náhradu za bolesť v dôsledku úrazu zo 7.11.2008 tak, že žalobca nemá nárok na náhradu za bolesť z dôvodu, že bývalý zamestnávateľ žalobcu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky neuznal úraz poškodeného za úraz pracovný a že žalobca má možnosť domáhať sa na príslušnom súde určovacou žalobou určenia, či jeho úraz je pracovným úrazom. Voči tomuto rozhodnutiu žalobca podal odvolanie, o ktorom rozhodla žalovaná Sociálna poisťovňa ústredie rozhodnutím č. 31774-3/2012-BA zo dňa 13.8.2012 tak, že odvolanie žalobcu zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava potvrdila. V odôvodnení uviedla, že postup pobočky pri nepriznaní nároku na náhradu za bolesť žalobcovi bol správny, pretože žalobca - poškodený listom z 31.5.2009 oznámil bývalému zamestnávateľovi, že začiatkom novembra 2008 pri príprave k práci, došlo k úrazu pravého stehenného kĺbu. Následne bývalý zamestnávateľ listom z 1.7.2009 oznámil poškodenému, že v čase vzniku jeho úrazu nebol jeho zamestnancom, pretože s ním rozviazal štátno- zamestnanecký pomer ku dňu 24.1.2008 a po skončení štátno-zamestnaneckého pomeru poškodený nebol poverovaný žiadnymi pracovnými úlohami. Pobočka rozhodnutím č. 300-4399/2009/EB zo dňa 18.1.2010 konanie vo veci nároku poškodeného na náhradu za bolesť prerušila do dňa rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorou je určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru poškodeného. Bývalý zamestnávateľ žalobcu zastavil rozhodnutím č. 24/2011/32 zo dňa 25.7.2011 konanie vo veci skončenia jeho štátno-zamestnaneckého pomeru z dôvodu, že jeho štátno-zamestnanecký pomer skončil v zmysle § 43 ods. 1 písm. b) zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe na základe zákona dňom uplynutia dočasnej štátnej služby, čím odpadol dôvod konania, keďže poškodený bol dňa 28.4.2006 rozhodnutím bývalého zamestnávateľa vymenovaný do dočasnej štátnej služby v trvaní do 31.1.2009. Následne bývalý zamestnávateľ listom z 21.9.2011 oznámil pobočke, že úraz, ku ktorému malo dôjsť 7.11.2008, mu poškodený oznámil listom zo dňa 31.5.2009, teda s odstupom času približne 7 mesiacov od vzniku udalosti a napriek tomu, že poškodený v tom čase bol jeho zamestnancom, úraz poškodeného neklasifikuje ako pracovný, pretože nedisponuje žiadnym iným dokladom, ktorým by dokazoval, že k úrazu došlo a ani nebolo predložené lekárske potvrdenie o pracovnej neschopnosti poškodeného. O úraze nemá žiadny relevantný doklad, že sa vôbec stal, či k nemu došlo na pracovisku a teda pri plnení pracovných úloh, prípadne v súvislosti s ich plnením, pretože v období po 24.1.2008 poškodenému neboli prideľované žiadne pracovné úlohy. V odôvodnení ďalej uviedla, keďže bývalý zamestnávateľ neuznal úraz poškodeného za pracovný úraz, pobočka mu preto nemohla priznať nárok na náhradu za bolesť. Žalovaná sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej vysporiadala so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a stotožnila sa s názorom pobočky, že žalobca môže svoj nárok uplatniť na súde ako spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom v zmysle ust. § 14 Zákonníka práce. Podľa stanoviska riaditeľky osobného úradu Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 8.6.2009 k oznámeniu pracovného úrazu žalobcu, údajný pracovný úraz žalobcu v čase jeho vzniku nebol zamestnávateľovi oznámený, čo je v priamom rozpore s § 17 ods. 1 zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, neboli vykonané potrebné opatrenia na vyšetrenie príčiny vzniku pracovného úrazu a vyhotovená predpísaná dokumentácia za účelom objektívneho zistenia priebehu úrazového deja bezpečnostným technikom ministerstva, Ministerstvo spravodlivosti SR nepoverilo poškodeného žiadnymi pracovnými úlohami po 24.1.2008, čo je v rozpore s definíciou pracovného úrazu v zmysle § 195 ods. 1 a 2 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. IV. Podľa § 8 ods. 1písm. a) zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len zák. o sociálnom poistení), pracovný úraz podľa tohto zákona je poškodenie zdravia alebo smrť fyzickej osoby spôsobené nezávisle od jej vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, ktoré a) zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 <aspi://module='ASPI'&link='461/2003 Z.z.%252316'&ucin- k-dni='29. 5.2012'> utrpel pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi, Podľa § 83 zák. o sociálnom poistení, poškodený na účely poskytovania úrazových dávok je zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 <aspi://module='ASPI'&link='461/2003 Z.z.%252316'&ucin-k- dni='29. 5.2012'> a fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2 <aspi://module='ASPI'&link='461/2003 Z.z. %252317'&ucin-k-dni='29. 5.2012'>, ak utrpeli pracovný úraz, alebo sa u nich zistila choroba z povolania. Podľa § 99 zák. o sociálnom poistení, poškodený má nárok na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa osobitného predpisu. Podľa § 17 ods. 1zák. o sociálnom poistení, nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa má zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 <aspi://module='ASPI'&link='461/2003 Z.z.%252316'&ucin-k-dni='29. 5.2012'> po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom. Podľa § 1ods. 3 zák č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na právne vzťahy štátnych zamestnancov pri vykonávaní štátnej služby sa Zákonník práce vzťahuje len vtedy, ak to výslovne ustanovuje tento zákon. Podľa § 149 ods. 2 zák č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na štátnozamestnanecký pomer štátnych zamestnancov sa použijú rovnako ustanovenia § 177 až 185 <aspi://module='ASPI'&link='311/2001 Z.z.%2523177-185'&ucin-k-dni=' 7.11.2008'>, § 187 až 198, § 217 až 222 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce <aspi://module='ASPI'&link='311/2001 Z.z. %2523217-222'&ucin-k-dni=' 7.11.2008'> v znení neskorších predpisov. Podľa § 195 ods. 1 Zákonníka práce, zák. č. 311/2001 Z.z., ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere. Podľa § 195 ods. 2 Zákonníka práce, pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov. Podľa § 195 ods. 3 Zákonníka práce, pracovný úraz nie je úraz, ktorý zamestnanec utrpel na ceste do zamestnania a späť. Podľa § 17 ods. 1 zák. č.124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zamestnanec je povinný bezodkladne oznámiť zamestnávateľovi vznik a) pracovného úrazu alebo služobného úrazu, ktorý utrpel, ak mu to dovoľuje jeho zdravotný stav, b) iného úrazu ako pracovného úrazu alebo smrti, ku ktorej nedošlo následkom pracovného úrazu, ak vznikli na pracovisku alebo v priestoroch zamestnávateľa, Podľa § 17 ods. 2 zák. č.124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, povinnosť oznámiť zamestnávateľovi vznik udalosti uvedenej v odseku 1 má aj zamestnanec alebo fyzická osoba, ktorá bola svedkom vzniku uvedenej udalosti. Zamestnávateľ je povinný vnútorným predpisom určiť, komu a akým spôsobom sa oznamuje vznik udalosti podľa odseku 1. Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a z predloženej písomnej dokumentácie žalovanej, po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby, súd ustálil názor, že žalovaný správny orgán skutkový stav zistil dostatočne a riadne na základe všetkých dostupných skutočností v súlade s ust. § 195 a 196 zák. o sociálnom poistení . Je nesporné, že žalobca v období, keď utrpel úraz, ktorý označil za pracovný úraz, dňa 7.11.2008 bol štátnym zamestnancom Ministerstva spravodlivosti a jeho štátnozamestnanecký pomer skončil 31.1. 2009. Žalobca bývalému zamestnávateľovi oznámil utrpenie pracovného úrazu až 31.5.2009, čo je viac ako 6 mesiacov po utrpení úrazu a jeho bývalý zamestnávateľ jeho úraz neuznal za pracovný úraz. Keďže bývalý zamestnávateľ neuznal žalobcov úraz za pracovný úraz, žalovaná postupovala správne, keď napadnuté prvostupňové rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne č. 59260-1/2012-BAM z 29.5.2012 potvrdila. Naviac je potrebné uviesť, že žalobca žiadnym spôsobom neobjasnil ani bývalému zamestnávateľovi a ani pobočke Sociálnej poisťovne a ani žalovanej, prečo si nesplnil povinnosť v zmysle ust. § 17 ods. 1 zák. č.124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a bezodkladne neoznámil zamestnávateľovi a ani nikto zo svedkov úrazu, resp. z jeho blízkych osôb vznik pracovného úrazu, ktorý utrpel. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že na právne vzťahy štátnych zamestnancov pri vykonávaní štátnej služby sa Zákonník práce vzťahuje len vtedy, ak to výslovne ustanovuje tento zákon, tak súd sa s týmto jeho tvrdením stotožnil, pretože v zmysle ust. § 149 ods. 2 zák č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe, na štátnozamestnanecký pomer štátnych zamestnancov a teda aj žalobcu sa použijú rovnako ustanovenia § 187 až 198 <aspi://module='ASPI'&link='311/2001 Z.z.%2523187-198'&ucin-k- dni=' 7.11.2008'> Zákonníka práce <aspi://module='ASPI'&link='311/2001 Z.z.%2523217-222'&ucin-k- dni=' 7.11.2008'>, ktoré upravujú aj zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania, t.j. aj ust. § 195 Zákonníka práce. A keďže medzi žalobcom ako poškodeným a jeho bývalým zamestnávateľom Ministerstvom spravodlivosti pretrváva spor či úraz žalobcu bol pracovným alebo nie, tento môže rozhodnúť len príslušný súd na základe návrhu v zmysle ust. § 80 písm. c) OSP. Tvrdenie žalovanej v napadnutom rozhodnutí, že medzi spor medzi žalobcom a jeho bývalým zamestnávateľom, či úraz žalobcu bol pracovným alebo nie, môže rozhodnúť len súd podľa § 14 Zákonníka práce, nemá žiaden vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len "v medziach žaloby") dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta. Vychádzajúc z predloženej písomnej dokumentácie žalovaného po preskúmaní postupu správneho orgánu, dospel súd k záveru, že zistenie skutkového stavu v preskúmavanej veci je dostačujúce, rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby je v súlade so zákonom, a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi, súd náhradu trov konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom tunajšieho súdu. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.( § 205 ods. 1 O.s.p.) Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.