Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Saz/25/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200800 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1013200800.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: pána E. V., alias E. E., narodeného XX.XX.XXXX, alias XX.XX.XXXX bez dokladov totožnosti, ID osoby: XXXXXX, štátneho príslušníka E. H. Ľ. C. (Ď. N. „."), naposledy s pobytom na Slovensku na J. XX, F., zastúpeného pánom JUDr. Martinom Pačesom, advokátom so sídlom Pifflova 2, Bratislava proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 26.4.2013 proti rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-25-24/DS-Ž-2012 zo dňa 27. 3.2013 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-25-24/DS-Ž-2012 zo dňa 27. 3.2013 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-25-24/DS-Ž-2012 zo dňa 27. 3.2013 odporca podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle) navrhovateľovu žiadosť o azyl zamietol ako neprípustnú a súčasne určil ako krajinu príslušnú na konanie o navrhovateľovej žiadosti o azyl Českú republiku. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že navrhovateľ sa od 10.10.2010 do 31.1.2012 zdržiaval v Českej republike. V júni 2012 bol slovenskou políciou zaistený a 13.6.2012 vrátený do Českej republiky, pričom následne sa vrátil na Slovensko, kde požiadal o azyl. Po začatí dublinského konania Česká republika 22.1.2013 akceptovala vrátenie navrhovateľa na svoje územie. prevzatie. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 26.4.2013, ktorým sa domáhal jeho zrušenia. Namietal v ňom, že napadnutým rozhodnutím nebola zachovaná možnosť zachovania jednotnosti rodiny, resp. zlúčenie rodiny, keďže 6.4.2013 uzatvoril manželstvo so slovenskou štátnou občiankou. Tiež namietal, že i napriek neprávoplatnosti napadnutého rozhodnutia bol odovzdaný do Českej republiky. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 19.6.2013 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Poukázal pritom na skutočnosť, že transfer navrhovateľa do Českej republiky nepredstavuje taký zásah do jeho súkromného a rodinného života, ktorý by mu znemožňoval toto jeho právo vykonávať. Zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Súd určil termín prejednania veci na 11.9.2013. Zástupca navrhovateľa podaním z 8.7.2013 požiadal o odročenie termínu pojednávania z dôvodu naplánovanej pracovnej cesty do zahraničia (v texte podania uvádza ako požiadaný súd Okresný súd Bratislava IV). K podaniu nepriložil žiaden doklad, preukazujúci dôvod tejto žiadosti, podobne ako bližšie nekonkretizoval pracovnú cestu, na ktorú sa v podaní odvolal. Za použitia ust. § 250g ods. 2 a § 119 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) súd vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti zástupcu navrhovateľa ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods.3 zákona o azyle, § 14 zák. č.371/2004 Z.z. v platnom znení) a za použitia ust. § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne a zákonné. K uskutočneniu prejednania veci v stanovenom termíne súd konštatuje, že oznámenie zástupcu navrhovateľa o zahraničnej pracovnej ceste súd nepovažoval za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania v zmysle ust. § 119 O.s.p., osobitne aj preto, lebo zástupca navrhovateľa ničím neverifikoval jej konanie, resp. dôvod. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu ČAS: MU-25/DS-Ž-2012. V rámci prípravy konania súd zistil, že navrhovateľ bol 16.4.2013 transferovaný do Českej republiky. Opätovne sa však na Slovensko vrátil a na základe jeho žiadosti mu odporca udelil dlhodobú priepustku s tým že sa má zdržiavať na adrese J. XX, F.. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle ministerstvo zamietne žiadosť ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. Podľa bodu (15) preambuly Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18.2.2003 ustanovujúce kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenia“) nariadenie dodržiava základné práva a zásady, ktoré sú uznané najmä v Charte základných práv Európskej únie. Snaží sa zabezpečiť najmä plné dodržiavanie práva na azyl zaručené článkom 18. Podľa Článku 3 ods. 1, 2 Dublinského nariadenia: 1. Členské štáty posúdia žiadosť každého príslušníka tretej krajiny, ktorý podá žiadosť na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek z nich. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole II označený ako zodpovedný. 2. Bez ohľadu na ods. 1 môže každý členský štát posúdiť žiadosť o azyl, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. V takomto prípade sa tento členský štát stane zodpovedným členským štátom v zmysle tohto nariadenia a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. Keď to je potrebné, informuje predtým zodpovedný členský štát, členský štát, ktorý vedie konanie na určenie zodpovedného členského štátu alebo členský štát, ktorý bol dožiadaný, aby prevzal žiadateľa, alebo ho vrátil. Podľa ust. § 21 ods. 2 zákona o azyle proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, možno podať opravný prostriedok na súd do 20 dní od jeho doručenia; podanie opravného prostriedku nemá odkladný účinok, ak súd nerozhodne inak. Podľa Článku 7 Charty základných práv Európskej únie každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke, že napadnutým rozhodnutím odporca nerešpektoval právo navrhovateľa na jeho rodinný a súkromný život: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca vydal napadnuté rozhodnutie 27.3.2013, pričom navrhovateľ podľa textu podaného návrhu uzatvoril manželstvo (so slovenskou štátnou občiankou) až dňa 6.4.2013, teda po vydaní napadnutého rozhodnutia. V čase vydania rozhodnutia teda u navrhovateľa nebolo možné hovoriť o jeho rodinnom živote s jeho (aktuálnou) manželkou. Avšak keby aj manželstvo existovalo už pred vydaním napadnutého rozhodnutia, odporca by vydaným rozhodnutím neporušil právo navrhovateľa, garantované v Článku 7 Charty základných práv Európskej únie. Základným účelom Dublinského nariadenia je určiť mechanizmy k tomu, aby žiadosť o azyl posúdil jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole II označený ako zodpovedný. Za tým účelom Dublinské nariadenia ustanovuje kritériá určenia zodpovedného štátu (za posúdenie žiadosti o azyl), ako aj postupy, ako toto nariadenie bude v praxi realizovať. A to včítane prevzatia žiadateľa o azyl do štátu, zodpovedného za posúdenie podanej žiadosti o azyl. Ak teda samotné Dublinské nariadenie považuje za legálne, aby bol žiadateľ o azyl prevzatý zo štátu, kde podal aktuálnu žiadosť o azyl do (iného) štátu, ktorý je zodpovedný za jej posúdenie, pričom Dublinské nariadenie podľa bodu (15) jeho preambuly dodržiava základné práva a zásady, ktoré sú uznané v Charte základných práv Európskej únie, jeho aplikácia nemôže byť a ani nie je v rozpore s Chartou základných práv Európskej únie, t. j. ani s jej Článkom 7. Na tomto konštatovaní nič nemení oprávnenie štátu (v danom prípade Slovenskej republiky), aby v prípade ak to uzná za vhodné, sám posúdil podanú žiadosť o azyl. Takýto postup je však výsledkom voľnej úvahy a preto pokiaľ štát toto oprávnenie, dané mu Článkom 3 ods. 2 Dublinského nariadenia nevyužije, nie je možné mu takýto jeho postup vyčítať. K námietke, že i napriek neprávoplatnosti napadnutého rozhodnutia bol navrhovateľ transferovaný do Českej republiky: Podľa názoru súdu ani táto námietka nie je dôvodná. Ustanovenie cit. § 21 ods. 2 zákona o azyle totižto výslovne uvádza, že podanie opravného prostriedku voči rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o azyl zamietnutá (o. i. ) aj ako neprípustná nemá odkladný účinok. Naviac, ako to súd zistil, navrhovateľ sa po svojom transfere na Slovensko opätovne vrátil a v súčasnosti sa na základe povolenia odporcu zdržuje na adrese J. XX, F.. Pretože odporca vydaním napadnutého rozhodnutia neporušil právo navrhovateľa na jeho súkromný a rodinný život a pretože uskutočneným transferom navrhovateľa do Českej republiky postupoval v súlade so zákonom, súd napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľ i keď bol v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdneho poplatku za toto konanie (§ 4 ods. 2, písm. v/ zák.č.71/1992 Zb.) a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).