Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3CoKR/11/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108235989 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Tóth ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1108235989.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: C. C., W. XX, M., zastúpeného: IKRÉNYI & RÉHÁK, s.r.o., Šoltésovej 2, Bratislava, proti odporcovi: JUDr. Eva Vodová, Wilsonova 4, Bratislava, správca konkurznej podstaty úpadcu: VUIS NOVA, spol. s r.o., v konkurze, Lamačská 8, Bratislava, IČO: 35 744 251, o určenie právneho dôvodu, vymáhateľnosti a výšky pohľadávky, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 1Cbi/62/2008-263 zo dňa 07.05.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 1Cbi/62/2008-263 zo dňa 07.05.2013 zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým uznesením prvostupňový súd I.) pripustil zmenu žalobného návrhu podľa § 95 ods. 1 zákona NZ ČSR č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) tak, že tento bude znieť: Súd určuje, že pohľadávka navrhovateľa v celkovej sume 2.811.524,93 Eur, z toho istina 1.825.665,54 Eur a úroky z omeškania 985.859,39 Eur proti úpadcovi, uplatnená prihláškou zo dňa 10.07.2008 k sp. zn. 6K/15/2007 je zistená čo do právneho dôvodu ako pohľadávka titulom ručenia za dlh R. R., r.č. XXXXXX/XXXX a U. R., r.č. XXXXXX/XXXX, aj čo do výšky, poradia a vymáhateľnosti v celom rozsahu. II.) Žalobu v celom rozsahu zamietol a III.) rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, čo zdôvodnil tým, že odporcovi trovy konania nevznikli. Svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil I.) tým, že navrhovateľ sa domáhal žalobou doručenou súdu dňa 29.10.2008 určenia právneho dôvodu pohľadávky a výšky titulom uplatnenia popretej pohľadávky, ktorá vznikla z titulu pôžičky úpadcu zo dňa 09.09.2003 vo výške 55.000.000,- Sk a zákonného úroku z omeškania vo výške 29.700.000,- Sk. Návrhom zo dňa 06.05.2013 navrhovateľ navrhol, aby súd pripustil zmenu v tom znení, že súd určí výšku, poradie a vymáhateľnosť totožnej sumy, avšak titulom ručenia za dlh R. R. a U. R.. Svoj výrok II.) prvostupňový súd odôvodnil tým, že na majetok úpadcu bol uznesením tohto súdu sp. zn. 6K/15/2007 dňa 29.05.2008 vyhlásený konkurz. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ si v zákonnej lehote prihláškou zo dňa 07.07.2008 uplatnil voči úpadcovi pohľadávku v celkovej výške 84.700.000,- Sk, spočívajúcu v istine zo zmluvy o pôžičke zo dňa 09.09.2003 vo výške 55.000.000,- Sk a úrokov z omeškania vo výške 29.700.000,- Sk s právnym dôvodom vzniku - zmluva o pôžičke, ktorou navrhovateľ, ako veriteľ, požičal úpadcovi, ako dlžníkovi, sumu 55.000.000,- Sk na krátkodobé preklenutie finančných prostriedkov so splatnosťou 31.12.2003. Prvostupňový súd ustálil, že predmetná pohľadávka navrhovateľa v uvedenej výške 84.700.000,- Sk, bola do konkurzu prihlásená riadne a včas. Správca predmetnú pohľadávku navrhovateľa poprel, a to aj na základe návrhov konkurzných veriteľov: JAMEXI, s.r.o. a Daňový úrad Bratislava I., pričom dôvodom popretia zo strany správcu bolo: - žiadna relevancia uznania dlhu k zmluve o pôžičke, - neplatnosť uznania dlhu, - nesprávne podaná prihláška, - premlčanie nároku zo zmluvy o pôžičke zo dňa 09.09.2003. Prvostupňový súd sa v podstate stotožnil s obsahom námietok správcu, keď mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľ si prihláškou zo dňa 07.07.2008 prihlásil do konkurzu úpadcu pohľadávku v žalovanej výške titulom zmluvy o pôžičke zo dňa 09.09.2003 uzatvorenej medzi navrhovateľom a úpadcom. Splatnosť pôžičky bola stranami zmluvy určená najneskôr 31.12.2003. Trojročná premlčacia doba uplynula najneskôr 31.12.2006 a navrhovateľ si voči úpadcovi uvedenú pohľadávku s príslušenstvom uplatnil po prvýkrát až touto prihláškou, teda po uplynutí premlčacej doby. Uznanie dlhu zo dňa 09.09.2003 hodnotil ako uznanie dlhu v totožnej výške manželmi R., ako fyzickými osobami, avšak nie za uznanie dlhu úpadcom. Uviedol, že toto uznanie nemá žiadnu relevanciu voči zmluve o pôžičke zo dňa 09.09.2003 a nezakladá predĺženie premlčacej doby voči navrhovateľovi titulom zmluvy o pôžičke. Mal teda za nesporné, že nárok navrhovateľa zo zmluvy o pôžičke je nárokom premlčaným. Prvostupňový súd poukázal na § 32 ods. 15 zákona NR SR č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“), podľa ktorého sa navrhovateľ mohol v tomto konaní domáhať najviac toho, čo uviedol v prihláške, čo sa nevzťahuje len na výšku prihlásenej a popretej pohľadávky, ale aj na navrhovateľom uvádzaný právny dôvod pohľadávky. Navrhovateľ v prihláške ako právny titul prihlásenej pohľadávky uviedol zmluvu o pôžičke medzi úpadcom a navrhovateľom zo dňa 09.09.2003, a teda mal za nesporné, že ani v konkurznom konaní ani touto žalobou si neuplatnil pohľadávku titulom ručenia. Ďalej prvostupňový súd, na základe výpovede navrhovateľa, mal za preukázané, že v čase podpísania zmluvy o pôžičke medzi navrhovateľom a úpadcom neboli úpadcovi poskytnuté navrhovateľom žiadne finančné prostriedky, čím neboli naplnené skutkové predpoklady platnej pôžičky, ako reálneho kontraktu z dôvodu, že pri uzatváraní zmluvy nedošlo k prenechaniu peňazí úpadcovi v zmysle § 657 zákona NZ ČSR č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). V konaní mal za preukázané, že navrhovateľ nikdy neposkytol žiadne finančné prostriedky úpadcovi, ale len manželom R. a zmluvu o pôžičke podpísal s úpadcom len ako formu istenia dlhu manželov R. úpadcom, čo hodnotil ako simulovaný úkon bez reálneho plnenia, a teda v zmysle § 39 OZ za absolútne neplatný. V časti ručiteľského záväzku prvostupňový súd skonštatoval, že vyhlásenie v spodnej častí uznania dlhu nie je právnym úkonom právnickej osoby - úpadcu, nakoľko absentuje forma prejavu vôle právnickej osoby v zastúpení konateľom. V zmysle § 303 zákona FZ ČaSFR č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObchZ“) hodnotil súd, na platný vznik ručiteľského vzťahu je nevyhnutné písomné vyhlásenie úpadcu, že uspokojí navrhovateľa ako veriteľa, ak manželia R. nesplnia svoj záväzok z uznania dlhu v termíne v ňom určenom. Vyhlásenie, že p. R. istí svoj dlh z uznania dlhu zo dňa 09.09.2003 majetkom spoločností úpadcu, nepovažoval za ručiteľské vyhlásenie úpadcu, ale len vyhlásením štatutára R., ako fyzickej osoby, o „istení“ dlhu majetkom úpadcu. Pre vznik platného ručenia úpadcu, konštatoval prvostupňový súd, by formulácia ručiteľského vyhlásenia musela byť vyhlásením úpadcu (spoločnosti) s dostatočnou identifikáciou úpadcu (IČO) zastúpenej p. R., ako konateľom. Takéto vyhlásenie považoval za absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 OZ, nakoľko tento prejav vôle p. R. nie je úkonom určitým ani zrozumiteľným. Voči tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý uviedol, že súd dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že jeho pohľadávka titulom ručenia nebola prihláškou riadne uplatnená a súd pri vyhodnocovaní právneho dôvodu uplatneného v prihláške súčasne vec neprávne právne posúdil, keď uplatnil prehnane striktný formalizmus bez dostatočného zohľadnenia všetkých skutkových okolností. V prihláške navrhovateľ neuviedol, že pohľadávka vyplýva zo zmluvy uzatvorenej medzi ním a úpadcom, ale že prihlasuje „pohľadávku z pôžičky“ v určenej výške „voči dlžníkovi VUIS NOVA, spol. s r.o.“. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pôžička bola poskytnutá len jedna, práve v uvedený deň (navýšením predchádzajúcich častí pôžičky), a to voči manželom R., za ktorú sa zaručila spoločnosť úpadcu. Ide o pohľadávku titulom ručenia za túto pôžičku, navrhovateľ však nikde v prihláške neuviedol, že ide o pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o pôžičke, ktorú uzatvoril, či dokonca poskytol, priamo úpadcovi. Navrhovateľ v prihláške výslovne uviedol, že: „dlh bol písomne uznaný dlžníkom dňa 09.09.2003 v celej výške“, a to manželmi R.. Preto má za nepochybné, že navrhovateľ vecne poukazoval práve na túto pôžičku. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ uplatnil prihláškou jedinú pohľadávku, ktorú voči úpadcovi v tomto kontexte mal a je zrejmé a preukázané, že inú pohľadávku ani uplatniť nemohol. To, že navrhovateľ neuviedol v prihláške výslovne spojenie, že ide o „pohľadávku titulom ručenia“, nepredstavuje podľa odvolateľa nedostatočný opis skutkových okolností, ale je otázkou len právneho posúdenia tohto nároku. Odvolateľ mal za to, že skutkové okolností vymedzujúce právny dôvod boli v prihláške určené dostatočne na to, aby z nich bolo možné „usudzovať na existenciu pohľadávky voči úpadcovi“. Všetky uvádzané skutočnosti a pripojené prílohy smerovali k identifikácii jednej a tej istej existujúcej pohľadávky, ktorú navrhovateľ má voči manželom R. a voči úpadcovi. Hodnotil, že zmena petitu predstavuje len spresnenie uplatneného nároku, z dôvodu jednoznačného vylúčenia námietok odporcu o možnosti rizika potenciálneho duplicitného uspokojovania toho istého nároku. Spresnenie uvedené v novom petite tak nepredstavuje uvedenie nového právneho dôvodu, ani zmenu skutkových okolností žaloby. Ďalej uviedol, že pohľadávku navrhovateľa nemožno hodnotiť ako premlčanú, keďže nárok navrhovateľa je založený ručením za písomne uznaný dlh manželov R., a nie uznania dlhu úpadcu. Uznanie dlhu je úkonom úpadcu, nakoľko sám súd uviedol, že vyhlásenie obsiahnuté vo svojej spodnej časti je vyhlásením štatutára (štatutárneho orgánu), je potom nepochybné, že nejde o úkon fyzickej osoby. Tento úkon je dostatočne určitý a zrozumiteľný, keďže istenie majetkom inej osoby je atribútom ručenia. Uvedenie kompletnej identifikácie právnickej osoby, vrátane IČO, nie je náležitosťou prejavu vôle právnickej osoby, a teda ani predpokladom platnosti takéhoto prejavu. Vzhľadom na uvedené požadoval, aby odvolací súd vydal rozsudok, ktorým zmení rozsudok prvostupňového súdu tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a určí, že pohľadávka žalobcu v celkovej sume 2.811.524,93 Eur, z toho istina 1.825.665,54 Eur a úroky z omeškania 985.859,39 Eur proti úpadcovi, uplatnená prihláškou pohľadávky zo dňa 10.07.2008 k sp. zn. 6K/15/2007 je zistená čo do právneho dôvodu ako pohľadávka titulom ručenia za dlh R. R., r.č. XXXXXX/XXXX a U. R., r.č. XXXXXX/ XXXX, aj čo do výšky, poradia a vymáhateľnosti v celom prihlásenom rozsahu. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1), prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislave I, sp. zn. 6K/15/2007 zo dňa 29.05.2008, zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 03.06.2008, bol vyhlásený konkurz na úpadcu identifikovanom v záhlaví tohto uznesenia. Navrhovateľ si v zákonnej lehote prihláškou zo dňa 07.07.2008 (doručenou súdu 10.07.2008) uplatnil voči úpadcovi pohľadávku v celkovej výške 84.700.000,- Sk (istina vo výške 55.000.000,- Sk a úrokov z omeškania vo výške 29.700.000,- Sk) ako: „Pohľadávka z pôžičky zo dňa 09.09.2003 vo výške 55.000.000,- Sk voči dlžníkovi VUIS NOVA, spol. s r.o., splatná do 31.12.2003.“ Dlh bol písomne uznaný dlžníkom dňa 09.09.2003 v celej výške. Prvostupňový súd ustálil, že predmetná pohľadávka navrhovateľa v uvedenej výške bola do konkurzu prihlásená riadne a včas. Správca predmetnú pohľadávku navrhovateľa poprel s tým odôvodnením, ktoré bolo sumarizované vyššie s tým, že nárok zo zmluvy o pôžičke je v čase podania prihlášky premlčaný a pohľadávku poprel čo do právneho dôvodu a výšky (obsah popretia pohľadávky je zapravený pod č.l. 21). Z obsahu spisu je zrejmé, že pod č.l. 6 je založené Uznanie dlhu zo dňa 09.09.2003, ktorého obsahom je: „My, podpísaní R. R., r.č XXXXXX/XXXX, bytom M. XX, XXX XX M. a U. R., r.č. XXXXXX/XXXX, bytom M. XX, XXX XX M., sme si požičali od pána C. C., nar. XX.X.XXXX, bytom W. XX, M., sumu 55 mil. Sk., slovom: päťdesiatpäť miliónov korún slovenských. Uznávame tento dlh a prehlasujeme, že 55 mil. Sk zaplatíme do 31.12.2003.“ Nasleduje: „V Bratislave 09.09.2003“ a podpisy oboch dlžníkov. Pod podpismi dlžníkov nasleduje text: „Tento dlh istím majetkom firmy VUIS NOVA, spol. s r.o., Michalská 73, 060 11 Kežmarok a majetkom spol. LAMAČSKÁ, s.r.o., Lamačská 8, Bratislava, a to aj v prípade predaja tohto majetku inej osobe.“ Nasleduje: „Súhlasím: podpis konateľ R. R..“ Pravosti podpisov oboch osôb sú overené dňa 09.09.2003 Zuzanou Ábelovou, poverenou pracovníčkom notára JUDr. Magdalény Čížovej. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že pod č.l. 7 je založená Zmluva o pôžičke zo dňa 09.09.2003 medzi navrhovateľom, ako veriteľom a spoločnosťou VUIS NOVA, spol. s r.o., Michalská 73, 060 11 Kežmarok, IČO: 35 744 251, zastúpený R. R., spoločníkom a konateľom spoločnosti, ako dlžníkom. Doslovnú zhodu s úplným prvopisom osvedčila dňa 06.06.2008 Viera Viktorínová, poverená zamestnankyňa notára JUDr. Miloša Kaana. Zo zmluvy o pôžičke vyplýva, že dňa 09.09.2003 bola uzavretá medzi zmluvnými stranami zmluva o pôžičke finančných prostriedkov. - Podľa čl. I „Veriteľ požičal dlžníkovi sumu: 55.000.000,- Sk na krátkodobé preklenutie finančných prostriedkov.“ - Podľa čl. II „Dlžník potvrdzuje podpisom tejto zmluvy prevzatie čiastky 55 miliónov. A zaväzuje sa predmetnú sumu vrátiť do 31.12.2003.“ - Podľa čl. III „Na predmetnú sumu vystavil konateľ spoločnosti uznanie dlhu.“ - Podľa čl. IV „Účastníci si zmluvu prečítali, s jej obsahom súhlasia, čo potvrdzujú svojimi podpismi.“ Z uvedeného je zrejmé, že v predmetnom spise sa nachádzajú dva samostatné právne úkony. Prvý (č.l. 6) uznanie dlhu je jednostranným právnym úkonom dlžníkov v pozícii fyzických osôb a vyhlásenie konateľa obchodnej spoločnosti a druhý právny úkon (č.l. 7) zmluva o pôžičke medzi veriteľom - fyzickou osobou (navrhovateľom) a dlžníkom - obchodnou spoločnosťou (odporcom). Tieto právne úkony samostatne, ale ani ich vzájomný vzťah nebol predmetom dôsledného skutkového skúmania, čo viedlo prvostupňový súd k predčasnému právnemu záveru. Podľa § 657 OZ, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení zo dňa 19.11.2012 potvrdil, že dlžníkmi zo zmluvy o pôžičke boli manželia R., ako fyzické osoby, to okrem jeho výpovede potvrdil aj rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 50C/53/2008-403 zo dňa 12.09.2012, ktorým boli manželia R. zaviazaní zaplatiť navrhovateľovi sumu 55.000.000,- Sk s príslušenstvom. Z uvedeného je potom zrejmé, že predmetná pôžička nie je simuláciou, ale reálnym zmluvným vzťahom, ktorý v ďalšom kontexte predstavuje hlavný záväzok. Otázkou, ktorou je nutné sa zaoberať, je potom otázka, akú pozíciu má v tomto smere uznanie svojho dlhu fyzickými osobami - manželmi R. voči navrhovateľovi a vyhlásením o istení tohto dlhu majetkom úpadcu, ako jedným z istiacich právnických osôb. Pokiaľ prvostupňový súd považuje vyhlásenie za akt štatutára, teda štatutárneho orgánu, je nepochybné, že nemôže ísť o úkon fyzickej osoby. Pokiaľ sa konajúca osoba označí za konateľa, nevykonáva právny úkon ako fyzická osoba, ale ako štatutárny orgán právnickej osoby - v tomto prípade spoločností s ručením obmedzeným. Z textu vyhlásenia je pritom zrejmé, o úkon akých právnických osôb ide a že jednou z nich je úpadca. To, či konateľ R. R. bol oprávnený, v čase viažucom sa k vyhláseniu o istení, ako jeden zo spoločníkov, zaväzovať úpadcu a konať za spoločnosť samostatne alebo v spojení s iným konateľom, z rozsudku súdu prvého stupňa nevyplýva a je rozhodné pre ďalšie posúdenie veci. Podľa § 13 ods. 2 ObchZ, ustanovenia tohto zákona o jednotlivých obchodných spoločnostiach a o družstve určujú štatutárny orgán, ktorého konanie je konaním podnikateľa. Podľa § 133 ods. 1 ObchZ, štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. Ak by R. R. bol konateľom s možnosťou konať samostatne ako štatutárny orgán, mohol potom konať priamo menom spoločnosti a bezprostredne tak prejaviť jej vôľu, nebol by jej zástupcom a nezastupoval by ju. Pokiaľ právny úkon vykonáva konateľ, ktorý je výslovne označený ako konateľ, pričom z prejavu jeho vôle vyplýva, že právne účinky úkonu sa majú týkať právnickej osoby, ktorej je konateľom, s prihliadnutím na ostatné okolnosti (opakované vyhlásenia aktuálnym konateľom pri rovnakých právnych úkonoch), je nepochybné, že ide o právny úkon právnickej osoby. Uvedenie kompletnej identifikácie právnickej osoby, vrátane identifikačného čísla organizácie, pritom nemôže byť náležitosťou prejavu vôle právnickej osoby, a teda ani predpokladom platnosti takéhoto prejavu. Z tohto pohľadu je postačujúce, aby právnická osoba bola identifikovateľná, a to akýmkoľvek určiteľným a nezameniteľným spôsobom. Uvedenie obchodného mena, pokiaľ je jedinečné a nezameniteľné, ako tomu je i v tomto prípade, spolu s pripojením podpisu konajúcej osoby, je z pohľadu odvolacieho súdu dostatočné. Podľa § 37, ods. 1 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Podľa § 303 ObchZ, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom. K odôvodneniu právneho úkonu ako neplatnému podľa § 37 ods. 1 OZ je treba uviesť, že právny úkon je zrozumiteľný a určitý do tej miery, po ktorú vylučuje uplatnenie sankcie absolútnej neplatnosti. Navrhovateľ v konaní pripustil, že ručiteľské vyhlásenie nie je formulované úplne najpresnejšie, ale s ohľadom na predchádzajúce právne úkony totožného obsahu a okolnosti vzniku ručiteľského vyhlásenia, je nepochybné, čo účastníci tohto právneho úkonu sledovali a na aké právne následky bol predmetný prejav vôle zameraný. Z tohto prejavu vôle je zrejmý, platný, hlavný záväzok (dlh R., ako fyzických osôb), jeho výška, ale i písomné prehlásenie VUIS NOVA, spol. s r.o. prostredníctvom konateľa, že istí tento dlh fyzických osôb. Istenie - zabezpečenie je jedným z atribútov ručiteľstva. Prvostupňový súd mal vychádzať výlučne z úpravy ručenia podľa Obchodného zákonníka, ktorého úprava je komplexná a vylučuje podporné použitie Občianskeho zákonníka. Pri svojej argumentácii sa však priklonil k formalistickému záveru o neplatnosti právneho úkonu, ktorý však v tomto prípade nie je na mieste a má predstavovať len krajné riešenie pri takých prejavoch vôle, pri ktorých prípadná neurčitosť nie je preklenuteľná ani len výkladom. Pritom z formulácie „dlh istím“ nepochybné vyplýva, že má ísť o subsidiárne plnenie vo vzťahu ku hlavnému záväzku, pokiaľ by primárni dlžníci dlh nesplnili. Podľa názoru odvolacieho súdu sú pojmové znaky ručenia vymedzeného § 303 Obchodného zákonníka upravujúcim vyhlásenie o uspokojení veriteľa, ak dlžník voči nemu nesplní určitý záväzok, splnené. Podľa § 310 ObchZ, právo veriteľa voči ručiteľovi sa nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi. Prvostupňový súd tiež pri zamietnutí žaloby posúdil nárok navrhovateľa ako premlčaný, nakoľko ho považoval za nárok zo zmluvy o pôžičke, keďže mal za to, že uznanie dlhu sa netýkalo uznania dlhu úpadcom. Takýto záver vyplynul z nesprávneho posúdenia nároku, ako nároku zo samostatnej pôžičky. Nárok navrhovateľa bol založený ručením za písomne uznaný dlh manželov R., pričom toto uznanie je účinné aj voči ručiteľovi. Uplatnený nárok navrhovateľa tak v čase podania prihlášky nemožno považovať za premlčaný, keďže z časového hľadiska uznaním hlavného záväzku dlžníkmi, ktorým bol záväzok z pôžičky, sa v zmysle § 110 ods. 1 OZ premlčuje za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty. Podľa § 32 ods. 15 ZKR, v žalobe sa veriteľ môže domáhať určenia právneho dôvodu, vymáhateľnosti, poradia a výšky pohľadávky, ďalej zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva. V žalobe sa môže domáhať najviac toho, čo uviedol v prihláške. Ku zmene právneho dôvodu obsiahnutého vo veriteľskej prihláške navrhovateľa a právneho dôvodu obsiahnutom v súvislosti so zmenou žalobného petitu incidenčnej žaloby odvolací súd poznamenáva, že v prihláške navrhovateľ neformuloval svoju pohľadávku tak, že by táto vyplývala zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzí ním a úpadcom. V prihláške navrhovateľ formuloval svoju pohľadávku tak, že prihlasuje „pohľadávku z pôžičky“ v určenej výške „voči dlžníkovi VUIS NOVA, spol. s r.o.“. V čase podania prihlášky však navrhovateľ takúto pohľadávku voči úpadcovi, ktorá vyplývala z pôžičky, ale poskytnutej R., mal. Je mimo akúkoľvek pochybnosť, že správne ide o pohľadávku titulom ručenia, ako zabezpečenia zo zmluvy o pôžičke. Navrhovateľ však nikde v prihláške neuviedol, že ide o pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o pôžičke, ktorú by uzatvoril, či dokonca poskytol, priamo úpadcovi. Navrhovateľ dokonca v prihláške výslovne uviedol, že: „dlh bol písomne uznaný dlžníkom dňa 09.09.2003 v celej výške“. Z rozsudku súdu prvého stupňa však nie je zrejmé, aký doklad k prihláške navrhovateľ predložil, či predložil zmluvu o pôžičke alebo uznanie dlhu alebo úplne iný doklad. Z uvedeného sa dá vyvodiť, že navrhovateľ vecne poukazoval práve na túto pôžičku a prihláškou uplatnil jedinú pohľadávku, ktorú voči úpadcovi v tomto kontexte mal a dá sa usúdiť, že inú pohľadávku si uplatniť nemohol a neuplatnil. Potom to, že navrhovateľ neuviedol v prihláške výslovne, že ide o „pohľadávku titulom ručenia“, by nepredstavovala nedostatočný opis skutkových okolností, ale by bola len otázkou právneho posúdenia tohto nároku a skutkové okolností vymedzujúce právny dôvod by bolo možné v prihláške považovať za určené dostatočne na to, aby z nich bolo možné usudzovať na existenciu pohľadávky voči úpadcovi. So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa nedostatočným zistením skutkového stavu a tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, vec nesprávne právne posúdil, čo mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ OSP. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, riadiac sa citovaným ustanovením, zrušil a v súlade s ods. 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvého stupňa bude: - zistiť, či konateľ R. R. bol v čase vyhlásenia o istení ako jediný alebo jeden zo spoločníkov oprávnený zaväzovať úpadcu a konať za spoločnosť samostatne, - zistiť, o aké doklady k prihláške navrhovateľ opieral svoju pohľadávku; až po zistení uvedených skutočností môže prvostupňový súd zaujať právny záver k otázke, či vyhlásenie o istení je platným úkonom úpadcu a či zmenou petitu incidenčnej žaloby došlo aj ku zmene právneho dôvodu uplatnenej pohľadávky s dôsledkom zamietnutia žaloby. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, a preto o náhrade týchto trov rozhodne podľa § 224 ods. 3 OSP súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.