Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11Co/53/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1204118926 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1204118926.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: H. X., bytom S. X, W., zastúpený JUDr. Sylviou Švecovou, advokátkou, Štefunkova 9, Bratislava, proti odporcovi: X. W. T. W. G., X. X, W., o obnovu konania, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30.05.2012, č.k. 11C 171/2004-356, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi istinu XXX,XX euro s úrokom z omeškania vo výške 11% od 23.04.2004 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh zamietol. O trovách konania s použitím § 151 ods. 3 O.s.p. v rozhodnutí o veci samej nerozhodol. Rozhodnutie právne odôvodnil § 172, § 179 ods. 1, 2, 4 Zákonníka práce, keď mal po vykonanom dokazovaní preukázanú čiastočnú dôvodnosť obrany navrhovateľa o tom, že hovory boli uskutočnené aj počas smien iných dispečerov. Po zohľadnení obsahu zadovážených listinných dôkazov preukazujúcich náklady na telefonovanie na audiotexové telefónne čísla v období jún až august 1998 počas sobotňajších a nedeľňajších služieb a nočných smien navrhovateľa ustálil výšku škody spôsobenej navrhovateľom na sumu X.XXX,XX euro ( 24.204 impulzov počas sobotňajších a nedeľňajších služieb a 21.670 impulzov počas nočných služieb ). Pokiaľ ide o zodpovednostný princíp medzi účastníkmi mal za nesporné, že v čase vzniku škody trval medzi účastníkmi pracovný pomer založený písomnou pracovnou zmluvou zo dňa 04.05.1998. Navrhovateľovi ako zamestnancovi aj v prípade, ak by nemal osobitne uložený zákaz telefonovať na iný účel ako pracovný z telefónnej linky zamestnávateľa, vyplývala priamo zo zákona (§ 73 ods. 1 Zákonníka práce) povinnosť plne využívať pracovný čas a výrobné prostriedky na vykonávanie zverených prác ( za takúto činnosť nesporne nebolo možné považovať telefonovanie na audiotexové čísla uskutočnené v pracovnom čase ). Súd prvého stupňa po zohľadnení skutkových okolností prípadu dospel k záveru, že konanie navrhovateľa nemalo znaky riadneho hospodárenia s prostriedkami zamestnávateľa a ochrany zamestnávateľa a jeho volanie na audiotexové čísla na náklady zamestnávateľa je treba považovať za protiprávny úkon. Jeho dôsledkom sú z hľadiska účtovného a daňového náklady nesúvisiace s výkonom podnikateľskej činnosti, týmito nákladmi na úhradu nedôvodných telekomunikačných nákladov sa v rozsahu vzniknutých úhrad zmenšil majetok zamestnávateľa, ktorému tým vznikla škoda. Súd prvého stupňa konštatoval i nespornú priamu príčinnú súvislosť medzi konaním navrhovateľa (zamestnanca) majúce znaky protiprávneho úkonu a vznikom škody. Pokiaľ ide o zavinenie navrhovateľa ako zamestnanca uviedol, že tento vedel, že koná v rozpore s povinnosťami vyplývajúcimi zo Zákonníka práce, musel byť uzrozumený so vznikom škody - jeho zavinenie považoval súd prvého stupňa za zavinenie vo forme úmyslu. S poukazom na ust. § 179 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom v čase vzniku škody, bol by navrhovateľ povinný uhradiť škodu skutočnú t. j. v plnej výške pokiaľ by za ňu zodpovedal výlučne sám. Súd prvého stupňa však na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že škoda bola spôsobená aj porušením povinností odporcu ako zamestnávateľa, ktorý neurobil žiadne potrebné opatrenia ani aby predišiel vzniku škody na svojom majetku zneužitím telefónnej linky na pracovisku, ani opatrenia ktorými by neodkladne zabránil ďalšiemu zneužívaniu telefónnej linky, a tým aj vzniku škody. Takýmito opatreniami podľa názoru súdu prvého stupňa mohlo byť zavedenie presnej evidencie iných ako miestnych hovorov uskutočnených z telefónnej linky na Dispečingu havarijnej služby, zablokovanie odchádzajúcich medzištátnych hovorov a hovorov na audiotexové čísla, kontrola uskutočnených hovorov podľa evidencie zamestnávateľa a účtu telekomunikačných úhrad a pod. Súd prvého stupňa mal ďalej za to, že odporca -zamestnávateľ prijal účinné opatrenia oneskorene čo dokazuje aj skutočnosť, že volania na audiotexové čísla zablokoval u operátora až v septembri 1998. Z uvedených dôvodov obmedzil zodpovednosť navrhovateľa ( zamestnanca ) a vzhľadom na spoluzodpovednosť zamestnávateľa určil ju v pomere cca 1/3 z celkovej ustálenej výšky škody. Pri miere zavinenia prihliadal aj na skutočnosť, že nakoľko išlo o nového zamestnanca v skúšobnej dobe, bol dôvod aby zamestnávateľ vo zvýšenej miere vykonával kontrolu jeho pracovnej činnosti, využívania pracovnej doby pri súčasnom konštatovaní, že pokiaľ by tak zamestnávateľ bol urobil, je možné predpokladať, že nemuselo dôjsť k takej výške škody. Zohľadniac pomernú výšku škody, ktorú by mal navrhovateľ odporcovi uhradiť ( X.XXX,XX euro ) ako i sumu XXX,XX euro ( X.XXX,- Sk ) nevyplatenú odporcom navrhovateľovi za mesiac júl 1998 ( X.XXX,- Sk) a august 1998 (X.XXX,- Sk ) titulom náhrady škody mu vo výroku rozsudku uložil povinnosť z rovnakého právneho titulu zaplatiť odporcovi čiastku XXX,XX euro. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 256 Zák. práce v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1992 Z.z. ( vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby NBS platnej k prvému dňu omeškania) pri ustálení, že do omeškania s náhradou škody sa navrhovateľ dostal uplynutím troch dní od doručenia výzvy ( 20.4.2004) SBD Bratislava II o povinnosti plniť v zmysle rozsudku č. j. 14C/279/99-25. V prevyšujúcej časti návrh ako nedôvodný zamietol. Proti zamietajúcemu výroku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca žiadajúc, aby odvolací súd v zmysle § 221 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to, že dňa 03.08.1998 bol na Stavebnom bytovom družstve Bratislava II spísaný Záznam o prejednaní škody spôsobenej navrhovateľom tým, že neoprávnene a opakovane používal služobnú telefónnu linku č. XXXXXXX na súkromné účely počas pracovnej doby v priebehu mesiacov jún a júl 1998, v ktorom navrhovateľ v plnom rozsahu uznal spôsobenie uvedenej škody a zaviazal sa, že po presnom vyčíslení škody podpíše aj písomné uznanie tohto dlhu, ktorý bude splácať pravidelnými mesačnými splátkami do 31.12.1999. Dňa 09.12.1998 podpísal Uznanie dlhu, v ktorom uznal svoj dlh voči Stavebnému bytovému družstvu Bratislava G. z titulu spôsobenej škody zneužitím firemnej telefonickej linky na súkromné účely vo výške XXX.XXX,XX,- Sk a zaviazal sa tento dlh splatiť v lehote do 31.12.2001 ( oba uvedené písomné dôkazy súd v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/171/2004 akceptoval). Súd prvého stupňa na základe predložených písomných dôkazov a vykonaného dokazovania nesprávne ustálil výšku škody spôsobenú navrhovateľom na sumu XXXX,XX euro, kedy zohľadnil účelovú a nedôveryhodnú obranu navrhovateľa o tom, že počas jeho denných smien volali na audiotexové telefónne čísla aj iní zamestnanci. Odporca ďalej v odvolaní poukázal na znenie § 179 ods.1 Zák. práce podľa ktorého v prípade úmyselného spôsobenia škody je zamestnanec zásadne povinný uhradiť celú skutočnú škodu. Navrhovateľ bol v čase vzniku škody 22 ročný zdravý dospelý človek, ktorý musel vedieť, že svojim konaním spôsobí svojmu zamestnávateľovi škodu. Rozdelenie zodpovednosti za škodu v pomere 2/3 na strane zamestnávateľa je nelogické, nedôvodné a v rozpore s dobrými mravmi, keďže zamestnávateľ sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania, ktoré by bolo v rozpore so zákonom a nebolo mu preukázané ani žiadne porušenie Zákonníka práce. Navrhovateľ v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu odporcu navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne a právne správne potvrdiť. Poukázal na to, že od počiatku namietal spôsob, akým sa odporca snažil dosiahnuť podpísanie Záznamu o prejednaní škody a Uznania dlhu nespĺňajúcich zákonné náležitosti podľa pracovnoprávnych predpisov. V predchádzajúcich konaniach boli svedkami jednoznačne zhodne preukázané skutočnosti o voľnom prístupe rôznych zamestnancov na oddelení dispečingu SBD Bratislava G. v denných aj nočných hodinách, počas víkendov, o neexistencii konkrétnych telefónnych limitov stanovených zamestnávateľom, pravidiel používania telefónnych liniek, evidencie hovorov a blokácie niektorých telefonických čísiel. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, v danej veci súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a O.s.p., nejedná sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie odvolacieho pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie proti zamietajúcemu výroku rozsudku nie je odporcom podané dôvodne. Súd prvého stupňa v danom prípade riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa nad prisúdenú náhradu škody vo výške XXX,XX euro s úrokom z omeškania vo výške 11% od 23.04.2004 do zaplatenia návrh ako nedôvodný zamietol. Keďže vo svojom rozhodnutí dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru týkajúce sa jednak posúdenia daného zodpovednostného vzťahu, splnenia jeho zákonných podmienok ( existencia úmyselného protiprávneho úkonu zamestnanca, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a úmyselným protiprávnym úkonom zamestnanca ), ustálenia výšky škody spôsobenej navrhovateľom pri zohľadnení presne definovanej spoluzodpovednosti zamestnávateľa a i posúdenia časového momentu, v ktorom sa navrhovateľ s plnením z titulu náhrady škody dostal do omeškania, ktoré odvolateľ čiastočne zopakoval v odvolaní podanom proti zamietajúcemu výroku rozsudku, odvolací súd osvojac si dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Pre doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa reagujúc zároveň na odvolacie námietky odporcu obsahovo posúdených ako námietky o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvého stupňa vo vzťahu k ustáleniu výšky škody spôsobenej navrhovateľom, ustálením a určením miery spoluzavinenia zamestnávateľa na vzniku a výške škody odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu ( ako výsledok hodnotenia dôkazov ) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca , prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním vykonaným i nad rámec dôkazných návrhov účastníkov riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. K námietkám odporcu súvisiacich s ustálením výšky škody spôsobenej navrhovateľom odporcovi pri výkone pracovných povinností v priebehu mesiacov jún až august 1998 ( vo výške X.XXX,XX euro ) je treba uviesť, že pre sporové občianskoprávne konanie platí prejednávacia zásada znamenajúca, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať pre ne dôkazy je vecou účastníkov konania. Účastník má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkaznú (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Z ust. § 120 O.s.p. sa vyvodzuje tzv. dôkazné bremeno ako procesná zodpovednosť účastníkov za výsledok konania, pokiaľ je určovaná výsledkom vykonaného dokazovania. Dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva postihuje toho účastníka, v ktorého záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená bola v konaní preukázaná tak, aby ju súd uznal ako pravdivú. V danej veci bolo preto práve na odporcovi ( zamestnávateľovi ), aby preukázal splnenie podmienok uvedených v ust. § 172 Zákonníka práce v znení účinnom do 30.11.1999 ( vrátane výšky škody spôsobenej mu navrhovateľom pri výkone pracovných povinností ), ktoré sú zákonným predpokladom pre úspešné uplatnenie uvedeného druhu zodpovednostného vzťahu. Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného z vykonaného dokazovania je i odvolací súd toho názoru, že odporca ( zamestnávateľ ) jednoznačne preukázal splnenie zákonných podmienok pre úspešné uplatnenie si náhrady škody spôsobenej mu navrhovateľom pri výkone pracovných povinností len vo vzťahu k telefonickým hovorom na audiotexové telefónne čísla na ktoré bolo volané v období jún - august 1998 z dispečingu počas smien v dni pracovného pokoja ( soboty a nedele ) a počas nočných smien, kedy mal prístup k telefónnemu aparátu výlučne navrhovateľ. K námietke odvolateľa, že rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci vo vzťahu k aplikácii § 179 ods.1 Zák. práce v znení účinnom do 30.11.1999 podľa ktorého v prípade úmyselného spôsobenia škody je zamestnanec zásadne povinný uhradiť celú skutočnú škodu treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom súd prvého stupňa zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. Pre úplnosť je treba uviesť, že v danom prípade súd prvého stupňa po zvážení skutkových okolností prípadu aplikoval ust. § 179 ods.3 Zákonníka práce v znení účinnom do 30.11.1999 umožňujúce mu ( aj v prípade škody spôsobenej úmyselne ) pri spoluzavinení zamestnávateľa zohľadňovať mieru zavinenia zamestnanca . Je treba sa stotožniť s úvahou súdu prvého stupňa o tom, že zamestnávateľ v čase vzniku škody nemal prijaté žiadne opatrenia k zneužitiu telefónnej linky na pracovisku ( evidencia a kontrola odchádzajúcich hovorov ) a opatrenia v tomto smere prijal až v mesiaci september 1998. Odvolací súd považuje za správnu i úvahu súdu prvého stupňa o nedôvodnosti návrhu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania nad priznaný prísudok. K odvolacím námietkám v tomto smere je treba uviesť, že Záznam o prejednaní škody zo dňa 03.08.1998 nezodpovedá ust. § 185 ods. 3 Zák. práce v znení účinnom do 30.11.1998, keďže v ňom absentuje uvedenie presnej výšky škody spôsobenej navrhovateľom pri výkone pracovných povinností. Rovnako písomný úkon navrhovateľa zo dňa 09.12.1998 ( Uznanie dlhu ) nie je ( vychádzajúc z jeho obsahu ) možné považovať za úkon, od ktorého by bolo možné odvíjať omeškanie navrhovateľa s plnením peňažného dlhu ( § 253 Zákonníka práce ). Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne a právne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Keďže v rozhodnutí súdu prvého stupňa nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa ( § 224 ods.4 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.