Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/61/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1407205997 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1407205997.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členiek senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Jany Vlčkovej, v právnej veci navrhovateľa: B. L.Š., bytom O. XX, zast. JUDr. Helenou Hynkovou, advokátkou v Bratislave, Radničné námestie 7/B, proti odporkyni: U. W., bytom O. XX, zast. Mgr. Janou Pohančeníkovou, advokátkou v Bratislave, Cukrová 14, o vydanie a vypratanie nehnuteľností, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 29. júna 2009, č.k. 4C 216/2008-156, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti ako aj v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e. Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporkyni povinnosť vypratať pozemky v kat.úz. O. na parc.č. X/X - zastavaná plocha o výmere 790m2 a na parc.č. X/X - zastavaná plocha o výmere 101m2, zapísané na LV č. XXXX vedeného O. I. B., pre obec O., kat.úz. O. v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal zo skutočnosti, že vzhľadom k tomu, že z vykonaného dokazovania sa nezachovali všetky listiny z predmetného obdobia a I. W. aj U. J. už zomreli, nemal jednoznačne nad všetku pochybnosť preukázané skutočnosti, na základe ktorých užíval I. W. s družkou U. J. a deťmi byt v rodinnom dome súp.č. XX v O.. I keď nemal za jednoznačné, či I. W. začal bývať v predmetnom byte, ktorý bol v tom čase podnikovým bytom Štátneho majetku, n.p., za účinnosti zákona č. 67/1956 Zb. o hospodárení s bytmi, alebo za účinnosti zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.04.1964, konštatoval, že obidve právne normy upravovali vznik nájomného pomeru, resp. práva osobného užívania bytu takmer rovnakým spôsobom -predpokladom vzniku nájomného pomeru k podnikovému bytu bolo rozhodnutie výkonného orgánu Miestneho národného výboru o pridelení bytu na návrh organizácie (§ 19 ods. 1, § 21 ods. 1 zák.č. 67/1956 Zb.). Mal za to, že vzhľadom na odstup času nebolo možné jednoznačne ustáliť, či zo strany vtedajšieho zamestnávateľa I. W. bol zachovaný postup vyžadovaný právnymi normami, a teda či bol podaný návrh na pridelenie predmetného bytu I. W. a či vtedajší MNV vydal o pridelení bytu rozhodnutie. Poukázal na to, že vtedajší zamestnávateľ I. W. a súčasne správca podnikového bytu v rodinnom dome v O., súp.č. XX, I. W. považoval za nájomcu bytu, nakoľko bola Štátnym majetkom, n.p. M. M. vystavená nájomná karta bytu na jeho meno a ako členovia jeho domácnosti sú vedení - jeho družka U. J. a deti, medzi nimi i odporkyňa, I. W. platil svojmu zamestnávateľovi nájomné, neskôr boli byty v rodinnom dome prevedené na Miestny národný výbor. Považoval za zrejmé, že I. W. a jeho družka sa považovali za riadnych užívateľov, resp. nájomcov bytu, platili nájomné, I. W. investoval do domu, keď sa na ňom zrútili steny, za riadnych nájomcov sa mohli považovať aj na základe odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 8C 102/93-80, v ktorom je uvedené, že I. W. vzniklo po 01.04.1964 právo užívať predmetný byt v dome č. XX v O. a za nájomcov ich považovali aj ďalší právni nástupcovia, ktorí dom kúpili od neskoršieho reštituenta U. Q.. Túto skutočnosť vyvodil aj z výpovede svedka Ľ. U., ktorý naviac uviedol, že mu bolo známe, že s I. W. bola uzatvorená nájomná zmluva, ktorú aj videl, a tiež sám navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol, že I. W. mal k časti nehnuteľnosti nájomný vzťah a popieral len nájomný vzťah U. J. z dôvodu, že nebola manželkou I. W. a jeho smrťou nájomný vzťah zanikol. Vyslovil názor, že za predpokladu, že I. W. bol riadnym nájomcom bytu v predmetnom rodinnom dome, jeho smrťou v roku 2002 sa nájomný vzťah neukončil, ale byt prešiel na jeho družku U. J.Í. a tie z detí, ktoré s ním v čase jeho smrti žili v spoločnej domácnosti, teda minimálne aj na odporkyňu, a to v zmysle ust. § 706 ods. 1 Obč. zák. účinného v čase smrti I. W., pričom mal za nesporné, že U. J. ako jeho družka žila s ním v spoločnej domácnosti až do jeho smrti, a to aj s odporkyňou, ktorá sa o ňu starala až do jej smrti. Taktiež poukázal na to, že I. W. zomrel 23.09.2002 a navrhovateľ jeho právo nájmu nespochybňoval, ani právo nájmu odporkyne, keď nepostupoval podľa § 706 ods. 2 Obč. zák. a v lehote 3 mesiacov odo dňa, keď sa o nich dozvedel, najneskôr do 3 rokov odo dňa smrti nájomcu nepodal na súde návrh na určenie, že k prechodu nájmu k bytu nedošlo. Dospel tak k záveru, že by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi, keby odporkyni bola uložená povinnosť vypratať časť nehnuteľnosti - byt, ktorý v dome užíva, a to bez akejkoľvek náhrady, pričom rozpor s dobrými mravmi videl v tom, že odporkyňa užíva byt od detstva, bývali v ňom aj jej rodičia, pričom jej otcovi bol tento byt „pridelený„ jeho vtedajším zamestnávateľom, aj keď sa nepodarilo odstrániť pochybnosť o tom, či tento zamestnávateľ dodržal formálny postup vyžadovaný vtedy účinnými právnymi normami, avšak považoval za jednoznačný úmysel vtedajšieho zamestnávateľa poskytnúť byt na užívanie v tom čase jeho pracovníkovi a jeho početnej rodine s viacerými deťmi a všetci právni nástupcovia, ktorí následnými kúpami nehnuteľnosť nadobudli, užívanie bytu touto rodinou rešpektovali. Vyhovenie návrhu navrhovateľa v časti týkajúcej sa vypratania nehnuteľností - priľahlých pozemkov k domu, a to pozemkom na parc.č. X/X a parc.č. X/X odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že tieto pozemky neboli súčasťou „pridelenia bytu“, zo žiadneho dôkazného prostriedku nevyplynulo, že by spolu s predmetným bytom boli dané do užívania I. W. aj uvedené pozemky. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a čiastočným úspechom účastníkov v konaní. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti a v časti trov konania podal včas odvolanie navrhovateľ a žiadal ho v napadnutej zamietajúcej časti zmeniť a jeho návrhu aj v tejto časti vypratania bytu odporkyňou vyhovieť a v časti trov konania zmeniť a priznať mu náhradu trov konania. Dôvodil tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnemu právnemu záveru. Poukázal na to, že na základe rozhodnutia Pozemkového úradu v O. zo dňa 16.11.1992 Obecný úrad O., ako vtedajší užívateľ odovzdal predmetnú nehnuteľnosť U. Q., oprávnenej osobe v zmysle zák.č. 229/1991 Zb., ktorý previedol vlastníctvo na Ľ. U. a manž. X. U. kúpnou zmluvou zo dňa 16.12.1992 a o vecných právach súvisiacich s nehnuteľnosťou sa zmluva nezmieňuje, notárskou zápisnicou zo dňa 19.01.1993 bol povolený vklad vlastníctva k nehnuteľnosti v prospech spoločnosti U., O..U..L.., ktorá voči I. W. s manželkou uplatnila dňa 05.02.1993 výpoveď z nájmu a následne sa domáhala návrhom podaným na súde dňa 07.06.1993 aj privolenia k tejto výpovedi z nájmu. Kúpnou zmluvu zo dňa 10.09.1998 previedla spoločnosť U., O..O. U..L.. vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti na Ľ. U. a X. U., z ktorej zmluvy tiež nevyplývajú pre kupujúceho žiadne vecné bremená (užívacie alebo nájomné vzťahy), títo kúpnou zmluvou zo dňa 30.04.2001 previedli vlastníctvo domu s priľahlými nehnuteľnosťami na X. L. a manželkou K., pričom v tejto zmluve predávajúci prehlasujú, že na nehnuteľnostiach neviaznu žiadne vecné bremená, ktoré považoval za v rozpore s tvrdením svedka Ľ. U., týkajúceho sa jeho vedomosti o nájomnom vzťahu I. W., a darovacou zmluvou zo dňa 04.12.2002 mu predmetné nehnuteľnosti rodičia darovali a ani z tejto darovacej zmluvy nevyplývajú pre neho žiadne záväzky vyplývajúce z vecných práv spojených s nadobudnutou nehnuteľnosťou. Za v rozpore so zistenými skutočnosťami a za nevieryhodný považoval list ŠM M. M. zo dňa 23.11.1993 a poukázal na to, že s B.. V. bola uzatvorená nájomná zmluvy 25.02.1960, avšak doklady o uzavretí nájomnej zmluvy s I. W. neboli zistené, po prechode správy štátneho majetku na MNV O. už I. W. nájomné neplatil a užívanie nehnuteľnosti od roku 1977 by už nebolo v dobrej viere, z listu Obce O. zo dňa 20.04.2004 vyplýva, že v archíve obce sa nájomná zmluva nenachádza. Mal tiež za to, že skúmanie prechodu práva nájmu k bytu v zmysle § 706 ods. 2 Obč. zák. a následný návrh o určenie splnenia podmienok prechodu nájmu predpokladá, že nie je spochybnený platný nájomný vzťah nájomcu, od ktorého odvodzujú svoje právo prechodu nájmu osoby spĺňajúce všetky podmienky ust. § 706 ods. 1 Obč. zák.. Preto, keď nemal žiadnym spôsobom preukázaný nájomný vzťah I. W., nemal dôvod riešiť situáciu podaním takéhoto návrhu. Nestotožnil sa ani s názorom súdu prvého stupňa, že vypratanie nehnuteľnosti odporkyňou by bolo v rozpore s dobrými mravmi. V časti týkajúcej sa náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia považoval rozhodnutie za nesprávne najmä z dôvodu, že toto rozhodnutie o zamietnutí návrhu a tým aj neúspešnosť záviselo od hodnotenia súdu. Poukázal na to, že súd jeho návrh nezamietol z dôvodu neoprávneného uplatnenia práva ale z dôvodu, že bez priznania bytovej náhrady by bolo rozhodnutie v rozpore s dobrými mravmi a protinávrh odporkyne zamietol ako nedôvodný, resp. nadbytočný a vznikli mu trovy konania v súvislosti s ochranou jeho právnych záujmov bez vlastného zavinenia. Považoval tak rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania za v rozpore s ust. § 142 O.s.p. Odporkyňa žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) rozsudkom zo dňa 12.05.2010, č.k. 4Co 370/2010-178 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a odporkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Na dovolanie navrhovateľa Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 31. októbra 2011, č.k. 2Cdo 150/2011-210 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.05.2010, č.k. 4Co 370/2009-178 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že odvolací súd nerozhodol v celom rozsahu o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý bol napadnutý aj v časti výroku o trovách konania, keď navrhovateľ v odvolaní uviedol, že rozhodnutie o trovách konania považuje za nesprávne s prihliadnutím na jeho úspešnosť v spore, keďže jeho úspešnosť závisela od rozhodnutia súdu. Odvolací súd prejednal opätovne vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania odvolací súd považoval vykonané dokazovanie súdom prvého stupňa za dostatočné a z neho vyplývajúce skutkové zistenia a právne závery za správne a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa aj stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.), pričom námietky navrhovateľa nepovažoval za dôvodné. V prejednávanej veci je nepochybné, že navrhovateľ sa stal na základe darovacej zmluvy zo dňa 04.12.2002 vlastníkom rodinného domu súp.č. XX v O., o čom svedčí aj výpis z LV č. XXXX pre kat.úz. O. a v ktorom sa nachádza predmetný byt užívaný odporkyňou, avšak nebolo preukázané, že by odporkyňa bývala v predmetnom byte neoprávnene. Sám navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol, že I. W. mal k predmetnej časti nehnuteľnosti pozostávajúcej z 2 izieb, chodby, kuchyne a komory, nájomný vzťah a ani v priebehu konania nepreukázal opak. Na pojednávaní dňa 22.04.2009 uviedol, že nehnuteľnosť kúpil s vedomím, že v dome býva rodina W. a namietal len užívanie tejto časti nehnuteľnosti odporkyňou (pričom domovú nehnuteľnosť nadobudol v roku 2002 a až v roku 2007 podal predmetný návrh na vypratanie bytu voči odporkyni, resp. jej právnej predchodkyni U. J.). Aj keď je nepochybné, že nájom k predmetnému bytu mohol vzniknúť I. W. v zmysle § 24 zák.č. 41/1964 Zb o hospodárení s bytmi na základe rozhodnutia MNV o pridelení bytu a zápisnice o odovzdaní a prevzatí bytu, ich neexistencia nebola nad všetky pochybnosti preukázaná, naopak zo spisu Okresného súdu v Senici sp.zn. 8C 102/93 z potvrdenia Štátneho majetku M. M. zo dňa 23.11.1993 vyplýva, že s I. W. a B. V. uzatvoril zmluvy o nájme bytu dňa 01.10.1964, odkedy uvedené byty užívali, pričom sa nezachovala nájomná zmluva uzavretá s I. W., len karta bytu, ktorá bola spísaná pri fyzickom odovzdávaní bytu, čo sa robilo po spísaní nájomnej zmluvy, doklady o prevzatí sa už nenachádzajú z dôvodu, že skartačná doba takýchto materiálov je 10 rokov, predmetné byty boli koncom 70-tych rokov prevedené na MNV O.. V tomto spise sa nachádza aj nájomná karta vystavená na I.L. W. a členov jeho rodiny a v tomto konaní boli vypočutí aj B. V. a U. V. (bytom O.Š. XX), ktorí okrem iného uviedli, že byty v predmetnom dome dostali s tým, že si nehnuteľnosť opravia - robili novú elektriku, zavádzali vodovod, robili rozsiahlu opravu strechy a poukázali aj na to, že W. investoval do domu viac, lebo sa im zrútili steny. Tieto ich výpovede len podporujú tvrdenie ŠM M. M., že s I. W. spolu s B. V. v rovnakom časovom období, t.j. 01.10.1964 uzatvorili nájomné zmluvy, takže odvolací súd námietku navrhovateľa spočívajúcu v pochybnostiach o vierohodnosti potvrdenia ŠM M. M. nepovažoval za dôvodnú, ani jeho spochybňovanie svedeckej výpovede Ľ. U.. Odvolací súd taktiež poukazuje na to, že vlastnícke právo požíva ochranu, avšak nesmie byť zneužité na ujmu práv druhých alebo v rozpore s zákonom chránenými verejným záujmom. Jeho výkon nesmie poškodzovať ľudské práva (Listina základných práva slobôd), ktorým je aj právo na bývanie. K obmedzeniu základných práv či slobôd, aj keď ich obmedzenia ústavná úprava nepredpokladá, môže dôjsť v prípade ich kolízie, kedy základné právo či slobodu možno obmedziť len v záujme iného základného práva či slobody. V prípade záveru o opodstatnenosti priority jedného z dvoch v kolízii stojacich práv je nutnou podmienkou konečného rozhodnutia rovnako využiť všetky možností minimalizácie zásahu do druhého z nich, čo možno vyvodiť z čl. 4 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a síce v tom zmysle, že základné práva a slobody musia byť chránené nielen pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd, ale analogicky aj v prípade ich obmedzenia a dôsledku ich vzájomnej kolízie. Preto pokiaľ sa navrhovateľ domáha vypratania predmetného bytu v rodinnom dome, ktorého je vlastníkom, tak aj v prípade, že by nebolo jednoznačne na druhej strane preukázané, že na odporkyňu prešiel nájom k tomuto bytu a za danej situácie nemá inú možnosť riešiť si svoju bytovú potrebu, možno považovať výkon vlastníckeho práva navrhovateľa v takomto prípade vyprataním bytu odporkyňou za v rozpore s dobrými mravmi (§ 126, § 3 ods. 1 Obč. zák.). O rozpor výkonu tohto práva navrhovateľa s dobrými mravmi by nešlo v prípade, že by odporkyňa iným spôsobom poškodzovala jeho práva ešte ďalším závažným spôsobom, ako napr. poškodzovala by dom, bezdôvodne by odmietala platiť nájomné, ap.. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza súd zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) sa uplatňuje pri náhrade trov sporového konania. Len v sporovom konaní sa totiž dá hovoriť o úspechu, resp. neúspechu účastníka v konaní. Kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u navrhovateľa, ako aj u odporcu. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. U navrhovateľa ide o plný úspech v konaní vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa návrhu navrhovateľa vyhovelo v plnom rozsahu. Odporca má v takom prípade plný úspech vo veci, ak je návrh navrhovateľa v plnom rozsahu zamietnutý. Ak účastník nemá plný úspech vo veci, má vždy čiastočný úspech vo veci, t.j. každý účastník, tak navrhovateľ ako aj odporca je sčasti úspešný a sčasti neúspešný. Vo všeobecnosti platí, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo (§ 142 ods. 2 O.s.p.). Navrhovateľ sa podaným návrhom voči právnej predchodkyni odporkyni domáhal vydania a vypratania bytovej jednotky, pozostávajúcej z 2 izieb, chodby, kuchyne a komory nachádzajúcej sa v nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX pre obec O., kat.úz. O. ako rodinný dom so súp.č. XX na parc.č. X/X, v ktorej časti súd prvého stupňa zamietol, a priľahlých pozemkov na parc.č. X/X - zastavaná plocha o výmere 790m2 a X/X -zastavaná plocha o výmere 101m2 v kat.úz. O. zapísaných na LV č. XXXX pre obec O., kat.úz. O., v ktorej časti súd prvého stupňa návrhu navrhovateľa vyhovel. Navrhovateľ mal tak vo veci úspech čiastočný rovnako ako odporkyňa. Preto súd prvého stupňa o náhrade trov konania správne rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1. § 243d ods.1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a odporkyni, úspešnej v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnila. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.