Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/215/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711210036 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1711210036.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: P. T. C., M.. XX.XX.XXXX J. P. C. C., M.. XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok, pracovisko Senec, Kysucká 14, deti rodičov: matka - S. C., Q. R. XX, Q., zastúpená JUDr. Petrom Vačokom, advokátom, Vazovova 9/A, Bratislava a otec - C. C., Q. Q. X, Q., zastúpený JUDr. Emíliou Tkáčovou, Starhradská 14, Bratislava, vo veci zverenia detí do ústavnej starostlivosti, na odvolanie matky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 30.01.2013, č.k. 15P/83/2011-77, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa : - nariadil ústavnú starostlivosť nad maloletým P. T. C., M.. XX.XX.XXXX a nad maloletým P. C. C., M.. XX.XX.XXXX, ktorá sa bude vykonávať v Detskom domove M., A. XX, Q., - matke a otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého P. T. C., M.. XX.XX.XXXX a na maloletého P. C. C., M.. XX.XX.XXXX výživným na každé dieťa vo výške po 30% zo sumy životného minima na neplnoleté nezaopatrené dieťa, ktoré obom rodičom uložil platiť na adresu Detského domova M., A. XX, Q., vždy do 15-teho dňa každého mesiaca vopred počnúc právoplatnosťou výroku o nariadení ústavnej starostlivosti, - deklaroval, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil §54 ods.2,4, § 62 ods.3, § 81 ods.1,2 Zákona o rodine, kedy mal na základe vykonaného dokazovania za preukázanú dôvodnosť nariadenia ústavnej starostlivosti nad maloletými deťmi, o ktoré matka od októbra 2012 nejaví žiaden záujem. Z dokazovania mal ďalej za preukázané, že matka maloletých je v štádiu rekonvalescencie po liečbe z drogovej závislosti, liečba matky má rôzne negatívne účinky ovplyvňujúce jej pracovnú schopnosť a matka nie je schopná zabezpečiť starostlivosť o dve maloleté deti vo veku , v ktorom potrebujú intenzívnu celodennú starostlivosť. Na strane otca súd prvého stupňa rovnako nezistil vhodné podmienky pre výchovu a opateru detí, otec sa o obe deti staral v období od 12.05.2011 do 20.05.2011, kedy ich odovzdal sociálnym pracovníčkam s odôvodnením, že pre starostlivosť o deti nemá bytové a finančné podmienky. Vzhľadom k tomu, že rodičia s náhradnou starostlivosťou súhlasili, s profesionálnou matkou vyslovili na pojednávaní spokojnosť a z príbuzných nikto iný o deti nejavil záujem , v záujme zabezpečenia starostlivosť o obe maloleté deti súd prvého stupňa nad nimi nariadil ústavnú starostlivosť, ktorá sa bude vykonávať v Detskom domove Nádej Bernolákovo, v ktorom sú maloleté deti umiestnené na základe predbežného opatrenia nariadeného Okresným súdom Pezinok zo dňa 20.07.2011, č.k. 11PPom/3/2011-7. V rozhodnutí zároveň určil každému rodičovi vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletých žiadajúc, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom ( § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p.). Matka poukázala na nesprávny postup súdu prvého stupňa, ktorý vec prejednal a rozhodol v jej neprítomnosti napriek tomu, že bola práceneschopná od 24.10.2012. Uviedla, že za pomoci svojho otca našla vhodné prostredie pre výchovu maloletých ( v obci D. ) a postupne sa snaží zaraďovať do profesného života. Jej starostlivosť o deti bola dlhodobo monitorovaná orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a v jej starostlivosti o deti neboli zaznamenané žiadne nedostatky. Otcovi odovzdala maloleté deti v máji 2011 z dôvodu, že nastupovala na výkon trestu odňatia slobody a snažila sa zodpovedne pristúpiť k vzniknutej situácii. Riaditeľ Detského domova M. v správe z 25.09.2012 deklaroval, že pravidelne navštevuje v domove svoje deti a komunikácia s ňou je bezproblémová. Matka napokon poukázala na znenie § 54 ods.2 Zákona o rodine a mala za to, že v konaní neboli istené skutočnosti, ktoré by viedli k najkrajnejšiemu riešeniu tak, ako vo výroku rozhodnutia rozhodol súd prvého stupňa. O dvojičky javí záujem, chce zabezpečovať ich starostlivosť a starať sa o ich vývoj a výchovu. Kolízny opatrovník maloletých detí vo vyjadrení sa k odvolaniu zo dňa 25.03.2013 navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedol, že starý otec maloletých detí T. C. v priebehu pohovoru vykonaného dňa 20.03.2013 uviedol, že matka sa nedokáže o svoje maloleté deti postarať, v súčasnosti pracuje v Rakúsku a videl ju v spoločnosti o ktorej vie, že požíva omamné látky. Kolízny opatrovník poukázal i na to, že matka od 19.10.2012 za maloletými deťmi nebola a s deťmi sa ani iným spôsobom nekontaktovala. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na nariadenie ústavnej starostlivosti, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 54 ods. 2 Zákona o rodine, súd môže nariadiť ústavnú starostlivosť len vtedy, ak výchova maloletého dieťaťa je vážne ohrozená alebo vážne narušená a iné výchovné opatrenia neviedli k náprave alebo ak rodičia nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť o maloleté dieťa z iných vážnych dôvodov a maloleté dieťa nemožno zveriť do náhradnej osobnej starostlivosti alebo do pestúnskej starostlivosti. Za vážne ohrozenie alebo vážne narušenie výchovy maloletého dieťaťa sa nepovažujú nedostatočné bytové pomery alebo majetkové pomery rodičov maloletého dieťaťa. Podľa § 54 ods. 4 Zákona o rodine, súd môže výnimočne nariadiť ústavnú starostlivosť aj vtedy, ak jej nariadeniu nepredchádzali iné výchovné opatrenia. Výnimočnosť prípadu a neúčelnosť iného výchovného opatrenia musí byť preukázaná. Podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine, každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa, alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Podľa § 81 ods. 1 Zákona o rodine, ak súd rozhodne o umiestnení maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti, pestúnskej starostlivosti, o nariadení ústavnej starostlivosti alebo o uložení ochrannej výchovy, upraví aj rozsah vyživovacej povinnosti rodičov alebo iných osôb povinných poskytovať maloletému dieťaťu výživné. Podľa § 81 ods. 2 Zákona o rodine, súd v rozhodnutí, ktorým nariaďuje ústavnú starostlivosť, súčasne uloží rodičom alebo iným fyzickým osobám povinný poskytovať dieťaťu výživné povinnosť, aby výživné poukazovali zariadeniu, do ktorého má byť dieťa umiestnené. Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav , sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého stupňa , v ktorom nariadil ústavnú starostlivosť nad maloletým P. T. C., M.. XX.XX.XXXX a nad maloletým P. C. C., M.. XX.XX.XXXX, ktorá sa bude vykonávať v Detskom domove M., A. XX, Q. a matke a otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu oboch synov výživným vo výške po 30% zo sumy životného minima na neplnoleté nezaopatrené dieťa. Keďže vo svojom rozhodnutí dôsledne zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru, ktoré matka zopakovala v odvolaní podanom proti rozhodnutiu, odvolací súd osvojac si dôvody rozhodnutia využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Pokiaľ matka v odvolaní poukázala na nesprávne skutkové závery prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu ( ako výsledok hodnotenia dôkazov ) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním vykonaným i nad rámec dôkazných návrhov účastníkov riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Vychádzajúc z obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že nariadenie ústavnej starostlivosti nad oboma maloletými ( § 54 ods.2,4 Zákona o rodine ) sa bez akejkoľvek pochybnosti javí ako riešenie, ktoré je v záujme a na prospech maloletých. Zohľadniac skutkové okolnosti tohto prípadu je treba zhodnúť sa s názorom súdu prvého stupňa, že matka maloletých nie je v súčasnosti zárukou toho, že je schopná si plniť vo vzťahu k maloletým synom svoje rodičovské povinnosti tak, ako si to vyžadujú potreby a záujmy detí. Pokiaľ matka v odvolaní prezentuje svoj vážny úmysel zabezpečovať starostlivosť o oboch maloletých synov v ešte veľmi útlom veku je treba uviesť, že jej faktické konanie takémuto úmyslu nenasvedčuje - matka nebola od októbra 2012 maloletých synov navštíviť a ani iným spôsobom sa s nimi nekontaktovala. Odvolací súd je k odvolacím tvrdeniam matky skeptický i z dôvodu, že sám otec matky maloletých v priebehu pohovoru pred kolíznym opatrovníkom detí vykonanom dňa 20.03.2013 poukázal na neschopnosť a nezáujem matky sa o svojich maloletých synov postarať a i na nevhodnosť prostredia, v ktorom sa matka v súčasnosti pohybuje. Odvolací súd posúdil ako nedôvodnú i odvolaciu námietku matky o tom, že postupom súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec v jej neprítomnosti i napriek tomu že mal vedomosť o jej práceneschopnosti trvajúcej od 24.10.2012. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že ospravedlnenie neúčasti matky na pojednávaní súdu prvého stupňa nariadeného na deň 30.01.2013 doručené súdu prvého stupňa dňa 03.12.2012 spolu s Potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti C. XXXXXX neobsahuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav matky neumožňuje jej účasť na pojednávaní ( § 119 ods.3 O.s.p.). Postupom súdu prvého stupňa, ktorý následne dňa 30.01.2013 vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti matky a jej právneho zástupcu, potom nedošlo zo strany súdu k procesnému pochybeniu a matke nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Na základe uvedeného, stotožniac sa i s výrokom o určení vyživovacej povinnosti oboch rodičov ( § 62 ods. 1,2,3 Zákona o rodine ) a o náhrade trov konania ( § 146 ods.1 písm. a/ O.s.p.) odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne a právne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.