Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/339/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013895343 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013895343.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: P.. Y. J. T. P. T. W. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom V. A., G. Z. Č.. XXXX/XX, zastúpený JUDr. Miroslavom Pekárom, advokátom v Bratislave, Krížna č. 44, proti odporcovi: Petit Press, a.s., Bratislava, Lazaretská č. 12, IČO: 35 790 253, zastúpený spoločnosťou DEDÁK & Partners, s.r.o., Bratislava, Mlynské Nivy č. 45, IČO: 35 906 464, za ktorú koná JUDr. Tomáš Langer, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, s príslušenstvom, na odvolanie účastníkov konania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28. októbra 2009, č.k. 11C 241/2006-317, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28. októbra 2009, č.k. 11C 241/2006-317, - vo výroku, ktorým uložil povinnosť odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 33.193,92 €, p o t v r d z u j e , - vo výroku, ktorým uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu navrhovateľovi v sume 11,96 € a odporcovi v sume 59,76 €, p o t v r d z u j e . Odvolacie konanie na základe odvolania odporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti z a s t a v u j e . Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 476,51 € postávajúcich z trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Miroslava Pekára, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov dovolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 28.10.2009, č.k. 11 C 241/2006-317, uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 33.193,92 € v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti návrh zamietol; žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania; obom účastníkom konania uložil povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov konania na účet súdu prvého stupňa navrhovateľovi v sume 11,96 € a odporcovi v sume 59,76 €; žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na ich náhradu. Svoje rozhodnutie odôvodnil na podklade ustanovení § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v auguste roku 2005 vo večerných hodinách sa navrhovateľ spolu s p. T. nachádzal v zariadení označenom ako „erotický klub“ v Obci L., kde bol nasnímaný policajnou videokamerou pri zásahu jednotiek osobitného určenia. Rovnako mal za preukázanú tú skutočnosť, že navrhovateľ v uvedenom zariadení konzumoval výlučne pivo (nachádzal sa v reštauračnej časti tohto zariadenia). Skutočnosť, že by tam bol za účelom využívania aj iných služieb, preukázanú nemal a ani takáto skutočnosť nevyplývala z vyhotoveného videozáznamu. Navrhovateľ je na videozázname zachytený oblečený v spoločnosti dvoch osôb mužského pohlavia a na stole bolo vidieť rozpité fľaše od piva. Tvrdenie navrhovateľa o tom, že nevedel, že sa nachádza v zariadení takéhoto typu, súd prvého stupňa považoval za účelové, ktoré je v rozpore s vnímaním bežného človeka. Z doposiaľ uvedeného súd prvého stupňa vyvodil len toľko, že navrhovateľ bol v zariadení, ktoré možno označiť ako „erotický klub“, avšak len za účelom konzumácie piva a nie za účelom využívania iných služieb, ktoré sa bežne s takýmto zariadením spájajú. Pre potreby objektívneho informovania verejnosti, a tým aj naplnenia práva vydavateľa na slobodu jeho prejavu a práva šíriť informácie (na druhej strane práva verejnosti byť o všetkom informovaná) súd prvého stupňa poukázal, že bolo postačujúce zverejnenie tejto informácie spôsobom, ktorým budú jednak naplnené uvedené práva, a jednak nedôjde k neprimeranému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že vydavateľ mal právo zverejniť informáciu o návšteve navrhovateľa v uvedenom zariadení s tým, že bol nasnímaný ako konzumuje pivo, a to takým spôsobom, aby si čitateľ následne mohol urobiť vlastný úsudok o tom, či počínanie navrhovateľa bolo alebo nebolo v daný večer protiprávne, resp. v rozpore s pravidlami morálky. Na splnenie si svojej povinnosti informovať verejnosť o tejto udalosti bolo podľa súdu prvého stupňa postačujúce (bez toho, aby došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa) podanie tejto skutočnosti nanajvýš dvakrát v celoslovenských denníkoch a rovnako bolo možné pri vyjadrení používať také slovné spojenia (výrazy), ktoré môžu byť aj trochu nadnesené v podtóne vyjadrenia vlastného názoru autora, avšak nie vulgárne, hrubo osočujúce osobu navrhovateľa prípadne osôb prejavujúcich mu podporu. Tu súd prvého stupňa poznamenal, že odporca o navrhovateľovi zverejnil cca 18 článkov, ktorými údajne informoval verejnosť o návšteve navrhovateľa v predmetnom zariadení, pričom výrazy a slovné spojenia použité v predmetných článkoch podľa súdu hraničili s princípmi žurnalistickej etiky. Súd prvého stupňa si teda položil otázku, či naozaj vyvstáva otázka, pokiaľ sú v danom prípade dané hranice potreby informovania verejnosti (už sa o tom píše 4 roky, pričom nejde o kauzu celospoločensky významnú ako napr. netransparentné hospodárenie s peniazmi daňových poplatníkov na celoslovenskej úrovni), ako aj otázku, dokedy je tu objektívna potreba z pohľadu vydavateľa (verejnosti), aby navrhovateľ niesol zodpovednosť a negatívne následky svojej „ jednej návštevy v takomto zariadení, v ktorom výlučne konzumoval pivo“. Súd prvého stupňa neopomenul, že skutočnosti, ktoré boli obsahom jednotlivých článkov, patria do intímnej sféry fyzickej osoby, ktorá je z hľadiska ochrany osobnosti chránená azda najviac, nakoľko pri takomto zásahu aj pravdivé podanie informácie treba považovať za neoprávnený zásah do osobnostnej sféry takejto osoby. Právo verejnosti na informácie a ochrana osobnostného práva fyzickej osoby musia byť v rovnováhe. Nestotožnil sa s argumentáciou odporcu, že vo svojich článkoch nikdy nespájal navrhovateľa s využívaním sexuálnych služieb, ale výlučne informoval iba o jeho návšteve v erotickom podniku, keď výrazy a slovné spojenia uvedené v článkoch jednoznačne poukazujú na to, že navrhovateľ nebol v predmetnom zariadení len na pive, ale bol tam za účelom využívania iných služieb. Takto koncipované články musel vnímať aj bežný čitateľ v takom svetle, aký chcel autor článku u bežného čitateľa aj skutočne vyvolať. To, že odporca v článkoch vyslovene nepísal o poskytovaní, resp. využívaní sexuálnych služieb navrhovateľom, samo osebe ešte nehovorí, že autor článku (aj bez použitia týchto slovných spojení) nevyvolával u bežného čitateľa dojem, že tomu tak v skutočnosti aj bolo, čo nepochybne bolo aj úmyslom samotného autora. Súd prvého stupňa ďalej dôvodil, že autori článkov nepochybne mali za cieľ vyvolať u bežného čitateľa dojem o tom, že navrhovateľ v predmetnom zariadení využíval sexuálne služby, pričom tento dojem dokázali (ako nepochybne zdatní žurnalisti) u bežného čitateľa vyvolať v mnohých prípadoch aj bez výslovného slovného použitia takéhoto výrazu, resp. slovného spojenia. Predmetná „kritika“ nebola primeraná ani obsahom ani formou s tým, že poukázal na obdobie pred komunálnymi voľbami, keďže navrhovateľ sa angažoval v regionálnej politike, ako aj na jeho zamestnanie, pričom vyjadril presvedčenie o jednoznačnom cieli autorov článku - dosiahnutie odvolania navrhovateľa z funkcie riaditeľa gymnázia, prípadne znemožniť jeho znovuzvolenie za poslanca mestského zastupiteľstva. Súd prvého stupňa ďalej riešil otázku, či je možné za správanie odporcu v prejednávanej veci priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a v akej výške. Na tomto mieste uviedol, že prihliadol predovšetkým na medializáciu pravdu skresľujúcich tvrdení o osobe a spôsobe konania navrhovateľa, pričom bolo zasiahnuté do jeho mimoriadne citlivej oblasti života, konkrétne občianskej cti a vážnosti v spoločnosti, súkromia a rodiny, ako aj do jeho profesijnej činnosti. Zhodnotil, že k zásahu nedošlo v malom okruhu osôb, ale prostredníctvom masovokomunikačných, širokej verejnosti určených informačných prostriedkov, v dôsledku ktorého bol zásah značný, a preto považoval výšku priznanej nemajetkovej ujmy vzhľadom na uvedené okolnosti za primeranú. Zaoberal sa i otázkou intenzity, rozsahu, ohlasu, ako aj dĺžky trvania zásahu. Na tomto mieste poznamenal, že široká, pravidelná (vzhľadom na počet článkov), difamujúca medializácia pravdu skresľujúceho konania navrhovateľa vo vzťahu k nemu predstavovala svojím rozsahom a intenzitou značný zásah do jeho osobnostných práv, ktorého negatívne následky pociťuje navrhovateľ veľmi intenzívne doposiaľ. Súd prvého stupňa skonštatoval, že následky (v dôsledku neustáleho oživovania tej istej témy zo strany odporcu, hoci nie je už daná potreba informovania verejnosti) pretrvávajú až dodnes s tým, že bol to výlučne len navrhovateľ, ktorý sa zapríčiňuje o ich čiastočnú elimináciu, a to neustálym vysvetľovaním svojmu okoliu ako k predmetnej skutočnosti došlo, ako aj svojou ďalšou svedomitou prácou, ktorou sa snaží očistiť svoje meno u verejnosti. Odporca v konaní nepreukázal súdu žiadne skutočnosti, ktoré by ho oprávnene primäli k takémuto postupu a ktoré by súd mohol zhodnotiť ako poľahčujúce okolnosti vedúce k priznaniu nemajetkovej ujmy v nižšej výške ako bolo navrhovateľovi priznané. Nadväzne na dopad na navrhovateľovo zamestnanie a na jeho rodinný život zobral do úvahy najmä svedecké výpovede, ktoré považoval za vierohodné. Ďalej veľmi podrobne a precízne rozobral jednotlivé články publikované odporcom (pred podaním návrhu na súd dňa 31.10.2005, 20.3.2006, 28.11.2006, 4.12.2006, 11.12.2006; po podaní návrhu na súd dňa 19.12.2006, 20.12.2006, 22.12.2006, 5.1.2007, 8.1.2007, 9.1.2007, 13.1.2007, 15.1.2007, 3.12.2008), vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchom účastníkov konania a oboznámil sa s celým obsahom spisového materiálu, najmä s podstatnými dôkazmi ako fotodokumentáciou, prehratím DVD nosiča so záznamom o policajnej razii, s ďalšími rozhodnutiami súdov relevantným pre inkriminovaný čas, ako aj s ostatnými publikovanými článkami vzťahujúcimi sa síce k iným periodikám, ale s prejednávanou vecou súvisiacimi. Navrhovateľ právom pociťuje zverejnenie článkov ako neoprávnený a neodôvodnený zásah do svojej osobnosti, v dôsledku ktorého došlo k závažnému poškodeniu jeho dobrého mena, občianskej cti a vážnosti v spoločnosti, ako aj k hrubému zásahu do jeho práva na súkromie, za čo mu prináleží priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ustálenej na základe voľnej úvahy súdu, pričom táto bola priznaná v reálnej polovici žiadanej navrhovateľom (žiadal zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.000.000,-- Sk/66.387,84 €). Žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na ich náhradu postupom podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p., keď mali obaja účastníci úspech len čiastočný. Navrhovateľ mal úspech iba v jednej polovici predmetu sporu (z požadovaných 2.000.000,-- Sk iba 1.000.000,-- Sk) a odporca mal rovnako úspech v jednej polovici predmetu sporu. Trovy konania štátu odôvodnil ustanovením § 148 ods. l O.s.p., podľa ktorého štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Preto uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť sumu 11,96 € (trovy na tlmočné pre PhDr. Františka Pálfiho, ktoré hradil štát), nakoľko navrhovateľovi bolo priznané 80 % oslobodenie od súdnych poplatkoch [zo sumy 59,76 € predstavuje 20 % (časť, v ktorej navrhovateľ nie je oslobodený od súdnych poplatkoch) sumu 11,96 €], odporcovi uložil povinnosť zaplatiť sumu 59,76 € (50 % z celkových trov tlmočného). Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie obaja účastníci. Odvolanie navrhovateľa smerovalo proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania dôvodiac nesprávnym právnym posúdením veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Súd prvého stupňa nemal postupovať posudzovaním pomeru úspechu a neúspechu účastníkov konania. Rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy v konaní na ochranu osobnosti je založené na voľnej úvahe súdu, čo vyplýva i zo samotného rozhodnutia súdu prvého stupňa, pričom poukázal na ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. Súd prvého stupňa mu mal priznať, ako úspešnému navrhovateľovi, náhradu trov konania z priznanej výšky primeraného zadosťučinenia. Záverom svojho odvolania vyúčtoval trovy konania v sume 6.161,55 € pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia a v sume 829,85 € pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania zmeniť tak, že odporcovi uloží povinnosť zaplatiť mu náhradu trov konania v zmysle jeho vyčíslenia. Odporca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa v celom rozsahu dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Okrem iného argumentoval, že články uvedené v denníkoch A. a Ú. A. vydávaných odporcom súvisiace s návštevou navrhovateľa v erotickom klube M. N. &. A. R. Z. L. dňa 26.8.2005 špecifikovaných v podaniach navrhovateľa v priebehu prvostupňového konania, obsahujú objektívne informácie a primeranú kritiku a nie sú neoprávneným zásahom do osobnostných práv navrhovateľa, resp. nie sú spôsobilé do osobnostných práv navrhovateľa neoprávnene zasiahnuť. Uverejnenie predmetných článkov o navrhovateľovej návšteve bolo realizáciou ústavného práva autorov, ako aj odporcu, na slobodu prejavu a zároveň tým naplnili právo verejnosti na informácie. Poukázal na postavenie navrhovateľa ako osoby verejne činnej, a to tak v politickom, ako aj v spoločenskom živote. Jeho pozícia si vyžaduje vysoký morálny kredit, a preto jeho postavenie automaticky znamená zníženú ochranu pred zásahmi do súkromia a osobnostných práv. Navrhovateľ musí akceptovať a tolerovať spoločenskú kritiku. Uviedol ďalej, že početnosť článkov vyplývala zo širokého záujmu verejnosti o danú tému, ako aj na ňu nadväzujúcich situácií. K samotnej výške priznanej nemajetkovej ujmy sa vyjadril, že táto je neprimerane vysoká, pokiaľ by sa odvolací súd nestotožnil s argumentmi odporcu a bude toho názoru, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa došlo. Poukázal pri tom na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) a výšku denného nákladu denníka A. a Ú. A. s tým, že denník Ú. A. má regionálny charakter. Odporca mal ďalej za to, že rozsudok súdu prvého stupňa nespĺňa požiadavky kladené zákonným ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. (na riadne odôvodnenie rozsudku), čím bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor). K výroku o náhrade trov konania štátu odporca neuviedol žiadne vecné a právne relevantné dôvody, ktorými by namietal pochybenie súdu prvého stupňa. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Navrhovateľ, ako aj odporca, sa vzájomne vyjadrili k podaným odvolaniam druhej strany, v ktorých v podstate zopakovali priebeh vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa a opätovne zdôraznili skutočnosti uvádzané vo svojich odvolaniach. Odporca dal odvolaciemu súdu do pozornosti Alexyho vážiacu formulu, ktorá je založená na porovnaní intenzity zásahu do práv na ochranu osobnosti a práv na slobodu prejavu. Krajský súd v Bratislave rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 19.10.2011, č.k. 7 Co 204/2010-407, rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28.10.2009, č.k. 11 C 241/2006-317, vo výroku, ktorým uložil povinnosť odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 33.193,93 € potvrdil; vo výroku, ktorým uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu navrhovateľovi v sume 11,96 € a odporcovi v sume 59,76 € potvrdil; odvolanie odporcu v zamietajúcej časti rozsudku odmietol; vo výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím a s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v potvrdzujúcich výrokoch (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Uviedol, že predpokladom úspešného uplatňovania práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obe tieto náležitosti musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany podľa zákonného ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka a povinnosť súdom uložené sankcie znášať. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do práv chránených práve § 11 Občianskeho zákonníka a je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu, stanovenými právnym poriadkom. Neoprávneným zásahom je v zásade každé nepravdivé (ale aj pravdu skresľujúce) tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje do práv chránených v intenciách § 11 Občianskeho zákonníka. Bez významu je skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo neopodstatnenosti vzneseného obvinenia alebo išlo iba o nedbanlivostné prevzatie poznatkov a ich rozširovanie. Uzavrel, že neoprávneným zásahom je také konanie, ktoré svojím obsahom, formou a cieľom sa dotýka práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka a je objektívne spôsobilé tieto chránené práva narušiť, prípadne ohroziť. V názorovej zhode so súdom prvého stupňa dôvodil, že aj pravdivé tvrdenia je nutné považovať za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti, pokiaľ je objektívne spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu. V danom prípade, aj keď jednotlivé porušenia práv sa posudzujú parciálne, je nutné vnímať čiastočnú pravdivú informáciu v kontexte celého článku, kde je zrejmé, že čiastočná pravdivá informácia v súvislosti s ďalšími komentármi tvorí neoprávnený zásah do práv navrhovateľa, pretože umelo vytvára negatívny obraz o navrhovateľovi (a to aj prirovnaniami s inými prípadmi) a čitateľovi nedáva priestor pre vytvorenie si vlastného názoru, odlišného od názoru autora. Nemožno opomínať, že za neoprávnený zásah treba považovať vždy správu, ktorá sa týka intímnej sféry života fyzickej osoby, pričom v danom prípade článok jednoznačne postihuje intímnu sféru navrhovateľa. Je síce pravdou, že navrhovateľ je verejne činnou osobou, avšak odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatoval, že určitá prípustná forma kritiky, či preháňania, resp. zveličovania bola v prejednávanom prípade nad mieru obvyklým a primeraným pomerom vysoko prekročená. Odvolací súd poznamenáva, že právo informovať a právo v intenciách garancií poskytovaných čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky neumožňuje odporcovi nijakým spôsobom klamlivo spájať navrhovateľa s využívaním platených sexuálnych služieb titulom jeho prítomnosti v určitom zariadení a v tomto kontexte na neho vulgárne poukazovať a osočovať ho spôsobom, ktorý spôsob značne presahoval akceptáciu vhodnej miery preháňania tlačou. Pokiaľ ide o priznanú nemajetkovú ujmu v peniazoch, odvolací súd uviedol, že právny záver prvostupňového súdu, odvodený z ustáleného skutkového stavu, je v plnej miere správny. Podmienky pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú v prejednávanom prípade splnené, keďže bez akýchkoľvek pochybností došlo k neoprávneným zásahom do osobnostných práv navrhovateľa, kedy sa nejaví postačujúcim zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. V prejednávanom prípade však nebolo preukázané, že by boli vykonané akékoľvek opatrenia zo strany odporcu predpokladané právnou normou. Opäť v názorovej zhode so súdom prvého stupňa odvolací súd poznamenal, že odstrániť následky neoprávneného zásahu odporcu do osobnostnej sféry navrhovateľa, vzhľadom na intenzitu a dĺžku trvania zásahu, možno len priznaním satisfakcie vo forme priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko iná forma zadosťučinenia s odstupom času nie je spôsobilá eliminovať negatívne dopady predmetných článkov. Pokiaľ ide o samotnú výšku nemajetkovej ujmy, túto odvolací súd považoval prvostupňovým súdom za spravodlivo uváženú, a to najmä s poukazom na skutočnosť, že samotná vážnosť ujmy v osobnostnej sfére navrhovateľa nebola daná len v rovine možnosti, teda potencionálnej ujmy, ktorú je neoprávnený zásah objektívne spôsobilý privodiť, ale spočíva aj v reálnej ujme, ktorá bola spôsobená v rôznych rovinách. Navrhovateľ právom pociťuje zverejnenie článkov odporcom ako neoprávnený a neodôvodnený zásah do svojej osobnosti, v dôsledku ktorého došlo k závažnému poškodeniu jeho dobrého mena, občianskej cti a vážnosti v spoločnosti, ako aj k hrubému zásahu do jeho práva na súkromie. Odvolací argument odporcu o nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa v zmysle nesplnenia podmienok § 157 ods. 2 O.s.p. neobstojí. Je síce pravdou, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, avšak táto judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, vrátane takého, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súd musí odpovedať na podstatné a právne významné skutočnosti a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie ich existencie, inak by sa dostal mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktorý proces je chránený nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale i čl. 6 ods. 1 Dohovoru s tým, že súčasťou obsahu týchto základných práv je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo väzbe s predmetom konania (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 119/2009, III. ÚS 95/2006, III. ÚS 260/2006). Preskúmaním tejto časti odvolacieho argumentu odporcu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku rozsiahlym spôsobom rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a precízne uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery i adekvátne vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd preto v tejto časti argumentácie odporcu dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako celok spĺňa požiadavky zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Nad rámec odvolací súd poznamenal a dal odporcovi do pozornosti, že za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka konania (porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 165/2011). Pokiaľ ide o časť odvolania odporcu k náhrade trov konania štátu, ktorým výrokom ho súd prvého stupňa zaviazal zaplatiť na účet súdu sumu 59,76 € titulom tlmočného, odvolací súd uviedol, že zo zásady, že počas konania si každý účastník platí všetky svoje trovy konania, pripúšťa zákon výnimky. Tieto výnimky spočívajú v tom, že v taxatívne stanovených prípadoch platí namiesto účastníkov konania trovy konania štát. V zmysle uvedeného platí štát napríklad i tlmočné spojené s právom účastníka konať vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie (§ 18, § 141 ods. 2 O.s.p.). V nadväznosti na uvedené štát, ktorý v priebehu konania platil trovy, má teda i právo na ich náhradu voči účastníkovi konania, pričom rozhodujúci je výsledok konania s tým, že môže ním byť plný úspech jedného účastníka alebo čiastočný úspech každého účastníka (v prejednávanom prípade ide o čiastočný úspech oboch účastníkov). Vzhľadom na to má štát voči navrhovateľov aj voči odporcovi nárok na náhradu trov konania v pomere, ktorý zodpovedá ich úspechu vo veci. Povinnosti nahradiť trovy konania štátu je zbavený iba ten účastník, u ktorého sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Preto súd prvého stupňa správne rozhodol, keď zaviazal navrhovateľa na zaplatenie sumy 11,96 € (trovy na tlmočné pre PhDr. Františka Pálfiho, ktoré hradil štát), nakoľko navrhovateľovi bolo priznané (len) 80 % oslobodenie od súdnych poplatkov [zo sumy 59,76 € predstavuje 20 % (časť, v ktorej navrhovateľ nie je oslobodený od súdnych poplatkov) sumu 11,96 € a odporcu na úhradu 59,76 € (50 % z celkových trov tlmočného)]. Odvolací súd ďalej skúmal, či odvolanie nebolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený, a dospel k záveru, že odvolanie odporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol, je potrebné odmietnuť ako odvolanie podané niekým, kto na takéto odvolanie nie je oprávnený. V tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že aj napriek tomu, že Občiansky súdny poriadok právo účastníka konania podať odvolanie formuluje všeobecne a bez akéhokoľvek obmedzenia, jeho právo sa vykladá reštriktívne tak, že právo podať odvolanie možno priznať len tomu účastníkovi, ktorému bola rozhodnutím súdu na jeho právach spôsobená ujma, pričom takouto ujmou sa rozumie ujma formálna a materiálna. Možnosť ujmy tak vstupuje do svojej existencie vtedy, ak napríklad nebolo návrhu účastníka vyhovené úplne alebo sčasti. Z uvedeného možno a contrario vyvodiť, že ujma na účely podania odvolania sa nestala tomu účastníkovi, proti ktorému návrhu vyhovené nebolo. Odporca bol úspešný vo výroku rozsudku, ktorým súd vo zvyšku návrh zamietol, a teda v tejto časti mu žiadna ujma spôsobená nebola. V uvedenom rozsahu potom odvolací súd odvolanie odporcu odmietol postupom podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania účastníkom a v tomto rozsahu vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie odvolací súd odôvodnil ustanovením § 221 ods. l písm. h/, ods. 2 O.s.p. a tým, že náhrada trov konania má svoje miesto tam, kde účastníci stoja proti sebe v postavení navrhovateľa a odporcu, teda v sporovom konaní. Na rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania nemá vplyv iba pomer úspechu toho-ktorého účastníka voči druhému účastníkovi, ale aj ďalšie skutočnosti; napríklad úvaha súdu pri rozhodovaní o výške plnenia. Súd prvého stupňa dostatočne nevysvetlil, prečo nepostupoval práve podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. a obmedzil sa len na konštatovanie polovičného úspechu/neúspechu účastníkov konania, pričom v prejednávanom prípade nejde o spor, v ktorom by sa rozhodovalo len o základe nároku. Zároveň mu uložil povinnosť riadne ustáliť pomer úspechu, respektíve neúspechu oboch účastníkov konania so zreteľom na všetky relevantné ustanovenia O.s.p. týkajúce sa náhrady trov konania a odôvodní, prečo postupoval/nepostupoval podľa § 142 ods. 2 O.s.p., resp. § 142 ods. 3 O.s.p. V ďalšom rozhodnutí týkajúcom sa trov konania uložil súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Uznesením zo dňa 14.12.2011, č.k. 11 C 241/2006-414, súd prvého stupňa odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy konania v sume 5.338,50 € v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia na účet právneho zástupcu navrhovateľa; náhradu trov odvolacieho konania mu nepriznal. Rozhodol tak súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.) vysloveným v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2011, č.k. 7 Co 204/2010-407. V súlade s ustanovením § 142 ods. 3 O.s.p. priznal navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 5.338,50 € pred súdom prvého stupňa, keď základom bola výška súdom priznaného plnenia; táto pozostáva z trov právneho zastúpenia v sume 4.508,65 € a zo zaplateného súdneho poplatku v sume 829,85 €. V období od 7.12.2006 do 8.12.2008 trovy právneho zastúpenia podľa § 10 ods. l, § 14 ods. l písm. a/, c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb predstavovali nasledovné úkony právnej služby: príprava a prevzatie zastúpenia dňa 7.12.2006 v sume 486,29 € (14.650,--Sk), podanie návrhu na súd dňa 18.2.2006 v sume 486,29 € (14.650,-- Sk), doplnenie návrhu na začatie konania dňa 8.1.2007 v sume 486,29 € (14.650,-- Sk), doplnenie návrhu na začatie konania dňa 8.12.2008 v sume 486,29 € (14.650,--Sk); spolu v sume 1.945,16 €. V období od 23.2.2009 do 25.5.2009 súd priznal odmenu za účasť na pojednávaní dňa 23.2.2009, ktoré bolo odročené bez prejednania veci v sume 121,57 € (1/4 zo sumy 486,29 €), za písomné podanie na súd - vyjadrenie dňa 9.3.2009 v sume 486,29 €, za účasť na pojednávaní v trvaní tri hodiny dňa 25.5.2009 v sume 972,58 € (2 x 486,29 €), spolu v sume 1.580,44 € (§ 10 ods. l, § 14 ods. 1 písm. d/, ods. 5 citovanej vyhlášky). V období od 13.7.2009 do 28.10.2009 priznal navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za účasť na pojednávaní dňa 13.7.2009 v sume 91,29 €, za účasť na pojednávaní dňa 14.10.2009 v sume 91,29 €, za účasť na pojednávaní, na ktorom bol len vyhlásený rozsudok dňa 28.10.2009 v sume 22,82 € (1/4 zo sumy 91,29 €), spolu v sume 205,40 € (§ 10 ods. l, ods. 8 vyhlášky v znení účinnom od 1.6.2009). Nadväzne na ustanovenie § 16 ods. 3, § 1 ods. 3 vyhlášky mu priznal náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné za jeden úkon v roku 2006, keď výpočtový základ bol v sume 543,75 € (16.381,-- Sk), 1/100 predstavovala sumu 5,44 € (164,-- Sk), v roku 2007 bol výpočtový základ v sume 591,58 € (17.822,-- Sk), 1/100 predstavovala sumu 5,91 € (178,-- Sk), v roku 2008 bol výpočtový základ v sume 632,18 € (19.045,-- Sk), 1/100 predstavovala sumu 6,31 € (190,-- Sk), v roku 2009 bol výpočtový základ v sume 695,41 €, 1/100 predstavovala sumu 6,95 € (teda 2 x 5,44 € + 1 x 5,91 € + 1 x 6,31 € + 6 x 6,95 €); spolu v sume 64,80 €. Ďalej v súlade s ustanovením § 18 ods. 3 vyhlášky priznal navrhovateľovi za úkony právnej služby poskytnuté JUDr. Miroslavom Pekárom 19 % DPH zo sumy 3.751,85 € (3.731,-- € + 20,85 €) v sume 712,85 €. Súd nepriznal navrhovateľovi pri náhrade hotových výdavkov za úkony právnej služby poskytnuté do 31.5.2009 jej zvýšenie o DPH, nakoľko zvýšenie náhrad hotových výdavkov o DPH zaviedla až novela vyhlášky účinná od 1.6.2009. Súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania za úkon právnej služby - záverečná reč zo dňa 14.10.2009, nakoľko výdavky naň nepovažoval za účelne vynaložené - navrhovateľ k písomnému vyhotoveniu záverečnej reči nebol zo strany súdu vyzvaný, pričom záverečnú reč mal reálnu možnosť v ústnej forme predniesť na poslednom pojednávaní dňa 28.10.2009. Súd nepriznal navrhovateľovi ani náhradu trov konania za úkony právnej služby - účasť na pojednávaniach dňa 13.7.2009, 14.10.2009 a 28.10.2009 tak, ako si ju navrhovateľ za tieto úkony vyčíslil, nakoľko navrhovateľ vychádzal z nesprávnej tarifnej hodnoty; tá bola s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 8 vyhlášky s účinnosťou od 1.6.2009 v sume 2.000,-- €. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania rozhodujúc podľa ustanovenia § 142 ods. l, § 151 ods. l, ods. 4 O.s.p. napriek skutočnosti, že v odvolacom konaní bol úspešný, pretože navrhovateľ si ich náhradu neuplatnil. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v časti trov konania sa pridržiava jeho odvolania zo dňa 20.12.2009, pričom v tomto odvolaní si trovy odvolacieho konania neuplatnil. V závere uznesenia súd prvého stupňa dôvodil, že navrhovateľ si náhradu trov právneho zastúpenia v časti odmien za jednotlivé právne úkony poskytnuté v období po 1.1.2009 uplatnil v nižšej sume, ako by mu prislúchala. Bol však viazaný vyčíslením trov konania, a tak nemohol navrhovateľovi priznať viac, ako si sám uplatnil. Na odvolanie odporcu proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 14.12.2011, č.k. 11 C 241/2006-414, vo výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového konania, Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30.5.2012, č.k. 2 Co 104/2012-472, uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil ako vecne a právne správne. Odporca podaním zo dňa 13.1.2012, doručeným súdu prvého stupňa dňa 17.1.2012, podal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2011, sp.zn. 7 Co 204/2010, (len) vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a vo výroku, ktorým bola uložená povinnosť obom účastníkom konania zaplatiť trovy konania štátu. Dovolaciemu súdu navrhol rozsudok krajského súdu v uvedenom rozsahu zmeniť tak, že návrh navrhovateľa o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy zamietne a navrhovateľovi uloží povinnosť zaplatiť trovy konania štátu v plnom rozsahu. Odporca následne dňa 15.2.2012 podal na Ústavnom súde Slovenskej republiky aj ústavnú sťažnosť, ktorú doplnil dňa 13.9.2012, a ktorou namietal porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanovený postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. l, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2011, sp.zn. 7 Co 204/2010. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 28.2.2013, č.k. II. ÚS 558/2012-49, vyslovil, že základné práva sťažovateľa (Petit Press, a.s.) podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 204/2010-407 zo dňa 19. októbra 2011, porušené boli; rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 7 Co 204/2010-407 zo dňa 19. októbra 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; sťažovateľovi priznal úhradu trov konania v sume 323,50 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu; vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel. Sťažovateľ považoval skutkové a právne názory, na ktorých je založený rozsudok krajského súdu č.k. 7 Co 204/2010-407 zo dňa 19. októbra 2011, za „arbitrárne“, keďže krajský súd (najmä) a/ svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil (uprel sťažovateľovi „právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia procesným právom stanoveným spôsobom“), b/ nevysporiadal sa s otázkami týkajúcimi sa faktu alebo hodnotiaceho úsudku, c/ právne závery súdu sú v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol ešte pred rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o podanom dovolaní. Ústavný súd dôvodil, že kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní bolo posúdiť, či krajský súd napadnutým rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol v spore o ochranu osobnosti medzi sťažovateľkou (ako vydavateľkou denníka A. a Ú. A., v ktorých boli uverejnené inkriminované články) a navrhovateľom, u ktorého malo podľa záverov okresného súdu a krajského súdu dôjsť uverejnením inkriminovaných článkov k neprípustnému zásahu do jeho osobnostných práv, ktorý zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podstatou sporu je konflikt medzi ústavou garantovanou slobodou prejavu a základným právom vyhľadávať a rozširovať informácie sťažovateľky (čl. 26 ústavy) a právom na ochranu osobnosti navrhovateľa, ktoré je taktiež garantované ústavou (najmä čl. 19 ústavy). Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a základným právom na informácie na strane druhej. Každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/2009, PL. ÚS 22/2006, m. m. PL. ÚS 6/2004, III. ÚS 34/2007). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca k popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/2009, PL. ÚS 7/2096). Podľa judikatúry ESĽP sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49). V niektorých situáciách musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly vyjadrené čl. 26 ods. 4 ústavy (a tiež v čl. 10 ods. 2 Dohovoru) explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 55/2008 z 25. februára 2009). Povinnosťou všeobecných súdov je zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2 ústavy. Keďže sťažovateľke bola rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 241/2006-317 z 28. októbra 2009 uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 33.193,92 € ako náhradu nemajetkovej ujmy za uverejnenie inkriminovaných článkov, ktorú krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil, je nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu sťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo ale posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu a základného práva na informácie a či krajský súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy. Okrem práv spätých s ochranou osobnosti ústava zaručuje aj iné základné práva a slobody, napr. právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 až čl. 50) a slobodu prejavu (čl. 26). Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená, že ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva, pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice primeranosti (proporcionality). V každom konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/2002, I. ÚS 36/2002, I. ÚS 193/2003). V posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu slobody prejavu sťažovateľky na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, potrebné zo strany ústavného súdu posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality. Ústavný súd Slovenskej republiky vykonal test proporcionality (II. ÚS 152/2008, II. ÚS 326/2009, IV. ÚS 302/2010) založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“, uverejnil informáciu (napr. Kmec, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 1082 a nasl.). Pri hľadaní odpovede na otázku KTO ústavný súd dôvodil, že z hľadiska dôležitosti pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti možno subjekty uplatňujúce slobodu prejavu klasifikovať do viacerých skupín. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie. V posudzovanej veci je sťažovateľka vydavateľkou denníkov A., Ú. A., v ktorých boli inkriminované články uverejnené. Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľkou“ slobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť. Pri hľadaní odpovede na otázku O KOM bol inkriminovaný titulok a inkriminovaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval ústavný súd dôvodil, že dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je kategorizácia adresátov kritiky. Stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov, ku ktorým nepochybne treba zaradiť aj komunálnych politikov, a najužšie u „bežných“ občanov. V posudzovanom prípade je nepochybné, že inkriminované články sa týkajú aj navrhovateľa, keďže v nich bol identifikovaný výslovným uvedením mena a priezviska. Nie je sporné, že v čase uverejnenia inkriminovaných článkov bol navrhovateľ verejným činiteľom - regionálnym politikom (poslancom M. J. Z. V. A.), pričom pre väčšinu verejnosti bola známa aj skutočnosť, že navrhovateľ je riaditeľom gymnázia, teda informácia o jeho správaní je dôvodne spájaná so záujmom verejnosti, najmä rodičov tých žiakov, ktorí navštevujú gymnázium, kde je riaditeľom. Táto skutočnosť sa v napadnutom rozhodnutí opomína, krajský súd opakovane mylne uvádza, že tvrdené difamujúce informácie sa týkajú „intímnej sféry života fyzickej osoby“. V inkriminovaných článkoch je P.. Y. J. bezpochyby v pozícii regionálneho politika a riaditeľa školy, a preto musí zniesť aj v súlade so stabilizovanou judikatúrou ESĽP v porovnaní s inými osobami vyššiu mieru kritiky. Túto skutočnosť krajský súd vo svojom rozhodnutí relevantným spôsobom nezohľadnil. Okrem toho z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva ani to, prečo sa informácie v okolnostiach danej veci mali týkať „intímnej sféry života fyzickej osoby“, keď navrhovateľ podľa svojho tvrdenia šiel do verejného zariadenia „na pivo“. Pokiaľ však toto zariadenie bolo v skutočnosti „verejným domom“, voliči pred komunálnymi voľbami majú nesporne právo poznať aj to, aké zariadenia ich kandidát navštevuje, aby si pri voľbách mohli vytvoriť charakteristický obraz o kandidátovi. Okrem toho informácia, ktorú glosovali redaktori vydavateľa, pochádzala z videozáznamu, ktorý bol zverejnený na internete na www.youtube <http://www.youtube>.com, kde si ho v čase zverejnenia inkriminovaných článkov pozrelo už vyše 80.000 osôb, teda aj keby išlo o „intímnu sféru života fyzickej osoby“, túto intímnu stránku života by uvedeným širokým zverejnením (inými subjektmi, než je vydavateľ) už dávno stratila (Woodward v. Hutchins, 1977). Pokiaľ však osoba verejného záujmu bola regionálnym politikom a riaditeľom gymnázia, ktorý má byť vzorom, návšteva erotického salónu sa nesporne môže negatívne dotýkať morálneho cítenia niektorých rodičov žiakov navštevujúcich dané gymnázium. V súvislosti s posudzovaním kritéria ČO bolo obsahom inkriminovaného článku, na ktorý mal inkriminovaný titulok upútať, ústavný súd zdôraznil, že kľúčovým poslaním tlače je predovšetkým vyhľadávať a rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať). K otázkam verejného záujmu v prvom rade patria veci súvisiace s činnosťou štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú, teda osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“ (IV. ÚS 302/2010, m. m. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/2003). Mestský „parlament“ všeobecne, ale aj činnosť štátneho gymnázia, nepochybne tvorí legitímnu tému verejného záujmu, keďže sú integrálnou súčasťou života spoločnosti, pričom riaditeľ gymnázia je vzorom (role model), preto informácia aj o jeho poklesku je v súlade s verejným záujmom (Theakston v. MGN, 2002; Mosley v. News Group Newspapers Ltd., 2008);okrem toho ako regionálny politik je nesporne osobou verejného záujmu. Z tohto dôvodu je legitímne, aby tieto záležitosti boli reflektované aj laickou verejnosťou prostredníctvom dennej tlače. Podľa ústavného súdu si sociálna diskusia s prvkami kritiky o týchto otázkach zaslúži zvýšenú ochranu, pričom problematika, ktorá bola predmetom inkriminovaných článkov, do tejto kategórie nepochybne patrí. Inkriminované články boli zverejnené v čase, keď sa blížili komunálne voľby, pričom navrhovateľ kandidoval za poslanca mestského zastupiteľstva a aj uspel. Za týchto okolností je prirodzené, že objektom inkriminovaných článkov (resp. kritiky v nich obsiahnutej) bol (a aj mal byť) aj navrhovateľ ako verejne činná osoba. V súvislosti s posudzovaním kritéria KDE bol inkriminovaný titulok uverejnený, ústavný súd dôvodil, že užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je miera ochrany osobnostných práv. Inkriminované články (až po ich zverejnení na internete) boli uverejnené v denníkoch A. Q. Ú. A., pričom prvý z nich má celoslovenskú pôsobnosť a druhý skôr regionálnu pôsobnosť (nie však v televízii či inom elektronickom médiu, ktoré sú z tohto hľadiska posudzované prísnejšie). V danom prípade je nutné vnímať kritérium miesta distribúcie inkriminovaného článku v spojení s kritériom ich autora. Ak je jeho autorom novinár, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia. (KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený) Inkriminované články boli uverejnené na základe informácií z internetu v čase, keď reálne prebiehali prípravy na komunálne voľby, t. j. noviny, ktoré sťažovateľka vydáva, aktívne reagovali v aktuálnom čase na problematiku, ktorá môže byť predmetom verejného záujmu. Opakovane zdôraznil, že bolo v súlade s poslaním tlače, a teda aj denníkov A. Q. Ú. A., v tomto čase o kandidátoch na poslancov do miestnych zastupiteľstiev informovať čitateľskú verejnosť. V súvislosti s posudzovaním kritéria AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované ESĽP pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, už spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok z 27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Tento prístup ESĽP k posudzovaniu právnych sporov, ktorých premetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia, si osvojil vo svojej judikatúre aj ústavný súd (napr. II. ÚS 152/2008, II. ÚS 326/2009, IV. ÚS 302/2010) a považuje za potrebné ho uplatniť aj vo veci sťažovateľky. V posudzovanej veci išlo o sociálnu diskusiu s prvkami verejnej kritiky. Formou ostrej kritiky bol v článkoch vyslovený nesúhlas s tým, že riaditeľ gymnázia, ktorý má byť vzorom, a regionálnym poslancom, by sa nemal zabávať v pochybných podnikoch a ocitnúť sa v pochybných situáciách, pričom kritika v týchto článkoch nevybočuje zo širokých hraníc expresivity. V predmetných článkoch išlo o pravdivé, spravodajské a prebraté informácie, ktoré boli neskôr okomentované. Išlo o komentáre a úsudky na správanie sa navrhovateľa, ako riaditeľa gymnázia - pedagóga (zodpovednej osoby za morálnu výchovu študentov) a regionálneho politika. Napadnuté rozhodnutie však uvedené skutočnosti nezohľadňuje, a už aj preto potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu spochybňuje napadnutý rozsudok ako celok. Aj ústavný súd považuje niektoré hodnotiace závery autorov inkriminovaných článkov za „príliš ostré“, zároveň ale podčiarkuje, že autori článkov mali ústavou garantované právo takéto hodnotiace úsudky vysloviť. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodujúc o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č.k. 11 C 241/2006-317 z 28. októbra 2009, ktorým jej bola okrem iného uložená povinnosť nahradiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu neprípustného zásahu do jeho osobnostných práv, v konflikte medzi jej základným právom vyhľadávať a rozširovať informácie a slobodou prejavu a základným právom navrhovateľa na ochranu súkromia uprednostnil ochranu osobnostných práv navrhovateľa. Krajský súd takto rozhodol - napriek tomu, že sťažovateľka požíva v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP, z ktorej ústavný súd pri rozhodovaní porovnateľných vecí vychádza, privilegované postavenie (zvýšenú ochranu); napriek tomu, že navrhovateľ bol v aktuálnom čase osobou verejného záujmu, regionálnym politikom a riaditeľom štátneho gymnázia, ktorý musí v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP strpieť vyššiu mieru kritiky v porovnaní s inými fyzickými osobami; aj preto, že posudzoval inkriminované články tak, že sa týkajú „intímnej sféry života fyzickej osoby“, pričom opomenul status navrhovateľa ako osoby verejného záujmu a regionálneho politika a vôbec neprihliadol na to, že zverejnením predmetnej návštevy P.. Y. J. v erotickom klube na internete (iným subjektom než je vydavateľ), kde si ho pozrelo vyše 80.000 osôb, už táto návšteva stratila svoj intímny charakter; napriek tomu, že inkriminované články sa dotýkali vecí verejného záujmu (poslanca a kandidáta na poslanca mestského zastupiteľstva a riaditeľa štátneho gymnázia), o ktorých sú novinári nielen oprávnení, ale aj povinní verejnosť informovať; napriek tomu, že pravdivosť inkriminovaných článkov dodnes nie je spochybnená (H..S..R., O..), a pokiaľ o pravdivých skutočnostiach boli formulované hodnotiace úsudky, tieto v zásade neprekročili rámec nedovolenej kritiky. Za týchto okolností považuje právny záver krajského súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého sťažovateľka neprípustným spôsobom zasiahla do osobnostných práv navrhovateľa, z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný. Tento záver iba zvýrazňuje skutočnosť, na ktorú poukazovala sťažovateľka v doplnení svojej sťažnosti, že Okresný súd Dunajská Streda svojím rozsudkom č. k. 9 C 13 2007-555 zo 4. apríla 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co 119/2011-606 z 22. mája 2012 vo vzťahu k obdobným článkom, ako sú inkriminované články sťažovateľky, návrh P.. Y. J. na ochranu osobnosti proti regionálnym printovým médiám právoplatne zamietol. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom boli porušené základné práva sťažovateľa, rozhodol zároveň aj o zrušení rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 204/2010-407 zo dňa 19. októbra 2011 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľke nepriznal finančné zadosťučinenie, keď možno porušenie označených základných práv sťažovateľky v plnej miere kompenzovať zrušením rozsudku krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Sťažovateľke priznal náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia sťažovateľky v celkovej sume 323,50 €, ktoré v náleze aj podrobne odôvodnil. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 3.7.2013, sp.zn. 3 Cdo 318/2012, dovolanie odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2011, sp.zn. 7 Co 204/2010, odmietol podľa § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 218 ods. l písm. e/ O.s.p. pretože dovolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave „zanikol inak“ (bol zrušený nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2013, sp.zn. II. ÚS 558/2012, a vec bola Krajskému súdu v Bratislave vrátená na ďalšie konanie). V závere dôvodil, že o trovách dovolacieho konania rozhodne v ďalšom konaní súd nižšieho stupňa (§ 243d ods. l veta tretia O.s.p.). Po vrátení veci Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie vec zostala vedená pod sp.zn. 2 Co 339/2013. Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení považoval rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky za protiprávne, arbitrárne, vybočujúce z doposiaľ judikovaných ústavných zásad na vec dopadajúcich, vydané bez zákonnej právomoci; ústavný súd nedodržal princíp subsidiarity. Absencia právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky je daná čl. 127 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, keď o dovolaní odporcu proti rozsudku odvolacieho súdu nebolo v čase rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnuté, čím neboli vyčerpané všetky opravné prostriedky. Zdôraznil ustanovenie § 53 ods. l zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v zmysle ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky (aj dovolanie, mimoriadne dovolanie), ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu odmietol práve s poukazom na spomínaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, v dôsledku čoho jeho (navrhovateľov) nárok, aj keď z titulu dovolania odporcu, nebol posúdený dovolacím súdom v konaní, v ktorom bol priamym účastníkom, súčasne o jeho právach a povinnostiach uplatnených v riadnom konaní rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky bez toho, aby sa stal účastníkom konania pred ústavným súdom. Obe tieto rozhodnutia mali za následok odňatie mu práva na prístup k súdu. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že právo na ochranu osobnosti, ako aj právo na slobodu prejavu, vzájomne významne kolidujú, z čoho vyplýva, že nie je možné riešiť existenciu či absenciu jedného práva bez posúdenia existencie, či absencie práva druhého. Pokiaľ Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí rozhodoval o návrhu odporcu vo vzťahu k ochrane práv na slobodu prejavu, je logické a z obsahu odôvodnenia nálezu vyplývajúce, že súčasne riešil aj jeho práva na ochranu osobnosti, a to napriek tomu, že nebol účastníkom konania pred ústavným súdom a nemohol sa účinne brániť; malo to za následok odopretie práva na spravodlivý proces. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu, ktoré správne, poznajúc podrobne obsah spisu, stanovili hranice medzi slobodou prejavu odporcu a jeho právami na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, na ochranu mena, súkromia. Ústavný súd Slovenskej republiky pravdepodobne nemal pripojený celý spis, nemal k dispozícii všetky podklady pre posúdenie veci, čím sa jeho rozhodnutie stáva jednostranným, porušuje právo rovnosti účastníkov konania a záväznosť dôvodov takéhoto rozhodnutia je na pováženie. Sťažovateľ uviedol dôvody sťažnosti totožné s odvolaním, ktoré bolo už raz posudzované odvolacím súdom. Pre posúdenie konfliktu medzi právom na slobodu prejavu a právom na ochranu osobnosti a súkromia ústavný súd nemal k dispozícii plnohodnotné podklady, keďže vychádzal len zo sťažnosti odporcu, priamo posudzoval len právo na slobodu prejavu; neposudzoval jeho právo na ochranu osobnosti a súkromia, keďže nebolo predmetom konania, napriek významným vzájomným prienikom - kolidovaniu daných práv, pri ktorých by malo platiť, že ich nie je možné posúdiť oddelene. Ústavný súd Slovenskej republiky správne konštatoval, že sloboda prejavu odporcu nie je bezbrehá, v niektorých situáciách musí ustúpiť, pričom limitačné klauzuly sú dané „ochranou práv a slobôd iných“ najmä čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky. Odpoveďou na otázku KTO zásah vykonal je, že zásah vykonala privilegovaná osoba - novinár, ktorý je oprávnený používať určitú mieru preháňania. Je škoda, že si ústavný súd nepoložil otázku, kto zásah nevykonal. Dospel by k záveru, že o danej tzv. „spoločenskej kauze“ informoval len jeden novinár L.. K. v denníkoch odporcu a vo svojom vlastnom občasníku R.. Žiadne iné médiá a ani novinári o tejto problematike neinformovali. Odpoveďou na otázku O KOM je, že články (18 článkov) boli o ňom (navrhovateľovi), ktorý je verejný činiteľ, regionálny politik. Krajský súd v Bratislave nikdy nespochybnil jeho postavenie ako verejného činiteľa, skutočnosť, že je súčasne fyzická osoba, je správna. Ústavný súd z hľadiska dôvodov nie úplne zrozumiteľne vytkol súdom závery, že zásah sa týkal „intímnej sféry života fyzickej osoby“, akoby s odôvodnením, že regionálny politik z titulu svojho verejného postavenia stráca nárok aj na svoju intímnu sféru. Zverejnením nahrávky na internete, ktorú videlo 80.000 osôb, stratila táto nahrávka svoju intímnu stránku. Uvádza sa, že videozáznam videlo niečo cez 80.000 ľudí, v skutočnosti ide o 80.000 prezretí, teda nie ľudí; nie je zrejmé, či si ju pozerali ľudia (opakovane) na Slovensku, v Maďarsku, v Nemecku alebo kdekoľvek inde na svete. Uvedené je významné z hľadiska posúdenia toho, že ochrana je uplatnená v súlade s územným princípom voči konaniu na území Slovenskej republiky a voči slovenským subjektom; nie je zrejmé, či išlo o prezretia pred zverejnením prvého a ďalších článkov odporcu, teda časová krivka prezretí, ktorá by mohla vytvoriť súvis vo vzťahu k článkom; predmetom návrhu nie je ochrana z titulu zverejneného videozáznamu, ale z titulu článkov a osočovaní zverejnených odporcom. Ústavný súd Slovenskej republiky mieša dva kvalitatívne a obsahovo rozdielne zásahy do intímnej sféry, a síce zásah printového média a audiovizuálny zásah z internetu. Ide o zásahy rozdielnej kvality a povahy. Je pritom zrejmé, že obsah článkov nekorešponduje s obsahom videa. V tejto súvislosti zdôraznil, že videozáznam bol získaný nelegálne. Samotné video ukazuje, ako kľačí na výzvu polície pri stole, na ktorom je položené pivo. Intímny rozmer z hľadiska posúdenia nevytvára video, ale články, ktoré následne nepravdivo spájajú navrhovateľa s využívaním platených sexuálnych služieb a mimomanželských vzťahov. Úvahy ústavného súdu preto považuje za nepresné, založené na nedostatočnom vyhodnotení dôkazov, vo viacerých smeroch nelogických. Pri odpovedaní na otázku ČO bolo obsahom inkriminovaných článkov, považuje za zjednodušený záver ústavného súdu o sociálnej diskusii s prvkami kritiky a nie je absolútne namieste. Nie je zrejmé, čo mal ústavný súd na mysli pod pojmom sociálna diskusia, ale určite nie 18 monotematických článkov obsahujúcich pravdu skresľujúce informácie o tom, že vyhľadával platené služby v bordeli, doplnené o údajné „pikantnosti“ z jeho života, ako údajne šikanizuje podriadených, žiada od nich rôzne vyhlásenia, mstí sa ľuďom, ktorí mu oponujú, riadi školu v permanentnej opitosti, či porovnania s fašistickými režimami. Nepravdivá informácia o návštevách v bordeli a vyhľadávaní platených erotických služieb je síce nosná a prvoradá, avšak nie je rozhodne jedinou tzv. informáciou, ktorú odporca vo svojich článkoch o ňom prezentoval. Určité princípy vo vzťahu kolízie slobody prejavu a ochrany súkromia/osobnosti sú všeobecne známe, avšak nie je možné ich bez akéhokoľvek zdôvodnenia paušálne aplikovať na každý prípad. Zverejňovanie článkov v denníku Ú.B. A. (KDE boli články zverejnené) malo na neho najväčší dopad. Je maďarskej národnosti, politicky sa angažoval prácou pre A. (člen C. P. A., člen mestského zastupiteľstva v V. A. za A., kultúrne pôsobil v oblasti rozvoja kultúry maďarskej menšiny, pracovne bol riaditeľ maďarského gymnázia Á. Z. Z. V. A.), teda že diapazón jeho pôsobenia vo všetkých sférach vrátane rodinnej sa týka práve činnosti maďarskej menšiny. Miesto zverejnenia a logická a premyslená voľba cieľovej skupiny musí byť odporcovi logicky na príťaž, pretože je zrejmé, že konal vedome a cielene. Z obsahu spisu vyplýva, že sám odporca, minimálne autor článkov L.. K. (KEDY boli články zverejnené) už v článkoch zo dňa 31.10.2005 (U. A.) a 20.3.2006 (C. A. E. I.Á. na M.) už dva roky pred voľbami bol evidentne oboznámený s existenciou videonahrávky. V nich len jemne informoval o „dvoch svätuškárskych pedagógoch z V. A. ... ktorých nedávno pristihli jemne povedané v dosť nedôstojných podmienkach - v jednom bordeli...“. Autor si v uvedenom období z hľadiska tzv. potreby informovanosti verejnosti vystačil s informáciou bez uvedenia jeho mena a bez ďalšieho poškodzovania jeho dobrého mena. Zverejnením týchto článkov by potreba informovať verejnosť bola naplnená. Komunálne voľby sa uskutočnili dňa 2.12.2006, väčšina útočných článkov bola odporcom vydaná až po skončení komunálnych volieb. Pred voľbami bol napadnutý len ako kandidát, po voľbách bol naďalej znevažovaný ešte horším spôsobom. Aktuálnosť témy vo vzťahu k voľbám ako argument na ochranu slobody prejavu neobstojí, je len čiastočný a nevystihuje sériu 18 článkov. Použitie ironizovania, odcudzovania a zavrhovania konania, o ktorých je uvádzaný nepravdivý, resp. pravdu skresľujúci údaj, predstavuje spravidla citeľný zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, pričom ide o značnú intenzitu neoprávneného zásahu. Tzv. kritika zvolená odporcom nebola primeraná ani obsahom a ani formou. Ak autor píše tretí, štvrtý, x-tý článok o tom istom, možno jednoznačne povedať, že autor zneužíva slobodu prejavu. Články slúžia na bulvárne upútanie čitateľa manipulovaním skutočností bez ohľadu na zváženie následkov v osobnostnej sfére navrhovateľa. Autor článkov L.. K. koná od začiatku v rozpore s etikou novinára, pre svoju neobjektivitu a nezaujatosť, keďže viní U.. T. z jeho (autorovho) vylúčenia z A. (článok zo dňa 14.5.2004). Zdôraznil, že informácie zverejňované odporcom sú nepravdivé, pravdu skresľujúce, nepravdivosť informácií smerujúca k využívaniu sexuálnych služieb navrhovateľa (nie v pití piva) predstavuje zásah do osobnostných práv navrhovateľa, medzi neoprávneným zásahom a porušením osobnostnej sféry je daná priama príčinná súvislosť, kedy ujmu nepredstavuje pitie piva v erotickom podniku, ale nepravdivé v článkoch podsunuté spájanie navrhovateľa s využívaním sexuálnych služieb, intenzita zásahu vyplýva z obsahu zvolených vyjadrovacích prostriedkov, ktoré presahujú povolenú a tolerovanú mieru v nadväznosti na početnosť zverejnených článkov, ich motív a účel. V dôsledku toho, že na ESĽP podal sťažnosť voči nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, dal súdu do pozornosti ustanovenie § 109 ods. l písm. b/ O.s.p. Právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze navrhovateľ považoval za veľmi všeobecne konštituovaný, jeho záväznosť je stanovená zákonom (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z.). Viazanosť nie je absolútna, má významné obmedzenia. Týka sa l. posudzovania otázok hmotného práva, pri aplikácii procesných predpisov, 2. právne záväzný názor musí byť dostatočne určitý a zrozumiteľný, kedy priama viazanosť nastane len vtedy, ak súd vyššieho stupňa vysloví svoj právny názor ako kategorický právny pokyn, 3. Ústavný súd Slovenskej republiky nie je ďalšou súdnou (odvolacou, dovolacou) inštanciou. Právny názor, ktorý podlieha preskúmavacej právomoci ústavného súdu, je odlišný od skutkového stavu v prejednávanej veci, ktorého posúdenie a vyhodnotenie zostáva vždy v kompetencii konajúceho súdu. Rozhodujúca časť odôvodnenia nálezu spočíva vo vyslovenom právnom názore, v zmysle ktorého kolíziu prejednávaných základných práv je možné určiť len ústavným testom proporcionality. V tomto bode končí právny názor ústavného súdu. Sám ústavný súd sa o test proporcionality „pokúsil“. Vykonanie testu proporcionality je len primárnou úlohou všeobecného súdu, keďže zodpovedanie týchto otázok nie je činnosť právneho posúdenia, ale vyhodnotenia skutkového stavu veci. Vyslovil otázku, ako mohol ústavný súd bez poznania spisu hodnotiť skutkové otázky. Podľa jeho názoru nemohol a nemal. Rozsudok odvolacieho súdu test proporcionality neobsahoval, a teda v tomto rozsahu je daná viazanosť nálezom ústavného súdu, nie skopírovaním testu proporcionality z nálezu, keďže je evidentné, že test vykonaný ústavným súdom je v rozpore s obsahom spisu, zistenými skutkovými okolnosťami veci. Dôvodom, pre ktorý sa domáha ochrany osobnosti, je intenzita, rozsah, opakovanosť útoku zo strany odporcu, pravá pohnútka je jeho dehonestácia, pripomínať danú skutočnosť. Spolu s p. T., ktorý mal byť príčinou toho, že p. K. bol vylúčený z A., bol v danom zariadení nasnímaný v čase, keď tam polícia hľadala utečencov. Fotografie zariadenia boli odporcom urobené až o rok neskôr. Odporca súhlasil s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, je potrebné ho rešpektovať. Nie je v rozpore s obsahom spisu, pre záver navrhovateľa nie sú žiadne argumenty; pri rozhodovaní mal k dispozícii všetky výroky a extrakty článkov, ktoré podrobne zhrnul súd prvého stupňa. Zdôraznil, že ústavný súd označil právny záver krajského súdu vyjadrený v rozsudku, v zmysle ktorého odporca neprípustným spôsobom zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa, z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný. Deklaroval, že došlo k porušeniu jeho (odporcu) základných práv podľa čl. 26 ods. l, ods. 2, čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky; zdôraznil záväznosť ústavy pre všetky orgány verejnej moci a konštatoval nutnosť zohľadnenia ochrany slobody prejavu vo veciach ochrany osobnosti minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Informácie boli získané z videozáznamu na stránke H..S..R., kde si ho v čase zverejnenia inkriminovaných článkov pozrelo už vyše 80.000 osôb a je tam dodnes. V posudzovaných článkoch išlo o určitú formu sociálnej diskusie s prvkami verejnej kritiky. Formou ostrej kritiky bol v článkoch vyslovený nesúhlas s tým, že riaditeľ gymnázia, ktorý má byť vzorom, a regionálny poslanec, by sa nemal ocitnúť v neprimeraných situáciách a zabávať sa v podnikoch tohto typu. Táto kritika podľa názoru ústavného súdu nevybočuje zo širokých hraníc expresivity. Zdôraznil § 56 ods. 6, ods. 7 veta druhá zákona č. 38/1993 Z.z., podľa ktorých je Krajský súd v Bratislave viazaný nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, je povinný implementovať právne závery prijaté ústavným súdom, ktorý mimo iného konštatoval, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jeho (odporcu) práv a že právne závery krajského súdu sú neakceptovateľné a neudržateľné. Odvolaciemu súdu navrhol preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť; žiadal náhradu trov konania. Odporca ďalej dôvodil, že navrhovateľ návrh podal v zlej viere, jeho nárok si nezasluhuje ochranu. Snaží sa zavádzať súd v tom, že netušil, kde sa dostal. V okolí sa nachádzajú aspoň tri reštauračné zariadenia, ktoré bolo možné navštíviť. Zariadenie, ktoré navštívil, má výrazné vonkajšie označenie. Téma sa netýkala celého Slovenska, nešlo o celoslovenskú záležitosť, v prvom rade bolo potrebné poukázať na to, čo sa stalo, informovať maďarskú komunitu. Následné články neboli o informovaní o tom, že navrhovateľ navštívil erotický klub, ale už išlo o následnú reakciu o informovaní verejnosti o reakcii v okrese V. A., napr. organizovanie petície proti navrhovateľovi, iniciatíva navrhovateľa, zbieranie podpisov učiteľov na jeho podporu, informovanie o úspechu navrhovateľa v komunálnych voľbách v roku 2006. Dva alebo tri články napísal p. K., ktorý bol v tom čase externým prispievateľom, ostatné písala jeho nevesta M. B. K., ktorá bola stálou redaktorkou. Nemal informácie skôr, podľa navrhovateľa ešte v roku 2005, a preto o nich neinformoval, ale reagoval až na video zverejnené na internete. Nikdy neuvádzal, že navrhovateľ riadil školu v permanentnej opitosti, pretože takúto informáciu zverejnil verejnosti miestny dvojtýždenník. Súdy v Bratislave rozhodli protichodne ako v Dunajskej Strede a v Trnave, ktoré s „bratislavskou optikou“ rozhodli neznajúc všetky miestne pomery. Z K. do V. A. vedú dve cesty a na tej jednej pred L. na pravej strane je veľký erotický klub, vstup do neho nie je voľný. Nikoho nemožno presvedčiť, že navrhovateľ a p. T. nevedeli, kam idú. Rozhodnutiam súdov v Bratislave chýba hodnotenie morálneho a etického konania oboch pánov. Neskôr sa dozvedel, že spolu s navrhovateľom a p. T. boli v zariadení ešte dve ďalšie osoby; nevie preukázať, že tieto osoby boli známi navrhovateľa. Zdôraznil, že trvá na odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku v poradí I., III., V.; odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti bol návrh zamietnutý, zobral späť. Uznesením zo dňa 30.10.2013, č.k. 2 Co 339/2013-566, podľa § 109 ods. l písm. b/, § 211 ods. 2 O.s.p. odvolací súd prerušil konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 2 Co 339/2013 do rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, o sťažnosti navrhovateľa zo dňa 7.8.2013. Navrhovateľ argumentoval, že vo vzťahu k nemu bol porušený čl. 6 ods. l, čl. 13 Dohovoru primárne rozhodnutím/nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2013, č.k. II. ÚS 558/2012-49, ako aj rozhodnutím/uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.7.2013, sp.zn. 3 Cdo 318/2012. Sťažnosť bola súdu doručená dňa 22.8.2013. V konaní odvolací súd pokračoval po odpadnutí prekážky, keď ESĽP dňa 26. septembra 2013 rozhodol, že sťažnosť navrhovateľa registrovanú pod č. 45109/13 J. proti Slovensku vyhlásil za neprijateľnú; podmienky prijateľnosti stanovené v článkoch 34 a 35 Dohovoru neboli splnené. Zo všetkého vyššie uvedeného vyplýva, že dovolanie a ústavná sťažnosť odporcu nesmerovali aj proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.5.2012, č.k. 2 Co 104/2012-472, ktorým bolo uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 14.12.2011, č.k. 11 C 241/2006-414, vo výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového konania. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenia nezrušil, vôbec o nich nerozhodoval; rovnako tak ani Najvyšší súd Slovenskej republiky. Znamená to, že nadobudli právoplatnosť, vykonateľnosť, zostali nemenné doteraz a sú pre účastníkov záväzné (§ 167 ods. 2, § 159 O.s.p.). Bez akéhokoľvek právneho významu preto zostala skutočnosť, že odporca naďalej trvá na odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa (aj) vo výroku o náhrade trov konania. Predmetom ďalšieho konania pred odvolacím súdom zostalo (len) vecné preskúmanie odvolania odporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým súd návrhu navrhovateľa vyhovel, v zamietajúcej časti vo veci samej, vo výroku o náhrade trov konania štátu. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1, § 206 ods. 2 veta prvá O.s.p. v znení účinnom od 1.7.2014, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), na jej prejednanie nariadil pojednávanie (§ 214 ods. l písm. a/ O.s.p.), zopakoval dokazovanie prečítaním výsluchu navrhovateľa, vyjadrením navrhovateľa, odporcu, v konaní pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom, návrhom na začatie konania, odporcom uverejnenými článkami, rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28.10.2009, č.k. 11 C 241/2006-317, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2011, č.k. 7 Co 204/2010-407, uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 14.12.2011, č.k. 11 C 241/2006-414, uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.5.2012, č.k. 2 Co 104/2012-472, odvolaním účastníkov konania proti rozsudku súdu prvého stupňa, dovolaním odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2011, č.k. 7 Co 204/2010-407, nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2013, č.k. II. ÚS 558/2012-49, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.7.2013, sp.zn. 3 Cdo 318/2012, doplnil dokazovanie vyjadrením účastníkov konania v predmetnom odvolacom konaní, spisom Okresného súdu Dunajská Streda sp.zn. 9 C 13/2007, sp.zn. 10 C 13/2007, spisom Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. 9 C 126/2006 (§ 213 ods. 1, 5, 6 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Dôkazy hodnotil v súlade s ustanovením § 211 ods. 2, § 132 O.s.p. jednotlivo, ako aj v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadal na všetko, čo za konania vyšlo najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, majúc pritom na zreteli povinnosť byť viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným v náleze zo dňa 28.2.2013, č.k. II. ÚS 558/2012-49 (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z., § 135 ods. l O.s.p.). V neposlednom rade prihliadal na vyjadrenia účastníkov konania po rozhodnutí ústavným súdom predovšetkým z dôvodu posúdenia otázky, či a aký majú dôvody uvádzané vo vyjadreniach vplyv na ďalšie konanie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že výpovede, vyjadrenia účastníkov konania, listinné dôkazy, vykonané v konaní pred súdom prvého stupňa prečítal, keďže k obsahu výpovedí, vyjadrení, k celkovému doterajšiemu spôsobu vykonaného dokazovania účastníci nemali žiadne námietky. Navrhovateľ dôvodil, že Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto štádiu konania nemal právomoc rozhodovať, že jeho rozhodnutie vybočuje z doposiaľ judikovaných ústavných zásad na vec dopadajúcich, že nedodržal princíp subsidiarity. Podľa čl. 127 ods. l Ústavy Slovenskej republiky Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 53 ods. l zákona č. 38/1993 Z.z. sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. Občiansky súdny poriadok). Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal z ústavnej sťažnosti sťažovateľa (v prejednávanej veci odporcu) a z vyjadrenia Krajského súdu v Bratislave; ústavnú sťažnosť neposudzoval vo viazanosti na rozhodujúce právne skutočnosti vo veci preukázané, na vyjadrenie druhého účastníka konania pred všeobecným súdom (navrhovateľa), ústavné práva u navrhovateľa ako u odporcu. Je nepochybné, že ústavnej sťažnosti odporcu (podanej v mesiaci február 2012) predchádzalo podanie dovolania odporcu na dovolacom súde (v mesiaci január 2012) proti tomu istému rozsudku Krajského súdu v Bratislave. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol skôr, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o dovolaní odporcu, teda skôr, ako odporca vyčerpal všetky možnosti nápravy. Na tomto mieste odvolací súd uvádza, že ústavný súd vo svojej ustálenej rozhodovacej praxi zdôrazňuje, že v prípade, ak bolo podané dovolanie, ústavný súd môže o podanej ústavnej sťažnosti konať až po tom, čo dovolací súd rozhodne o dovolaní, vzhľadom na princíp subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a na ktorú ústavný súd konštantne poukazuje. Odvolaciemu súdu nie je známe, prečo sa ústavný súd v tejto konkrétnej právnej veci odklonil od svojej doterajšej ustálenej súdnej praxe, tento postup neodôvodnil, ani neuviedol, či plénum ústavného súdu v tejto otázke vzhľadom na odlišný postup ústavného súdu v náleze zo dňa 28.2.2013, č.k. II. ÚS 558/2012-49 (v prejednávanej veci), prijalo zjednocujúce stanovisko a v prípade, že by prijalo, aké je jeho znenie. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej ustálenej judikatúre pripomína, že vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V prípade podania dovolania a ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. l Ústavy sa vedome vytvorí stav, keď by o jednej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. V prípade podania dovolania a súbežne ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. l Ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (bližšie k tomu rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 177/2005, III. ÚS 149/2004, I. ÚS 169/2009, I. ÚS 289/2009, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 135/2005, IV ÚS 180/2010, IV. ÚS 145/2010, IV. ÚS 428/2011). V tejto súvislosti odvolací súd ešte dopĺňa, že ústavný súd z ustálenej súdnej praxe vychádzal aj v nasledujúcom období (napr. uznesenie zo dňa 11.9.2014, č.k. II. ÚS 513/2014-18). Všetky tieto právne skutočnosti nebolo možné opomenúť, a tak odvolací súd pri opätovnom rozhodovaní o odvolaní odporcu vykonal dokazovanie, doplnil dokazovanie, opätovne posudzoval všetky rozhodujúce právne skutočnosti preukázané v konaní pred súdom prvého stupňa i pred odvolacím súdom nevyhnutné pre vyriešenie vzťahu medzi právom navrhovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, ochrany mena, na ochranu súkromného a rodinného života zaručeného čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 10 Listiny základných práv a slobôd uverejnenej v Zbierke zákonov pod č. 23/1991 Zb., čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb., a právom odporcu na slobodu prejavu zaručeného čl. 26 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, čl. 17 ods. l Listiny základných práv a slobôd, čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vykonal test proporcionality súc pritom viazaný Ústavným súdom Slovenskej republiky, pričom odpovede na dané otázky dávajú preukázané právne skutočnosti v prejednávanej veci. Vo veci vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn. 9 C 13/2007 sa navrhovateľ P.. Y. J. (ďalej len navrhovateľ) proti odporcovi NAP Kiadó spol. s r.o., Dunajská Streda (ďalej len odporca) návrhom na začatie konania podaným dňa 17.1.2007 domáhal ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1.000.000,-- Sk, ako aj náhrady trov konania, na tom skutkovom základe, že odporca ako vydavateľ regionálneho týždenníka R. počnúc dňom 12.12.2006 (dňa 12.12.2006, 19.12.2006, 22.12.2006, 2.1.2007, 9.1.2007, 16.1.2007, 2.6.2007, 7.10.2007) pravidelne zverejňoval vo svojom týždenníku R. nepravdivo a nevyberaným spôsobom články poškodzujúce práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, jeho súkromia. Odporca evidentne v článkoch uvádzal, že ho nasnímali v erotickom klube so svojím kolegom U.. T. v auguste 2005. Mal za to, že všetky články boli vydané zrejme v priamej súvislosti s predvolebným bojom na komunálnej úrovni a mali za cieľ poškodiť ho ako kandidáta do mestského zastupiteľstva v V. A., ako aj opätovne kandidujúceho a zvoleného primátora v V. A. (všetci kandidáti za A.); išlo pravdepodobne o nevyberaný politický boj, keď sa skupina osôb okolo neúspešnej protikandidátky na post primátora v V. A. snažila poškodiť kandidátov za A., najmä meno opätovne zvoleného primátora prostredníctvom poškodenia mena osôb, ktoré sú s ním politicky spájané. Neúspešná kandidátka, ako aj autor článku L.. K., bola rozhodnutím celoštátnej etickej rady A. predčasom vylúčená z politickej strany A.. Stal sa obeťou politického boja, jeho meno bolo len využité a použité ako prostriedok útoku. Z tohto dôvodu je tento zásah do práv na ochranu osobnosti o to závažnejší. Opätovne ho poškodzujú aj v celoštátnych denníkoch A. a Ú. A.. Uznesením zo dňa 14.2.2007, č.k. 9 C 13/2007-65, v znení uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.4-2007, č.k. 11 Co 68/2007-103, nariadil súd predbežné opatrenie, ktorým uložil odporcovi zdržať sa zásahov do práv na ochranu osobnosti navrhovateľa formou zverejňovania akýchkoľvek informácií v periodickej tlači vydávanej odporcom v súvislosti s audiovizuálnym záznamom v erotickom klube M. N. &. A. C. Z. L., až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej; odporca v konaní napriek tomu pokračoval. Rozsudkom zo dňa 17.3.2011, č.k. 9 C 13/2007-536, súd prvého stupňa návrh vo veci samej zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania v sume 5.001,94 €. Mal za preukázané, že navrhovateľ sa zdržiaval v erotickom klube, v článkoch nikde nie je uvedené, že využíval erotické služby. Navrhovateľ ako vedúci pedagóg a politik navštívil zariadenie označené ako erotický salón; všetko, čo je citované v návrhu na začatie konania, je pravdivé. Novinárska sloboda zahŕňa aj možné vychýlenie k určitému stupňu nadsázky alebo dokonca provokácie. Ak odporca použil výraz „bordel“ či „nevestinec“ na fakte to nič nemení, nakoľko riaditeľ gymnázia v kritický čas bol na mieste, kde ľudia chodia spravidla za účelom sexuálnych radovánok a nie na pivo. Na pivo alebo pivá mohol navštíviť ďalšie 3-4 pohostinstvá a reštaurácie. K neoprávnenému zásadu došlo, ktorý je len zásahom do intímnej sféry života navrhovateľa, najmä do súkromia, avšak tento zásah nebol objektívne spôsobilý privodiť závažnú ujmu na právach chránených ustanoveniami zákona, nakoľko uvedený stav si navrhovateľ zapríčinil vedome sám. Ako pedagóg morálnu satisfakciu nežiadal z dôvodu, že porušenie práva nie je už možné napraviť, napr. ospravedlnením alebo uvedením do pôvodného stavu, z dôvodu, aby sa už daná téma neoživovala. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. Táto ujma nie je závažná, ktorá by odôvodňovala priznať mu náhradu v peniazoch. Poškodenie dobrej povesti, občianskej cti, občianskej dôstojnosti a dobrého mena možno napraviť verejným ospravedlnením a uvedením faktov na pravú mieru, príp. podať trestné oznámenie za ohováranie. Ak takáto ujma bola spôsobená, tak ju nemožno zhojiť, napraviť povesť, česť, dobré meno, vysúdenými peniazmi; najmä u osoby verejne známej a činnej a u pedagóga, ktorý musí byť vzorom pre mládež. Naďalej je riaditeľom Gymnázia Á. Z. Z. V. A., naďalej mu dôverujú rodičia, študenti, žiaci, kolegovia, pedagógovia, priatelia, aj regionálna A. a manželka. Čiže jeho dôstojnosť a česť nie je vážne a takou intenzitou narušená alebo poškodená. V komunálnych voľbách v roku 2006 bol zvolený za poslanca do Mestského zastupiteľstva v V. A. aj napriek zverejneným kritickým článkom, v roku 2010 kandidoval znova. Navrhovateľ je naďalej dôstojným a váženým občanom Mesta V. A., poznajú a vážia si ho v celom regióne Žitný ostrov. Dôvodil ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Rozhodol neskôr (v roku 2011) ako súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom v prejednávanej veci (v roku 2009). Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, či vôbec a ako sa s ním vyporiadal, napriek skutočnosti, že sa tento rozsudok v spise nachádza (č.l. 408 a nasl. spisu). Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 22.5.2012, sp.zn. 10 Co 119/2011, 10 Co 120/2011, rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 4.4.2011, č.k. 9 C 13/2007-555, potvrdil ako vecne a právne správny a odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania. Okrem iného dôvodil, že primárne účelu nápravy zásahov do práva na ochranu osobnosti slúži forma morálnej satisfakcie. Nevyhnutnou podmienkou priznania aj materiálnej satisfakcie je nielen nedostatok inej formy satisfakcie, ale aj viazanosť prípadného uplatnenia (v žalobe) a tiež priznania (v následnom rozsudku) takejto ďalšej formy satisfakcie (náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) na aspoň niektorú z foriem satisfakcie morálnej. Nie je možné pripustiť, aby sa odstránenie následkov porušenia práva na ochranu osobnosti udialo výlučne v rovine finančného odškodnenia spôsobenej ujmy. V opačnom prípade by išlo o definovanie ceny cti i ďalších atribútov osobnosti fyzickej osoby a tiež v prípade tzv. tlačových deliktov aj o prostriedok faktickej likvidácie porušovateľa práva na ochranu osobnosti, a tým aj k faktickému potlačeniu iných ústavou zaručených práv (sloboda prejavu, právo na informácie). Tento názor vychádza (historickým výkladom) z československého občianskeho práva až do nadobudnutia účinnosti Občianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Zb.). Ak sa v prejednávanej veci nepožadovala žiadna z akceptovateľných foriem morálnej satisfakcie uplatnením vyššie uvedených záverov, muselo byť vylúčené vyhovieť návrhu len s požiadavkou na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V závere uviedol, že práve navrhovateľ dobrovoľne a bez nátlaku sám vstúpil do erotického klubu, pričom sa bezdôvodne spoliehal na to, že sa o tom nikto (široká verejnosť) nedozvie. Rozhodol neskôr (v roku 2012) ako rozhodol odvolací súd rozsudkom v prejednávanej veci v poradí prvým (v roku 2011). Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, či vôbec a ako sa Krajský súd v Trnave vyporiadal s daným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, napriek skutočnosti, že sa tento rozsudok v spise nachádza (č.l. 597 a nasl. spisu). Vo veci vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn. 10 C 13/2007 sa navrhovateľ M.. U. T. (ďalej len navrhovateľ) proti odporcovi G. C. A.. A. P..U.., V. A. (ďalej len odporca) návrhom na začatie konania podaným dňa 17.1.2007 domáhal ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 900.000,-- Sk, ako aj náhrady trov konania, na tom skutkovom základe, že odporca ako vydavateľ regionálneho týždenníka R. počnúc dňom 12.12.2006 (dňa 12.12.2006, 19.12.2006, 22.12.2006, 2.1.2007) pravidelne zverejňoval vo svojom týždenníku R. nepravdivo a nevyberaným spôsobom články poškodzujúce práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a jeho súkromia. Odporca evidentne v článkoch uvádzal, že ho nasnímali v erotickom klube so svojím kolegom v auguste 2005. Autorom článkov bol L. K. alebo K. B. M. (manželka jeho syna). Mal za to, že všetky články boli vydané zrejme v priamej súvislosti s predvolebným bojom na komunálnej úrovni a mali za cieľ poškodiť ho ako kandidáta do Mestského zastupiteľstva v V. A., ako aj opätovne kandidujúceho a zvoleného primátora v V. A. (všetci kandidáti za A.); išlo pravdepodobne o nevyberaný politický boj, keď sa skupina osôb okolo neúspešnej protikandidátky na post primátora v V. A. snažila poškodiť kandidátov za A., najmä meno opätovne zvoleného primátora prostredníctvom poškodenia mena osôb, ktoré sú s ním politicky spájané. Neúspešná kandidátka, ako aj autor článku L.. K., bola rozhodnutím celoštátnej etickej rady A. pred časom vylúčená z politickej strany A.. Stal sa obeťou politického boja, jeho meno bolo len využité a použité ako prostriedok útoku. Z tohto dôvodu je tento zásah do práv na ochranu osobnosti o to závažnejší. Opätovne ho poškodzujú aj v celoštátnych denníkoch A. a Ú. A.. Rozsudkom zo dňa 7.7.2011, č.k. 10 C 13/2007-318, súd prvého stupňa návrh vo veci samej zamietol, navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 5.224,62 €. Dôvodil, že odporca mal a má legitímne právo zverejňovať informácie o navrhovateľovi, a to i v súvislosti s jeho návštevou erotického salónu, avšak len v takej miere, rozsahu a obsahu, dokiaľ nimi nedovoleným spôsobom nezasiahne do jeho osobnostných práv chránených zákonom, Ústavou alebo Dohovorom. V týchto článkoch sa neuvádzajú tvrdenia, že navrhovateľ v erotickom klube vyhľadával sexuálne služby, ktoré mu mali byť poskytnuté. Pravdou zostáva, že navrhovateľ bol nasnímaný videokamerou na mieste, kde ľudia obyčajne spravidla chodia za účelom sexuálnych služieb. Tvrdenia navrhovateľa o spájaní jeho osoby s využívaním erotických služieb predmetnými článkami preukázané neboli. Osoba navrhovateľa sa spája len s informáciou, že bol v erotickom podniku, ktorého celkový vonkajší vzhľad, svetelné reklamy a vnútorné zariadenie klubu, jednoznačne museli odzrkadľovať, že zábavný podnik nie je pivárňou. Tvrdenie navrhovateľa o tom, že nevedel, že sa nachádza v zariadení tohto typu, považoval za účelové; sám sa vystavoval riziku, že bude niekým opoznaný a je tým ohrozená jeho vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti ako pedagóga a verejného činiteľa. Navrhovateľ je verejne činnou osobou, v čase návštevy uvedeného zariadenia a aj v čase rozhodovania súdu bol riaditeľom J. Š. J. C. Z. V. A., zároveň bol predsedom U. J. M. C., predsedom U. J. V. A. a okolie a najmä členom R. N. C. A. M. C., členom C. P. A. M. C. Z. E. a členom predsedníctva J. U. A. Z. V. A.. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Pritom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity navrhovateľa, ale objektívne hľadisko. V danom prípade existenciu závažnej ani značnej ujmy súd nezistil. Navrhovateľ je naďalej riaditeľom J. Š. Z. V. A., naďalej mu dôverujú rodiča, žiaci, kolegovia, pedagógovia, priatelia a manželka. Okresný súd v Dunajskej Strede rozhodol neskôr (v roku 2011) ako Okresný súd Bratislava I. rozhodol rozsudkom v prejednávanej veci (v roku 2009). Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu v Dunajskej Strede nevyplýva, či vôbec a ako sa vyporiadal s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I., napriek skutočnosti, že sa tento rozsudok v spise nachádza (č.l. 225 a nasl. spisu). Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 18.7.2012, sp.zn. 24 Co 252/2011, rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil, vo výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume tam uvedenej, ako aj náhradu trov odvolacieho konania. Dôvodil nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.12.2009, sp.zn. II. ÚS 152/2008, vo vzťahu k slobode prejavu. Po vykonaní testu proporcionality medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti, po zodpovedaní na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO, dospel k záveru, že nie je žiaden dôvod na obmedzenie slobody prejavu odporcu, nakoľko jeho konaním nedošlo k takému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, ktoré by si nejaké obmedzenie vyžadovalo, žeby odôvodňovali zásah do slobody prejavu odporcu. Vyhovením návrhu by bola intenzita zásahu do práva odporcu na slobodu prejavu podstatná, pretože išlo o články dotýkajúce sa otázok verejného záujmu, kritiky správania sa navrhovateľa ako verejne činnej osoby. Odporca je vydavateľ regionálneho periodika, informácie boli zverejnené na stránke www.youtube.com a v iných médiách, spravodajské informácie boli doplnené o spoločenskú kritiku vo forme otvoreného listu; odporca o navrhovateľovi neuviedol žiadne nepravdivé informácie. Pokiaľ by aj súd dospel k záveru, že konaním odporcu došlo k neprimeranému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, neznamenalo by to automaticky, žeby navrhovateľovi vzniklo aj právo na požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenie, že uvedeným neoprávneným zásahom odporcu došlo v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti, a že teda boli naplnené podmienky ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. pre výnimočné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pripomenul závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 15/2003, podľa ktorého pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukážu reakcie svedčiace o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rozhodol neskôr (v roku 2012), ako rozhodol odvolací súd v prejednávanej veci rozsudkom v poradí prvým (rok 2011). Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Trnave nevyplýva, či vôbec a ako sa s daným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave vyporiadal, napriek skutočnosti, že sa tento rozsudok v spise nachádza (č.l. 353 a nasl. spisu). Vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 9 C 126/2006 sa navrhovateľ M.. U. T. (ďalej len navrhovateľ) proti odporcovi Petit Press, a.s., Bratislava (ďalej len odporca) návrhom na začatie konania podaným dňa 18.12.2006 domáha ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 2.300.000,-- Sk, ako aj náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že odporca ako vydavateľ dvoch (z piatich) celoštátych denníkov A. a Ú. A., ktorých predajnosť na trhu celoštátnych denníkov predstavuje 20 % - 25 %, v rokoch 2005/2006 [dňa 20.3.2006 (v Ú. A.), 28.11.2006 (v Ú. A., A.), 4.12.2006 (v Ú. A.), 11.12.2006 (v Ú. A.)] pravidelne zverejňoval nepravdivo a nevyberaným spôsobom články poškodzujúce práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a jeho súkromia; v zásahu pokračoval dňa 19.12.2006, 20.12.2006, 22.12.2006, 5.1.2007, 13.1.2007, 15.1.2007, 3.12.2008. Odporca evidentne v článkoch uvádzal, že ho nasnímali v erotickom klube so svojím kolegom v auguste 2005. Autorom článkov bol L. K. alebo K. B. M. (manželka jeho syna). Samotný L. K. a Á. Q., boli rozhodnutím celoštátnej etickej rady A., ktorej členom je aj sám, vylúčení z A.. Mal za to, že všetky články boli vydané zrejme v priamej súvislosti s predvolebným bojom na komunálnej úrovni a mali za cieľ poškodiť ho ako kandidáta do Mestského zastupiteľstva v V. A., ako aj opätovne kandidujúceho a zvoleného primátora v V. A. (všetci kandidáti za A.); išlo pravdepodobne o nevyberaný politický boj, keď sa skupina osôb okolo neúspešnej protikandidátky na post primátora v V. A. snažila poškodiť kandidátov za A., najmä meno opätovne zvoleného primátora prostredníctvom poškodenia mena osôb, ktoré sú s ním politicky spájané. Stal sa obeťou politického boja, jeho meno bolo len využité a použité ako prostriedok útoku. Zdôraznil, že audiovizuálny záznam sa dostal mimo útvaru osobitného určenia Policajného zboru (kukláči) jedine nelegálnou cestou. To svedčí o tom, že záujem zdiskreditovať navrhovateľa v rovine regionálneho politického boja bol veľký a nevyberal si žiadne prostriedky. Z uvedeného dôvodu je zásah do jeho práv na ochranu osobnosti o to závažnejší. Opätovne ho poškodzujú aj v regionálnom periodiku. Rozsudkom zo dňa 2.3.2012, č.k. 9 C 126/2006-303, súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 6.600,-- € a vo zvyšku návrh zamietol; odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania, nahradiť trovy konania štátu v sume vo výroku rozsudku presne uvedenej. Dôvodil, že zásah do osobnostných práv navrhovateľa publikáciou série článkov zo dňa 31.10.2005, 20.3.2006, 28.11.2006, 4.12.2006, 11.12.2006, 19.12.2006, 20.12.2006, 22.12.2006, 5.1.2007, 13.1.2007, 15.1.2007, 3.12.2008, bol objektívne spôsobilý privodiť mu závažnú ujmu na jeho osobnostných právach; ujmu preukázal v rovine pracovnej a rodinnej. Súd zohľadnil tú skutočnosť, že pôvodne bola nosnou informáciou o návšteve v erotickom klube videonahrávka, ktorá bola zverejnená na internete, pričom nebolo preukázané, žeby jej zverejnenie bolo možné pričítať zavineniu odporcu a až následne sa nosnými stali informácie v článkoch publikovaných v periodikách čítaných značným počtom čitateľov. Už samotná nahrávka mala značnú sledovanosť, čo vyplýva z článku v A. zo dňa 28.11.2006, že video v tom čase videlo asi 1.300 ľudí; nahrávka spôsobila, že navrhovateľ musel čeliť problémom najmä v pracovnej oblasti, čo vyplýva aj z článkov z 11., 19. a 20.12.2006. Následné publikovanie série článkov umocnilo zásahy do tejto oblasti života a spôsobilo zásah do sféry rodinnej. Články zo dňa 31.10.2005, 20.3.2006, si s navrhovateľom mohol spojiť podstatne menší okruh čitateľov, než pri ďalších článkoch, keďže meno navrhovateľa v nich nebolo priamo uvedené a v tom čase ešte nebola na internete sprístupnená predmetná nahrávka. Uvedená séria článkov prehĺbila do značnej miery dopad predmetnej kauzy na uvedené oblasti navrhovateľovho života a musel vynaložiť zvýšené úsilie, aby zásah bol čo najmenší. Nepreukázal ujmu spôsobenú uverejnením článkov v príčinnej súvislosti s negatívnym vývojom jeho politickej kariéry, keď uverejnenie nahrávky na internete tesne pred komunálnymi voľbami nebolo spôsobené konaním odporcu. Z dokazovania vyplynul síce zrejmý negatívny vzťah L.. K. k navrhovateľovi za jeho vylúčenie z A., avšak tiež vyplynulo, že L.. K. bol autorom dvoch článkov pred zverejnením videa a potom len článkov z 11.12.2006 a 8.1.2007. Aj keď väčšinu článkov písala jeho príbuzná K. B. M., nebolo preukázané, žeby tieto boli písané a zverejňované odporcom z politických dôvodov. Uverejnenými článkami vznikla navrhovateľovi ujma, v značnej miere bola znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti tak, ako to predpokladá § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odstrániť následky neoprávneného zásahu odporcu do osobnostnej sféry navrhovateľa je možné vzhľadom na dĺžku a intenzitu zásahu len priznaním satisfakcie vo forme nemajetkovej ujmy, pretože iná forma zadosťučinenia vzhľadom na odstup času a záujem o vyhnutie sa znovuoživeniu uvedenej kauzy nie je spôsobilá eliminovať negatívny dopad predmetných článkov. Nepriznal navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v uplatňovanej výške (76.346,01 €), ale za primeranú náhradu považoval sumu 6.000,-- €. Konanie nie je právoplatne skončené. Druhostupňový odvolací súd Hlavného mesta Maďarskej republiky zo dňa 5.6.2008, sp.zn. 2.Pf.20.204/2008/4, vo veci žalobcu v I. rade T. U., trvale bytom V. A., Slovenská P., v II. rade J. Y., trvale bytom V. A., Slovenská P., proti odporcovi „. J., K., v spore o porušení práva na ochranu osobnosti, nezasiahol do tej časti rozsudku prvostupňového súdu, voči ktorej nebolo podané odvolanie a tú časť, voči ktorej bolo podané odvolanie, potvrdil. Zaviazal odporcu do 15 dní zaplatiť žalobcom každému 15.000,- HUF ako trovy druhostupňového konania. Žalobcovia sa domáhali ochrany osobnosti viažucej sa ku cti a k dobrému menu na tom skutkovom základe, že odporca vo svojom novinovom článku s názvom „C. A. (Z. K. A. N. Z.) zverejnenom v denníku „G. dňa 29.11.2006 vydávanom odporcom a v článku, ktorý vyšiel pod rovnakým názvom v internetovom denníku nol.hu prevádzkovanom odporcom, a nepravdivým tvrdením novinového článku na základe policajného záznamu v erotickom klube „M.“ v L. zvečňujúci ich - v prípade žalobcu v II. rade „v jednoznačnej pozícii“ v prípade žalobcu v I. rade v dámskej spoločnosti. Súd prvého stupňa svojím rozsudkom zistil, že odporcovia porušili právo žalobcov v I. a II. rade k ochrane dobrej povesti a ľudskej dôstojnosti, odporcovi zakázal pokračovať v ďalšom protiprávnom konaní a zaviazal ho, aby v rámci poskytnutia zadosťučinenia žalobcom za zistené porušenie práva vyjadril svoju ľútosť v súkromnom liste, žalobcov oprávnil k zverejneniu listu, zaviazal odporcu, aby do 15 dní zaplatil žalobcom istinu každému po 750.000,- HUF a úroky z omeškania prislúchajúce k tejto istine počítané od 29. novembra 2006 do zaplatenia, ako aj trovy konania; v prevyšujúcej sume žalobu zamietol. Súd uviedol, že česť nie je ničím iným, než spoločenským posudzovaním danej osoby a vo vytváraní daného posudzovania zohráva značnú úlohu názor občanov, vytváraný o jednotlivcoch, keď tento názor môže byť vyjadrený aj v slovnej aj písomnej forme a v akejkoľvek forme hodnotiaceho úsudku. Urážka na cti je spôsobená oznámením nepravdivých faktov alebo faktov, ktoré vykresľujú skutočnosť v nepravdivom svetle, čo zároveň môže mať za následok aj naštrbenie dobrej povesti. Odporca vyvolal v čitateľoch dojem, ako by boli našli žalobcu v II. rade počas uskutočňovania sexuálneho aktu, kým žalobcu v I. rade ako by boli našli v spoločnosti dámy, ktorá tieto služby poskytuje. To však nezodpovedá skutočnosti, faktické tvrdenia sú nepravdivé, tým sú spôsobilé na to, aby znevýhodňujúcim spôsobom ovplyvnili spoločenské posúdenie žalobcov. Nestotožnil sa s obranou odporcu v tom, že pojednával o prípade, ktorý už bol uverejnený v slovenskej tlači, resp. že bolo nesporné, že žalobcovia sa dostavili neskoro večer do pohostinského zariadenia s pochybnou povesťou, pričom výraz „v jednoznačnej pozícii“ je takým vyjadrením názoru, ktorý nie je spôsobilý znevýhodňujúco ovplyvniť posudzovanie žalobcu. Súd dôvodil, že protiprávne konanie je možné uskutočniť aj odovzdávaním ďalej informácií získaných od iných, teda odporcu nezbavuje zodpovednosti, že informoval o tom, čo prevzal zo slovenských novín. Výraz „v jednoznačnej pozícii“ je bezpochybne faktickým tvrdením a posudzujúc ho spolu s kontextom a v súvislosti s nadpisom je spôsobilé na negatívne ovplyvnenie posudzovania žalobcu v II. rade. Zdôraznil, že obaja sú riaditeľmi škôl, takže s ich funkciami je spojená zvýšená spoločenská pozornosť a očakávania spoločnosti, že zohrávajú úlohu aj v slovenskom verejnom živote. Odvolávanie sa odporcu na slobodu prejavu nie je odôvodnené, lebo výrazy „nezameniteľná pozícia“ respektíve „dámska spoločnosť“ pre priemerného čitateľa znamenajú jednoznačne to, že žalobcovia aj využili služby L. zábavného podniku. Práve toto nie je názorom, ale faktickým tvrdením, ktoré nezodpovedá skutočnosti a spoločne s ostatnými časťami článku porušuje právo žalobcov na ochranu ich osobnosti. Podľa čl. 8 ods. l Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia, korešpondencie. Podľa čl. 10 ods. l veta prvá a druhá, ods. 2 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice (ods. l veta prvá a druhá). Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádza nepokojom, zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (ods. 2). Podľa čl. 4 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len Listina vo všetkých tvaroch) povinnosti možno ukladať iba na základe zákona a v jeho medziach a len pri zachovaní základných práv a slobôd (ods. 1). Medze základných práv a slobôd možno za podmienok ustanovených Listinou upraviť iba zákonom (ods. 2). Pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať na iné účely, než na ktoré boli ustanovené (ods. 4). Podľa čl. 10 Listiny každý má právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (ods. l). Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (ods. 2). Každý má právo pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe (ods. 3). Podľa čl. 17 ods. l, ods. 2, ods. 4 Listiny sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (ods. l). Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (ods. 2). Sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia, ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejnú bezpečnosť, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ods. 4). Podľa čl. 12 ods. l Ústavy Slovenskej republiky (ďalej Ústava vo všetkých tvaroch) ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa čl. 13 ods. l písm. a/, ods. 3, ods. 4 Ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (ods. l písm. a/). Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky (ods. 3). Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (ods. 4). Podľa čl. 19 Ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (ods. l). Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (ods. 2). Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe (ods. 3). Podľa čl. 26 ods. l, ods. 2 veta prvá, ods. 4 Ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (ods. l). Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (ods. 2 veta prvá). Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ods. 4). Podľa čl. 46 ods. l Ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa § 154c ods. l Ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Podstatou sporu je konflikt medzi Ústavou, Dohovorom a Listinou garantovanou slobodou prejavu odporcu a tiež nimi garantovaným právom na ochranu osobnosti (cti, dôstojnosti, súkromia) navrhovateľa; protichodné práva a záujmy, ktoré majú rovnakú hodnotu. Podstatou rozhodovania je hľadanie vyváženého vzťahu medzi právom na ochranu cti, dôstojnosti, súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a právom na informácie na strane druhej. Každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/2009, PL. ÚS 22/2006, m.m. PL. ÚS 6/2004, III. ÚS 34/2007, IV. ÚS 107/2010). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, pokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca k popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/2009, PL. ÚS 7/2006). V niektorých situáciách musí sloboda prejavu ustúpiť. Obmedzenia musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka), ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných osôb, vrátane odporcu, alebo štátu. Obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t.j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m.m. I. ÚS 4/2002, I. ÚS 36/2002, I. ÚS 193/2003, IV. ÚS 107/2010). Podľa judikatúry ESĽP sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49). Riešenie konfliktu medzi právom na slobodu prejavu a právom na ochranu osobnosti vyžaduje, aby súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu zvážil význam proti sebe stojacich záujmov, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým. ESĽP uznáva, že súkromné životy verejne známych osôb sa stali veľmi lukratívnou komoditou pre určité odvetvia médií. Zverejňovaním správ o týchto osobách prispieva k množstvu informácií dostupných verejnosti, nepochybne ťažia z ochrany čl. 10 Dohovoru. Napriek tomu táto ochrana môže ustúpiť požiadavke čl. 8 Dohovoru, keď predmetné informácie majú súkromný a intímny charakter a nie je žiadny verejný záujem ich šíriť. Novinárska sloboda prejavu musí ustúpiť právu na ochranu súkromného života fyzickej osoby, hoci aj verejne činnej osoby, spoločensky známej v prípadoch, keď masovokomunikačné prostriedky informujú verejnosť o súkromnom živote a aktivitách fyzických osôb na základe rovnakej skutočnosti za účelom napr. vyvolávania senzácie, neustálej diskreditácie fyzických osôb, zvýšenia sledovanosti masovokomunikačného prostriedku, bez toho, aby sledovali legitímny cieľ prispieť k debate o otázkach verejného záujmu (rozsudok ESĽP vo veci Von Hannover v. Nemecko z 24. júna 2006; Kmec, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, l. vydání 2012, str. 910, 911). ESĽP nikdy výslovne nezostavil jasný „rebríček“ osôb verejného záujmu. Možno však vyvodiť, že na jeho vrchole stoja politici (členovia vlády, celoštátni, či regionálni politici, kandidáti vo voľbách), ktorí musia zniesť väčšiu mieru kritiky svojej osoby. Na najnižšom stupni stoja radoví občania, ktorí nezastávajú žiadnu osobitnú verejnú funkciu ani inú významnú úlohu v spoločnosti, ktorým sa dostáva najväčšia miera ochrany. Politik sa nevyhnutne a vedome vystavuje pozornej kontrole svojich činov zo strany novinárov i zo strany občanov a musí mať vyššiu mieru tolerancie. Na druhej strane musí mať možnosť prezentovať svoj uhol pohľadu a brániť sa, pokiaľ má za to, že uverejnené informácie spochybňujúce jeho osobu sú napr. lživé a mohli by pomýliť verejnú mienku. Podľa názoru ESĽP je teda vhodné vytvoriť spravodlivú rovnováhu medzi privilégiom daným novinárom vyjadrovať sa kriticky k činom politikov a právom politikov mať možnosť na túto kritiku odpovedať a chrániť svoju povesť. Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, teda politikov. V rámci testu proporcionality je potrebné skúmať KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (na súkromie) vykonal. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, osobitne pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick proti Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. V predmetnej veci je odporcom vydavateľ A., denníka s celorepublikovou pôsobnosťou a denníka Ú. A., predovšetkým s regionálnou pôsobnosťou; odporca má teda privilegované postavenie, zvýšenú ochranu, ktorú súd prvého stupňa i odvolací súd zohľadnil. Neodopiera mu privilegované postavenie, avšak nemôže požívať ochranu vtedy, ak svoje postavenie zneužil, o čo ide v prejednávanej veci. O tom, že informoval verejnosť o „V. A. O. J. V. A. ... ktorých nedávno pristihli jemne povedané v dosť nedôstojných podmienkach - v jednom bordeli ...“ dňa 26.8.2005 bez uvedenia ich mena, odporca informoval vo svojich denníkoch už dňa 31.10.2005 (U. A.) a dňa 20.3.2006 (C. A. E. I. na M.). Všetky následné články (do konca roku 2008) jednoznačne obsahovali už mená navrhovateľa a jeho kolegu U.. T.. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu zverejnením prvých dvoch článkov (bez uvedenia mien), najviac prvého článku s menami oboch pedagógov dňa 28.11.2006 (celkom v poradí tretí článok) v denníku A. a v denníku Ú. A., u navrhovateľa ako kandidáta na poslanca M. J.E. Z. V. A., riaditeľa W. Á. Z. Z. V. A., člena a funkcionára A., po komunálnych voľbách dňa 2.12.2006 poslanca M. J. Z. V. A., riaditeľa W. Á. Z. v V. A., člena a funkcionára A., postačilo a bolo dané zadosť právu odporcu šíriť informácie, právu na slobodu prejavu a právu verejnosti na získanie informácií. Povinnosti a zodpovednosť novinárov sa vzťahuje nielen na šírenie informácií, ale aj na spôsob, čas, v akom sú tieto informácie získané, na obsah zverejnenej informácie. Ak ale články zverejní viac ako desať krát za sebou v trvaní takmer 4 roky, bez podstatnej zmeny obsahu, bez zmeny skutkového základu, odôvodnenej potreby a bez preukázania celospoločenskej potreby mnohonásobného zverejnenia tých istých informácií, takéto správanie odporcu nie je naplnením práva na slobodu prejavu, na šírenie informácií, práva verejnosti na prístup k informáciám, pretože toto bolo naplnené už pri prvom zverejnení článku (31.10.2005), ale je ho možné vnímať už len ako zneužívanie „slobody prejavu“ a porušovanie novinárskej etiky. Neobstojí tvrdenie odporcu v tom, že v čase uverejnenia prvých dvoch článkov videozáznam sa nenachádzal na internete a že teda o ňom nevedel. Z obsahu článkov nepochybne vyplýva opak; že o videozázname a čo obsahuje vedel už v danom čase. Na tomto mieste je potrebné pre úplnosť uviesť nasledovné. Nemožno odporcovi uložiť zodpovednosť za zverejnenie daného videozáznamu na širokej verejnosti dostupnom mieste. V konaní zostalo nepochybne preukázané, že dňa 26.8.2005 v priestoroch erotického klubu M. N. &. A. C. Z. L. bol vykonaný audiovizuálny záznam z represívno-bezpečnostnej policajnej akcie, na ktorom boli nasnímaní poškodení poslanci M. J. Z. V. A. M.. U. T. Q. P.. Y. J.. Záznam z policajnej akcie bol následne neznámou osobou zverejnený; na základe znaleckého posudku kriminalisticko-expertízneho ústavu bolo ustálené, že záznamy z internetu sú zhodnými so záznamom na kazete z represívno-bezpečnostnej akcie a sporná časť záznamu na videokazete je po obrazovej a zvukovej stránke rovnaká s obsahom súboru video. Navrhovateľ spolu s M.. U.P. T. sa nachádzali v bare pri stole, kam vtrhli „kukláči“, riadili sa ich pokynmi, príslušníci polície vykonali kontroly osôb; niekoľko minút ležali na zemi. Uznesením Ministerstva vnútra SR, Sekcia kontroly a inšpekčnej služby Bratislava, zo dňa 24.9.2007, ČVS:ÚIS-2/KOK-SV-2007, bolo prerušené trestné stíhanie pre prečin neoprávneného nakladania s osobnými údajmi podľa § 374 ods. l písm. b/, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona, ktorého sa dopustil doposiaľ neznámy príslušník PZ, pretože sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie. V konaní ďalej zostalo nepochybné, že autorom všetkých článkov je L. K., ktorý bol v roku 2004 vylúčený z A., keď členom etickej komisie bol aj M.. U. T., Q. K. B. M.. Žiadni iní zamestnanci odporcu, či už stáli alebo externí, o zverejnenom zázname z policajnej akcie neinformovali, nehodnotili ho, ani žiadni iní vydavatelia na území Slovenskej republiky (okrem týždenníka R. s rovnakým autorom článku). To však nič nemení na skutočnosti, že videozáznam sa zo štátneho orgánu dostal pred verejnosť neoprávnene a že teda v tomto prípade verejnosť nemala právo takúto informáciu vôbec dostať. Ak sa napriek tomu videozáznam na verejnosť dostal bez zavinenia odporcu, odporcovi svedčalo právo realizovať slobodu prejavu. V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu odporcu na zákonnom podklade, ktoré tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Vyššie uvedené dáva súčasne odpoveď na otázku, O KOM, KEDY, AKO boli všetky inkriminované články (po dni 28.11.2006 do roku 2008; ďalej len inkriminované články) a do koho osobnostnej sféry odporca zasahoval. Inkriminované články sa nepochybne (nezameniteľne) týkali (aj) navrhovateľa, bol označený menom, funkciou, miestom výkonu funkcie, tieto stále podsúvali čitateľovi presvedčenie, že navrhovateľ bol v erotickom klube za účelom využitia erotických služieb a boli objektívne spôsobilé svojím obsahom, spôsobom, intenzitou, rozsahom, ohlasom, dĺžkou zásahu, vyvolať negatívny zásah do osobnostnej sféry navrhovateľa. ESĽP pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok z 27.februára 2001). V prejednávanej veci neboli v inkriminovaných článkoch informácie týkajúce sa navrhovateľa uverejnené formou faktov, ale formou hodnotiaceho úsudku, ktorý nevychádza z dostatočného faktického základu (žeby navrhovateľ využíval erotické služby a za tým účelom zariadenie navštívil). ČO bolo obsahom inkriminovaných článkov. Články opakovanie „podsúvali“ čitateľovi, že navrhovateľ bol v erotickom zariadení za účelom využitia erotických služieb, pričom ale odporca neuniesol dôkazné bremeno, žeby tomu tak bolo; obsah článkov nebol v súlade so skutočnosťou vyplývajúcou z videozáznamu. KDE boli inkriminované články uverejnené. Kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Inkriminované články boli uverejnené v denníkoch odporcu s celoslovenskou pôsobnosťou, o vysokom náklade, ktorých autorom bol len L. K. a jeho príbuzná K. B. M.; žiaden iný zamestnanec odporcu žiadnym článkom na základe danej videonahrávky do denníka neprispel, resp. nebol uverejnený. Odporca ani len netvrdil, žeby (len) tieto osoby mali ním vyslovene poverenie na daný videozáznam reagovať takým spôsobom. Odporca dostatočným spôsobom nepreukázal, ani len netvrdil, prečo stále niekoľko rokov informoval čitateľov o tom istom, v čom spočíval verejný záujem, v čom spočívala neustála, podľa jeho názoru, potreba sociálnej diskusie; tento spôsob, táto potreba nevyplýva ani z obsahu spisu. Odporca, ktorý má ako vydavateľ denníka A. a F. A. s celoslovenskou pôsobnosťou pri ochrane slobody prejavu v zmysle judikatúry ESĽP i Ústavného súdu Slovenskej republiky privilegované postavenie, pokračoval inkriminovanými článkami v tomto periodiku v uverejňovaní informácií o navrhovateľovi, verejne činnej osobe, ktoré už od decembra 2006 stratili na postavení veci dôležitého verejného záujmu a naopak odporca neoprávnene zasahoval do súkromného, osobného, intímneho, spoločenského života navrhovateľa. Všetky ďalšie články potom zostali len v rovine osočovania, urážania, neustále obnovovanej senzácie, diskreditácie, dehonestácie osoby navrhovateľa, v rozpore s dobrou vierou, novinárskou etikou a dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka); tieto sa prelínajú celým právnym poriadkom. Pojem dobré mravy zákonodarca nedefinuje, ide však o vzájomnú slušnosť, ohľaduplnosť, vzájomné rešpektovanie sa, korektné chovanie. V konaní pred súdom prvého stupňa bolo nepochybne preukázané, že konaním odporcu bola v značnej miere znížená česť, dôstojnosť navrhovateľa, jeho vážnosť v spoločnosti, v rodine, v profesnom živote. Zvoleným spôsobom odporca prekročil Ústavou, Listinou, Dohovorom mu garantovanú slobodu prejavu a medzi neoprávneným zásahom odporcu a porušením osobnostných práv navrhovateľa je daná priama príčinná súvislosť. Ako bolo uvedené, výsledky vykonaného testu proporcionality odôvodňujú záver o tom, že zásah do slobody prejavu odporcu bol primeraný. V prejednávanej veci odvolací súd zvážiac význam proti sebe stojacich záujmov dospel k záveru, že bez poskytnutia ochrany navrhovateľovi by bola bezdôvodne daná prednosť slobode prejavu pred právom na ochranu osobnosti. Odporca opakovane niekoľkonásobne takmer štyri roky informoval verejnosť o tom istom, pričom išlo o nepravdivé, pravdu skresľujúce informácie; obsah článkov vyplývajúcich z videozáznamu nezodpovedal informáciám na videozázname. Navrhovateľ ako verejne činná osoba, politik na regionálnej úrovni, nevyužíval sexuálne služby, nevykonával sexuálne aktivity, bol oblečený, v jeho blízkosti boli fľaše piva, v okamihu vykonania videozáznamu v jeho blízkosti sa nenachádzali osoby poskytujúce sexuálne služby, ani sa nezabával s takýmito osobami. Články (už v jeho nadpise) naopak vykresľovali navrhovateľa ako prijímateľa týchto služieb. Z článkov vyplýva, že nešlo o vyjadrenie myšlienky, o formu sociálnej diskusie s prvkami verejnej kritiky, navrhovateľ nebol v neprimeranej situácii, boli uverejnené nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce údaje o účele návštevy erotického klubu. Nadpisy článkov a ich obsah majú charakter faktického tvrdenia, ktoré nezodpovedá skutočnosti, že navrhovateľ spolu s kolegom M.. U. T. navštívili erotické zariadenie s úmyslom využiť jeho služby. Treba prisvedčiť odporcovi v tom, v súlade s názorom súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu v rozsudku v poradí prvom, že navrhovateľ a jeho kolega M.. U. T. vedeli o tom, kam idú dňa 26.8.2005, do akého zariadenia. Bolo však neprimerané zverejňovanie článkov presahujúcich počet prvé tri; nasledujúce už nemôžu byť považované za prispenie k sociálnej diskusii všeobecného spoločenského záujmu, s prvkami verejnej kritiky, pretože sa tak už stalo v predchádzajúcich článkoch. Cieľom kritiky má byť náprava určitého negatívneho javu (okolnosti alebo správania sa), čo bolo naplnené maximálne prvými tromi článkami; nie však urážka, poníženie, zosmiešnenie, škandalizácia, zneváženie dôstojnosti, vážnosti, navrhovateľa, čo bolo naplnené opakovaním tej istej informácie na rovnakom skutkovom základe k tej istej osobe všetkými ďalšími (následnými) článkami. Z nasledujúcich článkov vyplýva záujem autorov článkov oživovať pamäť čitateľov na deň 26.8.2005, kedy bol navrhovateľ a M.. U. T. nasnímaný kamerou pri policajnom zákroku v danom erotickom klube; čím bolo zneužité právo na slobodu prejavu a musí ustúpiť právu na ochranu osobnosti. Čo sa týka odvolacieho dôvodu odporcu o nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa v zmysle nesplnenia podmienok § 157 ods. 2 O.s.p. odvolací súd opakuje dôvody uvádzané už vo svojom rozsudku v poradí prvom. Je síce pravdou, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, avšak táto judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, vrátane takého, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súd musí odpovedať na podstatné a právne významné skutočnosti a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie ich existencie, inak by sa dostal mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktorý proces je chránený nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale i čl. 6 ods. 1 Dohovoru s tým, že súčasťou obsahu týchto základných práv je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo väzbe s predmetom konania (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 119/2009, III. ÚS 95/2006, III. ÚS 260/2006). Preskúmaním tejto časti odvolacieho argumentu odporcu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku rozsiahlym spôsobom rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a precízne uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery i adekvátne vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd preto v tejto časti argumentácie odporcu dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako celok spĺňa požiadavky zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka konania (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 165/2011). Odvolací súd v predmetnej právnej veci nepostupoval spôsobom zvoleným Krajským súdom v Trnave vo veci vedenej pod sp.zn. 11 Co 68/2007 (vec týkajúca sa Okresného súdu Dunajská Streda pod sp.zn. 9 C 13/2007), a pri rozhodovaní z neho nevychádzal. V danej veci odporcom bol vydavateľ (len) regionálneho týždenníka R. (G. C., A.. A. P..U..). Krajský súd v Trnave nehodnotil chovanie odporcu v nadväznosti na všetky ním uverejnené články (od 12.12.2006 až do 7.10.2007), osobitne že odporca nerešpektoval rozhodnutie súdu o nariadení predbežného opatrenia v apríli 2007, ktorým odporcovi zakázal zdržať sa zásahov do práv na ochranu osobnosti navrhovateľa formou zverejňovania akýchkoľvek informácií v periodickej tlači ním vydávanej v súvislosti s audiovizuálnym záznamom v erotickom klube M. N. &. A. C. Z. L. a ďalej zasahoval do práv navrhovateľa na ochranu osobnosti. Okrem toho nevysvetlil, či vôbec a akým spôsobom pri rozhodovaní sa vyporiadal so skoršími rozhodnutiami (Okresného súdu Bratislava I. vo veci vedenej pod sp.zn. 11 C 241/2006, Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp.zn. 7 Co 204/2010); tiež s rozhodnutím súdu v Maďarskej republike. Z podobných dôvodov aj vec vedená na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn. 10 C 13/2006 nemohla ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu v prejednávanej veci. Navrhovateľom bol M.. U. T. a vec sa vzťahovala k vydavateľovi regionálneho týždenníka R. a k jeho chovaniu v období od 12.12.2006 do 2.1.2007; rovnako nevysvetlil, či vôbec a akým spôsobom pri rozhodovaní sa vyporiadal so skoršími rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava I., Krajského súdu v Bratislave (v odseku vyššie uvedenými); tiež s rozhodnutím súdu v Maďarskej republike. Zhodne so súdom prvého stupňa aj odvolací súd pri rozhodovaní zohľadnil rozhodnutie súdu v Maďarskej republike hoci tento postupoval podľa práva platného na území Maďarskej republiky a na jej území poskytol navrhovateľovi ochranu. Rovnako nebolo možné zohľadniť rozhodnutia Okresného súdu v Dunajskej Strede a Krajského súdu v Trnave v otázke náhrady nemajetkovej ujmy. Tým viac, keď vo vzťahu k navrhovateľovi P.. Y. J. Krajský súd v Trnave vychádzal zo zákonných zásad v minulom období, t.j. spred roka 1951, ktoré je pre aktuálny právny stav v právnom poriadku Slovenskej republiky neakceptovateľné. Podľa § 13 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (ods. l). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. l najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ods. 2). Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ods. 3). Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom teda predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok: 1/ morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúce (musí byť splnená v každom prípade), 2/ neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere (pravidelná podmienka). Zo znenia ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka („najmä preto“) treba ale vyvodiť, že súdu nebráni nič v tom, aby (in concreto) prihliadol pri svojej úvahe o priznaní zadosťučinenia v peniazoch príp. i k iným aspektom konkrétneho prípadu. To platí ale len za predpokladu, že tieto aspekty budú svojím významom a váhou zrovnateľné s uvedenými podmienkami zákonom výslovne stanovenými. Zadosťučinenie v peniazoch plní len podpornú (subsidiárnu) funkciu, nastupuje vždy až potom, keď sa morálne zadosťučinenie ukázalo (úplne alebo sčasti) nepostačujúce. Jeho výnimočnosť spočíva v tom, že jeho použitie prichádza do úvahy len v tých kvalifikovaných prípadoch, keď došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Občiansky zákonník neustanovuje pre vznik občianskoprávnej sankcie vo forme zadosťučinenia v peniazoch vedľa objektívnych predpokladoch (neoprávnený zásah, vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby predstavujúce zníženie je dôstojnosti alebo vážnosti v značnej miere) žiadny subjektívny predpoklad na strane pôvodcu neoprávneného zásahu, zavinenie (či už vo forme úmyslu či nedbanlivosti). Zadosťučinenie v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, neslúžil v žiadnom prípade funkčne k náhrade vzniknutej škody. Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňažného zadosťučinenia súdom je, že sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nejaví s ohľadom na okolnosti prípadu postačujúcimi. Teda ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno z nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť, že v dôsledku neoprávneného zásahu došlo ku zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere. Nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti či vážnosti fyzickej osoby v značnej miere, ale musí byť zistené, preukázané, že k tomuto zníženiu skutočne došlo. O zníženie dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom dotknutej fyzickej osoby, možno spoľahlivo vyvodiť, žeby vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 153/2009, 5 Cdo 42/2009). Prostriedky súdnej ochrany vyplývajúce z ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka je treba vždy zvoliť v závislosti na povahe konkrétneho prípadu. Zákonodarca nevylučuje, aby sa nadväzne na okolnosti konkrétneho prípadu uplatnili samostatne alebo kumulatívne (ak si to vyžaduje ich účel); neukladá teda, aby pre úspešnosť náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bol vždy zvolený aj nárok na upustenie od neoprávnených zásahov, na odstránenie následkov už uskutočnených zásahov (morálna satisfakcia). V prejednávanej veci chovaním odporcu bola skutočne znížená dôstojnosť navrhovateľa, jeho občianska česť, jeho vážnosť v spoločnosti, v súkromí, v profesnom živote v značnej miere; od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti odporca upustil až koncom roku 2008 (až dva roky po podaní návrhu na súd). Pre odstránenie následkov týchto zásahov ako primerané zadosťučinenie preto nepostačuje upustenie od neoprávnených zásahov odporcu, zostalo by rovnako nepostačujúce odstránenie následkov už uskutočnených (dlhotrvajúcich) zásahov; namieste je len náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Možno spoľahlivo vyvodiť, žeby vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa na mieste a v postavení navrhovateľa. Náhrada nemajetkovej v peniazoch stanovená súdom prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu je primeraná. Odvolací súd ďalej potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým uložil obom účastníkom povinnosť zaplatiť trovy konania štátu ako vecne a právne správny (§ 219 ods. 1, ods. 2, § 148 ods. l O.s.p.). Totiž navrhovateľ odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa v tomto rozsahu nepodal a odporca, ktorý podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa v celom rozsahu, vôbec nenamietal vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa dotýkajúceho sa tejto časti. Na tom mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l O.s.p.). Odvolacie konanie na základe odvolania odporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti už bez ďalšieho zastavil pre späťvzatie odvolania odporcom (§ 207 ods. 3 O.s.p.). Navrhovateľovi úspešnému aj v odvolacom konaní vedenom pod sp.zn. 2 Co 339/2013 (po rozhodnutí odvolacím súdom rozsudkom v poradí prvým) priznal odvolací súd náhradu trov daného odvolacieho konania na základe vyúčtovania v sume 476,51 €, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, pričom hodnota jedného úkonu právnej pomoci je v sume 91,29 € vypočítaná z tarifnej hodnoty 2.000,-- €: za štyri úkony právnej služby a síce za vyjadrenie k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.9.2013, za vyjadrenie zo dňa 30.10.2014, za účasť právneho zástupcu navrhovateľa na pojednávaní na odvolacom súde dňa 24.9.2014, 12.11.2014, jedenkrát paušálna suma náhrad 7,81 €, trikrát paušálna suma náhrad á 8,04 € [(4 x 91,29 € = 365,16 € + 1 x 7,81 € + 3 x 8,04 € = 24,12 €; spolu v sume 397,09 € plus 20 % DPH v sume 79,42 € = 476,51 €), § 224 ods. 1, § 142 ods. 3, § 149 ods. l, § 151 ods. l, 5, 8 O.s.p.; § 1 ods. 1, 3, § 10 ods. 8, § 13a ods. l písm. c/, d/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3, § 20c vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase poskytnutia právnych služieb (od 1.7.2013)]. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania za slovo na záver zo dňa 5.11.2014, keď účastníkom bola poskytnutá reálna možnosť vyjadriť sa ešte na pojednávaní dňa 12.11.2014; tento úkon odvolací súd nepovažoval za účelne vynaložený. Rozhodnutie, majúce charakter uznesenia, o náhrade trov dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. 3 Cdo 318/2012 odvolací súd pojal do svojho rozsudku (§ 151 ods. l veta prvá, § 224 ods. l O.s.p.). Žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania pred dovolacím súdom (§ 243d ods. l veta tretia vo vzťahu k § 243c, § 146 ods. l písm. c/ O.s.p.), pretože nezavinil ani jeden z nich odmietnutie dovolania, keď dovolací súd dovolanie odmietol (len) v nadväznosti na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky. V súlade so zákonom č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia Eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. 05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.