Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/120/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2207200453 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2207200453.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov Mgr. Dušana Čima a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: RNDr. Mgr. J. E., nar. XX. W. XXXX, bytom I. O. č. XXXX/XX, X. M., zast. advokátom: JUDr. Miroslav Pekár, Krížna 52, Bratislava, proti žalovanej: NAP Kiadó, spol. s r. o., sídlom Korzo Bélu Bartóka č. 790/4, Dunajská Streda, IČO: 31442374, zast. advokátom: JUDr. Marián Zányi, Alžbetínske nám. 2, Dunajská Streda, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo 17. marca 2011 č. k. 9C/13/2007-536, IČS: 2207200453 a proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda zo 4. apríla 2011 č. k. 9C 13/2007-555, 2207200453, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa i napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania vo výške 592,44 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia k rukám advokáta žalovanej. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch 33.193,91 eur (1,000.000,- Sk) ako náhrady za neoprávnený zásah žalovanej do osobnostných práv žalobcu, za verejné poškodenie jeho občianskej cti, vážnosti a práva na súkromie, zamietol. Svoje rozhodnutie (súd prvého stupňa) právne odôvodnil použitím ustanovení § 11, § 13 O. z. (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení - Občianskeho zákonníka), čl. 26 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR (zákon č. 480/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a čl. 6 a 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 209/1992 Zb.); vecne potom názorom o potrebe zamietnutia žaloby o priznanie nemajetkovej ujmy pre jej neopodstatnenosť, keď mal z vykonaného dokazovania preukázané, že zverejnením článkov autora László Z. (zo dňa 12. 12. 2006 - „Riaditelia škôl a iní - v úzkych“, zo dňa 12. 12. 2006 - „Čo bude s R.?“, zo dňa 19. 12. 2006 - „Otvorený list T. R., riaditeľovi Základnej školy Zoltána Kodálya a J. E., riaditeľovi Gymnázia Ármína Vámbéryho“, zo dňa 22. 12. 2006 - „Prelomili sa ľady vo veci riaditeľov škôl: aj primátor B. B. súhlasí so stanoviskami Rady školy, avšak niektoré z nich považuje za ukvapené“, zo dňa 2. 1. 2007 - „Škandál sa šíri ďalej“, zo dňa 9. 1. 2007 - „Ágora. Ďalšia dvojka agitátorov“ a po podaní žaloby zo dňa 16. 1. 2007 - „Hotový bordel“, zo dňa 2. 6. 2007 - „O čom nemôžeme písať“, zo dňa 7. 10. 2008 - „Deň sviatku“) v regionálnom týždenníku Csallóköz, ktorého je žalovaná vydavateľkou, k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu síce došlo, avšak tento zásah nebol objektívne spôsobilý privodiť závažnú ujmu na právach chránených ustanoveniami zákona, nakoľko tento stav si žalobca zapríčinil vedome sám. Žalovanou spôsobená ujma nie je závažná, a preto neodôvodňuje priznanie náhrady v peniazoch. Poškodenie dobrej povesti, občianskej cti, občianskej dôstojnosti dobrého mena možno napraviť verejným ospravedlnením a uvedením faktov na pravú mieru, ktoré ospravedlnenie však žalobca nežiadal (hoci by práve ospravedlnenie splnilo svoj účel) a takéto zhojenie - napravenie povesti, cti a dobrého mena - nie je možné vykonať s vysúdenými peniazmi najmä u osoby verejne známej a činnej a u pedagóga, ktorá musí byť vzorom pre mládež. Žalobca je pritom osobou verejne známou a verejne činnou, je riaditeľom Gymnázia Ármina Vámbéryho v Dunajskej Strede, bol podpredsedom Občianskeho združenia Miklósa Kondého, členom Mestského zastupiteľstva v Dunajskej Strede, členom Krajskej rady SMK v Trnave, členom predsedníctva Základnej organizácie SMK v Dunajskej Strede a bol aj kandidátom na poslanca v parlamentných voľbách v roku 2010. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobcovi nebola spôsobená konaním žalovanej závažná ujma a napriek tomu, že jej konanie vykazuje znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv, dôstojnosť a česť žalobcu nebola vážne a takou intenzitou narušená alebo poškodená ako to vyžaduje zákon. Navyše o tom, že mu závažná ujma nebola spôsobená svedčí aj to, že naďalej je riaditeľom gymnázia, naďalej mu dôverujú rodičia, študenti, žiaci, kolegovia, pedagógovia, priatelia i regionálny SMK a v neposlednom rade aj jeho manželka. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 149 O. s. p. (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení - Občianskeho súdneho poriadku) tak, že žalovanej priznal právo na ich náhradu vo výške 5.001,94 eur a povinnosť zaplatiť ju k rukám jej advokáta v lehote troch dní od právoplatnosti uložil žalobcovi. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobcovi zaplatiť žalovanej trovy konania v sume 153,29 eur k rukám JUDr. Mariána Zányiho do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil právne použitím ustanovení § 137, § 142 ods. 1, § 149 ods. 1, § 151 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 14 ods. 5 vyhl. č. 655/2004 Z. z., ďalej len AT (o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších zmien a doplnení), keď mal súd prvého stupňa za to, že advokát žalovanej (ktorá bola plne úspešný v základnom konaní) si vyúčtoval trovy právneho zastúpenia v nesprávnej výške, nakoľko žiadal za účasť na pojednávaní konanom dňa 17. 3. 2011 (kde súd len vyhlásil rozsudok) trovy právneho zastúpenia vo výške jednej polovice odmeny. Za tento úkon priznal súd prvého stupňa žalovanej náhradu vo výške 1 základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa § 10 AT, čo predstavuje sumu 486,29 eur/ 4 = 121,57 eur plus 20% DPH plus réžijný paušál 7,41 eur, teda spolu vo výške 153,29 eur. Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa i proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby ich odvolací súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa ustanovení § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O. s. p., keď podľa neho má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, kedy je rozsudok pre nedostatok dôvodov jednak nepreskúmateľný a zároveň zmätočný, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti uzneseniu odôvodnil najmä podaním odvolania proti rozsudku. V odvolaní proti rozsudku uviedol, že súd prvého stupňa svoje teoreticko-právne vymedzenia otázky ochrany osobnosti neaplikoval, resp. nesprávne aplikoval na prejednávanú vec. Rozsudok súdu prvého stupňa považuje za tendenčný (keď konajúca sudkyňa zakomponovala do rozsudku vlastné nepatričné úvahy), nepreskúmateľný (keď napriek rozsahu 17 strán neobsahuje dostatočné zdôvodnenie všetkých právne významných skutočností), zmätočný a založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Poukázal na obsah rozsudku, z ktorého rôznych častí odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že konajúca sudkyňa namiesto nestranného hodnotenia preukázaných faktov, mnohokrát vybočuje z hraníc objektivity a subjektívne hodnotí, ba priam odsudzuje žalobcu, pričom v rozsudku vyslovuje domnienky, ktoré sú v rozpore s preukázanými faktami. Súd prvého stupňa opomenul uviesť v rozhodnutí tie citácie, ktoré sú svojou povahou a obsahom pravdepodobne najhorším zásahom do práv navrhovateľa, napr. že v článku „Hotový bordel“ žalovaná kladie na roveň odsúdenie podpory diktátorov, spoluprácou premiéra so Slovenskou národnou stranou, ktorú žalovaná považuje za „krvavo nacionalistickú bagáž ... ktorú charakterizuje žlčová nenávisť voči Maďarom a všeobecná xeno- a homofóbia“ s odsúdením pedagóga (žalobcu) bežnými ľuďmi, ktorý na otvorenej scéne naháňa pobehlice, postávajúce pri ceste. Súd prvého stupňa vôbec neanalyzoval jednotlivé výroky žalovanej na úkor žalobcu. Obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie, že ide o formu nepriamej žánrovej kritiky, s hodnotovo zafarbeným polemickým textom, preháňaním, provokáciou, avšak nie zákernou formou, pričom tzv. kritika nevybočuje zo širokých hraníc expresivity. Súd prvého stupňa sa vôbec nevysporiadal s takými závažnými výrokmi žalovanej ako napr.: „v jeho kancelárii jeho chladnička je plná ohlupujúcimi a ohlupujúcejšími alkoholmi (overiteľné) a sotva ho vidieť v úplne triezvom stave, prakticky som ho nepočul zrozumiteľne hovoriť“, „...najneúspešnejší riaditeľ gymnázia na Slovensku RNDr. J. E.“. Absentuje taktiež odôvodnenie rozhodnutia v časti ďalších podporných dôkazov účelovosti konania žalovanej, keď tí istí autori (L. Z. a V. W. Z.) zverejňovali obdobné články v ÚjSzó a SME, ktoré skutočnosti sú predmetom konania na Okresnom súde Bratislava 1 pod sp. zn. 11C/241/2006, ktoré preukazujú intenzitu a rozsah zásahu do práv žalobcu a sú dôkazom cielenej a štvavej kampane proti žalobcovi za účelom jeho, čo najväčšej diskreditácie. Súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal predloženým Etickým kódexom novinára, pričom sám autor článku potvrdil vo svojej výpovedi úmysel prezentovať tvrdenia obsiahnuté v článkoch tak, že žalobca bol v erotickom podniku za účelom vyhľadávania sexuálnych služieb. Súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými zásahmi do povesti žalobcu, a to zásahu do profesionálnej, resp. pracovnej oblasti, zásahu do osobnej povesti žalobcu a s bulvárnym ohováraním žalobcu tvrdením prakticky o požívaní alkoholu na pracovisku, resp. jeho neustálej opitosti. Autor článku nevyužíval, ale zneužíval slobodu prejavu. Skutočnosť, že žalobca ustál mediálny tlak po celkovo 26-tich článkoch mierených proti jeho osobe, nesvedčí o málo závažnom zásahu do jeho osobnostných práv, ale o množstve pozitívnych výsledkov, ktoré na jednotlivých pozíciách dosiahol. Záver súdu prvého stupňa o neexistencii závažnosti ujmy, ktorá by oprávňovala žalobcu na priznanie primeraného zadosťučinenia, preto neobstojí. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne potvrdil podľa § 219 O. s. p. a žalobcu zaviazal na zaplatenie trov odvolacieho konania. Uviedla, že žalobca bol v rámci policajnej akcie nasnímaný jednotkami osobitného určenia a neskôr bol predmetný videozáznam spustený na internete, kde sa nachádza dodnes. Noviny preto žiadny klamlivý údaj neuviedli, pravdivo informovali verejnosť, uviedli len skutočnosti, ktoré je vidieť na videozázname, ktorý sa nachádza na verejnosti. Žalobca ako politicky činná osoba požíva menšiu mieru ochrany ako osoba súkromná. Poukázala na viaceré rozhodnutia Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR - nález č. k. II. ÚS 152/08-52 z 15. 12. 2009. Odvolanie žalobcu v časti označila ako presahujúce slušnosť a morálne zásady, pričom jeho vývody a závery považuje za priamu reflexiu, že žalobca súdne konanie prehral. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za správne, vo zvyšku za ohováranie súdu (?). Žiadala o priznanie náhrady trov odvolacieho konania 592,44 eur za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu 486,29 eur plus réžijný paušál 7,41 eur + 20% DPH 98,74 eur. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba, účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiam, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok i napadnuté uznesenie, ako aj konanie im predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolania žalobcu nie sú v žiadnom prípade (ani proti rozsudku, ani proti uzneseniu súdu prvého stupňa) dôvodné, pretože napadnutý rozsudok i napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sú vecne správne, a preto je potrebné ich potvrdiť (§ 218 ods. 1 a 2 O. s. p.). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 22. mája 2012 (§ 156 ods. 1 O. s. p.), pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli v lehote najmenej 5 dní pred vyhlásením (§ 156 ods. 3 O. s. p.). Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 9C/13/2007 je ochrana osobnosti žalobcu a určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá a preskúmanie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým bola žalovanej priznaná náhrada trov právneho zastúpenia. Žalobca, odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil v podstate tým, že konanie súdu prvého stupňa má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p. je daný ak v konaní došlo k takému porušeniu procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod § 221 ods. 1 O. s. p., ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O. s. p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až 135 O. s. p.. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by sa nemohol stotožniť so skutkovými zisteniami a právnymi úvahami súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku i napadnutého uznesenia, najmä však s podstatnou časťou argumentácie, na ktorej bol založený kľúčový záver súdu prvého stupňa. I keď v podstate stačilo poukázať na ustanovenie § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., z hľadiska potreby zaujatia stanoviska i k námietkam z odvolania, odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné: Zo spisového materiálu v predmetnej veci vyplýva, že žalovaná uverejnila o žalobcovi dovedna 9 článkov, 6 z nich bolo uverejnených pred podaním žaloby (17. 1. 2007), 3 po jej podaní. Obsahovo všetky vychádzali predovšetkým z videozáznamu s názvom „R. & E. kuplerajban“ umiestneného na webovej stránke D. <K.> umiestneného tam dňa 23. 11. 2006 neznámou osobou pod nickom N.XXXX, ktorý videozáznam bol do dnešného dňa zhliadnutý 81617 užívateľmi, pričom všetky komentáre k nemu sú výlučne v maďarskom jazyku. Jedná sa o videozáznam (resp. jeho časť) nasnímaný pri represívno- bezpečnostnej akcii v erotickom klube Maxim Erotic & Swinger Club v Lehniciach dňa 26. 8. 2005. Na tomto videozázname je nasnímaný žalobca v miestnosti spoločne s ďalšími dvoma mužmi v erotickom klube, všetci traja ležiaci (či v pokľaku predklonení) na zemi na pokyn policajta, s rukami za hlavou, pričom v miestnosti s nimi sa nenachádzala žiadna iná osoba, na stole cca 6 fliaš neidentifikovateľnej tekutiny (podľa tvrdení žalobcu piva), pričom videozáznam zachytáva aj ďalšie miestnosti objektu, v ktorých sa nachádzajú dve osoby v ďalšej miestnosti na posteli, v iných miestnostiach sa nenachádzajú žiadne osoby. Na základe tohto videozáznamu potom počnúc dňom 12. 12. 2006 a končiac dňom 7. 10. 2008 uverejňovala žalovaná vo svojom týždenníku Csallóköz - Žitný ostrov články odvolávajúce sa predovšetkým naň. Jednalo sa o články s názvami „Riaditelia škôl a iní - v úzkych“, „Čo bude s R.?“, „Otvorený list T. R., riaditeľovi Základnej školy Zoltána Kodálya a J. E., riaditeľovi Gymnázia Ármína Vámbéryho“, „Prelomili sa ľady vo veci riaditeľov škôl: aj primátor B. B. súhlasí so stanoviskami Rady školy, avšak niektoré z nich považuje za ukvapené“ (uverejnený denníkom Új Szó), „Škandál sa šíri ďalej“, „Ágora. Ďalšia dvojka agitátorov“, „Hotový bordel“, „O čom nemôžeme písať“ (tento bol uverejnený v denníku Új Szó a obsahuje vyjadrenie vydavateľa Vydavateľstva NAP Y. Z.) a „Deň sviatku“. Vo vyššie uvedených článkoch žalovaná poukazovala na obsah spomínaného videozáznamu za použitia slovných spojení ako „riaditelia škôl prichytení pri dobrodružstve“, „ani ako súkromné osoby nemôžu navštevovať verejné domy s cieľom relaxácie“, „bez akýchkoľvek pochýb dokazuje, že s akým cieľom sa v neblahom verejnom dome zdržiavali“, „je zbytočné, aby sa odvolávali na prezumpciu neviny“ (všetky spojenia použité v článku zo dňa 12. 12. 2006 - Riaditelia škôl a iní - v úzkych!), „J. E. pristihnutý spolu s R. v bordeli“ (použité v článku zo dňa 12. 12. 2006 - Čo bude s R.?). V ďalších článkoch dokumentovala sled udalostí nasledujúcich po zverejnení daného videa, pričom v článku zo dňa 9. 1. 2007 - Agora. Ďalšia dvojka agitátorov - ktorý má byť listom od čitateľa - anonyma, ktorý žiada nepublikovať svoje meno z dôvodu obáv zo žalobcu - uvádza i tvrdenia ako „v jeho kancelárii jeho chladnička je plná ohlupujúcich a ohlupujúcejších alkoholov (overiteľné) a sotva ho vidieť v úplne triezvom stave“ či „prakticky som ho nikdy nepočul zrozumiteľne hovoriť“, v článku zo dňa 19. 12. 2006, ktorý je Otvoreným listom žalovanej pre T. R. a žalobcu okrem iného vyzýva verejnosť k účasti na petícii, s cieľom odvolania oboch riaditeľov a morálneho očistenia škôl. V článku zo dňa 16. 1. 2007 s názvom Hotový bordel, ktorý začína slovami „tentoraz nebude reč o T. R. a J. E., riaditeľoch škôl, ktorí sa stali známymi z návštevy v bordeli“ a končí „že ten-ktorý pedagóg na otvorenej scéne naháňa pobehlice, postávajúce pri cestách...“, žalovaná poukazuje na dianie vo verejnom živote, označujúc ho za „morálne bahno“. Vydavateľ žalovanej sa k predmetnej veci vyjadroval ešte dňa 2. 6. 2007 - v článku vydanom denníkom Új Szó, keď uviedol, že „v súvislosti s vecou budeme písať to, čo budeme chcieť, lebo rozhodnutie súd posúdil ako obmedzenie slobody tlače“. Zatiaľ poslednou zmienkou žalovanej o prejednávanej veci, či žalobcovi je článok z 7. 10. 2008 s názvom Deň smútku, v ktorom označuje žalobcu ako „najneúspešnejšieho riaditeľa gymnázia na Slovensku“ a blízku minulosť opisuje ako „jeden kupleraj“. Z odvolania žalobcu však nevyplýva nič, čím by mohla byť čo i len spochybnená vecná správnosť napadnutého rozsudku. Požiadavka na poskytnutie zadosťučinenia v peňažnej forme (na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) nemohla obstáť z dôvodov uvedených v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa a tiež i zo základného právneho dôvodu. Podľa § 13 ods. 2 O. s. p. pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Jazykovým, systematickým i logickým výkladom vyššie citovaného ustanovenia O. z. treba dospieť k záveru, že primárne účelu nápravy zásahov do práva na ochranu osobnosti slúži forma morálnej satisfakcie (i keď len s demonštratívnym výpočtom možných spôsobov reparácie neoprávnených zásahov v príslušnom ustanovené zákona) a len podporne uvažuje zákon i o možnosti inej formy zadosťučinenia, teda o satisfakcii materiálnej (vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch). Nevyhnutnou podmienkou priznania aj materiálnej satisfakcie je nielen nedostatok inej formy satisfakcie, ale aj viazanosť prípadného uplatnenia (v žalobe) a tiež priznania (v následnom rozsudku) takejto ďalšej formy satisfakcie (náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) na aspoň niektorú z foriem satisfakcie morálnej. Tento záver je potrebné vyvodiť z použitia obratu „tiež“ v ustanovení zákona, ktoré sa tu použije (ktoré potom vyjadruje závislosť - či podmienenosť - jedného z uvedených nárokov - práva na materiálnu satisfakciu - od nároku iného, teda od zistenej existencie práva aj na satisfakciu morálnu), ale aj z primárnej konštrukcie príslušného práva majúceho sa tu chrániť práve ako práva osobnostného (teda práva nehmotnej povahy zásadne nemerateľného všeobecným trhovým ekvivalentom - predstavovaným peniazmi). V prejednávanej veci nie je možné pripustiť, aby sa odstránenie následkov porušenia práva na ochranu osobnosti udialo výlučne v rovine finančného odškodnenia spôsobenej ujmy. V opačnom prípade by išlo o definovanie ceny cti i ďalších atribútov osobnosti fyzickej osoby (obdobne aj dobrej povesti právnickej osoby, § 19 ods. 2 a 3 O. z.) a tiež v prípade tzv. tlačových deliktov aj o prostriedok faktickej likvidácie porušovateľa práva na ochranu osobnosti (najmä pri zjavne neprimeraných požiadavkách na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípadoch informácií masovokomunikačných prostriedkov o rôznych spoločenských neprístojnostiach a niekedy aj ich akceptovanie) a tým aj k faktickému potlačeniu iných Ústavou zaručených práv (sloboda prejavu, právo na informácie). V tomto prípade nejde o žiaden nepodložený názor tunajšieho súdu, ale o výklad rozhodnej právnej úpravy aj za pomoci prameňov, z ktorých táto vychádza (historický výklad), nakoľko na vyššie opísanej koncepcii kumulácie bola založená i úprava nárokov v súvislosti s ujmami na cti podľa československého občianskeho práva až do nadobudnutia účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (porovnaj ustanovenie § 1330 vety druhej Všeobecného občianskeho zákonníka a príslušnú časť komentára k tomu - Komentár k československému všeobecnému zákonníku občianskemu a občianske právo platné na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, Rouček - Sedláček, diel V., str. 945, bod 10) a to napriek určitej odchýlke skoršej právnej konštrukcie predpokladajúcej výslovne len právo na náhradu škody (a nie i dnešnej nemajetkovej ujmy v peniazoch), nakoľko i v prípade úpravy platnej za tzv. prvej republiky sa rozlišovala škoda hmotná a nehmotná (napr. citová ujma či pokorenie, porovnaj § 1293 Všeobecného občianskeho zákonníka a komentár k nemu v hore citovanej publikácii, str. 672, bod III). Preto ak sa v prejednávanej veci nepožadovala žiadna z akceptovateľných foriem morálnej satisfakcie (čo by tiež muselo platiť aj v prípade snahy od počiatku uplatňovať výlučne nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch alebo až v priebehu konania opustiť skoršie požiadavky s výnimkou tej na priznanie materiálneho zadosťučinenia), uplatnením záverov vyššie spomenutých, muselo byť vylúčené vyhovieť žalobe len s požiadavkou na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. To bol dominantný dôvod (i popri ďalších uvádzaných súdom prvého stupňa v príslušných častiach odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa), pre ktorý žalobe nebolo možné vyhovieť a ako taká nemala žiadnu šancu na úspech. Význam potom nemohli mať ani výhrady žalobcu ním v odvolaní uvádzané o tendenčnosti napadnutého rozsudku, jeho zmätočnosti a nepreskúmateľnosti a nesprávnej aplikácii teoreticko-právneho vymedzenia otázky ochrany osobnosti na prejednávanú vec. Neopodstatnenými tiež boli námietky žalobcu o nevysporiadaní sa súdu prvého stupňa so všetkými zásahmi do povesti žalobcu - do profesionálnej či osobnej povesti žalobcu. Odvolací súd má navyše za to, že v danom prípade nie je možné žalovanú považovať za tú, ktorá spôsobila proklamovanú (v konaní nedokázanú) stratu rešpektu u žalobcu, či zhoršenie jeho medziľudských vzťahov, pretože je to práve žalobca, ktorý dobrovoľne a bez nátlaku sám vstúpil do erotického klubu, pričom sa bezdôvodne spoliehal (i so svojimi spoločníkmi) na to, že sa o tom nikto (široká verejnosť) nedozvie, žalovaná teda neinformovala o vymyslenej situácie. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil i s rozhodnutím súdu prvého stupňa v časti trov konania (rozsudkom i uznesením), keď správne priznal ich náhradu v konaní plne úspešnej žalovanej, pričom i ich výška bola správne vyčíslená (v súlade s ustanoveniami vyhl. č. 655/2004 Z. z.). Odvolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa i napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa pre ich vecnú správnosť potvrdil (podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.). V odvolacom konaní tak potom vzhľadom na výrok rozsudku odvolacieho súdu zaznamenala plný úspech žalovaná, ktorej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.). Povinnosť zaplatiť jej ju potom odvolací súd uložil žalobcovi vo výške 592,44 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku k rukám jej advokáta. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.