Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/98/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106239308 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1013895343.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: P.. Y. J. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom V. A., G. Z. č. XXXX/XX, zastúpený JUDr. Miroslavom Pekárom, advokátom v Bratislave, Krížna č. 44, proti žalovanému: Petit Press, a.s., Bratislava, Lazaretská č. 12, IČO: 35 790 253, zastúpený Advokátskou kanceláriou Paul Q, s. r. o., Bratislava, Karadžičova č. 2, IČO: 35 906 464, za ktorú koná JUDr. Pavol Blahušiak, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, s príslušenstvom, na odvolanie strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28. októbra 2009, č.k. 11 C 241/2006-317, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28. októbra 2009, č.k. 11 C 241/2006-317, - vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 33.193,92 €, m e n í tak, že žalobu z a mi e t a ; - vo výrokoch, ktorým súd uložil povinnosť žalobcovi a žalovanému zaplatiť trovy konania štátu m e n í tak, že žalobca je p o v i n n ý zaplatiť trovy konania štátu v sume 71,72 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet Okresného súdu Bratislava I.; - vo výroku, ktorým súd žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, m e n í tak, že žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. II. Odvolacie konanie na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28.10.2009, č.k. 11C 241/2006-317, v zamietajúcej časti z a s t a v u j e . III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1.1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 28.10.2009, č.k. 11 C 241/2006-317, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 33.193,92 € v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol; žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania; stranám sporu uložil povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov konania na účet súdu prvej inštancie žalobcovi v sume 11,96 € a žalovanému v sume 59,76 €. Nadväzne na ustanovenie § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka dôvodil tým, že v konaní zostalo nepochybne preukázané, že v auguste roku 2005 vo večerných hodinách sa žalobca spolu s p. T. nachádzal v zariadení označenom ako „erotický klub“ v Obci Lehnice, kde bol nasnímaný policajnou videokamerou pri zásahu jednotiek osobitného určenia. Žalobca v uvedenom zariadení konzumoval výlučne pivo (nachádzal sa v reštauračnej časti tohto zariadenia). Skutočnosť, že by tam bol za účelom využívania aj iných služieb, preukázaná nebola a ani takáto skutočnosť nevyplývala z vyhotoveného videozáznamu. Žalobca je na videozázname zachytený oblečený v spoločnosti dvoch osôb mužského pohlavia a na stole bolo vidieť rozpité fľaše od piva. Tvrdenie žalobcu o tom, že nevedel, že sa nachádza v zariadení takéhoto typu, súd prvej inštancie považoval za účelové, ktoré je v rozpore s vnímaním bežného človeka. Z doposiaľ uvedeného vyvodil len toľko, že žalobca bol v zariadení, ktoré možno označiť ako „erotický klub“, avšak len za účelom konzumácie piva a nie za účelom využívania iných služieb, ktoré sa bežne s takýmto zariadením spájajú. Pre potreby objektívneho informovania verejnosti, a tým aj naplnenia práva vydavateľa na slobodu jeho prejavu a práva šíriť informácie (na druhej strane práva verejnosti byť o všetkom informovaná), súd prvej inštancie dôvodil, že bolo postačujúce zverejnenie tejto informácie spôsobom, ktorým budú jednak naplnené uvedené práva, a jednak nedôjde k neprimeranému zásahu do osobnostných práv žalobcu. Vydavateľ mal právo zverejniť informáciu o návšteve žalobcu v uvedenom zariadení s tým, že bol nasnímaný ako konzumuje pivo, a to takým spôsobom, aby si čitateľ následne mohol urobiť vlastný úsudok o tom, či počínanie žalobcu bolo alebo nebolo v daný večer protiprávne, resp. v rozpore s pravidlami morálky. Na splnenie si svojej povinnosti informovať verejnosť o tejto udalosti bolo postačujúce (bez toho, aby došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu) podanie tejto skutočnosti nanajvýš dvakrát v celoslovenských denníkoch a rovnako bolo možné pri vyjadrení používať také slovné spojenia (výrazy), ktoré môžu byť aj trochu nadnesené v podtóne vyjadrenia vlastného názoru autora, avšak nie vulgárne, hrubo osočujúce žalobcu prípadne osôb prejavujúcich mu podporu. Žalovaný o žalobcovi zverejnil cca 18 článkov, ktorými údajne informoval verejnosť o návšteve žalobcu v predmetnom zariadení, pričom výrazy a slovné spojenia použité v predmetných článkoch podľa súdu hraničili s princípmi žurnalistickej etiky. Súd prvej inštancie si teda položil otázku, či naozaj vyvstáva otázka, pokiaľ sú v danom prípade dané hranice potreby informovania verejnosti (už sa o tom píše 4 roky, pričom nejde o kauzu celospoločensky významnú ako napr. netransparentné hospodárenie s peniazmi daňových poplatníkov na celoslovenskej úrovni), ako aj otázku, dokedy je tu objektívna potreba z pohľadu vydavateľa (verejnosti), aby žalobca niesol zodpovednosť a negatívne následky svojej „jednej návštevy v takomto zariadení, v ktorom výlučne konzumoval pivo“. Súd prvej inštancie neopomenul, že skutočnosti, ktoré boli obsahom jednotlivých článkov, patria do intímnej sféry fyzickej osoby, ktorá je z hľadiska ochrany osobnosti chránená azda najviac, nakoľko pri takomto zásahu aj pravdivé podanie informácie treba považovať za neoprávnený zásah do osobnostnej sféry takejto osoby. Právo verejnosti na informácie a ochrana osobnostného práva fyzickej osoby musia byť v rovnováhe. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že vo svojich článkoch nikdy nespájal žalobcu s využívaním sexuálnych služieb, ale výlučne informoval iba o jeho návšteve v erotickom podniku, keď výrazy a slovné spojenia uvedené v článkoch jednoznačne poukazujú na to, že žalobca nebol v predmetnom zariadení len na pive, ale bol tam za účelom využívania iných služieb. Takto koncipované články musel vnímať aj bežný čitateľ v takom svetle, aký chcel autor článku u bežného čitateľa aj skutočne vyvolať. To, že žalovaný v článkoch vyslovene nepísal o poskytovaní, resp. využívaní, sexuálnych služieb žalobcom, samo osebe ešte nehovorí, že autor článku (aj bez použitia týchto slovných spojení) nevyvolával u bežného čitateľa dojem, že tomu tak v skutočnosti aj bolo, čo nepochybne bolo aj úmyslom samotného autora. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že autori článkov nepochybne mali za cieľ vyvolať u bežného čitateľa dojem o tom, že žalobca v predmetnom zariadení využíval sexuálne služby, pričom tento dojem dokázali (ako nepochybne zdatní žurnalisti) u bežného čitateľa vyvolať v mnohých prípadoch aj bez výslovného slovného použitia takéhoto výrazu, resp. slovného spojenia. Predmetná „kritika“ nebola primeraná ani obsahom ani formou s tým, že poukázal na obdobie pred komunálnymi voľbami, keďže žalobca sa angažoval v regionálnej politike, ako aj na jeho zamestnanie, pričom vyjadril presvedčenie o jednoznačnom cieli autorov článku - dosiahnutie odvolania žalobcu z funkcie riaditeľa gymnázia, prípadne znemožniť jeho znovuzvolenie za poslanca mestského zastupiteľstva. 1.2. Súd prvej inštancie ďalej riešil otázku, či je možné za správanie žalovaného v prejednávanej veci priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a v akej výške. Prihliadol predovšetkým na medializáciu pravdu skresľujúcich tvrdení o osobe a spôsobe konania žalobcu, pričom bolo zasiahnuté do jeho mimoriadne citlivej oblasti života, konkrétne občianskej cti a vážnosti v spoločnosti, súkromia a rodiny, ako aj do jeho profesijnej činnosti. Zhodnotil, že k zásahu nedošlo v malom okruhu osôb, ale prostredníctvom masovokomunikačných, širokej verejnosti určených informačných prostriedkov, v dôsledku ktorého bol zásah značný, a preto považoval výšku priznanej nemajetkovej ujmy vzhľadom na uvedené okolnosti za primeranú. Zaoberal sa i otázkou intenzity, rozsahu, ohlasu, ako aj dĺžky trvania zásahu. Na tomto mieste poznamenal, že široká, pravidelná (vzhľadom na počet článkov), difamujúca medializácia pravdu skresľujúceho konania žalobcu vo vzťahu k nemu predstavovala svojím rozsahom a intenzitou značný zásah do jeho osobnostných práv, ktorého negatívne následky pociťuje žalobca veľmi intenzívne doposiaľ. Následky (v dôsledku neustáleho oživovania tej istej témy zo strany žalovaného, hoci nie je už daná potreba informovania verejnosti) pretrvávajú až dodnes s tým, že bol to výlučne len žalobca, ktorý sa zapríčiňuje o ich čiastočnú elimináciu, a to neustálym vysvetľovaním svojmu okoliu ako k predmetnej skutočnosti došlo, ako aj svojou ďalšou svedomitou prácou, ktorou sa snaží očistiť svoje meno u verejnosti. Žalovaný v konaní nepreukázal súdu žiadne skutočnosti, ktoré by ho oprávnene primäli k takémuto postupu a ktoré by súd mohol zhodnotiť ako poľahčujúce okolnosti vedúce k priznaniu nemajetkovej ujmy v nižšej výške ako bolo žalobcovi priznané. Nadväzne na dopad na žalobcovo zamestnanie a na jeho rodinný život zobral do úvahy najmä svedecké výpovede, ktoré považoval za vierohodné. Ďalej veľmi podrobne a precízne rozobral jednotlivé články publikované žalovaným (pred podaním žaloby na súd dňa 31.10.2005, 20.3.2006, 28.11.2006, 4.12.2006, 11.12.2006; po podaní žaloby na súd dňa 19.12.2006, 20.12.2006, 22.12.2006, 5.1.2007, 8.1.2007, 9.1.2007, 13.1.2007, 15.1.2007, 3.12.2008), vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchom žalobcu, vyjadrením žalovaného, oboznámil sa s celým obsahom spisového materiálu, najmä s podstatnými dôkazmi ako fotodokumentáciou, prehratím DVD nosiča so záznamom o policajnej razii, s ďalšími rozhodnutiami súdov relevantným pre inkriminovaný čas, ako aj s ostatnými publikovanými článkami vzťahujúcimi sa síce k iným periodikám, ale s prejednávanou vecou súvisiacimi. Žalobca právom pociťuje zverejnenie článkov ako neoprávnený a neodôvodnený zásah do svojej osobnosti, v dôsledku ktorého došlo k závažnému poškodeniu jeho dobrého mena, občianskej cti a vážnosti v spoločnosti, ako aj k hrubému zásahu do jeho práva na súkromie, za čo mu prináleží priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ustálenej na základe voľnej úvahy súdu, pričom táto bola priznaná v reálnej polovici žiadanej žalobcom (žiadal zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.000.000,-- Sk/66.387,84 €). 1.3. Stranám sporu nepriznal právo na náhradu trov konania postupom podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p., keď mali strany úspech len čiastočný. Žalobca mal úspech iba v jednej polovici predmetu sporu (zo požadovaných 2.000.000,-- Sk iba 1.000.000,-- Sk) a žalovaný mal rovnako úspech v jednej polovici predmetu sporu. Trovy konania štátu súd odôvodnil ustanovením § 148 ods. l O.s.p., podľa ktorého štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Preto uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť sumu 11,96 € (trovy tlmočného pre PhDr. Františka Pálfiho, ktoré hradil štát), nakoľko žalobcovi bolo priznané 80 % oslobodenie od súdnych poplatkov [zo sumy 59,76 € 20 % predstavuje (časť, v ktorej žalobca nie je oslobodený od súdnych poplatkoch) sumu 11,96 €], žalovanému uložil povinnosť zaplatiť sumu 59,76 € (50 % z celkových trov tlmočného). 2. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie obe strany sporu. 2.1. Odvolanie žalobcu smerovalo proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania dôvodiac nesprávnym právnym posúdením veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Súd nemal postupovať posudzovaním pomeru úspechu a neúspechu strán sporu. Rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy v konaní na ochranu osobnosti je založené na voľnej úvahe súdu, čo vyplýva i zo samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom poukázal na ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. Súd mu mal priznať, ako úspešnému žalobcovi, náhradu trov konania z priznanej výšky primeraného zadosťučinenia. Záverom svojho odvolania vyúčtoval trovy konania v sume 6.161,55 € pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia a v sume 829,85 € pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania zmeniť tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť mu náhradu trov konania v zmysle jeho vyčíslenia; žalovaný zaplatí trovy konania štátu. 2.2. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Okrem iného argumentoval, že články uvedené v denníkoch SME a Új Szó vydávaných žalovaným súvisiace s návštevou žalobcu v erotickom klube Maxim Erotic & Swinger Club v Lehniciach dňa 26.8.2005 špecifikovaných v podaniach žalobcu v priebehu prvoinštančného konania, obsahujú objektívne informácie a primeranú kritiku a nie sú neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobcu, resp. nie sú spôsobilé do osobnostných práv žalobcu neoprávnene zasiahnuť. Uverejnenie predmetných článkov o žalobcovej návšteve bolo realizáciou ústavného práva autorov, ako aj žalovaného, na slobodu prejavu a zároveň tým naplnili právo verejnosti na informácie. Poukázal na postavenie žalobcu ako osoby verejne činnej, a to tak v politickom, ako aj v spoločenskom živote. Jeho pozícia si vyžaduje vysoký morálny kredit, a preto jeho postavenie automaticky znamená zníženú ochranu pred zásahmi do súkromia a osobnostných práv. Žalobca musí akceptovať a tolerovať spoločenskú kritiku. Početnosť článkov vyplývala zo širokého záujmu verejnosti o danú tému, ako aj na ňu nadväzujúcich situácií. Priznaná výška nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká, pokiaľ by sa odvolací súd nestotožnil s jeho argumentmi, a bude toho názoru, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo. Poukázal pri tom na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva a výšku denného nákladu denníka SME a Új Szó s tým, že denník Új Szó má regionálny charakter. Rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa požiadavky kladené ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. (na riadne odôvodnenie rozsudku), čím bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. K výroku o náhrade trov konania štátu žalovaný neuviedol žiadne vecné a právne relevantné dôvody, ktorými by namietal pochybenie súdu prvej inštancie. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. 3. Žalobca, ako aj žalovaný, sa vzájomne vyjadrili k podaným odvolaniam druhej strany, v ktorých v podstate zopakovali priebeh vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie a opätovne zdôraznili skutočnosti uvádzané vo svojich odvolaniach. Žalovaný dal odvolaciemu súdu do pozornosti Q. vážiacu formulu, ktorá je založená na porovnaní intenzity zásahu do práv na ochranu osobnosti a práv na slobodu prejavu. 4. Krajský súd v Bratislave rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 19.10.2011, č.k. 7 Co 204/2010-407, rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28.10.2009, č.k. 11 C 241/2006-317, vo výroku, ktorým uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 33.193,93 €, potvrdil; vo výroku, ktorým uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu žalobcovi v sume 11,96 € a žalovanému v sume 59,76 € potvrdil; odvolanie žalovaného v zamietajúcej časti rozsudku odmietol; vo výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie. Dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu v podrobnostiach vyplývajú z daného rozhodnutia. 5.1. V ďalšom konaní, v nadväznosti na rozsudok odvolacieho súdu, súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania. Uznesením zo dňa 14.12.2011, č.k. 11 C 241/2006-414, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania pred súdom prvej inštancie (§ 142 ods. 3 O.s.p.) v sume 5.338,50 € v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia na účet právneho zástupcu žalobcu; náhradu trov odvolacieho konania mu nepriznal. Rozhodol tak, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.) vysloveným v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2011, č.k. 7 Co 204/2010-407. Základ pre výpočet náhrady trov konania, spôsob výpočtu, dôvodnosť, právny základ, potom súd prvej inštancie v danom uznesení podrobne odôvodnil. Žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania rozhodujúc podľa ustanovenia § 142 ods. l, § 151 ods. l, ods. 4 O.s.p. napriek skutočnosti, že v odvolacom konaní bol úspešný, pretože žalobca si ich náhradu neuplatnil. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobca uviedol, že v časti trov konania sa pridržiava jeho odvolania zo dňa 20.12.2009, pričom v tomto odvolaní si trovy odvolacieho konania neuplatnil. Náhradu trov právneho zastúpenia v časti odmien za jednotlivé právne úkony poskytnuté v období po 1.1.2009 si uplatnil v nižšej sume, ako by mu prislúchala. Bol však viazaný vyčíslením trov konania, a tak mu nemohol priznať viac, ako si sám uplatnil. 5.2. Na odvolanie žalovaného proti uzneseniu súdu prvej inštancie zo dňa 14.12.2011, č.k. 11 C 241/2006-414, vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného konania, Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30.5.2012, č.k. 2 Co 104/2012-472, uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil ako vecne a právne správne. 6.1. Žalovaný podaním zo dňa 13.1.2012, doručené súdu prvej inštancie dňa 17.1.2012, podal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2011, sp.zn. 7 Co 204/2010. Dovolaciemu súdu navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že žalobu o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy zamietne a žalobcovi uloží povinnosť zaplatiť trovy konania štátu v plnom rozsahu. 6.2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 3.7.2013, sp.zn. 3 Cdo 318/2012 (rozhodnutím v poradí prvým), dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2011, sp.zn. 7 Co 204/2010, odmietol podľa § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 218 ods. l písm. e/ O.s.p., pretože dovolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave „zanikol inak“ (bol zrušený nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2013, sp.zn. II. ÚS 558/2012, a vec bola Krajskému súdu v Bratislave vrátená na ďalšie konanie). V závere dôvodil, že o trovách dovolacieho konania rozhodne v ďalšom konaní súd nižšieho stupňa (§ 243d ods. l veta tretia O.s.p.). 7.1. Dňa 15.2.2012 žalovaný podal na Ústavnom súde Slovenskej republiky sťažnosť, ktorú doplnil dňa 13.9.2012, a ktorou namietal porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanovený postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. l, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2011, sp.zn. 7 Co 204/2010. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 28.2.2013, č.k. II. ÚS 558/2012-49, vyslovil, že základné práva sťažovateľa (Petit Press, a.s.) podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 204/2010-407 zo dňa 19. októbra 2011 porušené boli; rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 7 Co 204/2010-407 zo dňa 19. októbra 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v sume 323,50 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu; vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel. Sťažovateľ považoval skutkové a právne názory, na ktorých je založený rozsudok krajského súdu č.k. 7 Co 204/2010-407 zo dňa 19. októbra 2011, za „arbitrárne“, keďže krajský súd (najmä) a/ svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil (uprel sťažovateľovi „právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia procesným právom stanoveným spôsobom“), b/ nevysporiadal sa s otázkami týkajúcimi sa faktu alebo hodnotiaceho úsudku, c/ právne závery súdu sú v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol ešte pred rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o podanom dovolaní. 7.2. Ústavný súd dôvodil, že kľúčovou úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či krajský súd napadnutým rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol v spore o ochranu osobnosti medzi sťažovateľkou (ako vydavateľkou denníka SME a Új Szó, v ktorých boli uverejnené inkriminované články) a žalobcom, u ktorého malo podľa záverov okresného súdu a krajského súdu dôjsť uverejnením inkriminovaných článkov k neprípustnému zásahu do jeho osobnostných práv, ktorý zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podstatou sporu je konflikt medzi ústavou garantovanou slobodou prejavu a základným právom vyhľadávať a rozširovať informácie sťažovateľky (čl. 26 ústavy) a právom na ochranu osobnosti žalobcu, ktoré je taktiež garantované ústavou (najmä čl. 19 ústavy). Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a základným právom na informácie na strane druhej. Každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/2009, PL. ÚS 22/2006, m. m. PL. ÚS 6/2004, III. ÚS 34/2007). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca k popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/2009, PL. ÚS 7/2096). Podľa judikatúry ESĽP sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49). V niektorých situáciách musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly vyjadrené čl. 26 ods. 4 ústavy (a tiež v čl. 10 ods. 2 Dohovoru) explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 55/2008 z 25. februára 2009). Povinnosťou všeobecných súdov je zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2 ústavy. Keďže sťažovateľke bola rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 241/2006-317 z 28. októbra 2009 uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 33.193,92 € ako náhradu nemajetkovej ujmy za uverejnenie inkriminovaných článkov, ktorú krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil, je nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu sťažovateľky. Úlohou ústavného súdu bolo ale posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu a základného práva na informácie a či krajský súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy. Okrem práv spätých s ochranou osobnosti ústava zaručuje aj iné základné práva a slobody, napr. právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 až čl. 50) a slobodu prejavu (čl. 26). Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená, že ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva, pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice primeranosti (proporcionality). V každom konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom (m. m. I. ÚS 4/2002, I. ÚS 36/2002, I. ÚS 193/2003). V posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu slobody prejavu sťažovateľky na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti žalobcu, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, potrebné zo strany ústavného súdu posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality. 7.3. Ústavný súd Slovenskej republiky vykonal test proporcionality (II. ÚS 152/2008, II. ÚS 326/2009, IV. ÚS 302/2010) založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“, uverejnil informáciu (napr. Kmec, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 1082 a nasl.). 7.3.1. Pri hľadaní odpovede na otázku KTO ústavný súd dôvodil, že z hľadiska dôležitosti pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti možno subjekty uplatňujúce slobodu prejavu klasifikovať do viacerých skupín. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie. V posudzovanej veci je sťažovateľka vydavateľkou denníkov SME, Új Szó, v ktorých boli inkriminované články uverejnené. Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľkou“ slobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť. 7.3.2. Pri hľadaní odpovede na otázku O KOM bol inkriminovaný titulok a inkriminovaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval ústavný súd dôvodil, že dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je kategorizácia adresátov kritiky. Stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov, ku ktorým nepochybne treba zaradiť aj komunálnych politikov, a najužšie u „bežných“ občanov. V posudzovanom prípade je nepochybné, že inkriminované články sa týkajú aj žalobcu, keďže v nich bol identifikovaný výslovným uvedením mena a priezviska. Nie je sporné, že v čase uverejnenia inkriminovaných článkov bol žalobca verejným činiteľom - regionálnym politikom (poslancom Mestského zastupiteľstva v Dunajskej Strede), pričom pre väčšinu verejnosti bola známa aj skutočnosť, že žalobca je riaditeľom gymnázia, teda informácia o jeho správaní je dôvodne spájaná so záujmom verejnosti, najmä rodičov tých žiakov, ktorí navštevujú gymnázium, kde je riaditeľom. Táto skutočnosť sa v napadnutom rozhodnutí opomína, krajský súd opakovane mylne uvádza, že tvrdené difamujúce informácie sa týkajú „intímnej sféry života fyzickej osoby“. V inkriminovaných článkoch je RNDr. Y. J. bezpochyby v pozícii regionálneho politika a riaditeľa školy, a preto musí zniesť aj v súlade so stabilizovanou judikatúrou ESĽP v porovnaní s inými osobami vyššiu mieru kritiky. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva, prečo sa informácie v okolnostiach danej veci mali týkať „intímnej sféry života fyzickej osoby“, keď žalobca podľa svojho tvrdenia šiel do verejného zariadenia „na pivo“. Pokiaľ však toto zariadenie bolo v skutočnosti „verejným domom“, voliči pred komunálnymi voľbami majú nesporne právo poznať aj to, aké zariadenia ich kandidát navštevuje, aby si pri voľbách mohli vytvoriť charakteristický obraz o kandidátovi. Okrem toho informácia, ktorú glosovali redaktori vydavateľa, pochádzala z videozáznamu, ktorý bol zverejnený na internete na www.youtube <http://www.youtube>.com, kde si ho v čase zverejnenia inkriminovaných článkov pozrelo už vyše 80.000 osôb, teda aj keby išlo o „intímnu sféru života fyzickej osoby“, túto intímnu stránku života by uvedeným širokým zverejnením (inými subjektmi, než je vydavateľ) už dávno stratila (Woodward v. Hutchins, 1977). Pokiaľ však osoba verejného záujmu bola regionálnym politikom a riaditeľom gymnázia, ktorý má byť vzorom, návšteva erotického salónu sa nesporne môže negatívne dotýkať morálneho cítenia niektorých rodičov žiakov navštevujúcich dané gymnázium. 7.3.3. V súvislosti s posudzovaním kritéria ČO bolo obsahom inkriminovaného článku, na ktorý mal inkriminovaný titulok upútať, ústavný súd zdôraznil, že kľúčovým poslaním tlače je predovšetkým vyhľadávať a rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať). K otázkam verejného záujmu v prvom rade patria veci súvisiace s činnosťou štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú, teda osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“ (IV. ÚS 302/2010, m.m. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/2003). Mestský „parlament“ všeobecne, ale aj činnosť štátneho gymnázia, nepochybne tvorí legitímnu tému verejného záujmu, keďže sú integrálnou súčasťou života spoločnosti, pričom riaditeľ gymnázia je vzorom (role model), preto informácia aj o jeho poklesku je v súlade s verejným záujmom (Theakston v. MGN, 2002; Mosley v. News Group Newspapers Ltd., 2008); okrem toho ako regionálny politik je nesporne osobou verejného záujmu. Z tohto dôvodu je legitímne, aby tieto záležitosti boli reflektované aj laickou verejnosťou prostredníctvom dennej tlače. Podľa ústavného súdu si sociálna diskusia s prvkami kritiky o týchto otázkach zaslúži zvýšenú ochranu, pričom problematika, ktorá bola predmetom inkriminovaných článkov, do tejto kategórie nepochybne patrí. Inkriminované články boli zverejnené v čase, keď sa blížili komunálne voľby, pričom žalobca kandidoval za poslanca mestského zastupiteľstva a aj uspel. Za týchto okolností je prirodzené, že objektom inkriminovaných článkov (resp. kritiky v nich obsiahnutej) bol (a aj mal byť) aj žalobca ako verejne činná osoba. 7.3.4. V súvislosti s posudzovaním kritéria KDE bol inkriminovaný titulok uverejnený, ústavný súd dôvodil, že užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je miera ochrany osobnostných práv. Inkriminované články (až po ich zverejnení na internete) boli uverejnené v denníkoch SME a Új Szó, pričom prvý z nich má celoslovenskú pôsobnosť a druhý skôr regionálnu pôsobnosť (nie však v televízii či inom elektronickom médiu, ktoré sú z tohto hľadiska posudzované prísnejšie). V danom prípade je nutné vnímať kritérium miesta distribúcie inkriminovaného článku v spojení s kritériom ich autora. Ak je jeho autorom novinár, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia. 7.3.5. (KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený) Inkriminované články boli uverejnené na základe informácií z internetu v čase, keď reálne prebiehali prípravy na komunálne voľby, t. j. noviny, ktoré sťažovateľka vydáva, aktívne reagovali v aktuálnom čase na problematiku, ktorá môže byť predmetom verejného záujmu. Opakovane zdôraznil, že bolo v súlade s poslaním tlače, a teda aj denníkov SME a Új Szó, v tomto čase o kandidátoch na poslancov do miestnych zastupiteľstiev informovať čitateľskú verejnosť. 7.3.6. V súvislosti s posudzovaním kritéria AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované ESĽP pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, už spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok z 27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Tento prístup ESĽP k posudzovaniu právnych sporov, ktorých premetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia, si osvojil vo svojej judikatúre aj ústavný súd (napr. II. ÚS 152/2008, II. ÚS 326/2009, IV. ÚS 302/2010) a považuje za potrebné ho uplatniť aj vo veci sťažovateľky. 7.4. V posudzovanej veci išlo o sociálnu diskusiu s prvkami verejnej kritiky. Formou ostrej kritiky bol v článkoch vyslovený nesúhlas s tým, že riaditeľ gymnázia, ktorý má byť vzorom, a regionálnym poslancom, by sa nemal zabávať v pochybných podnikoch a ocitnúť sa v pochybných situáciách, pričom kritika v týchto článkoch nevybočuje zo širokých hraníc expresivity. V predmetných článkoch išlo o pravdivé, spravodajské a prebraté informácie, ktoré boli neskôr okomentované. Išlo o komentáre a úsudky na správanie sa žalobcu, ako riaditeľa gymnázia - pedagóga (zodpovednej osoby za morálnu výchovu študentov) a regionálneho politika. Napadnuté rozhodnutie však uvedené skutočnosti nezohľadňuje, a už aj preto potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu spochybňuje napadnutý rozsudok ako celok. Aj ústavný súd považuje niektoré hodnotiace závery autorov inkriminovaných článkov za „príliš ostré“, zároveň ale podčiarkuje, že autori článkov mali ústavou garantované právo takéto hodnotiace úsudky vysloviť. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodujúc o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č.k. 11 C 241/2006-317 z 28. októbra 2009, ktorým jej bola okrem iného uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu neprípustného zásahu do jeho osobnostných práv, v konflikte medzi jej základným právom vyhľadávať a rozširovať informácie a slobodou prejavu a základným právom žalobcu na ochranu súkromia uprednostnil ochranu osobnostných práv žalobcu. Krajský súd takto rozhodol - napriek tomu, že sťažovateľka požíva v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP, z ktorej ústavný súd pri rozhodovaní porovnateľných vecí vychádza, privilegované postavenie (zvýšenú ochranu); napriek tomu, že žalobca bol v aktuálnom čase osobou verejného záujmu, regionálnym politikom a riaditeľom štátneho gymnázia, ktorý musí v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP strpieť vyššiu mieru kritiky v porovnaní s inými fyzickými osobami; aj preto, že posudzoval inkriminované články tak, že sa týkajú „intímnej sféry života fyzickej osoby“, pričom opomenul status žalobcu ako osoby verejného záujmu a regionálneho politika a vôbec neprihliadol na to, že zverejnením predmetnej návštevy RNDr. Y. J. v erotickom klube na internete (iným subjektom než je vydavateľ), kde si ho pozrelo vyše 80.000 osôb, už táto návšteva stratila svoj intímny charakter; napriek tomu, že inkriminované články sa dotýkali vecí verejného záujmu (poslanca a kandidáta na poslanca mestského zastupiteľstva a riaditeľa štátneho gymnázia), o ktorých sú novinári nielen oprávnení, ale aj povinní verejnosť informovať; napriek tomu, že pravdivosť inkriminovaných článkov dodnes nie je spochybnená (www.youtube.com <http://www.youtube.com>, pozn.), a pokiaľ o pravdivých skutočnostiach boli formulované hodnotiace úsudky, tieto v zásade neprekročili rámec nedovolenej kritiky. Za týchto okolností považuje právny záver krajského súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého sťažovateľka neprípustným spôsobom zasiahla do osobnostných práv žalobcu, z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný. Tento záver iba zvýrazňuje skutočnosť, na ktorú poukazovala sťažovateľka v doplnení svojej sťažnosti, že Okresný súd Dunajská Streda svojím rozsudkom“ č. k. 9 C 13/2007-555 zo dňa 4. apríla 2011“ v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co 119/2011-606 z 22. mája 2012 vo vzťahu k obdobným článkom, ako sú inkriminované články sťažovateľky, návrh P.. Y. J. na ochranu osobnosti proti regionálnym printovým médiám právoplatne zamietol. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom boli porušené základné práva sťažovateľa, rozhodol zároveň aj o zrušení rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 204/2010-407 zo dňa 19. októbra 2011 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. 7.5. Sťažovateľke nepriznal finančné zadosťučinenie, keď možno porušenie označených základných práv sťažovateľky v plnej miere kompenzovať zrušením rozsudku krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Sťažovateľke priznal náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v celkovej sume 323,50 €, ktoré v náleze aj podrobne odôvodnil. 8. Po vrátení veci Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie vec zostala vedená pod sp.zn. 2 Co 339/2013. 9.1. Žalobca vo svojom vyjadrení považoval rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky za protiprávne, arbitrárne, vybočujúce z doposiaľ judikovaných ústavných zásad na vec dopadajúcich, vydané bez zákonnej právomoci; ústavný súd nedodržal princíp subsidiarity. Absencia právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky je daná čl. 127 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, keď o dovolaní žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu nebolo v čase rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnuté, čím neboli vyčerpané všetky opravné prostriedky. Zdôraznil ustanovenie § 53 ods. l zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v zmysle ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky (aj dovolanie, mimoriadne dovolanie), ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného odmietol práve s poukazom na spomínaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, v dôsledku čoho jeho (žalobcov) nárok, aj keď z titulu dovolania žalovaného, nebol posúdený dovolacím súdom v konaní, v ktorom bol priamym účastníkom, súčasne o jeho právach a povinnostiach uplatnených v riadnom konaní rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky bez toho, aby sa stal účastníkom konania pred ústavným súdom. Obe tieto rozhodnutia mali za následok odňatie mu práva na prístup k súdu. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že právo na ochranu osobnosti, ako aj právo na slobodu prejavu, vzájomne významne kolidujú, z čoho vyplýva, že nie je možné riešiť existenciu či absenciu jedného práva bez posúdenia existencie, či absencie práva druhého. Pokiaľ Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí rozhodoval o návrhu žalovaného vo vzťahu k ochrane práv na slobodu prejavu, je logické a z obsahu odôvodnenia nálezu vyplývajúce, že súčasne riešil aj jeho práva na ochranu osobnosti, a to napriek tomu, že nebol účastníkom konania pred ústavným súdom a nemohol sa účinne brániť; malo to za následok odopretie mu práva na spravodlivý proces. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu, ktoré správne, poznajúc podrobne obsah spisu, stanovili hranice medzi slobodou prejavu žalovaného a jeho právami na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, na ochranu mena, súkromia. 9.1.1. Ústavný súd Slovenskej republiky pravdepodobne nemal pripojený celý spis, nemal k dispozícii všetky podklady pre posúdenie veci, čím sa jeho rozhodnutie stáva jednostranným, porušuje právo rovnosti strán sporu a záväznosť dôvodov takéhoto rozhodnutia je na pováženie. Sťažovateľ uviedol dôvody sťažnosti totožné s odvolaním, ktoré bolo už raz posudzované odvolacím súdom. Pre posúdenie konfliktu medzi právom na slobodu prejavu a právom na ochranu osobnosti a súkromia ústavný súd nemal k dispozícii plnohodnotné podklady, keďže vychádzal len zo sťažnosti žalovaného, priamo posudzoval len právo na slobodu prejavu; neposudzoval jeho právo na ochranu osobnosti a súkromia, keďže nebolo predmetom konania, napriek významným vzájomným prienikom - kolidovaniu daných práv, pri ktorých by malo platiť, že ich nie je možné posúdiť oddelene. Ústavný súd Slovenskej republiky správne konštatoval, že sloboda prejavu žalovaného nie je bezbrehá, v niektorých situáciách musí ustúpiť, pričom limitačné klauzuly sú dané „ochranou práv a slobôd iných“, najmä čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky. Odpoveďou na otázku KTO zásah vykonal je, že zásah vykonala privilegovaná osoba - novinár, ktorý je oprávnený používať určitú mieru preháňania. Je škoda, že si ústavný súd nepoložil otázku, kto zásah nevykonal. Dospel by k záveru, že o danej tzv. „spoločenskej kauze“ informoval len jeden novinár L. Barak v denníkoch žalovaného a vo svojom vlastnom občasníku Csalloköz. Žiadne iné médiá a ani novinári o tejto problematike neinformovali. Odpoveďou na otázku O KOM je, že články (18 článkov) boli o ňom (žalobcovi), ktorý je verejný činiteľ, regionálny politik. Krajský súd v Bratislave nikdy nespochybnil jeho postavenie ako verejného činiteľa; skutočnosť, že je súčasne fyzická osoba, je správna. 9.1.2. Ústavný súd z hľadiska dôvodov nie úplne zrozumiteľne vytkol súdom závery, že zásah sa týkal „intímnej sféry života fyzickej osoby“, akoby s odôvodnením, že regionálny politik z titulu svojho verejného postavenia stráca nárok aj na svoju intímnu sféru. Zverejnením nahrávky na internete, ktorú videlo 80.000 osôb, stratila táto nahrávka svoju intímnu stránku. Uvádza sa, že videozáznam videlo niečo cez 80.000 ľudí, v skutočnosti ide o 80.000 prezretí, teda nie ľudí; nie je zrejmé, či si ju pozerali ľudia (opakovane) na Slovensku, v Maďarsku, v Nemecku alebo kdekoľvek inde na svete. Uvedené je významné z hľadiska posúdenia toho, že ochrana je uplatnená v súlade s územným princípom voči konaniu na území Slovenskej republiky a voči slovenským subjektom; nie je zrejmé, či išlo o prezretia pred zverejnením prvého a ďalších článkov žalovaného, teda časová krivka prezretí, ktorá by mohla vytvoriť súvis vo vzťahu k článkom; predmetom návrhu nie je ochrana z titulu zverejneného videozáznamu, ale z titulu článkov a osočovaní zverejnených žalovaným. Ústavný súd Slovenskej republiky mieša dva kvalitatívne a obsahovo rozdielne zásahy do intímnej sféry, a síce zásah printového média a audiovizuálny zásah z internetu. Ide o zásahy rozdielnej kvality a povahy. Je pritom zrejmé, že obsah článkov nekorešponduje s obsahom videa. V tejto súvislosti zdôraznil, že videozáznam bol získaný nelegálne. Samotné video ukazuje, ako kľačí na výzvu polície pri stole, na ktorom je položené pivo. Intímny rozmer z hľadiska posúdenia nevytvára video, ale články, ktoré následne nepravdivo spájajú žalobcu s využívaním platených sexuálnych služieb a mimomanželských vzťahov. Úvahy ústavného súdu preto považuje za nepresné, založené na nedostatočnom vyhodnotení dôkazov, vo viacerých smeroch nelogických. Pri odpovedaní na otázku ČO bolo obsahom inkriminovaných článkov, považuje za zjednodušený záver ústavného súdu o sociálnej diskusii s prvkami kritiky a nie je absolútne namieste. Nie je zrejmé, čo mal ústavný súd na mysli pod pojmom sociálna diskusia, ale určite nie 18 monotematických článkov obsahujúcich pravdu skresľujúce informácie o tom, že vyhľadával platené služby v bordeli, doplnené o údajné „pikantnosti“ z jeho života, ako údajne šikanizuje podriadených, žiada od nich rôzne vyhlásenia, mstí sa ľuďom, ktorí mu oponujú, riadi školu v permanentnej opitosti, či porovnania s fašistickými režimami. Nepravdivá informácia o návštevách v bordeli a vyhľadávaní platených erotických služieb je síce nosná a prvoradá, avšak nie je rozhodne jedinou tzv. informáciou, ktorú žalovaný vo svojich článkoch o ňom prezentoval. Určité princípy vo vzťahu kolízie slobody prejavu a ochrany súkromia/osobnosti sú všeobecne známe, avšak nie je možné ich bez akéhokoľvek zdôvodnenia paušálne aplikovať na každý prípad. Zverejňovanie článkov v denníku Új Szó (KDE boli články zverejnené) malo na neho najväčší dopad. Je maďarskej národnosti, politicky sa angažoval prácou pre SMK (člen Krajskej rady SMK, člen mestského zastupiteľstva v Dunajskej Strede za SMK, kultúrne pôsobil v oblasti rozvoja kultúry maďarskej menšiny, pracovne bol riaditeľ maďarského gymnázia Ármina Vámbéryho v Dunajskej Strede), teda že diapazón jeho pôsobenia vo všetkých sférach vrátane rodinnej sa týka práve činnosti maďarskej menšiny. Miesto zverejnenia a logická a premyslená voľba cieľovej skupiny musí byť žalovanému logicky na príťaž, pretože je zrejmé, že konal vedome a cielene. Z obsahu spisu vyplýva, že sám žalovaný, minimálne autor článkov L. Barak (KEDY boli články zverejnené) už v článkoch zo dňa 31.10.2005 (Obliehanie SMK) a 20.3.2006 (Kto sa tu hrá na mafiu) už dva roky pred voľbami bol evidentne oboznámený s existenciou videonahrávky. V nich len jemne informoval o „dvoch svätuškárskych pedagógoch z Dunajskej Stredy ... ktorých nedávno pristihli jemne povedané v dosť nedôstojných podmienkach - v jednom bordeli...“. Autor si v uvedenom období z hľadiska tzv. potreby informovanosti verejnosti vystačil s informáciou bez uvedenia jeho mena a bez ďalšieho poškodzovania jeho dobrého mena. Zverejnením týchto článkov by potreba informovať verejnosť bola naplnená. Komunálne voľby sa uskutočnili dňa 2.12.2006, väčšina útočných článkov bola žalovaným vydaná až po skončení komunálnych volieb. Pred voľbami bol napadnutý len ako kandidát, po voľbách bol naďalej znevažovaný ešte horším spôsobom. Aktuálnosť témy vo vzťahu k voľbám ako argument na ochranu slobody prejavu neobstojí, je len čiastočný a nevystihuje sériu 18 článkov. Použitie ironizovania, odcudzovania a zavrhovania konania, o ktorých je uvádzaný nepravdivý, resp. pravdu skresľujúci, údaj, predstavuje spravidla citeľný zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, pričom ide o značnú intenzitu neoprávneného zásahu. 9.1.3. Tzv. kritika zvolená žalovaným nebola primeraná ani obsahom a ani formou. Ak autor píše tretí, štvrtý, x-tý článok o tom istom, možno jednoznačne povedať, že autor zneužíva slobodu prejavu. Články slúžia na bulvárne upútanie čitateľa manipulovaním skutočností bez ohľadu na zváženie následkov v osobnostnej sfére žalobcu. Autor článkov L. K. koná od začiatku v rozpore s etikou novinára, pre svoju neobjektivitu a nezaujatosť, keďže viní O. T. z jeho (autorovho) vylúčenia z SMK (článok zo dňa 14.5.2004). Zdôraznil, že informácie zverejňované žalovaným sú nepravdivé, pravdu skresľujúce, nepravdivosť informácií smerujúca k využívaniu sexuálnych služieb žalobcu (nie v pití piva) predstavuje zásah do osobnostných práv žalobcu, medzi neoprávneným zásahom a porušením osobnostnej sféry je daná priama príčinná súvislosť, kedy ujmu nepredstavuje pitie piva v erotickom podniku, ale nepravdivé v článkoch podsunuté spájanie žalobcu s využívaním sexuálnych služieb, intenzita zásahu vyplýva z obsahu zvolených vyjadrovacích prostriedkov, ktoré presahujú povolenú a tolerovanú mieru v nadväznosti na početnosť zverejnených článkov, ich motív a účel. V dôsledku toho, že na ESĽP podal sťažnosť proti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, dal súdu do pozornosti ustanovenie § 109 ods. l písm. b/ O.s.p. 9.1.4. Právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze žalobca považoval za veľmi všeobecne konštituovaný, jeho záväznosť je stanovená zákonom (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z.). Viazanosť nie je absolútna, má významné obmedzenia. Týka sa l. posudzovania otázok hmotného práva, pri aplikácii procesných predpisov, 2. právne záväzný názor musí byť dostatočne určitý a zrozumiteľný, kedy priama viazanosť nastane len vtedy, ak súd vyššieho stupňa vysloví svoj právny názor ako kategorický právny pokyn, 3. Ústavný súd Slovenskej republiky nie je ďalšou súdnou (odvolacou, dovolacou) inštanciou. Právny názor, ktorý podlieha preskúmavacej právomoci ústavného súdu, je odlišný od skutkového stavu v prejednávanej veci, ktorého posúdenie a vyhodnotenie zostáva vždy v kompetencii konajúceho súdu. Rozhodujúca časť odôvodnenia nálezu spočíva vo vyslovenom právnom názore, v zmysle ktorého kolíziu prejednávaných základných práv je možné určiť len ústavným testom proporcionality. V tomto bode končí právny názor ústavného súdu. Sám ústavný súd sa o test proporcionality „pokúsil“. Vykonanie testu proporcionality je len primárnou úlohou všeobecného súdu, keďže zodpovedanie týchto otázok nie je činnosť právneho posúdenia, ale vyhodnotenia skutkového stavu veci. Vyslovil otázku, ako mohol ústavný súd bez poznania spisu hodnotiť skutkové otázky. Podľa jeho názoru nemohol a nemal. Rozsudok odvolacieho súdu test proporcionality neobsahoval, a teda v tomto rozsahu je daná viazanosť nálezom ústavného súdu, nie skopírovaním testu proporcionality z nálezu, keďže je evidentné, že test vykonaný ústavným súdom je v rozpore s obsahom spisu, zistenými skutkovými okolnosťami veci. Dôvodom, pre ktorý sa domáha ochrany osobnosti, je intenzita, rozsah, opakovanosť útoku zo strany žalovaného, pravá pohnútka je jeho dehonestácia, pripomínať danú skutočnosť. Spolu s p. T., ktorý mal byť príčinou toho, že p K. bol vylúčený z SMK, bol v danom zariadení nasnímaný v čase, keď tam polícia hľadala utečencov. Fotografie zariadenia boli žalovaným urobené až o rok neskôr. 9.1.5. Uznesením zo dňa 30.10.2013, č.k. 2 Co 339/2013-566, odvolací súd podľa § 109 ods. l písm. b/, § 211 ods. 2 O.s.p. prerušil konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 2 Co 339/2013 do rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva o sťažnosti žalobcu zo dňa 7.8.2013. Žalobca argumentoval, že vo vzťahu k nemu bol porušený čl. 6 ods. l, čl. 13 Dohovoru primárne rozhodnutím/nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2013, č.k. II. ÚS 558/2012-49, ako aj rozhodnutím/uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.7.2013, sp.zn. 3 Cdo 318/2012. Sťažnosť bola Súdu doručená dňa 22.8.2013. V konaní odvolací súd pokračoval po odpadnutí prekážky, keď ESĽP dňa 26. septembra 2013 rozhodol, že sťažnosť žalobcu registrovanú pod č. 45109/13 Zirig proti Slovensku vyhlásil za neprijateľnú; podmienky prijateľnosti stanovené v článkoch 34 a 35 Dohovoru neboli splnené. 9.2. Žalovaný súhlasil s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, je potrebné ho rešpektovať. Nie je v rozpore s obsahom spisu, pre záver žalobcu nie sú žiadne argumenty; pri rozhodovaní mal k dispozícii všetky výroky a extrakty článov, ktoré podrobne zhrnul súd prvej inštancie. Zdôraznil, že ústavný súd označil právny záver krajského súdu vyjadrený v rozsudku, v zmysle ktorého žalovaný neprípustným spôsobom zasiahol do osobnostných práv žalobcu, z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný. Deklaroval, že došlo k porušeniu jeho (žalovaného) základných práv podľa čl. 26 ods. l, ods. 2, čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky; zdôraznil záväznosť ústavy pre všetky orgány verejnej moci a konštatoval nutnosť zohľadnenia ochrany slobody prejavu vo veciach ochrany osobnosti minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Informácie boli získané z videozáznamu na stránke www.youtube.com <http://www.youtube.com>, kde si ho v čase zverejnenia inkriminovaných článkov pozrelo už vyše 80.000 osôb a je tam dodnes. V posudzovaných článkoch išlo o určitú formu sociálnej diskusie s prvkami verejnej kritiky. Formou ostrej kritiky bol v článkoch vyslovený nesúhlas s tým, že riaditeľ gymnázia, ktorý má byť vzorom, a regionálny poslanec, by sa nemal ocitnúť v neprimeraných situáciách a zabávať sa v podnikoch tohto typu. Táto kritika podľa názoru ústavného súdu nevybočuje zo širokých hraníc expresivity. Zdôraznil § 56 ods. 6, ods. 7 veta druhá zákona č. 38/1993 Z.z., podľa ktorých je Krajský súd v Bratislave viazaný nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, je povinný implementovať právne závery prijaté ústavným súdom, ktorý mimo iného konštatoval, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jeho (žalovaného) práv a že právne závery krajského súdu sú neakceptovateľné a neudržateľné. Odvolaciemu súdu navrhol preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť; žiadal náhradu trov konania. 9.2.1. Žalovaný tiež dôvodil, že žalobca žalobu podal v zlej viere, jeho nárok si nezasluhuje ochranu. Snaží sa zavádzať súd v tom, že netušil, kde sa dostal. V okolí sa nachádzajú aspoň tri reštauračné zariadenia, ktoré bolo možné navštíviť. Zariadenie, ktoré navštívil, má výrazné vonkajšie označenie. Téma sa netýkala celého Slovenska, nešlo o celoslovenskú záležitosť, v prvom rade bolo potrebné poukázať na to, čo sa stalo, informovať maďarskú komunitu. Následné články neboli o informovaní o tom, že žalobca navštívil erotický klub, ale už išlo o následnú reakciu o informovaní verejnosti o reakcii v okrese Dunajská Streda, napr. organizovanie petície proti žalobcovi, iniciatíva žalobcu, zbieranie podpisov učiteľov na jeho podporu, informovanie o úspechu žalobcu v komunálnych voľbách v roku 2006. Dva alebo tri články napísal p. Barak, ktorý bol v tom čase externým prispievateľom, ostatné písala jeho nevesta M., ktorá bola stálou redaktorkou. Nemal informácie skôr, podľa žalobcu ešte v roku 2005, a preto o nich neinformoval, ale reagoval až na video zverejnené na internete. Nikdy neuvádzal, že žalobca riadil školu v permanentnej opitosti, pretože takúto informáciu zverejnil verejnosti miestny dvojtýždenník. Súdy v Bratislave rozhodli protichodne ako v Dunajskej Strede a v Trnave, ktoré s „bratislavskou optikou“ rozhodli neznajúc všetky miestne pomery. Z Bratislavy do Dunajskej Stredy vedú dve cesty a na tej jednej pred Lehnicami na pravej strane je veľký erotický klub, vstup do neho nie je voľný. Nikoho nemožno presvedčiť, že žalobca a p. T. nevedeli, kam idú. Rozhodnutiam súdov v Bratislave chýba hodnotenie morálneho a etického konania oboch pánov. Neskôr sa dozvedel, že spolu so žalobcom a p. T. boli v zariadení ešte dve ďalšie osoby; nevie preukázať, že tieto osoby boli známi žalobcu. Zdôraznil, že trvá na odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku v poradí I., III., V.; odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti bol návrh zamietnutý, zobral späť. 10. V ďalšom konaní odvolací súd po doplnení dokazovania, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v náleze zo dňa 28.2.2013, č.k. II. ÚS 558/2012-49, rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 12.11.2014, č.k. 2 Co 339/2013-612, rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28.10.2009, č.k. 11C 241/2006-317, vo výroku, ktorým súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 33.193,92 €, potvrdil; vo výroku, ktorým súd uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu žalobcovi v sume 11,96 € a žalovanému v sume 59,76 €, potvrdil; odvolacie konanie na základe odvolania žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti, zastavil; žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 476,51 € postávajúcich z trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Miroslava Pekára, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. 10.1. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní v predmetnej právnej veci vychádzal z ústavnej sťažnosti sťažovateľa (žalovaného) a z vyjadrenia Krajského súdu v Bratislave; ústavnú sťažnosť neposudzoval vo viazanosti na rozhodujúce právne skutočnosti vo veci preukázané, na vyjadrenie druhej strany sporu pred všeobecným súdom (žalobcu), ústavné práva u žalobcu ako u žalovaného. Ústavnej sťažnosti žalovaného (podanej v mesiaci február 2012) predchádzalo podanie dovolania žalovaného na dovolacom súde (v mesiaci január 2012) proti tomu istému rozsudku Krajského súdu v Bratislave. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol skôr, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o dovolaní žalovaného, teda skôr, ako žalovaný vyčerpal všetky možnosti nápravy. Ústavný súd Slovenskej republiky pritom vo svojej ustálenej rozhodovacej praxi zdôrazňuje, že v prípade, ak bolo podané dovolanie, ústavný súd môže o podanej ústavnej sťažnosti konať až po tom, čo dovolací súd rozhodne o dovolaní, vzhľadom na princíp subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a na ktorú ústavný súd konštantne poukazuje. Odvolaciemu súdu nebolo známe, prečo sa ústavný súd v tejto konkrétnej právnej veci odklonil od svojej doterajšej ustálenej súdnej praxe, tento postup neodôvodnil, ani neuviedol, či plénum ústavného súdu v tejto otázke vzhľadom na odlišný postup ústavného súdu v náleze zo dňa 28.2.2013, č.k. II. ÚS 558/2012-49 (v prejednávanej veci), prijalo zjednocujúce stanovisko a v prípade, že by prijalo, aké je jeho znenie. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej ustálenej judikatúre pripomína, že vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V prípade podania dovolania a ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. l Ústavy sa vedome vytvorí stav, keď by o jednej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. V prípade podania dovolania a súbežne ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. l Ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (bližšie k tomu rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 177/2005, III. ÚS 149/2004, I. ÚS 169/2009, I. ÚS 289/2009, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 135/2005, IV ÚS 180/2010, IV. ÚS 145/2010, IV. ÚS 428/2011). V tejto súvislosti odvolací súd ešte doplnil, že ústavný súd z ustálenej súdnej praxe vychádzal aj v nasledujúcom období (napr. uznesenie zo dňa 11.9.2014, č.k. II. ÚS 513/2014-18). Všetky tieto právne skutočnosti nebolo možné opomenúť, a tak odvolací súd pri opätovnom rozhodovaní o odvolaní žalovaného vykonal dokazovanie, doplnil dokazovanie, opätovne posudzoval všetky rozhodujúce právne skutočnosti preukázané v konaní pred súdom prvej inštancie i pred odvolacím súdom nevyhnutné pre vyriešenie vzťahu medzi právom žalobcu na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, ochrany mena, na ochranu súkromného a rodinného života zaručeného čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 10 Listiny základných práv a slobôd uverejnenej v Zbierke zákonov pod č. 23/1991 Zb., čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb., a právom žalovaného na slobodu prejavu zaručeného čl. 26 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, čl. 17 ods. l Listiny základných práv a slobôd, čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vykonal test proporcionality. 10.2. Z pripojeného spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp.zn. 9 C 13/2007 zostalo preukázané, že žalobca RNDr. Y. J. proti žaovanému NAP Kiadó spol. s r.o., Dunajská Streda, sa žalobou podanou dňa 17.1.2007 domáhal ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1.000.000,-- Sk, ako aj náhrady trov konania, na tom skutkovom základe, že žalovaný ako vydavateľ regionálneho týždenníka Csallóköz počnúc dňom 12.12.2006 (dňa 12.12.2006, 19.12.2006, 22.12.2006, 2.1.2007, 9.1.2007, 16.1.2007, 2.6.2007, 7.10.2007) pravidelne zverejňoval vo svojom týždenníku Csallóköz nepravdivo a nevyberaným spôsobom články poškodzujúce práva na ochranu osobnosti žalobcu, jeho súkromia. V článkoch uvádzal, že žalobcu nasnímali v erotickom klube so svojím kolegom O. T. v auguste 2005. Žalobca mal za to, že všetky články boli vydané zrejme v priamej súvislosti s predvolebným bojom na komunálnej úrovni a mali za cieľ poškodiť ho ako kandidáta do mestského zastupiteľstva v Dunajskej Strede, ako aj opätovne kandidujúceho a zvoleného primátora v Dunajskej Strede (všetci kandidáti za SMK); išlo pravdepodobne o nevyberaný politický boj, keď sa skupina osôb okolo neúspešnej protikandidátky na post primátora v Dunajskej Strede snažila poškodiť kandidátov za SMK, najmä meno opätovne zvoleného primátora prostredníctvom poškodenia mena osôb, ktoré sú s ním politicky spájané. Neúspešná kandidátka, ako aj autor článku L. K., bola rozhodnutím celoštátnej etickej rady SMK predčasom vylúčená z politickej strany SMK. Stal sa obeťou politického boja, jeho meno bolo len využité a použité ako prostriedok útoku. Opätovne ho poškodzujú aj v celoštátnych denníkoch SME a Új Szó. Rozsudkom zo dňa 17.3.2011, č.k. 9 C 13/2007-536, súd prvej inštancie žalobu vo veci samej zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania v sume 5.001,94 €. Mal za preukázané, že žalobca sa zdržiaval v erotickom klube, v článkoch nikde nie je uvedené, že využíval erotické služby. Žalobca ako vedúci pedagóg a politik navštívil zariadenie označené ako erotický salón; všetko, čo je citované v návrhu na začatie konania, je pravdivé. Novinárska sloboda zahŕňa aj možné vychýlenie k určitému stupňu nadsázky alebo dokonca provokácie. Ak žalovaný použil výraz „bordel“ či „nevestinec“ na fakte to nič nemení, nakoľko riaditeľ gymnázia v kritický čas bol na mieste, kde ľudia chodia spravidla za účelom sexuálnych radovánok a nie na pivo. Na pivo alebo pivá mohol navštíviť ďalšie 3-4 pohostinstvá a reštaurácie. K neoprávnenému zásahu došlo, ktorý je len zásahom do intímnej sféry života žalobcu, najmä do súkromia, avšak tento zásah nebol objektívne spôsobilý privodiť závažnú ujmu na právach chránených ustanoveniami zákona, nakoľko uvedený stav si žalobca zapríčinil vedome sám. Ako pedagóg morálnu satisfakciu nežiadal z dôvodu, že porušenie práva nie je už možné napraviť, napr. ospravedlnením alebo uvedením do pôvodného stavu, z dôvodu, aby sa už daná téma neoživovala. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. Táto ujma nie je závažná, ktorá by odôvodňovala priznať mu náhradu v peniazoch. Poškodenie dobrej povesti, občianskej cti, občianskej dôstojnosti a dobrého mena možno napraviť verejným ospravedlnením a uvedením faktov na pravú mieru, príp. podať trestné oznámenie za ohováranie. Ak takáto ujma bola spôsobená, tak ju nemožno zhojiť, napraviť povesť, česť, dobré meno, vysúdenými peniazmi; najmä u osoby verejne známej a činnej a u pedagóga, ktorý musí byť vzorom pre mládež. Naďalej je riaditeľom Gymnázia Ármina Vámbéryho v Dunajskej Strede, naďalej mu dôverujú rodičia, študenti, žiaci, kolegovia, pedagógovia, priatelia, aj regionálna SMK a manželka. Čiže jeho dôstojnosť a česť nie je vážne a takou intenzitou narušená alebo poškodená. V komunálnych voľbách v roku 2006 bol zvolený za poslanca do Mestského zastupiteľstva v Dunajskej Strede aj napriek zverejneným kritickým článkom, v roku 2010 kandidoval znova. Žalobca je naďalej dôstojným a váženým občanom Mesta Dunajská Streda, poznajú a vážia si ho v celom regióne Žitný ostrov. Súd dôvodil ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. V danej veci Okresný súd v Dunajskej Strede rozhodol neskôr (v roku 2011) ako súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom v prejednávanej veci (v roku 2009). Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, či vôbec a ako sa s ním vyporiadal, napriek skutočnosti, že sa tento rozsudok v spise nachádza (č.l. 408 a nasl. spisu). Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 22.5.2012, sp.zn. 10 Co 119/2011, 10 Co 120/2011, rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 17.3.2011, č.k. 9 C 13/2007-536, potvrdil ako vecne a právne správny a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania. Okrem iného dôvodil, že primárne účelu nápravy zásahov do práva na ochranu osobnosti slúži forma morálnej satisfakcie. Nevyhnutnou podmienkou priznania aj materiálnej satisfakcie je nielen nedostatok inej formy satisfakcie, ale aj viazanosť prípadného uplatnenia (v žalobe) a tiež priznania (v následnom rozsudku) takejto ďalšej formy satisfakcie (náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) na aspoň niektorú z foriem satisfakcie morálnej. Nie je možné pripustiť, aby sa odstránenie následkov porušenia práva na ochranu osobnosti udialo výlučne v rovine finančného odškodnenia spôsobenej ujmy. V opačnom prípade by išlo o definovanie ceny cti i ďalších atribútov osobnosti fyzickej osoby a tiež v prípade tzv. tlačových deliktov aj o prostriedok faktickej likvidácie porušovateľa práva na ochranu osobnosti, a tým aj k faktickému potlačeniu iných ústavou zaručených práv (sloboda prejavu, právo na informácie). Tento názor vychádza (historickým výkladom) z československého občianskeho práva až do nadobudnutia účinnosti Občianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Zb.). Ak sa v prejednávanej veci nepožadovala žiadna z akceptovateľných foriem morálnej satisfakcie uplatnením vyššie uvedených záverov, muselo byť vylúčené vyhovieť návrhu len s požiadavkou na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V závere uviedol, že práve žalobca dobrovoľne a bez nátlaku sám vstúpil do erotického klubu, pričom sa bezdôvodne spoliehal na to, že sa o tom nikto (široká verejnosť) nedozvie. Odvolací súd rozhodol neskôr (v roku 2012) ako rozhodol odvolací súd rozsudkom v prejednávanej veci v poradí prvým (v roku 2011). Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, či vôbec a ako sa Krajský súd v Trnave vyporiadal s daným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, napriek skutočnosti, že sa tento rozsudok v spise nachádza (č.l. 597 a nasl. spisu). 10.3. Vo veci vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn. 10 C 13/2007 sa žalobca Mgr. U. T. proti žalovanému NAP Kiadó spol. s r.o., Dunajská Streda, žalobou podanou dňa 17.1.2007 domáhal ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 900.000,-- Sk, ako aj náhrady trov konania, na tom skutkovom základe, že žalovaný ako vydavateľ regionálneho týždenníka Csallóköz počnúc dňom 12.12.2006 (dňa 12.12.2006, 19.12.2006, 22.12.2006, 2.1.2007) pravidelne zverejňoval vo svojom týždenníku Csallóköz nepravdivo a nevyberaným spôsobom články poškodzujúce práva na ochranu osobnosti žalobcu a jeho súkromia. V článkoch žalovaný uvádzal, že ho nasnímali v erotickom klube so svojím kolegom v auguste 2005. Autorom článkov bol L. K. alebo K. B. M. (manželka jeho syna). Žalobca mal za to, že všetky články boli vydané zrejme v priamej súvislosti s predvolebným bojom na komunálnej úrovni a mali za cieľ poškodiť ho ako kandidáta do Mestského zastupiteľstva v Dunajskej Strede, ako aj opätovne kandidujúceho a zvoleného primátora v Dunajskej Strede (všetci kandidáti za SMK); išlo pravdepodobne o nevyberaný politický boj, keď sa skupina osôb okolo neúspešnej protikandidátky na post primátora v Dunajskej Strede snažila poškodiť kandidátov za SMK, najmä meno opätovne zvoleného primátora prostredníctvom poškodenia mena osôb, ktoré sú s ním politicky spájané. Neúspešná kandidátka, ako aj autor článku L. K. bola rozhodnutím celoštátnej etickej rady SMK predčasom vylúčená z politickej strany SMK. Stal sa obeťou politického boja, jeho meno bolo len využité a použité ako prostriedok útoku. Opätovne ho poškodzujú aj v celoštátnych denníkoch SME a Új Szó. Rozsudkom zo dňa 7.7.2011, č.k. 10 C 13/2007-318, súd prvej inštancie žalobu zamietol, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 5.224,62 €. Dôvodil, že žalovaný mal a má legitímne právo zverejňovať informácie o žalobcovi, a to i v súvislosti s jeho návštevou erotického salónu, avšak len v takej miere, rozsahu a obsahu, dokiaľ nimi nedovoleným spôsobom nezasiahne do jeho osobnostných práv chránených zákonom, Ústavou alebo Dohovorom. V týchto článkoch sa neuvádzajú tvrdenia, že žalobca v erotickom klube vyhľadával sexuálne služby, ktoré mu mali byť poskytnuté. Pravdou zostáva, že žalobca bol nasnímaný videokamerou na mieste, kde ľudia obyčajne spravidla chodia za účelom sexuálnych služieb. Tvrdenia žalobcu o spájaní jeho osoby s využívaním erotických služieb predmetnými článkami preukázané neboli. Osoba žalobcu sa spája len s informáciou, že bol v erotickom podniku, ktorého celkový vonkajší vzhľad, svetelné reklamy a vnútorné zariadenie klubu, jednoznačne museli odzrkadľovať, že zábavný podnik nie je pivárňou. Tvrdenie žalobcu o tom, že nevedel, že sa nachádza v zariadení tohto typu, považoval za účelové; sám sa vystavoval riziku, že bude niekým opoznaný a je tým ohrozená jeho vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti ako pedagóga a verejného činiteľa. Žalobca bol verejne činnou osobou, v čase návštevy uvedeného zariadenia a aj v čase rozhodovania súdu bol riaditeľom Základnej školy Zoltána Kodálya v Dunajskej Strede, zároveň bol predsedom Občianskeho združenia Miklósa Kodého, predsedom Občianskeho združenia Dunajská Streda a okolie a najmä členom Celoštátnej etickej komisie Strany maďarskej koalície, členom Krajskej rady Strany maďarskej koalície v Trnave a členom predsedníctva Základnej organizácie SMK v Dunajskej Strede. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Pritom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity žalobcu, ale objektívne hľadisko. V danom prípade existenciu závažnej ani značnej ujmy súd nezistil. Žalobca je naďalej riaditeľom Základnej školy v Dunajskej Strede, naďalej mu dôverujú rodiča, žiaci, kolegovia, pedagógovia, priatelia a manželka. Okresný súd v Dunajskej Strede v predmetnej veci rozhodol neskôr (v roku 2011) ako Okresný súd Bratislava I. rozhodol rozsudkom v prejednávanej veci (v roku 2009). Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu v Dunajskej Strede nevyplýva, či vôbec a ako sa vyporiadal s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I., napriek skutočnosti, že sa tento rozsudok v spise nachádza (č.l. 225 a nasl. spisu). Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 18.7.2012, sp.zn. 24 Co 252/2011, rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil, vo výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume tam uvedenej, ako aj náhradu trov odvolacieho konania. Dôvodil nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.12.2009, sp.zn. II. ÚS 152/2008, vo vzťahu k slobode prejavu. Po vykonaní testu proporcionality medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti, po zodpovedaní na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO, dospel k záveru, že nie je žiaden dôvod na obmedzenie slobody prejavu žalovaného, nakoľko jeho konaním nedošlo k takému zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktoré by si nejaké obmedzenie vyžadovalo, žeby odôvodňovali zásah do slobody prejavu žalovaného. Vyhovením žalobe by bola intenzita zásahu do práva žalovaného na slobodu prejavu podstatná, pretože išlo o články dotýkajúce sa otázok verejného záujmu, kritiky správania sa žalobcu ako verejne činnej osoby. Žalovaný je vydavateľ regionálneho periodika, informácie boli zverejnené na stránke www.youtube.com a v iných médiách, spravodajské informácie boli doplnené o spoločenskú kritiku vo forme otvoreného listu; žalovaný o žalobcovi neuviedol žiadne nepravdivé informácie. Pokiaľ by aj súd dospel k záveru, že konaním žalovaného došlo k neprimeranému zásahu do osobnostných práv žalobcu, neznamenalo by to automaticky, žeby žalobcovi vzniklo aj právo na požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenie, že uvedeným neoprávneným zásahom žalovaného došlo v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti, a že teda boli naplnené podmienky ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre výnimočné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pripomenul závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 15/2003, podľa ktorého pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukážu reakcie svedčiace o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rozhodol neskôr (v roku 2012), ako rozhodol odvolací súd v prejednávanej veci rozsudkom v poradí prvým (rok 2011). Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Trnave nevyplýva, či vôbec a ako sa s daným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave vyporiadal, napriek skutočnosti, že sa tento rozsudok v spise nachádza (č.l. 353 a nasl. spisu). 10.4. Vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 9 C 126/2006 sa žalobca Mgr. U. T. proti žalovanému Petit Press, a.s., Bratislava, žalobou podanou dňa 18.12.2006 domáha ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 2.300.000,-- Sk (76.346,01 €), ako aj náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že žalovaný ako vydavateľ dvoch (z piatich) celoštátych denníkov SME a Új Szó, ktorých predajnosť na trhu celoštátnych denníkov predstavuje 20 % - 25 %, v rokoch 2005/2006 [dňa 20.3.2006 (v Új Szó), 28.11.2006 (v Új Szó, SME), 4.12.2006 (v Új Szó), 11.12.2006 v (Új Szó)] pravidelne zverejňoval nepravdivo a nevyberaným spôsobom články poškodzujúce práva na ochranu osobnosti žalobcu a jeho súkromia; v zásahu pokračoval dňa 19.12.2006, 20.12.2006, 22.12.2006, 5.1.2007, 13.1.2007, 15.1.2007, 3.12.2008. Žalovaný evidentne v článkoch uvádzal, že ho nasnímali v erotickom klube so svojím kolegom v auguste 2005. Autorom článkov bol L. K. alebo K. B. M. (manželka jeho syna). Samotný L. K. a S. Q. boli rozhodnutím celoštátnej etickej rady SMK, ktorej členom je aj sám, vylúčení z MSK. Mal za to, že všetky články boli vydané zrejme v priamej súvislosti s predvolebným bojom na komunálnej úrovni a mali za cieľ poškodiť ho ako kandidáta do Mestského zastupiteľstva v Dunajskej Strede, ako aj opätovne kandidujúceho a zvoleného primátora v Dunajskej Strede (všetci kandidáti za SMK); išlo pravdepodobne o nevyberaný politický boj, keď sa skupina osôb okolo neúspešnej protikandidátky na post primátora v Dunajskej Strede snažila poškodiť kandidátov za SMK, najmä meno opätovne zvoleného primátora prostredníctvom poškodenia mena osôb, ktoré sú s ním politicky spájané. Stal sa obeťou politického boja, jeho meno bolo len využité a použité ako prostriedok útoku. Zdôraznil, že audiovizuálny záznam sa dostal mimo útvaru osobitného určenia Policajného zboru (kukláči) jedine nelegálnou cestou. To svedčí o tom, že záujem zdiskreditovať žalobcu v rovine regionálneho politického boja bol veľký a nevyberal si žiadne prostriedky. Z uvedeného dôvodu je zásah do jeho práv na ochranu osobnosti o to závažnejší. Opätovne ho poškodzujú aj v regionálnom periodiku. Rozsudkom zo dňa 2.3.2012, č.k. 9 C 126/2006-303, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 6.000,-- € a vo zvyšku žalobu zamietol; žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, nahradiť trovy konania štátu v sume vo výroku rozsudku presne uvedenej. Dôvodil, že zásah do osobnostných práv žalobcu publikáciou série článkov zo dňa 31.10.2005, 20.3.2006, 28.11.2006, 4.12.2006, 11.12.2006, 19.12.2006, 20.12.2006, 22.12.2006, 5.1.2007, 13.1.2007, 15.1.2007, 3.12.2008, bol objektívne spôsobilý privodiť mu závažnú ujmu na jeho osobnostných právach; ujmu preukázal v rovine pracovnej a rodinnej. Súd zohľadnil tú skutočnosť, že pôvodne bola nosnou informáciou o návšteve v erotickom klube videonahrávka, ktorá bola zverejnená na internete, pričom nebolo preukázané, žeby jej zverejnenie bolo možné pričítať zavineniu žalovaného a až následne sa nosnými stali informácie v článkoch publikovaných v periodikách čítaných značným počtom čitateľov. Už samotná nahrávka mala značnú sledovanosť, čo vyplýva z článku v SME zo dňa 28.11.2006, že video v tom čase videlo asi 1.300 ľudí; nahrávka spôsobila, že žalobca musel čeliť problémom najmä v pracovnej oblasti, čo vyplýva aj z článkov z 11., 19. a 20.12.2006. Následné publikovanie série článkov umocnilo zásahy do tejto oblasti života a spôsobilo zásah do sféry rodinnej. Články zo dňa 31.10.2005, 20.3.2006, si so žalobcom mohol spojiť podstatne menší okruh čitateľov, než pri ďalších článkoch, keďže meno žalobcu v nich nebolo priamo uvedené a v tom čase ešte nebola na internete sprístupnená predmetná nahrávka. Uvedená séria článkov prehĺbila do značnej miery dopad predmetnej kauzy na uvedené oblasti žalobcovho života a musel vynaložiť zvýšené úsilie, aby zásah bol čo najmenší. Nepreukázal ujmu spôsobenú uverejnením článkov v príčinnej súvislosti s negatívnym vývojom jeho politickej kariéry, keď uverejnenie nahrávky na internete tesne pred komunálnymi voľbami nebolo spôsobené konaním žalovaného. Z dokazovania vyplynul síce zrejmý negatívny vzťah L. K. k žalobcovi za jeho vylúčenie z SMK, avšak tiež vyplynulo, že L. K. bol autorom dvoch článkov pred zverejnením videa a potom len článkov z 11.12.2006 a 8.1.2007. Aj keď väčšinu článkov písala jeho príbuzná K., nebolo preukázané, žeby tieto boli písané a zverejňované žalovaným z politických dôvodov. Uverejnenými článkami vznikla žalobcovi ujma, v značnej miere bola znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti tak, ako to predpokladá § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odstrániť následky neoprávneného zásahu žalovaného do osobnostnej sféry žalobcu je možné vzhľadom na dĺžku a intenzitu zásahu len priznaním satisfakcie vo forme nemajetkovej ujmy, pretože iná forma zadosťučinenia vzhľadom na odstup času a záujem o vyhnutie sa znovuoživeniu uvedenej kauzy nie je spôsobilá eliminovať negatívny dopad predmetných článkov. Nepriznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v uplatňovanej výške (76.346,01 €), ale za primeranú náhradu považoval sumu 6.000,-- €. 10.4.1. V čase rozhodovania odvolacieho súdu rozsudkom v poradí druhým dané konanie nebolo právoplatne skončené. 10.5. V nadväznosti na čl. 8 ods. l, čl. 10 ods. l veta prvá a druhá, ods. 2 Dohovoru, čl. 4 ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 10, čl. 17 ods. l, ods. 2, ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, čl. 12 ods. l, čl. 13 ods. l písm. a/, ods. 3, ods. 4, čl. 26 ods. l, ods. 2 veta prvá, ods. 4, čl. 46 ods. l, čl. 154c ods. l Ústavy Slovenskej republiky, odvolací súd v predmetnej právnej veci pri rozhodovaní rozsudkom v poradí druhým dôvodil, že podstatou sporu je konflikt medzi Ústavou, Dohovorom a Listinou garantovanou slobodou prejavu žalovaného a tiež nimi garantovaným právom na ochranu osobnosti (cti, dôstojnosti, súkromia) žalobcu; protichodné práva a záujmy, ktoré majú rovnakú hodnotu. Podstatou rozhodovania je hľadanie vyváženého vzťahu medzi právom na ochranu cti, dôstojnosti, súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a právom na informácie na strane druhej. Každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/2009, PL. ÚS 22/2006, m.m. PL. ÚS 6/2004, III. ÚS 34/2007, IV. ÚS 107/2010). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, pokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca k popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/2009, PL. ÚS 7/2006). V niektorých situáciách musí sloboda prejavu ustúpiť. Obmedzenia musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka), ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných osôb, vrátane žalovaného, alebo štátu. Obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t.j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m.m. I. ÚS 4/2002, I. ÚS 36/2002, I. ÚS 193/2003, IV. ÚS 107/2010). Podľa judikatúry ESĽP sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49). Riešenie konfliktu medzi právom na slobodu prejavu a právom na ochranu osobnosti vyžaduje, aby súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu zvážil význam proti sebe stojacich záujmov, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým. ESĽP uznáva, že súkromné životy verejne známych osôb sa stali veľmi lukratívnou komoditou pre určité odvetvia médií. Zverejňovaním správ o týchto osobách prispieva k množstvu informácií dostupných verejnosti, nepochybne ťažia z ochrany čl. 10 Dohovoru. Napriek tomu táto ochrana môže ustúpiť požiadavke čl. 8 Dohovoru, keď predmetné informácie majú súkromný a intímny charakter a nie je žiadny verejný záujem ich šíriť. Novinárska sloboda prejavu musí ustúpiť právu na ochranu súkromného života fyzickej osoby, hoci aj verejne činnej osoby, spoločensky známej, v prípadoch, keď masovokomunikačné prostriedky informujú verejnosť o súkromnom živote a aktivitách fyzických osôb na základe rovnakej skutočnosti za účelom napr. vyvolávania senzácie, neustálej diskreditácie fyzických osôb, zvýšenia sledovanosti masovokomunikačného prostriedku, bez toho, aby sledovali legitímny cieľ prispieť k debate o otázkach verejného záujmu (rozsudok ESĽP vo veci Von Hannover v. Nemecko z 24. júna 2006; Kmec, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, l. vydání 2012, str. 910, 911). 10.5.1. ESĽP nikdy výslovne nezostavil jasný „rebríček“ osôb verejného záujmu. Možno však vyvodiť, že na jeho vrchole stoja politici (členovia vlády, celoštátni, či regionálni politici, kandidáti vo voľbách), ktorí musia zniesť väčšiu mieru kritiky svojej osoby. Na najnižšom stupni stoja radoví občania, ktorí nezastávajú žiadnu osobitnú verejnú funkciu ani inú významnú úlohu v spoločnosti, ktorým sa dostáva najväčšia miera ochrany. Politik sa nevyhnutne a vedome vystavuje pozornej kontrole svojich činov zo strany novinárov i zo strany občanov a musí mať vyššiu mieru tolerancie. Na druhej strane musí mať možnosť prezentovať svoj uhol pohľadu a brániť sa, pokiaľ má za to, že uverejnené informácie zpochybňujúce jeho osobu sú napr. lživé a mohli by pomýliť verejnú mienku. Podľa názoru ESĽP je teda vhodné vytvoriť spravodlivú rovnováhu medzi privilégiom daným novinárom vyjadrovať sa kriticky k činom politikov a právom politikov mať možnosť na túto kritiku odpovedať a chrániť svoju povesť. Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, teda politikov. 10.5.2. V rámci testu proporcionality KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (na súkromie) vykonal odvolací súd dôvodil, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, osobitne pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick proti Rakúsku z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. V predmetnej veci je žalovaným vydavateľ SME, denníka s celorepublikovou pôsobnosťou, a denníka Új Szó, predovšetkým s regionálnou pôsobnosťou; žalovaný má teda privilegované postavenie, zvýšenú ochranu, ktorú súd prvej inštancie, odvolací súd, zohľadnil. Neodopiera mu privilegované postavenie, avšak nemôže požívať ochranu vtedy, ak svoje postavenie zneužil, o čo ide v prejednávanej veci. O tom, že informoval verejnosť o „dvoch svätuškárskych pedagógoch z Dunajskej Stredy ... ktorých nedávno pristihli jemne povedané v dosť nedôstojných podmienkach - v jednom bordeli ...“ dňa 26.8.2005 bez uvedenia ich mena, žalovaný informoval vo svojich denníkoch už dňa 31.10.2005 (Obliehanie SMK) a dňa 20.3.2006 (Kto sa tu hrá na mafiu). Všetky následné články (do konca roku 2008) jednoznačne obsahovali už mená žalobcu a jeho kolegu O. T.. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu zverejnením prvých dvoch článkov (bez uvedenia mien), najviac prvého článku s menami oboch pedagógov dňa 28.11.2006 (celkom v poradí tretí článok) v denníku SME a v denníku Új Szó, u žalobcu ako kandidáta na poslanca Mestského zastupiteľstva v Dunajskej Strede, riaditeľa Gymnázia Ármina Vámbéryho v Dunajskej Strede, člena a funkcionára SMK, po komunálnych voľbách dňa 2.12.2006 poslanca Mestského zastupiteľstva v Dunajskej Strede, postačilo a bolo dané zadosť právu žalovaného šíriť informácie, právu na slobodu prejavu a právu verejnosti na získanie informácií. Povinnosti a zodpovednosť novinárov sa vzťahuje nielen na šírenie informácií, ale aj na spôsob, čas, v akom sú tieto informácie získané, na obsah zverejnenej informácie. Ak ale články zverejní viac ako desať krát za sebou v trvaní takmer 4 roky, bez podstatnej zmeny obsahu, bez zmeny skutkového základu, odôvodnenej potreby a bez preukázania celospoločenskej potreby mnohonásobného zverejnenia tých istých informácií, takéto správanie žalovaného nie je naplnením práva na slobodu prejavu, na šírenie informácií, práva verejnosti na prístup k informáciám, pretože toto bolo naplnené už pri prvom zverejnení článku (31.10.2005), ale je ho možné vnímať už len ako zneužívanie „slobody prejavu“ a porušovanie novinárskej etiky. Neobstojí tvrdenie žalovaného v tom, že v čase uverejnenia prvých dvoch článkov videozáznam sa nenachádzal na internete a že teda o ňom nevedel. Z obsahu článkov nepochybne vyplýva opak; že o videozázname a čo obsahuje vedel už v danom čase. Nemožno žalovanému uložiť zodpovednosť za zverejnenie daného videozáznamu na širokom, verejnosti dostupnom, mieste. V konaní zostalo nepochybne preukázané, že dňa 26.8.2005 v priestoroch erotického klubu MAXIM Erotic & Swinger klub v Lehniciach bol vykonaný audiovizuálny záznam z represívno-bezpečnostnej policajnej akcie, na ktorom boli nasnímaní poškodení poslanci Mestského zastupiteľstva v Dunajskej Strede Mgr. U. T. a RNDr. Y. J.. Záznam z policajnej akcie bol následne neznámou osobou zverejnený; na základe znaleckého posudku kriminalisticko-expertízneho ústavu bolo ustálené, že záznamy z internetu sú zhodné so záznamom na kazete z represívno-bezpečnostnej akcie a sporná časť záznamu na videokazete je po obrazovej a zvukovej stránke rovnaká s obsahom súboru video. Žalobca spolu s Mgr. U. T. sa nachádzali v bare pri stole, kam vtrhli „kukláči“, riadili sa ich pokynmi, príslušníci polície vykonali kontroly osôb; niekoľko minút ležali na zemi. Uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a inšpekčnej služby Bratislava, zo dňa 24.9.2007, ČVS:ÚIS-2/KOK-SV-2007, bolo prerušené trestné stíhanie pre prečin neoprávneného nakladania s osobnými údajmi podľa § 374 ods. l písm. b/, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona, ktorého sa dopustil doposiaľ neznámy príslušník Policajného zboru, pretože sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie. V konaní ďalej zostalo nepochybné, že autorom všetkých článkov je L. K., ktorý bol v roku 2004 vylúčený z SMK, keď členom etickej komisie bol aj Mgr. U. T.; a K. B. M.. Žiadni iní zamestnanci žalovaného, či už stáli alebo externí, o zverejnenom zázname z policajnej akcie neinformovali, nehodnotili ho, ani žiadni iní vydavatelia na území Slovenskej republiky (okrem týždenníka Csallóköz s rovnakým autorom článku). To však nič nemení na skutočnosti, že videozáznam sa zo štátneho orgánu dostal pred verejnosť neoprávnene a že teda v tomto prípade verejnosť nemala právo takúto informáciu vôbec dostať. Ak sa napriek tomu videozáznam na verejnosť dostal bez zavinenia žalovaného, žalovanému svedčalo právo realizovať slobodu prejavu. 10.6. Odvolací súd uzavrel, že v prejednávanej veci išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu žalovaného na zákonnom podklade, ktoré tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti žalobcu, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Všetko vykonané dokazovanie, jeho závery, dávajú súčasne odpoveď na otázku, O KOM, KEDY, AKO boli všetky inkriminované články (po dni 28.11.2006 do roku 2008; ďalej len inkriminované články) a do koho osobnostnej sféry žalovaný zasahoval. Inkriminované články sa nepochybne (nezameniteľne) týkali (aj) žalobcu, bol označený menom, funkciou, miestom výkonu funkcie, tieto stále podsúvali čitateľovi presvedčenie, že žalobca bol v erotickom klube za účelom využitia erotických služieb a boli objektívne spôsobilé svojím obsahom, spôsobom, intenzitou, rozsahom, ohlasom, dĺžkou zásahu, vyvolať negatívny zásah do osobnostnej sféry žalobcu. ESĽP pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok z 27.februára 2001). V prejednávanej veci neboli v inkriminovaných článkoch informácie týkajúce sa žalobcu uverejnené formou faktov, ale formou hodnotiaceho úsudku, ktorý nevychádza z dostatočného faktického základu (žeby žalobca využíval erotické služby a za tým účelom zariadenie navštívil). K odpovedi na otázku ČO bolo obsahom inkriminovaných článkov, odvolací súd dôvodil, že články opakovane „podsúvali“ čitateľovi, že žalobca bol v erotickom zariadení za účelom využitia erotických služieb, pričom ale žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, žeby tomu tak bolo; obsah článkov nebol v súlade so skutočnosťou vyplývajúcou z videozáznamu. Pri odpovedi na otázku KDE boli inkriminované články uverejnené kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Inkriminované články boli uverejnené v denníkoch žalovaného s celoslovenskou pôsobnosťou, o vysokom náklade, ktorých autorom bol len L. K. a jeho príbuzná K. B. M.; žiaden iný zamestnanec žalovaného žiadnym článkom na základe danej videonahrávky do denníka neprispel, resp. nebol uverejnený. Žalovaný ani len netvrdil, žeby (len) tieto osoby mali ním vyslovene poverenie na daný videozáznam reagovať takým spôsobom. Žalovaný dostatočným spôsobom nepreukázal, ani len netvrdil, prečo stále niekoľko rokov informoval čitateľov o tom istom, v čom spočíval verejný záujem, v čom spočívala neustála, podľa jeho názoru, potreba sociálnej diskusie; tento spôsob, táto potreba nevyplýva ani z obsahu spisu. Žalovaný, ktorý má ako vydavateľ denníka SME a Uj Szó s celoslovenskou pôsobnosťou pri ochrane slobody prejavu v zmysle judikatúry ESĽP i Ústavného súdu Slovenskej republiky privilegované postavenie, pokračoval inkriminovanými článkami v tomto periodiku v uverejňovaní informácií o žalobcovi, verejne činnej osobe, ktoré už od decembra 2006 stratili na postavení veci dôležitého verejného záujmu a naopak žalovaný neoprávnene zasahoval do súkromného, osobného, intímneho, spoločenského života žalobcu. Všetky ďalšie články potom zostali len v rovine osočovania, urážania, neustále obnovovanej senzácie, diskreditácie, dehonestácie osoby žalobcu, v rozpore s dobrou vierou, novinárskou etikou a dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka); tieto sa prelínajú celým právnym poriadkom. Pojem dobré mravy zákonodarca nedefinuje, ide však o vzájomnú slušnosť, ohľaduplnosť, vzájomné rešpektovanie sa, korektné chovanie. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo nepochybne preukázané, že konaním žalovaného bola v značnej miere znížená česť, dôstojnosť žalobcu, jeho vážnosť v spoločnosti, v rodine, v profesnom živote. Zvoleným spôsobom žalovaný prekročil Ústavou, Listinou, Dohovorom mu garantovanú slobodu prejavu a medzi neoprávneným zásahom žalovaného a porušením osobnostných práv žalobcu je daná priama príčinná súvislosť. 10.7. Odvolací súd ďalej dôvodil, že výsledky vykonaného testu proporcionality odôvodňujú záver o tom, že zásah do slobody prejavu žalovaného bol primeraný. Zvážiac význam proti sebe stojacich záujmov dospel k záveru, že bez poskytnutia ochrany žalobcovi by bola bezdôvodne daná prednosť slobode prejavu pred právom na ochranu osobnosti. Žalovaný opakovane niekoľkonásobne takmer štyri roky informoval verejnosť o tom istom, pričom išlo o nepravdivé, pravdu skresľujúce, informácie; obsah článkov vyplývajúcich z videozáznamu nezodpovedal informáciám na videozázname. Žalobca ako verejne činná osoba, politik na regionálnej úrovni, nevyužíval sexuálne služby, nevykonával sexuálne aktivity, bol oblečený, v jeho blízkosti boli fľaše piva, v okamihu vykonania videozáznamu v jeho blízkosti sa nenachádzali osoby poskytujúce sexuálne služby, ani sa nezabával s takýmito osobami. Články (už v jeho nadpise) naopak vykresľovali žalobcu ako prijímateľa týchto služieb. Z článkov vyplýva, že nešlo o vyjadrenie myšlienky, o formu sociálnej diskusie s prvkami verejnej kritiky, žalobca nebol v neprimeranej situácii, boli uverejnené nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce údaje o účele návštevy erotického klubu. Nadpisy článkov a ich obsah majú charakter faktického tvrdenia, ktoré nezodpovedá skutočnosti, že žalobca spolu s kolegom Mgr. U. T. navštívili erotické zariadenie s úmyslom využiť jeho služby. Treba prisvedčiť žalovanému v tom, v súlade s názorom súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v rozsudku v poradí prvom, že žalobca a jeho kolega Mgr. U. T. vedeli o tom, kam idú dňa 26.8.2005, do akého zariadenia. Bolo však neprimerané zverejňovanie článkov presahujúcich počet prvé tri; nasledujúce už nemôžu byť považované za prispenie k sociálnej diskusii všeobecného spoločenského záujmu, s prvkami verejnej kritiky, pretože sa tak už stalo v predchádzajúcich článkoch. Cieľom kritiky má byť náprava určitého negatívneho javu (okolnosti alebo správania sa), čo bolo naplnené maximálne prvými tromi článkami; nie však urážka, poníženie, zosmiešnenie, škandalizácia, zneváženie dôstojnosti, vážnosti, žalobcu, čo bolo naplnené opakovaním tej istej informácie na rovnakom skutkovom základe k tej istej osobe všetkými ďalšími (následnými) článkami. Z nasledujúcich článkov vyplýva záujem autorov článkov oživovať pamäť čitateľov na deň 26.8.2005, kedy bol žalobca a M.. U. T. nasnímaný kamerou pri policajnom zákroku v danom erotickom klube; čím bolo zneužité právo na slobodu prejavu a musí ustúpiť právu na ochranu osobnosti. 10.8. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd považoval za preskúmateľný, obsahuje náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. V tejto súvislosti odvolací súd odkázal na dôvody uvádzané už vo svojom rozsudku v poradí prvom. Je síce pravdou, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, avšak táto judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, vrátane takého, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súd musí odpovedať na podstatné a právne významné skutočnosti a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie ich existencie, inak by sa dostal mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktorý proces je chránený nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale i čl. 6 ods. 1 Dohovoru s tým, že súčasťou obsahu týchto základných práv je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo väzbe s predmetom konania (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 119/2009, III. ÚS 95/2006, III. ÚS 260/2006). Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka konania (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 165/2011). 10.9. Odvolací súd v predmetnej právnej veci nepostupoval spôsobom zvoleným Krajským súdom v Trnave vo veci vedenej pod sp.zn. 10 Co 119, 120/2011 (vec týkajúca sa Okresného súdu Dunajská Streda pod sp.zn. 9 C 13/2007), a pri rozhodovaní z neho nevychádzal. V danej veci žalovaným bol vydavateľ (len) regionálneho týždenníka Csallóköz (NAP Kiadó, spol. s r.o.). Krajský súd v Trnave nehodnotil chovanie žalovaného v nadväznosti na všetky ním uverejnené články (od 12.12.2006 až do 7.10.2007), osobitne že žalovaný nerešpektoval rozhodnutie súdu o nariadení predbežného opatrenia v apríli 2007, ktorým žalovanému zakázal zdržať sa zásahov do práv na ochranu osobnosti žalobcu formou zverejňovania akýchkoľvek informácií v periodickej tlači ním vydávanej v súvislosti s audiovizuálnym záznamom v erotickom klube MAXIM Erotic & Swinger klub v Lehniciach a ďalej zasahoval do práv žalobcu na ochranu osobnosti. Okrem toho nevysvetlil, či vôbec a akým spôsobom pri rozhodovaní sa vyporiadal so skoršími rozhodnutiami (Okresného súdu Bratislava I. vo veci vedenej pod sp.zn. 11 C 241/2006, Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp.zn. 7 Co 204/2010); tiež s rozhodnutím súdu v Maďarskej republike. Z podobných dôvodov aj vec vedená na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn. 10 C 13/2007 nemohla ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu v prejednávanej veci. Žalobcom bol Mgr. U. T. a vec sa vzťahovala k vydavateľovi regionálneho týždenníka Csallóköz a k jeho chovaniu v období od 12.12.2006 do 2.1.2007; rovnako nevysvetlil, či vôbec a akým spôsobom pri rozhodovaní sa vyporiadal so skoršími rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava I., Krajského súdu v Bratislave (v odseku vyššie uvedenými); tiež s rozhodnutím súdu v Maďarskej republike. Pri rozhodovaní v predmetnej právnej veci odvolací súd zohľadnil rozhodnutie súdu v Maďarskej republike, hoci tento postupoval podľa práva platného na území Maďarskej republiky a na jej území poskytol žalobcovi ochranu. Rovnako nebolo možné zohľadniť rozhodnutia Okresného súdu v Dunajskej Strede a Krajského súdu v Trnave v otázke náhrady nemajetkovej ujmy. Tým viac, keď vo vzťahu k žalobcovi RNDr. Y. J. Krajský súd v Trnave vychádzal zo zákonných zásad v minulom období, t.j. spred roka 1951, ktoré je pre aktuálny právny stav v právnom poriadku Slovenskej republiky neakceptovateľné. 10.10. Prostriedky súdnej ochrany vyplývajúce z ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka je treba vždy zvoliť v závislosti na povahe konkrétneho prípadu. Zákonodarca nevylučuje, aby sa nadväzne na okolnosti konkrétneho prípadu uplatnili samostatne alebo kumulatívne (ak si to vyžaduje ich účel); neukladá teda, aby pre úspešnosť náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bol vždy zvolený aj nárok na upustenie od neoprávnených zásahov, na odstránenie následkov už uskutočnených zásahov (morálna satisfakcia). V prejednávanej veci chovaním žalovaného bola skutočne znížená dôstojnosť žalobcu, jeho občianska česť, jeho vážnosť v spoločnosti, v súkromí, v profesnom živote v značnej miere; od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti žalovaný upustil až koncom roku 2008 (až dva roky po podaní žaloby na súd). Pre odstránenie následkov týchto zásahov ako primerané zadosťučinenie preto nepostačuje upustenie od neoprávnených zásahov žalovaného, zostalo by rovnako nepostačujúce odstránenie následkov už uskutočnených (dlhotrvajúcich) zásahov; na mieste je len náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Možno spoľahlivo vyvodiť, žeby vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa na mieste a v postavení žalobcu. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch stanovená súdom prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu je primeraná. 10.11. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku, ktorým uložil obom stranám povinnosť zaplatiť trovy konania štátu ako vecne a právne správny (§ 219 ods. 1, ods. 2, § 148 ods. l O.s.p.). Žalovaný, ktorý podal odvolanie proti rozsudku, vôbec nenamietal vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie dotýkajúceho sa tejto časti; so zdôraznením, že ide o konanie, v ktorom je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l O.s.p.). 10.12. Odvolacie konanie na základe odvolania žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti, už bez ďalšieho, zastavil pre späťvzatie odvolania žalovaným (§ 207 ods. 3 O.s.p.). 10.13. Žalobcovi úspešnému aj v odvolacom konaní vedenom pod sp.zn. 2 Co 339/2013 (po rozhodnutí odvolacím súdom rozsudkom v poradí prvým) priznal odvolací súd náhradu trov daného odvolacieho konania na základe vyúčtovania v sume 476,51 €, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia. Spôsob výpočtu, dôvodnosť, odvolací súd zároveň podrobne odôvodnil [§ 224 ods. 1, § 142 ods. 3, § 149 ods. l, § 151 ods. l, 5, 8 O.s.p.; § 1 ods. 1, 3, § 10 ods. 8, § 13a ods. l písm. c/, d/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3, § 20c vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase poskytnutia právnych služieb (od 1.7.2013)]. Žalobcovi nepriznal náhradu trov konania za slovo na záver zo dňa 5.11.2014, keď stranám bola poskytnutá reálna možnosť vyjadriť sa ešte na pojednávaní dňa 12.11.2014; tento úkon odvolací súd nepovažoval za účelne vynaložený. 10.13.1. Rozhodnutie, majúce charakter uznesenia, o náhrade trov dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. 3 Cdo 318/2012 odvolací súd pojal do svojho rozsudku (§ 151 ods. l veta prvá, § 224 ods. l O.s.p.). Žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania pred dovolacím súdom (§ 243d ods. l veta tretia vo vzťahu k § 243c, § 146 ods. l písm. c/ O.s.p.), pretože nezavinil ani jeden z nich odmietnutie dovolania, keď dovolací súd dovolanie odmietol (len) v nadväznosti na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky. 12. Dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.11.2014, sp.zn. 2 Co 339/2013, z dôvodov uvedených v ustanovení § 237 ods. l písm. f/, § 241 ods. 2 písm. b/, písm. c/, písm. a/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením (v poradí druhým) zo dňa 27.4.2017, č.k. 3 Cdo 613/2015-751, odmietol (§ 447 písm. c/ C.s.p.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Dospel k záveru, že dovolanie žalovaného, ktoré bolo podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 procesne neprípustné, nevyvolalo v danom prípade účinok umožňujúci dovolaciemu súdu, aby uskutočnil meritórny dovolací prieskum napadnutého rozsudku. 13. Na základe ústavnej sťažnosti podanej žalovaným Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 7.2.2019, č.k. IV. ÚS 36/2018-52 (v poradí druhým), vyslovil, že l. základné práva obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s jej základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 339/2013-612 z 12. novembra 2014 porušené boli; 2. rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 339/2013-612 z 12. novembra 2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; 3. obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., priznal úhradu trov konania v sume 363,79 €; 4. vo zvyšnej časti sťažnosti obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., nevyhovel. Nepovažoval uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.4.2017, sp.zn. 3 Cdo 613/2015, za prekážku pre samotné konanie a rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich ústavou zaručených práv rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.11.2014, č.k. 2 Co 339/2013-612, pretože sa najvyšší súd v dovolacom konaní namietaným rozsudkom krajského súdu nezaoberal z hľadiska jeho vecnej správnosti. Zostalo nepochybné, že podstatou sporu je stret slobody prejavu sťažovateľky, ako vydavateľa denníkov, s ochranou osobnosti žalobcu, ktorý je osobou verejného záujmu. 13.1. Ku konfliktu medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti ústavný súd vyvodil záver, nadväzne na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03). V predmetnej veci išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľky na zákonnom podklade, ktorý tvoril § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti žalobcu, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do prejavu sťažovateľky primeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality. 13.2. Následne pristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami práva na súkromie žalobcu. Na tento účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 107/2010), ústavný súd vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu). 13.2.1. Pri posudzovaní otázky subjektu (KTO), ktorý mal v danom prípade podľa záverov krajského súdu neprípustným spôsobom zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu osobnosti (práva na súkromie), ústavný súd vychádzal zo stabilizovanej judikatúry ESĽP, ktorý subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňuje do viacerých skupín z hľadiska dôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti. Z judikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. 4. 1995, sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. 5. 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom majú spoločenskú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky, ktoré sa týkajú všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie (porovnaj IV. ÚS 107/2010). V predmetnej veci je sťažovateľka vydavateľom celoštátneho denníka SME a prevažne regionálneho denníka Új Szó, v ktorých boli inkriminované články (5 uvádzaných článkov z rokov 2005/2006) uverejnené. Sťažovateľka je teda v danom prípade nositeľom slobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť. 13.2.2. Ku kategorizácii adresátov kritiky, t. j. osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať, (O KOM) ústavný súd dôvodil, že hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov. V predmetnej právnej veci inkriminované články sa týkajú žalobcu, keďže v nich bol identifikovaný výslovným uvedením mena a priezviska. Nie je sporné, že v čase uverejnenia inkriminovaných článkov bol žalobca verejným činiteľom - regionálnym politikom a poslancom Mestského zastupiteľstva v Dunajskej Strede, pričom väčšej časti verejnosti bola známa aj skutočnosť, že žalobca je riaditeľom gymnázia, teda informácia o jeho správaní je dôvodne spájaná so záujmom verejnosti, najmä rodičov tých žiakov, ktorí navštevujú gymnázium, kde je riaditeľom. Táto skutočnosť sa v napadnutom rozhodnutí znovu opomína, keďže krajský súd opakovane mylne uvádza, že tvrdené difamujúce informácie sa týkajú „intímnej sféry života fyzickej osoby“. Ústavný súd zdôraznil, že poslaním tlače je nepochybne šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať). Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov či štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie, vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a šoubiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03). Z uvedeného teda vyplýva, že aj žalobca ako osoba patriaca do kategórie osôb verejných, ktorá sa výrazne angažuje v záležitostiach verejných, môže byť objektom kritiky v súvislosti s výkonom svojho povolania, pričom hranice akceptovateľnosti kritiky sú oveľa širšie ako u „bežných občanov“ (súkromných osôb); v danom prípade to platí o to viac, že žalobca bol kritizovaný za svoje správanie v období, keď pôsobil vo verejnom živote. Poukázal aj na právny názor ESĽP vyslovený vo veci Thoma v. Luxembursko, podľa ktorého „Zamestnanci verejnej správy vykonávajúci svoju úradnú právomoc podliehajú ako politici širšej akceptovateľnej miere kritiky ako súkromné osoby.“. V predmetnej veci je potrebné tiež brať do úvahy, že inkriminované články priniesli v prvom rade informácie a hodnotiace úsudky o udalosti, ktoré sa u verejne činnej osoby nepochybne môžu stať i predmetom verejného záujmu. Inkriminované články sa nepochybne týkali osoby žalobcu, pričom časť z nich bola aj podľa názoru ústavného súdu navonok spôsobilá svojím obsahom vyvolať negatívny zásah do jeho osobnostnej sféry, čo potvrdil aj krajský súd v odôvodnení rozsudku. 13.2.3. Pri odpovedi na otázku ČO bolo obsahom piatich inkriminovaných článkov, ktoré mali spôsobiť neprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu, ústavný súd zdôraznil články uverejnené v denníku Új Szó 20.3.2016, 28.11.2006, 11.12.2006. Vytýkal odvolaciemu súdu, že pri dokazovaní svedeckými výpoveďami a hodnotení týchto dôkazov nevysvetlil, že v prípade jediných dvoch vypočutých svedkov išlo o osoby blízke, ktoré môžu byť zaujaté, t.j. že dokazovanie svedeckými výpoveďami nemohlo vyznieť ako nestranné (svedok v čase zverejnenia informácií o žalobcovi inicioval petíciu na jeho podporu a zotrvanie vo funkcii, čo sám potvrdil); pritom pokiaľ ide o vyhodnotenie následkov zásahu (opätovné zvolenie žalobcu do funkcie poslanca mestského zastupiteľstva, zotrvanie vo funkcii riaditeľa, pokračujúci spoločný život v manželstve), tieto nesignalizujú narušenie odbornej povesti, postavenia či uplatnenia žalobcu v spoločnosti či v rodine. Z rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že vypočutí svedkovia boli z okruhu príbuzných a blízkych osôb, u ktorých možno predpokladať určitú „zaujatosť“ vo vzťahu k médiám. Obsahom inkriminovaných článkov boli pravdivé a aktuálne informácie o verejnom funkcionárovi. Sťažovateľka v danom prípade informovala o otázkach, ktoré súviseli s verejným životom, ale aj s postavením žalobcu, teda informovala o otázkach legitímneho verejného záujmu. 13.2.4. Použiteľným kritériom pri posudzovaní zásahov do slobody prejavu je miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov (otázka KDE bol inkriminovaný článok uverejnený). Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je miera ochrany osobnostných práv. Sporné články (až po ich uverejnení na internete) boli uverejnené v denníkoch Sme a Új Szó, pričom prvý z nich má celoslovenskú pôsobnosť a druhý skôr regionálnu pôsobnosť (nie však v televízii či inom elektronickom médiu, ktoré sú z tohto hľadiska posudzované prísnejšie). V predmetnej veci je nutné vnímať kritérium miesta distribúcie inkriminovaných článkov sporných výrokov v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia (IV. ÚS 139/2010). 13.2.5. V odpovedi na otázku KEDY vyznieva, že inkriminované články boli uverejnené v priebehu roku 2006 (prvý článok 20. marca 2006, ostatné v rozpätí dvoch týždňov od 28. novembra 2006 do 11. decembra 2006), na základe informácií z internetu v čase, keď skutočne prebiehali prípravy na komunálne voľby, t. j. noviny, ktoré sťažovateľka vydávala, aktívne a v aktuálnom čase reagovali na problematiku, ktorá môže byť predmetom verejného záujmu. Ústavný súd zdôraznil, že bolo v súlade s poslaním tlače, a teda aj denníkov Sme a Új Szó, v tomto čase o kandidátoch na poslancov do miestnych zastupiteľstiev informovať čitateľskú verejnosť (t. j. nešlo o neustále bezdôvodne opakovanú „medializáciu prípadu“). 13.2.6. Pri odpovedi na otázku AKO bola informácia o žalobcovi v inkriminovanom článku formulovaná, ústavný súd vzal do úvahy judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej treba pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišovať medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens v. Rakúsko, už spomínaný rozsudok, Feldek v. Slovenská republika, rozsudok zo dňa 12.7.2011). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem v. Rakúsko, rozsudok zo dňa 27.2.2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takejto povahy z hľadiska slobody prejavu a s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Tento prístup ESĽP k posudzovaniu právnych sporov, predmetom ktorých je konflikt medzi slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia, si osvojil vo svojej judikatúre aj ústavný súd (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010) a považuje za potrebné ho uplatniť aj vo veci sťažovateľky. V posudzovanej veci išlo o spoločenskú diskusiu s prvkami verejnej kritiky. Formou ostrej kritiky bol v inkriminovaných článkoch vyslovený nesúhlas s tým, že riaditeľ gymnázia, ktorý by mal byť vzorom, a regionálny poslanec, by nemal navštevovať pochybné podniky a ocitnúť sa v pochybných situáciách, ktoré ťažko znesú rozumné vysvetlenie, pričom kritika v týchto článkoch nevybočuje zo širokých hraníc expresívnosti. Predmetné články obsahujú pravdivé, spravodajské a prevzaté informácie, ktoré boli neskôr okomentované. Komentáre a úsudky sa týkali správania žalobcu ako riaditeľa - pedagóga (osoby zodpovednej za morálnu výchovu študentov) a regionálneho politika. Ani nové rozhodnutie krajského súdu však uvedené skutočnosti v dostatočnej miere nezohľadňuje a v zásade zotrváva na svojom predchádzajúcom názore. Už aj preto potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu spochybňuje napadnutý rozsudok ako celok. Ústavný súd v tejto časti tiež dôvodil, že považuje niektoré hodnotiace závery autorov inkriminovaných článkov za „príliš ostré“, súčasne však podčiarkuje, že autori článkov mali ústavou zaručené právo takéto hodnotiace úsudky vysloviť. Význam a rozsah slobody prejavu sa podceňuje aj vtedy, keď sa určité vyjadrenie klasifikuje (zatrieďuje, „nálepkuje“) prima facie ako tvrdenie skutočností, formálna urážka alebo hanlivá kritika. Týmto spôsobom a prístupom už nebolo dôsledne uprednostnené vyvažovanie (pristúpenie k testu proporcionality) medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti, keďže sloboda prejavu v prípade jej prvotného označenia ako hanlivej kritiky ustupuje do úzadia a stráca význam vo vzťahu k ochrane cti. V rámci rozhodovacej činnosti krajského súdu (a predtým okresného súdu) boli prejavy sťažovateľky nesprávne a akoby už vopred klasifikované práve takým spôsobom. Oba všeobecné súdy pritom mali k vyvažovaniu pristúpiť najprv z pohľadu definovania „povolených“ hraníc slobody prejavu. Záver krajského súdu, že „výsledky vykonaného testu proporcionality odôvodňujú záver o tom, že zásah do slobody prejavu odporcu bol primeraný“, považuje za prinajmenšom nedostatočne vyargumentovaný, teda taký, ktorý nie je výsledkom ústavne akceptovateľného vyvažovania ústavou a dohovorom garantovaného práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu (rovnako garantovanou tak ústavou, ako aj dohovorom) pri náležitom uplatnení príslušného testu proporcionality, a to najmä z dôvodu nesprávnej interpretácie faktov, ale tiež aplikácie pojmov, čo viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu a malo zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci. Ďalšími tvrdeniam sťažovateľky sa už nezaoberal, keď mal za to, že dosiaľ uvádzané predbežné závery ústavného súdu postačujú na „spochybnenie“ ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku krajského súdu. 13.3. Ústavný súd zdôraznil, že sťažovateľka, ktorá má ako vydavateľ denníkov Sme a Új Szó pri ochrane slobody prejavu v zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnila v týchto periodikách informácie o veciach verejného záujmu (kritika verejného funkcionára za jeho správanie), ktorých nepravdivosť nebola v odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu presvedčivým spôsobom preukázaná. Záver odvolacieho súdu, že sťažovateľka neprípustným spôsobom zasiahla do osobnostných práv žalobcu, v zmysle namietanej ochrany základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa javí ako nedostatočne vyargumentovaný (vecne nedostatočne podložený), a teda prinajmenšom predčasný. Krajský súd neprípustným spôsobom zasiahol do ústavou garantovanej slobody prejavu sťažovateľky a jej práva na slobodné rozširovanie informácií v spojení s porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže práve na základe namietaného rozsudku krajského súdu nadobudol označený rozsudok okresného súdu právoplatnosť, t. j. právoplatnou sa stala i povinnosť sťažovateľky zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy. 13.4. Krajský súd v ďalšej časti rozsudku venoval značný priestor veciam vedeným na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn. 9 C 13/2007, sp.zn. 10 C 13/2007, na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 9 C 126/2006, ako aj rozhodnutiu druhostupňového odvolacieho súdu hlavného mesta Maďarskej republiky sp. zn. 2.Pf.20.204/2008/4 z 5. júna 2008 vo veci žalobcov O. I. a F. Z. proti žalovanému Népszabadság Zrt Budapešť, následne vykonal test proporcionality, prečo nepostupoval podľa rozhodnutia Krajského súdu v Trnave. Ústavný súd mal za to, že test proporcionality vykonaný krajským súdom a prvoinštančným súdom je postihnutý tým, že vyvažovanie bolo urobené jednostranne a takmer výlučne z pohľadu (a v prospech) práva na ochranu osobnosti a na úkor slobody prejavu; základné právo verejnosti na informácie sa v procese vyvažovania takmer vôbec nedostalo „do hry.“ Podľa ústavného súdu sa preto krajský súd bude musieť v prvom rade vrátiť ku kľúčovej otázke, či došlo k zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti (aj vo svetle judikatúry ESĽP), k tomu, čo vôbec neurobil po zrušení jeho prvého rozsudku ústavným súdom (v kontexte jeho nálezu sp. zn. II. ÚS 558/2012). Vytýkal ďalej krajskému súdu, že, obdobne ako predtým prvoinštančný súd, nedostatočne vyhodnotil obsah článkov sťažovateľky a v nich použité slovné spojenia ako urážlivé a také, ktoré prekračujú medze vecnej kritiky (označujúc ich ako expresívne, urážlivé), pričom tak usudzoval už podľa ich názvov. V rámci vyvažovania treba mať na zreteli, že sloboda tlače (médií), ktorá je určujúca pre demokratický a slobodný právny poriadok, nedáva novinárom žiadnu výsadu („voľnú ruku“) na porušovanie práv iných ani v spojitosti s uplatňovaním doktríny verejného funkcionára. Záujem súkromných osôb vo verejných veciach si pritom vyžaduje skôr slobodu diskusie ako slobodu názoru. Prihlásenie sa k právnemu štátu a k jeho princípom tiež znamená, že diskusia o verejných problémoch má byť transparentná a široko otvorená a môže zahŕňať prudké, razantné, uštipačné, sarkastické a niekedy nepríjemne ostré výpady či spravodlivo rozhorčené útoky vo vzťahu k verejným osobnostiam (verejným funkcionárom). Krajský súd do svojich úvah nezahrnul takúto možnosť interpretácie inkriminovanej časti článku. Navyše, všeobecné súdy, zaoberajúc sa dominantne ochranou cti, dôstojnosti či súkromia verejného funkcionára, sa príliš sústredili na doslovné znenie niektorých pasáží v textoch inkriminovaných článkov. Nepripustili, že samotnú difamáciu (akýkoľvek publikovaný materiál, ktorý poškodzuje povesť jednotlivca alebo organizácie) možno chápať aj ako „oprávnenú či odôvodnenú“ vzhľadom na pravdivosť získaných informácií, že aj hanlivé výpovede (vyhlásenia) môžu byť urobené v dobrej viere (good faith defamating misstatements). Za nedostatok testu proporcionality možno považovať i neschopnosť rozlíšiť zveličovanie (hyperbolu), preháňanie či sarkazmus pri interpretovaní overených a pravdivých informácií, použitie výrazov a spojení, ktoré sú expresívne a invazívne. 14. Po vrátení veci Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie vec zostala vedená pod sp.zn. 15 Co 98/2019. 15. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v jeho náleze [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.), ďalej len C.s.p., ktorým bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.); § 134 ods. l zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov], na jej prejednanie nariadil pojednávanie (§ 385 ods. l, ods. 2 C.s.p.), zopakoval dokazovanie vyjadrením strán sporu, pripojeným spisom Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. 9 C 126/2006, a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného je potrebné priznať úspech a že odvolanie žalobcu je nedôvodné. 16.1. Žalobca trval na podanom odvolaní, na dôvodoch tam uvedených. V prvom rade namietal, že Ústavný súd Slovenskej republiky porušil zásadu subsidiality, princíp právnej istoty. Všeobecné súdy posúdili jeho nárok ako zásah do jeho osobnosti, ale ústavný súd dáva prednosť právu na zverejňovanie informácií. Vytýka ním vykonaný test proporcionality v prospech žalobcu, čo nebol dôvod na zrušenie rozhodnutia. Podľa jeho názoru ústavný súd dostatočným spôsobom nevyhodnotil vykonaný test proporcionality, zrejme nemal k dispozícii celý spis, unikli mu práva na šírenie informácií, avšak čerstvých, nie informácií zverejňovaných v neskoršom období; nevyporiadal sa s testom proporcionality vo všetkých súvislostiach. Všetky články boli politicky motivované, existovala politická prepojenosť medzi autorkou článku vo vzťahu k p. T.. Opakovanie tej istej skutočnosti jeden, dva krát, by boli namieste, ale už nie ďalšie a tieto sa minuli účinkom. Má za to, že bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie (vo veci samej) potvrdiť ako vecne správny. V prípade, ak by odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, navrhol o trovách konania rozhodnúť tak, že žiadnej zo strán neprizná náhradu trov konania. V tejto súvislosti dôvodil, že už aj z nálezov ústavného súdu vyplýva, že podstatou veci je riešenie konfliktu medzi právom na ochranu osobnosti a právom na informácie. To, že konflikt existuje, znamená, že za iných okolností by bolo nepochybné, že k zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo. Tento zásah však ústavný súd vyvažuje, aj keď nie celkom korektne, právom na informácie. Čiže samotná skutočnosť, že k zásahu do práv na ochranu osobnosti došlo, je nesporná a v kontexte prejednávanej veci zakladá dôvod, kedy môže súd rozhodnúť, že žiadnej zo sporových strán neprizná náhradu trov konania. Pokiaľ by súd priznal náhradu trov konania žalovanému pri zmene rozsudku súdu prvej inštancie, takéto rozhodnutie by bolo nespravodlivé, aj vzhľadom na predchádzajúce rozhodnutia všeobecných súdov, obsah a vývoj prejednávanej veci, že konflikt práv svojím spôsobom rozhodol až ústavný súd. Žaloba bola podaná v roku 2006, judikatúra sa za posledných 16 rokov vyvíjala, menila, a to práve smerom k väčšej ochrane práv na informácie, čo nie je možné pričítať na jeho ujmu. Dané obdobie bolo pre neho najťažším obdobím v živote a s odstupom času sa už možno niečo zabudlo, rany zahojili. Peniaze priznané súdnym rozhodnutím prevzal v dobrej viere, nebola to pôžička a minul ich na svoje deti. V súčasnosti už rok je nezamestnaný, pretože na škole, kde učil, nedostal hodiny. Riaditeľom gymnázia v Dunajskej Strede nie je od roku 2019, nevie povedať, či je členom SMK a ak, tak pasívnym členom. Od roku 2010 nevyvíja žiadne spoločenské aktivity, vo voľbách do národnej rady neuspel. 16.2. Žalovaný trval na podanom odvolaní, na dôvodoch tam uvedených; zdôraznil, že jeho odvolanie smeruje proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I., III., V. Pripomenul ustanovenie § 134 ods. l zákona č. 314/2018 Z.z. o ústavnom súde, podľa ktorého ak ústavný súd zruší rozhodnutie všeobecných súdov, tieto sú viazané vysloveným právnym názorom. Ak aj žalobca nesúhlasí s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, je potrebné ho rešpektovať, tam uvedené právne názory. Vo vzťahu k nálezu v poradí druhému odkázal na str. 28, 26, 24, v ktorých predovšetkým ústavný súd sa zaoberal namietaným porušením slobody prejavu. Náhrada nemajetkovej ujmy prislúcha len vtedy, ak sa preukáže, že daný zásah má negatívne následky v rodinnej, pracovnej, spoločenskej sfére poškodeného a v tomto smere zaťažuje dôkazné bremeno len poškodeného. V tejto súvislosti odkázal na nález Ústavného súdu slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 288/2017. Žalobcom tvrdené politické prepojenie, zlý úmysel, rozoberá nález na str. 26; toto tvrdenie preukázané nebolo. Treba rozlíšiť, kde informácie o žalobcovi uverejnené boli. Bolo to v Új Szó v miestnom periodiku práve z oblasti Dunajskej Stredy a v tomto regióne má veľa čitateľov. Predmetom tohto konania je uverejnenie namietaných skutočností v denníku SME s celorepublikovou pôsobnosťou, avšak denník SME uverejnil len 2x tieto skutočnosti. Stalo sa to po tom, čo policajný zásah bol zverejnený na You Tube, a teda už široká verejnosť o tejto skutočnosti vedela. Nemal preto úmysel zadržiavať informácie jeden rok, keďže išlo o zverejnenie informácií asi týždeň po zverejnení videa zo zásahu polície na You Tube. Išlo teda o pravdivé spravodajské informácie. Nevidí dôvod pre postup súdu podľa ustanovenia § 257 C.s.p. 16.3. V čase rozhodovania odvolacieho súdu rozsudkom v poradí druhým v prejednávanej veci konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 9 C 126/2006 nebolo právoplatne skončené (žalobca Mgr. U. U. proti žalovanému Petit Press, a.s., Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.300.000,-- Sk/76.346,-- €, založené na rovnakom skutkovom a právnom základe ako v predmetnej veci). Rozsudkom zo dňa 2.3.2012, č.k. 9 C 126/2006-303, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.000,-- € a nahradiť trovy konania vo výroku presne uvedenej sume; vo zvyšku žalobu zamietol; žalovanému uložil povinnosť zaplatiť trovy konania štátu a súdny poplatok. V dôsledku podaného odvolania žalovaným Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.3.2016, č.k. 3 Co 299/2012-445, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudkom, v poradí druhým, zo dňa 24.6.2016, č.k. 9 C 126/2006-501, súd prvej inštancie žalobu zamietol; vymienil si, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 29.10.2019, č.k. 3 Co 28/2017-546, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 17. Z doplneného dokazovania zostalo nepochybné, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu v prejednávanej veci (rozsudkom v poradí tretím) v troch obdobných veciach, založených na rovnakom skutkovom a právnom základe (účasť žalobcov RNDr. Y. J. a Mgr. U. T. v erotickom klube v auguste 2005 v čase zásahu príslušníkov Policajného zboru, čo bolo žalovaným v neskoršom období zverejnené vo svojich denníkoch), o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do práva žalobcu na ochranu osobnosti, bolo právoplatne rozhodnuté tak, že žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá (vec vedená na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 9 C 126/2006 žalobca Mgr. U. T., proti žalovanému Petit Press, a.s.; vec vedená na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn. 10 C 13/2007 žalobca Mgr. U. T. proti žalovanému NAP Kiadó spol. s r.o., Dunajská Streda; vec vedená na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn. 9 C 13/2007 žalobca RNDr. Y. J. proti žalovanému NAP Kiadó spol. s r.o., Dunajská Streda). 17.1. Podľa čl. 2 ods. 1, ods. 2 C.s.p. ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty (ods. 1). Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo (ods. 2). 17.2. V predmetnej právnej veci vyslovil právny názor Ústavný súd Slovenskej republiky a v jeho intenciách uložil odvolaciemu súdu opätovne vykonať test proporcionality, keď predtým tiež sám test proporcionality vykonal; žalobca nebol úspešný na Európskom súde pre ľudské práva; v odvolacom konaní žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti ovplyvňujúce výsledok testu proporcionality vykonaný Ústavným súdom Slovenskej republiky a odvolacím súdom v predchádzajúcom rozsudku; neboli preukázané, ani len tvrdené, skutočnosti, pre ktoré by malo byť v prejednávanej veci rozhodnuté inak ako v predchádzajúcich troch veciach, už právoplatne skončených, a označených vyššie. 17.3. Tieto skutočnosti všetky odôvodňujú záver o tom, že nemožno priznať nárok žalobcovi (ani) v predmetnej právnej veci, že jeho právo na ochranu osobnosti musí ustúpiť právu žalovaného na slobodu prejavu, že táto sloboda prejavu bola realizovaná v ústavnom rámci, v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. V nadväznosti na uvedené potom, bez toho, aby odvolací súd opätovne vykonal test proporcionality, keďže už tieto skutočnosti sú spôsobilé privodiť úspech žalovanému, rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 28.10.2009, č.k. 11 C 241/2006-317, vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 33.193,92 € zmenil (§ 388 C.s.p.) a žalobu ako nedôvodnú zamietol. 18. Odvolacie konanie na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28.10.2009, č.k. 11C 241/2006-317, v zamietajúcej časti (týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy vo zvyšnej sume 33.193,92 €) zastavil, keďže žalovaný odvolanie proti tejto časti rozsudku zobral späť (§ 369 C.s.p.). 19. Následne potom odvolací súd uzatvára, že žalobca pri uplatňovaní svojich nárokov úspešný nebol, a že teda úspech vo veci samej v celom rozsahu svedčí žalovanému. 20. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku trovy konania štátu v celkovej sume 71,72 € uložil zaplatiť obom stranám sporu s odkazom na ich pomerný úspech a na čiastočné priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov žalobcovi. 21. Po 1.7.2016 o trovách konania štátu je potrebné konať a rozhodnúť podľa Civilného sporového poriadku, hoci konanie bolo začaté za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ako je tomu aj v prejednávanej veci. 21.1. Občiansky súdny poriadok obsahoval odlišné ustanovenia o dokazovaní, o tlmočnom, zákonodarca nevyžadoval zložiť preddavok na trovy dôkazu pod následkom nevykonania úkonu; nadväzne na to upravoval aj otázku náhrady trov konania (§ 142 a nasl.) a osobitne náhradu trov konania štátu (§ 148). Je tiež nepochybné, že v predmetnej právnej veci štátu trovy konania vznikli za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Konanie vo veci samej bolo skončené za účinnosti Civilného sporového poriadku, ktorý postráda výslovné ustanovenia o trovách konania štátu. 21.2. Nemožno opomenúť čl. 4 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci (ods. l). Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (ods. 2). 21.3. Vzhľadom k tomu, že Civilný sporový poriadok je v účinnosti od 1.7.2016, nemožno uzavrieť, že o náhrade trov konania štátu možno rozhodnúť v nadväznosti na stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a postupovať tak podľa čl. 4 ods. 2 C.s.p.; tým viac, keď Civilný sporový poriadok upravuje právnu vec čo obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Na vec je potrebné aplikovať ustanovenie § 255 ods. l C.s.p., ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu nároku štátu na náhradu trov konania, ktoré (čl. 4 ods. l, § 255 ods. l C.s.p.) odôvodňuje priznať štátu postavenie strany sporu v konaní o nároku na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli. 21.4. Civilný sporový poriadok neupravuje vôbec otázku náhrady trov konania úspešnej strane sporu v súvislosti s aspoň čiastočným priznaním oslobodenia od platenia súdnych poplatkov neúspešnej strane sporu (túto otázku neupravoval ani Občiansky súdny poriadok), a tak odvolací súd rozhodoval len o nároku štátu na náhradu trov konania v sume 71,72 € bez toho, aby posudzoval spôsob jej výpočtu v nadväznosti na čiastočné oslobodenie žalobcu od platenia súdnych poplatkov. Na tomto mieste odvolací súd ešte uvádza, že dôvodnosť a spôsob ich výpočtu odvolatelia ani nenamietali. 21.5. Keďže teda žalobca nebol úspešný vo veci samej v celom rozsahu, stíha ho povinnosť zaplatiť trovy konania štátu v sume 71,72 €. 22. Odvolací súd zmenil (§ 388 C.s.p.) rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách konania tak, že úspešnému žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (§ 255 ods. l, § 262 ods. l C.s.p.). 23. Žalovaný mal v konečnom dôsledku úspech aj v odvolacom konaní, a tak mu odvolací súd priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (§ 396 ods. l, § 255 ods. l, § 262 ods. l C.s.p.). O výške trov konania pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 2 C.s.p. 24. Žalobca až v tomto odvolacom konaní navrhol rozhodnúť o trovách konania tak, že žiadnej strane neprizná nárok na náhradu trov konania dôvodiac (len), že už aj z nálezov ústavného súdu vyplýva, že podstatou veci je riešenie konfliktu medzi právo na ochranu osobnosti a právom na informácie. To že konflikt existuje, znamená, že za iných okolností by bolo nepochybné, že k zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo. Tento zásah však ústavný súd vyvažuje, aj keď nie celkom korektne, právom na informácie. Čiže samotná skutočnosť, že k zásahu do práv na ochranu osobnosti došlo, je nesporná a v kontexte prejednávanej veci zakladá dôvod, kedy môže súd rozhodnúť, že žiadnej zo sporových strán neprizná náhradu trov konania. Pokiaľ by súd priznal náhradu trov konania žalovanému pri zmene rozsudku súdu prvej inštancie, takéto rozhodnutie by bolo nespravodlivé, aj vzhľadom na predchádzajúce rozhodnutia všeobecných súdov, obsah a vývoj prejednávanej veci, že konflikt práv svojím spôsobom rozhodol až ústavný súd. Žaloba bola podaná v roku 2006, judikatúra sa za posledných 16 rokov vyvíjala, menila, a to práve smerom k väčšej ochrane práv na informácie, čo nie je možné pričítať na jeho ujmu (§ 257 C.s.p.). 24.1. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby žalobca navrhol pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadniť dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 C.s.p.) a v samotnom odvolaní netvrdil, žeby súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania navrhol dôvody hodné osobitného zreteľa v jeho prospech zohľadniť. 24.2. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 24.3. Citované zákonné ustanovenie nevytvára nekontrolovanú voľnú úvahu súdu, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v konkrétnej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Nemožno ho interpretovať tak, že je aplikovateľné kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Hoci súd v predmetnej právnej veci pri rozhodovaní o trovách konania nepostupoval podľa § 257 C.s.p. (v tom čase § 150 O.s.p.), nemožno uzavrieť, že tým, bez ďalšieho, naplnil odvolanie dôvody. 24.4. Rozhodujúcimi skutočnosťami pre priznanie nároku na náhradu trov konania bol a naďalej je procesný úspech strany sporu vo veci samej a na druhej strane povinnosť neúspešnej strany sporu nahradiť úspešnej strane sporu trovy konania (§ 255 C.s.p.). Strany, ktoré viedli spor, konajú „na vlastné nebezpečenstvo“ a nesú tak zodpovednosť za výsledok sporu. 24.5. Povinnosť nahradiť trovy konania stanovená podľa § 255 a nasl. C.s.p. sa môže niekedy javiť ako neprimeraná tvrdosť. Ustanovenie § 257 C.s.p. preto umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa strane sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, túto náhradu úplne alebo sčasti nepriznať. Záver súdu o tom, že ide o výnimočný prípad, a že sú vo veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností, zo starostlivého posúdenia všetkých rozhodných hľadísk. Treba posúdiť predovšetkým majetkové, sociálne, osobné, ďalšie pomery strán sporu, teda nielen pomery toho, kto by mal nahradiť trovy konania, ale je nevyhnutné zvážiť, ako by sa také rozhodnutie dotklo najmä majetkových pomerov oprávnenej strany sporu. Významné z hľadiska aplikácie ustanovenia § 257 C.s.p. sú rovnako okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, postoj strán sporu v priebehu konania a ďalšie. Tieto zákonné zásady odôvodňujúce použitie ustanovenia § 257 C.s.p. zostali nemenné ako pri aplikácii ustanovenia § 150 O.s.p.; z nich aj odvolací súd vychádzal. Žalobca tieto rozhodujúce právne skutočnosti ale netvrdil. 24.6. V predmetnej právnej veci veci teda nie sú splnené zákonné podmienky pre postup súd podľa ustanovenia § 257 C.s.p. a procesne úspešnému žalovanému nepriznať nárok na náhradu trov konania. Na strane žalobcu nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by úspešný žalovaný, ktorý dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, nemal dostať náhradu trov konania, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Žalobcom tvrdené dôvody hodné osobitného zreteľa nie sú spôsobilé odôvodniť zvláštne, výnimočné, okolnosti hodné osobitného zreteľa na jeho strane, na ktoré je nevyhnutné prihliadnuť. 25. Odvolací súd nerozhodoval o trovách konania pred dovolacím súdom a pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Dovolací súd síce v uznesení v poradí prvom nerozhodol o trovách dovolacieho konania, avšak v závere odôvodnenia odkázal na súd prvej inštancie. V rozhodnutí v poradí druhom dovolací súd o trovách konania rozhodol. Ústavný súd Slovenskej republiky v obidvoch nálezoch rozhodol aj o trovách konania. 26. V neposlednom rade a pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. V určitom časovom období (od 30.10.2013 do 11.12.2018) bola zákonným sudcom na súde prvej inštancie JUDr. Jeannette Hajdínová, dcéra predsedníčky senátu odvolacieho súdu JUDr. Márie Hajdínovej; napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol ale vydaný v roku 2009. JUDr. Mária Hajdínová sa vo veci necíti byť zaujatá, nemá žiaden vzťah k prejednávanej veci, jej dcéra nevykonávala úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej. Strany sporu námietku zaujatosti voči predsedníčke senátu nevzniesli. 27. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č, 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).