Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Sp/36/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201633 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014201633.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: S. B. E., narodeného X.X.XXXX, štátneho príslušníka Pakistanskej islamskej republiky (ďalej len „Pakistan"), aktuálne s miestom pobytu: A. Q. XXX, C., zastúpeného pánom JUDr. Bohumírom Bláhom, advokátom so sídlom Hurbanovo nám. 5, Bratislava proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície so sídlom Hrobákova 44, Bratislava v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 24.9.2014 proti rozhodnutiu odporcu PPZ-HCP-BA6-134-023/2014-AV zo dňa 11.9.2014 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu PPZ-HCP-BA6-134-023/2014-AV zo dňa 11.9.2014 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Dňa 2.10.2014 bol prostredníctvom odporcu konajúcemu Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „súd“) doručený návrh (opravný prostriedok) navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu PPZ-HCP- BA6-134-023/2014-AV zo dňa 11.9.2014, ktorým bol navrhovateľ za použitia ust. § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) dňa 11.9.2014 o 18.50 hod. zaistený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, pričom dĺžka zaistenia bola stanovená do 11.12.2014. V rozhodnutí odporca poukázal na vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa PPZ-HCP-BA6-134-019/2014- AV z 11.9.2014 vydané z dôvodu, že navrhovateľ ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie, pričom v tomto rozhodnutí nebola navrhovateľovi z totožného dôvodu určená lehota na vycestovanie (ďalej len „rozhodnutie o vyhostení“). V odôvodnení svojho rozhodnutia opísal zistený stav veci a dôvodil, (s poukazom na obsah a dôvody rozhodnutia o vyhostení), že bol povinný v zmysle zákona rozhodnúť o zaistení navrhovateľa. Poukázal tiež na splnenie podmienky zaistenia navrhovateľa, obsiahnutej v článku 7 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. Tiež dôvodil, že pre zaistenie navrhovateľa bola splnená podmienka Článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“), nakoľko voči navrhovateľovi stále prebieha konanie o jeho vyhostení. V ďalšom odôvodnil stanovenie dĺžky - doby zaistenia. Proti tomuto rozhodnutiu odporcu podal navrhovateľ včas opravný prostriedok, ktorým sa z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne zisteného stavu veci a z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov domáhal zrušenia tohto rozhodnutia a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. V odôvodnení opravného prostriedku podrobne rozviedol prezentované dôvody a o. i. tiež uviedol, že navrhovateľ bol 18.9.2014 zo zaistenia prepustený. Ďalej uviedol, že: - na Slovensku vedie bezúhonný rodinný život s manželkou a maloletou dcérou; - 21.3.2012 si podal žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ktorá bola zamietnutá, pričom sa v tejto veci vedie konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky (ďalej len ÚSSR“) pod číslom konania: II. ÚS 480/20104, ktorý 30.7.2014 rozhodol o odložení vykonateľnosti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NSSR) sp. zn. 9Sža 9/2013 z 26.3.2014, ktorým tento súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S /2323/2012 zo „4.10.2014“; - 22.8.2014 podal žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu; - 17.9.2014 rozhodol Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len ESĽP“) o vydaní predbežného opatrenia ktorým Slovenskej vláde indikoval, že jeho vyhostenie do Pakistanu v súčasnosti nie je prípustné a to až do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky; - 18.9.2014 bol zo zaistenia prepustený. V ďalšom dôvodil, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia neboli dané podmienky pre uplatnenie zaistenia a že rozhodnutie je v rozpore s Článkom 8 „Európskeho“ Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Opísal okolnosti podania žiadosti o tolerovaný pobyt a poukázal na skutočnosť, že obdobie posudzovania žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu sa považuje za tolerovaný pobyt (§ 58 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Namietal, že odporca v napadnutom rozhodnutí nevyhodnotil jeho existujúci rodinný život, že v čase svojho zaistenie žil na adrese A. Q. XXX, C., že odporca pristúpil k administratívnemu vyhosteniu napriek prebiehajúcemu konaniu na ÚSSR, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadnu správnu úvahu vo vzťahu k tomu, či je zaistenie nevyhnutným a primeraným k sledovanému cieľu. Poukázal na Dohovor o právach dieťaťa a tiež na dve lekárske správy, ktoré poukazujú na zhoršenie stavu maloletej dcéry v dôsledku jej odlúčenia od otca. Dôvodil, že jeho zaistenie je zásahom do jeho rodinného života. Tiež poukázal na skutočnosť, že počas svojho pobytu na Slovensku sa nevyhýbal plneniu si svojich povinností, neukrýval sa a spolupracoval so štátnymi orgánmi. Súčasne si uplatnil náhradu trov svojho právneho zastúpenia. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení k návrhu, ktoré súdu doručil 2.10.2014 napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Zotrval na jeho správnosti a dôvodnosti. Poukázal pritom na skutočnosť, že navrhovateľ bol zaistený podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov v súvislosti s (v tom čase) vykonateľným rozhodnutím o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda nie z dôvodu jeho neoprávneného pobytu na slovenskom území. K námietkam týkajúcim sa rodinného života navrhovateľa uviedol, že má vedomosť o navrhovateľovom rodinnom živote, avšak s poukazom na dôvody vyhostenia navrhovateľa (§ 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov) je ochrana tohto záujmu štátu nadradená ochrane rodinného života. Tiež poukázal na skutočnosť, že prebiehajúce konanie na ÚSSR sa nevzťahuje na konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa. V ďalšom reagoval na argumentáciu navrhovateľa tak, že vzhľadom na vykonateľné rozhodnutie o vyhostení navrhovateľa nebolo možné navrhovateľovi určiť lehotu na vycestovanie a bolo potrebné, aby sám odporca zabezpečil jeho výkon a to prostredníctvom napadnutého rozhodnutia. Záverom poukázal na svoju zákonnú povinnosť vydať napadnuté rozhodnutie, keďže bol zaviazaný zabezpečiť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení s poukazom na skutočnosť, že správny orgán nemohol určiť lehotu na vycestovanie navrhovateľa. V predmetnej veci súd uznesením č.k.: 4Sp/36/2014-37 zo 6.10.2014 návrh odmietol. O podanom odvolaní navrhovateľa voči tomuto uzneseniu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1Sža/39/2014 z 30.10.2014 tak, že napadnuté rozhodnutie tunajšieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave rozhodol vec za účasti účastníkov konania na pojednávaní, konanom 18.11.2014 ako miestne a vecne príslušný súd a za použitia ust. § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Účastníci konania zotrvali na svojich písomných prednesoch. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa súd podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu odporcu č. PPZ-HCP- BA6-134/2014-AV z obsahu ktorého o. i. zistil, že odporca za aplikácie ust. § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov rozhodnutím PPZ-HCP-BA6-134-019/2014-AV z 11.9.2014 administratívne vyhostil navrhovateľa na územie Pakistanu, uložil mu zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5 rokov, pričom navrhovateľovi lehotu na vycestovanie neurčil a súčasne vylúčil odkladný účinok prípadne podanému odvolaniu voči tomuto rozhodnutiu. Následným (napadnutým) rozhodnutím PPZ-HCP- BA6-134-023/2014-AV zo dňa 11.9.2014 podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 11.9.2014 o 18.50 hod. a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov na dobu do 11.12.2014. Oznámenie o zaistení navrhovateľa bolo doručené pakistanskému veľvyslanectvu. 17.9.2014 bolo odporcovi faxom doručené oznámenie navrhovateľovej zástupkyni o vydaní predbežného opatrenia, vydaného ESĽP, ktorým sa zakazuje vyhostenie navrhovateľa do Pakistanu. 18.9.2014 bolo faxom odporcovi doručené oznámenie zástupkyne Slovenskej republiky pred ESĽP o vydaní predbežného opatrenia vydaného ESĽP, podľa ktorého sa zakazuje vyhostiť navrhovateľa do Pakistanu a to až do skončenia vnútroštátneho konania o administratívnom vyhostení, vrátane konania, ktoré v tomto ohľade môže iniciovať pred ústavným súdom (následne bolo toto oznámenie doručené v písomnej forme 30.9.2014). Dňa 18.9.2014 o 15.00 hod bol navrhovateľ zo zaistenia prepustený. V spise sa nachádza odvolanie navrhovateľa datované 23.9.2014, podané voči rozhodnutiu o vyhostení PPZ-HCP-BA6-134-019/2014-AV z 11.9.2014 s prílohami. Tiež originál návrhu s prílohami, ktorý je predmetom tohto súdneho konania. Podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b). Podľa ust. § 82 ods. 2 písm. a), b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Podľa ust. § 84 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie. Podľa ust. Článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Ako to vyplýva z Prílohy 2 v zákona o pobyte cudzincov, týmto zákonom bola okrem iných prebratá aj Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku. Súd zdôrazňuje, že predmetom tohto súdneho konania nebolo preskúmať vydané rozhodnutie o vyhostení navrhovateľa, ale rozhodnutie o jeho zaistení. Obsah podaných námietok v tomto konaní však podľa názoru súdu smeruje (v prevažnej miere) voči rozhodnutiu o vyhostení navrhovateľa. K námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na vykonateľné rozhodnutie o vyhostení navrhovateľa z dôvodu ust. § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov (že tento ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie) ako aj na skutočnosť, že v rozhodnutí o vyhostení navrhovateľa nebola určená lehota na vycestovanie. V dôsledku toho tiež na jeho zákonnú povinnosť (§ 84 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov) zabezpečiť realizáciu nariadeného vyhostenia a na zákonné oprávnenie zaistiť navrhovateľa za účelom výkonu rozhodnutia o vyhostení. Súčasne odôvodnil, prečo nemohol (namiesto zaistenia) aplikovať povinnosť navrhovateľa hlásenia pobytu, resp. povinnosť zloženia peňažnej záruky. Náležite tiež odôvodnil napadnutým rozhodnutím stanovenú dĺžku zaistenia ako aj to, prečo podľa jeho názoru vydaním napadnutého rozhodnutia o zaistení navrhovateľa nedochádza k porušeniu Článku 5 Dohovoru (poznámka súdu: ktorý má priamu účinnosť) a ani Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ ES zo 16.12.2008 (poznámka súdu: ktorá bola zákonom o pobyte cudzincov prebratá do jeho znenia). Keďže odporca napadnutým rozhodnutím rozhodol o zaistení navrhovateľa za účelom vykonania rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia podľa názoru súdu je dostatočným k tomu, aby bolo z neho zjavné prečo a na základe akých skutočností došlo k vydaniu napadnutého rozhodnutia. K námietke nedostatočne zisteného stavu veci: Podľa názoru súdu ani táto námietka nie je dôvodná. Odporca napadnutým rozhodnutím rozhodol o zaistení navrhovateľa za účelom výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa v ktorom nebola určená lehota na vycestovanie. Z logického výkladu ust. § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že základom (predpokladom) vydania rozhodnutia - teda predpokladom dostatočného zistenia stavu veci je zistenie, že bolo vydané rozhodnutie o vyhostení a že s poukazom na jeho obsah (výrok) sú dané zákonné predpoklady pre vydanie rozhodnutia o zaistení. Tieto skutočnosti boli v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia spoľahlivo preukázané a teda podľa názoru súdu odporca dostatočným spôsobom zistil stav veci, potrebný pre jeho vydanie. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci: Po dôkladnom vyhodnotení tejto námietky súd dospel k názoru, že ani táto nie je dôvodná. Prevažná časť námietok nesprávneho právneho posúdenia veci spočívala v argumentácii navrhovateľa, podľa ktorej odporca vydaným rozhodnutím o zaistení navrhovateľa zasiahol do jeho práva na rodinný život, čím malo dôjsť k porušeniu Článku 8 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa názoru súdu sa však táto argumentácia navrhovateľa nevzťahuje na napadnuté rozhodnutie, ale na rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa (rozhodnutie odporcu PPZ-HCP-BA6-134-019/2014-AV z 11.9.2014). Nakoľko vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa je samostatným rozhodnutím, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, skúmanie jeho odôvodnenosti nemôže byť predmetom posúdenia zákonnosti nadväzujúceho rozhodnutia o zaistení navrhovateľa. Súd nezľahčuje skutočnosť, že každé obmedzenie osobnej slobody, teda aj zaistenie (navrhovateľa), je závažným zásahom do práva na slobodu. Avšak právny poriadok Slovenskej republiky, súčasťou ktorého aj Dohovor, takýto zásah do práva na slobodu pripúšťa ako legálny, pravda za splnenia zákonných predpokladov. Je nepopierateľnou skutočnosť, že odporca (v čase vydania napadnutého rozhodnutia) vykonateľným rozhodnutím rozhodol o administratívnom vyhostení navrhovateľa do Pakistanu s tým, že v rozhodnutí z dôvodu že navrhovateľ ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie neučil lehotu na jeho vycestovanie. Ako to vyplýva zo znenia ust. § 84 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov bolo povinnosťou odporcu zabezpečiť výkon tohto rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa. Znenie ust. § 84 zákona o pobyte cudzincov (teda aj v prípade vyhostenia z dôvodu ust. § 82 ods. 2 písm. b) zákona o azyle) neobsahuje výpočet spôsobov, akými policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Tento postup však možno vyvodiť z ust. § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktorý o. i. vo vzťahu k výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení (ktorý zabezpečuje policajný útvar) udeľuje odporcovi oprávnenie zaistiť osobu, ktorá je objektom administratívneho vyhostenia a to na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Zo znenia ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že namiesto zaistenia (za účelom výkonu administratívneho vyhostenia) je možné udeliť vyhosťovanej osobe povinnosť hlásenia svojho pobytu, resp. povinnosť zložiť peňažnú záruku. Teda (inak povedané) zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia bez obmedzenia osobnej slobody vyhosťovanej osoby (bez jej zaistenia), avšak za splnenia určitých podmienok - hlásenia pobytu, resp. zloženia peňažnej záruky. Ako to však vyplýva z ust. § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia bez zaistenia vyhosťovanej osoby (ods. 1 § 89 zákona o pobyte cudzincov) nie je možné, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b). Ako to je zjavné z rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa PPZ-HCP-BA6-134-019/2014-AV z 11.9.2014, dôvodom jeho vyhostenia bol dôvod podľa ust. § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov -ohrozovanie bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia. Z uvedených skutočností, resp. zo znenia citovaných ustanovení zákona o pobyte cudzincov jednoznačne vyplýva, že ak odporca z dôvodu že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení navrhovateľa nebola určená lehota na jeho vycestovanie zo zákona zabezpečoval výkon tohto rozhodnutia. V zmysle citovaných zákonných ustanovení jediným možným spôsobom ak zabezpečiť tento výkon bolo zaistenie navrhovateľa. Nakoľko teda išlo o zákonný postup odporcu, pričom tento spôsob pripúšťa aj ust. Článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, neobstojí právny názor navrhovateľa, podľa ktorého zaistením navrhovateľa v tomto prípade došlo k porušeniu jeho práva na slobodu. Navrhovateľ tiež dôvodil, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia o jeho zaistení bol v postavení osoby požívajúcej tolerovaný pobyt, keďže k vydaniu rozhodnutia došlo v čase posudzovania jeho žiadosti o tolerovaný pobyt. Táto skutočnosť však nemohla nijako ovplyvniť vydanie napadnutého rozhodnutia, nakoľko k jeho vydaniu (ako to bolo vyššie opakovane uvedené) nedošlo v dôsledku vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení z dôvodu neoprávneného pobytu. Aj táto námietka však svojím obsahom smeruje voči rozhodnutiu o vyhostení a nie voči napadnutému rozhodnutiu. Podobne je tomu aj vo vzťahu k namietanej skutočnosti, týkajúcej sa rodinného života navrhovateľa, včítane argumentácie o porušení Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj argumentácie týkajúcej sa navrhovateľovej bezúhonnosti, jeho pobytu či plneniu si svojich povinností, včítane spolupráce so slovenskými štátnymi orgánmi. Aj námietka, týkajúca sa konania pred ÚSSR je vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu irelevantnou, nakoľko toto konanie pred ÚSSR sa týka inej veci, pričom aj táto námietka svojím charakterom smeruje voči rozhodnutiu o administratívnom vyhostení navrhovateľa. Pokiaľ ide o námietku vo vzťahu k predbežnému opatreniu vydanému ESĽP z oznámenia jeho obsahu zástupkyňou Slovenskej republiky pred ESĽP vyplýva, že toto bolo vydané v rámci konania o administratívnom vyhostení navrhovateľa. Navrhovateľ bol po jeho doručení Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov zo zaistenia okamžite prepustený. Pretože odporca vydaním napadnutého rozhodnutia postupoval zákonným spôsobom, predpokladaným aj ustanovením Článku 5 Dohovoru, v dôsledku čoho nedošlo k porušeniu tohto článku Dohovoru, pretože prevažná časť námietok smerovala svojím obsahom voči vydanému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení navrhovateľa a nie voči napadnutému rozhodnutiu, pričom odporca dostatočným spôsobom zistil stav veci a podobne spôsobom ktorým svoje rozhodnutie odôvodnil nespôsobil nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia súd dospel k záveru, že niet dôvodu na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Preto toto rozhodnutie potvrdil. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 7 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).