Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/133/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1102899524 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1102899524.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ U. D., V. O. XX, V., občan SR, 2/ U. D., V. O. XX, V., občan SR, obaja zastúpení: Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátom, Západný rad 39, Bratislava, proti odporcom: 1/ FEND, a.s., so sídlom Čajakova 28, Bratislava, IČO: 31 366 589, 2/ EBONA, a.s., so sídlom Čajakova 28, Bratislava, IČO: 31 378 901, obaja zastúpení: Právne centrum s.r.o., so sídlom Žilinská 8, Bratislava, IČO: 36 698 873, zast. JUDr. Katarína Bystrická, konateľ, o náhradu škody, na odvolanie odporcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. novembra 2012 č.k. 11C 150/2002-430 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Odporcovia 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcich na právnom zastúpení v sume 373,86 EUR k rukám ich právneho zástupcu, do 3 dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcom 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť navrhovateľom 1/ a 2/ náhradu škody vo výške 14.542,10 EUR, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Odporcom 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť navrhovateľom 1/ a 2/ náhradu trov konania vo výške 4.509,42 EUR k rukám ich právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku, povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť štátu trovy konania vo výške 152,24 EUR na účet súdu prvého stupňa do troch dní od právoplatnosti rozsudku a povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť súdny poplatok vo výške 726,95 EUR na účet súdu prvého stupňa do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že uznesením OR PZ v Bratislave 1 zo dňa 28.07.2000 ČTS: ORP-2101/SMz-99-I bolo začaté trestné stíhanie vo veci trestného činu porušovania domovej slobody v spolupáchateľstve formou organizovania trestného činu, ktorého skutku sa dopustili doposiaľ neustálení zástupcovia spoločnosti FEND, a.s., Francisciho 4 Bratislava tým, že organizovali a následne za účasti taktiež neznámych osôb previedli vysťahovanie - vypratanie zariadenia a vecí z bytu majiteľa U. D. v bližšie nezistenom čase z objektu domu v Bratislave na H.. V.. O. Č.. X a to po použití násilia pri prekonaní uzavretia bytu, pričom vysťahované veci a zariadenie bytu uvádzané menovaným majiteľom, boli odvezené na nezistené, pre neho doposiaľ neznáme miesto, všetko bez právoplatného súdneho rozhodnutia. Podľa uznesenia predmetné skutočnosti boli zistené a preukázané najmä zo zápisnice o výsluchu svedka, poškodeného U.. D., úradného záznamu o podaní vysvetlenia W..B.Č., X..N., P..Ž. a doložených dokladov ako aj vykonaného šetrenia. Zistil, že Okresný úrad vyšetrovania PZ uznesením zo dňa 28.05.2001 sp. zn. ČVS:OÚV-297/20-2001-Vk začal trestné stíhanie pre trestný čin krádeže na tom skutkovom základe, že v čase okolo 15. hod. dňa 16.12.1999 v V. na ulici V. O. Č.. X K. bytu na prvom poschodí doposiaľ neznámy páchateľ odcudzil bytové zariadenie pozostávajúce z postelí, kresiel, skríň, bielizníkov, poličiek, písacieho stola, sektorového nábytku, obývacích stien, sedacích súprav, kuchynskej linky s vybavením, posteľnú bielizeň, spotrebnú elektroniku, FTVP, video, gramofón, LP platne, video a audio kazety, elektrické spotrebiče do domácnosti, chladničku, mrazničku, kombinovaný sporák, mikrovlnnú rúru, hriankovač, vysávač, žehličku, elektrické hodiny, pánske a dámske celoročné ošatenie spolu so spodnou bielizňou a rôznymi doplnkami, obrazy, dekoračné predmety, závesy, záclony, osvetľovacie telesá, hygienické potreby, kozmetiku, sklo, porcelán, šperky a ďalšie rôzne predmety osobnej potreby a spotreby a to tak, že už dňa 10.12.1999 vtedajší nájomník bytu U. D. nebol vpustený do bytu zástupcami majiteľa objektu FEND, a.s. z dôvodov nepredĺženia zmluvy a dňa 16.12.1999 v hore uvedenom čase neznámi ľudia vysťahovali kompletné bytové zariadenie do nákladného vozidla AVIA nezistenej ŠPZ, čím bol spôsobená škoda poškodenému U. D. vo výške 1.000.000,-Sk. Považoval predmetný prípad za špecifický najmä tým, že absentujú priame dôkazy o skutočnom vysťahovaní rodiny navrhovateľov z bytu na ulici V.. O. X. V. č. X. Mal však za to, že uvedená skutočnosť nemôže byť na škodu navrhovateľom (najmä ak ku vzniku ich nedostatku nedošlo ich zavinením), keď je možné s použitím dostupných dôkazov (hoci aj nepriamych) a princípov logiky dospieť k určitým konkrétnym skutkovým zisteniam. Z hľadiska princípov logiky vychádzal z toho, v koho prospech svedčilo, aby boli navrhovatelia vysťahovaní, kto bol v tom čase vlastníkom predmetného objektu, a teda jediným oprávneným s ním disponovať, kto mal k predmetnému domu prístup (kľúče od domu), kto poveril tretiu osobu na vysťahovanie navrhovateľov z domu, kto sa zmluvne zaviazal, že bude dom v čase jeho odovzdania spoločnosti TAPER,s.r.o. prázdny (v zmysle "bez nájomcov"), kto iný ako spoločnosť FEND, a.s. mohla byt vysťahovať (či už sama alebo cestou tretej osoby), keď jedine táto spoločnosť mala kľúče od domu a nikomu ich nedávala, ani jej neboli odcudzené, pričom nebolo preukázané, že by sa do domu pri sťahovaní niekto násilne vlámal, akú má logiku fakt, že by niekto tretí (z ulice) išiel okolo domu a "len tak" sa rozhodol, že byt navrhovateľov vysťahuje, kto svojimi listami upozorňoval navrhovateľov na možné "násilné" vysťahovanie príp. použitie svojpomoci, a pod., pričom aj tieto logické postuláty bolo podľa neho potrebné interpretovať v duchu vykonaných dôkazov. V danom prípade (po právnej stránke) nemal za rozhodujúce kto byt reálne sťahoval (aká firma alebo tretie osoby), ale na čí príkaz ku sťahovaniu došlo. Vyslovil názor, že zodpovednosti za škodu sa nemôže vlastník objektu zbaviť tým, že byt vysťahovala tretia osoba, keď je nepochybné, že táto tak konala na príkaz vlastníka. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovatelia sa stali nájomcami bytu v objekte na ulici V.. O. Č.. X X. V. v roku 1982 na základe rozhodnutia Bytového podniku Bratislava I zo dňa 09.08.1982 číslo 430-051/82. Bytový podnik Bratislava I pridelil podľa § 25 ods. 1 zákona č. 41/1964 Zb. pracovníkovi - U. D. služobný byt v Bratislave na ulici V.. O.U. Č.. X pozostávajúci z 3 izieb, kuchyne, kúpeľne, WC, ktoré rozhodnutie oprávňovalo pracovníka, aby s ním bola podľa § 154 ods. 1 Občianskeho zákonníka uzatvorená dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu a takáto dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu bola uzavretá dňa 01.09.1982. Zistil, že Kúpnou zmluvou č. 601000796 uzavretou dňa 30.05.1996 medzi Hlavným mestom SR Bratislava ako predávajúcim a spoločnosťou FEND, a.s. ako kupujúcim došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - domu s pozemkom a záhradou na ulici V.. O. Č.. X X. V., F.. Č.. XXX, vedených v katastri nehnuteľností pre kat. územie F. U., G. Č.. XX R. P. Č.. XXXX - zastavaná plocha o výmere 446 m2 a parcela č. XXXX - záhrada o výmere 270 m2 na spoločnosť FEND, a.s.. za kúpnu cenu 4.030.000,-Sk. Vklad vlastníckeho práva bol povolený Okresným úradom Bratislava I- odborom katastrálnym pod č. V 2163/97 dňa 23.06.1997 a predmetná nehnuteľnosť bola fyzicky odovzdaná novému vlastníkovi - spoločnosti FEND, a.s. dňa 15.08.1997, o čom svedčí zápisnica o fyzickom odovzdaní nehnuteľnosti a jej správy. Dňa 28.12.1998 bola medzi spoločnosťou FEND, a.s. ako prenajímateľom a U. D. a jeho manželkou ako nájomcami, uzavretá zmluva o nájme bytových priestorov (za nájomcu zmluvu podpísal len U. D.) k bytu na ulici V.. O.U. X X. V. a to na dobu určitú, od 01.07.1997 do 31.12.1998 za nájomné vo výške 800 Sk mesačne. Následne bol vypracovaný ďalší návrh nájomnej zmluvy na predmetný byt s tým, že jej trvanie bolo ohraničené dobou od 01.01.1999 do 28.02.1999 a zároveň v zmysle čl. VII návrhu zmluvy sa nájomca zaviazal, že sa najneskôr v deň ukončenia tejto nájomnej zmluvy presťahuje do 4 izbového bytu č. XX na X. H. XX na X poschodí a zároveň byt na ulici V.. O. Č.. X fyzicky odovzdá prenajímateľovi v užívania schopnom stave, avšak k podpisu tohto návrhu nájomnej zmluvy nikdy nedošlo. Mal preukázané, že napriek tomu, že nájomný vzťah medzi účastníkmi založený vyššie uvedenou nájomnou zmluvou zo dňa 28.12.1998, zanikol uplynutím dojednanej doby dňom 31.12.1998, odporca 1/ spoločnosť FEND, a.s. sa nikdy neobrátila na súd so žalobou o vypratanie navrhovateľov z predmetného bytu, ale sa snažila vec riešiť vlastnou cestou odporujúcou zákonnej úprave a sám odporca (spoločnosť FEND, a.s.) oznámil orgánu činnému v trestnom konaní, že nepodával na súd žiaden návrh na vypratanie bytu U.. D. a rovnako, že medzi ich spoločnosťou a U.. D. nebola s účinnosťou od 1.1.1999 podpísaná žiadna nájomná zmluva a ani lustráciou nebolo zistené, že by sa voči navrhovateľom viedlo súdne konanie o ich vypratanie, a to ani formou nariadenia predbežného opatrenia. Z vyššie uvedeného súd prvého stupňa vyvodil, že ak niekto vykonal vypratanie bytového zariadenia manželov D. z bytu na ulici V.. O., urobil tak bez právneho titulu, t.j. bez oprávnenia takéto vysťahovanie zrealizovať. Konštatoval, že len súd je oprávnený prikázať bývalému nájomcovi sa vysťahovať z bytu po skončení nájmu, pričom iba súd je v takomto konaní v rámci riešenia prejudiciálnej otázky hodnotiť, či sú splnené podmienky pre vypratanie, a to či došlo k uzatvoreniu platného nájomného vzťahu medzi účastníkmi, či došlo k jeho platnému skončeniu, či prináleží vypratávanej osobe bytová náhrada, či konanie oboch účastníkov napĺňa znaky konania v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že až po posúdení všetkých týchto podmienok súd autoritatívnym rozhodnutím buď uloží povinnosť sa vypratať alebo návrh na vypratanie zamietne. Vyslovil, že až nadobudnutím právoplatnosti rozsudku o vyprataní je možné pristúpiť (v rámci exekučného konania) k vyprataniu. Dospel k záveru, že uvedený postup v posudzovanom prípade dodržaný nebol, a k násilnému vyprataniu bytového zariadenia manželov D. došlo bez právneho titulu. Mal tiež za preukázané, že dňa 19.11.1998 bola uzavretá Zmluva o sprostredkovaní medzi spoločnosťou FEND, a.s. ako záujemcom a spoločnosťou ASTON LAMBERT, s.r.o. ako sprostredkovateľom, predmetom ktorej bola povinnosť sprostredkovateľa, že bude za odplatu vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby bol splnený predmet zmluvy. Predmetom sprostredkovania bola kúpna zmluva na nehnuteľnosti - stavby, pozemky a trvalé porasty zapísané na LV č. XXXX, a to: parc. č. XXXX, zastavaná plocha o výmere 446 m2 - obytno-polyfunkčná budova a parc. č. XXXX, záhrada vo výmere 270 m2.a kúpna cena bola záujemcom stanovená na 15.000.000,- Sk. Mal tiež preukázané, že dňa 21.09.1999 vyššie uvedené spoločnosti (FEND, a.s. a ASTON LAMBERT) uzavreli ďalšiu Zmluvu o sprostredkovaní s rovnakým predmetom sprostredkovania. Podľa dodatku č. 1 k tejto zmluve uzavretom dňa 02.12.1999 sa sprostredkovateľ zaviazal zabezpečiť záujemcovi uvoľnenie a odovzdanie predmetu zmluvy, k čomu mal byť spísaný osobitný protokol v zmysle čl. IV kúpnej zmluvy zo dňa 24.11.1999 a dňa 24.11.1999 spoločnosť FEND, a.s. ako predávajúci a spoločnosť TAPER, s.r.o. ako kupujúci uzavreli kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam. Poukázal na čl. IV, podľa ktorého sa predávajúci zaviazal, že ku dňu obdržania originálnych dokladov o povolení vkladu prevodu vlastníckeho práva na kupujúceho a listu vlastníctva znejúceho na kupujúceho, predmetné nehnuteľnosti odovzdá a uvoľní kupujúcemu a užívateľ 3-izbového bytu na 1. poschodí p. D. V. presťahovaný do 12.12.1999 do bytu na X. H. Č.. XX v V. (byt č. XX o výmere 83,42 m2 na 8 podlaží), ktorý na tento účel zakúpila spoločnosť FEND, a.s. Z uvedeného mal súd prvého stupňa za zrejmé, že spoločnosti FEND, a.s. sa napokon cestou sprostredkovateľa - spoločnosti ASTON LAMBERT podarilo predmetný objekt na ulici V.. O.U. Č.. X v V. predať, a to spoločnosti TAPER, s.r.o. a o existencii uvedených prevodov napokon svedčí aj samotné vyjadrenie vtedajšieho Okresného úradu Bratislava I, odbor katastrálny, zo dňa 31.05.2000 (zaslaný na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní), z ktorého vyplýva, že nehnuteľnosti - parcela č. XXXX, zastavané plochy o výmere 446 m2, parcela č. XXXX, záhrady o výmere 270 m2 a dom súp. č. XXX na parcele XXXX, nadobudla spoločnosť FEND, a.s. kúpnou zmluvou od Hlavného mesta SR Bratislavy bez tiarch rozhodnutím o vklade vlastníckeho práva č. V-2163/97 zo dňa 23.06.1997. Uvedené parcely a dom spoločnosť FEND, a.s. predala spoločnosti TAPER, s.r.o., pričom prevod bol uskutočnený na základe rozhodnutia o vklade č. V-4360/99 zo dňa 21.01.2000, ktorá sa právoplatným vlastníkom týchto nehnuteľností stala dňa 21.01.2000, pričom k fyzickému odovzdaniu nehnuteľností spoločnosťou FEND, a.s. spoločnosti TAPER, s.r.o. došlo dňa 21.12.1999 (viď zápisnica o odovzdaní a prevzatí objektu založená v trestnom spise). Súd prvého stupňa mal za to, že z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že v čase "násilného" vysťahovania bytového zariadenia navrhovateľov (16.12.1999) bola stále vlastníkom objektu na ulici V.. O. X. V. ešte spoločnosť FEND, a.s. a len táto spoločnosť mala prístup do predmetného objektu, nakoľko aj kľúče od predmetného objektu mal vo svojom stolíku v práci p. P. G. (čo vyplýva aj z jeho výpovede), ktorý vykonával technickú správu budov pre spoločnosť FEND, a.s., rovnako až fyzickým odovzdaním objektu spoločnosti TAPER, s.r.o., (ku ktorému došlo dňa 21.12.1999) táto spoločnosť získala kľúče od predmetného objektu a mohla ho nerušene užívať. Z uvedeného mal tak za zrejmé, že v čase vysťahovania navrhovateľov (16.12.1999) jediným vlastníkom tohto objektu bola spoločnosť FEND, a.s. a rovnako tak jediným subjektom, ktorý mal prístup a kľúče od tohto objektu bola práve spoločnosť FEND, a.s., ktorá spoločnosť nikdy nenahlásila stratu príp. odcudzenie týchto kľúčov, rovnako tak neohlásila neoprávnený vstup do tohto objektu nepovolanou treťou osobou a pod. Mal tak za zrejmé, že ak niekto vstúpil do objektu na ulici V.. O.Ě. Č.. X, mohol to byť buď zamestnanec spoločnosti FEND, a.s. alebo tretia osoba, avšak so súhlasom (resp. poverením) vlastníka objektu, teda spoločnosti FEND, a.s.. Iný spôsob prístupu do tohto objektu, bez porušenia vchodových dverí považoval za vylúčený. Rovnako aj keby v tom čase v objekte vykonávali rekonštrukciu robotníci, aj títo tam mohli byť podľa neho len so súhlasom vlastníka objektu resp. na základe ním objednaných rekonštrukčných prác. Ďalej mal za preukázané, pokiaľ ide o preukazovanie vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, že byt na ulici X. XX X. V. bol od 09.04.1999 vo vlastníctve spoločnosti EBONA, a.s., pričom vklad jej vlastníckeho práva bol povolený rozhodnutím č. V -786/99 z 09.04.1999, čo vyplýva aj zo samotného LV č. XXXX, teda v čase vypratania navrhovateľov bola vlastníkom bytu na X. H. Č.. XX spoločnosť EBONA, a.s.. Zástupcovia tejto spoločnosti vo svojej výpovedi pred orgánmi činnými v trestnom konaní uviedli, že kľúče od tohto bytu sa nachádzali v ich firme (viď výpoveď svedka Ing. X.). Aj z uvedeného mal potom za zrejmé, že prístup do bytu na Vyšehradskej ulici mohol mať len ten, kto je sám zamestnancom tejto firmy, alebo komu tieto kľúče táto firma dobrovoľne odovzdala. Ak ich dobrovoľne odovzdala tretej osobe musela spoločnosť EBONA, a.s. vedieť za akým účelom to urobila. Uviedol, že vlastnícke právo je totiž nielen oprávneným, ale vlastníctvo aj zaväzuje, čo znamená, že z neho vyplývajú aj povinnosti pre vlastníka veci, medzi ktoré patrí aj zákaz jeho zneužívania. Pokiaľ ide o samotný úkon vysťahovania navrhovateľov, uviedol, že aj keď neexistuje priamy dôkaz o tom, že tak urobili odporcovia resp. odporca 1/, množstvo nepriamych dôkazov preukazuje resp. smeruje k nepochybnému zisteniu, že navrhovateľov dal vysťahovať odporca 1/. Podľa neho v tomto smere viacerí svedkovia potvrdili, že už dňa 08.12.1999 sa vykonal prvý pokus o vysťahovanie navrhovateľov a to tým, že v čase okolo 10-11 hod. prišiel na adresu, kde sa nachádza objekt na ulici V.. O. P.. W. B. v sprievode ďalších mužov vo veku okolo 30 rokov s tým, že mal vysťahovať byt navrhovateľov, svedkami predmetnej udalosti boli viaceré osoby a to, navrhovatelia 1/ a 2/, ich dcéra, rodinný známy p. U., fotograf denníka Večerník p. T.. Všetci títo svedkovia vypovedali podľa neho v podstate zhodne a potvrdili, že pán B. o sebe tvrdil, že je zástupcom spoločnosti FEND, a.s. a oprávnenie od tejto spoločnosti (udelené p. P.C.) na vypratanie bytu navrhovateľov. Túto skutočnosť mal potvrdenú aj výpoveďou svedka B., keď uviedol, že sa prvý krát s navrhovateľom 1/ stretol v ten deň, keď bol splnomocnený firmou FEND na vysťahovanie domu na ulici V.. O. Č.. X, kde sa nachádzal aj byt p. D., stretli sa ráno pred menovaným domom, kde sa stretol aj so zástupcom firmy FEND, jeho meno si už nepamätal, splnomocnenie bolo podpísané p. P., ktorá mu ho aj osobne odovzdala, a tým ho poverila osobným dozorom na vysťahovanie domu. Tento pokus o vysťahovanie navrhovateľov skončil neúspešne, nakoľko p. B. po cca 20 minútach z miesta (aj z dôvodu volania polície) odišiel a zároveň navrhovateľom oznámil, že ich príde vysťahovať o dva dni. Taktiež mal preukázané, že druhý pokus o vysťahovanie sa uskutočnil dňa 10.12.1999, kedy sa navrhovateľ vybral po vodu k susedovi (čo potvrdil aj svedok M.) a keď sa vrátil, p. B. ho odmietol do domu vpustiť. Zistil, že v tento deň bola na miesto privolaná aj hliadka polície, o čom svedčí jej úradný záznam zo dňa 10.12.1999, podľa ktorého v čase o 14.40 hod. boli policajti stálou službou OO PZ SM vyslaní na ulicu V.. O. Č.. X na základe oznámenia p. D. U., ktorý im oznámil, že ho neznámi ľudia nechcú vpustiť do bytu v dome na uvedenej adrese, ktorý má údajne v prenájme a následne sa spojili aj s osobami, ktoré bránili vstupu p. D. do bytu, pričom šetrením bolo zistené, že sa jedná o zástupcov firmy FEND, a.s.. Ako zástupca firmy sa im predstavil p. B. W., ktorý im predložil výpis z listu vlastníctva, v ktorom bol ako vlastník a užívateľ domu uvedená firma FEND, a.s.. táto firma prenajala byt v uvedenom dome p. D. v čase od 01.07.1997 do 31.12.1998, načo im zástupca firmy FEND, a.s. predložil zmluvu o nájme a bolo im oznámené, že firma FEND, a.s. predala uvedený dom firme EBONA, a.s., ktorá chce rekonštruovať uvedený dom a z tohto dôvodu zabezpečila p. D. náhradné ubytovanie, a to konkrétne byt na ulici X. XX, s čím však p. D. nesúhlasil. V tomto smere poukázal aj na výpoveď svedka B., ktorý uviedol, že pán D. sa znova odmietol vysťahovať (t.j. druhý krát v deň 10.12.1999), mal ústny pokyn, osobne od p. P., telefonicky, že keď sa odmietne vysťahovať, tak aby ani nešiel do domu, preto svedok kúpil reťaz, zámok, vedľa zárubne vybúral otvor, pretiahol reťaz a uzamkol ju, aby sa dovnútra nik nedostal. Kľúč od zámku odovzdal v sídle spoločnosti FEND (do domu sa teda mohol dostať len ten, kto mal kľúč od zámku, a tým bola spoločnosť FEND, a.s.) Uviedol tiež, že keď druhý krát prišiel vtedy ráno za pánom D., tak tam prišli aj policajti a svedok mal v rukách od firmy FEND list vlastníctva, nájomnú zmluvu a plnú moc na vykonanie vypratania domu, všetko to bolo od firmy FEND, a.s., na čo policajti odišli s tým, že ide o občianskoprávny spor. Výpoveď svedka B. podľa súdu prvého stupňa korešponduje aj s výpoveďou svedkyne P., zástupkyne spoločnosti FEND, a.s., ktorá rovnako vo svojej výpovedi potvrdila, že mu dávala povolenie, aby mohol do ich objektu vstúpiť. V tomto smere súd prvého stupňa poukázal na to, že svedkyňa P. týmto dobrovoľne a vedome sprístupnila objekt na ulici V.. O. Č.. X P.. B.. Rovnako v tomto smere zdôraznil, že kľúče od tohto objektu mala v rozhodnom období výlučne spoločnosť FEND, a.s., z čoho potom nepochybne vyplýva, že osoba, ktorá vysťahovanie bytu navrhovateľov reálne uskutočnila, tak musela robiť s vedomím (ak nie súhlasom) spoločnosti FEND, a.s.. Konštatoval, že táto spoločnosť totiž nikdy nehlásila odcudzenie kľúčov od tohto objektu, ani vlámanie sa doň, ani skutočnosť, že byt navrhovateľov niekto "vykradol", bola vlastníkom celého objektu (vrátane bytu navrhovateľov) a ak skutočne nemala vedomosť o vyprataní navrhovateľov, bolo jej povinnosťou ako vlastníka celého objektu, nahlásiť na políciu jeho vykradnutie ihneď potom, ako sa to dozvedela resp. minimálne by sa pripojila k trestnému oznámeniu navrhovateľov ako poškodený subjekt, nakoľko pri krádeži vecí navrhovateľov, došlo k poškodeniu aj vstupných dverí na byt navrhovateľov a tým aj k poškodeniu majetku samotnej spoločnosti FEND, a.s. ako vlastníka celého objektu. Keďže táto spoločnosť si tak nepočínala, vypratanie bytu navrhovateľov muselo jej byť podľa neho známe. Mal za to, že tejto spoločnosti nielenže bolo vypratanie bytu navrhovateľov známe, ale táto spoločnosť sama musela osobe, ktorá vypratanie reálne vykonala, odovzdať kľúče od prístupu k objektu na ulici V.. O. Č.. X. Pokiaľ ide o tretí (úspešný) pokus o vypratanie navrhovateľov, v tomto smere z výpovedí svedkov a účastníkov súdu prvého stupňa vyplynulo, že dňa 16.12.1999 vo večerných hodinách navrhovateľa telefonicky kontaktovala suseda p. N. X. s tým, že videla z domu, kde má navrhovateľ byt, ale kde sa momentálne nezdržoval, vynášať veci do nákladného auta, o ktorých vedela, že boli pravdepodobne z bytu navrhovateľov a na jej otázku, že prečo to vynášajú, jej odpovedali, že majú príkaz na vysťahovanie od šéfa firmy. Výpoveď svedkyne X. N. mal potvrdenú aj jej výpoveďou pred orgánmi činnými v trestnom konaní, kde uviedla, že dňa 16.12.1999 v čase približne o 15 hod., keď išla domov, videla okolo objektu na ulici V.. O. X pracovný ruch, preto sa išla pozrieť čo sa deje a pri vchode do objektu bolo pristavené vozidlo Avia modrej farby s hnedou plachtou a z bytu p. D. jej neznáme osoby vynášali zariadenie a veci, ktoré poznala, vzhľadom na to, že D. navštevovala. Z vyššie uvedeného mal súd prvého stupňa za to, že reálne k vysťahovaniu navrhovateľov došlo dňa 16.12.1999, kedy navrhovatelia sa v byte už reálne nezdržiavali, nakoľko im bol vstup do objektu zamedzený reťazou namontovanou cez vstupný vchod do objektu svedkom B. ešte dňa 10.12.1999 pri druhom pokuse o ich vysťahovanie. Vychádzal z výpovede svedka B., že kľúče od zámku na reťazi odovzdal firme FEND, a.s.. a je teda podľa neho zrejmé, že ten kto vypratanie reálne vykonal, musel mať kľúče a teda prístup do objektu od spoločnosti FEND, a.s. Z takto vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa potom za to, že k vysťahovaniu bytu navrhovateľov muselo dôjsť za súhlasu spoločnosti FEND, a.s., ktorá ako jediná mala prístup do celého objektu. Keďže k vyprataniu bytového zariadenia navrhovateľov došlo bez použitia násilia (t.j. bez vlámania sa do objektu), muselo ísť o vypranie, buď na príkaz samotnej spoločnosti FEND, a.s. (ktorá bola v tom čase vlastníkom celého objektu), alebo s jej súhlasom (keďže musela osobám, ktorí vysťahovanie reálne vykonali odovzdať kľúče od objektu). Uvedené mal preukázané nielen z výpovedí účastníkov a nezainteresovaných svedkov v trestnom konaní, ale aj zo samotnej výpovede svedka B., ktorý sa pokúsil navrhovateľov vysťahovať dva krát (08.12.1999, 10.12.1999), pričom sa predstavoval ako zástupca spoločnosti FEND, a.s., ktorý má udelené splnomocnenie na vysťahovanie. Uvedenými dokladmi sa napokon prezentoval aj pred privolanou políciou dňa 10.12.1999. Za nemysliteľné a nelogické považoval, aby tretia osoba bez súhlasu vlastníka objektu (len tak "pre zábavu") reálne vykonala vysťahovanie navrhovateľov. Napokon o úmysle vysťahovať navrhovateľov podľa neho svedčí aj skutočnosť, ktorú popísal vo svojej výpovedi navrhovateľ 1/, že dňa 10.12.1999, keď podával trestné oznámenie na OO PZ Staré Mesto, v čase okolo 18-18.30 hod. tam prišla p. P. - zástupkyňa spoločnosti FEND, a.s., ktorá prišla podľa vyjadrenia policajta žiadať políciu o asistenciu pri sťahovaní, ktorá jej nebola poskytnutá a vysťahovaním bytu sa vyhrážal navrhovateľovi 1/ aj svedok B.. Podľa názoru súdu prvého stupňa aj ďalšie svedectvá (vrátane korešpondencie navrhovateľov s právnym zástupcom spoločnosti FEND, a.s. JUDr. Kubovčákom) preukazujú, že vysťahovanie navrhovateľov organizovala spoločnosť FEND, a.s.. V tomto smere poukázal na výpoveď svedka C.. X.E. N. pred orgánmi činnými v trestnom konaní, konateľa realitnej spoločnosti ASTON LAMBERT, s.r.o., ktorý uviedol, že firma Taper, s.r.o. prostredníctvom ich firmy kúpila predmetný objekt, pričom kúpna zmluva bola uzavretá dňa 23.11.1999 a vlastníctvo v katastri prešlo začiatkom roka 2000. Poukázal aj na výpoveď svedka C.. P. Ž., zástupcu spoločnosti Taper, s.r.o., ktorý vo výpovedi pred orgánmi činnými v trestnom konaní uviedol, že sa o predaji domu na ulici V.. O. Č.. X v V. dozvedel prostredníctvom realitnej kancelárie ASTON LAMBERT a zastupoval ich p. N., o tom, že v uvedenom dome bývala rodina D. vedeli, avšak sa dohodli, že objekt bude vyprázdnený, čo v čase preberania domu bolo aj dodržané. Vysťahovanie zabezpečovala firma FEND, t.j. bývalý vlastník objektu a oni sa o uvedenú skutočnosť nezaujímali. Obe výpovede týchto svedkov podľa súdu prvého stupňa potvrdzujú, že vysťahovanie bytu navrhovateľov mala na starosti spoločnosť FEND, a.s., ktorá ubezpečovala záujemcu o kúpu objektu v tom, že byt navrhovateľov bude v čase predaja objektu (resp. jeho fyzického prevzatia spoločnosťou TAPER, s.r.o.) prázdny. Rovnako v kúpnej zmluve zo dňa 24.11.1999 uzavretej medzi spoločnosťou FEND, a.s. ako predávajúcim a spoločnosťou TAPER, s.r.o. ako kupujúcim, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam sa v čl. IV predávajúci zaviazal, že ku dňu obdržania originálnych dokladov o povolení vkladu prevodu vlastníckeho práva na kupujúceho a listu vlastníctva znejúceho na kupujúceho, predmetné nehnuteľnosti odovzdá a uvoľní kupujúcemu a užívateľ 3- izbového bytu na 1. poschodí p. D. bude presťahovaný do 12.12.1999 do bytu na X. H. Č.. XX X. V. (byt č. XX o výmere 83,42 m2 na 8 podlaží), ktorý na tento účel zakúpila spoločnosť FEND, a.s.. Aj v prípade pripustenia možnosti, že samotné vysťahovanie bytu navrhovateľov vykonala spoločnosť ASTON LAMBERT- realitná kancelária resp. spoločnosť TAPER, s.r.o. - kupujúci (k čomu však nesmeruje vykonané dokazovanie), ako tvrdila vo svojej výpovedi svedkyňa P. (ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že pokiaľ vie, tak p. B. mal objekt vyčistiť pre firmu Taper, s.r.o. a ona mu dávala len povolenie, aby mohol do ich objektu vstúpiť, ona ho však fyzicky nenajímala), tak by to podľa neho svedčilo len o tom, že tieto spoločnosti by vysťahovali byt navrhovateľov za súhlasu spoločnosti FEND, a.s. ako vlastníka objektu (ten by im musel dať aj kľúče od objektu). Súd prvého stupňa vyslovil názor, že pri zodpovednosti za škodu nie je smerodajné, kto reálne vysťahovanie bytu vykonal, ale to, kto takéto vysťahovanie nariadil (viď obdobne rozhodnutie NS ČR z 20. augusta 2002 sp. zn. 25Cdo 9/2002 v zmysle ktorého: " ...nie je totiž rozhodujúce, či odpojenie prípojky urobil žalovaný sám alebo prostredníctvom svojho zmluvného partnera, ktorému túto prácu zadal. Vyslovil, že v danom prípade protiprávnosť konania spočíva v samom zásahu do vlastníckeho práva iného. Uviedol, že sama svedkyňa P. potvrdila, že p. B. dávala povolenie na vstup do objektu na ulici V.. O. Č.. X X. V.. Mal teda za zrejmé, že spoločnosť FEND, a.s. dobrovoľne zverila prístup do objektu tretej osobe a teda niesla zodpovednosť za prípadnú škodu, ktorú v tomto objekte takáto osoba spôsobila na majetku nájomcov. Skonštatoval, že to bola práve spoločnosť FEND, a.s., ktorá celé vysťahovanie organizovala a nariadila, len ho reálne nevykonala svojimi zamestnancami, ale cestou inej poverenej osoby. To ju však podľa neho nezbavuje zodpovednosti za takto vzniknutú škodu na majetku navrhovateľov, nakoľko predmetom sporu nebola náhrada škody spôsobená neodborným vykonaním sťahovania (resp. škoda spôsobená na majetku navrhovateľov pri sťahovaní), ale náhrada škody spôsobená protiprávnym zásahom do vlastníckeho práva navrhovateľov tým, že vôbec došlo k vyprataniu ich bytového zariadenia bez toho, aby existovalo akékoľvek právoplatné rozhodnutie súdu o vyprataní. Pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu resp. spoločnú zodpovednosť podľa § 438 OZ aj spoločnosti EBONA, a.s. v tomto smere poukázal na vykonané dokazovanie, z ktorého jednoznačne vyplýva, že bytové zariadenie navrhovateľov bolo po neoprávnenom vysťahovaní z bytu na ulici V.. O. Č.. X X. V. D. Y. V. Č.. XX, na X. poschodí bytového domu na ulici X. XX X. V. - P., ktorý bol v tom čase vo vlastníctve spoločnosti EBONA, a.s. (viď LV č. XXXX), čomu nasvedčujú viaceré výpovede svedkov, samotných navrhovateľov ako aj záznam o vykonaní obhliadky tohto bytu zo dňa 02.03.2001. Už zo samotných výpovedí navrhovateľov mu vyplynulo, že pri prvých dvoch pokusoch o ich vysťahovanie svedok B. im oznámil, že ich budú sťahovať na X.W. H. Č.. XX X. V.. V tomto duchu im dával podpísať aj nájomnú zmluvu na tento byt. Rovnako aj korešpondencia medzi navrhovateľmi a spoločnosťou FEND,a.s. zastúpenou právnym zástupcom JUDr. Kubovčákom smerovala k tomu, že navrhovatelia mali byť vysťahovaní práve do tohto bytu (takto boli napokon koncipované aj návrhy nájomných zmlúv so spoločnosťou EBONA, a.s.). Mal za to, že aj samotné znenie čl. IV kúpnej zmluvy zo dňa 24.11.1999 uzavretej medzi spoločnosťou FEND, a.s. ako predávajúcim a spoločnosťou TAPER, s.r.o. ako kupujúcim počítalo s tým, že užívateľ 3- izbového bytu na 1. poschodí p. D. bude presťahovaný do 12.12.1999 do bytu na X. H. Č.. XX X. V. (byt č. 14 o výmere 83,42 m2 na 8 podlaží). Z úradného záznamu OR PZ Bratislava I zo dňa 02.03.2001 vyplynulo, že sa v predmetnom byte skutočne nachádzalo vysťahované bytové zariadenie navrhovateľov (aj vzhľadom na nájdenú etiketu na podlahe v predsieni bytu), avšak toto bolo medzičasom odvezené na neznáme miesto. Uvedenému potom podľa neho nasvedčoval aj ďalší záznam OR PZ v Bratislave I, OO PZ Staré Mesto - západ, zo dňa 02.03.2001, ČTS: ORP-2101/SMz-99-I, kde sa uvádza, že: "dnešného dňa v cca od 10.00-10.15 hod. vykonal šetrenie npor. P. V. vo vchode domu v V. na H. X. XX, pričom v bezprostrednom susedstve bytu na 8. poschodí, ktorý by mal patriť spoločnosti EBONA, a.s. zistil od nájomcov, že cca pred mesiacom boli z inkriminovaného bytu vynášané zariadenie a veci im neznámymi osobami, ktoré nakladali do vozidla Avia neznámej ŠPZ-ky, takže kto, a kam veci odviezol to šetrením nebolo zistené. Súd prvého stupňa tak skonštatoval, že existuje veľké množstvo síce nepriamych dôkazov, ale svedčiacich o jedinom možnom závere, a to, že bytové zariadenie navrhovateľov bolo skutočne presťahované do bytu na X. H. Č.. XX X. V., ktorý v tom čase vlastnila spoločnosť EBONA, a.s. a neskôr prevezené na neznáme miesto. Zároveň mal za zrejmé, že v čase vypratania navrhovateľov bola vlastníkom bytu na X. H. Č.. XX spoločnosť EBONA, a.s., pričom zástupca tejto spoločnosti vo svojej výpovedi pred orgánmi činnými v trestnom konaní uviedol, že kľúče od tohto bytu sa nachádzali v ich firme (viď výpoveď svedka C.. X.), prístup do bytu na X. H. mohol mať len ten, kto sám je zamestnancom tejto firmy, alebo komu tieto kľúče táto firma dobrovoľne odovzdala. Mal za to, že ak ich dobrovoľne odovzdala tretej osobe (zástupcovi spoločnosti FEND, a.s.) musela spoločnosť EBONA, a.s. podľa neho vedieť za akým účelom to urobila, keďže vlastnícke právo je nielen oprávnením, ale vlastníctvo aj zaväzuje, čo znamená, že z neho vyplývajú aj povinnosti pre vlastníka veci, medzi ktoré patrí aj zákaz jeho zneužívania. Z takto vykonaného dokazovania mal potom súd prvého stupňa za dostatočne preukázané, že spoločnosť FEND, a.s. ako vtedajší vlastník objektu nachádzajúceho sa na ulici V.. O. č. X X. V. organizoval vypratanie bytového zariadenia navrhovateľov (či už sám alebo prostredníctvom tretej osoby), následne toto previezol do bytu na X. H. Č.. XX v V., ktorý v tom čase vlastnila spoločnosť EBONA, a.s., ktorá s takýmto postupom musela súhlasiť (odovzdať kľúče od bytu osobám, ktorí vypratanie reálne vykonávali). Následne podľa neho spoločnosť EBONA, a.s. musela sprístupniť byt aj v čase, kedy tieto veci boli ďalej odvezené z tohto bytu na doposiaľ neznáme miesto. Uviedol, že o spolupráci týchto spoločností svedčí aj medzi nimi uzavretá mandátna zmluva, na ktorú poukázal svedok Ing. Y. X., člen predstavenstva spoločnosti EBONA, a.s., ktorý vo svojej výpovedi pred orgánmi činnými v trestnom konaní vyhlásil, že o byt na X. H. Č.. XX sa starala firma Fend, a.s. na základe mandátnej zmluvy uzavretej so spoločnosťou EBONA, a.s., kľúče od bytu a vlastnícky list bol vždy vo firme EBONA, a.s. Pre súd prvého stupňa z uvedeného teda vyplynula zrejmá spolupráca týchto dvoch spoločností pri vysťahovaní bytového zariadenia navrhovateľov, kedy spoločnosť FEND, a.s. zabezpečila jeho reálny výkon a to za pomoci spoločnosti EBONA, a.s., ktorá poskytla svoje priestory pre uskladnenie vyprataných vecí. Napriek tomuto postupu žiadna z uvedených spoločností nevyzvala navrhovateľov, aby si vypratané zariadenie prišli vyzdvihnúť ani im ich vyzdvihnutie neumožnila. Za daného skutkového stavu bolo podľa súdu prvého stupňa namieste aplikovať spoločnú zodpovednosť oboch odporcov za škodu vzniknutú na majetku navrhovateľov. Okrem toho obe spoločnosti porušili svoju prevenčnú povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo ku škode na majetku druhého (§ 415 OZ) tým, že napriek tomu, že už k neoprávnenému vysťahovaniu došlo, žiadna zo spoločností nevyzvala ani neumožnila navrhovateľom prevziať si vypratané zariadenie, hoci obe spoločnosti mali vedomosť o tom, že v byte na X. H. XX sa nachádza bytové zariadenie navrhovateľov, čo je samo o sebe dôvodom pre vyvodenie zodpovednosti za vzniknutú škodu. Preto sa súd prvého stupňa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými závermi prezentovanými navrhovateľmi, ktoré odzneli v záverečnej reči v konaní pred súdom a to, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že zo strany spoločnosti FEND, a.s. bol vyvíjaný kontinuálny a stupňujúci sa nátlak na navrhovateľov, aby opustili byt, predovšetkým vyhrážkami právneho zástupcu odporcu 1/ o násilnom vysťahovaní, nátlaku na podpísanie nájomnej zmluvy, ktorá zhoršovala právnu pozíciu navrhovateľov. Pokračovanie tohto nátlaku videl v odpojení energií pod zámienkou rekonštrukcie, čo potvrdila aj právna zástupkyňa odporcov predložením zápisu o znemožnení vstupu na pozemok, následne bola uzatvorená kúpna zmluva, v ktorej sa odporca 1/ zaviazal vysťahovať navrhovateľov z bytu do 12.12.1999. Poukázal aj na výpoveď svedka B., ktorý vypovedal pred orgánmi PZ, že bol poverený spol. FEND na vysťahovanie navrhovateľov, čo sa aj najprv pokúsil vykonať, až na zásah polície od toho upustil, pomocou reťaze však znemožnil navrhovateľom vstup do bytu. Rovnako p. P. v čase, kedy malo dôjsť k vysťahovaniu, osobne navštívila miestne príslušné oddelenie PZ a žiadala o policajnú asistenciu k vysťahovaniu. Následne došlo k vysťahovaniu a hnuteľné veci z bytu boli prevezené do bytu na X. vo vlastníctve spol. EBONA, kde sa preukázateľne nachádzali, keďže navrhovatelia ich videli z ulice cez okno. Pri neskoršej policajnej obhliadke tohto bytu sa v ňom našla pivná tácka, ktorá pochádzala z bytu navrhovateľov. Tvrdenie navrhovateľov, že do tohto bytu boli presťahované ich veci, považoval za v súlade s predchádzajúcimi vyjadreniami odporcu 1/ a písomnými dokumentmi, z ktorých je zrejmé, že práve tento byt bol určený na presťahovanie navrhovateľov. Naopak tvrdenie odporcov, že navrhovatelia si spôsobili škodu sami a vysťahovanie vykonali neznáme osoby, považoval za úplne absurdné a vo svetle vykonaných dôkazov za veľmi nepravdepodobné. Priebeh udalostí jednoznačne smeroval podľa neho k tomu, čo sa aj nakoniec udialo, t.j. k násilnému protiprávnemu vysťahovaniu navrhovateľov z bytu. Ani za najmenší dôvod nemal domnievať sa, že v tejto situácii by sa neznáme osoby rozhodli zrejme pre vlastné potešenie náhodne vybraný byt navrhovateľov vysťahovať a úplne náhodne sa vlámať do bytu na X. a v tomto zanechať majetok navrhovateľov. Odporcovia opakovane poukazovali na údajne protiprávne užívanie bytu navrhovateľmi, nedokázali sa však preukázať právoplatným rozhodnutím súdu o vyprataní navrhovateľov (aj k tomu by bolo možné dôjsť len cestou exekučného konania). Za úplne evidentné tak mal, že odporcovia sa rozhodli protiprávnym spôsobom zvýšiť hodnotu svojej nehnuteľnosti, ktorá bola zakúpená od Hl. mesta BA s vedomím existencie nájomného vzťahu. Vysťahovanie navrhovateľov považoval za jednoznačne odporujúce zákonu a teda za protiprávny úkon, zakladajúci nárok na náhradu škody. V danom prípade súd prvého stupňa dospel k záveru, že jednoznačnou príčinnou škody na majetku navrhovateľov nebolo výlučne len samotné neoprávnené vysťahovanie bytového zariadenia navrhovateľov zo strany odporcu 1/, ale aj umiestnenie týchto vyprataných vecí do priestorov odporcu 2/ s jeho súhlasom a následné odvezenie na neznáme miesto, pričom ani jeden z odporcov nevyzval navrhovateľov, aby si veci prišli prevziať. Pokiaľ teda odporca 1/ dal navrhovateľov neoprávnene vysťahovať, spoluzodpovednosť odporcu 2/ za túto škodu videl v tom, že mu bola známa neoprávnenosť tohto vysťahovania, napriek tomu poskytol svoje priestory na umiestnenie vysťahovaných vecí, a zároveň umožnil ich následné vypratanie na neznáme miesto, pričom ani jeden z odporcov nevyzval navrhovateľov na prevzatie vysťahovaných vecí resp. neumožnil im, aby si vysťahované veci vzali z bytu na Vyšehradskej ulici. Súd mal teda za to, že konanie oboch odporcov bolo spoločné, vzájomne dohodnuté, koordinované so spoločným zámerom, a to neoprávnene a bez súhlasu vypratať navrhovateľov z bytu na ulici V.. O. do bytu na X. H., nakoľko tak dobrovoľne neurobili (podľa predstáv odporcov) samotní navrhovatelia. Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa vyvodil, že odporca 1/ porušil právnu povinnosť (a teda konal protiprávne) tým, že dal vysťahovať navrhovateľov z bytu na ulici V.. O. Č.. X X. V. v rozpore s platným právom, nakoľko na takýto úkon nemal ani súhlas navrhovateľov ani nedisponoval žiadnym súdnym rozhodnutím o vyprataní (exekučným titulom). Potom ani samotný akt vypratania nebol vykonávaný v súlade so zákonom, ako výkon rozhodnutia na nepeňažné plnenie resp. uspokojenie práv na nepeňažné plnenie (§ 181 Exekučného poriadku). Považoval za irelevantné, či tak odporca 1/ urobil prostredníctvom svojich zamestnancov alebo si na vypratanie najal tretí subjekt. Mal za to, že zodpovednosť za škodu tým vzniknutú nesie odporca 1/, nakoľko protiprávnosť jeho konania nespočíva v spôsobe vysťahovania, ale v samotnom zásahu do vlastníckeho práva navrhovateľov (to, že vôbec došlo k vysťahovaniu navrhovateľov za daných okolností) a že prípadná zodpovednosť subjektu, ktorý vysťahovanie reálne urobil, voči odporcovi 1/ za neodborný spôsob vykonania zadanej práce nevylučuje zodpovednosť odporcu 1/ za škodu spôsobenú navrhovateľom protiprávnym zásahom do ich vlastníctva. Uviedol, že aj samotní navrhovatelia sa domáhali náhrady škody nie z titulu škody spôsobenej pri ich sťahovaní (napr. poškodenia nábytku pri sťahovaní), ale titulom škody spôsobenej tým, že vôbec došlo k protiprávnemu sťahovaniu (t.j. zásahu do ich vlastníckych práv). Vzhľadom na uvedené, mal u odporcu 1/ naplnený prvý z predpokladov na náhradu škody a to zavinený protiprávny úkon škodcu. Pokiaľ ide o odporcu 2/, aj tento podľa súdu prvého stupňa participoval na protiprávnom vysťahovaní navrhovateľov, a to tým, že dobrovoľne poskytol svoje priestory k tomu, aby tam bolo možné zložiť vypratané bytové zariadenie navrhovateľov, pričom konanie oboch odporcov nasvedčuje ich vzájomnej spolupráci pri vysťahovaní navrhovateľov. Mal za to, že odporca 2/ musel mať vedomosť o vysťahovaní navrhovateľov, nakoľko musel odovzdať kľúče od bytu na X.Š. Č.. XX osobám, ktoré tam doviezli vysťahované bytové zariadenie. Rovnako mu muselo byť zrejmé, že vysťahovanie prebehlo v rozpore so zákonom, nakoľko jednak sám odporca 2/ zakúpil tento byt s tým, že sa tam mali sťahovať manželia D., a tento mandátnou zmluvou zveril do správy spoločnosti FEND, a.s., sám odporca 2/ vystupoval v návrhoch nájomných zmlúv na byt na X. H. ako prenajímateľ, napokon sám odporca 2/ musel odovzdať kľúče od bytu na X. H. osobe, ktorá následne z tohto bytu veci navrhovateľov odviezla na doposiaľ neznáme miesto. Uviedol, že všetky tieto udalosti by nemohli prebehnúť bez vedomia a bez súčinnosti odporcu 2/, ktorý by sa mohol liberovať zo zodpovednosti len v tom prípade, ak by preukázal, že skutočne nemal vedomosť o tom, že veci navrhovateľov boli neoprávnene vysťahované do jeho priestorov (čomu však nenasvedčuje vykonané dokazovanie) resp. vtedy, ak by síce túto vedomosť mal, avšak zároveň by navrhovateľov (v akejkoľvek forme) vyzval, aby si títo v ním určenej lehote uložené veci prevzali s tým, že inak nebude zodpovedať za ich prípadné poškodenie. Týmto konaním mohol odporca 2/ odvrátiť škodu, ktorá vznikla (hrozila) na majetku navrhovateľov, nakoľko si títo mohli takto (hoci neoprávnene vysťahované veci) sami prevziať a vyzdvihnúť v jeho priestoroch a ak by si takto bol počínal, navrhovateľom by nevznikla žalovaná škoda, nakoľko by sa dostali k svojim veciam. Navrhovatelia by potom mohli žalovať o prípadnú inú ujmu (napr. nemajetkovú), avšak nemohli by žalovať náhradu škody vo výške hodnoty vyprataných vecí. Konštatoval tiež, že napokon každý vlastník zodpovedá za výkon svojho vlastníckeho práva, a teda aj odporca 2/ musí mať vedomosť o tom, čo sa deje s jeho majetkom (čo sa deje v jeho priestoroch), a ak sa ho niekto snaží zneužiť aj povinnosť zakročiť (rovnako tak odporca 1/ v čase vysťahovania navrhovateľov bol stále vlastníkom objektu na ulici V.. O. a podľa záznamu zo dňa 21.12.1999 až v tento deň odovzdal priestory spoločnosti TAPER, s.r.o., t.j. cca týždeň po vyprataní navrhovateľov, takže aj odporca 1/ bol zodpovedný za to, čo sa deje v jeho objekte. Nemal za pravdivé tvrdenie odporcov, že objekt odovzdal spoločnosti TAPER, s.r.o. začiatkom decembra 1999 a viac sa o objekt nezaujímal, nakoľko ho odovzdal až týždeň po vyprataní), v opačnom prípade sa sám stáva spoluzodpovedným za vznik škody. Teda mal za to, že bolo povinnosťou odporcu 2/ potom čo zistil, že sa v jeho priestoroch nachádzajú veci navrhovateľov, buď vyzvať navrhovateľov, aby si ich prevzali priamo v týchto priestoroch, alebo vykonať iný úkon smerujúci k zachovaniu týchto vecí (napr. mohol ich odviesť napr. do skladu resp. ich zložiť do úschovy a vyrozumieť o tom navrhovateľov). Ak by tak urobil, navrhovateľom by žalovaná škoda nevznikla. Týmto spôsobom teda odporca 2/ rovnako porušil právnu povinnosť (umožnil dokončiť neoprávnené vysťahovanie navrhovateľov, tým, že poskytol svoje priestory, čo bez jeho súhlasu by nebolo možné) a rovnako porušil aj preventívnu povinnosť (§ 415 OZ) počínať si tak, aby nedochádzalo ku škode na majetku iného. Za týchto okolností mal potom za to, že je daná u oboch odporcov spoločná zodpovednosť za vznik žalovanej škody (§ 438 OZ). Súd prvého stupňa mal za preukázanú aj druhú podmienku pre vznik zodpovednosti za škodu a tou je príčinná súvislosť medzi konaním odporcov a vznikom škody a tiež, že škoda na majetku navrhovateľov vznikla v dôsledku konania oboch odporcov, a teda že ich konanie bolo spoločné, koordinované, vedúce k spoločnému cieľu, čím je daná aplikácia ustanovenia § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka o spoločnej zodpovednosti viacerých škodcov. Pokiaľ ide o samotnú škodu a jej výšku, ako tretí predpoklad pre vznik zodpovednosti za škodu, poukázal na to, že pod skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Z ceny poškodenej veci po jej poškodení sa, vychádzal z ust. § 443 Obč. zák. Tento rozdiel v hodnote majetku treba nahradiť či už peňažným plnením, alebo uvedením veci do predošlého stavu. Poukázal aj na to, že byt navrhovateľov bol vyprataný bez ich vedomia, ako aj tým, že im z bytu boli odcudzené všetky veci a samotný akt vysťahovania bol vykonaný takým spôsobom, že je možné prinajmenšom hovoriť o konaní, ktoré je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, a ktoré v nijakom smere nemôže požívať právnu ochranu. Nakoľko navrhovatelia neboli na takýto hrubý zásah do ich vlastníckych práv vopred pripravení, mal za to, že nie je náležité od nich požadovať zdokladovanie nadobudnutia (vlastníctva) vyprataných vecí, keďže im boli odcudzené aj tieto doklady. Konštatoval, že je síce pravdou, že výšku škody v súdnom konaní preukazuje poškodený, avšak ak protiprávne konanie, ktorým bola škoda spôsobená, je takých rozmerov, že hrubo presahuje dobré mravy, treba túto skutočnosť prikladať na ťarchu osoby, ktorá do vlastníckych práv navrhovateľov takto zasiahla. V opačnom prípade by podľa neho došlo k denegatio justitie - odopretiu spravodlivosti, ak by za daných okolností tohto prípadu, žiadal po navrhovateľoch, aby zdokladovali vlastnícke právo k vyprataným veciam (nehovoriac o tom, že veci neboli nové, ale išlo o opotrebované veci, kedy sa už nedalo ich zakúpenie zistiť ani u ich výrobcu). Zoznam vecí nimi spísaný posúdil ako hodnoverný, nakoľko rovnaký zoznam vecí bol ešte v roku 2001 predložený aj v trestnom konaní orgánom činným v trestnom konaní, pričom nebol odvtedy svojvoľne dopĺňaný o nové veci. Mal za to, že zo strany navrhovateľov nešlo o špekulatívne konanie s cieľom domáhať sa čo najvyššej škody ("vyťažiť z danej situácie"), nakoľko navrhovatelia už pri podávaní trestného oznámenia odhadli hodnotu veci na cca 500.000,-Sk a na tejto zotrvali až doposiaľ. Rovnako zo strany odporcov nebol produkovaný žiaden dôkaz o možnom špekulatívnom konaní navrhovateľov s cieľom sa obohatiť. Práve naopak zásah, ktorý vykonali odporcovia bol takého rozsahu a zneužitia práva, že možno považovať za minimum to, že boli zaviazaní k náhrade škody v takej výške akú určil v tomto rozsudku. Pri určovaní výšky škody súd prvého stupňa nevychádzal len zo súpisu vecí spísanom navrhovateľmi a znaleckým ohodnotením týchto vecí, ale aj z výsluchu svedkov, ktorí (vybavenie bytu popísali, aj keď nie úplne presne - čo ani nebolo možné z ich strany požadovať) sa v byte navrhovateľov v minulosti niekoľkokrát nachádzali, ako aj z predloženej fotodokumentácie na ktorej je zachytené vybavenie bytu navrhovateľov (č.l. 205-206 spisu). Následne vyhodnotil výšku škody voľnou úvahou podľa § 136 O.s.p. s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania a voľného hodnotenia dôkazov. Aj na základe svedeckých výpovedí ustálil, že zoznam vecí predložený navrhovateľmi mohol odzrkadľovať reálny stav vybavenia bytu v čase jeho vypratania, a preto pri hodnotení dokazovania ho súd vzal v úvahu. Z výpovedí svedkov podľa neho vyplynulo, že navrhovatelia mali byt zariadený na ten čas nadštandardne, svedkovia potvrdili existenciu starožitných hodín, gramofónu, dvoch televízorov, pračky, chladničky, kombinovaného sporáku, gramo rádia + reproduktorov, videa, kuchynského robota, porcelánu, figúriek, skla, váz, starožitného mlynčeka, medeného mažiaru, suvenírov, cca 200 LP platní, väčšieho množstva kníh, kávovaru, kobercov, originálov obrazov, lustrov, sochy, dreveného nábytku v obývačke, látkovej sedačky v obývačke, manželskej postele, gala skríň, detskej posteli, písacieho stola, stoličiek, značkového oblečenia, vitríniek, skriniek, vešiaku, botníku, a pod. znova je potrebné si uvedomiť, že byt navrhovateľov bol vysťahovaný celkom bez zachovania akýchkoľvek dokladov o zakúpení predmetných vecí, nakoľko tieto boli rovnako vysťahované. Rovnako tak z výpovedí svedkov vyplynulo, že sa jednalo o nábytok pomerne novší, zaobstaraný niekedy v rokoch 1987-1988, pričom navrhovatelia preukázali aj možnosť jeho reálneho zaobstarania (viď čestné prehlásenie sestry navrhovateľa, výpoveď dcéry navrhovateľov). Vzhľadom na uvedené, mal súd prvého stupňa za dostatočne preukázaný rozsah vecí navrhovateľov, ktoré im boli neoprávnene vysťahované, pričom ich hodnotu súd určil podľa výsledkov znaleckého dokazovania z ktorého súd potom vyvodil aj výšku škody (z hodnoty vecí v čase ich vypratania). Zo znaleckého posudku Ing. Jozefa Hana, č. 3/2009, znalca z odboru: bytové zariadenie, odvetvie: nábytok, priemyselný spotrebný tovar, svietidlá, koberce a dekoračný textil, úžitkové sklo, úžitková keramika zistil, že tento ohodnocoval bytové zariadenie spálne, posteľnú bielizeň, vianočné ozdoby, knihy, kuchyňu, obsah kuchynskej linky, detskú izbu, dekoračné predmety, písacie potreby a učebné pomôcky, obývačku, kúpeľňu a predsieň, ktoré tvorili zariadenie bytu na ulici V.. O. Č.. X X. V., z ktorého boli vysťahované dňa 16.12.1999. Nakoľko nemohla byť vykonaná fyzická obhliadka bytového zariadenia, parametru Z, t.j. zmene technického stavu bola priradená nulová hodnota, čo znamená, že reálny technický stav je totožný s optimálnym stavom. Znalec ohodnotil tieto predmety všeobecnou hodnotou vo výške 165.724,-Sk bez DPH/6.546,22 EUR s DPH. Nakoľko znalec k vyčíslenej hodnote vecí pripočítal nesprávnu DPH (19%), správne mala byť 23% DPH, upresnil vyčíslenie hodnoty vecí o príslušnú 23% DPH na celkovú sumu 6.766,26,-EUR. Zo znaleckého posudku prof. Ing. Alfonza Smolu, PhD., č. 7/2010, znalca pre odbor elektrotechnika a odvetvia elektroenergetické stroje a zariadenia, elektronika, riadiaca technika, výpočtová technika, odhad hodnoty elektrotechnických zariadení a elektroniky, zistil, že znalec určoval všeobecnú hodnotu elektrotechnických zariadení, ktoré sa nachádzali v byte navrhovateľov v čase vysťahovania, pričom určil ich časovú cenu na 2.457,91 EUR s DPH (19%). Keďže výška DPH k rozhodnému dátumu bola 23% (ako správne poukazovali odporcovia), súd upresnil vyčíslenú sumu o príslušnú 23% DPH na celkovú sumu 2.539,95 EUR s DPH. Dospel k záveru, že vzhľadom na vyššie uvedené výška škody na majetku navrhovateľov predstavuje hodnotu vyprataných vecí ku dňu ich vypratania (december 1999) v celkovej výške 14.542,10 EUR s DPH, ktorú súd priznal navrhovateľom ako vzniknutú škodu. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku navrhovateľov. Uviedol, že odporcovia vo svojom vyjadrení k znaleckým posudkom v podstate neuviedli žiadne relevantné argumenty, pre ktoré by nemal k nim prihliadať. Tvrdenia odporcov ku znaleckým posudkom zostali len vo všeobecnej rovine, zneužívajúc stav, ktorý vyvolali práve samotní odporcovia, nenamietali, že by boli znalecké posudky nesprávne napr. v tom, že by bola použitá zlá (nesprávna) metóda ohodnocovania, príp. použitý nesprávny predpis pri ohodnocovaní resp. že došlo k inej zásadnej chybe pri vypracúvaní znaleckých posudkov, ktorá by viedla k ich nepreskúmateľnosti alebo zjavnej nesprávnosti, ale v podstate argumentovali len rozsahom ohodnocovaných vecí, dátumami ich nadobudnutia príp. obstarávacími cenami s tým, že ide o skutkové tvrdenia, s ktorými sa už súd vysporiadal vyššie, pričom tieto nemajú vplyv na správnosť znaleckého ohodnotenia. Tieto považoval za argumenty skutkového charakteru, nie odborného, ku ktorým už zaujal stanovisko a formálne nedostatky v niektorých znaleckých posudkoch týkajúce sa nesprávnej výšky DPH, súd odstránil pri výpočte výšky škody. Vo zvyšnej časti návrh navrhovateľov zamietol, nakoľko v tejto časti nemal výšku škody za preukázanú. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, pričom priznal navrhovateľom, hoci mali vo veci len čiastočný úspech pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady škody, plnú náhradu trov konania, nakoľko rozhodnutie o výške tohto plnenia záviselo len od znaleckého posudku. Zároveň pri rozhodovaní o trovách konania mal za to, že nemôže nastať situácia, keď bola účastníkovi (navrhovateľom) preukázateľne spôsobená škoda nezákonným konaním odporcov, tento si ju riadne uplatnil aj žalobou na súde, táto mu bola súdom priznaná, len mu súd priznal nižšiu sumu ako žaloval (na základe výsledkov znaleckého dokazovania), aby za takejto situácie nebola takémuto účastníkovi priznaná náhrada trov konania a to najmä v prípadoch, keď žaloba bola čo do dôvodnosti uplatnených nárokov (čo do základu) podaná dôvodne. O trovách štátu rozhodol s poukazom na ustanovenie § 148 ods.1 O.s.p. a keďže u odporcov neboli predpoklady pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, napokon odporcovia takúto skutočnosť ani nikdy netvrdili, zaviazal ich (ako neúspešných účastníkov konania) aj k náhrade trov, ktoré platil štát v súvislosti so znaleckým dokazovaním. Súd prvého stupňa zaviazal odporcov aj k zaplateniu súdneho poplatku za návrh s odôvodnením, že odporcovia boli v konaní neúspešní a navrhovateľom bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie odporcovia 1/ a 2/ a žiadali ho v celom rozsahu zmeniť a návrh navrhovateľov 1/ a 2/ ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť a priznať im náhradu trov celého konania dôvodiac tým, že v konaní žiadali, aby súd na znalecké posudky na ocenenie hnuteľného zariadenia bytu neprihliadol, poukázali na nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie a na neexistenciu predpokladov ich občianskoprávnej zodpovednosti za údajnú škodu na majetku navrhovateľov a že doposiaľ nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnemu páchateľovi a uznesením vyšetrovateľa zo dňa 30.06.2008 bolo trestné konanie prerušené, nakoľko sa nezistili skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe a predmetné trestné konanie nebolo právoplatne skončené. Uviedli, že ani jeden z nich nevysťahoval navrhovateľov z ich pôvodnej adresy X. V., V. O. X, ale realizovali to iné osoby a navrhovatelia nepreukázali, že oni sú nositeľmi hmotnoprávnej povinnosti, neboli podľa nich preukázané ani protiprávny úkon, ujma, príčinná súvislosť a zavinenie ako predpoklady zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 Obč. zák. Mali za to, že na ich strane preukázateľne absentuje príčinná súvislosť medzi konaním a vznikom škody, nakoľko sa konania, z ktorého ich navrhovatelia obviňujú, nikdy nedopustili a nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnemu páchateľovi. Podľa nich ani sami navrhovatelia nevedia, kto ich v skutočnosti vysťahoval a údajne im tak spôsobil škodu a bolo ich povinnosťou, aby si túto skutočnosť zistili a následne konkrétneho páchateľa o náhradu škody žalovali, ak im vôbec niekto nejakú škodu spôsobil a nezavinili si ju sami vlastným konaním, nekonaním, či opomenutím. Vytýkali súdu prvého stupňa, že napriek ich námietke vykonal znalecké dokazovanie, ktoré nemohlo poskytnúť objektívny podklad pre rozhodnutie vo veci samej a že neprihliadol na ich námietky týkajúce sa všeobecnej hodnoty hnuteľných vecí, navrhovatelia nikdy nepreukázali, že oceňované umelecké predmety niekedy vôbec vlastnili a že sa tieto nachádzali v byte v čase ich vypratania. Spochybňovali objektivitu všetkých znaleckých posudkov zníženú skutočnosťou, že boli vypracované len na základe výpovedí navrhovateľov a zoznamu predmetov s opisom, ktorí poskytli navrhovatelia, vrátane nimi uvedenej obstarávacej ceny jednotlivých vecí, teda bez riadnej ohliadky oceňovaných hnuteľných vecí a bez toho, aby znalci disponovali akýmikoľvek bližšími informáciami o oceňovaných hnuteľných vecí. Namietali zamietnutie ich návrhu na doplnenie dokazovania spočívajúceho v preskúmaní vtedajších príjmov a majetkových pomerov navrhovateľov a že pri určení sumy náhrady škody súd prvého stupňa vychádzal len zo súpisu vecí a tvrdení navrhovateľova zo znaleckých posudkov. Spôsob, akým súd prvého stupňa dospel k celkovej sume náhrady škody, považovali za nesprávny a nepreskúmateľný. Vytýkali súdu prvého stupňa, že zamietol aj ich ďalší návrh na doplnenie dokazovania, a to uložiť navrhovateľom povinnosť preukázať, že hnuteľné veci nimi uvedené v súpise a „ocenené“ v znaleckých posudkoch niekedy vôbec vlastnili, prípadne bližšie špecifikovali, ako dospeli k hodnote jednotlivých položiek súpisov vecí, čím podľa nich znemožnil objektívne zistenie skutkového stavu vecí, ktoré by mohlo byť podkladom pre jeho rozhodnutie vo veci samej a uspokojil sa len s tvrdeniami navrhovateľov, ktoré považoval za subjektívne a ničím nepodložené a nepreukázateľné. Považovali postup a úvahy súdu prvého stupňa v priebehu občianskeho súdneho konania za v rozpore so zásadami občianskeho súdneho konania. Namietali tiež uloženie im povinnosti hradiť navrhovateľom trovy konania, trovy štátu a povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Považovali nárok navrhovateľov v celom rozsahu za nedôvodný. Navrhovatelia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcov 1/ a 2/ žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať im aj náhradu trov odvolacieho konania. Nesúhlasili s tvrdením odporcov, nakoľko podľa nich bolo v prvostupňovom konaní vykonaných množstvo dôkazov, ktoré potvrdzujú súdom zistený skutkový stav, z čoho vyplynul jednoznačný záver, že vypratanie ich bytu bolo organizované odporcom 1/ ako vtedajším vlastníkom objektu, v ktorom sa tento byt nachádzal a zariadenie bytu bolo následne prevezené do bytu na ul. X. XX X. V., ktorý bol v tom čase vo vlastníctve odporcu 2/, ktorý s takýmto postupom musel logicky súhlasiť a musel tiež predmetný byt sprístupniť aj v čase, keď z neho boli ich veci odnášané. Uviedol, že odporca 1/ tak zabezpečil reálny výkon vysťahovania a odporca 2/ poskytol svoje priestory pre uskladnenie vyprataných vecí. Konštatovali, že o záujme vysťahovať ich z bytu svedčí aj korešpondencia vtedajšieho právneho zástupcu odporcu 1/, v ktorej sa im vyhrážal násilným vysťahovaním, následne odporca 1/ uzatvoril so spoločnosťou Taper, s.r.o. kúpnu zmluvu, v ktorej sa odporca 1/ vyslovene zaviazal vysťahovať ich z bytu a svedok B. vo svojej výpovedi uviedol, že bol odporcom 1/ poverený na ich vysťahovanie, čo sa aj pokúsil vykonať a potom pomocou reťaze im znemožnil vstup do bytu a tiež vtedajšia konateľka odporcu 1/ Ing. P. v čase, keď malo dôjsť k vysťahovaniu, osobne navštívila obvodné oddelenie PZ a žiadala o policajnú asistenciu pri vysťahovaní, následne boli ich veci z bytu vysťahované do bytu vo vlastníctve odporcu 2/, o čom svedčí výpoveď svedkyne N., ich susedy, pri policajnej ohliadke sa u odporcu 2/ našla aj pivná tácka z ich bytu a z vyjadrenia odporcu 1/ a písomných dokumentov bolo zrejmé, že práve tento byt bol určený na presťahovanie. Mali tak za nepochybnú hmotnoprávnu zodpovednosť odporcu 1/ a odporcu 2/ za škodu spôsobenú na ich majetku. Uviedli, že aj keď by výška škody im vzniknutej nebola do najmenších detailov preukázaná, súd bol povinný postupovať podľa ust. § 136 O.s.p. a určiť výšku náhrady škody podľa svojej úvahy, základom ktorej bolo zistenie skutkových okolností získaných zo súpisu vecí, znaleckým ohodnotením, výsluchom svedkov, čestným vyhlásením, fotografiami z ich bytu. Mali za to, že o hodnovernosti týchto dôkazov nebol žiaden dôvod pochybovať a takýto dôvod neuviedli ani odporcovia. Poukázali na to, že spôsobená škoda na ich majetku bola spočívala práve v odobratí týchto vecí z ich dispozičnej sféry, preto ohliadka ani nebola možná a že počet a skladba ich bytového zariadenia sa nevymykajú bežnému zariadeniu domácnosti ich veku a sociálnej situácii, pričom odporcovia pri spochybňovaní ich vlastníctva k veciam nevzniesli žiadny relevantný argument spôsobilý vyvolať pochybnosti o ich vlastníctve. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., rozsudok vyhlásil vzhľadom na ust. § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p. , nakoľko dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Podľa ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Keďže v preskúmavanej veci nešlo o prípady uvedené v ustanoveniach § 214 ods. 1 písm. a/ až c/ O.s.p., odvolací súd mohol prejednať vec v odvolacom konaní aj bez nariadenia pojednávania. V danej veci nejde ani o prípad, v ktorom by mal odvolací súd pripadne zachovať postup podľa ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008. Nešlo tu totiž o aplikáciu ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri rozhodovaní súdu prvého stupňa nebolo použité. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti rozhodnutia ďalšie dôvody. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého aj náležite podľa § 132 O.s.p. zhodnotil vec aj správne právne posúdil a vyvodil z riadne zisteného skutkového stavu správny právny záver, dôvody svojho rozhodnutia a úvahy, ktorými sa spravoval, teda svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. S dôvodmi jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a na tieto aj v celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.), nakoľko ďalšie odôvodňovanie by bolo len opakovaním odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré je dostatočné, podrobne analyzované a niet v podstate ani viac čo k nemu dodať. Len na zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia možno uviesť, že pri vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu ide o zodpovednosť fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré spôsobili škodu iným osobám. Predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je protiprávny úkon, spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou a v niektorých prípadoch sa vyžaduje aj zavinenie, ktoré predpoklady v danej veci boli naplnené. Každý, t.j. tak fyzická osoba, ako aj právnická osoba, zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Predpokladom tejto zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia je porušenie určitej povinnosti, a to nielen povinnosti vyplývajúcej z určitého záväzkovo-právneho vzťahu, ale aj povinnosť uloženú priamo zákonom, a porušením tejto povinnosti spôsobil škodu a medzi týmto porušením povinnosti a vzniknutou škodou je príčinná súvislosť. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú nezodpovedajú (§ 420 ods. 2 Obč. zák.). V odseku 3 ust. § 420 Obč. zák. je zakotvená prezumpcia zavinenia toho, kto za škodu zodpovedá. Existenciu zavinenia škodcu poškodený nemusí dokazovať. Dôkazné bremeno však v tomto prípade postihuje škodcu. Ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne (§ 438 ods. 1 Obč. zák.). V odôvodnených prípadoch môže súd rozhodnúť, že tí, ktorí škodu spôsobili, zodpovedajú za ňu podľa svojej účasti na spôsobení škody (438 ods. 2 Obč. zák.). Solidárna zodpovednosť sa uplatní vtedy, keď škodu spôsobilo spoločne viac škodcov. Nezáleží na tom. Či ich účasť spočíva v spoločnom zavinení škody alebo v ich objektívnej účasti na spôsobení škody. Rozhodujúce je len to, že viaceré osoby svojou činnosťou, prípadne nečinnosťou spoločne spôsobili inej osobe škodu. Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa možno vyvodiť, že spoločnosť FEND, a.s. ako vtedajší vlastník objektu nachádzajúceho sa na ulici V.. O. Č.. X X. V. organizoval vypratanie bytového zariadenia navrhovateľov (či už sám alebo prostredníctvom tretej osoby), následne toto previezol do bytu na X. H. Č.. XX X. V., ktorý v tom čase vlastnila spoločnosť EBONA, a.s., ktorá s takýmto postupom musela súhlasiť (odovzdať kľúče od bytu osobám, ktorí vypratanie reálne vykonávali). Spoločnosť EBONA, a.s. musela sprístupniť byt aj v čase, kedy tieto veci boli ďalej odvezené z tohto bytu na doposiaľ neznáme miesto. Svedok C.. Y. X.Ý., člen predstavenstva spoločnosti EBONA, a.s., vo svojej výpovedi pred orgánmi činnými v trestnom konaní vyhlásil, že o byt na X. H. Č.. XX sa starala firma Fend, a.s. na základe mandátnej zmluvy uzavretej so spoločnosťou EBONA, a.s., kľúče od bytu a vlastnícky list bol vždy vo firme EBONA, a.s. a išlo zrejmú spolupráca týchto dvoch spoločností pri vysťahovaní bytového zariadenia navrhovateľov, kedy spoločnosť FEND, a.s. zabezpečila jeho reálny výkon a to za pomoci spoločnosti EBONA, a.s., ktorá poskytla svoje priestory pre uskladnenie vyprataných vecí. Napriek tomuto postupu žiadna z uvedených spoločností nevyzvala navrhovateľov, aby si vypratané zariadenie prišli vyzdvihnúť ani im ich vyzdvihnutie neumožnila. Možno tak vyvodiť spoločnú zodpovednosť oboch odporcov za škodu vzniknutú na majetku navrhovateľov. Okrem toho obe spoločnosti porušili svoju prevenčnú povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo ku škode na majetku druhého (§ 415 OZ) tým, že napriek tomu, že už k neoprávnenému vysťahovaniu došlo, žiadna zo spoločností nevyzvala ani neumožnila navrhovateľom prevziať si vypratané zariadenie, hoci obe spoločnosti mali vedomosť o tom, že v byte na X. H. XX sa nachádza bytové zariadenie navrhovateľov, čo je samo o sebe dôvodom pre vyvodenie zodpovednosti za vzniknutú škodu. Taktiež bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľom 1/ a 2/ vznikla uvedeným vyprataním ich vecí škoda, ktorej výšku súd prvého stupňa aj správne svojou úvahou a správnym postupom vyčíslil. Námietku odporcov 1/ a 2/ týkajúcu sa nedostatku ich svojej pasívnej vecnej legitimácie a neexistencie predpokladov ich občianskoprávnej zodpovednosti za údajnú škodu na majetku navrhovateľov s tým, že doposiaľ nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnemu páchateľovi a uznesením vyšetrovateľa zo dňa 30.06.2008 bolo trestné konanie prerušené, nakoľko sa nezistili skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe a predmetné trestné konanie nebolo právoplatne skončené, považoval odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené za nedôvodnú a ich konštatovanie, že ani jeden z nich nevysťahoval navrhovateľov z ich pôvodnej adresy v V., V. O. X, ale realizovali to iné osoby, v danom prípade za irelevantné, nakoľko za škodu nezodpovedajú tí, ktorí samotnú činnosť vypratania vecí navrhovateľov z predmetného bytu vykonali. Za nedôvodné považoval odvolací súd aj ich spochybňovanie súpisu vecí urobeného navrhovateľmi a znaleckých posudkov a nimi navrhované doplnenie dokazovania, keďže navrhovateľom spôsobená škoda na ich majetku spočívala práve v odobratí týchto vecí z ich dispozičnej sféry a odporcovia pri spochybňovaní ich vlastníctva k veciam nevzniesli žiadny relevantný argument spôsobilý vyvolať pochybnosti o ich vlastníctve. Odvolací súd poukazuje pritom nielen na sťaženie dôkaznej situácie navrhovateľov za daných okolností, ale aj na to, že odporcovia mohli s takýmto rizikom pri vzniku ich zodpovednosti za vzniknutú škodu vyprataných a navrhovateľom nevydaných vecí počítať, keď nepostupovali v súlade so zákonom a na vlastné riziko, ich vyššie uvedené počínanie možno označiť za protiprávny úkon, keď vypratanie zrealizovali bez oprávnenia a v rozpore so zákonom a bola nepochybná aj príčinná súvislosť medzi ich konaním a navrhovateľom vzniknutou škodou. V danom prípade príčinnou škody na majetku navrhovateľov nebolo výlučne len samotné neoprávnené vysťahovanie bytového zariadenia navrhovateľov zo strany odporcu 1/, ale aj umiestnenie týchto vyprataných vecí do priestorov odporcu 2/ s jeho súhlasom a následné odvezenie na neznáme miesto, pričom ani jeden z odporcov nevyzval navrhovateľov, aby si veci prišli prevziať. V ostatnom odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na podrobné odôvodenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľom 1/ a 2/, úspešným v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkon poskytnutej právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu v sume 303 € + 7,81 € režijný paušál + 20 % DPH, spolu v sume 373,86 € v zmysle § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl.č. 655/2004 Z.z.. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.