Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/45/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1103899802 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1103899802.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: L. X., V. Š. XX, U., zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, so sídlom Štefánikova 7, Bratislava, proti odporcom v 1.rade: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, v 2.rade: Nemocnica Modra, n.o., so sídlom Vajanského 1, Modra, zastúpenom JUDr. Máriou Lukačovičovou, advokátkou, so sídlom Hlavná 156, Dubová, v 3.rade: Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela, so sídlom Malacká cesta 63, Pezinok, zastúpenom JUDr. PaedDr. Jozefom Malichom, advokátom, so sídlom Záhradnícka 30, Bratislava, v 4.rade: Univerzitná nemocnica Bratislava, so sídlom Pažítkova 4, Bratislava, v 5.rade: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava (právny nástupca Krajského riaditeľstva policajného zboru v Bratislave, Špitálska 14, Bratislava), o ochranu osobnosti, primerané zadosťučinenie a náhradu spoločenského uplatnenia, o odvolaní navrhovateľa a odporcu v 2.rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 24.októbra 2012, č.k. 7Ct/20/2003-541, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcom v 1., 2.,3.,4. a 5. rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh, ktorým sa domáhal navrhovateľ proti odporcom v 1. až 5. rade zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 3.000.000,- Sk ( 99.581,76 eur ) z dôvodu, že došlo k zásahu do jeho práv chránených § 11 Občianskeho zákonníka, zaplatenia 3.000.000,- Sk (99.581,76 eur ) z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia a jeho mimoriadneho zvýšenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. a konštatovania porušenia jeho práv protiprávnym konaním odporcov v 1. až 5. rade. O náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcom v 1. až 5. rade a štátu náhradu trov konania nepriznal. Pri posudzovaní opodstatnenosti navrhovateľom uplatňovaných nárokov vychádzal z článku 17 ods. 6 Ústavy SR, z článku 8 ods. 6 ústavného zákona 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, z článku 6 ods. 1 , článku 7 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne v spojení s § 11, § 13, § 420, § 420a Občianskeho zákonníka. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že navrhovateľ dňa 20.04.2000; kedy malo dôjsť k protiprávnemu lekárskemu a policajnému zásahu proti nemu; trpel duševným ochorením, ktoré sa u neho prejavovalo poruchami správania. V tomto smere poukázal na výpovede viacerých svedkov, ktorí s ním prišli dňa 20.04.2000 do osobného kontaktu a ktorí udávali, že pozorovali u neho určité zvláštne správanie (U. M., U.. L. U., G. U., U.. R. T.) a na závery znaleckého posudku č. 101/2011, v ktorom znalci konštatovali, že oblečenie navrhovateľa opisované svedkami, v ktorom išiel na cintorín, je prejavom sociálneho sebapoškodzovania človeka trpiaceho duševnou poruchou s nekritickým náhľadom na situáciu; ide o chorobne motivované konanie pod vplyvom duševného ochorenia. Nariadenie vypracovania uvedeného znaleckého posudku odôvodnil nutnosťou odstránenia rozporu medzi posudkom znalca Doc. MUDr. Ľubomíra Vraždu, CSc.; vypracovanom na základe objednávky právnej zástupkyne navrhovateľa; v ktorom znalec konštatoval, že navrhovateľ dňa 20.04.2000 dokázateľne netrpel duševnou poruchou a znaleckým posudkom č. 21/2000, 29/2000, vypracovaným znalcami - MUDr. Žigovou a MUDr. Žigom, nachádzajúcim sa vo vyšetrovacom spise Okresného úradu vyšetrovania PZ v Pezinku č. ČVS: OUV-191/2000 ŠT, ktorí konštatovali, že navrhovateľ nesporne trpí psychotickým ochorením v popredí s bipolárnou poruchou afektivity a pre psychotické ochorenie nemohol rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania pre spoločnosť a svoje konanie nemohol ovládať. Za základ pre svoje rozhodnutie vzal závery znaleckého posudku č. 101/2011 vypracovaného znaleckou organizáciou, ktorý jednoznačne potvrdil, že navrhovateľ dňa 20.04.2000 trpel duševnou poruchou, a to bipolárnou afektívnou poruchou, pričom porucha bola dekompenzovaná do obrazu psychózy, kedy bol u neho narušený kontakt s realitou, do 25.04.2000 mu boli podávané lieky k zabezpečeniu zdravia a zabezpečeniu potenciálneho rizikového správania a konania pri bipolárnej afektívnej poruche, k neohrozeniu života seba a jeho okolia; navrhovateľ bol podľa jeho záverov liečený od 25.04.2000 psychofarmakami určenými k liečbe bipolárnej afektívnej poruchy, ktorá mu bola diagnostikovaná. Konštatoval, že vykonaným dokazovaním boli úplne vyvrátené tvrdenia navrhovateľa, že odporca v 4. rade porušil ustanovenia zákona č. 277/1994 Z.z., keď na základe ničím nepodložených a nepravdivých údajov odporučil jeho hospitalizáciu na psychiatrickom oddelení, a teda, že zapríčinil, že bol prevezený do zariadenia odporcu v 3. rade, ktorý porušil svoje povinnosti tým, že ho viac ako mesiac liečil na duševnú poruchu, ktorou netrpel a nútil ho do užívania ťažkých liekov. Rovnako nepovažoval za opodstatnené tvrdenia navrhovateľa, že MUDr. Garajová, vtedajšia zamestnankyňa odporcu v 2. rade, pochybila, keď mu dňa 20.04.2000 nevysvetlila dôvody, prečo sa má podrobiť zdravotníckej starostlivosti, nakoľko mal za preukázané, že MUDr. Garajová konala dňa 20.04.2000 v zmysle lege artis - podozrenia na možnú duševnú poruchu, po tom, ako bola privolaná na miesto určenia, konala po získaní potrebných informácií od relevantných osôb, orientačného rozhovoru s navrhovateľom a popisom jeho správania. K námietkam navrhovateľa, že odporca v 2. rade mu napriek jeho nesúhlasu poskytoval zdravotnú starostlivosť, že odporca v 3. rade vykonával vyšetrovacie a liečebné úkony bez jeho súhlasu a proti jeho vôli ho prevzal do ústavnej starostlivosti, robil vyšetrenia a ošetrenia, ktoré vykonávať nechcel a nad rámec stanovený zákonom ho držal v ústavnom zariadení bez jeho súhlasu, resp. bez súhlasu súdu, konštatoval, že pacientovi s javiacimi sa príznakmi vážnej duševnej poruchy, ktorá sa môže zhoršovať, alebo pod vplyvom ktorej môže ohroziť svoje zdravie, život, alebo zdravie a život iných, musí byť poskytnutá adekvátna zdravotnícka starostlivosť. V tejto súvislosti mal za preukázané, že u navrhovateľa bola dňa 20.04.2000 nevyhnutná hospitalizácia, keďže jeho stav nebolo možné zvládnuť, pre jeho nekritickosť k ochoreniu, v ambulantnej liečbe a navyše v danom prípade s určitosťou hrozilo zhoršenie jeho zdravotného stavu a poukázal na úradný záznam zo dňa 24.04.2006 č.p. KRP-213/PA2006 Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, na základe ktorého usúdil, že navrhovateľ sa správal rizikovo pod vplyvom duševnej poruchy, pričom hrozilo ohrozenie jeho života a zdravia, napríklad aj pri zrážke s motorovým vozidlom. Zdôraznil, že ak sú vyčerpané všetky možnosti poskytnutia adekvátnej zdravotníckej starostlivosti pacientovi s duševnou poruchou na dobrovoľnej báze, je povinnosťou lekára, aby zabezpečil liečbu takéhoto pacienta, a to aj bez jeho súhlasu, pričom v konečnom dôsledku o prípustnosti prevzatia pacienta na hospitalizáciu bez jeho súhlasu rozhoduje súd. K námietkam navrhovateľa uviedol, že odporca v 3. rade si splnil svoju notifikačnú povinnosť a v zákonnej lehote 24 hodín oznámil súdu skutočnosť, že bol hospitalizovaný bez svojho súhlasu. Tvrdenia navrhovateľa o protiprávnosti získania súhlasu s jeho hospitalizáciou nepovažoval za preukázané a dodal, že odporca v 3. rade nemal relevantný dôvod po tom, čo oznámil súdu, že navrhovateľ je nedobrovoľne hospitalizovaný, aby akýmkoľvek spôsobom od neho vynucoval podpísanie súhlasu s hospitalizáciou, keďže toto podpísanie nebolo potrebné a vo veci hospitalizácie by v lehote 5 dní rozhodol súd. S poukazom na § 6 ods.9 písm.d/, § 9 ods. 1 písm. b/ a ods. 4 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti dospel k záveru, že návrh navrhovateľa proti odporcom v 2., 3. a 4.rade na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a na priznanie sťaženia spoločenského uplatnenia, resp. jeho mimoriadneho zvýšenia podľa vyhl. č. 32/1965 Zb., nie je dôvodný, pre neexistenciu jeho právneho základu. Pokiaľ išlo o návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal svojich nárokov proti odporcom v 1. a v 5. rade, tento posúdil ako nedôvodný vzhľadom na to, že nepovažoval za preukázané jeho tvrdenia o tom, že policajný zásah bol proti nemu vykonaný napriek tomu, že nebol páchaný trestný čin, ani priestupok a ani nebolo dôvodné podozrenie z ich páchania, že pri ňom došlo aj k použitiu donucovacích prostriedkov, ktoré boli neadekvátne k vzniknutej situácii a tieto boli použité hlavne vtedy, keď bol už spútaný, čím malo dôjsť, týmto neoprávneným zákrokom policajtov, k porušeniu § 2 ods. 1 písm. a/, § 8, § 19, § 29, § 50, § 51, § 52, § 67 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore. V tejto súvislosti vychádzal zo skutočnosti, že asistencia polície je častou súčasťou transportu psychicky chorých osôb, ktoré ohrozujú seba alebo iných na živote, zdraví, alebo hrozí vážne zhoršenie ich zdravotného stavu a ktoré odmietajú svoju hospitalizáciu do psychiatrického lôžkového zariadenia, pričom bez takejto asistencie by mohlo dôjsť k ohrozeniu zdravotníckych pracovníkov a taktiež by bola realizácia poskytnutia zdravotnej pomoci bez takejto asistencie v určitých odôvodnených prípadoch výrazne sťažená a až nemožná, pričom zákonná opora asistencie polície je daná v ustanovení § 2 ods. 1 zákona o Policajnom zbore; podľa ktorého, policajný zbor spolupôsobí pri ochrane základných práv a slobôd, najmä pri ochrane života, zdravia, osobnej slobody a pri ochrane majetku osôb. Vzhľadom na záver, že dňa 20.04.2000 bolo nevyhnutné zabezpečiť ochranu života a zdravia navrhovateľa, ako aj predísť ďalšiemu vážnemu zhoršovaniu jeho psychického ochorenia tým, že bude podrobený ústavnej psychiatrickej starostlivosti, ako aj na to, že navrhovateľ svoju hospitalizáciu odmietal a bol k svojmu zdravotnému stavu nekritický, dospel k záveru, že policajná hliadka musela byť v danom prípade volaná na zabezpečenie ochrany zdravia a na zamedzenie narúšania verejného poriadku navrhovateľom . Vzhľadom na výtržníctvo páchané navrhovateľom, na silný fyzický odpor ním kladený proti príslušníkom polície (pohryznutie jedného z príslušníkov polície) a s tým spojené podozrenie z útoku na verejného činiteľa, mal za to, že zásah príslušníkov polície, ako aj použitie hmatov a chvatov, bolo v súlade so zákonom o Policajnom zbore a bolo adekvátne a primerané vzniknutej situácii a správaniu navrhovateľa, ako aj následné privolanie policajnej jednotky osobitného určenia, keď sa zásah voči navrhovateľovi - z asistencie pri prevoze na hospitalizáciu a zákroku za účelom zamedzenia narúšania verejného poriadku, zmenil - na zásah voči osobe, ktorá je podozrivá zo spáchania trestného činu útoku na verejného činiteľa - policajta. Pokiaľ ide o primeranosť zásahu príslušníkov jednotky osobitného určenia proti navrhovateľovi, poukázal na svedeckého výpovede ( U.. T., C.. U. T., F. U.M., U. M., T. U., R. O. R. B. P. ), ktoré vyhodnotil vo vzťahu k zápisu o priebehu ošetrenia navrhovateľa v I. chirurgickej klinike Fakultnej nemocnice Bratislava zo dňa 20.04.2000, podľa ktorého MUDr. Ivan Satko, ošetrujúci lekár z chirurgickej kliniky uviedol, zistil u navrhovateľa v strede hlavy drobnú tržnozmliaždenú ranu, s minimálnym krvácaním, drobné početné excoriatie na končatinách, bolestivosť pravého ramena, hrudník bez čerstvých traumatických zmien a ložísk. So zreteľom na uvedené dospel k záveru, že u navrhovateľa neboli preukázané žiadne výrazné zranenia, či poranenia, ktoré mohli byť spôsobené silným kopaním a bitím, a preto uzavrel, že zákrok príslušníkov osobitného určenia bol primeraný vzniknutej situácii, keďže navrhovateľ už jedného policajta napadol, bol podozrivý z trestného činu výtržníctva a útoku na verejného činiteľa, kládol odpor a dal sa na útek. Napokon zdôraznil, že odporcovia v 1. až 5. rade si dňa 20.04.2000 plnili svoje povinností späté s výkonom ich povolania, pričom konali zákonne, a teda v danom prípade existuje okolnosť, ktorá vylučuje protiprávnosť ich konania. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že zásah odporcov v 1. až 5. rade bol neoprávnený, títo preto nemohli svojím konaním zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa, a preto nezodpovedajú podľa §11 a nasl. Občianskeho zákonníka, s poukazom na § 100 ods. 1, § 101 Obč. zák. a ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej lehote (rozsudok NS SR č. 2 Cdo 278/2007), považoval za dôvodnú námietku premlčania vznesenú odporcami v 2. a 5.rade, nakoľko premlčacia lehota začala navrhovateľovi plynúť odo dňa, keď právo na ochranu osobnosti mohol uplatniť prvýkrát, teda dňa 23.05.2000, kedy bol prepustený z hospitalizácie a uplynula dňom 23.05.2003. Vzhľadom k tomu, že návrh bol podaný na súd až dňa 11.09.2003, dospel k záveru, že uplatnený nárok navrhovateľa na zaplatenie peňažného plnenia z titulu ochrany osobnosti, je premlčaný. Návrh navrhovateľa v časti, v ktorej žiadal priznať náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a jej zvýšenie, rovnako považoval za premlčaný v dvojročnej premlčacej dobe (§ 106 ods. 1,2 Obč. zák.), ktorá navrhovateľovi uplynula dňom 23.05.2002. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle ust. § 150 ods. 1, vety prvej O.s.p. a s cieľom zmierniť dôsledky zákonných noriem upravujúcich náhradu trov konania využil svoje moderačné právo. Poukázal na to, že dôvod osobitného zreteľa bol v tomto prípade daný priamo charakterom konania a tiež sociálnymi aspektami, keďže navrhovateľ by mohol hradiť náhradu trov konania len s veľkými ťažkosťami (v minulosti trpel duševnou poruchou, ktorá ovplyvnila jeho pohľad na realitu a v súčasnosti je na invalidnom dôchodku). Prihliadol tiež na osobné, zárobkové a majetkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a po zvážení skutočnosti, že navrhovateľ je osoba s ťažkým zdravotným postihnutím poberajúca invalidný dôchodok, ktorý je jeho jediným príjmom, a teda nie je objektívne spôsobilý zabezpečovať si finančné prostriedky vlastnou prácou, dospel súd k záveru, že miera, akou sa rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania dotkne majetkovej sféry odporcov, je nepomerne menšia ako miera, akou by sa priznanie náhrady trov dotklo navrhovateľa, ktorý by na jeho základe bol povinný zaplatiť odporcom v 2. a 3. rade náhradu trov právneho zastúpenia, ktorých výška by ho, vzhľadom na hodnotu sporu a počet vykonaných úkonov právnej služby, existenčne ohrozila, preto odporcovi v 2. a 3. rade právo na náhradu trov konania, resp. trov právneho zastúpenia, nepriznal. Odporcom v 1., 4. a 5. rade právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko im žiadne trovy v konaní nevznikli. S poukazom na § 148 ods. 1 O.s.p. nepriznal ani štátu právo na náhradu trov, ktoré tento platil, nakoľko navrhovateľ spĺňa predpoklady na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, keďže bol uznesením č. k. 7Ct/20/2003-45 plne oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu prvého stupňa mu bola i odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal splnenie zákonných predpokladov pre nedobrovoľnú hospitalizáciu v psychiatrickom zariadení. V tomto smere uviedol, že zo zdravotnej dokumentácie, z výpovedí privolaných lekárov a ostatných svedkov, nevyplynulo, že by jeho správanie nasvedčovalo tomu, že trpel duševnou poruchou, pri ktorej by mal ohrozovať seba alebo svoje okolie na živote, prípadne na zdraví, resp. že by hrozilo zhoršenie jeho zdravotného stavu nevzatím ho do ústavnej starostlivosti. V tejto súvislosti poukázal na dôvod vzatia do ústavnej starostlivosti, ktorým bola jeho nekritickosť k svojmu stavu a liečbe, ktorý však nie je dôvodom prevzatia do ústavnej starostlivosti podľa § 14 ods. 2 zákona č. 277/1994 Z.z. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal tým, čo predchádzalo samotnému zásahu alebo privolaniu lekárky, keď zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že v tom čase spal v jarku, bolo horúco, mal vysoký tlak, bol červený, mal chorý pohľad. Z takýchto okolností nie je možné vyvodiť, že niekoho ohrozoval, alebo že by existoval predpoklad zhoršenia jeho zdravotného stavu, a preto takéto počínanie nezakladalo právo na zbavenie ho osobnej slobody. Z listinných dôkazov i výpovedí svedkov vyplynulo, že až do výziev lekárov a policajtov k tomu, aby sa podrobil zdravotnému výkonu a nastúpil do sanitky, sa správal normálne, so všetkými komunikoval a jeho agresivita spočívala výlučne vo verbálnej rovine, keď na prítomných zvyšoval hlas, posielal ich preč a nechcel sa podrobiť zdravotnému výkonu. Pokiaľ uhryzol ruku policajta vtedy, keď sa ho pokúšali násilím dostať do sanitky, toto súd prvého stupňa nesprávne posúdil ako prejav duševnej poruchy, hoci evidentne išlo o jeho obranu po tom, ako odmietol vstúpiť do sanitky a podrobiť sa zdravotnému výkonu. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nezohľadnil, aké zákroky môže vykonávať podľa § 67 zákona č. 171/1993 Z.z. jednotka rýchleho nasadenia a namietal jej použitie na pacifikáciu v prípade, keď človek nikoho neohrozuje, správa sa pokojne, nemá zbraň, komunikuje s okolím. Zásah jednotky rýchleho nasadenia v jeho živote vyvolal obzvlášť závažné dôsledky, a je preto nesprávny záver súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi týmto zásahom a vzniknutými následkami. Súd prvého stupňa nevyhodnotil takú závažnú skutočnosť, akou bolo požitie alkoholu, keď duševná porucha sa spravidla nedá zistiť u človeka pod vplyvom alkoholu. V tejto spojitosti poukázal na záver správy o psychiatrickom vyšetrení, vyhotovený po prevzatí ho do ústavnej starostlivosti, z ktorého je zrejmé, že niekoľko dní po prevzatí do ústavnej starostlivosti nebolo možné u neho konštatovať duševnú poruchu, resp. na to, aby ju bolo možné diagnostikovať, bolo potrebné dlhšie sledovanie s tým, že ešte stále sa prejavovali dôsledky závislosti na alkohole. Na základe uvedeného argumentoval, že pokiaľ bolo nevyhnutné jeho vyšetrenie a dlhšie sledovanie na zistenie duševnej poruchy, resp. pokiaľ ju nebolo možné zistiť ani po šiestich dňoch po prijatí, tak duševná porucha nemohla u neho existovať v čase zákroku. Zdôraznil, že zo zdravotných záznamov vyplýva, že jeho stav sa vždy zlepšil po vysadení liekov. Poukazoval na to, že súd mohol rozhodnúť o jeho ústavnej liečbe len do 24.04.2000, pričom samotný návrh bol podaný až 25.04.2000, ktorú skutočnosť súd prvého stupňa nevyhodnotil vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že po 24.04.2000 bol držaný v ústavnom zariadení protiprávne. Súd prvého stupňa sa nezaoberal protiprávnym konaním odporcu v 3.rade, ktorý nepožiadal súd o súhlas s prevzatím do ústavnej starostlivosti do 24 hodín po obmedzení jeho pohybu. Namietal hodnovernosť záznamu polície zo dňa 24.04.2006, spísaného po šiestich rokoch od zásahu a poukazoval na jeho účelovosť, keď navyše v ňom uvádzané údaje nepreukazujú, že osobou v ňom uvedenou mal byť práve on, a preto na jeho základe nemohol mať súd prvého stupňa s určitosťou preukázané, že hrozilo zhoršenie jeho zdravotného stavu. Namietal odbornosť a hodnovernosť znaleckého posudku vypracovaného v trestnej veci, na ktorý nebolo možné v tomto konaní prihliadnuť ani ako na listinný dôkaz, pretože ho vypracovali zamestnanci odporcu v 3.rade,ktorí ho prijali do ústavnej liečby a jeden z nich mu aj predpisoval lieky. Vytýkal súdu prvého stupňa, že hoci nariadil výsluch znalcov, tento bezdôvodne neuskutočnil a ani nerozhodol o tom, že nebude vykonaný. Vážne pochybnosti vyvoláva aj znalecký posudok, vypracovaný na podnet súdu prvého stupňa, najmä pokiaľ ide o kvalifikáciu znalcov, keď jeden z nich sa ním stal až po vydaní uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania, znalecká organizácia vychádzala z jeho jediného výsluchu a opomenula tak dôležitú a rozhodujúcu skutočnosť, že dva roky po zásahu utrpel vážnu mozgovú príhodu, čo malo vplyv na zmenu jeho osobnosti. Závery uvádzané v znaleckom posudku sú preto nedôveryhodné a je ho treba považovať za neodborný, nesprávny, vyvolávajúci vážne pochybnosti vzhľadom na nezaujatosť osôb, ktoré ho vypracovali. Tým, že mu bolo znemožnené ústne predniesť námietky proti znaleckému posudku priamo na pojednávaní, prípadne pri výsluchu znalcov, bola mu tým odňatá možnosť konať pred súdom . Namietal, že súd prvého stupňa rozhodol dňa 24.10.2012, že na pojednávaní uskutočnenom dňa 17.09.2012 do zápisnice o pojednávaní konštatoval, že sa nedostavila jeho právna zástupkyňa a že v spise sa nenachádza jej ospravedlnenie. Namietol, že do zápisnice z pojednávania dňa 17.09.2012 uviedol súd prvého stupňa, že prítomní účastníci nemajú návrhy na doplnenie dokazovania a uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené, a to napriek tomu, že písomne oznámil, aké dôkazy v konaní žiada vykonať. Súd prvého stupňa podľa neho pochybil aj v tom, že nerozhodol o tom, že výsluch svedkov nepripustí, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Pochybenie spočívalo aj v tom, že hoci súd prvého stupňa nariadil konfrontáciu znalcov, tento dôkaz vykonaný nebol. Súd prvého stupňa mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom aj tým, že nerozhodol o zmene návrhu na základe jeho podania zo dňa 16.01.2006, čo zároveň zakladá inú vadu konania, majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa nesprávne rozhodol pokiaľ návrh zamietol, hoci bolo preukázané, že zásah jednotky rýchleho nasadenia bol neadekvátny a za porušenie minister vnútra vyvodil dôsledky. Poukazoval na to, že k zásahu došlo na verejnosti, pred mnohými svedkami, na dedine, kde sa ľudia navzájom poznajú, a to brutálnym spôsobom, o ktorom sa písalo v novinách; takýto zásah vždy zasiahne do vážnosti, cti, postavenia, súkromia, života, zdravia osoby, voči ktorej bol vykonaný. V nadväznosti na uvedené zdôraznil, že z listinných dokladov vyplýva, že v okolí požíval všeobecnú úctu, bol podnikateľom, prevádzkoval galériu, reštauráciu, potraviny a podľa správy o povesti neboli podané občanmi voči nemu žiadne sťažnosti a nebol riešený ani v priestupkovom konaní. Súd prvého stupňa nesprávne posúdil námietku premlčania, keď dospel k záveru, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy začalo plynúť dňom prepustenia z ústavnej starostlivosti 23.05.2000, a že rovnako začala plynúť aj dvojročná lehota na náhradu škody z titulu uplatneného nároku sťaženia spoločenského uplatnenia. Argumentoval, že ujma na jeho osobnostných právach sa vyvíjala až následne a postupne, po jeho prepustení zo zariadenia, keď zistil, že sa k nemu nielen okolie, ale i samotná rodina, správa inak, že sa za neho hanbia. Škodu na zdraví bolo možné posúdiť až po ustálení jeho zdravotného stavu, čo je možné u psychických porúch najskôr po roku. Proti tomuto rozsudku, vo výroku o náhrade trov konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca v 2.rade, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby mu bola priznaná náhrada trov konania vo výške 72.261,41 eur dôvodiac tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazoval na to, že hoci je navrhovateľ invalidným dôchodcom po komplikovanej mozgovo cievnej príhode v roku 2002 a bol mu priznaný preukaz občana ZŤP, v čase podávania návrhu bol v poriadku, a na to, aby posúdil následky súdneho konania, bol mentálne spôsobilý, pretože inak by mu bol odňatý vodičský preukaz, držiteľom je doposiaľ. Uviedol, že navrhovateľ nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť a nie je ani v hmotnej núdzi, pokiaľ si môže dovoliť bývať sám vo vlastnom byte. Argumentoval, že nie je ziskovou organizáciou a má obmedzené finančné zdroje, z ktorých s veľkými ťažkosťami uhrádza náklady spojené s prevádzkou. Z uvedeného dôvodu si nemôže dovoliť zamestnať právnika a keďže jeho riaditeľ nie je právnik, využíva služby advokáta v prípade závažnejších súdnych sporov. Nepriznanie náhrady trov konania mu spôsobí existenčné problémy, keď bude musieť zaplatiť trovy právneho zastúpenia, na ktoré bude musieť použiť svoje finančné príjmy určené na zabezpečenie sociálnych služieb, čo je v rozpore s jeho základným poslaním. Zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania. Odporca v 2.rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa poukázal na to, že pokiaľ ide o znalecký posudok vyhotovený v trestnom konaní, na jeho základe došlo k zastaveniu trestného stíhania navrhovateľa pre trestný čin výtržníctva a útoku na verejného činiteľa, a to preto, že pre jeho nepríčetnosť nebol v čase činu trestne zodpovedný. Pokiaľ ide o posudok podaný Doc. Vraždom na objednávku právnej zástupkyne navrhovateľa, tento podľa neho nebol objektívny. Právna zástupkyňa navrhovateľa mala v konaní dostatočný priestor na to, aby sa k znaleckému posudku vyhotovenému na podnet súdu prvého stupňa vyjadrila. Pokiaľ ide o lehotu na udelenie súhlasu s liečbou, táto začala plynúť dňa 21.04. 2000 a skončila dňa 25.04.2000, teda v deň, kedy navrhovateľ podpísal súhlas liečbou. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že jeho právny predchodca pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti konal v súlade so zákonom o zdravotnej starostlivosti. Návrh je podľa neho bezdôvodný aj preto, že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním odporcov a vznikom ujmy a ani právny základ pre priznanie sťaženia spoločenského uplatnenia, resp. jeho mimoriadneho zvýšenia. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny potvrdiť. Odporca v 3.rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že sa s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v celom rozsahu stotožňuje, a preto ho navrhuje potvrdiť a žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov odvolania podaného navrhovateľom a odporcom v 2.rade, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania navrhovateľa a odporcu v 2.rade nie sú dôvodné. Vzhľadom na rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2012 o zrušení rozpočtovej organizácie Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave ku dňu 31.12.2012 , pokračoval odvolací súd podľa § 107 ods. 4 O.s.p. v konaní na strane odporcu v 5.rade s Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ktoré je právnym nástupcom zrušenej rozpočtovej organizácie ako jej zriaďovateľ, na ktorého prešli práva a povinnosti tejto zrušenej rozpočtovej organizácie. V posudzovanej veci venoval súd prvého stupňa otázke vzniku zodpovednosti odporcov v 1. až 5.rade za neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa a za škodu na jeho zdraví, náležitú pozornosť, na jej posúdenie vykonal všetko potrebné dokazovanie (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 11, § 13, § 420, § 420a, § 100, § 101 , § 106), ktoré aj správne - vo vzťahu k posúdeniu právneho základu veci, vyložil v súlade s konštantnou judikatúrou a ustálenou súdnou praxou a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu navrhovateľa na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, náhrady škody na zdraví a na konštatovanie porušenia jeho práv protiprávnym konaním odporcov; z dôvodu absencie protiprávneho konania odporcov v 1.až 5.rade proti telesnej a psychickej integrite navrhovateľa; aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa podrobne a právne precízne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania, v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto možno považovať jeho rozhodnutie za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k jeho záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/,b/,c/,d/, f/ O.s.p., keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol tento ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). So zreteľom na uvedené, odvolací súd stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu, jeho rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. Na zdôraznenie jeho správnosti poukazuje na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľa týkajúcich sa veci samej a námietok odporcu v 2.rade proti výroku o nepriznaní mu náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1, písm. e/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanovených zákonom: zákonné zadržanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov. Podľa článku 17 ods. 1, 6 Ústavy Slovenskej republiky, osobná sloboda sa zaručuje. Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že osobná sloboda podľa článku 17 Ústavy SR zabezpečuje voľnosť človeka od vonkajších prekážok a obmedzení jeho pohybu. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť. Podľa § 14 ods. 1, písm. b/ zákona č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, pacienta možno bez súhlasu prevziať do ústavnej zdravotnej starostlivosti, ak pacient v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy alebo duševnej choroby ohrozuje seba alebo svoje okolie alebo ak hrozí vážne zhoršenie jeho zdravotného stavu. Podľa § 2 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, policajný zbor spolupôsobí pri ochrane života, zdravia a bezpečnosti osôb a pri ochrane majetku, Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, pri vykonávaní služobnej činnosti je policajt povinný dbať na česť, vážnosť a dôstojnosť osoby i svoju vlastnú a nepripustiť, aby v súvislosti s touto jeho činnosťou vznikla osobe bezdôvodná ujma a aby prípadný zásah do jej práv a slobôd prekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou činnosťou. Podľa § 9 ods. 1, ods. 3 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, policajt v službe je povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania. Služobný zákrok je zákonom ustanovená a v jeho medziach vykonávaná činnosť policajta, pri ktorej sa bezprostredne zasahuje do základných práv a slobôd osoby. Podľa § 50 ods. 4 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, o tom, ktorý z donucovacích prostriedkov policajt použije, rozhoduje podľa konkrétnej situácie tak, aby dosiahol účel sledovaný služobným zákrokom a použitý donucovací prostriedok a intenzita jeho použitia neboli zjavne neprimerané nebezpečnosti útoku. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v priamej príčinnej súvislosti s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Základné hodnoty ľudskej osobnosti sú ľudská dôstojnosť a osobná česť. Práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti sú zaručené ústavou a ich ochrana občianskym zákonníkom, pričom ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu, jeho úmysel či konanie v dobrej miere. Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka ako ľudskú bytosť, patrí každému bez výnimky a rozdielu. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zabezpečuje každému človeku život pri rešpektovaní určitej všeobecne uznávanej hranice slušnosti, pri rešpektovaní svojbytnosti každej ľudskej bytosti. Každý má rovnaké právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred jej ponižovaním. Na druhej strane česť je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje správania, konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti a ktorá ovplyvňuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Súkromie sa chápe ako intímny svet človeka, ktorý je uzatvorený pred verejnosťou a najmä pred akýmikoľvek zásahmi štátu, je to právo na život podľa svojich predstáv chránený pred publicitou a zahŕňa aj právo zakladať a rozvíjať vzťahy s inými ľudskými bytosťami ako aj s vonkajším svetom, v záujme rozvoja a naplnenia svojej vlastnej osobnosti. Súkromie v sebe zahŕňa aj sféru rodinného života zahrňujúcu vzťahy medzi blízkymi príbuznými. Právo na súkromie môže byť nepriaznivo dotknuté rôznymi formami zásahov, ktoré nemajú základ v zákonnej úprave, nesledujú ustanovený cieľ a nie sú nevyhnutné a primerané na jeho dosiahnutie. Výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom do súkromia a sledovaným legitímnym cieľom bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval v relevantných a dostatočných dôvodoch. Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby podľa ust. § 13 Obč. zák. tak prichádza do úvahy len v tých prípadoch zásahu do osobnosti takejto osoby chránenej všeobecným osobnostným právom, ktoré možno kvalifikovať ako neoprávnené (protiprávne). Neoprávneným zásahom je akýkoľvek zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom. Niektoré zásahy, hoci sa aj zdanlivo javia ako odporujúce objektívnemu právu, napriek tomu nemožno posudzovať ako neoprávnené, pokiaľ existujú okolnosti vylučujúce ich protiprávnosť; okolnosti, ktoré majú takéto právne následky, sú obsiahnuté priamo v právnych normách alebo z nich vyplývajú. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde v tom prípade ak je jeho možnosť predpokladaná zákonom, pokiaľ ním nie sú prekročené zákonom stanovené medze; v týchto prípadoch totiž nad individuálnymi záujmami jednotlivca, do osobnosti ktorého je zasiahnuté, prevláda závažnejší, významnejší verejný záujem. O neoprávnený zásah nejde v prípadoch, ak je zásah dovolený zákonom. Ide najmä o zákonné (úradné) licencie, resp. prípady, keď k zásahu dochádza v rámci výkonu iných práv ustanovených zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu zákon ukladá, a to za predpokladu, že sa tak stalo primeraným spôsobom, smerujúcim k dosiahnutiu sledovaného legitímneho cieľa a spôsobom, ktorý nie je v hrubom rozpore s takými oprávnenými záujmami fyzickej osoby, na ktorých je treba s ohľadom na zabezpečenie základnej úcty k jej dôstojnosti bezpodmienečne trvať; táto zákonná licencia však nie je daná tam, kde sa konajúca osoba dopustila excesu, teda vybočenia z medzí zákonných požiadaviek kladených pre výkon subjektívnych práv či plnenie si povinností. Nedobrovoľná hospitalizácia v ústavnom (psychiatrickom ) zariadení nepochybne predstavuje závažný zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dôsledky pre jeho osobný život; môže totiž obmedziť či porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti, vážnosti a dobrého mena. Pretože takýto zásah predstavuje obmedzenie osobnostných práv, musí byť legitimované verejným záujmom na ochrane spoločnosti alebo iných, svojím významom dôležitejších, individuálnych práv jednotlivca (právo na ochranu jeho života a zdravia). Napriek tomu však môže nastať situácia, kedy už nepôjde o legitímne obmedzenie, ale o zásah do osobnostných práv v zmysle § 11 a nasl. Obč. zák. Treba zdôrazniť, že je právom a povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu spoločnosti pred osobami podozrivými zo spáchania trestnej činnosti alebo pred nebezpečenstvom, ktoré môže bezprostredne hroziť od osôb postihnutých duševnými chorobami alebo duševnými poruchami. V týchto prípadoch je jednotlivec povinný v určitom rozsahu znášať primerané obmedzenia z toho vyplývajúce, pokiaľ majú zákonný podklad a sú zlučiteľné s ochranou základných práv a ľudských slobôd; len vtedy ide o postupy, ktoré možno označiť za iný výkon práva, a je vylúčené, aby za takéto porušenia patrila jednotlivcovi náhrada za nemajetkovú ujmu vyvolanú vo sfére jeho osobnostných práv. K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal ním navrhované dôkazy, odvolací sú poznamenáva, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy; posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania. Pri úvahe o tom, ktoré navrhované dôkazy vykoná, súd berie zreteľ, k preukázaniu ktorej konkrétnej skutkovej okolnosti je dôkaz navrhovaný. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. Nakoľko posúdenie významu dôkazov a potrebnosť ich vykonania bolo v právomoci súdu prvého stupňa, ktorý rozhodoval o merite veci, nemožno mu vytknúť žiadne pochybenie v tom, že nevyhovel všetkým návrhom navrhovateľa na vykonanie dokazovania. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke navrhovateľ neuviedol, ktorý konkrétny dôkaz, ním navrhovaný v konaní pred súdom prvého stupňa, nebol zo strany konajúceho súdu vykonaný a na preukázanie akej právne významnej skutočnosť. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu dôvodmi odvolania podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., ktorými je zároveň vymedzený obsah jeho prieskumnej činnosti, odvolací súd preskúmal takto (všeobecne) uplatnený odvolací dôvod navrhovateľa a dospel k záveru, že ďalšie dokazovanie v danej veci by bolo nadbytočné, nakoľko na jeho základe by nebolo možné dospieť k iným právnym záverom, než ku ktorým už dospel súd prvého stupňa na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania, v rozsahu dostatočne potrebnom pre zistenie a právne posúdenie všetkých rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ súd prvého stupňa nerozhodol uznesením o nepripustení ďalšieho dokazovania navrhnutého navrhovateľom, nepredstavuje takéto pochybenie takú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ktorá by mala za následok odňatie možnosti konať pred súdom. Navrhovateľovi bolo umožnené navrhnúť dôkazy, a pokiaľ súd prvého stupňa jeho návrhu na vykonanie dokazovania v celom rozsahu nevyhovel, nebol tým navrhovateľ vylúčený z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva; právo na spravodlivý súdny proces totiž nezahŕňa právo na vyhovenie procesnému návrhu účastníka na vykonanie určitého ním navrhovaného dôkazu. Z obsahu spisu vyplýva, že na pojednávaní dňa 27.10.2005 bola právna zástupkyňa navrhovateľa vyzvaná, uznesením, do desiatich dní doplniť petit návrhu, na čo bola aj písomne vyzvaná dňa 25.11.2005. Na pojednávaní konanom dňa 12.01.2006 bolo uložené právnej zástupkyni navrhovateľa špecifikovať, akým konaním odporcov došlo k zásahu do zákonom chránených práv navrhovateľa. Na výzvu súdu prvého stupňa táto reagovala písomným podaním zo dňa 14.01.2006, ktorým špecifikovala žalobný petit návrhu v jej intenciách tak, aby bolo zrejmé, ktorý z odporcov sa mal akého neoprávneného konania dopustiť a zasiahnuť tak ním do osobnostných práv navrhovateľa. Vzhľadom na to, že v tomto prípade išlo o postup podľa § 43 ods.1 O.s.p., a teda o odstraňovanie vád podania v časti žalobného petitu návrhu na základe výzvu súdu prvého stupňa, je neopodstatnená námietka navrhovateľa, že súd prvého stupňa pochybil, pokiaľ nerozhodol o zmene jeho návrhu, uplatnenej jeho písomným podaním zo dňa 14.01.2006. Z obsahu spisu ďalej vyplýva (č.l. 495), že znalecký posudok č. 101/2011 bol doručený právnej zástupkyni navrhovateľa dňa 26.11.2011 spolu s výzvou, aby sa k nemu vyjadrila. Predvolanie na pojednávanie dňa 17.09. 2012 bolo právnej zástupkyni navrhovateľa doručené dňa 31.05. 2012. Právna zástupkyňa navrhovateľa sa nedostavila na pojednávanie dňa 17.09.2012 a vzhľadom na to, že v spise sa nenachádzalo jej ospravedlnenie a ani žiadosť o odročenie pojednávania, rozhodol konajúci súd podľa § 101 ods. 2 O.s.p.. tak, že bude vo veci pojednávať v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právnej zástupkyne. Na tomto pojednávaní súd prvého stupňa konštatoval, že právna zástupkyňa navrhovateľa doposiaľ súdu nedoručila písomné vyjadrenie k znaleckému posudku a vzhľadom na to, že prítomní účastníci nemali návrhy na doplnenie dokazovania, vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené a pojednávanie odročil na deň 08.10.2012, ktorý termín zmenil tak, že pojednávanie nariadil na deň 12.10.2012, ktorý opakovane zmenil a pojednávanie nariadil na deň 24.10.2012, na ktoré mala právna zástupkyňa navrhovateľa predvolanie doručené dňa 19.10.2012. Na pojednávanie dňa 24.10.2012 sa právna zástupkyňa navrhovateľa a navrhovateľ nedostavili a svoju neúčasť neospravedlnili, a preto súd prvého stupňa rozhodol vo veci rozsudkom tak, že návrh zamietol. V spise na č.l. 536 sa nachádza žiadosť právnej zástupkyne navrhovateľa o opravu zápisnice z pojednávania zo dňa 17.09.2012, nakoľko sa v nej nesprávne uvádza, že v spise sa nenachádza ospravedlnenie o neúčasti navrhovateľa a jeho právnej zástupkyne a ani žiadosť o odročenie pojednávania, hoci dňa 17.09.2012 telefonicky oznámila súdu ešte pred začatím pojednávania, že sa nemôže pojednávania zúčastniť zo zdravotných dôvodov a žiadala o jeho odročenie, o čom mal byť spísaný úradný záznam. Z uvedeného vyplýva, že právna zástupkyňa navrhovateľa mala dostatočný priestor vyjadriť sa k znaleckému posudku od jeho doručenia dňa 26.11.2011, a to ako písomnou formou, tak aj ústne jej účasťou na pojednávaní dňa 17.09.2012 a dňa 24.10.2012. Pokiaľ súd prvého stupňa konal dňa 17.09.2012 v jej neprítomnosti, nedopustil sa žiadneho procesného pochybenia za stavu, keď nemal k dispozícii žiadny úradný záznam o tom, že by právna zástupkyňa navrhovateľa telefonicky ospravedlnila svoju neúčasť na tomto pojednávaní a súčasne požiadala o jeho odročenie. Na uvedenom nič nemení tá skutočnosť, že právna zástupkyňa navrhovateľa dodatočne oznámila prekážku neúčasti na pojednávaní zaslaním lekárskej správy zo dňa 16.09.2012. Právna zástupkyňa navrhovateľa mala možnosť dostaviť sa aj na pojednávanie nariadené na deň 24.10.2012 a uplatniť tak svoje procesné práva; na tomto pojednávaní sa však bez ospravedlnenia nezúčastnila. S ohľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že postup súdu prvého stupňa bol v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p., a preto navrhovateľ nedôvodne namieta, že mu bola postupom súdu prvého stupňa odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko mu bola daná reálna možnosť uplatňovania si procesných práv v konaní, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom (právo vyjadriť sa k znaleckému posudku, právo zúčastniť sa na pojednávaní). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonaným dôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má dôkazy hodnotiť; uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov; iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov ( § 133, § 134, § 135). Pri hodnotení dôkazu z hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti) súd posudzuje, či je dôkaz významný na preukazovanie takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti súd skúma, či bol dôkaz vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom a napokon z hľadiska jeho pravdivosti, teda či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, hodnotí dôkaz na základe jeho vierohodnosti. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Súd hodnotí aj znalecký posudok ako každý iný dôkaz. Jeho faktické (nie právne) obmedzenie spočíva v tom, že súd nie je spôsobilý hodnotiť odborné závery znalca z hľadiska ich vecnej správnosti. Na to musí aplikovať § 127 ods. 2 O.s.p. (preskúmanie posudku iným znalcom, vedeckým ústavom alebo inou inštitúciou). Podstata hodnotenia znaleckého posudku spočíva v tom, že súd vezme do úvahy komplexnosť posudku, úplnosť odpovedí, vzťah posudku k iným vo veci vykonaným dôkazom a napokon vychádza aj zo zásad správneho formálne - logického uvažovania. Súd prvého stupňa správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci. Postupoval správne, keď vzhľadom na potrebu odborného posúdenie zdravotného stavu navrhovateľa dňa 20.04.2000 a na rozdielnosť záverov znaleckých posudkov znalca Doc.Vraždu a znalcov MUDr. Žigovej a MUDr. Žiga, predložených v konaní ako listinných dôkazov, nariadil vo veci k tejto otázke, znalecké dokazovanie z odboru zdravotníctva, odvetvie psychiatria. Súd prvého stupňa vzal za základ svojho rozhodovania ustanoveným znaleckým ústavom vypracovaný znalecký posudok č. 101/2011, v ktorom znalci potvrdili existenciu duševnej poruchy navrhovateľa a adekvátnosť liečby smerujúcej k zabezpečeniu jeho zdravia a k zamedzeniu zhoršovania jeho zdravotného stavu. Znalecký posudok spĺňal všetky zákonné náležitosti, znalci pri jeho vypracovaní vychádzali zo všetkých relevantných a dostupných skutočností (zdravotná dokumentácia navrhovateľa, svedecké výpovede, odborné vyšetrenie navrhovateľa), ktoré odborne posúdili a po ich zhodnotení výsledky premietli do svojich záverov. Skutočnosť, že jeden zo znalcov znaleckej organizácie sa ním mal stať až po vydaní uznesenia o nariadení dokazovania, nezakladá neodbornosť podaného znaleckého posudku. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že znalecký posudok č. 101/2011 vychádzal z jeho jediného výsluchu po tom, ako prekonal vážnu mozgovú príhodu, pod vplyvom ktorej bola jeho osobnosť zmenená, odvolací súd poukazuje na to, že znalci na základe jeho odborného vyšetrenia konštatovali len existenciu aktuálnej duševnej poruchy a neposudzovali na základe jeho aktuálneho zdravotného stavu existenciu duševnej poruchy ku dňu 20.4.2000. Navrhovateľ neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, pre ktorú by mali existovať vážne pochybnosti o nezaujatosti osôb, ktoré vypracovali tento znalecký posudok. Znalecký posudok č. 21/2000, 29/2000, vypracovaný v trestnom konaní, u ktorého navrhovateľ namietal, že bol vypracovaný aj lekárom, ktorý mu predpisoval lieky a súčasne zamestnancami odporcu v 3.rade, nebol rozhodujúci pre záver súdu prvého stupňa o existencii duševnej poruchy u navrhovateľa, ale bol dôvodom pre nariadenie znaleckého dokazovania v konaní, vzhľadom na jeho rozpor so znaleckým posudkom predloženým navrhovateľom ako listinným dôkazom v konaní. Súd prvého stupňa na jeho závery preto prihliadol len podporne v tom smere, že navrhovateľ nemohol v čase spáchania trestných činov výtržníctva a útoku na verejného činiteľa rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania a nemohol svoje konanie ovládať pre psychotické ochorenie, v nadväznosti na ktoré závery bolo jeho trestné stíhanie zastavené. Pokiaľ navrhovateľ v trestnom konaní nespochybňoval tieto závery a ani nenamietal ustanovených znalcov, považoval odvolací súd jeho námietky uplatňované v tomto smere v konaní za účelové. Za stavu, keď výsledky znaleckého dokazovania nariadeného súdom prvého stupňa na posúdenie zákonnosti postupu odporcov v 2., 3. a 4.rade nepreukazovali porušenia právnych predpisov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, z hľadiska prevzatia navrhovateľa bez jeho súhlasu do ústavnej starostlivosti a jeho liečby, nemohla by ani konfrontácia znalcov, na právnom posúdení veci a vyhodnotení skutkového stavu, nič zmeniť a z hľadiska hospodárnosti konania preto možno považovať postup súdu prvého stupňa, ktorý upustil od ich výsluchu, za správny. Záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ trpel dňa 20.04.2000 duševnou poruchou, pre ktorú ohrozoval seba, svoje zdravie a hrozilo vážne zhoršovanie jeho zdravotného stavu, má dostatočnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Súd prvého stupňa nepochybil, pokiaľ tieto svoje závery primárne vyvodil zo znaleckého posudku č.101/2011, ktorého závery korešpondujú aj s ostatnými výsledkami vykonaného dokazovania, a to najmä výpoveďami svedkov, prítomnými pri zásahu, ktorí zhodne popísali nepriliehavé správanie navrhovateľa, ktoré vybočovalo z bežného spoločenského normálu. Tento zjavný odklon od dovtedy jeho bežného správania nespochybniteľne nasvedčoval príznakom duševnej poruchy, pre ktorú by ohrozil seba, svoje zdravie, svoju vážnosť a dôstojnosť a pri ktorej by bez podania liekov mohlo dôjsť k vážnemu zhoršeniu jeho zdravotného stavu, keďže práve dňa 20.04.2000 došlo u neho k vystupňovaniu príznakov ochorenia, ktoré sa dovtedy u neho navonok nemanifestovalo, čo následne vyvolalo nepredvídateľnosť jeho správania, ktoré, v konaní vypočutí svedkovia, dovtedy vnímali ako normálne. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pre nedobrovoľné prevzatie do ústavnej starostlivosti postačuje podľa § 14 ods. 2, písm. b/ zákona č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, existencia príznakov duševnej poruchy a hrozba vážneho zhoršenia zdravotného stavu, čo bolo výsledkami vykonaného dokazovania v danom prípade spoľahlivo preukázané. Tvrdenia navrhovateľa o tom, že sa správal normálne, sú v rozpore s výpoveďami prítomných (očitých) svedkov, ktorí zhodne vypovedali, že u navrhovateľa išlo o správanie vybočujúce z jeho bežného spôsobu života. Odvolací súd sa stotožnil s navrhovateľom v tom, že záznam zo dňa 24.04.2006 o dopravnej kolízii, nemožno považovať za hodnoverný dôkaz preukazujúci ohrozenie jeho zdravia a života možnou zrážkou s motorovým vozidlom , a to vzhľadom na odstup času, s ktorým bol vyhotovený, ako aj vzhľadom na nepreukázanú totožnosť osôb. Súd prvého stupňa len podporne prihliadol na tento dôkaz, nepovažoval ho však za rozhodujúci pre posúdenie splnenia podmienok oprávnenosti lekárskeho zásahu a aj bez prihliadnutia ne tento dôkaz, by nebolo možné dospieť k iným záverom, než k tým, ku ktorým dospel súd prvého stupňa na základe ostatných výsledkov vykonaného dokazovania. Súd prvého stupňa nevyvodzoval existenciu duševnej poruchy zo skutočnosti, že navrhovateľ pri zásahu polície pohrýzol jedného z jej príslušníkov, ale z tejto skutočnosti vyvodzoval opodstatnenosť zásahu polície vo vzťahu k primeranosti použitia donucovacích prostriedkov na prekonanie odporu a odvrátenie útoku zo strany navrhovateľa. Argument navrhovateľa v tomto smere, že išlo o jeho obranu proti naloženiu ho do sanitky za účelom podrobenia sa zdravotným úkonom, nemá vo vzťahu k posudzovaniu existencie príznakov duševnej poruchy, žiadny zásadný význam. Hlásenie nedobrovoľného prevzatia navrhovateľa do ústavnej liečby odporcom v 3.rade okresnému súdu z dôvodu jeho psychotického stavu s nekritičnosťou k stavu a liečbe, nespochybňuje existenciu zákonných dôvodov pre jeho nedobrovoľnú hospitalizáciu, keď príznaky duševnej poruchy u navrhovateľa dostatočne odôvodňovali poskytnutie mu zdravotnej starostlivosti pre zamedzenie vážneho zhoršovania sa jeho zdravotného stavu. Nepredvídateľnosť ďalšieho správania sa navrhovateľa, vzhľadom na vystupňovanie sa u neho príznakov duševného ochorenia, bola relevantným dôvodom, pre ktorý bolo treba sa obávať o zhoršovanie jeho zdravotného stavu bez poskytnutia okamžitej a účinnej zdravotnej pomoci a zahájenia adekvátnej liečby, za stavu, keď dovtedy, pri jeho hektickom spôsobe života, sa správal normálne. Nadmerné požívanie alkoholu navrhovateľom nebolo spoľahlivo preukázané, keď výpovede svedkov boli v tomto smere založené na ich subjektívnom vnímaní, nikto nevedel jednoznačne potvrdiť, kedy a koľko alkoholu navrhovateľ konzumoval, a preto nemožno v žiadnom prípade vyvodzovať nepriliehavé správanie navrhovateľa z nadmerného požitia alkoholu. Napokon závery znaleckého dokazovania sú jednoznačné v tom, že aj pri požití alkoholu sa dá diagnóza bipolárnej afektívnej poruchy bezpečne stanoviť a prítomnosť alkoholu nevylučuje prítomnosť tejto duševnej poruchy, keď navyše konzum alkoholu býva považovaný za jej sprievodný príznak. Uvedené potvrdzuje aj fakt, že prejavy ochorenia pokračovali aj po jeho hospitalizácii, teda po odznení možnej prítomnosti alkoholu u neho v deň prijatia. Pokiaľ navrhovateľ argumentoval, že podľa záveru správy o jeho psychiatrickom vyšetrení dňa 25.04.2000 bolo potrebné pre diagnostický záver jeho dlhšie sledovanie, odvolací súd udáva, že uvedený záver nepreukazuje, že u navrhovateľa v deň zásahu neexistovali príznaky duševnej poruchy, resp. ochorenie duševnou poruchou. Odporca v 3.rade pri uvedenom závere nedisponoval všetkými relevantnými skutočnosťami a informáciami poskytujúcimi komplexný obraz o rizikovosti správania navrhovateľa, na základe ktorých by mohol s určitosťou stanoviť diagnózu, avšak už len na základe orientačného rozhovoru s navrhovateľom a jeho psychiatrického vyšetrenia, predbežne stanovil diagnózu bipolárnej afektívnej poruchy. Odvolací súd tak dospel k záveru, odporcovia v 2.,3. a 4.rade nevybočili z medzí zákonom stanoveného postupu v súvislosti s prevzatím navrhovateľa do ústavnej liečby bez jeho súhlasu a poskytovaním mu zdravotnej starostlivosti, išlo o zásah zákonom dovolený, ktorý je výkonom zákonnej licencie, a preto ním nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa a k spôsobeniu mu škody na zdraví. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvého stupňa, že okolnosti daného prípadu opodstatňovali asistenciu zo strany polície, ktorá sa zmenila na policajný zásah, vzhľadom na podozrenie navrhovateľa zo spáchania trestného činu výtržníctva v spojení s trestným činom útoku na verejného činiteľa, keď pre vystupňovanie sa kladenia odporu, a s tým spojenej agresivity zo strany navrhovateľa, ho nebolo možné zvládnuť inak ako príslušníkmi jednotky osobitného určenia. Zranenia, ktoré navrhovateľ utrpel v dôsledku policajného zásahu, nezanechali na jeho telesnom zdraví žiadne následky v podobe poškodenia vnútorných orgánov, či zlomením, a preto výpovede svedkov o intenzite použitých donucovacích prostriedkov ( hmatov, chvatov, kopov, úderov ) boli založené na ich subjektívnom vnímaní priebehu zásahu. Nie je zrejmé, či drobná rana v strede hlavy bola spôsobená donucovacími prostriedkami alebo pádom navrhovateľa na kamenistý podklad v snahe o útek, bolesť pravého ramena nevyústila do jeho zranenia, a preto možno spoľahlivo usudzovať to, že zásah svojou intenzitou neprekročil mieru únosnosti, smeroval k dosiahnutiu sledovaného účelu a nemožno preto jednoznačne vyvodiť záver, že by zo strany príslušníkov polície došlo k exesu pri plnení si svojich služobných povinností. Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa o pokračovaní policajného zásahu aj po jeho spútaní; teda keď už z jeho strany nehrozilo žiadne nebezpečenstvo; výsledky vykonaného dokazovania nedávajú dostatočný podklad pre takýto záver. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že nie je viazaný tým, ako v tomto smere vyhodnotila výsledky vykonaného dokazovania inšpekcia ministerstva vnútra. K tejto skutočnosti boli vypočutí v tomto konaní viacerí svedkovia, ktorí rovnako vypovedali v trestnom konaní vedenom proti navrhovateľovi pre podozrenie zo spáchania trestného činu výtržníctva a útoku na verejného činiteľa. Svedkyňa U.. T. vo svojej výpovedi uviedla, že stála asi 70 metrov od zákroku a nevedela uviesť, či bol navrhovateľ zhodený na zem príslušníkmi polície a tam mu dali putá, alebo, či sa zhodil sám, v trestnom konaní uviedla, že bol spútaný a naložený do sanitky. Svedkyňa U.E. M. vo svojej výpovedi uviedla, že bola blízko zásahu (v porovnaní s dĺžkou pojednávacej miestnosti) a videla, že príslušníci polície najskôr navrhovateľovi nasadili putá a potom ho bili, ktorú skutočnosť však v trestnom konaní neuvádzala, kde uviedla, že bol políciou spútaný a naložený do sanitky. Svedkyňa T. U. vypovedala, že príslušníci polície navrhovateľa sotili na zem a začali ho kopať a potom ho naložili do sanitky, bola asi vo vzdialenosti 50 metrov, v trestnom konaní táto svedkyňa uviedla, že ako navrhovateľa chytili, začali ho biť, kopať po celom tele, nasadili mu putá, ale i potom ho naďalej kopali. Svedok C.. T. vo svojej výpovedi uviedol, že stál vo vzdialenosti 5 metrov od zákroku, neskôr uviedol, že to bolo asi 50 metrov od miesta, kde sa zákrok odohrával, potvrdil, že policajti začali navrhovateľa naháňať, zhodili ho na zem a že už nebolo možné vidieť, čo sa dialo. Svedkyňa R. O. vypovedala, že bola vo vzdialenosti 50 - 70 metrov, videla, že navrhovateľ mal putá na rukách, ležal na zemi a policajti ho bili, kopali, v trestnom konaní to nepotvrdila a uviedla, že policajti dobehli navrhovateľa, bili ho, dali mu putá a potom ho naložili do sanitky a nevedela presne, ako policajti zakročili, nakoľko bola 60 - 70 metrov vzdialená. Svedok P. uviedol, že bol vzdialený 50 metrov od zásahu a nevedel rozpoznať či mal navrhovateľ na rukách putá, keď ho zrazili na zem, kopali a bili. Svedok G. U. vypovedal, že príslušníci polície nasadili navrhovateľovi putá, postavili ho a viedli ho k sanitke. Z uvedených svedeckých výpovedí vyplýva, že vo vzdialenosti 50 - 70 metrov od incidentu svedkovia jednoznačne nemohli vidieť, či zásah polície pokračoval aj po tom, ako bol navrhovateľ spútaný, a pokiaľ aj svedkovia v jednej výpovedi uviedli, že zásah pokračoval aj po tom, ako bol navrhovateľ spútaný, v ďalšej svojej výpovedi túto zásadnú skutočnosť nepotvrdili, a preto s istotou nemožno vyvodiť záver o neprimeranosti policajného zákroku z hľadiska dĺžky jeho trvania, teda jeho pokračovania aj po tom, ako navrhovateľ už nemohol klásť odpor po jeho spútaní. K námietke týkajúcej sa oprávnenosti použitia jednotky osobitného určenia podľa § 67 zákona č. 171/1993 Z.z., odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade išlo o jej nasadenie v rámci záchrannej akcie v zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia zákona, a pokiaľ o jej nasadení rozhodol prezident Policajného zboru a v rámci šetrenia služobného zákroku neboli zistené žiadne pochybenia a ani vyvodené žiadne dôsledky smerom k opodstatnenosti jeho rozhodnutia, neprináleží súdu v tomto konaní zákonnosť rozhodnutia prezidenta Policajného zboru posudzovať. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že zásah zo strany polície spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch a bol nevyhnutným a primeraným z hľadiska dosiahnutia legitímneho cieľa. Z obsahu spisu Okresného súdu Pezinok č.k. 18Ncú 82/2000 vyplýva, že navrhovateľ bol prijatý do ústavnej starostlivosti bez svojho písomného súhlasu, dňa 20.04.2000 o 21.00 hodine a súdu došlo k oznámeniu jeho prevzatia, na základe telefonického ohlásenia dňa 20.04.2000 o 21.50 hodine, preto je nedôvodná námietka navrhovateľa, že odporca v 3.rade nedodržal lehotu 24 hodín oznámiť jeho prevzatie bez písomného súhlasu súdu. Telefonické hlásenie bolo následne písomne potvrdené faxom a písomným podaním dňa 25.04.2000. Nakoľko dňa 25.04.2000 o 11.00 hodine navrhovateľ udelil súhlas so svojím prevzatím do ústavu zdravotníckej starostlivosti, súd konanie zastavil uznesením zo dňa 25.04.2000. Pokiaľ navrhovateľ argumentuje, že po 24.04.2000 bol držaný protiprávne, neprináleží súdu zaoberať sa v tomto konaní správnosťou postupu okresného súdu, pokiaľ ide o dodržanie zákonnej päťdňovej lehoty na rozhodnutie o zákonnosti prevzatia, nakoľko predmetom konania nie je náhrady škody proti štátu spôsobená navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom orgánu štátu (okresným súdom). V tomto smere však treba podotknúť, že navrhovateľ nenáležite argumentuje, že zákonom stanovená päťdňová lehota na rozhodnutie súdu je hmotnoprávnou lehotou; ide totiž o lehotu procesnú, na počítanie ktorej sa vzťahuje ust. § 57 O.s.p. Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy od neoprávnenosti zásahu príslušníkov polície dňa 20.04.2000 a z porušenia zákona zdravotníckymi zariadeniami v súvislosti s jeho nedobrovoľnou hospitalizáciou a liečbou na duševnú poruchu od 20.4.2000 do 23.05.2000; kedy bol prepustený. Súd prvého stupňa správne posúdil začiatok plynutia premlčacej doby vo vzťahu k uplatňovanej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch dňom, kedy bolo možné si nárok na peňažnú satisfakciu uplatniť návrhom na súde, čomu zodpovedá deň, kedy bol navrhovateľ prepustený zo zdravotníckeho zariadenia po zásahu polície. Uvedené závery zodpovedajú ustálenej judikatúre, podľa ktorej - počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu podľa § 101 Obč. zák., je viazaný na okamih, kedy malo dôjsť k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby, a preto premlčacia doba zásadne začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Navrhovateľ ničím nepreukázal, že ujma na jeho osobnostných právach, v súvislosti so zásahom polície a nedobrovoľnou hospitalizáciou, vznikala postupne, až po jeho prepustení. Pre začatie plynutia subjektívnej dvojmesačnej premlčacej doby na uplatnenie práva na náhradu škody na zdraví v zmysle § 106 ods. 1 Obč. zák. je rozhodujúce, kedy sa poškodený preukázateľne (skutočne) dozvie o vzniknutej škode (nie teda o protiprávnom úkone či škodovej udalosti) a o tom, kto za ňu zodpovedá; až vtedy sú splnené predpoklady pre podanie návrhu na náhradu škody na súde. Pri posudzovaní, kedy sa poškodený dozvedel o škode, je potrebné vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode (nestačí len možnosť dozvedieť sa o vzniknutej škode alebo predpokladaná vedomosť o tejto škode). Dozvedieť sa o škode znamená, že sa poškodený dozvedel o majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu , ktorú možno natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, že možno právo na jej náhradu uplatniť na súde. V prípade nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie o škode vtedy, keď sa zdravotný stav poškodeného do tej miery ustálil, že možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie. Pre posúdenie premlčania nároku na náhradu škody na zdraví bolo potrebné posúdiť, kedy bol zdravotný stav navrhovateľa ustálený do tej miery, že bolo možné u neho zistiť poškodenie zdravia v podobe vzniku posttraumatickej stresovej poruchy. Vzhľadom na to, že protiprávnosť konania zo strany odporcov nebola preukázaná, nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie na posúdenie navrhovateľom tvrdenej škody na zdraví. V nadväznosti na uvedené nebolo potrebné zaoberať sa v konaní ani zisťovaním, kedy bol ustálený zdravotný stav navrhovateľa, a preto nemožno v tomto smere ani spoľahlivo vyhodnotiť vznesenú námietku premlčania. Podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosť, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patrí; to neplatí ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Použitie uvedeného ustanovenia zákona musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu, musí mať výnimočný charakter a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona a k dosiahnutiu spravodlivosti pre účastníkov konania. Zároveň má za cieľ motivovať účastníka k tomu, aby čo najskôr predkladal súdu rozhodujúce skutočnosti a dôkazy v záujme efektívneho, plynulého a hospodárneho priebehu konania, v opačnom prípade ho môže stíhať procesný následok v podobe nepriznania náhrady trov konania. Ide o výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zo zásady zodpovednosti za zavinenie. Jeho aplikácia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody osobitného zreteľa opodstatňujúce nepriznanie náhrady trov konania celkom alebo sčasti. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci (charakter konkrétneho konania alebo konkrétnej procesnej situácie účastníkov), ako aj v okolnostiach na strane účastníka konania. Pri okolnostiach na strane účastníka je potrebné pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery u všetkých účastníkov konania. Treba tiež zohľadniť okolnosti, ktoré viedli k uplatnenému nároku, ako aj prihliadnuť na postoj účastníkov v konaní; neúspech účastníka konania však sám o sebe nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa. Sociálnu situáciu účastníkov je potrebné posudzovať komplexne. Pri druhom z uvedených dôvodov môžu nastať dôvody hodné osobitného zreteľa vo vzťahu k určitému druhu konania, resp. za určitej procesnej situácie. Okolnosti konkrétneho prípadu treba zvažovať nielen na strane toho, v ktorého prospech sa má uvedené ustanovenie použiť, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nemá byť priznaný aj so zreteľom na to, či možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich náhradu, aj keď mal v konaní úspech (dopad na majetkové pomery oprávneného účastníka). Súd prvého stupňa postupoval dôsledne podľa § 150 ods. 1 O.s.p., keď zvážil celý komplex skutočností významných z hľadiska posúdenia existencie podmienok hodných osobitného zreteľa, dôkladne zhodnotil dopad nepriznania náhrady trov konania na majetkové pomery účastníkov konania vystupujúcich na strane odporcov v 2. a 3.rade a s jeho záverom o splnení predpokladov pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania odporcom v 2. a 3.rade, sa odvolací súd stotožnil. Odporca v 2.rade nepreukázal ani v rámci odvolacieho konania, že by sa nepriznaním náhrady trov právneho zastúpenia, dostal do takej nepriaznivej finančnej situácie, že by bolo ohrozené plnenie jeho záväzkov a povinností v súvislosti s poskytovaním služieb sociálnej a zdravotnej starostlivosti. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p. a § 151 ods.1 vety prvej O.s.p. Odporcom v 2. a 3.rade vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré im však odvolací súd nepriznal z dôvodu existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, zistených v konaní pred súdom prvého stupňa, ktoré rovnako v odvolacom konaní odôvodňujú výnimočne nepriznať odporcom v 2. a 3.rade náhradu trov konania. Odporcom v 1.,4. a 5.rade nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nepodali návrh v odvolacom konaní na rozhodnutie o povinnosti nahradiť im trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.