Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/84/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109212265 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1109212265.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľky: N.. H.. T. D. G. X. Á. B. W. C. P. Á. , S.., bytom Z. Č.. XX, X., zastúpená JUDr. Petrom Arendackým, advokátom v Bratislave, Čapkova č. 2, proti odporcovi: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Bratislava, Námestie Ľ.Štúra č. 1, o zaplatenie náhrady mzdy v sume 319.450,-- €, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 25. novembra 2011, č.k. 21 C 104/2009-147, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 25.11.2011, č.k. 21 C 104/2009-147, návrh zamietol. Ním sa navrhovateľka domáhala, po zmene právnej kvalifikácie, zaplatenia sumy 319.450,-- € ako náhrady mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru. U odporcu bola zamestnaná v riadnom pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy zo dňa 22.1.1996. Odporca jej dal neplatnú výpoveď, a preto pracovný pomer medzi ňou a odporcom trvá. Podaním doručeným súdu dňa 18.11.2010 si navrhovateľka uplatnila náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru do 14.11.2008, ako aj náhradu mzdy z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa, pretože odporca ju odmietol zamestnávať aj potom, keď súdy právoplatne rozhodli, že výpoveď je neplatná a pracovný pomer ďalej trvá. Napokon na pojednávaní dňa 18.10.2011 dôvodila, že predmetom tohto sporu je len nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, pretože nároku na zaplatenie mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa sa domáha v inom súdnom konaní. Súd prvého stupňa tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázaný nasledovný skutkový stav veci. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 16.4.2007, č. k. 17 C 68/1999-296, vyslovil, že výpoveď daná odporcom navrhovateľke listom zo dňa 30.11.1998 je neplatná a pracovný pomer trvá. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 7.10.2008, č. k. 5 Co 305/2007-395, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil; nadobudol právoplatnosť dňa 14.11.2008. V súvislosti s týmto neplatným skončením pracovného pomeru sa navrhovateľka v prejednávanej veci domáha náhrady mzdy. Navrhovateľka u odporcu nepracovala od vtedy, čo jej bola daná výpoveď. Po odchode z práce bola určitý čas práceneschopná, poberala nemocenské dávky, s odstupom času nevedela uviesť v akej výške. Zaujímala sa o prácu rôzneho druhu, primeranú jej vzdelaniu a praxi, v inštitúciách, ktoré ponúkali prácu v oblasti legislatívy stavebného zákona, ako pedagóg. Má ukončené vysokoškolské vzdelanie na STU v Bratislave na Fakulte architektúry. U odporcu pracovala asi 3 roky ako generálna riaditeľka sekcie územného plánovania a predtým pôsobila ako pedagóg na Fakulte architektúry a Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Po ukončení práceneschopnosti si navrhovateľka hľadala prácu tak, že reagovala na inzeráty, ktoré vychádzali v tlači, neskôr reagovala aj na inzeráty na internete; oslovovala rôzne firmy napr. Sibamac, ktorá sa zaoberá stavebníctvom, hľadala si prácu v agentúre Sario, Národnej diaľničnej spoločnosti, v poisťovni, v Prvej stavebnej sporiteľni, ČSOB, v Doprastave, prejavila záujem o pedagogickú prácu na Ekonomickej univerzite v Bratislave, na Národohospodárskej fakulte, na Univerzite Komenského na Matematicko-fyzikálnej fakulte, Stavebnej fakulte, Fakulte architektúry STU, v oblasti investičnej výstavby. Reagovala na ponuku Národnej rady Slovenskej republiky, kde postúpila do užšieho výberu, napokon ju do zamestnania neprijali. Od niektorých z uvedených inštitúcií mala doklad o tom, že sa o prácu zaujímala, resp. že ju do zamestnania neprijali. Niektoré listinné dôkazy sa nezachovali, pretože od výpovede uplynula dlhá doba. V priebehu doby, odkedy navrhovateľka u odporcu nepracuje, jeden semester externe učila na Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity, prednášala asi 4 hodiny týždenne, poberala niekoľko sto korún za jednotlivé prednášky, presnú sumu navrhovateľka uviesť nevedela. Nemá žiaden príjem, živí ju manžel. Manžel navrhovateľky J.. Š. D. pracuje na Generálnom direktoriáte prekladov Európskej komisie v Luxemburgu, od roku 2006 žije v Luxemburgu, na Slovensko chodieva asi 2-3x do roka, zarába približne 3.500,-- € mesačne; žije s manželom v Luxemburgu. V zahraničí si navrhovateľka prácu nehľadala, pretože vie o tom, že v zahraničí sú na uchádzačov o zamestnanie kladené vysoké nároky. Navrhovateľka nebola evidovaná ako nezamestnaná na úrade práce a nepoberala podporu v nezamestnanosti. Odporca považoval nárok navrhovateľky za premlčaný. Ak by súd dospel k záveru že nárok navrhovateľky premlčaný nie je, podľa ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce (zákon č. 65/1965 Zb.) súdu navrhol, aby náhradu mzdy znížil na dobu šiestich mesiacov, prípadne aby súd náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru navrhovateľke nepriznal. Poukázal na to, že navrhovateľka so svojím vzdelaním si mohla nájsť prácu, vedenie súdneho sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru nemohlo byť prekážkou, pre ktorú si prácu nenašla. Namietal výšku uplatnenej náhrady mzdy, pretože Zákonník práce neumožňuje priznať valorizovanú náhradu mzdy, tak, ako si ju navrhovateľka uplatnila. Navrhovateľka u neho pracovala 3 roky, výška uplatnenej náhrady mzdy za dobu dlhšiu ako 9 rokov je v tomto prípade neprimeraná. V prvom rade sa súd prvého stupňa zaoberal odporcom vznesenou námietkou premlčania nárokov navrhovateľky. Navrhovateľka si mohla nárok na náhradu mzdy prvýkrát uplatniť listom zo dňa 1.4.1999, kedy odporcu požiadala o prideľovanie práce a odmietla danú výpoveď. Navrhovateľke teda od 1.4.1999 začala plynúť trojročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku na súde. Navrhovateľka si napokon aj uplatnila nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 17 C 68/1999, avšak bez uvedenia dôvodu návrh v tejto časti zobrala späť a súd konanie o tejto časti návrhu zastavil. Keďže náhrada mzdy má charakter opakujúceho sa plnenia (R 84/1999), premlčujú sa jednotlivé mesačné plnenia osobitne. Podľa názoru súdu navrhovateľke v súlade s § 61 ods. 2 Zákonníka práce vznikol nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za dobu 6 mesiacov od 1.6.1999 do 30.11.1999, pričom súd vychádzal z charakteru náhrady mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru. Náhrada mzdy v takomto prípade má funkciu satisfakčnú pre navrhovateľku (že s ňou zamestnávateľ - odporca skončil pracovný pomer neplatne) a sankčnú pre odporcu (za to, že dal navrhovateľke neplatnú výpoveď). Odporca navrhol náhradu mzdy znížiť. Náhrada mzdy navrhovateľke v rozsahu mzdy za 6 mesiacov by bola dostatočnou satisfakciou za to, že odporca neplatnou výpoveďou navrhovateľku vystavil neistote získať si pravidelnú mesačnú mzdu zabezpečujúcu hradenie jej životných nákladov. Súd pri svojom rozhodovaní o výške náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru prihliadal najmä na to, či navrhovateľka bola medzitým inde zamestnaná, alebo z akého dôvodu sa nezamestnala, tak ako mu to ukladá citované ustanovenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce a dospel k záveru, že navrhovateľka si sama zavinila, že si prácu nenašla. V jej prípade nešlo o objektívne dôvody, pre ktoré by bolo možné dospieť k záveru, žeby nebola zamestnaná a patrila by jej náhrada mzdy za dlhšie obdobie. Navrhovateľka vo výpovedi poukazovala na to, že sa intenzívne zaujímala o prácu zodpovedajúcu jej vzdelaniu a skúsenostiam, napriek tomu sa jej prácu nepodarilo získať. Listinné dôkazy preukazujúce skutočnosť, že reagovala na pracovné ponuky a potencionálni zamestnávatelia ju odmietali, súdu nepredložila. V súvislosti s uvedeným súd poukázal na to, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že jej záujem o prácu bol intenzívny. Listinné dôkazy založené do spisu navrhovateľkou preukazovali skutočnosť, že navrhovateľka sa počas roka 1999 zaujímala o tri zamestnania (Prvá stavebná sporiteľňa, Prvá československá poisťovňa, Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky), v roku 2000 prejavila záujem o jedno pracovné miesto (Katedra architektúry), za rok 2001 navrhovateľka nepredložila žiadne listinné dôkazy, v roku 2003 išlo o 5 pracovných miest, v roku 2004 jedno pracovné miesto, v roku 2005 jedno pracovné miesto, v roku 2006 žiadne pracovné miesto a v roku 2007 jedno pracovné miesto. Navrhovateľka od roku 2006 žije v Luxumbergu, kde pracovne pôsobí jej manžel. Takto vykonaným dokazovaním súd nemal preukázané, že zo strany navrhovateľky išlo o intenzívny záujem o prácu; skôr len sporadický. Neobstojí argumentácia navrhovateľky, že s odstupom času sa doklady nezachovali. Navrhovateľka vedela, že je s odporcom v súdnom spore, preto vo vlastnom záujme mala mať snahu listinné dôkazy uchovať. Je všeobecne známe, že mesto Bratislava poskytuje obrovské množstvo pracovných príležitostí a eviduje dlhodobo minimum nezamestnaných. V rokoch 1999, 2000 a nasledujúcich, kedy si navrhovateľka mala hľadať prácu, Bratislava (celé Slovensko) zaznamenávalo ekonomický rast, navrhovateľka bola v najproduktívnejšom veku, mala 41- 42 rokov, preto nie je pravdepodobné, žeby si prácu nenašla, ak by o prácu prejavovala skutočne intenzívny záujem. Podľa názoru súdu sama navrhovateľka svojím konaním tiež obmedzila možnosť zamestnať sa, keď reagovala len na ponuky práce primerané jej dosiahnutému vzdelaniu a dovtedajšej praxi a neprejavila záujem aj o iný druh práce. Súd nevykonal dôkaz dopytom na zdravotnú poisťovňu na otázku, kedy bola navrhovateľka práceneschopná, pretože by žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť rozhodnutie súdu. Je pravdou, že navrhovateľka nemala nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru počas doby, kedy poberala nemocenské dávky. Navrhovateľka ale neuvádzala, žeby išlo o dlhodobú práceneschopnosť, súd preto ustálil, že mohla trvať do 30.6.1999. Navrhovateľka odporcovi oznámila listom zo dňa 1.4.1999 že s výpoveďou nesúhlasí a požiadala o prideľovanie práce. V súlade s ustanovením § 61 ods. 1 Zákonníka práce od uvedeného dňa (1.4.1999) by navrhovateľke patrila náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Keďže súd ustálil, že navrhovateľka mohla byť od 1.4.1999 do 31.5.1999 práceneschopná a poberala nemocenské dávky, patrila by jej náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za dobu od 1.6.1999 do 30.11.1999. Posledná splátka náhrady mzdy by bola splatná v decembrový výplatný deň v roku 1999. Trojročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku navrhovateľky na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru (poslednej splátky šesťmesačného plnenia) navrhovateľke uplynula v decembri 2002; navrhovateľka si nárok uplatnila na súde až dňa 1.4.2009. Plynutie premlčacej lehoty podľa § 261 ods. 3 Zákonníka práce sa neprerušuje počas konania o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia a výpovede, pretože v tomto konaní si navrhovateľka účinne neuplatnila svoj nárok na náhradu mzdy (čo § 261 ods. 3 vyslovene vyžaduje) a konanie o nároku na náhradu mzdy nie je zo zákona spojené s konaním o neplatnosť výpovede, resp. okamžitého zrušenia pracovného pomeru, t. j. súd nerozhoduje o náhrade mzdy ex offo, ale len na návrh účastníka. Rozsudok odôvodnil ustanovením § 61 ods. l, 2, § 261 ods. 1, 3, § 262 ods. l, § 263 ods. l Zákonníka práce (zákon č. 65/1965 Zb.). Úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, hoci rozhodoval podľa ustanovenia § 142 ods. l O.s.p., pretože mu žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie navrhovateľka. Zdôraznila, že o neplatnosti skončenia pracovnoprávneho vzťahu odporcu s ňou súdy právoplatne rozhodli až dňom 14.11.2008. Bez rozhodnutia o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru nemôže byť priznaná ani náhrada mzdy prináležiaca jej z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru. Preto platí, že aj nárok na náhradu mzdy možno prvý krát uplatniť až odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozhodnutia súdu o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Neobstojí argument, že súdy v praxi pripúšťajú, aby nárok na náhradu mzdy bol uplatnený už súčasne s podaním návrhu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru. Priznať uplatnený nárok môžu súdy až po právoplatnom určení, že skončenie pracovného pomeru bolo neplatné. Znamená to, že až rozhodnutie o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru umožňuje, aby súd rozhodol aj o mzdových nárokoch z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Návrh na náhradu mzdy podala 1.4.2009, premlčacia lehota od 14.11.2008 nemohla uplynúť a uplatnený nárok nemožno považovať za premlčaný. Ak by aj súd posúdil odporcom vznesenú námietku premlčania správne, jeho rozhodnutie by bolo chybné. Sám súd uvádzal, že jednotlivé mesačné plnenia sa premlčujú samostatne, preto prinajmenšom nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1.4.2006 do 14.11.2008 nie je premlčaný. Súd pochybil, keď jej nárok viazal na určité obdobie (1.6.1999-30.11.1999). Z ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu neplatného rozviazania pracovného pomeru nevyplýva, žeby zákonodarca viazal náhradu mzdy za obdobie 6 mesiacov na konkrétne obdobie. Uvedené 6-mesačné obdobie je kritériom určujúcim výšku náhrady mzdy, nie kalendárne obdobie, za ktoré má byť priznaná. Nemožno vyvodiť, že zákon určuje náhradu mzdy práve za prvých 6 mesiacov a nie za iné obdobie. Zákonom stanovené „6-mesačné odstupné“ stanovuje iba limit pre výšku náhrady mzdy. V dôsledku premlčania nárokov do 31.3.2006 jej mala byť priznaná náhrada mzdy iba za obdobie od 1.4.2006. Z náhrady mzdy za neskoršie obdobie treba posudzovať, či celková výška náhrady mzdy predstavuje 6-násobok mesačnej náhrady mzdy a až túto celkovú sumu môže súd posudzovať podľa kritérií zakotvených v § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Súd jej preto mal priznať náhradu mzdy vo výške najmenej 6-násobku mesačnej náhrady mzdy. Zákon výslovne ukladá súdu, aby prioritne zvážil zníženie tejto časti náhrady mzdy, nie aby ihneď túto časť mzdy nepriznával vôbec. K úplnému nepriznaniu časti mzdy podliehajúcej uvádzaniu mal pristúpiť iba v krajných prípadoch, kedy zamestnanec napriek viacerým ponukám zo strany iných zamestnávateľov túto inú prácu odmietal; o čo nejde v jej prípade. Mala aktívnu snahu nájsť si vhodnú prácu. Súd ďalej pochybil, keď od nej žiadal, aby sa zamestnala pod svoju kvalifikáciu a narúšala tak vlastnú osobnú integritu a popierala časť svojej osobnostnej hodnoty dosiahnutej dlhodobým vzdelávaním a praxou, čím neprimerane zasahuje do jej osobnostných práv; okrem toho tiež protirečí predovšetkým ustálenej súdnej praxi. V tejto súvislosti poukázala na judikát Najvyššieho súdu Českej republiky č. 8/1994. Z neho vyplýva, že súd nemá právo od nej požadovať, aby sa zamestnala alebo snažila zamestnať na pozíciách, ktoré nezodpovedali jej pracovnému zaradeniu u odporcu nielen finančne, či v súvislosti s nepeňažnými výhodami, v otázke jej osobného naplnenia v pracovnom procese. Pokiaľ by súd trval na jej povinnosti zamestnať sa na horšie platenom mieste (vyžadujúcom nižšiu kvalifikáciu), hoci takáto požiadavka je nezákonná, mal následne riadne odôvodniť, o aký zárobok sa odmietnutím takejto ponuky pripravila, a tak riadne odôvodniť prípadné zníženie náhrady mzdy na výšku zodpovedajúcu rozdielu medzi priemerným zárobkom u odporcu a potenciálnym priemerným zárobkom na dostupnom mieste s nižšou kvalifikáciou. Za týmto účelom by súd musel vykonať ďalšie dokazovanie. Zo Zákonníka práce nevyplýva nijaké obmedzenie zamestnávateľa, aby sa pri prijímaní zamestnanca dopytoval na ukončenie predchádzajúceho pracovného pomeru a jeho spôsob, či prebieha spor o určenie jeho neplatnosti. Súd sa dopustil nesprávneho postupu právneho hodnotenia vykonaného dokazovania v otázke existencie dôvodov pre zníženie, resp. nepriznanie časti náhrady mzdy, ktorej výšku môže moderovať. Z neznámeho dôvodu a bez jediného argumentu prenáša dôkazné bremeno zo zamestnávateľa na zamestnanca. V tejto súvislosti zdôraznila rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 21 Cdo 784/2005. Povinnosť tvrdenia a dôkazu mal predovšetkým odporca. Odporca nikdy neuviedol žiadne tvrdenia o tom, že sú splnené podmienky na zníženie či nepriznanie náhrady mzdy. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jej návrhu vyhovieť. Alternatívne navrhla rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Žiadala náhradu trov konania. Odporca odvolanie nepodal. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Názor navrhovateľky v tom, že jej nárok premlčaný nie je, nemá oporu v právnych predpisoch, podľa ktorých je potrebné posudzovať nárok navrhovateľky. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce (zákon č. 65/1965 Zb.) zamestnancovi patrí náhrada mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru odo dňa, keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Je teda zrejmé, že navrhovateľka si mohla nárok na náhradu mzdy prvýkrát uplatniť v čase, kedy ho požiadala o prideľovanie práce a odmietla výpoveď (v roku 1999). Túto skutočnosť zohľadnil aj súd prvého stupňa. Právo na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru môže byť uplatnené za predpokladu, že zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, že spochybnil žalobou platnosť rozviazania pracovného pomeru. Premlčacia lehota pre uplatnenie práva na náhradu mzdy začína plynúť bez ohľadu na to, či v tej dobe už bolo rozhodnuté o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Je nepochybné, že navrhovateľka žiadala priznať náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru už v konaní o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v roku 1999, ale následne zobrala späť návrh v časti týkajúcej sa nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru a v tejto časti súd aj konanie zastavil (v roku 2001). Právny názor súdu prvého stupňa v súvislosti s premlčaním nároku navrhovateľky je správny. Právny záver navrhovateľky v tom, že súd prvého stupňa pochybil, ak jej nárok viazal na určité konkrétne obdobie, vyplýva z nesprávnej interpretácie rozsudku súdu prvého stupňa, je bez právneho významu. Dôvodom na nepriznanie nároku (jej základu) navrhovateľke, je uplynutie premlčacej lehoty na uplatnenie nároku. Súd prvého stupňa však v záujme riadneho právneho posúdenia veci vykonal aj dokazovanie v súvislosti s výškou prípadného nároku, v rámci ktorého skúmal aktivity navrhovateľky po odchode od odporcu, otázku hľadania inej vhodnej práce a ďalšie súvisiace otázky. Pokiaľ by nárok navrhovateľky, jeho základ, nebol premlčaný, mala by nárok na náhradu mzdy len za obdobie 6 mesiacov. V zmysle ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce je súd oprávnený priznať zamestnancovi náhradu mzdy v požadovanej výške, alebo (na žiadosť zamestnávateľa) znížiť povinnosť zamestnávateľa zaplatiť náhradu mzdy za obdobie presahujúce 6 mesiacov, prípade (opätovne na žiadosť zamestnávateľa) náhradu mzdy vôbec nepriznať. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že navrhovateľka neprejavila intenzívny záujem o prácu, ale skôr sporadický. Prebiehajúci spor o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru nie je právnou prekážkou pri hľadaní si iného zamestnania. Zdôraznil, že navrhovateľka pre neho pracovala tri roky, avšak požadovala náhradu mzdy za deväť rokov. Počas týchto deviatich rokov preukázala záujem o prácu na 12 pracovných miestach, pričom sa zväčša jednalo o „riadiace“ pozície. Približne od roku 2006 pritom žije spolu so svojím manželom v Luxemburgu, kde sa ani nepokúšala nájsť si prácu. V tejto súvislosti zdôraznil judikát R 15/1978, podľa ktorého základným hľadiskom, na ktoré súd musí pri znižovaní, prípadne nepriznaní náhrady mzdy brať zreteľ, je skutočnosť, či sa pracovník po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil do práce, prípadne z akých dôvodov tak neurobil. Pri rozhodovaní o znížení alebo nepriznaní náhrady mzdy musí súd uvážiť, či pracovník mal možnosť obstarať si vhodnú prácu a za akých podmienok, či a aké zárobky dosahoval, či to nebolo za nepriaznivých okolností. Súd prvého stupňa správne ustálil, že hoci navrhovateľka nebola počas konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru zamestnaná u iného zamestnávateľa, resp. nevykonávala inú zárobkovú činnosť, táto skutočnosť bol spôsobená práve nedostatočným záujmom navrhovateľky o prácu. Súd od navrhovateľky nežiadal, aby sa zamestnala pod svoju kvalifikáciu a narúšala vlastnú osobnú integritu, popierala časť svojej osobnostnej hodnoty dosiahnutej dlhodobým vzdelávaním a praxou. Od odporcu (resp. od zamestnávateľa vo všeobecnosti) nie je možné požadovať, aby predložil dôkazy o tom, že jeho bývalý zamestnanec, s ktorým skončil pracovný pomer (hoci neplatne), v dotknutom období vykonával alebo nevykonával inú zárobkovú činnosť, resp. prejavil alebo neprejavil záujem o iné zamestnanie. Nemá žiadnu možnosť zistiť, či bol zamestnanec v dotknutom období zamestnaný niekde inde, či podnikal, alebo či sa uchádzal o inú prácu. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania riadne zistil skutkový stav a konal a rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi. Náhradu trov odvolacieho konania nežiadal. Odvolací súd preskúmal vec (§ 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 1.10.2013, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 12. marca 2014 (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci a právny zástupca navrhovateľky upovedomení zákonným spôsobom. Rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov rozsudku odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné. Nároky navrhovateľky sú premlčané ako správne uvádzal súd prvého stupňa. Tiež správne postupoval podľa Zákonníka práce v znení účinnom v čase rozviazania pracovného pomeru výpoveďou (podaním zo dňa 30.11.1998), v čase jej doručenia (18.12.1998, kedy navrhovateľka odmietla zásielku prijať; zákon č. 65/1965 Zb. v znení účinnom do 30.11.1999). Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil organizácii, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil (§ 61 ods. 1, 2). Nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na súde v lehote v tomto zákonníku ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne, len ak sa ten, voči ktorému sa nárok uplatňuje premlčania dovolá; v takom prípade nemožno premlčaný nárok účastníkovi, ktorý ho uplatňuje, priznať. Ak účastník uplatní na súde svoj nárok a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia lehota po dobu konania neplynie (§ 261 ods. l, ods. 3 veta prvá). Ak nie je týmto zákonníkom ustanovené inak, je lehota na uplatnenie peňažných nárokov tri roky (§ 263 ods. l). Lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť prvý raz (§ 262 ods. l). V konaní zostalo nepochybné, že navrhovateľka sa svojím návrhom podaným na súde prvého stupňa dňa 1.4.2009, po jeho neskoršej zmene, úprave, domáhala náhrady mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru zo strany odporcu listom zo dňa 30.11.1998 č. 533/98-1.3., že táto neplatnosť bola vyslovená rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 16.4.2007, č.k. 17 C 68/1999-296, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 7.10.2008, č.k. 5 Co 305/2007-395, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.11.2008. Tiež bolo preukázané, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 17 C 68/1999 sa navrhovateľka spočiatku domáhala aj náhrady mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru, avšak riadne v ňom nepokračovala, keď neskôr (podaním zo dňa 25.7.2000) návrh v tejto časti zobrala späť a konanie bolo právoplatne v uvedenej časti zastavené (ešte v roku 2001). Navrhovateľka neuplatnila na súde v lehote v Zákonníku práce stanovenej (v premlčacej lehote troch rokov) nárok na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru, ktorý jej patril odo dňa oznámenia (dňa 1.4.1999), že trvá na ďalšom zamestnávaní v trvaní šesť mesiacov predĺžená o čas poberania dávok v nemoci najneskôr do 30.11.1999. Na veci nič nemení skutočnosť, že neplatnosť rozviazania pracovného pomeru výpoveďou bolo právoplatne vyslovené až v roku 2008. Dňa l.4.1999 prvý raz mohla navrhovateľka nárok na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru aj uplatniť. Navrhovateľka sama z vlastného rozhodnutia zobrala návrh späť v danej časti; nešlo o konanie zo zákona spojené. Nejde nepochybne o nároky navrhovateľky uvádzané v ustanovení § 261 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré premlčaniu nepodliehali (nároky zamestnanca na náhradu za stratu na zárobku z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania, alebo inej škody na zdraví, nároky na náhradu nákladov na výživu pozostalých). Navrhovateľke patrila náhrada mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru len za dobu 6 mesiacov; odporca požiadal súd o nepriznanie náhrady mzdy navrhovateľke za čas presahujúci 6 mesiacov, navrhovateľka sa o prácu zaujímala len veľmi sporadicky, pričom nepreukázala, ani len netvrdila, že do práce sa nezapojila z vážnych dôvodov. Názor navrhovateľky vyslovený v odvolaní spočívajúci v tom, že nárok na náhradu mzdy možno prvý krát uplatniť až odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozhodnutia súdu o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, že 6-mesačné obdobie je kritériom určujúcim výšku náhrady mzdy a nie kalendárne obdobie, za ktoré má byť priznaná, nemá oporu v Zákonníku práce. Treba však prisvedčiť navrhovateľke v tom, že uplatnený finančný nárok môže súd priznať až po právoplatnom určení, že skončenie pracovného pomeru bolo neplatné, avšak za predpokladu, že tento nárok uplatnila riadne a včas a riadne v ňom pokračovala, o čo ale nepochybne nejde v prejednávanej veci. V dôsledku premlčania nárokov navrhovateľky nebolo možné sa už zaoberať vecou samou. Dôvody odvolania preukázané neboli; neboli dané. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke; správne prihliadol na odporcom vznesenú námietku premlčania nárokov navrhovateľky. Rozsudok je podrobne odôvodnený, obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. V ňom dal súd jasnú a presvedčivú odpoveď na všetky podstatné okolnosti, prečo návrh zamietol (pre úspešne vznesenú námietku premlčania nárokov navrhovateľky odporcom). Navrhovateľka ani v odvolaní neuvádzala žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by mali za následok nesprávne posúdenie námietky premlčania, a teda nesprávne rozhodnutie vo veci. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby sa súd prvého stupňa dopustil vady, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ktorá by bola dôvodom na zrušenie rozsudku (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný návrhom (§ 153 ods. 2 O.s.p.), a teda aj rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l O.s.p.). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). Odvolací súd nedoručoval navrhovateľke vyjadrenie odporcu k jej odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa, pretože v ňom odporca (opakovane) uvádzal dôvody, pre vec síce podstatné, vyplývajúce ale z jeho písomného a ústneho vyjadrenia v konaní pred súdom prvého stupňa. Aj prípadné vyjadrenie sa navrhovateľky k danému vyjadreniu, vedomosť o takomto vyjadrení, by nemalo vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. V tomto smere potom ani nemožno dôvodiť, že týmto postupom súdu navrhovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom, žeby jej súd odňal ústavné právo na súdnu ochranu. V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1, § 151 ods. l O.s.p.). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.