Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/451/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110213441 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1110213441.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek senátu JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľa: J. G., K.. XX.XX.XXXX, O. Z. XXXX/XX, XXX XX P. W., zast. JUDr. Petrom Vačekom, advokátom, Vazovova 9/B, 811 07 Bratislava proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, konanie o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 8. júna 2011, č.k. 19C 52/2010-105 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 08.06.2011, č.k. 19C/52/2010-105 v zamietajúcej časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy potvrdzuje. Odvolanie odporcu odmieta. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady škody sumu 1.153,49 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 eur v lehote troch dňoch právoplatnosti rozhodnutia, vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol. Zároveň uviedol, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že dňa 18.02.2004 bolo Okresným riaditeľstvom policajného zboru v Dunajskej Strede vznesené voči jeho osobe obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví v jednočinnom súbehu s trestným činom výtržníctva a zároveň 30.04.2004 Okresnou prokuratúrou v Dunajskej Strede bola voči jeho osobe podaná obžaloba. Na základe obžaloby rozhodol Okresný súd v Dunajskej Strede trestným rozkazom zo dňa 04.05.2004, ktorým bol uznaný vinným z vyššie uvedených trestných činov. Po podaní odporu bol dňa 18.03.2005 vydaný odsudzujúci rozsudok pod sp. zn. 3T/33/2004, voči ktorému navrhovateľ podal odvolanie. Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 04.10.2005 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu a vec vrátil prokurátorovi na došetrenie. Voči navrhovateľovi bola opätovne podaná obžaloba Okresnou prokuratúrou v Dunajskej Strede, trestným rozkazom Okresného súdu v Dunajskej Strede pod sp.zn. 2T/47/2006 bol navrhovateľ opätovne uznaný vinným, po podaní odporu Okresný súd v Dunajskej strede uznal navrhovateľa rozsudkom 2T/47/2006, zo dňa 10.01.2007 vinným; po podaní odvolania navrhovateľom Krajský súd v Trnave uznesením pod sp. zn. 5To/33/2007, zo dňa 19.07.2007 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu a vec vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Rozsudkom Okresného súdu v Dunajskej Strede pod sp. zn. 2T/47/2006, zo dňa 27.04.2009 bol navrhovateľ oslobodený spod obžaloby. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie prokurátor, ktoré následne zobral späť a uznesením Okresného súdu v Dunajskej strede zo dňa 15.06.2009 bolo späťvzatie odvolania vzaté na vedomie. Navrhovateľ v návrhu uviedol, že trestné konanie voči nemu trvalo viac ako 5 rokov, pričom trestné stíhanie malo vplyv na jeho osobný život, zdravie a majetkovú sféru. Vzhľadom na oslobodzujúci rozsudok boli rozhodnutia, vznesenia obvinenia, trestné rozkazy a rozsudky nezákonnými rozhodnutiami, pričom orgány činné v trestnom konaní sa dopustili nesprávneho úradného postupu porušením príslušných procesných noriem. Navrhovateľ uviedol, že nebola dodržaná jedna zo základných zásad trestného konania a to náležité zistenie skutkového stavu veci, keď orgány prípravného konania a súd nevydávali dôkazy zákonným spôsobom a v dostatočnom rozsahu. V uzneseniach Krajského súdu v Trnave boli vytýkané viaceré podstatné chyby orgánov prípravného konania, ale aj súdu, napr. keď došlo k vykonávaniu dôkazov nezákonným spôsobom (rekognicia), nepribratie tlmočníka k výpovedi obvineného v prípravnom konaní, výkon dôkazného prostriedku znaleckého posudku v konaní pred súdom ako listinného dôkazu jeho prečítaním na hlavnom pojednávaní, pričom takýmto spôsobom sa orgány činné v trestnom konaní, ale aj súd sa dopustili nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľ si v priebehu prvostupňového konania uplatnil náhradu škody vo výške 1.305,48 eur, spočívajúcu v trovách obhajoby, ktoré bol navrhovateľ nútený vynaložiť v trestnom konaní, vedenom proti jeho osobe. Zároveň si navrhovateľ uplatnil nemajetkovú ujmu vo výške 6.640,- eur s poukazom na ust. § 27 zákona 514/2003 Z.z. Navrhovateľ poukázal na rozhodnutie NS SR č. 4MCdo 15/2009 a č. 1Cdo 53/1993, v ktorých je prezentovaný právny názor, podľa ktorého zastavenie trestného konania, resp. oslobodenie spod obžaloby majú rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Navrhovateľ si v priebehu prvostupňového konania uplatňoval náhradu škody, ale aj náhradu nemajetkovej ujmy jednak titulom nezákonného rozhodnutia, a to rozhodnutia o vznesení obvinenia voči jeho osobe, ako aj titulom nesprávneho úradného postupu, za nesprávny úradný postup považoval odcudzujúce rozsudky Okresného súdu v Dunajskej Strede sp.zn. 3C/33/2004 zo dňa 18.03.2005, 2T 47/2006 zo dňa 10.01.2007, trestné rozkazy 3T 33/2004 zo dňa 04.05.2004 a 2T 47/2006 zo dňa 17.05.2006. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, keď zodpovednosť za škodu podľa citovaného zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t.j. od 01.07.2004, vrátane škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona vrátane škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi, ktorým je zákon č. 58/1969 Zb. Zároveň vec právne posúdil podľa ust. § 442 ods. 1 Obč. zákonníka ako aj s poukazom na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Konštatoval, že skutkový stav v predmetnom konaní medzi účastníkmi nebol sporný. Sporný bol nárok na náhradu škody, spočívajú vo vynaložených trovách na obhajobu navrhovateľa v trestnom konaní. Zároveň bola sporná aj otázka, či je možné navrhovateľovi priznať nemajetkovú ujmu za nesprávny úradný postup v súvislosti s trestným konaním vedeným proti navrhovateľovi. Nároky vyplývajúce z uznesenia vznesení obvinenia ako trestného rozkazu sp.zn. 3T 33/2004 súd s poukazom na ust. § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. posúdil podľa zák. č. 58/1969 Zb. v platnom znení. Pokiaľ išlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Dunajská Streda v trestnej veci vedenej proti navrhovateľovi, škodu ako aj nemajetkovú ujmu s tým súvisiacu, súd prvého stupňa posudzoval podľa ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. nakoľko k nesprávneho úradnému postupu došlo po 01.07.2004. Odporca v priebehu prvostupňového konania mal za to, že právne posúdenie nároku spadá pod zákon č. 58/1969 Zb., keďže k vzneseniu obvinenia došlo dňa 18.02.2004, teda pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. dňom 01.07.2004. Mal za to, že je daný právny titul na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby, a preto odporca navrhol, aby súd vykonal dokazovanie týkajúce sa vyúčtovania trov obhajoby z hľadiska správnosti ich výšky a korešpondovania s vykonanými úkonmi a zistil zaplatenie trov navrhovateľom. Zároveň k nemajetkovej ujme uviedol, že zákon č. 58/1969 Zb. náhradu za nemajetkovú ujmu neumožňuje. Zákon č. 514/2003 Z.z. sa na predmetnú vec nevzťahuje, a preto podľa odporcu neprichádza do úvahy postup podľa tohto zákona. Následne odporca v priebehu konania namietal nárok na náhradu škody spočívajúci v trovách obhajoby a to s poukazom na ust. § 4 zákona č. 58/1969 Zb. keďže rozhodnutie o vznesení obvinenia nebolo zrušené pre nezákonnosť. Súd prvého stupňa uviedol, že je faktom, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené pre nezákonnosť. Súd však pri posudzovaní otázky náhrady škody v súvislosti s uvedeným uznesením vychádzal z toho, že podľa ústavnej súdnej praxe, zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby majú rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, keďže predpoklad o spáchaní trestného činu, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nebol potvrdený. Preto ten, voči ktorému bolo trestného stíhanie zastavené, resp. bol oslobodený spod obžaloby, ak spĺňa ďalšie zákonné predpoklady, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný. Súd prvého stupňa postup Okresného súdu Dunajská Streda v trestnej veci vedenej proti navrhovateľovi vzhľadom na nedostatky konania vytýkané Krajským súdom v Trnave, považoval za nesprávny úradný postup v zmysle ust. § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. a § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. Zdôraznil, že v dôsledku uvedeného postupu trestné konanie vedené voči navrhovateľovi trvalo viac ako 5 rokov. Následne súd prvého stupňa uzavrel, že navrhovateľovi bola uznesením o vznesení obvinenia ako následným trestným konaním spôsobená vynaložením nákladov na trovy obhajoby škoda, za ktorú podľa príslušných ustanovení zák. č. 58/1969 Zb. a zák. č. 514/2003 Z.z. nesie zodpovednosť odporca, mal za to, že škoda bola navrhovateľovi spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním uznesenia, ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví v jednočinnom súbehu s trestným činnom výtržníctva, ako aj v príčinnej súvislosti s následným trestným konaním vedeným voči navrhovateľovi. Navrhovateľ si obhajcu zvolil na zmluvnej odmene so zvoleným obhajcom sa dohodol a to v súlade s vyhláškou o odmenách na náhrada advokátov za poskytovanie právnych služieb. Navrhovateľ včas požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku avšak bez úspechu, preto sa po uplynutí 6 mesačnej lehoty obrátil so svojím nárokom na príslušný súd. Súd navrhovateľovi priznal náhradu škody vo výške 1.153,49 eur, pozostávajúcu z vynaložených trov obhajoby v trestnom konaní pretože o túto sumu sa zmenšil majetok navrhovateľa v súvislosti s vedením nezákonného trestného stíhania voči jeho osobe. Takto vyčíslenú škodu mal súd preukázanú z predložených listinných dôkazov, ktorú sumu navrhovateľ titulom právnej obhajoby uhradil advokátovi JUDr. Ladislavovi Pongráczovi vo výške 165,97 eur a JUDr. Vačekovi sumu 655,58 eur a sumu 331,94 eur, vo zvyšku uplatnenej náhrady škody, súd návrh ako nepreukázaný zamietol. K nároku navrhovateľa na nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to rozhodnutím o začatí trestného stíhania ako aj nesprávnym úradným postupom, súd prvého stupňa uviedol, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo s výnimkou trestného rozkazu sp.zn. 3C 33/2004 až po nadobudnutí účinnosti zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý upravuje aj náhradu za nemajetkovú ujmu. Mal za to, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do života jednotlivca, zasahuje do súkromia jeho života, jeho cti a dobrej povesti. Mal za to, že trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Na základe vykonaného dokazovania a to výsluchu navrhovateľa ako aj vypočutých svedkov J. G., svedka G. S. mal súd za preukázané, že trestné stíhanie navrhovateľa významným spôsobom zasiahlo do jeho osobného života, v dôsledku trestného stíhania stratil priateľov, rozišla sa s ním priateľka, musel čeliť negatívnym reakciám okolia, pobúreniu okolitej verejnosti, odpovedať na nepríjemné otázky, mienka ľudí o jeho osobe sa zhoršila. Navrhovateľ pochádza z menšieho mesta, kde sú vzťahy medzi ľuďmi bezprostrednejšie v dôsledku čoho bol navrhovateľ vystavený neustálemu tlaku okolia. Sám navrhovateľ bol počas celého trestného stíhania, ktoré trvalo viac ako 5 rokov vystavený psychickému tlaku, keď musel byť neustále k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní. Výšku nemajetkovej ujmy súd určil vo výške 3.000,- eur s poukazom na to, aký negatívny dopad malo trestné stíhanie na navrhovateľa. Vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy súd žalobný návrh ako nedôvodný zamietol, pričom mal súd za to, že výška nemajetkovej ujmy požadovaná navrhovateľom je neprimeraná následkom, ktorému boli nesprávnym úradným postupom v trestnom konaní spôsobené. Zároveň súd prvého stupňa uviedol, že o trovách konania rozhodne s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ a to voči výroku, ktorým súd vo zvyšku zamietol návrh navrhovateľa, a to konkrétne v časti, ktorým súd prvého stupňa nepriznal navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy, keď navrhovateľ uviedol, že pokiaľ prvostupňový súd priznal navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške zodpovedajúcej predloženým dokladom o úhrade trov konania, v tomto smere sa navrhovateľ s rozhodnutí prvostupňového súdu stotožňuje. Uviedol, že k nesprávnemu úradnému postupu, tak ako to odôvodnil rozsudok súdu prvého stupňa došlo po nadobudnutí účinnosti zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý zákon upravuje náhradu za nemajetkovú ujmu. Uviedol, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do života jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život, zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti. Uviedol, že sa plne prikláňa k skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu súdu prvého stupňa, týkajúceho sa dôvodnosti podaného návrhu v časti náhrady nemajetkovej ujmy, spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Súd prvého stupňa podrobne vyjadril na základe akých skutočností dospel k záveru, že navrhovateľovi nárok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí. Navrhovateľ však i s ohľadom na popísané zistenia prvostupňového súdu o ujme spôsobenej samotnému navrhovateľovi v dôsledku nesprávneho postupu, považoval priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy za neprimeranú, a zotrval na podanej žalobe. Navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že podanému návrhu v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu vyhovie a že zaviaže odporcu aj na náhradu nemajetkovej ujmy zamietnutej časti, t.j. vo výške 3.640,- eur a na náhradu trov konania navrhovateľa. Podaním zo dňa 26.07.2011, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 27.07.2011 podal odvolanie voči rozsudku súdu prvého stupňa a to v časti zaplatenia náhrady škody vo výške 1.153,49 eur a v časti zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 eur aj odporca. Odporca v 1. rade namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa keď súd vychádzal pri hodnotení dôkazov výlučne z výsluchu navrhovateľa a dvoch svedkov, tiež listinných dôkazov, kedy však navrhovateľ svoje viaceré tvrdenia nepreukázal žiadnymi dôkazmi. Uviedol, že súd pri rozhodovaní nároku navrhovateľa sa riadne nespravoval ust. § 120 ods. 1 O.s.p. a ani ust. § 157 ods. 2 O.s.p., pričom uviedol, že za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie je potrebné považovať i nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil, a preto porušil právo odporcu na spravodlivé súdne konanie. Pokiaľ navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody odvodil od rozsudku Okresného súdu v Dunajskej Strede zo dňa 27.04.2009, ktorým súd navrhovateľa oslobodil spod obžaloby, mal odporca za to, že v danom prípade síce existuje jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu a to suma, ktorú navrhovateľ identifikuje ako škodu, neexistuje však nezákonné rozhodnutie, príčinná súvislosť medzi týmto nezákonným rozhodnutím a škodou. Všetky predpoklady zodpovednosti za škodu musia byť však naplnené súčasne. Podľa odporcu neexistuje rozhodnutie, ktoré je právoplatné, a ktoré bolo neskôr pre jeho nezákonnosť zrušené príslušným orgánom, a preto nebola splnená jedna zo zákonných podmienok na to, aby sa navrhovateľ mohol domáhať náhrady škody. Pokiaľ došlo v trestnom konaní k pochybeniu orgánov činných v trestnom konaní, mal odporca za to, že tieto pochybenia neboli spôsobilé vyvolať dôsledok vo vzniku nemajetkovej ujmy u navrhovateľa, pretože práve pochybenia orgánov činných v trestnom konaní viedli ku konečnému rozhodnutiu súdu, ktorým navrhovateľa spod obžaloby súd oslobodil, a ktoré bolo založené na zásade in-dubio pro reo. Uviedol, že oslobodenie spod obžaloby neznamená, že tu vôbec neboli podmienky pre vznesenie obvinenia. Oprávnenosť trestného stíhania obvineného nemožno dávať do pomeru s konečným výsledkom trestného konania, ale len s podmienkami pre trestné stíhanie stanovenými zákonmi. Podľa ustálenej praxe neoprávneným zásahom v zmysle ust. § 11 Obč. zákonníka, je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Niektoré zásahy hoci zdanlivo odporujú objektívnemu právu, nemožno posúdiť ako neoprávnené. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde v prípadoch, kedy je zásah dovolený. Ide najmä o tzv. zákonné licencie, resp. prípady keď zásahu do osobnosti fyzickej osoby dochádza pri výkone iného práva ustanoveného zákonom. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobností je vylúčená vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Odporca mal za to, že pokiaľ orgány činné v trestnom konaní aplikujú ustanovenie trestného poriadku a postupujú počas trestného konania v súlade so zákonom, nejde o neoprávnený zásah, a to ani v prípade ak následne dôjde k zastaveniu trestného stíhania, resp. k oslobodeniu spod obžaloby. Ak v trestnom konaní dôjde k pochybeniu orgánov činných v trestnom konaní, nie je možné považovať celé konanie za nezákonné, ale treba dať konkrétne pochybenia do pomeru s tvrdeným vznikom nemajetkovej ujmy a posúdiť, či k vzniku nemajetkovej ujmy došlo práve v príčinnej súvislosti s týmito konkrétnymi pochybeniami. Odporca uviedol, že je nutné rozlišovať prípady kedy napr. dôjde k začatiu trestného stíhania a neskôr je trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že predmet trestného stíhania je občianskoprávnym nárokom, resp. priestupkom a prípad, kedy dôjde k trestnému stíhaniu na základe riadneho plnenia povinností orgánov činných v trestnom konaní na základe dôvodného podozrenia o spáchaní trestného činu, trestné stíhanie je spojené s kladením prekážok zo strany obvineného, obvinený nevyužije svoje zákonné možnosti obrany a trestné stíhanie je ukončené oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu dôkaznej núdze a za aplikácie pravidla in dubio pro reo. Tento druhý príklad je popisom okolností trestného stíhania, ktoré je základom uplatňovaného nároku v tomto konaní. Mal za to, že je nutné liberovať štát od zodpovednosti za škodu v prípade, ak je zrejmé, že pri začatí trestného stíhania orgánmi činnými v trestnom konaní nedošlo k porušeniu právnej povinnosti a navyše výsledok konania je možné vnímať v príčinnej súvislosti s konaní/nekonaním samotného obvineného. Zároveň odporca namietal, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, či nemajetková ujma bola priznaná len za obdobie účinnosti nového zákona, resp. či súd prihliadal pri určení výšky aj na to, že časť trestného konania prebehla za účinnosti starého zákona. Odporca zároveň namietal aj nemajetkovú ujmu, ktorú považoval za neprimeranú. Navrhovateľ v trestnom konaní nebol väzobne stíhaný, celé trestné konanie viedlo k podmienečnému trestu a jediným obmedzením zo strany orgánov činných v trestnom konaní bolo poskytovanie súčinnosti pri výsluchoch a pojednávaniach. Súd prvého stupňa priznal nemajetkovú ujmu bez toho, aby mal riadne preukázané, či zásah skutočne mal za následok zníženie občianskej bezúhonnosti, cti, vážnosti alebo dôstojnosti navrhovateľa v spoločnosti. Odporca navrhol aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľa v napadnutej časti zamietne. K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadril podaním zo dňa 20.09.2011 navrhovateľ, ktorý uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vyčerpávajúco presne a nanajvýš zrozumiteľne odôvodnené. Nemajetková ujma bola súdom priznaná za nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. 1 a 2 v zák. č. 514/2003 Z.z. v platnom znení, ku ktorému došlo zo strany Okresného súdu v Dunajskej Strede po 01.07.2004. Trestné konania pred súdom prvého stupňa odo dňa účinnosti vyššie uvedeného zákona t.j. od 01.07.2004 vykazovalo množstvo procesných chýb, ktoré nekonštatoval len Okresný súd Bratislava I ako konajúci súd v predmetnej veci, ale i Krajský súd v Trnave v dvoch zrušujúcich rozhodnutiach trestného konania. Trestné konania bolo neustále predlžované, trvalo viac ako 5 rokov, z ktorého dôvodu navrhovateľ utrpel ujmu, ktorú popisuje vo svojej výpovedi a ktorá je preukázateľná aj svedeckými výpoveďami svedka J. G. a svedka G. S., nemožno striktne oddeliť vznik škody v dôsledku vznesenia obvinenia a škodu vzniknutú v dôsledku ďalšieho postupu súdu, ujma vznikla v súvislosti s trestným konaním ako celkom, ktoré začína vznesením obvinenia všetky ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní sú jeho dôsledkom. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pokiaľ odporca namieta nedostatočné odôvodnenie neuvádza v čom konkrétne vidí nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa. Opätovne poukázal na rozhodovaciu činnosť NS SR 1Cdo 53/1993, zo dňa 28.06.1993 v zmysle ktorého rozhodnutia ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, lebo ten, to bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ust. § 1 až § 4 zák. č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Štát nesie objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú trestným konaním, ak bola osoba oslobodená spod obžaloby. Preto navrhovateľ žiada by odvolací súd odvolanie odporcu zamietol a rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľa v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže odporcu aj náhradu zamietnutej časti nemajetkovej ujmy vo výške 3.640,- eur. Zároveň si uplatnil i náhradu trov konania. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa, odporcu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom na dôvody odvolania a v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné a odvolanie odporcu je potrebné ako oneskorene podané odmietnuť. Odvolací súd z obsahu spisu mal za preukázané, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáha náhrady škody spočívajúca v nákladoch vynaložených na právne zastúpenie, a to trovy obhajoby, ako aj nemajetkovej ujmy, ktorá podľa navrhovateľa spočívala okrem iného v znížení spoločenského uplatnenia, dobrej povesti, v nabúraní spoločenských vzťahov a v dočasnej strate dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa. Správne súd prvého stupňa poukázal na ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v zmysle ktorého ustanovenia zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi, ktorým je zákon č. 58/1969 Zb. Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že rozhodnutím, ktoré vykazuje znaky nezákonného rozhodnutia, od ktorého navrhovateľ mohol odvíjať nárok na náhradu škody je uznesenie zo dňa 18.02.2004, ktorým bolo voči navrhovateľovi Okresným riaditeľstvom policajného zboru v Dunajskej Strede vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona a výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona pod č. ČVS: ORP-810/DS-03-BI. Keďže toto uznesenie bolo vydané pred 01.07.2004, správne súd prvého stupňa postupoval, keď nárok navrhovateľa z titulu nezákonného rozhodnutia posudzoval podľa zákona č. 58/1969 Zb. Odvolací súd má za to, že ďalšie navrhovateľom označené rozhodnutia súdov nemožno považovať za nezákonné, keďže tieto nenadobudli právoplatnosť. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zákon č. 58/1969 Zb. (§ 4 ods. 1 prvá veta), rovnako ako zákon č. 514/2003 Z.z. (§ 6 ods. 1 prvá veta), viažu vznik nároku na náhradu škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím na to, že nezákonné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a následne bolo zrušené, prípadne zmenené príslušným orgánom. Ani jedno z vyššie uvedených rozhodnutí Okresného súdu v Dunajskej Strede, ktorými bol navrhovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu, tak ako je vyššie uvedené, nenadobudlo právoplatnosť, pretože tieto rozhodnutia zrušil odvolací súd - Krajský súd v Trnave, pričom následne rozsudkom Okresného súdu v Dunajskej Strede pod sp.zn. 2T 47/2006, zo dňa 27.04.2009 súd prvého stupňa navrhovateľa spod obžaloby oslobodil, keď z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný s odôvodnením, že vykonané dokazovanie totiž neumožňuje nepochybný záver, že skutok spáchal obžalovaný. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že podľa zákona č. 58/1969 Zb. zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu. Pretože zákon č. 58/1969 Zb. tento nárok výslovne neupravuje, vychádza analogicky z najbližšej úpravy, a to úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, keď rozhodnutie, ktorým sa trestné stíhanie začína, nebolo pre nezákonnosť zrušené, neposudzuje sa nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania (nejde o nesprávny úradný postup), rozhodujúci je výsledok trestného stíhania v zmysle právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu totiž zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, má zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby, ak k nim došlo z určitých dôvodov. Pri takomto výsledku trestného stíhania je totiž treba vychádzať z toho, že obvinená osoba trestný čin nespáchala, a že teda nemalo byť proti nej vznesené obvinenie. Ak fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby v trestnom konaní, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ust. § 1 zákona č. 58/1969 Zb. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pozostávajúcej z trov obhajoby v trestnom konaní. Správne súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľovi táto škoda bola spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním uznesenia, ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví v jednočinnom súbehu s trestným činom výtržníctva, ako aj v príčinnej súvislosti s následným trestným konaním, ktoré bolo voči navrhovateľovi vedené. V časti uplatnenej nemajetkovej ujmy, vzniknutej v dôsledku trestného stíhania sa odporca bránil tým, že zákon č. 58/1969 Zb., podľa ktorého si navrhovateľ náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje, takúto náhradu nemajetkovej ujmy neumožňuje, keď podľa neho uvedená právna norma upravuje len náhradu škody, za ktorú nemajetkovú ujmu nemožno považovať. Je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ sa týka nesprávneho úradného postupu mal za to, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo, pričom konštatoval, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do života jednotlivca, vyvoláva negatívne dopady na jeho osobný život a zasahuje do súkromia jednotlivca. Mal za to, že trestné stíhanie malo negatívne následky aj pre príslušníkov rodiny navrhovateľa, pričom poukázal na vykonané dokazovanie a výsluch svedkov, ale aj výpoveďou samotného navrhovateľa, keď náhradu nemajetkovej ujmy určil s prihliadnutím na intenzitu, rozsah, ako aj dĺžku trvania neoprávneného zásahu. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa uvádza, že v prejednávanej veci bol aplikovaný zákon č. 58/1969 Zb., ktorý výslovne náhradu nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia neumožňuje. Z ust. § 20 tohto zákona, v spojení s ust. § 442 ods. 1 Obč. zákonníka totiž vyplýva, že sa uhrádza skutočná škoda, a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočná škoda predstavuje takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nezväčšení majetku poškodeného, ktoré by bolo možné - nebyť škodnej udalosti - dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh veci. Podľa ustanovení Obč. zákonníka upravujúcich náhradu škody sa nemateriálna ujma neodškodňuje s výnimkou, ktorou by bolo odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia pri škode na zdraví. Napriek vyššie uvedenému je potrebné na vec aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho poriadku SR. Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní sú totiž povinné vykladať, aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 Ústavy SR a sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Podľa čl. 1 Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom. Pri výklade zákona č. 58/1969 Zb. tak, aby bol tento výklad jednotný a v súlade s Ústavou SR treba prijať záver, že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/2003 Z.z. už tento pojem výslovne upravuje, pričom jeho cieľom je to isté, ako u zákona č. 58/1969 Zb., a to odškodniť osoby za škodu, ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím, prípadne nesprávnym úradným postupom orgánov štátnej moci. V prípade, že by sa pripustila možnosť odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb., tak by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu, avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne vznikla. Takéto osoby by teda nemali k dispozícii žiaden účinný právny prostriedok nápravy a odškodnenia (vo forme nemajetkovej ujmy) za takúto ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátu. Nie je možné teda vychádzať z toho, že by v právnom štáte mohla nastať situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie takmer 5 rokov trestné stíhanie (keď aj osoba v konaní pred súdom je vystavená neustálym procesným úkonom zo stany orgánov činných v trestnom konaní ako osoba podozrivá, obvinená a následne obžalovaná z trestného činu), a toto sa skončí oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu, že osoba skutok nespáchala, prípadne, že skutok nebol trestným činom, pričom takejto osobe napriek tomu, že bola po dobu cca 5 rokov vystavená stresu, úzkosti a frustrácii, nebude priznané odškodnenie nemajetkovej ujmy len z dôvodu, že túto zákon č. 58/1969 Zb. neupravoval. Inú formu nápravy odškodnenia nemajetkovej ujmy v tomto prípade osobe navrhovateľovi nepriznáva, ani aplikácia ust. § 11 a nasl. Obč. zákonníka, ani aplikácia § 420 a nasl. Obč. zákonníka. Citované ustanovenia sú totiž založené na súkromnoprávnej báze, t.j., že ochrany osobnosti sa možno domáhať len pri zásahu, ktorý bol uskutočnený v súkromnoprávnej rovine. Štát aj tu síce môže byť subjektom zodpovednosti za zásah do ochrany osobnosti, avšak len za predpokladu, že konal ako subjekt súkromného práva, teda ako právnická osoba v súkromnoprávnom vzťahu. Pri výkone verejnej moci však orgány štátu konajú ako nadriadené subjekty (t.j. vzťah nadriadenosti a podriadenosti), a to najmä v oblasti verejného práva, kam možno zaradiť aj odvetvie práva trestného. Je zrejmé, že osoba proti ktorej sa vedie trestné stíhanie je povinná sa procesným úkonom orgánov činných v trestnom konaní podriadiť. Nejde o sféru občianskeho práva súkromného, preto aplikácia ust. § 11 a nasl. Obč. zákonníka nie je v danom prípade možná. Z rovnakých prípadov nie je možná ani aplikácia ust. § 420 a nasl. Obč. zákonníka. I vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa správne priznal navrhovateľovi aj nárok na nemajetkovú ujmu. Ust. § 1 zákona č. 58/1969 Zb. zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o vznesení obvinenia. Subjektmi takejto zodpovednosti sú štát na jednej strane a na druhej strane, ten voči komu sa viedlo trestné stíhanie. Podmienkou tejto zodpovednosti sú rozhodnutia o vznesení obvinenia, škoda a príčinná súvislosť medzi nimi. Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, že voči tomu, voči komu sa viedlo trestné stíhanie, bolo trestné stíhanie zastavené, alebo bol oslobodený spod obžaloby. Právo na náhradu škody však nemá ten, kto bol oslobodený spod obžaloby alebo proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené iba preto, že nie je za trestný čin trestne zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť prípadne, že trestný čin bol amnestovaný. Nárok na odškodnenie sa priznáva, aj keď rozhodnutie o vznesení obvinenia bolo zákonné, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol obvinený oslobodený spod obžaloby. Z vykonaného dokazovania súdu prvého stupňa vyplynulo, že u navrhovateľa bezpochyby išlo o citeľný neoprávnený zásah do jeho práva na osobnú česť, ľudskú dôstojnosť. Správne súd vychádzal z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom prostredí navrhovateľa. Túto mieru správne súd zisťoval vykonaným dokazovaním, výsluchom navrhovateľa, výsluchom svedkov. Správne súd dospel k záveru, že navrhovateľovi prináleží aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú súd určil s prihliadnutím na intenzitu, rozsah a ohlas, ako aj na dĺžku trvania neoprávneného zásahu. V tejto časti odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa má za to, že výška nemajetkovej ujmy navrhovateľovi bola ustálená správne. Správne súd prvého stupňa vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy žalobný návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol, nakoľko mal za to, že požadovaná výška nemajetkovej ujmy navrhovateľom je neprimeraná následkom, ktoré mu boli nezákonným rozhodnutím spôsobené najmä tým, že navrhovateľ v trestnom konaní nebol väzobne stíhaný, celé trestné konanie viedlo k podmienečnému trestu odňatia slobody. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.