Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/56/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110246693 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1110246693.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave vo veci návratu maloletej: D. C. E. M. B. G. R. , narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom v J., J. Č.. X, Slovenská republika, do krajiny jej obvyklého pobytu Talianskej republiky, zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova č. 7/A, Bratislava, Slovenská republika, dieťa rodičov: matka - X. Q. S. O. A. D. M. E. Á. , bytom v J., J. Č.. X, Slovenská republika, otec - B. E. M. B. G. R. , bytom E. Q. L.. XX, XXX XX W., P. O., zastúpený spoločnosťou: Studio Legale, s.r.o., Bratislava, Mostová 2, Slovenská republika, IČO: 36 811 874, za ktorú koná konateľ Mgr. Jozef Obert, na odvolanie kolízneho opatrovníka a matky maloletej proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 18. februára 2014, č.k. 2 P 30/2010-1030, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 18. februára 2014, č.k. 2 P 30/2010-1030, vo výroku, ktorým súd nariadil návrat maloletej D. C. E., narodenej dňa XX.XX.XXXX, do krajiny jej obvyklého pobytu do Talianska; vo výroku, ktorým nariadil matke maloletej, aby vrátila maloletú do Talianska, do troch dní od právoplatnosti uznesenia; v súvisiacom výroku, ktorým rozhodol, že v prípade, ak matka maloletej maloletú v súlade s výrokom 2 tohto uznesenia na územie Talianska nevráti, je otec maloletej oprávnený po uplynutí tejto lehoty maloletú prevziať za účelom jej vrátenia do miesta jej obvyklého pobytu do Talianska, z m e ň u j e tak, že návrat maloletej D. C. E., narodenej dňa XX.XX.XXXX, n e n a r i a ď u j e. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Štátu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I. uznesením, v poradí tretím, zo dňa 18.02.2014, č.k. 2 P 30/2010-1030, 1) nariadil návrat maloletej D. C. E., narodenej dňa XX.XX.XXXX, do krajiny jej obvyklého pobytu do Talianska; 2) matke maloletej nariadil, aby vrátila maloletú do Talianska do 3 dní od právoplatnosti uznesenia; 3) návrh otca na vyslovenie predbežnej vykonateľnosti uznesenia zamietol. Zároveň prvostupňový súd rozhodol, že 4) ak matka maloletú v súlade s výrokom 2) tohto uznesenia na územie Talianska nevráti, je otec oprávnený po uplynutí súdom určenej lehoty maloletú prevziať za účelom jej vrátenia do miesta jej obvyklého pobytu do Talianska. O trovách konania rozhodol tak, že 5) žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a 6) štátu náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky čl. 1, čl. 3, čl. 12, čl. 13, čl. 19 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, prijatého v Haagu 25.10.1980, čl. 11 Nariadenia Rady /ES/ č. 2201/2003 zo dňa 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a tým, že s poukazom na vykonané dokazovanie dospel k záveru o opodstatnenosti návrhu na nariadenie návratu maloletého dieťaťa D. C. E. do krajiny jej obvyklého pobytu do Talianska. Uviedol, že otec maloletej sa návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 30.11.2010 domáhal nariadenia návratu maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu Talianska. Matka s návrhom nesúhlasila. Poukázal na to, že (v poradí prvým) uznesením zo dňa 24. 06. 2011, č. k. 2 P 30/2010-278, nenariadil návrat maloletej do Talianska, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že obvyklý pobyt maloletej pre účely tohto konania v zmysle Haagskeho dohovoru je Taliansko a matka s maloletou odišla z Talianska na územie Slovenskej republiky dňa 04.09.2010 neoprávnene, pretože na vysťahovanie sa maloletej nemala súhlas otca, ani talianskeho súdu. Podľa rozhodnutia talianskeho súdu zo dňa 27.11.2008 v spojení s rozhodnutím zo dňa 22.04.2010 mali obaja rodičia k maloletej opatrovnícke práva v zmysle Haagskeho dohovoru. Otec síce po premiestnení maloletej matkou na Slovensko inicioval pred talianskym súdom nové súdne konanie, v ktorom súd pre maloletých a mladistvých v Campobasso na základe návrhu otca, rozhodnutím zo dňa 13.01.2011, pozbavil matku maloletej rodičovských práv, otcovi priznal výhradnú (osobnú) starostlivosť maloletej a súčasne matke upravil styk s dieťaťom, avšak proti tomuto rozhodnutiu podala matka odvolanie, o ktorom nebolo v tom čase odvolacím súdom rozhodnuté. Návrhu otca na navrátenie maloletej do krajiny obvyklého pobytu Talianska nevyhovel s poukazom na ustanovenie čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru dôvodiac tým, že matka preukázala existenciu vážneho nebezpečenstva, že návrat do Talianska by dieťa vystavil fyzickej, duševnej ujme a priviedol ju do neznesiteľnej situácie, nakoľko otec bol v danom čase (od 09.05.2011 do 18.07.2011) vo väzbe a následne v domácom väzení za trestný čin spáchaný pri výkone jeho činnosti štatutárneho zástupcu v jeho firme, a teda by po návrate do Talianska nemohol zabezpečovať starostlivosť o maloletú. Na odvolanie otca Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 10.08.2011, č. k. 20 CoP 62/2011-300 (v poradí prvým) uznesenie prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa síce správne vo svojom rozhodnutí ustálil, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je Taliansko a matka dňa 04.09.2010 maloletú premiestnila z Talianska na Slovensko neoprávnene, nakoľko nemala súhlas otca alebo rozhodnutie talianskeho súdu; rovnako správne ustálil, že vzhľadom na nesúhlas otca s pobytom maloletej na Slovensku a neexistenciu akéhokoľvek rozhodnutia talianskeho alebo slovenského súdu o legálnosti jej pobytu na Slovensku, sa maloletá zdržiava na Slovensku neoprávnene, a teda boli naplnené obe kumulatívne podmienky ustanovenia čl. 3 písm. a/, b/ Haagskeho dohovoru, avšak nemal riadne preukázané skutočnosti odôvodňujúce nemožnosť nariadiť návrat maloletej do Talianska z dôvodu neznesiteľnej situácie, do ktorej by sa v prípade návratu dostala, keď otcove trestné stíhanie za ekonomickú trestnú činnosť, jeho vzatie do väzby a následné domáce väzenie, neboli hodnoverne preukázané relevantným spôsobom. Súdu prvého stupňa uložil v ďalšom konaní opätovne vyhodnotiť existenciu prekážky návratu dieťaťa podľa ustanovenia čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru, a to doplnením dokazovania predovšetkým vykonaním dopytu na príslušné orgány Talianska. Po zrušení napadnutého uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie súd prvého stupňa doplnil dokazovanie výsluchom rodičov a ďalšími listinnými dôkazmi a (v poradí druhým) uznesením zo dňa 12.03.2012, č. k. 2 P 30/2010-454, nariadil návrat maloletej D. C. E. do Talianska. Mal preukázané naplnenie všetkých predpokladov pre vyhovenie návrhu otca, a to vzhľadom na obvyklý pobyt maloletej, rovnaké opatrovnícke práva oboch rodičov a neoprávnené premiestnenie a zadržiavanie maloletej. Zároveň poukázal na to, že v konaní nebola preukázaná výnimka podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru, teda existencia vážneho nebezpečenstva, že návrat by maloletú vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ju inak priviedol do neznesiteľnej situácie, nakoľko otca medzičasom (dňa 18.07.2011) prepustili z domáceho väzenia, trestné stíhanie otca za ekonomickú trestnú činnosť prebiehalo na slobode; s prihliadnutím na ustanovenie čl. 11 Všeobecnej deklarácie ľudských práv sa na otca hľadí ako na nevinného. Na odvolanie matky a kolízneho opatrovníka Krajský súd v Bratislave (v poradí druhým) uznesením zo dňa 09.05.2012, č. k. 20 CoP 21/2012-502, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvého stupňa vyslovil opačný názor, než v prípade v poradí prvého uznesenia, teda že sa nepodarilo preukázať vážne nebezpečenstvo, že návrat by maloletú vystavil duševnej ujme, alebo ju priviedol do neznesiteľnej situácie, a tak neboli splnené podmienky v zmysle ustanovenia čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru. Riadne však nedoplnil dokazovane a nie je preto zrejmé, čo viedlo súd prvého stupňa k záveru odlišnému ako v predchádzajúcom rozhodnutí. Odvolací súd tiež konštatoval, že napadnuté rozhodnutie je potrebné považovať za nepreskúmateľné a vecne nesprávne, keď pri rozhodnutí vo veci neboli zohľadnené všetky dostupné skutočnosti a neboli vykonané navrhnuté a potrebné dôkazy. Súd prvého stupňa po zrušení v poradí druhého rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie doplnil dokazovanie v intenciách oboch zrušujúcich rozhodnutí odvolacieho súdu na objasnenie skutočností týkajúcich sa trestného stíhania otca a primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany maloletej po jej návrate do krajiny jej obvyklého pobytu a (v poradí tretím) uznesením zo dňa 18.02.2014, č.k. 2 P 30/2010-1030, nariadil návrat maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu do Talianska. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že maloletá D. C. E. sa narodila dňa 09.09.2005 v Taliansku, má slovenské i talianske občianstvo, ovláda taliansky i slovenský jazyk. Pochádza z partnerského vzťahu matky a otca, ktorí sa krátko po jej narodení ako partneri rozišli. Otec okrem maloletej nemá už žiadne iné deti. Matka má z predchádzajúceho manželstva troch (už) dospelých synov. V Taliansku žila maloletá neprerušovane od svojho narodenia až do 04.09.2010, po rozchode svojich rodičov na základe rozhodnutí talianskych súdov len s matkou a s otcom sa stretávala. Dňa 04.09.2010 matka spolu s maloletou bez vedomia otca a bez súhlasu talianskeho súdu opustila Taliansko a presťahovala sa na územie Slovenskej republiky, ktorú skutočnosť otcovi oznámila až po príchode na Slovensko prostredníctvom sms správy. Otec s premiestnením dieťaťa ani s jeho pobytom na Slovensku nesúhlasil. Poukázal na skutočnosť, že vzťahy medzi rodičmi sú od ich rozchodu nepriateľské, konfliktné, založené na vzájomnom obviňovaní a nedôvere a vo veci maloletej sa nevedia na ničom dohodnúť. Matka spoločne s dieťaťom od 04.09.2010 žijú v J. v byte na J. A.. Č.. X, maloletá navštevuje 2. ročník Základnej školy Borodáčova č. 2 v Bratislave a jej študijne výsledky sú výborné. Súd prvého stupňa v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveného v uzneseniach zo dňa 10.08.2011, č. k. 20 CoP 62/2011-300, zo dňa 09.05.2012, č. k. 20 CoP 21/2012-502, opätovne, ako vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vo veci, konštatoval, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je Taliansko, dňa 04.09.2010 matka premiestnila maloletú z Talianska na územie Slovenskej republiky neoprávnene a vzhľadom na nesúhlas otca s pobytom maloletej na Slovensku a neexistenciu rozhodnutia talianskeho súdu o legálnosti jej pobytu na Slovensku, sa maloletá zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene. Dospel preto opätovne k záveru, že v danej veci boli naplnené obe kumulatívne podmienky ustanovenia čl. 3 písm. a/, b/ Haagskeho dohovoru nevyhnutné pre nariadenie návratu dieťaťa do Talianska. V čase rozhodovania mal preukázané, že Súd pre maloletých a mladistvých v Campobasso na návrh otca právoplatne svojim rozhodnutím zo dňa 13.01.2011 pozbavil matku maloletej rodičovských práv, otcovi priznal výhradnú (osobnú) starostlivosť maloletej a súčasne matke upravil styk s dieťaťom, keď odvolanie matky proti tomuto rozhodnutiu odvolací súd v Campobasso uznesením č. Cron. 888/2012 v konaní pod č. 28/2011 V. G. zo dňa 09.10.2012 zamietol. Na základe týchto rozhodnutí súdov v Taliansku, ktoré mali k dispozícii informácie týkajúce sa predmetného trestného konania otca, vrátane jeho pobytu vo väzbe a domácom väzení od 09.05.2011 do 18.07.2011, informácie týkajúce sa všetkých iných trestných konaní otca i trestných konaní matky, po ktorých vyhodnotení maloletú zverili do výhradnej starostlivosti otca, súd prvého stupňa ustálil, že otec je spôsobilý zabezpečovať maloletej riadnu výhradnú (osobnú) starostlivosť a má na to vytvorené dobré podmienky. Rovnako mal preukázané, že matka má od 24.05.2004 na území Slovenskej republiky živnostenské oprávnenie na rôzne činnosti, od 25.06.2001 je spoločníčkou v spoločnosti CERAM. IT, s. r. o., Trnavská č. 70, Bratislava. V Taliansku si dva roky nevedela nájsť prácu, a keďže bola sama živiteľkou s vtedy dvomi maloletými deťmi a jedným plnoletým študujúcim synom, akceptovala ponuku talianskej spoločnosti na jej zastupovanie na Slovensku, ktoré ako živnostníčka vykonáva na území Slovenska na základe obchodných zmlúv so spoločnosťou Mirage Granito Ceramico S. p. A., Pavullo Nel Frgnano, Via Giardini Nord 225, Taliansko, spoločnosťou NOVABELL Ceramiche italiane S.P. A., Roteglia 42010 Castellarano (RE), Via Molino, Taliansko, spoločnosťou INDUSTRIAS ALCORENSES CONFEDERADAS, S. A., so sídlom Partida Saleretes, S/N, Alcora, Španielsko. Matka má v meste Isernia, kde býva aj otec maloletej, a kde žila do svojho odchodu na Slovensko, na dobu neurčitú od mesta prenajatý tzv. sociálny trojizbový byt. Matka dňa 15.05.2013 podala na Okresný súd Bratislava II návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej, ktorý však uznesením zo dňa 03.10.2013, č. k. 28 P 87/2013-54, konanie zastavil pre nedostatok právomoci súdu Slovenskej republiky podľa Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003. Matka dňa 24.10.2013 proti tomuto uzneseniu podala odvolanie o. i. z dôvodu, že taliansky súd svojím rozhodnutím č. 173/2008 V. G zo dňa 21.02.2013 skonštatoval zánik právomoci talianskeho súdu konať v týchto veciach, pretože maloletá sa už od 04.09.2010 nachádza na území Slovenskej republiky. O odvolaní matky v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa nebolo odvolacím súdom rozhodnuté. Na základe vyššie uvedeného súd prvého stupňa konštatoval, že v konaní nebola preukázaná existencia vážneho nebezpečenstva, že návrat by maloletú skutočne vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ju inak priviedol do neznesiteľnej situácie, keď nezistil možnosť akéhokoľvek ohrozenia fyzického, či duševného stavu maloletej v dôsledku jej návratu do Talianska vzhľadom na trestné konania vedené voči otcovi, a to ani v prípade, ak by sa maloletá vrátila do Talianska bez matky. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v Taliansku sa v rôznych štádiách (trestné oznámenie, vznesené obvinenie, obžaloba, súdne konanie) vedie niekoľko trestných konaní proti otcovi i matke, ktoré boli iniciované navzájom samotnými rodičmi ešte v dobe, kedy žila matka s maloletou v Taliansku a intenzita a charakter (slovné urážky, ohováranie, fyzické útoky, únos maloletej na Slovensko, únos maloletej otcom matke ešte v Taliansku atď.) jednotlivých trestných činov, ktorých sa mali navzájom voči sebe dopustiť rodičia, vyplývajú z ich intenzívneho nepriateľstva, konfliktov a napätej situácie medzi nimi. Tieto taktiež nezakladajú prekážku, pre ktorú by sa maloletá nemohla vrátiť do krajiny jej obvyklého pobytu. Otec je od 18.07.2011 na slobode, trestné konanie vedené na talianskom súde v meste Foggia č. 1125/11 pre ekonomickú trestnú činnosť (falšovanie a podvod) je v štádiu prvostupňového súdneho konania, stále prebieha a nie je právoplatne skončené. V nadväznosti na námietky matky sa prvostupňový súd zaoberal otázkou, či boli vykonané, resp. či je potrebné vykonať primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany maloletej po jej návrate do Talianska, ako ich má na mysli ustanovenie čl. 11 ods. 4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktoré ako právo Európskej únie má prednosť pred Haagskym Dohovorom. Dospel k záveru, že v danej veci nie je potrebné ukladať otcovi povinnosť vykonať primerané opatrenia (bývanie, zamestnanie, finančná pomoc) na zabezpečenie ochrany maloletej po jej návrate, keďže matka má v meste Isernia, kde otec býva, zabezpečený na dobu neurčitú trojizbový sociálny byt, v ktorom bývala od roku 2004 až do svojho odchodu na Slovensko, teda má zabezpečené bývanie pre seba i maloletú, ak by sa chcela spolu s ňou vrátiť do Talianska a na základe obchodnej zmluvy so spoločnosťou Mirage Granito Ceramico S. p. A., Pavullo Nel Frgnano, Via Giardini Nord 225, Taliansko zo dňa 22.07.2005, ktorú uzatvorila ešte pred narodením maloletej a je stále účinná, má zabezpečený aj príjem z podnikateľskej činnosti. Tieto skutočnosti prvostupňový súd považoval za rozhodujúce pri preukazovaní prípadných primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany maloletej po jej návrate do Talianska, ktoré je rovnako ako Slovenská republika súčasťou Európskej únie, životný štandard v tejto krajine je približne rovnaký, možno i vyšší, má obdobný štátny a právny systém. Dôvodil, že najdôležitejšou zásadou, ktorou sa bez akejkoľvek pochybnosti riadi citovaný Haagsky dohovor a Nariadenie, je zásada rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa s tým, že pokiaľ ide o návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu, Haagsky dohovor aj Nariadenie sú založené na zásade, že najlepším záujmom dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (okrem výnimky v prípadoch článkov 13 a 20 Haagskeho dohovoru /čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru v spojení s článkom 11 ods. 4 Nariadenia), je vždy návrat dieťaťa. Návrat dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu neznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča únoscu, keďže o týchto odlišných otázkach musí rozhodnúť príslušný súd, do právomoci ktorého táto vec patrí, ktorý zohľadní všetky emocionálne, psychologické a materiálne aspekty situácie a vo svojom rozhodnutí uprednostní najlepší záujem dieťaťa. Ustanovenia Nariadenia a Dohovoru je potrebné vykladať v súlade s uvedenými zásadami a ich základným cieľom, ktorým je nepriznať žiaden praktický a právny dôsledok konaniu unášajúceho rodiča. S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania návrhu otca vyhovel a nariadil návrat maloletej do Talianska ako krajiny jej obvyklého pobytu a pod jej jurisdikciu, aby zabezpečil pôvodný stav pred neoprávneným premiestnením dieťaťa matkou dňa 04.09.2010. Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil ustanovením § 150 O.s.p. Proti tomuto uzneseniu vo výroku, 1/ ktorým súd prvého stupňa nariadil návrat maloletej D. C. E., narodenej dňa XX.XX.XXXX, do krajiny jej obvyklého pobytu do Talianska; vo výroku, 2/ ktorým nariadil matke maloletej, aby vrátila maloletú do Talianska, do troch dní od právoplatnosti uznesenia a v súvisiacom výroku, 4/ ktorým rozhodol, že v prípade, ak matka maloletej maloletú v súlade s výrokom 2/ tohto uznesenia na územie Talianska nevráti, je otec maloletej oprávnený po uplynutí tejto lehoty maloletú prevziať za účelom jej vrátenia do miesta jej obvyklého pobytu do Talianska, podala v zákonnej lehote odvolanie matka, dôvodiac tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní vytkla súdu prvého stupňa, že neakceptoval návrh kolízneho opatrovníka na vypočutie triednej učiteľky maloletej o postojoch dieťaťa k návratu do Talianska a jej viazanosti na sociálne prostredie, v ktorom sa práve nachádza (rodina, škola, spolužiaci) a tiež, že neakceptoval ani jeho návrh na preskúmanie sociálneho prostredia, do ktorého sa má maloletá vrátiť so zreteľom na prebiehajúce trestné konanie proti otcovi pre ekonomickú trestnú činnosť a v rozpore so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu riadne nedoplnil dokazovanie. Poukázala na to, že otec sa snaží vystupovať ako starostlivý rodič, ktorý sa o maloletú všestranne postará, avšak dlhodobo neplatí súdom stanovené výživné. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa vo výroku, 1/ ktorým nariadil návrat maloletej D. C. E., narodenej dňa XX.XX.XXXX, do krajiny jej obvyklého pobytu do Talianska; vo výroku 2/, ktorým nariadil matke maloletej, aby vrátila maloletú do Talianska do troch dní od právoplatnosti uznesenia a v súvisiacom výroku 4/, ktorým rozhodol, že v prípade, ak matka maloletej maloletú v súlade s výrokom 2/ tohto uznesenia na územie Talianska nevráti, je otec maloletej oprávnený po uplynutí tejto lehoty maloletú prevziať za účelom jej vrátenia do miesta jej obvyklého pobytu do Talianska, podal v zákonnej lehote odvolanie aj kolízny opatrovník. Navrhol napadnuté uznesenie zmeniť a nenariadiť návrat maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu do Talianska. V odvolaní namietal, že prvostupňový súd pri rozhodovaní v danej veci nezohľadnil skutočnosť, že sa maloleté dieťa na území Slovenskej republiky nachádza od 04.09.2010, kedy malo 5 rokov a v súčasnosti je vo veku 9 rokov. Počas tohto obdobia sa u nej vytvorilo silné citové puto na matku a jej blízkych príbuzných, dospelých súrodencov - troch bratov a sociálne okolie, v ktorom sa cíti emocionálne stabilná a vyrovnaná. V období, kedy sa u maloletej vytvoril najvýznamnejší činiteľ socializácie - identita, ktorá v sebe zahŕňa postoje a správanie matky a jej rodiny, žila na Slovensku. Dôvodil, že v sociálnom kreatívnom vývoji maloletej zohráva dôležitú úlohu aj jej rovesnícka skupina a začlenenie do rôznych krúžkov, ako je hra na klavír, tanečný a výtvarný krúžok, no tiež iné kultúrne, pohybové a športové aktivity, ktoré pravidelne vykonáva s matkou alebo s niektorým z bratov; maloletá je silne emočne viazaná na sociálne prostredie, v ktorom sa práve nachádza. Dieťa je v takom veku, kedy dokáže diferencovať sociálne a emočné vzťahy k ľuďom z bližšieho, ako aj vzdialenejšieho okolia, nadobudlo pozitívne znaky sociálneho správania, vie rozpoznať negatívne a pozitívne postoje a správanie, a taktiež vie zaujať postoj k veciam, ktoré sa jej týkajú. Má vedomosť o prebiehajúcom konaní vo veci jej návratu do Talianska a opakovane v rámci pohovoru, ale aj neformálne v škole a jej rovesníckom sociálnom prostredí, deklarovala, že chce zostať bývať s mamou na Slovensku a do Talianska k otcovi chce chodiť na prázdniny a voľné dni počas školského roka. Uvedené skutočnosti potvrdila aj jej triedna učiteľka C.. W. C., ktorú v rámci posúdenia najlepšieho záujmu dieťaťa navrhol v konaní vypočuť, avšak súd tento návrh neakceptoval, keď ho považoval za irelevantný a zbytočný. Poukázal tiež na dobrú starostlivosť matky o maloletú, napĺňanie jej potrieb, dobré bytové, sociálne a najmä rodinné podmienky jej života na Slovensku. Vyslovil názor, že dieťa sa celkovo zžilo so sociálnym prostredím na Slovensku, hoci aj s otcom pravidelne komunikuje cez skype a na jeho požiadanie sa s ním stretáva. Vytkol súdu prvého stupňa, že neakceptoval návrh na preskúmané sociálneho prostredia, do ktorého sa má maloleté dieťa vrátiť, hoci počas konania otec uviedol, že o maloletú by sa staral on a jeho matka (ktorá je podľa vyjadrenia matky maloletej vo vyššom veku), prípadne si zabezpečí starostlivosť o dcéru opatrovateľkou. V Taliansku sa vedú voči matke a otcovi trestné konania, keď matka je na základe podania otca trestne stíhaná za únos dieťaťa, taliansky súd ju 13.01.2011 pozbavil rodičovských práv a priznal otcovi výhradnú starostlivosť. Otec je trestne stíhaný pre ekonomickú trestnú činnosť, od 09.05.2011 do 18.07.2011 bol vo väzbe, v súčasnosti je vyšetrovaný na slobode. Vzhľadom na obvinenie otca z ekonomickej trestnej činnosti, hoci nie je právoplatne odsúdený a je potrebné akceptovať zásadu prezumpcie neviny, stále existuje nebezpečenstvo, že bude musieť nastúpiť na výkon trestu odňatia slobody. V tejto súvislosti poukázal na výchovnú funkciu starostlivosti s tým, že otec maloletej je vyšetrovaný pre ekonomický trestný čin, ktorý vo svojom obsahu zahŕňa jeho protiprávne konanie vychádzajúce z pohnútok, ktoré sú súčasťou jeho správania a odrážajú charakter a morálku. V starostlivosti a výchove o dieťa musí byť však zohľadnený čestný a zodpovedný prístup. Morálne odsúdenie, ktorému by bola maloletá vystavená v súvislosti s trestným stíhaním otca, zakladá možnosť vystavenia dieťaťa fyzickej, duševnej ujme a jeho privedenie do neznesiteľnej situácie. Vzhľadom na vyššie uvedené, najmä s poukazom na preukázaný názor dieťaťa, schopného vzhľadom na svoj vek a stupeň vyspelosti vyjadriť sa k prejednávanej veci a jeho právo na udržanie rodiny a právo žiť v rodine s matkou a bratmi, navrhol opätovné prehodnotenie otázky návratu maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu do Talianska a v konečnom dôsledku návrat maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu do Talianska nenariadiť. Otec odvolanie nepodal a k odvolaniu matky a kolízneho opatrovníka sa písomne nevyjadril. Na pojednávaní pred odvolacím súdom navrhol uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdiť. Zdôraznil čl. 12 Haagskeho dohovoru a poukázal na skutočnosť, že konanie v predmetnej veci sa začalo do jedného roka. Vykonaným dokazovaním pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že má trvalé pracovné kontakty v Taliansku, má rodinný dom vo svojom vlastníctve, má dobré sociálne prostredie, čím sú vytvorené primerané podmienky po návrate dieťaťa do Talianska. Rovnako aj matka má pracovné kontakty v Taliansku a má v mieste jeho bydliska sociálny byt. Dôvodil článkom 11 ods. 4 Nariadenia Rady (ES) zo dňa 27.11.2003 č. 2201/2003 (Brusel IIa), podľa ktorého súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate. Uviedol, že maloletá D. v Taliansku žila, mala tam vytvorené dobré podmienky a má tam kamarátov. Odvolací súd preskúmal vec (§ 212 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 1.6.2014, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), na prejednanie odvolania nariadil pojednávanie (§ 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), zopakoval, doplnil dokazovanie (§ 211 ods. 2, § 129 ods. l, § 213 ods. 1, 3, 5, 6 O.s.p.) návrhom na začatie konania, rozhodnutím súdu v Taliansku zo dňa 27.11.2008, rozhodnutím odvolacieho súdu v Taliansku zo dňa 06.07.2010, rozhodnutím súdu v Taliansku zo dňa 19.01.2011, rozhodnutím súdu v Taliansku zo dňa 13.01.2011, rozhodnutím odvolacieho súdu v Taliansku zo dňa 16.02.2012, obsahom správy školskej psychologičky maloletej C.. P. X. P. zo dňa 20.6.2014, výsluchom rodičov maloletej, svedkyne C.. W. C., výsluchom maloletej D. C. E., uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.06.2014, č.k. 11 CoP 543/2013-75. Na základe zopakovaného a doplneného dokazovania dospel odvolací súd k tomu záveru, že odvolania matky a kolízneho opatrovníka maloletého dieťaťa sú dôvodné a je potrebné im priznať úspech. So zreteľom na okolnosti daného prípadu odvolací súd uznesenie odôvodnil a zaoberal sa najmä tými vecnými a právnymi skutočnosťami, dôvodmi, ktoré mali vplyv na rozhodnutie vo veci samej (porovnaj napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 9.12.1994 vo veci Ruiz Torija proti Španielsku /bod 29/, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky napr. vo veci IV. ÚS 115/2003, II. ÚS 44/2003, VI. ÚS 209/2004, I. ÚS 117/2005, IV. ÚS 112/2005). Z doteraz vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa a po zopakovaní, doplnení dokazovania odvolacím súdom, boli preukázané pre vec tieto podstatné právne skutočnosti. Maloletá D. C. E. sa dňa XX.XX.XXXX narodila v Taliansku, kde žila až do 04.09.2010, kedy ju matka bez vedomia a súhlasu otca a talianskeho súdu neoprávnene premiestnila na územie Slovenskej republiky, kde sa spolu s matkou napriek nesúhlasu otca zdržiava neoprávnene aj v súčasnosti. V konaní nebolo sporné, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je Talianska republika, že opatrovnícke právo v čase premiestnenia dieťaťa sa skutočne vykonávalo spoločne v Taliansku. Zo správy školskej psychologičky C.. P. X. P. zo dňa 20.6.2014 k aktuálnemu psychickému stavu maloletej, vypracovanej na podnet triednej učiteľky C.. W. C., vyplynulo, že adaptácia dieťaťa na školské prostredie a kolektív detí v prvom ročníku základnej školy prebehla bez problémov, v súčasnosti neevidujú žiadne problémy s učením ani správaním. Maloletá v učení dosahuje výborné výsledky, na hodine primerane pracuje, rešpektuje a dodržiava pokyny dospelých, detským kolektívom je akceptovaná, má v triede kamarátov a vybudované pevné vzťahy. V školskom klube sa zapája do aktivít, je hravá, rešpektuje stanovené pravidlá. Osobnostne je introvertne ladená, v niektorých situáciách neistá a má pozitívne sebahodnotenie. Vyrastá v príjemnom rodinnom prostredí, má pozitívne citové ladenie, pocit bezpečia smerom k matke a starším súrodencom, voči otcovi je nevyhranená. Na základe uvedeného sa školská psychologička vyslovila, že D. potrebuje stabilné rodinné prostredie, ktoré podporí jej zdravý psychický, sociálny a emocionálny vývin a zabezpečí jej formovanie ako vyrovnanej a stabilnej osobnosti. Z výpovede svedkyne C.. W. C., triednej učiteľky maloletej v Základnej škole na Borodáčovej ulici č. 2 v Bratislave, vyplynulo, že maloletá mala v prvom školskom roku základnej školy samé jednotky a samé jednotky bude mať aj v druhom ročníku. Je introvertnej povahy, nie je až tak komunikatívna, je uzavretá, cíti sa dobre v Bratislave aj v Taliansku pri mori, pri mame a súrodencoch. Keď sa deti ľubovoľne môžu hrať spolu v kolektíve, napr. s legom, maloletá sa drží bokom, alebo sa venuje vlastnej činnosti, veľa kreslí, číta, sedí v lavici, ako keby bola vo svojom svete, mala vlastné myšlienky a je často zamyslená. V triede má kamarátky; keď jedna z nich odchádzala na inú školu, bolo jej to ľúto. Dieťa chodí do školy pripravené, pekne oblečené, chodí načas, nosí desiate. Zo slohových prác vyplýva, že sa jej v Taliansku páči, vníma ho vo vzťahu k matke, s ktorou navštevuje more. Zachytila tiež u maloletej želanie, že cez rok by chcela žiť v tomto prostredí s matkou, v škole s kamarátmi, so súrodencami a cez leto by chcela ísť k otcovi k moru. Svedkyňa vo svojej výpovedi popísala aj stretnutie otca s dcérou v škole v januári 2014, ktoré bolo bezproblémové, dieťa prejavilo spontánnu radosť z prítomnosti otca, dostalo darčeky, umožnili im v škole nerušené prostredie na stretnutie a neskôr sa dozvedela, že aj s matkou boli vyprevadiť otca na letisko. Výpoveď svedkyne C.. W. C. odvolací súd vyhodnotil ako hodnovernú, objektívnu a to vzhľadom na samotný obsah výpovede, ako aj skutočnosti, ktoré vyplynuli z ostatných vykonaných dôkazov, keď ani správanie svedkyne pri výpovedi nevzbudilo žiadne pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti a objektivite jej tvrdení. Z výpovede matky mal odvolací súd preukázané, že v roku 2010 prišla na Slovensko s dcérou pôvodne na 8 mesiacov, pretože v Taliansku nemala prácu. Potom, ako ju taliansky súd zbavil rodičovských práv, si uvedomila, že dieťa by po návrate do Talianska išlo k otcovi, avšak otec v tom čase žil s dámou, od ktorej sa dcéra dozvedela, že má dve mamy a s ktorou spali spolu s otcom v jednej posteli, čo nemohla dovoliť aj z morálneho hľadiska. V tom čase stratila príjem, pretože v januári 2010 zomrel otec jej synov, mala vyživovaciu povinnosť k dcére a k dvom synom a otec na maloletú D. pravidelné výživné neplatil. Keď prišli na Slovensko, dcéra takmer neovládala slovenský jazyk, veľmi rýchlo sa ho naučila, začala chodiť do škôlky, kde si rýchlo našla kamarátov. Žijú v byte, v ktorom matka sama vyrastala a spolu s nimi žije aj syn C., ktorý študuje v Bratislave na bilingválnom gymnáziu a v tomto školskom roku zmaturoval. Dvaja dospelí synovia N. a F. žijú a pracujú v Taliansku, avšak často chodia za nimi do Bratislavy. Dcéra je na svojich súrodencov veľmi naviazaná. Má kamarátky, s ktorými sa navštevujú a príležitostne navzájom u seba aj prespávajú, chodia spolu do letných táborov. Dcéra je nadšená školou a učiteľkou. Deň pred pojednávaním mali v škole akadémiu, kde pred veľkým publikom zaspievala v taliančine taliansku pieseň a zožala obrovský aplauz. Navštevuje výtvarný krúžok, klavír a tanečný krúžok, tiež krúžok animovaného filmu a chodí na kone. Otcovi v styku s dcérou nebráni, avšak za ten čas, čo sú na Slovensku, mal záujem len trikrát sa s ňou stretnúť. Často si skypujú, no stáva sa, že otec sa ohlási aj neskoro v noci s tvrdením, že má veľa práce. Z výpovede otca mal odvolací súd preukázané, že pokiaľ ide o opatrenia, ktoré vykonal, alebo vykoná na zabezpečenie ochrany dieťaťa v prípade návratu maloletej do Talianskej republiky, existujú reálne ťažkosti v komunikácii so D., pretože je v Taliansku a počas štyroch rokov ju videl len šesť krát. Môže s ňou komunikovať cez skype a nie je pravda, že ju kontaktuje len neskoro večer. Keď sa s ňou na skype rozpráva, nerozprávajú sa o týchto veciach, bojí sa, že by ju to zaťažovalo, no je presvedčený, že D. by bola veľmi šťastná, keby sa mohla vrátiť do Talianska. Pamätá si všetky detaily, prostredie, v ktorom v Taliansku žila. Nachádza sa vo veľmi ťažkej situácii, pretože je tu a už nemá otca. V prípade jej návratu do Talianska ju nechce odlúčiť od matky, urobí všetko preto, aby jej umožnil stretávať sa s matkou a s bratmi a nezaujíma ho presný rozvrh dní a hodín, kedy sa dieťa môže stretávať s rodičom stanovený súdom, nakoľko dieťa má právo stretávať sa s rodičmi neobmedzene. Naďalej nesúhlasil s tým, aby dieťa zostalo na Slovensku. Žije v rodinnom dome s rozlohou 160 m2 v jeho vlastníctve a pracuje v tej istej spoločnosti, ale do skončenia trestného stíhania už nie v postavení vedúceho zamestnanca, ale ako radový zamestnanec. Dňa 17.05.2014 uzavrel manželstvo, jeho manželka o všetkom vie, je schopná sa o maloletú D. postarať a pomáhať mu. Otec tiež uviedol, že jeho matka, ktorá má 84 rokov, veľmi trpí tým, že nemôže byť s vnučkou. Maloletá D. C. bola pred odvolacím súdom vypočutá bez prítomnosti rodičov, predovšetkým za účelom zistenia jej názoru na otázku jej prípadného návratu do Talianska. Vzhľadom na ospravedlnenú neprítomnosť kolízneho opatrovníka na pojednávaní bola vypočutá v prítomnosti svedkyne C.. W. C., jej triednej učiteľky (po tom, čo sama vypovedala ako svedok). Pri svojej výpovedi, ktorý sa konal v pojednávacej miestnosti, bola spočiatku v miernom napätí, ktoré však po chvíli opadlo a maloletá už bola pokojná, uvoľnená a bezprostredná. Samostatne a tiež na otázky súdu sa vyjadrila k okolnostiam danej veci. Potvrdila, že vie, čo je predmetom konania a v priebehu výsluchu sa z vlastnej iniciatívy, ako aj na otázku odvolacieho súdu, niekoľko krát vyslovila, že nechce odísť zo Slovenska, kde sa jej páči škola, krúžky, chodí na výtvarnú, na klavír, na tanečnú, na hudobnú teóriu, na kone, v Taliansku takéto krúžky nie sú. Predstavuje si to tak, žeby bývala sa Slovensku s mamou a bratmi, tu bude chodiť do školy, a k otcovi by chodila na prázdniny. Uviedla, že nechce, aby to bolo ako pred odchodom na Slovensko, keď bola u jedného rodiča a potom sa vrátila k druhému a keď sa ráno zobudila, ani nevedela u koho je, s ktorým má ísť; takto by sa jej to nepáčilo. Ak by žila s otcom, bála by sa, že by ju mame nevrátil. Popísala aj okolnosti v Taliansku pred odchodom na Slovensko, keď chodila do škôlky, kde mala dve učiteľky, pamätá si odtiaľ kamarátku Q.. Keď bola u otca, niekedy bol na ňu prísny, napr. keď nechcela spať sama, niekedy jeho priateľka bola u neho, niekedy išli k nej, niekedy pracoval v záhrade a ona sa kúpala. Podrobnejšie popísala situáciu na Slovensku, uviedla, že býva s mamou, má troch bratov, ktorí sú na ňu dobrí. Dvaja bývajú v Taliansku, jeden robí čašníka, druhý navrhuje šperky, ktoré sú uverejnené aj v novinách. Bratia z Talianska za nimi chodia, tretí brat chodil tu do školy, skončil školu a na prázdniny pôjde do Talianska. Chce žiť s bratmi a keby žila u otca, s bratmi by sa nestretávala a chýbali by jej. Hovorila tiež o kamarátkach, ktoré má v škole aj mimo školy, menovite uviedla osem takýchto kamarátok s tým, že s jednou z nich - K. chodia navzájom k sebe aj prespať. Vyjadrila sa aj k otcovi, uviedla, že ho rada vidí, má ho rada, raz prišiel za ňou aj do škôlky a bol za ňou aj v škole. Nechce ale žiť inak, chce žiť s mamou na Slovensku a k otcovi chodiť na prázdniny. Aj v okamihu rozhodovania odvolacieho súdu predmetným uznesením krajinou obvyklého pobytu maloletého dieťaťa je Talianska republika, keď Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25.06.2014, č.k. 11 CoP 543/2013-75, uznesenie Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 03.10.2013, č.k. 28 P 87/2013-54, potvrdil (zastavené konanie podľa ustanovenia § 103, § 104 ods. 1 O.s.p., čl. 10 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003). Odvolací súd na základe takto ustáleného skutkového stavu dospel k záveru, že sú splnené všetky predpoklady pre odmietnutie nariadenia návratu maloletej D. C. E. do krajiny jej obvyklého pobytu do Talianska. Podľa čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, prijatého v Haagu dňa 25. októbra 1980, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky Oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej len „Haagsky dohovor“) cieľom tohto dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch. Podľa čl. 3 Haagskeho dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Podľa čl. 11 ods. 2, 4 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 zo dňa 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len „Nariadenie“) súd musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to s ohľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné; súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate. V konaní bolo nutné posúdiť, či návratu maloletej nebránia okolnosti, ktoré by zakladali hrozbu jej vystavenia fyzickej, prípadne duševnej ujme alebo privedenia do neznesiteľnej situácie, ako to má na mysli čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru a či nie je potrebné v súlade s jej najlepším záujmom odmietnuť návrat maloletej do Talianska vzhľadom na prejavený názor dieťaťa, vo veku a stupni vyspelosti, v ktorom je vhodné jeho názory zohľadniť, prípadne či návratu dieťaťa nebránia okolnosti súvisiace s jeho začlenením v rodinnom a sociálnom prostrední na Slovensku. Odvolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti uviesť, že v posudzovanej veci vychádzal aj z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky a tiež judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) . Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky napr. zo dňa 23. mája 2014, sp. zn. IV. ÚS 100/2014, vyplýva, že pri rešpektovaní zásady prihliadania k „najlepšiemu záujmu dieťaťa“ je potrebné tvrdenie matky maloletých detí o možnosti vzniku psychickej ujmy náležité preskúmať, zohľadniť pri svojom rozhodovaní a následne posúdiť adekvátnosť „primeraných opatrení na ochranu“ navrhnutých otcom. Ústavný súd nespochybňuje názor, podľa ktorého dĺžka obdobia, počas ktorého sa maloleté sťažovateľky nachádzajú bez súhlasu ich otca v Slovenskej republike, nie je sama osebe dôvodom na nenariadenie ich návratu, avšak je potrebné čo najstarostlivejšie preskúmať skutkový stav a zohľadniť nielen samotnú dĺžku ich pobytu, ale tiež sociálne pomery, najmä to, kto zabezpečuje výživu a výchovu detí, aké sú vzájomné citové väzby medzi deťmi navzájom, ako aj medzi deťmi a osobami, ktoré zabezpečujú starostlivosť o ne, prípadne vzťahy so širšou rodinou, vek detí a stupeň ich vyspelosti, ich zdravotný stav, súrodenecké vzťahy, faktory psychologickej povahy a pod. Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku zo dňa 06.07.2010 vo veci č. 41615/07, Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku, vyslovil, že návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy. Z rozsudku ESĽP č. 27853/09 z 26. 11. 2013 vo veci x v. Lotyšsko možno vyvodiť, že pri interpretácii Haagskeho dohovoru je rozhodujúci najlepší záujem dieťaťa. V predmetnej veci rozhodol, že lotyšské súdy nedodržali procesné požiadavky čl. 8 Dohovoru z dôvodu, že odmietli posúdiť tvrdenie o „vážnej ujme“, ktorá dieťaťu hrozila v prípade nariadenia návratu do Austrálie. Zdôraznil, že vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a toto preskúmanie musia aj náležité odôvodniť vo svojich rozhodnutiach. Lotyšsku vytkol, že napriek tomu, že sťažovateľka predložila odvolaciemu súdu v Rige posudok vypracovaný psychológom, ktorý signalizoval, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa od matky môže vzniknúť u dieťaťa psychická trauma, odvolací súd sa s ním nevysporiadal. Podľa názoru ESĽP bolo neprijateľné, aby súd rozhodol o neprípustnosti tohto dôkazu z dôvodu, že sa týkal viac merita opatrovníckeho konania ako merita konania o návrat. V tejto súvislosti ESĽP zdôraznil, že psychologický posudok upriamoval pozornosť na riziko vzniku vážnej psychickej traumy, ktorá bola priamo spojená s najlepším záujmom dieťaťa, a preto toto tvrdenie malo byť preskúmané vo svetle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. Krajský súd v Rige mal preto umožniť účastníkom konania vyjadriť sa k tomuto dôkazu alebo zabezpečiť vypracovanie druhého znaleckého posudku z vlastnej iniciatívy. Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní závery vyslovené v citovaných rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP dôsledne nezohľadnil, čo vyvolalo potrebu doplnenia dokazovania odvolacím súdom, predovšetkým výsluchom maloletej a jej triednej učiteľky a následné opätovné posúdenie splnenia predpokladov pre navrátenie maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu, vychádzajúce zo skutkového stavu veci ustáleného po zopakovaní a doplnení dokazovania. Maloletá D. C. E. je v súčasnosti vo veku takmer 9 rokov, na svoj vek je značne duševne vyspelá a nepochybne schopná formulovať svoje názory. Možno teda konštatovať, že dieťa dosiahlo vek, duševnú a rozumovú vyspelosť, pri ktorej, tak, ako to predpokladá ustanovenie čl. 13 alinea druhá Haagskeho dohovoru, je nevyhnutné jeho názor zohľadniť. Maloletá má vedomosť o prebiehajúcom konaní, v ktorom sa rieši otázka jej návratu do Talianska a celkom jasný a jednoznačný názor a predstavu o riešení vzniknutej situácie, keď si želá, aby zostala žiť naďalej na Slovensku s matkou s tým, že k otcovi do Talianska by chodila na prázdniny a počas voľných dní v bežnom školskom roku. K tomuto názoru maloletá dospela samostatne, bez tvrdeného alebo preukázaného ovplyvňovania zo strany matky, ktorá síce má s otcom konfliktný vzťah, avšak, ako vyplynulo z vykonaných dôkazov, maloletej v styku a v udržiavaní jej vzťahu s otcom nebráni. Odvolací súd sa preto nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v danej veci neboli preukázané také okolnosti v zmysle čl. 13 Haagskeho dohovoru, ktoré by bránili nariadeniu návratu maloletej do Talianska, keď splnenie predpokladov pre odmietnutie nariadenia jej návratu do Talianska vyplýva už len z jednoznačne prejaveného názoru dieťaťa, ktoré takýto návrat do Talianska odmieta. Nariadeniu návratu dieťaťa do Talianska bráni aj mimoriadna naviazanosť maloletej na aktuálne rodinné a sociálne vzťahy v prostredí na Slovensku, v ktorom žije a má vytvorené veľmi silné emocionálne a sociálne väzby so svojimi bratmi, spolužiakmi a kamarátkami v škole i mimo školy. V školskom prostredí i mimo školy (v tanečnom krúžku, výtvarnom krúžku, pri jazdení na koni, v krúžku animovanej tvorby) zažíva pocity úspechu, uznania (napr. verejné vystúpenie na školskej akadémii), spolupatričnosti a stotožnenia sa s prostredím. V Taliansku, kde žila pred neoprávneným premiestnením, v súčasnosti nemá prakticky žiadne vzťahy ani sociálne väzby na prostredie, do ktorého by sa mala vrátiť. Odvolací súd nespochybňuje, že otec je schopný o dieťa sa riadne postarať, avšak podľa názoru odvolacieho súdu by v prípade návratu do Talianska dieťa v dôsledku núteného vytrhnutia z rodinného a sociálneho prostredia na Slovensku, na ktoré je maloletá mimoriadne naviazaná a s ktorým je celkom zžitá a stotožnená, teda okamžitého premiestnenia do (v súčasnosti už) neznámeho prostredia, utrpelo závažnú a nenapraviteľnú psychickú ujmu s negatívnymi následkami na celý život. Pri rozhodovaní mal odvolací súd na zreteli aj jeden z cieľov Haagskeho dohovoru a Nariadenia, ktorým je nepriznať konaniu unášajúceho rodiča akýkoľvek praktický a právny dôsledok. Dospel však k záveru, že v posudzovanej veci je za zisteného skutkového stavu veci nevyhnutné uprednostniť požiadavku na rešpektovaní najlepšieho záujmu dieťaťa, vyplývajúcu z preambuly Haagskeho dohovoru čl. 12 a čl. 13, čl. 12, čl. 15 a čl. 23 Nariadenia, čl. 3 Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa, čl. 24 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, ktorý v posudzovanej veci môže byť podľa názoru odvolacieho súdu naplnený iba v prípade nenariadenia návratu dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu do Talianska. Nemožno považovať za správny záver súdu prvého stupňa, že v konaní boli preukázané také opatrenia v zmysle ustanovenia čl. 11 ods. 4 Nariadenia, ktoré neumožňujú nevrátenie dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, v danom prípade do Talianska. Podstatou čl. 11 ods. 4 Nariadenia je rozšírenie povinnosti nariadiť návrat dieťaťa aj na prípady, kedy by dieťa mohlo byť vystavené ujme v zmysle čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru, avšak je preukázané, že orgány v členskom štáte obvyklého pobytu vykonali alebo sú pripravené vykonať primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po návrate. Súd musí tento aspekt posúdiť na základe okolností daného prípadu. Nestačí, že v členskom štáte obvyklého pobytu takýto postup na ochranu dieťaťa existuje, ale musí byť preukázané, že orgány v členskom štáte obvyklého pobytu prijali konkrétne opatrenia na ochranu daného dieťaťa. Opatreniami na ochranu dieťaťa v zmysle čl. 11 ods. 4 Nariadenia, ktoré napriek hrozbe ujmy v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru v záujme preferovaného návratu uneseného dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, umožňujú návrat dieťaťa, sa majú na mysli opatrenia, ktoré zabezpečia elimináciu vzniku takej ujmy dieťaťa, ktorá by inak (v prípade ich nevykonania) nariadeniu návratu dieťaťa bránila. Vykonanie takýchto opatrení v krajine obvyklého pobytu v Taliansku však v konaní preukázané nebolo, keď okolnosť trestného stíhania otca pre ekonomickú trestnú činnosť na slobode, kvalita jeho bývania a materiálneho zabezpečenia, ani možnosť bývania a pracovného uplatnenia matky v mieste bydliska otca, prebiehajúceho trestného stíhania matky v Taliansku, za takéto opatrenia považovať nemožno. Z uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú aj argumentáciu otca, ktorý v konaní práve tieto skutočnosti považoval za opatrenia vykonané v zmysle čl. 11 ods. 4 Nariadenia. Súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď pri skúmaní splnenia predpokladov pre nenariadenie návratu maloletej do Talianska vychádzal iba z čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia, avšak opomenul náležite zohľadniť a prihliadnuť na názor maloletej, ktorá je vzhľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť plne spôsobilá prejaviť svoj názor a následne skúmať možnosť odmietnutia návratu dieťaťa do Talianska podľa čl. 13 alinea druhá Haagskeho dohovoru; tiež nedostatočne zohľadnil emocionálne a sociálne väzby maloletej k prostrediu, v ktorom dieťa v súčasnosti žije, nevykonal navrhovaný výsluch svedkyne C.. W. C., ktorý bol potrebný. S poukazom na uvedené odvolací súd, keď dospel k záveru, že vzhľadom na celkom jednoznačne prejavený odmietavý postoj maloletej D. C. E. k jej návratu do Talianska, ako ho má na mysli článok 13 alinea druhá Haagskeho dohovoru, rovnako tak so zreteľom na mimoriadne silné emocionálne a sociálne väzby dieťaťa na prostredie na Slovensku, v ktorom žije a ktorých nútené pretrhnutie by na psychike dieťaťa zanechalo mimoriadne závažné negatívne následky, že boli splnené všetky predpoklady pre odmietnutie návratu maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu, uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku uvedenom rozsahu podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrat maloletej D. C. E. do krajiny jej obvyklého pobytu do Talianska nenariadil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p., v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p.. Štátu náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd nepriznal dôvodiac ustanovením § 141 ods. 2, § 148 ods. 1 O.s.p. Ide o konanie, v ktorom účastníka konania nepostihuje povinnosť nahradiť trovy konania druhému účastníkovi. Okrem toho náhradu trov konania spojených s pribratím tlmočníka na to, aby účastník mohol v občianskom súdnom konaní konať vo svojej materčine, nemožno účastníkovi uložiť (porovnaj R 21/1986). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.