Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/32/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206212119 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1206212119.6 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobkyne: V. B., bytom N. U.. Č.. X, Z., proti žalovanému: Slovenský plynárenský priemysel, a. s., Mlynské Nivy 44/a, Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou MGA IURIS s.r.o., Pri starej prachárni č. 10, Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo 4. októbra 2013, č. k. 6C/119/2006-589, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 29.03.2006, ako aj určenia, že jej pracovný pomer naďalej trvá a náhrady mzdy za obdobie od 03.04.2006 do dňa vyhlásenia rozsudku. Zároveň súd prvého stupňa uložil žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanému k rukám jeho právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia vo výške 5.921,55 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa pracovala u žalovaného ako mzdová účtovníčka. V dňoch 15.03. až 22.03.2006 žalovaný vykonal kontrolu mzdovej agendy, za ktorú zodpovedala žalobkyňa a na základe tejto kontroly boli zistené viaceré nedostatky. Žalovaný listom z 28.03.2006 okamžite skončil pracovný pomer so žalobkyňou v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Jednotlivé skutky, ktorými malo dôjsť k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne, žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru špecifikoval takto: 1/ u celkovo 80 zamestnancov nebolo zo strany zamestnanca podpísané vyhlásenie na zdaňovacie obdobie rok 2006 na tlačive „Vyhlásenie na zdanenie príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti podľa zákona o dani z príjmov“ a u 10 zamestnancov sa toto tlačivo nenachádzalo v mzdovej agende, 2/ u 14 zamestnancov neboli podpísané vyhlásenia na zdaňovacie obdobie rok 2005 na tlačive „Vyhlásenie na zdanenie príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti podľa zákona o dani z príjmov“ a žalobkyňa bez podpísania týchto vyhlásení u týchto zamestnancov uplatnila nezdaniteľnú časť základu dane a daňové bonusy na vyživované deti v roku 2005 a v mesiacoch január a február 2006, 3/ u 20 zamestnancov chýbajú doklady (rodné listy detí, doklad o uplatnení nezdaniteľnej časti mzdy na manželku), ktoré sú nevyhnutným podkladom k vykonaniu ročného zúčtovania daní za rok 2005 a k uplatňovaniu daňových bonusov, 4/ žalobkyňa bez uplatnenia daňového bonusu zo strany zamestnanca od 01.01.2006 vyplatila daňový bonus na dieťa zamestnancovi W. Q. - N., 5/ zamestnancovi V. Q. pozastavila vyplácanie daňového bonusu, pričom na základe dokladov mu tento daňový bonus prináležal a zamestnanec o jeho zrušenie nepožiadal, 6/ v dokladoch sa nachádzal originál dokladu o ošetrovaní člena rodiny u zamestnankyne W. Z.L. na obdobie od 06.06. do 10.06.2005, ktorý žalobkyňa neodovzdala Sociálnej poisťovni a z tohto dôvodu táto zamestnankyňa nemala vyplatenú OČR za toto obdobie, 7/ mzdová agenda nebola riadne zakladaná do mzdových spisov zamestnancov, mzdové spisy boli neúplné, osobné doklady zamestnancov, rodné listy detí, potvrdenia o návšteve školy, podklady k výplatám a pod. neboli založené v mzdových spisoch zamestnancov. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobkyni doručené dňa 29.03.2006, kedy sa jej pracovný pomer u žalovaného skončil. Žalobkyňa listom z 30.03.2006 oznámila žalobcovi, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a požiadala ho, aby jej prideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy. V nadväznosti na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu z 25.04.2013 č. k. 6Co/398/2012-568 súd prvého stupňa uviedol, že otázkou, ktorý zo skutkov uvedených v okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobkyňou považuje za preukázaný, sa už dôsledne zaoberal v predchádzajúcich rozhodnutiach. Zotrval na svojom predchádzajúcom stanovisku, že vzhľadom na spôsob vykonania kontroly žalobkyne žalovaným v čase jej neprítomnosti na pracovisku, pričom predmetom kontroly boli výlučne písomnosti nachádzajúce sa na pracovisku žalovaného, nemožno bez pochybnosti prijať záver, že žalobkyňa sa dopustila tých pochybení, ktoré sú jej zo strany žalovaného kladené za vinu a ktoré použil v bodoch 1/, 2/ a 3/ ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru s ňou. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa v doterajšom konaní žalobkyni trikrát vyhovel a určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Vzhľadom na ostatné zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, z ktorého vyplýva jednoznačný právny názor týkajúci sa právneho posúdenia skutkových zistení, však súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p.. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Napadnutý rozsudok považovala za nesprávny, pretože dňa 04.10.2013 predložila súdu prvého stupňa krátkou cestou podanie s návrhom na doplnenie dokazovania. Navrhla prizvať do konania odborníkov z oblasti daňovníctva zo závislej činnosti a z kontroly z daňového úradu - súdny znalec, aby do tohto problému a tvrdení pracovníkov žalovaného bola vnesená odbornosť, a to na základe dokladov, mzdových listov 2006, 2005 vedených v súlade so zákonom č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a založených v spise od prvého rozsudku z roku 2007. Tieto dokumenty žalobkyňa považovala za exaktný dôkaz toho, že výpočty v odvodoch, odvádzaní daní, výplatách, ktoré boli vyplatené všetkým zamestnancom boli vytvorené a vypočítané podľa zák. č. 595/2003 Z. z., t. j. v danej veci podľa podpísaných vyhlásení do konca januára 2006 a 2005 všetkých zamestnancov vrátane tých, ktorí sú uvedení v okamžitom skončení pracovného pomeru. K týmto vyhláseniam z rokov 2006, 2005 boli zároveň v súlade s právnymi predpismi priložené rodné listy, potvrdenia zo školy a ďalšie potrebné doklady, ktoré mala žalobkyňa založené prehľadne a hlavne tak, aby bola zastupiteľná. O tom podľa jej názoru svedčí skutočnosť, že v čase jej práceneschopnosti od 14.02.2006, teda bez jej prítomnosti, jej kolegyne zúčtovali mzdy všetkých zamestnancov (aj 80, 14, 10 a 20) za mesiac február 2006, pričom postupovali na základe podpísaných vyhlásení na rok 2006 a k nim priložených všetkých relevantných dokladov, z ktorých vychádzala pri výpočte miezd za mesiac január 2006 a ktoré nechala kolegyniam k dispozícii po odchode na práceneschopnosť. Mala za to, že ani 20 zamestnancom nechýbal žiaden doklad, pretože by im inak v mesiaci 2/2006 bez prítomnosti žalobkyne nevznikla rovnaká výplata po odpočte bonusov a odpočítateľnej položky ako vypočítala ona. Dodala, že na príkaz W.. V. nechala relevantné doklady (vyhlásenia za rok 2006, 2005) v otvorenej registračke a zásuvkách stola, pretože W.. V. odmietla prevziať jej agendu. Uvedené bolo podľa žalobkyne preukázané aj v konaní jednak svedeckými výpoveďami, ako aj mzdovými listami za roky 2006 a 2005. Preberanie, resp. dokonca kontrolu jej agendy dňa 15.03.2006, po uplynutí mesiaca odo dňa jej nástupu na PN 15.02.2006, považovala za účelové s cieľom znížiť počet mzdárok. Pre tieto vykonštruované podvody žalobkyňa pred vynesením napadnutého rozsudku dňa 04.10.2013 krátkou cestou podala návrh na doplnenie dokazovania. Poznamenala, že tento návrh nemohla súdu prvého stupňa doručiť skôr, pretože sa starala o ťažko chorú matku. Žalobkyňa poukázal aj na svoje podanie z 24.05.2012, kde taktiež navrhla doplniť dokazovanie. Trvala na vykonaní a doplnení dokazovania podľa svojich návrhov zo 04.10.2013 a z 24.05.2012, ktoré súd prvého stupňa zmietol, čo malo za následok vynesenie nesprávneho rozsudku. Ďalej vo svojom odvolaní žalobkyňa namietala, že do dňa spísania odvolania (17.11.2013) jej nebola preukázaná existencia zákonného dôvodu na okamžité skončenie pracovného pomeru spočívajúce v najvyššom stupni intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Uviedla, že počas svojej 26-ročnej praxe u žalovaného ani raz nedostala napomenutie pre nedostatky vo svojej práci a aj štátne kvalifikované a objektívne kontroly sa k jej práci odvedenej pre žalovaného vyjadrovali kladne. Svoje pracovné povinnosti si vykonávala v súlade so zákonom č. 595/2003 Z. z. i ďalšími súvisiacimi zákonmi platnými v tom ktorom čase a v žiadnom prípade neporušila pracovnú disciplínu, už vôbec nie závažne. Vo vzťahu ku preberaniu/kontrole jej agendy vytýkala súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal výpoveďou svedka B.. Š. ani F.. M. a nevysporiadal sa ani so mzdovými listami za roky 2006 a 2005. Výpočty podľa zákona č. 595/2003 Z. z. a ďalších súvisiacich zákonov a vyplatenie miezd podľa výpočtov na mzdových listoch a s tým súvisiace odvody pritom nezodpovedajú zmanipulovanému zoznamu preberania, pretože po jej odchode na PN 14.02.2006 za mesiace február až december 2006 uplatňovanie bonusov na deti a odpočítateľných položiek na zamestnanca uplatňovali všetkým, teda aj 80, 14, 10 a 20 zamestnancom, a to bez opráv. Namietala tiež, že žalovaný nevymedzil dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 29.03.2006 tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Žalobkyňa vytýkala súdu prvého stupňa aj to, že sa nevysporiadal s ošetrovaním člena rodiny B.. Z.. V tejto súvislosti uviedla, že podľa zákona platného v danom období B.. Z. nevznikol nárok na náhradu mzdy za ošetrovanie člena rodiny, pretože ošetrovala vnuka. Za správny považovala aj svoj postup v prípade p. Q. N., keďže si v daňovom vyhlásení uplatnil bonus na dieťa a tento mu aj počas neprítomnosti žalobkyne zúčtovali v mesiaci 2/2006 i po zvyšok roka 2006. Rovnako u p. Q., ktorého dcéra prestala navštevovať školu, čo potvrdil podpisom na vyhlásení a priloženými dokladmi, zamestnankyne od mesiaca 2/2006 do 31.12.2006 prestali vyplácať bonus. Pokiaľ ide o vysporiadanie dane za rok 2005, toto podľa žalobkyne nie je jej záležitosťou, pretože žiadosť a potvrdenia - nárok manželky - možno predložiť do 15.02.2006 s vyúčtovaním až do 31.03.2006 a do jedného roka možno zlikvidovať všetky chyby z roku 2005. Na potrebu vysporiadania zúčtovania dane za rok 2005 upozornila dňa 14.02.2006 W.. V., a preto za toto zúčtovanie nesie zodpovednosť pracovník, ktorý spracoval agendu žalobkyne po jej odchode na PN. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba zrušiť. Žalobkyňa podaním z 13.08.2010 (č. l. 431) namietla zaujatosť predsedu senátu odvolacieho súdu JUDr. Martina Murgaša. Keďže námietku zaujatosti odôvodnila okolnosťami spočívajúcimi v postupe JUDr. Martina Murgaša v konaní o prejednávanej veci, odvolací súd k tejto námietke zaujatosti neprihliadol (§ 14 ods. 3 v spojení s § 15a ods. 5 O.s.p.). Súd prvého stupňa sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu a nedostatočne sa vysporiadal s otázkou, ktorý zo skutkov uvedených v okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobkyňou považuje za preukázaný. Odvolací súd má za to, že nemožno považovať za dostatočné len také odôvodnenie, že s touto otázkou sa súd prvého stupňa dôsledne zaoberal v predchádzajúcich rozhodnutiach a zotrváva na svojom predchádzajúcom stanovisku. Odvolací súd poznamenáva, že všetky predchádzajúce rozsudky súdu prvého stupňa v predmetnej právnej veci boli zrušené. Navyše v poslednom zrušujúcom uznesení č. k. 6Co/398/2012-568 odvolací súd uviedol, že z odôvodnenia predošlého rozsudku súdu prvého stupňa celkom jednoznačne nevyplýva, ktoré zo skutkov považoval za preukázané. Preto mu aj odvolací súd uložil, aby túto skutočnosť zistil a uviedol v odôvodnení rozsudku, čo súd prvého stupňa dôsledne nerešpektoval. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je podľa odvolacieho súdu aj zmätočné. Na jednej strane totiž súd prvého stupňa žalobu zamietol s poukazom na právny názor odvolacieho súdu, ale na druhej strane v odôvodnení uvádza, že nemožno bez pochybností prijať záver o tom, že sa žalobkyňa dopustila pochybení, ktoré jej žalovaný kladie za vinu a ktoré použil v bodoch 1/, 2/ a 3/ ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Inými slovami, z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa je toho názoru, že žaloba je dôvodná a zamietol ju iba z dôvodu, že jeho predchádzajúce vyhovujúce rozsudky v tejto veci odvolací súd zrušil. Súd prvého stupňa čiastočným rozsudkom z 25.09.2007 č. k. 6C/119/2006- 326 žalobe vyhovel. Odvolací súd tento rozsudok zrušil uznesením z 29.01.2009 č. k. 12Co/135/2008- 354. V odôvodnení tohto zrušujúceho uznesenia odvolací súd uviedol: „Súd prvého stupňa sa totiž nielen so všetkými skutkami hodnotenými odporcom ako závažné porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľkou v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadal, a v tomto smere bolo potrebné sa stotožniť s námietkami odporcu, že súd prvého stupňa vôbec právne neposúdil, k akým skutkovým zisteniam ohľadne jednotlivých porušení pracovnej disciplíny navrhovateľkou dospel, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec neuviedol, ktoré z vytýkaných nedostatkov má za preukázané a ktoré nie.“ Následne súd prvého stupňa medzitýmnym rozsudkom zo 07.10.2009 č. k. 6C/119/2006- 389 opätovne žalobe vyhovel. Odvolací súd uznesením z 30.06.2010 č. k. 12Co/205/09- 424 uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto zrušujúceho uznesenia odvolací súd uviedol: „Preto bolo treba zisťovať, či sa stali skutky uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru a či tieto skutky (prípadne niektorý z nich) sú závažným porušením pracovnej disciplíny. Súd prvého stupňa sa vecou z tohto hľadiska nezaoberal, teda nezisťoval, či sa jednotlivé skutky (prípadne niektoré z nich) stali a či ich možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny.“ Súd prvého stupňa následne ďalším (v poradí tretím) medzitýmnym rozsudkom z 27.06.2012 č. k. 6C/119/2006- 546 žalobe znovu vyhovel. Odvolací súd uznesením z 25.04.2013 č. k. 6Co/398/2012- 568 uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto zrušujúceho uznesenia odvolací súd okrem iného uviedol: „K jednotlivým skutkom uvedeným v okamžitom skončení pracovného pomeru odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku celkom jednoznačne nevyplýva, ktoré zo skutkov súd prvého stupňa považoval za preukázané. Odvolací súd je toho názoru, že ak žalobkyňa skutočne u 80 zamestnancov nezabezpečila podpísanie vyhlásenia na zdaňovacie obdobie roku 2006 na predpísanom tlačive, tak od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby takúto zamestnankyňu naďalej zamestnával. Inými slovami, už samotný tento skutok podľa názoru odvolacieho súdu predstavuje závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré žalovaný oprávnene okamžite skončil pracovný pomer so žalobkyňou. Žalobkyňa celkom iste ako dlhoročná zamestnankyňa žalovaného mala vedomosť o tom, že v zmysle zák. č. 595/2003 Z.z. bola povinná zabezpečiť podpísanie týchto vyhlásení na rok 2006 do 31.01.2006. Rovnako za závažné porušenie pracovnej disciplíny umožňujúce žalovanému okamžite skončiť pracovný pomer so žalobkyňou odvolací súd považuje nezabezpečenie podpísania vyššie spomenutého tlačiva na zdaňovacie obdobie roku 2005 u 14 zamestnancov. Taktiež skutok spočívajúci v tom, že v prípade 20 zamestnancov chýbali doklady (rodné listy detí, doklad o uplatnení nezdaniteľnej časti mzdy na manželku), ktoré sú nevyhnutné na vykonanie ročného zúčtovania daní za rok 2005 a na uplatnenie daňových bonusov, je podľa názoru odvolacieho súdu sám osebe závažným porušením pracovnej disciplíny odôvodňujúcim okamžité zrušenie pracovného pomeru. Záver o tom, že každý z týchto skutkov je závažným porušením pracovnej disciplíny, odvolací súd vyvodil z charakteru týchto skutkov, z toho, že ide o porušenia pracovnej disciplíny značného rozsahu, resp. týkajúce sa značného počtu zamestnancov žalovaného trvajúce po dlhšiu dobu a z miery zavinenia žalobkyne. Nebol to totiž nikto iný ako žalobkyňa, ktorá bola povinná zabezpečiť riadne vedenie mzdovej agendy u žalovaného. Okrem toho, odvolací súd súhlasí so žalovaným v tom, že odmeňovanie zamestnancov, zrážanie daní a odvodov, resp. ich preddavkov, je citlivou oblasťou. V dôsledku porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou žalovanému hrozilo, že mu správca dane vyrúbi sankčný úrok. To, že k tomu nedošlo, bolo spôsobené tým, že príslušný správca dane v inkriminovanom čase nevykonal daňovú kontrolu a že nedostatky v mzdovej agende boli po odchode žalobkyne odstránené. Nejednalo by sa o závažné porušenie pracovnej disciplíny v prípade, ak by sa v práci žalobkyni vyskytol nedostatok iba ojedinele týkajúci sa jednotlivého zamestnanca. Ak sa však takýto nedostatok týka desiatok zamestnancov žalovaného, potom nemožno urobiť iný záver ako ten, že žalobkyňa pristupovala k plneniu pracovných povinností nezodpovedne a že ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne. Skutky týkajúce sa zamestnancov žalovaného W. Q. - N., V. Q. a W. Z. sú podľa názoru odvolacieho súdu každý samostatne menej závažným porušením pracovnej disciplíny a žalovaný ich mohol sankcionovať výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce. Skutok spočívajúci v tom, že žalobkyňa riadne neviedla mzdovú agendu (skutok 7/), žalovaný riadne nešpecifikoval a tento skutok je formulovaný iba vo všeobecnej rovine a nevyplýva z neho konkrétne porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne. Preto k tomuto skutku nemožno prihliadnuť.“ Na to súd prvého stupňa bez vykonania akéhokoľvek dokazovania napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Z tohto prehľadu vyplýva, že súd prvého stupňa doposiaľ nevykonal dokazovanie za účelom zistenia, či sa stali skutky uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru, prípadne niektorý z nich a či tieto skutky, prípadne niektorý z nich možno kvalifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Súd prvého stupňa jednoducho odignoroval právny názor odvolacieho súdu obsiahnutý vo vyššie uvedených zrušujúcich uzneseniach. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvého stupňa postupovať v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu obsiahnutého v odôvodnení zrušujúceho uznesenia z 25.04.2013 č. k. 6Co/398/2012- 568. Súd prvého stupňa bude predovšetkým musieť zamerať dokazovanie na to, či sa stal niektorý zo skutkov uvedených v okamžitom skončení pracovného pomeru pod bodmi 1/, 2/, 3/. Ako to odvolací súd uviedol už v zrušujúcom uznesení z 25.04.2013 č. k. 6Co/398/2012- 568, každý z týchto skutkov v prípade ich preukázania je závažným porušením pracovnej disciplíny. Preto ak sa v konaní preukáže, že sa stal aspoň jeden z týchto skutkov, žalovaný oprávnene okamžite skončil pracovný pomer so žalobkyňou v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Pokiaľ ide o skutky týkajúce sa zamestnancov žalovaného W. Q. - N., V. Q. a W. Z., tieto sú každý samostatne menej závažným porušením pracovnej disciplíny a žalovaný ich mohol sankcionovať výpoveďou v zmysle § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce. Skutok spočívajúci v tom, že žalobkyňa riadne neviedla mzdovú agendu (skutok 7/), žalovaný riadne nešpecifikoval a preto k nemu nemožno prihliadnuť (viď str. 4, 5 odôvodnenia zrušujúceho uznesenia z 25.04.2013 č. k. 6Co/398/2012- 568). Dôkazné bremeno ohľadom preukázania, že sa stali skutky uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru, zaťažuje žalovaného. Odvolací súd dodáva, že vyššie uvedené dokazovanie nemôže vykonať sám, pretože by tým neprípustne nahradzoval činnosť súdu prvého stupňa a účastníkom konania by znemožnil odvolaním napadnúť závery, ktoré by vyvodil z dokazovania. Došlo by tak k porušeniu zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania. Odvolací súd pripomína súdu prvého stupňa, že právny názor odvolacieho súdu vyslovený v tomto uznesení, je pre súd prvého stupňa záväzný (§ 226 O.s.p.). V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.