Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/26/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211225608 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1211225608.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a Mgr. Anny Križákovej v právnej veci navrhovateľa: I. Q. Ö. W. X. R. Č. Í. J. , narodený XX.X.XXXX, bytom D., K. Č.. X, proti odporcovi: Správa domov SBD Bratislava II, s.r.o., Bratislava, Strojnícka č. 8, IČO: 35 970 740, zastúpený JUDr. Jozefom Solymosym, advokátom v Bratislave, Miletičova č. 25, o uloženie povinnosti zvolať mimoriadnu schôdzu vlastníkov bytov a prejednanie navrhovaných bodov, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 4. novembra 2013, č. k. 18 C 184/2011-56, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava II. rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 4.11.2013, č.k. 18 C 184/2011-56, zamietol návrh. Ním sa navrhovateľ po viacerých zmenách so súhlasom súdu napokon domáhal, aby odporca zvolal do 15 dní od právoplatnosti rozsudku mimoriadnu schôdzu vlastníkov bytov domu K. Č.. X-XX, D., a zabezpečí s navrhovateľom prejednanie navrhovaných bodov, ktoré na schôdzi odporca nepripustil prejednať. Navrhovateľovi zároveň uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu sumu 99,50 € titulom súdneho poplatku do 3 dní. Pôvodným návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 25.11.2011 navrhovateľ žiadal, aby súd uložil odporcovi povinnosť zvolať do 15 dní od právoplatnosti rozsudku mimoriadnu členskú schôdzu vlastníkov bytov domu K. X-XX C. D. a zabezpečiť v súčinnosti s navrhovateľom prejednanie bodov 1 - 8 listu navrhovateľa zo dňa 5.10.2011. Navrhovateľ podaním zo dňa 1.12.2011 zmenil petit návrhu tak, že navrhol uložiť odporcovi povinnosť zdržať sa nekalej obchodnej praktiky spočívajúcej v tom, že na schôdzach vlastníkov bytov domu K. X-XX C. D. neumožňuje v časti „rôzne“ vystúpiť s podnetmi a návrhmi, ktoré sa týkajú správy domu. Súd uznesením zo dňa 10.1.2012, č.k. 18 C 184/2011-13, zmenu návrhu pripustil a ďalej konal vo veci o tomto nároku navrhovateľa. Súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol, že postup odporcu opísaný v petite návrhu, pokiaľ by aj bol preukázaný, nenapĺňa pojmové znaky nekalej obchodnej praktiky. Nekalou obchodnou praktikou môže byť aj obchodná praktika, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti. Navrhovateľ nepreukázal ani túto uvedenú skutočnosť a ani v tomto smere neprodukoval žiadne dôkazy. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 28.5.2012, č.k. 18 C 184/2011-27, ktorým zamietol návrh navrhovateľa. Na odvolanie navrhovateľa bol citovaný rozsudok zrušený a vec bola súdu prvého stupňa vrátená na ďalšie konanie uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.12.2012, č. k. 2 Co 321/2012-41, podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p. z dôvodu, že súd prvého stupňa svojím postupom odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom a tiež nesprávne postupoval a nesprávne vec právne posúdil tým, že nesprávne aplikoval ustanovenie § 43 ods. 1, 2 O.s.p. Po vrátení veci súd prvého stupňa v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu navrhovateľa vyzval na upresnenie, čoho sa vo veci domáha, na čo navrhovateľ dňa 25.2.2013 doručil podanie, z ktorého bolo zrejmé, že žiada súd o pripustenie pôvodného petitu návrhu zo dňa 25.10.2011 s následnými zmenami na pojednávaní konanom dňa 14.10.2013 a neskôr podaním zo dňa 21.10.2013. Svoj žalovaný právny nárok opieral o § 14 ods. 1, 4 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, keď zastával názor, že súd v predmetnej veci nemá rozhodovať o jednotlivých sporných bodoch, zrejme po vecnej stránke, ale len o tom, aby tieto body boli prejednané na členskej schôdzi a bolo o nich rozhodnuté hlasovaním, a teda buď boli schválené alebo odmietnuté. Navrhovateľ teda od súdu žiadal priznať zákonné právo podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia, ktoré mu odporca už viackrát odňal. Odporca poukazoval na ustanovenie § 8b ods. 2 písm. g/ v spojení s § 11a citovaného zákona a súdu navrhoval konanie zastaviť pre nedostatok právomoci súdu na prejednanie tejto veci, pretože súd nemôže svojím rozhodnutím nahradiť prejav vôle vlastníkov bytov. Predmetom sporu teda po pripustenej zmene návrhu zostalo uloženie povinnosti odporcovi zvolať mimoriadnu členskú schôdzu vlastníkov bytov domu K. X-XX a súčasne zabezpečiť s navrhovateľom prejednanie ním navrhovaných bodov, ktoré odporca na členskej schôdzi nepripustil prejednať. Súd prvého stupňa dôvodiac § 8b ods. 2 písm. g/, § 14 ods. 1, 4, § 11a zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov dospel k záveru, že súd správcovi nemôže uložiť povinnosť zvolať schôdzu vlastníkov bytov, pričom právna argumentácia navrhovateľa opierajúca sa o ustanovenie § 14 ods. 1 a predovšetkým § 14 ods. 4 citovaného zákona bola právne irelevantná, nakoľko z obsahu návrhu, zo samotného petitu návrhu, je zrejmé, že navrhovateľ sa nedomáha toho, aby súd rozhodol o jeho návrhu ako prehlasovaného vlastníka, nakoľko navrhovateľ sa nedomáhal zmeny, resp. zrušenia rozhodnutia prijatého hlasovaním na schôdzi vlastníkov dňa 11.10.2011. Aj v prípade, ak by si mienil uplatniť právo na ochranu prehlasovaného vlastníka vyplývajúce mu z § 14 ods. 4 citovaného zákona, vzhľadom na ním stanovenú prekluzívnu lehotu 15 dní jeho právo zaniklo. Naplnenie snahy navrhovateľa na prejednanie navrhovaných bodov na schôdzi vlastníkov je možné v budúcnosti zrealizovať postupom podľa § 11a zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorým ustanovením je dostatočne zabezpečená ochrana práva vlastníkov podieľať sa na správe domu, resp. kontrolovať činnosť správcu na schôdzi vlastníkov, aj keby schôdzu správca vo všeobecnosti nezvolával. Konanie nebolo možné zastaviť podľa § 104 ods. 1 veta druhá O.s.p.; mohlo by sa tak stať len v prípade, že vo veci má rozhodovať iný orgán verejnej moci. Neexistuje iný orgán verejnej moci, ktorý by v tejto veci mal konať a rozhodnúť. Rozhodnúť o trovách konania si súd prvého stupňa vymienil v súlade s § 151 ods. 3 O.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok odôvodnil tým, že po pripustení zmeny petitu návrhu (po vrátení veci odvolacím súdom) už nie je navrhovateľ oslobodený od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, dôvodiac tým, že pokiaľ má vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome v súlade s ustanovením § 14 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov právo a povinnosť zúčastniť sa na správe domu a hlasovaním rozhodovať ako spoluvlastník o spoločných zariadeniach domu, spoločných nebytových priestoroch, príslušenstve a pozemku, musí mať aj právo predkladať návrhy a podnety na prejednanie a vyžadovať, aby sa o nich hlasovalo. Poukázal na skutočnosť, že hoci prejednanie prípadu sa konalo dňa 14.10.2013, je ťažko pochopiteľné, že o zmene petitu rozhodol súd prvého stupňa až dňa 4.11.2013, t.j. v deň, kedy vyhlásil rozsudok, čo má sotva oporu v Občianskom súdnom poriadku. Uviedol, že súd prvého stupňa veľmi nesprávne posúdil predmet návrhu, ktorým nebolo, aby rozhodoval o jednotlivých bodoch, ale aby rozhodol, aby bolo povinnosťou správcu domu pripustiť na schôdzi vlastníkov bytov predkladať v bode „rôzne“ návrhy a podnety, o ktorých rozhodnú prítomní vlastníci bytov hlasovaním. Ak mu toto jeho právo nebolo umožnené, nemôže ani uplatniť svoje právo podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a obrátiť sa na súd, aby do 15 dní rozhodol o spore, v čom je podstata nepochopenia návrhu. Súd prvého stupňa tiež nesprávne posúdil ustanovenie § 7 ods. 1 zákona o nekalých obchodných praktikách v bode a/ s požiadavkami odbornej starostlivosti, ktoré je stanovené aj v § 8b ods. 2 písm. a/ zákona o bytoch a nebytových priestoroch, podľa ktorého je správca pri správe domu povinný hospodáriť s majetkom vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome s odbornou starostlivosťou v súlade s podmienkami zmluvy o výkone správy. Uviedol, že tak v tejto veci, ale i v iných prípadoch porušovania bytového zákona, sa obrátil na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, odbor legislatívy občianskeho a obchodného práva, ktoré vo svojom stanovisku k citovanému ustanoveniu zákona o bytoch a nebytových priestoroch uviedlo, že v rovine problémov vykonávania uznesení schôdzí, ktoré boli prijaté v rozpore so zákonom správcom, tento nie je a ani nemôže byť viazaný žiadnymi aktami vlastníkov bytov, ktoré neboli prijaté zákonným spôsobom, resp. sa priečia zákonu alebo zákon obchádzajú, keď na tento účel je správca naviac kvalifikovanou osobou, zaťaženou povinnosťou odbornej starostlivosti práve v zmysle § 8b ods. 2 písm. a/ zákona o bytoch a nebytových priestoroch a v zmysle relevantných ustanovení živnostenského zákona je tiež odborne spôsobilou osobou. V tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia týkajúce sa definície obchodnej praktiky. V zmysle jeho odôvodnenia mal za to, že súd prvého stupňa rozhodol nesprávne aj o trovách konania. Podľa § 4 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Zb. je oslobodený od súdnych poplatkov, pričom súd si neosvojil ani ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. vzhľadom na dôvody osobitného zreteľa, keď poznamenal, že má už 86 rokov a 17 rokov je liečený na glaukom (zelený zákal); na pravé oko takmer vôbec nevidí. Dodal, že správca domu k mnohým zásadným problémom nepripúšťal návrhy a podnety už na schôdzach pred podaním jeho návrhu, najmä s poukazom na § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, kedy v konkrétom prípade dňa 20.5.2009, ktorý opísal, nepripustil ani diskusiu ani hlasovanie. Ďalej poukázal na to, že aj zmluva o výkone správy uzavretá so správcom je neplatná, lebo nie je podpísaná ani jedným vlastníkom bytov; doložené podpisy bez dátumu sú fotomontážou, v súvislosti s čím poukázal na odôvodnenie rozhodnutia vo veci vedenej na súde prvého stupňa pod sp. zn. 18 C 223/2010. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť, keď mal za to, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, a tým aj správne vyvodil právny záver. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. septembra 2014 (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci upovedomení zákonným spôsobom. Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú a presvedčivú odpoveď na podstatnú otázku, prečo návrhu navrhovateľa v znení jeho zmien (po ostatnom pripustení zmeny) nevyhovel. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Je nepochybné, že navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal uloženia povinnosti odporcovi zvolať do 15 dní od právoplatnosti rozsudku mimoriadnu schôdzu vlastníkov bytov domu K. Č.. X-XX, D. a zabezpečiť s navrhovateľom prejednanie navrhovaných bodov, ktoré na schôdzi odporca nepripustil prejednať. V zmysle § 2 a § 3 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb. Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené. Uvedené princípy sú korektívom zastrešujúcim celý komplex vzťahov reglementovaných Občianskym súdnym poriadkom. Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky garantuje základné právo na súdnu ochranu. Každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Domáhať sa základného práva na súdnu ochranu možno len v medziach zákonov, ktoré vykonávajú vyššie citované ústavné ustanovenia. V podmienkach právneho štátu je právomoc súdov pri poskytovaní ochrany právam a oprávneným záujmom účastníkov konania vymedzená princípom legality, zakotveným v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V súlade s týmto článkom môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Konanie súdu ako orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby mohol konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. K obsahu základného práva na súdnu ochranu teda patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá musí mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, ktorými je viazaná, a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Výkon spravodlivosti spôsobom, ktorý sa prieči objektívnemu právu, je neakceptovateľný. S poukazom na vyššie uvedené z dôvodu, že návrh (po jeho zmenách) nemal oporu v platných právnych predpisoch, súd prvého stupňa rozhodol správne, pokiaľ návrh v plnom rozsahu zamietol, nakoľko požadovaným rozhodnutím by súd neprípustne nahrádzal vôľu vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, ktorí rozhodujú o všetkých záležitostiach týkajúcich sa správy domu kolektívne, zákonom požadovaným kvórom, a to vrátane zvolania ich schôdze, v prípade, ak ju na ich žiadosť v zákonom stanovenej lehote nezvolá správca; v oznámení o schôdzi vlastníkov konanej v zmysle § 11a zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa uvádza aj program, teda jednotlivé konkrétne veci, ktoré majú byť na schôdzi prerokované. Jednotlivý vlastník však nemá možnosť individuálne, proti vôli, resp. za absencie vôle, dostatočného počtu ostatných vlastníkov, presadzovať si vlastné námety týkajúce sa správy domu. Nie bez významu je aj skutočnosť, že § 8b ods. 2 písm. g/ zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, upravujúci povinnosti správcu, mu povinnosť zvolať schôdzu vlastníkov ukladá podľa potreby, najmenej raz za rok, alebo keď o to požiada najmenej štvrtina vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, avšak nie na návrh jednotlivého vlastníka, čoho sa domáhal navrhovateľ v tomto konaní. Možnosť domáhať sa realizácie svojho namietaného práva podľa § 14 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov má teda navrhovateľ ako vlastník jedného z bytov garantovanú zákonnými prostriedkami priamo, bez možnej intervencie súdu v tomto smere, na ktorý sa môže obrátiť až následne ako prehlasovaný vlastník pri prijímaní rozhodnutí na schôdzi vlastníkov v súlade s § 14 ods. 4 citovaného zákona v znení účinnom do 30.9.2014 (v znení účinnom od 1.10.2014 podľa § 14 ods. 8). Citované zákonné ustanovenie je svojou povahou lex specialis a vylučuje použitie všeobecných právnych prostriedkov ochrany (napr. určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p., či žaloby na plnenie podľa § 80 písm. b/ O.s.p., prípadne žaloby podľa § 139 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Nakoľko teda ide o špeciálnu právu úpravu, predstavuje jediný zákonný spôsob, ako možno využitím súdnej ochrany zasiahnuť do rozhodovacieho procesu vlastníkov bytov a nebytových priestorov pri správe bytového domu. Súd prvého stupňa preto rozhodol vecne správne, keď návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Odvolateľ neuviedol ani v odvolaní žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Súd prvého stupňa rozhodoval v zmysle záväzného návrhu navrhovateľa (§ 153 ods. 2 O.s.p.), pričom o pripustení ostatnej zmeny petitu rozhodol uznesením, proti ktorému nie je prípustné odvolanie, a ktorým je súd viazaný ihneď po jeho vyhlásení, resp. doručení (§ 170 ods. 1 O.s.p.). Z tohto dôvodu skutočnosť, že v čase vyhlásenia rozsudku nebolo uznesenie o pripustení zmeny petitu právoplatné, je z hľadiska posúdenia vecnej správnosti napadnutého rozsudku irelevantná. Vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej mohla mať táto skutočnosť iba v prípade, ak by citované procesné rozhodnutie z akýkoľvek dôvodov nenadobudlo právoplatnosť a vo veci by tak zostal absolútne odlišný predmet konania v zmysle predchádzajúceho návrhu (povinnosť zdržať sa nekalej obchodnej praktiky), k čomu však v danom prípade nedošlo. Uznesenie zo dňa 4.11.2013 po riadnom doručení obom procesným stranám nadobudlo právoplatnosť, a preto na uvedenú vadu konania nemohol odvolací súd prihliadať (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Námietky voči posúdeniu odbornej starostlivosti správcu a obchodných praktík súdom prvého stupňa takisto neobstoja vzhľadom na zmenu predmetu konania z vôle samotného navrhovateľa, keď súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí uvedenú právnu problematiku rozoberal výlučne v časti odôvodnenia, vzťahujúcej sa k predchádzajúcemu konaniu, avšak bez akéhokoľvek vplyvu, významu pre právne posúdenie konečného návrhu navrhovateľa. Ďalšie skutkové tvrdenia vzťahujúce sa k predchádzajúcej činnosti správcu, resp. k iným konaniam vedeným na Okresnom súde Bratislava II., nemajú žiadnu relevanciu pre právne posúdenie predmetnej veci. Odvolací súd ako nedôvodné vyhodnotil aj odvolanie navrhovateľa, ktorým napadol rozsudok prvostupňového súdu vo výroku majúcom povahu uznesenia, o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 99,50 € na účet súdu do troch dní. V prvom rade je potrebné uviesť, že uvedeným výrokom súd prvého stupňa nerozhodol o trovách konania, ako ho mylne interpretuje navrhovateľ, ale o poplatkovej povinnosti v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Napadnuté rozhodnutie aj v tejto časti, ktorou za vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh, je vecne a právne správne; obsahuje náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 167 ods. l, § 169 ods. l O.s.p., poplatok je uvedený v správnej sume (§ 1, § 5 ods. l písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov, položka č. 1, písm. b/ sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zákona o súdnych poplatkoch). Navrhovateľ po zmene petitu návrhu nepožíva osobné zákonné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. za/ zákona o súdnych poplatkoch, nakoľko v predmetnom spore nevystupuje v postavení spotrebiteľa, ktorý sa domáha svojho práva podľa osobitného predpisu (napr. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov). Domáhal sa totiž voči správcovi ochrany vo vzťahu k správe vlastného majetku (§ 14 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov), a teda nie vo vzťahu k poskytovaniu služby spotrebiteľovi vo väzbe spotrebiteľ - podnikateľ. Navrhovateľ nepožiadal o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov; z obsahu spisu nevyplýva, rovnako navrhovateľ ani len netvrdil, žeby boli u neho splnené podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Túto podmienku nespĺňa (len) skutočnosť, že má dôchodkový vek, zdravotné ťažkosti; ide o jeden z dôkazov. Zohľadniť ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. bude môcť súd prvého stupňa až v rozhodnutí o trovách jeho konania, o ktorých bude rozhodnuté v súlade s § 151 ods. 3 O.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Záverom odvolací súd ešte dodáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 1, 4, § 142 a nasl. O.s.p.). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.