Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/313/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309200397 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1309200397.6 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľov: 1/ G.. U. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom Š. Č.. XXX, zastúpený opatrovníčkou: E. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom Š. Č.. XXX, 2/ E. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom Š. Č.. XXX, obaja zastúpení advokátom: JUDr. Alojz Baránik, ul. Mateja Bela č. 8, Bratislava, proti odporkyni: P.. P. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. J.. Č.. XX, W., zastúpená: JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o., IČO: 36 857 726, Kýčerského ul. č. 5, Bratislava, o zaplatenie istiny 245. 635 eur s príslušenstvom, o určenie, že právny vzťah trvá a o určenie neplatnosti právneho úkonu, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 04. decembra 2013, č. k. 12C 9/2009 - 556, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1/ sumu 122. 817, 50 eur s 10% úrokom z omeškania ročne od 24. 02. 2009 do zaplatenia a navrhovateľke 2/ sumu 122. 817, 50 eur s 10% úrokom z omeškania ročne od 24. 02. 2009 do zaplatenia a určil, že odstúpenie odporkyne zo dňa 16. 12. 2008 od kúpnej zmluvy uzavretej s navrhovateľmi 1/ a 2/ dňa 16. 12. 2008, je neplatné a vo zvyšku návrh zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 80 písm. c) O. s. p., § 37 ods. 1, § 40 ods. 2, § 48, § 497, § 575 ods. 1, § 588, § 597 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že povinnosť uloženú odporkyni zaplatiť navrhovateľom kúpnu cenu posúdil v úzkom spojení a v nadväznosti na otázku posúdenia platnosti odstúpenia odporkyne od zmluvy zo dňa 16. 10. 2008 a dospel k záveru, že jej odstúpenie od danej zmluvy z dôvodu, že predmet kúpy zanikol, zhorel, dôvodné nie je. Poukázal na skutočnosť, že odporkyňa podľa tvrdenia jej právneho zástupcu odstúpila od zmluvy v súlade s jej čl. 3, body 1, 2, 4, 7, ktoré bližšie nekonkretizoval s tým, že iba v bode 4 zmluvy bolo dohodnuté odstúpenie od zmluvy a to iba s možnosťou odstúpenia pre odporkyňu za predpokladu, že sa ukážu ktorékoľvek z prehlásení predávajúcich uvedených v tejto zmluve ako nepravdivé, avšak ako vyplynulo z textu odstúpenia odporkyne od zmluvy, nie je tam navrhovateľom vytýkané, že by v zmluve o predmete kúpy uviedli nejaké nepravdivé údaje, keď odporkyňa sa v odstúpení od zmluvy odvolávala nie na dojednané odstúpenie zmluvy, ale na ust. § 48 Občianskeho zákonníka, tvrdiac, že požiarom vznikli na dome neodstrániteľné vady, ktoré ho činia neupotrebiteľným. Uviedol, že podľa daného zákonného ustanovenia môže účastník od zmluvy jednostranne odstúpiť iba výnimočne, a to za predpokladu, ak je to v zákone ustanovené a v prípade danej spornej kúpnej zmluvy, zákon umožňuje od zmluvy odstúpiť s poukazom na ust. § 597 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ak dodatočne vyjde najavo vada, ktorá robí vec neupotrebiteľnou a i vtedy, ak ho predávajúci ubezpečil, že vec má určité vlastnosti, najmä vlastnosti vymienené kupujúcim, alebo že nemá žiadne vady, a toto ubezpečenie sa ukáže nepravdivým a tiež, ak to povaha zmluvy pripúšťa (§ 497) a preto, ak odporkyňa argumentovala tým, že vec má vady, v odstúpení od zmluvy ich nekonkretizovala a neodstrániteľné vady, ktoré mali vzniknúť požiarom, v konaní nepreukázala. Poukázal na výpoveď svedka G.. T. L., statika odporkyne, ktorý uviedol, že začmudenie steny nepovažuje za neodstrániteľnú vadu, ale za vadu odstrániteľnú, ktorá sa dá sanovať, alebo asanovať. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že mal v konaní preukázaný priebeh a stav požiaru Odborným posudkom OR HaZZ v Bratislave zo dňa 07. 01. 2009, v ktorom sa konštatuje, že išlo o požiar odpadu na báze dreva na prízemí rodinného domu v demolácii, ktorým ani nevznikla žiadna vyčísliteľná škoda s tým, že podobne v konaní vypovedali i ostatní svedkovia, ktorí potvrdili, že požiar na stavbe nespôsobil žiadne väčšie poškodenie, išlo len o lokálne obhorenie jednej zo stien na prízemí rodinného domu, ktorého následkom bolo mierne poškodenie omietky steny dymovými splodinami. Uviedol, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že by medzi nimi nebolo došlo k platne uzatvorenej kúpnej zmluve, lebo odstúpiť sa dá iba od platne uzavretej zmluvy, keď navrhovatelia odporkyni svoje nehnuteľnosti, bez zaplatenia kúpnej ceny, či jej časti, bez akýchkoľvek sankcií do jej faktickej moci dobrovoľne odovzdali, zabezpečili podmienky pre vyplatenie kúpnej ceny, predložili právoplatný rozsudok Okresného súdu Senica o schválení kúpnej zmluvy uzavretej za nesvojprávneho navrhovateľa 1/, pristúpili k návrhu na vklad kúpnej zmluvy do katastra dňa 11. 02. 2009, čím medzi nimi nepochybne vznikol záväzkový vzťah, pričom v tomto štádiu predaja spornej nehnuteľnosti, keď navrhovatelia splnili sčasti a odporkyňa toto plnenie prijala, nemôže od zmluvy odstúpiť, pretože jej to ust. § 497 Občianskeho zákonníka už neumožňuje a preto tvrdenie odporkyne v konaní, že odstúpenie od zmluvy bolo v súlade s ust. § 575 Občianskeho zákonníka, keďže sa plnenie podľa zmluvy stalo nemožným, predmet zmluvy zanikol, zhorel, vzhľadom, okrem iného, na Odborný posudok OR HaZZ, sa ukázalo ako nepravdivé a zavádzajúce. Poukázal na skutočnosť, že odporkyňa spornou zmluvou kupovala ako pozemok pod domom, parc. č. XXXXX - zast. plochy a nádvoria, o výmere 250 m2, pozemok parc. č. XXXXX - záhrady o výmere 228 m2, nachádzajúcich sa v k. ú. Q., špecifikovaných v čl. I, tieto požiarom v ničom neutrpeli, nezanikli, tiež podobne nezanikol rodinný dom, súp. č. XXXX, postavený na pozemku parc. č. XXXXX, nakoľko v konaní nebolo ani sporné, že tento doposiaľ stojí na svojich základoch, ktoré sú pevne spojené so zemou, má obvodové múry a strop, pričom zvyšnú časť domu dal navrhovateľom zbúrať manžel odporkyne, U.. O., ako jej splnomocnený zástupca vo veci, ktorý to ani nepopieral a pred súdom sa netajil tým, že spornú nehnuteľnosť upraví tak, že ponechá základy a nosné múry, zrekonštruuje len strechu, čo po dohode s architektom D. a statikom L. aj vykonal a krov domu navrhovateľov rozobral s tým, že pred súdom vypovedal, že požiar domu videl len cez okno, videl, že dom je začmudený zvnútra, nevedel, v akom rozsahu požiar bol, nebol sa o ňom informovať ani na hasičskom zbore a napriek tomu, že vypracoval odstúpenie od zmluvy zo dňa 16. 10. 2008, v ktorom tvrdil, že dom zhorel, predmet kúpy zanikol, toto v konaní ničím nepreukázal. Uviedol, že jeho tvrdenie naopak vyvrátil jeho vlastný architekt G.. D., ktorý sa o požiari a jeho následkoch vyjadril tak, že išlo o „blbé poškodenie“ a na ďalší argument odporkyne, že dom po požiari už nevyhovoval plánovanej rekonštrukcii, najmä ohľadom závadných zadymených stien po požiare, odpovedal, že on by steny iba „prebúchal“, pretože pôvodne plánoval pred murivo osadiť predstavenú sadrokartónovú stierku a na zásadnú otázku, kto posúdil, že sa nebude ďalej dom rekonštruovať, odpovedal, že to posúdil p. O. a on aj rozhodol s tým, že U.. O. pred súdom vierohodne nevysvetlil, prečo v jeden deň od zmluvy odstúpil a v ten istý deň podal zároveň návrh na kataster na zavkladovanie spornej zmluvy. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že odporkyňa dom navrhovateľov znefunkčnila sčasti jeho zbúraním a hoci v čase kúpy obývateľný bol, v súčasnosti nie je a tiež nedostála svojmu záväzku, že dom navrhovateľov riadne zabezpečí proti vniknutiu ako tretích osôb, tak i samotného nesvojprávneho navrhovateľa 1/, čo potvrdil samotný architekt, G.. D., že bránku zamkli iba zámkom od bicykla a preto svojím nezodpovedným konaním tak zapríčinila, že požiar mohol vzniknúť a spôsobiť ho ktokoľvek s tým, že jeho rozsah a zodpovednosť riadne nevyšetrila, a napriek tomu, bez dôkazov, hoci na stavbe v deň požiaru boli i pracovníci stavebnej firmy odporkyne, z požiaru obviňovala i nesvojprávneho navrhovateľa 1/, ktorému vstup na pozemok mala zamedziť, čo preukázateľne neurobila. Uviedol, že nakoľko dospel k záveru, že odstúpenie odporkyne od spornej zmluvy je neplatné a nedôvodné a kúpna zmluva zo dňa 16. 10. 2008, uzavretá účastníkmi konania a schválená súdom, je platná a pre obe strany záväzná, uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ kúpnu cenu za spornú nehnuteľnosť. K názoru odvolacieho súdu, že notárska úschova finančných prostriedkov, za účelom ich neskoršieho uvoľnenia tretej osobe za súčasného splnenia v nej dohodnutých podmienok nie právnou podmienkou platnosti (pravdepodobne mal súd prvého stupňa na mysli, „nie je právnou podmienkou platnosti“), ktorej splnenie alebo nesplnenie spôsobuje vznik/zánik práva, keďže ide výlučne o spôsob úhrady kúpnej ceny, ktorý si nie je možné zamieňať s podmienkami v zmysle § 36 Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa uviedol, že navrhovatelia sa dohodnuté záväzky z kúpnej zmluvy snažili plniť riadne a včas, keď z predložených súdnych rozhodnutí bolo zistené, že obratom požiadali Okresný súd Senica, v konaní vedenom pod sp. zn. 3P 79/2008, o schválenie právneho úkonu, Y. P., za nesvojprávneho navrhovateľa 1/ a to na uzavretie a podpísanie kúpnej zmluvy zo dňa 16. 10. 2008, ktorý dňa 26. 11. 2008 vyhlásil rozsudok, ktorým tento právny úkon schválil, pričom účastníci konania sa vzdali práva podať voči nemu odvolanie a deň pred nadobudnutím jeho právoplatnosti, dňa 11. 12. 2008, odporkyňa zaslala poručenskému súdu oznámenie o jej vstupe do konania, odvolanie voči tomuto rozsudku a prekvapujúco i oznámenie o odstúpení od Kúpnej zmluvy zo dňa 04. 08. 2008, k veci sa vôbec nevzťahujúce a napriek tomu, že manžel odporkyne je právnik, ktorý ju vo veci kúpy tohto sporného rodinného domu zastupoval, v tomto konaní ním, ani žiadnym advokátom zastúpená nebola, pretože bez pochýb by týmto muselo byť známe, že jej návrh na vstup do konania bude z procesných dôvodov zamietnutý. Poukázal na skutočnosť, že na jednej strane pred poručenským súdom tvrdila, že schválenie tohto právneho úkonu nie je v záujme účastníkov zmluvného vzťahu a neskôr v tomto konaní tvrdila, že mala eminentný záujem na tom, aby nehnuteľnosti mala čo najskôr vo svojom vlastníctve, pretože tieto chcela čo najskôr prestavať na 3-izbový dom a preto nenašiel iné vhodné vysvetlenie na tento protichodný krok odporkyne, ktorá svojím konaním bojkotovala potrebné zákonné schválenie kúpnej zmluvy súdom, ako to, že odporkyňa buď zmenila názor, alebo od počiatku nemala úmysle (zrejme v úmysle) navrhovateľom kúpnu cenu zaplatiť, keďže podmienky a spôsob úhrady kúpnej ceny, stanovenie príliš krátkej doby, iba 90 dňovej lehoty splatnosti kúpnej ceny, od 18. 11. 2008 do 16. 02. 2009 a jej následného vrátenia notárom zložených finančných prostriedkov odporkyni, stanovila samotná odporkyňa, keď sa táto lehota javila súdu prvého stupňa príliš krátka, neistá a nepredvídateľná, s ohľadom na prebiehajúce súdne konanie o schválenie právneho úkonu, počas ktorého napr. mohol niekto zomrieť a pod. Uviedol, že táto skutočnosť vyplýva i z protichodných vyjadrení odporkyne a jej manžela, U.. O., ohľadom finančných prostriedkov na kúpu sporného rodinného domu, kedy odporkyňa pred súdom vypovedala, že na kúpu domu mali peniaze v hotovosti, boli to ich spoločné peniaze a U.. O. pred súdom zase vypovedal, že peniaze mali poskladané z viacerých zdrojov, v časti v hotovosti, časť prevodom z účtu, časť si spoločne požičali s tým, že odporkyňa potvrdila, že peniaze jej notár vrátil a min. už od 25. 11. 2009 ich na svojom účte nemá. Na základe uvedeného súd prvého stupňa konštatoval v zhode s právnym zástupcom navrhovateľov, že odporkyňa zmarila svojím nedôvodným odvolaním včasné splnenie podmienok pre výplatu kúpnej ceny z notárskej úschovy, keď za normálneho chodu veci by boli mali navrhovatelia v rukách právoplatný rozsudok už dňa 12. 12. 2008 a následne by im už nič nebránilo podať i na druhý deň návrh spornej zmluvy na jej zavkladovanie do katastra s tým, že aby im toto bolo znemožnené, odporkyňa naviac dňa 16. 12. 2008 odstúpila od zmluvy, ktoré bolo v konaní súdom vyhodnotené ako nedôvodné a neplatné, nakoľko, ak by odporkyňa dané prekážky nevytvorila, kataster by povolil vklad vlastníckeho práva v jej prospech, v zmysle svojej zákonnej povinnosti a to v 30 dňovej lehote a navrhovatelia by splnili ďalšiu podmienku zmluvy na to nadväzujúcu, a to doručiť originál spornej kúpnej zmluvy notárovi, s odtlačkom úradnej pečiatky príslušnej správy katastra, s vyznačenou doložkou o povolení jej vkladu. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že je nepochybné, že splnenie všetkých troch podmienok zmarila odporkyňa svojím úmyselným konaním a napriek tomu, že jej právne kroky neboli výslovne v rozpore so zákonom, konštatoval, že odporkyňa využila zákonné prostriedky tak, že nimi zasiahla do majetkovej sféry navrhovateľov tým, že títo už niekoľko rokov majú neobývaný, napoly zrúcaný dom, a doposiaľ im kúpnu cenu, či náhradu škody nielenže neposkytla, ale svojimi i súčasnými krokmi, napr. návrhom na vylúčenie určovacieho petitu na samostatné konanie, či námietkou premlčania sa snaží dosiahnuť súdnou cestou zbavenia záväzkov voči navrhovateľom, z titulu uzavretej kúpnej zmluvy, čo považoval za rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 3 Občianskeho zákonníka a preto jej vymieneným podmienkam vyplatenia kúpnej ceny, ktoré tvrdila, že doposiaľ splnené neboli a ktorými sa snaží dosiahnuť to, že ešte i súčasnosti ide o predčasne podanú žalobu ohľadom zaplatenia kúpnej ceny, ochranu neposkytol. Konštatoval, že sporná kúpna zmluva je platná, účastníci zmluvy sú svojimi podpismi na nej viazaní, návrh na vklad zmluvy je už niekoľko rokov nimi na katastri podaný, odstúpenie od zmluvy je neplatné a preto navrhovateľom vyplatenie kúpnej ceny patrí s tým, že by bolo nanajvýš nemorálne, aby si navrhovatelia, až po právoplatnom skočení (zrejme skončení) konania o určenie neplatnosti odstúpenia odporkyne od zmluvy zo dňa 16. 10. 2008, opätovne podali ďalší návrh o zaplatenie kúpnej ceny, ako je špecifikovaná v 1. bode petitu a kúpnu cenu mali súdom právoplatne priznanú až možno o niekoľko rokov. Zamietnutie návrhu odporkyne na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov, ktorí už v konaní vypočutí boli a ich opätovné vypočutie k tým istým otázkam odôvodnil súd prvého stupňa nadbytočnosťou a nehospodárnosťou, ako i výpoveď (zrejme výsluch, z ktorého vyplýva výpoveď) statika, G.. U. O., keďže tento už v konaní vypracoval znalecký posudok č. 5/2009 a svoje stanovisko k veci zaujal. Za nehospodárny a nemajúci vplyv na výsledok tohto sporu posúdil súd prvého stupňa aj návrh na vykonanie znaleckého dokazovania z oblasti grafológie, v súvislosti so správnym konaním vedeným pred P. W. - A. P. č. ÚKaSP-2008/1679-OMA, v ktorom došlo v súvislosti s vydaním búraciemu (zrejme búracieho) povolenia k podozreniu z falšovania, či pozmeňovania podpisu navrhovateľky 2/ a Y. P., nakoľko správne konanie je prerušené, a po jeho pokračovaní vo veci, účastníkom konania nič nebráni, aby správny, či iný orgán, takéto dokazovanie vykonal s tým, že aj v tomto súd prvého stupňa videl iba snahu odporkyne o predĺženie tohto konania a nakoľko odporkyňou navrhnuté ďalšie znaleckého (zrejme znalecké) dokazovanie za účelom zistenia, či predmet zmluvy zanikol, resp. v akom rozsahu došlo k jeho poškodeniu, mal za preukázané z doposiaľ vykonaného dokazovania, a preto toto vo veci tiež považoval za nehospodárne a nadbytočné. K výroku, ktorým rozhodol napadnutým rozsudkom, že odstúpenie odporkyne zo dňa 16. 10. 2008 je neplatné uviedol, že navrhovatelia majú naliehavý právny záujem na tomto určení, keďže katastrálne konanie je odo dňa 23. 10. 2009 z dôvodu odstúpenia odporkyne od kúpnej zmluvy prerušené, ohľadom tejto otázky vznikol súdny spor, ktorý je možné riešiť len v občiansko-právnom konaní, pretože príslušná správa katastra nie je oprávnená posudzovať platnosť odstúpenia od zmluvy. Zamietnutie návrhu v časti výroku, ktorým navrhovatelia žiadali určiť, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 medzi účastníkmi konania trvá odôvodnil vecne tým, že pri takto postavenom žalobnom petite nie je daný naliehavý právny záujem na veci, nakoľko na základe takéhoto určenia nie je príslušná správa katastra oprávnená vykonať vklad vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti po tom, ako odporkyňa od zmluvy odstúpila a keďže tento výrok nie je spôsobilý zmeniť v katastri právny stav, navrhovatelia na ňom naliehavý právny záujem nemajú. Rozhodnutie v časti príslušenstva k priznanej istine odôvodnil tým, že odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom aj úrok z omeškania na základe výzvy na zaplatenie žalovanej sumy, ktorú prevzala dňa 24. 09. 2009 (z obsahu spisu vyplýva, že odporkyňa sumu zloženú v notárskej úschove prevzala dňa 24. 02. 2009) a týmto dňom jej bola vrátená notárom z úschovy kúpna cena vo výške 245. 635 eur a podľa ktorej mala žalovanú sumu navrhovateľom vyplatiť bezodkladne, čo neučinila s tým, že prvý deň omeškania predstavovala základná úroková sadzba ECB (ktorou je podľa zákona č. 659/2007 Z.z. sadzba hlavné refinančné operácie) platná od 21. 01. 2009 2%, t.j. sadzba úrokov z omeškania činí 10 % z dlžnej čiastky ročne. K vznesenej námietke premlčania uviedol, že nárok domáhať sa určenia neplatnosti odstúpenia od zmluvy premlčaný nie je, nakoľko otázka odstúpenia odporkyne od zmluvy zo dňa 16. 12. 2008 bolo posudzovaná vo veci od samého počiatku konania, či už v súvislosti s 1. petitom o zaplatení kúpnej ceny, tak i v súvislosti s určovacím petitom, že právny vzťah medzi účastníkmi konania trvá, tak ako to napokon v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval i odvolací súd a nakoľko žaloba bola na súde podaná 27. 01. 2009, 3-ročná premlčacia lehota v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka márne neuplynula a dodržaná bola. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že otázka nepreukázania doručenia odstúpenia od zmluvy opatrovníkovi navrhovateľa 1/ pred podaním žaloby bola konvalidovaná počas tohto súdneho konania jeho doručením a oboznámením sa s ním s tým, že nevzhliadol dôvod, pre ktorý by mal 2. petit žaloby vylúčiť na samostatné konanie a návrh odporkyne na vylúčenie na samostatné konanie časť 2. petitu o určenie, že odstúpenie odporkyne zo dňa 16. 12. 2008 od kúpnej zmluvy uzavretej s navrhovateľmi 1/ a 2/ dňa 16. 10. 2008 je neplatné zamietol s tým, že obe tieto konania spolu v zmysle § 112 ods. 2 O. s. p. súvisia a preto je vhodné, aby boli spolu prejednané, keď v tom naopak videl nekalé konanie odporkyne, ktorá sa ním snažila vyhnúť zaplateniu kúpnej ceny, z dôvodu premlčania tohto nároku. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom navrhovateľov v spore, ktorým priznal titulom zaplatených súdnych poplatkov za návrh sumu 150 eur, za návrh na nariadenie predbežného opatrenia sumu 33 eur (27. 01. 2009) a návrh na nariadenie predbežného opatrenia dňa 15. 04. 2010 sumu 33 eur, podľa § 73 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z. z. im priznal náhradu za cestovné dňa 24. 06.2009 navrhovateľka 2/ - cestovné verejnou dopravou 3, 70 eur, autobus Štefanov - Bratislava; 0, 70 eur prestupný lístok MHD Bratislava; 0, 70 eur, prestupný lístok MHD Bratislava; 4, 15 eur autobus Bratislava - Štefanov), dňa 16. 10. 2009 sumu 9, 25 eur navrhovateľke 2/ za cestovné verejnou dopravou: 3, 70 eur autobus Štefanov - Bratislava; 0, 70 eur, prestupný lístok MHD Bratislava; 0, 70 eur prestupný lístok MHD Bratislava; 4, 15 eur autobus Bratislava - Štefanov), dňa 25. 11. 2009 cestovné v sume 9, 25 eur verejnou dopravou: 3, 70 eur autobus Štefanov - Bratislava; 0, 70 eur prestupný lístok MHD Bratislava; 0, 70 eur prestupný lístok MHD Bratislava; 4, 15 eur autobus Bratislava Štefanov), dňa 16. 04. 2010 za cestovné verejnou dopravou v sume 9, 25 eur, 4, 45 eur autobus Štefanov - Bratislava; 0, 70 eur prestupný lístok MHD Bratislava; 0, 70 eur prestupný lístok MHD Bratislava; 5, 00 eur autobus Bratislava - Štefanov), dňa 16. 06. 2010 cestovné v sume 10, 85 eur verejnou dopravou: 4, 45 eur autobus Štefanov - Bratislava; 0, 70 eur prestupný lístok MHD Bratislava; 0, 70 eur prestupný lístok MHD Bratislava; 5, 00 eur autobus Bratislava - Štefanov), dňa 15. 10. 2010 za cestovné verejnou dopravou v sume 10, 85 eur: 4, 45 eur autobus Štefanov - Bratislava; 0, 70 eur prestupný lístok MHD Bratislava; 0, 70 eur prestupný lístok MHD Bratislava; 5, 00 eur autobus Bratislava - Štefanov), dňa 16. 10. 2013 obom navrhovateľom cestovné verejnou dopravou v sume 23, 50 eur: 4, 95 eur autobus Štefanov - Bratislava; 0, 70 eur prestupný lístok MHD Bratislava; 0, 70 eur prestupný lístok MHD Bratislava; 5, 40 eur autobus Bratislava - Štefanov), dňa 20. 11. 2011 sumu 11, 75 eur za cestovné verejnou dopravou navrhovateľke 2/, 4, 95 eur autobus Štefanov - Bratislava; 0, 70 eur prestupný lístok MHD Bratislava; 0, 70 eur prestupný lístok MHD Bratislava; 5, 40 eur autobus Bratislava - Štefanov). Súd prvého stupňa navrhovateľom priznal stravné pri cestách podľa § 5 ods. 1 až 3 zákona 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v spojení s § 72 ods. 1 a § 74 vyhl. č. 543/2005 Z. z., v spojení s opatrením MPSVaR č. 110/2009 Z. z. (sumy účinné od 25. 03. 2009) za cestu mimo miesta trvalého pobytu v trvaní 5 až 12 hodín, t.j. 9 ciest po sume 3, 60 eur, stravné spolu v sume 32, 40 eur a trovy dôkazov, za znalecký posudok zo dňa 22. 06. 2009 sumu 396, 25 eur, náklady farebnej tlače listinných dôkazov predložených súdu 29. 06. 2009 v sume 5, 05 eur, náklady vyhotovenia farebných fotografií predložených súdu a protistrane na pojednávaní dňa 16. 06. 2010 v sume 16, 34 eur a zároveň trovy, ktoré vznikli na ich právnom zastúpení pri tarifnej odmene za zastúpenie navrhovateľov 1/ a 2/ v konaní advokátom za 4 úkony právnej služby vykonané v roku 2010, prevzatie a príprava zastúpenia január 2009; 2 klienti á 1. 511, 42 eur, návrh na predbežné opatrenie zo dňa 27. 01. 2009 podľa § 14 ods. 1 písm. g) v znení do 01. 06. 2010, PO (pravdepodobne predbežné opatrenie) nariadené na ČL 59 (pravdepodobne číslo listu spisu) trvalo do 15. 05. 2009; 2 klienti á 1. 511, 42 eur, vyjadrenie zo dňa 12. 03. 2009 k odvolaniu žalovanej voči PO nariadenému na ČL 59, úkon podľa § 14 ods. 1 písm. g) v znení do 01. 06. 2010; 2 klienti á 1. 511, 42 eur, žaloba zo dňa 12. 03. 2009; 2 klienti á 1. 511, 42 eur, návrh na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov zo dňa 12. 03. 2009, sadzba znížená o polovicu podľa § 14 ods. 2 vyhl. 655/2004 Z. z. v znení do 01. 06. 2010, pretože sa nejedná o podanie vo veci samej; 2 klienti á 755, 71 eur, pojednávanie dňa 24. 06. 2009, sadzba znížená na štvrtinu podľa § 14 ods. 5 vyhl. 655/2004 Z. z. v znení do 01. 06. 2010, pretože pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci; 2 klienti á 377, 86 eur, pojednávanie dňa 16. 10. 2009; 2 klienti á 1. 511, 42 eur, pojednávanie dňa 25. 11. 2009; 2 klienti á 1. 511, 42 eur, pojednávanie dňa 22. 01. 2010; 2 klienti, dvojtarif - trvanie poj. nad 2 hodiny á 3. 026, 04 eur, pojednávanie dňa 17. 02. 2010; 2 klienti á 1. 513, 02 eur, pojednávanie dňa 16. 04. 2010; 2 klienti, dvojtarif - trvanie poj. nad 2 hodiny á 3. 026, 04 eur, návrh na predbežné opatrenie po začatí konania, t.j. % sadzby tarifu podľa § 14 ods. 2 písm. a) vyhl. 655/2004 Z. z. v znení do 01. 06. 2010; 2 klienti á 756, 51 eur, pojednávanie dňa 16. 06. 2010; 2 klienti, dvojtarif - trvanie poj. nad 2 hodiny á 1. 872, 80 eur, pojednávanie dňa 15. 10. 2010; 2 klienti á 936, 40 eur, návrh na opravu zrejmej nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozsudku zo dňa 17. 01. 2011; 2 klienti á 936, 90 eur, vyjadrenie zo dňa 24. 01. 2011 k odvolaniu odporkyne proti rozsudku; 2 klienti á 936, 90 eur, vyjadrenie zo dňa 13. 06. 2011 k odvolaniu odporkyne proti opravnému uzneseniu; 2 klienti á 468, 45 eur, návrh zo dňa 10. 10. 2013 na pripustenie zmeny žalobného petitu; 2 klienti á 937, 92 eur, pojednávanie dňa 16. 10. 2013 (1 odročené); 2 klienti á 234, 48 eur, vyjadrenie k uzneseniu Krajského súdu a k vyjadreniam odporkyne; 2 klienti á 937, 92 eur, pojednávanie dňa 20. 11. 2013, 2 klienti á 937, 92 eur, vyjadrenie k vyjadreniam odporkyne učinených na pojednávaní; 2 klienti á 937,92 eur, pojednávanie dňa 04. 12. 2013; 2 klienti á 937, 92 t.j. tarifná odmena spolu = 28. 599, 23 eur, ktorú zvýšil o 20 % DPH, podľa § 18 ods. 3 vyhl. t.j., 5. 719, 85 eur, t.j. tarifná odmena spolu s DPH v sume 34. 319, 08 eur, režijný paušál za päť úkonov á 6, 95 eur, vykonaných v roku 2009 do 01. 06. 2009 (do novely vyhl. č. 209/2009 Z. z., ktorou sa novelizuje vyhl. 655/2004 Z. z.) á 34, 75 eur, 3 úkony á 6, 95 eur ako režijný paušál v roku 2009, vykonaných po 01. 06. 2009 (do novely vyhl. č. 209/2009 Z. z., ktorou sa novelizuje vyhl. 655/2004 Z. z.) á 20, 85 eur, 6 úkonov á 7, 21 eur, režijný paušál v roku 2010, vykonaných po 01. 06. 2009 (do novely vyhl. č. 209/2009 Z. z., ktorou sa novelizuje vyhl. 655/2004 Z. z.) á 43, 26 eur, 3 úkony á 7, 41 eur, režijný paušál v roku 2011 á 22, 23 eur, 6 úkonov á 7, 81 eur, režijný paušál v roku 2013 á 46, 86 eur, DPH z režijných paušálov za úkony vykonané po 01. 06. 2009 podľa znenia § 18 ods. 3 vyhl. 655/2004 Z. z. v znení po 01. 06. 2009, t.j. 20 % zo súm 20, 85 eur; 43, 26 eur; 22, 23 eur a 46, 86 eur, t.j. 53, 28 eur, režijný paušál s DPH v sume 221, 23 eur, t.j. trovy konania spolu 35. 301, 90 eur, z toho trovy právneho zastúpenia v sume 34. 540, 31 eur, ostatné trovy konania v sume 761, 59 eur. Súd prvého stupňa právnemu zástupcovi nepriznal 2x náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (režijný paušál), nakoľko tieto možno požadovať vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby a nakoľko právny zástupca poskytol spolu 23 úkonov o právnej pomoci, priznal mu k nim 23 režijných paušálov. Povinnosť odporkyne zaplatiť súdny poplatok odôvodnil právne ust. § § 2 ods. 2 veta prvá zák. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a vecne tým, že navrhovatelia boli od platenia súdnych poplatkov prevyšujúcich sumu 150 eur oslobodení, a nakoľko súd ich návrhu v časti 2 petitov vyhovel, pričom odporkyňa od platenia poplatku oslobodená nebola, bola zaviazaná na zaplatenie zvyšku súdneho poplatku v časti, ktorej boli navrhovatelia úspešní tak, že pri základnej sadzbe poplatku za návrh vo výške 6 %, ktorý činil 14. 738, 10 eur a 99, 50 eur za určovací návrh, čo predstavuje spolu sumu 14. 837, 60 eur, od ktorej odpočítal už zaplatenú sumu 150 eur. Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh zamietol, podali navrhovatelia 1/ a 2 v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhli rozsudok zmeniť a odporkyni uložiť povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1/ sumu 122. 817, 50 eur s 10 % úrokom z omeškania ročne od 24. 02. 2009 do zaplatenia a navrhovateľke 2/ sumu 122. 817, 50 eur s 10 % úrokom z omeškania ročne od 24. 02. 2009 do zaplatenia, určiť, že odstúpenie odporkyne zo dňa 16. 12. 2008 od kúpnej zmluvy uzavretej s navrhovateľmi 1/ a 2/ dňa 16. 10. 2008 je neplatné, určiť, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 medzi navrhovateľmi ako predávajúcimi a odporkyňou ako kupujúcou stále trvá a zároveň uložiť odporkyni povinnosť zaplatiť ich vyčíslené trovy konania na účet ich právneho zástupcu. Uviedli, že odvolací súd v poradí prvý rozsudok súdu prvého stupňa, č. k. 12C/9/2009 - 379 zrušil uznesením, č. k. 2Co/258/2011 - 493, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že výrok prvostupňového rozsudku, ktorým určil, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 medzi účastníkmi stále trvá, nie je spôsobilý zmeniť právny stav, týkajúci sa vlastníctva nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu podľa kúpnej zmluvy a preto žaloba vrátane petitu musí nevyhnutne smerovať k odpovedi na predbežnú otázku súvisiacu s platnosťou odstúpenia od zmluvy, ktorú príslušná správa katastra nie je oprávnená posudzovať a preto žalobný petit v časti o určenie právneho vzťahu zmenili tak, že žiadali určiť neplatnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy zo dňa 16. 10. 2008 a súd prvého stupňa navrhovanú zmenu na pojednávaní dňa 20. 11. 2013 pripustil a odporkyňa vzniesla námietku premlčania práva domáhať sa neplatnosti odstúpenia od zmluvy. Uviedli, že z dôvodu procesnej opatrnosti preto na tomto pojednávaní rozšírili žalobný petit tak, že k uvedenému petitu pridali naspäť aj petit, ktorým sa domáhajú určenia neplatnosti odstúpenia odporkyne od kúpnej zmluvy zo dňa 16. 10. 2008 a zároveň, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 medzi navrhovateľmi ako predávajúcimi a odporkyňou ako kupujúcou, stále trvá. Poukázali na skutočnosť, že navrhovanú zmenu pripustil prvostupňový súd na pojednávaní dňa 04. 12. 2013 a zároveň vo veci meritórne rozhodol s tým, že návrh v tejto časti zamietol. Uviedli, že pri logickom výklade petitu, ktorým sa domáhajú určenia trvania právneho vzťahu je zrejmé, že tento petit v sebe zahŕňa aj právny záver o tom, že úkon označený ako odstúpenie, pretože v prípade platného odstúpenia od zmluvy by nastali účinky stanovené v § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého odstúpením od zmluvy sa zmluva od počiatku zrušuje, čo znamená, že právny vzťah medzi účastníkmi netrvá a strany sú povinné vrátiť si navzájom poskytnuté plnenia, z dôvodu ktorého svoj žalobný petit úmyselne formulovali tak, aby rozhodnutie v jeho zmysle viedlo k tomu, aby mohli byť splnené záväzky vyplývajúce z kúpnej zmluvy na obidvoch stranách, teda zaplatená kúpna cena v prospech navrhovateľov a dovŕšené vkladové konanie v prospech odporkyne. Navrhovatelia vo svojom odvolaní ďalej uviedli, že z uvedených dôvodov, ako i z dôvodu nie celkom konzistentnej judikatúry s právnym názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého na určení trvania predmetného právneho vzťahu nemajú naliehavý právny záujem nesúhlasia, keď naopak ich naliehavý právny záujem na tomto určení je daný, pretože na základe výroku o určení trvania právneho vzťahu môže byť spolu s výrokom o určení neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy odstránená pretrvávajúca spornosť ohľadom práv a povinností medzi nimi a odporkyňou a zároveň takýmto výrokom dosiahnu ochranu svojich práv a oprávnených záujmov s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 136/2009. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie aj odporkyňa v celom rozsahu z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. a to, že účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), z dôvodu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c) O. s. p., napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. a napokon z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a návrh navrhovateľov zamietnuť. Poukázala na skutočnosť, že súd prvého stupňa odôvodnil výrok v časti, ktorým jej uložil povinnosť zaplatiť tak, že tento posudzoval v úzkom spojení a v nadväznosti na otázku posúdenia platnosti jej odstúpenia od kúpnej zmluvy zo dňa 16. 10. 2008 a tým, že zmarila nedôvodným odvolaním včasné splnenie podmienok pre výplatu kúpnej ceny z notárskej úschovy, keď podľa názoru súdu prvého stupňa, by za normálneho chodu veci mali navrhovatelia v rukách právoplatný rozsudok už dňa 12. 12. 2008 a nič by im nebránilo podať i na druhý deň návrh spornej zmluvy na jej zavkladovanie do katastra a dospel k záveru, že toto im bolo znemožnené, keď naviac dňa 16. 12. 2008 odstúpila od zmluvy, ktoré súd prvého stupňa posúdil ako nedôvodné a neplatné a v prípade neexistencie týchto prekážok z jej strany, bol by kataster povolil vklad vlastníckeho práva v jej prospech v zmysle svojej zákonnej povinnosti, a to v 30 dňovej lehote a potom by navrhovatelia tiež splnili ďalšiu podmienku zmluvy na to nadväzujúcu a to doručiť originál spornej kúpnej zmluvy notárovi s odtlačkom úradnej pečiatky príslušnej správy katastra s vyznačenou doložkou o povolení jej vkladu. Namietla, že prvostupňový súd následne vo svojom odôvodnení viedol subjektívne úvahy, že je nepochybné, že splnenie všetkých troch podmienok zmarila svojim úmyselným konaním a napriek tomu, že tieto jej právne kroky neboli výslovne v rozpore so zákonom, využila zákonné prostriedky tak, že nimi zasiahla do majetkovej sféry navrhovateľov tým, že títo už niekoľko rokov majú neobývaný, napoly zrúcaný dom a doposiaľ im kúpnu cenu, či náhradu škody nielenže neposkytla, ale svojimi i súčasnými krokmi, napríklad návrhom na vylúčenie určovacieho petitu na samostatné konanie, či námietkou premlčania sa snaží dosiahnuť súdnou cestou zbavenia záväzkov voči navrhovateľom z titulu uzavretej kúpnej zmluvy, čo považoval za rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 3 Občianskeho zákonníka a preto jej ochranu neposkytol. K uvedeným záverom súdu prvého stupňa, ako i k jeho konštatácii, že sporná kúpna zmluva je platná, účastníci zmluvy sú svojimi podpismi na nej viazaní, návrh na vklad zmluvy je už niekoľko rokov nimi na katastri podaný, odstúpenie od zmluvy je neplatné a preto navrhovateľom vyplatenie kúpnej ceny patrí, keďže by bolo nanajvýš nemorálne, aby si navrhovatelia až po právoplatnom skončení konania o určenie neplatnosti jej odstúpenia od zmluvy zo dňa 16. 10. 2008 opätovne podali ďalší návrh o zaplatenie kúpnej ceny uviedla, že účastníci konania uzavreli dňa 16. októbra 2008 kúpnu zmluvu, pričom v ustanovení článku II. ods. 2 sa zmluvné strany nesporne dohodli, že bude povinná zaplatiť kúpnu cenu až potom, ako sa stane vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom prevodu a preto v nej boli zároveň dohodnuté kumulatívne podmienky zaplatenia kúpnej ceny a to predloženie nasledovných listín: originálu Kúpnej zmluvy s vyznačením právoplatnosti rozhodnutia katastrálneho úradu, originálu príslušného listu vlastníctva s náležitosťami stanovenými v kúpnej zmluve a originálu právoplatného rozsudku Okresného súdu Senica z čoho vyplýva, že ich vzájomný, prísne synalagmatický vzťah, mal presne upravený a dohodnutý mechanizmus zaplatenia kúpnej ceny a preto skôr, ako by došlo k zmene vlastníctva k nehnuteľnostiam, nevznikla a ani vzniknúť nemohla jej povinnosť zaplatiť kúpnu cenu a preto o takejto povinnosti teda pozitívne ani nemohol súd prvého stupňa rozhodnúť. Uviedla, že výrok napadnutého rozsudku, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľom kúpnu cenu fakticky mení vôľu účastníkov kúpnej zmluvy a to napriek tomu, že nahradiť vôľu (resp. jej vyhlásenie) rozhodnutím súdu vo všeobecnosti však podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 50a ods. 2) možno, len na základe inej žaloby, ktorá v konkrétnej situácii vôbec nie je aplikovateľná. Vytkla súdu prvého stupňa, že pri svojom rozhodovaní o uložení jej povinnosti zaplatiť navrhovateľom kúpnu cenu nerešpektoval a neriadil sa právny názorom odvolacieho súdu, vysloveným v zrušujúcom uznesení zo dňa 14. 06. 2013, č. k. 2Co 258/2011-493, ktorým bol viazaný, nakoľko odvolací súd v citovanom uznesení vyslovil právny názor, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil aj nárok navrhovateľov uplatnený v tomto konaní titulom povinnosti odporkyne zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ kúpnu cenu s príslušenstvom za predmetné nehnuteľnosti a upriamil pozornosť súdu prvého stupňa na to, že esenciálnou (podstatnou) zložkou kúpnej zmluvy, je okrem predmetu kúpy, aj kúpna cena, na ktorej sa vždy musia zmluvné strany dohodnúť s tým, že v súvislosti s kúpnou cenou ako odplatou za predmet kúpy je dôležité stanoviť splatnosť kúpnej ceny, ktorá je ponechaná na dohode zmluvných strán, pričom v prípade navrhovateľov a odporkyne je splatnosť kúpnej ceny viazaná na súčasné splnenie všetkých troch kumulatívnych podmienok splatnosti dohodnutých v článku II. kúpnej zmluvy. Namietla, že napriek tomu, že skutkový stav ani rozsah dokazovania v otázke splatnosti kúpnej ceny sa oproti stavu pred zrušením prvého rozsudku súdu prvého stupňa nezmenil, prvostupňový súd nevykonal žiadne nové dôkazy, ktoré by svedčili o splnení podmienok splatnosti kúpnej ceny a nakoľko zmluvne dojednané podmienky splatnosti kúpnej ceny (vyžadujúce, ako uviedol aj odvolací súd i nadobudnutie vlastníctva odporkyňou k predmetu kúpy) doposiaľ splnené neboli a preto splatnosť kúpnej ceny v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku nenastala. Uviedla, že súd prvého stupňa dospel k záveru, že zmarila splnenie všetkých troch podmienok svojim úmyselným konaním s tým, že ide výlučne o subjektívnu úvahu prvostupňového súdu, ktorá si vzájomne odporuje, keď ničím presvedčivo nezdôvodnil, na akom základe dospel k záveru o jej úmyselnom konaní, ktorým mala zmariť splnenie zmluvných podmienok splatnosti kúpnej ceny, keď súčasne jej právne kroky označil za kroky, ktoré neboli výslovne v rozpore so zákonom a považoval ich za využitie zákonných prostriedkov s tým, že realizácia zákonom dovolených právnych úkonov (napr. súdom prvého stupňa uvádzané odstúpenie od zmluvy), alebo procesných práv účastníka konania (prvostupňovým súdom uvádzaná námietka premlčania, či návrh na vylúčenie veci), ktorých zákonnosť a legitimitu nespochybnil, nie sú spôsobilé vyvolávať zmarenie odkladacích podmienok iného právneho úkonu (v danom prípade dojednaných podmienok splatnosti kúpnej ceny) a ani ho nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko takýto výklad práva je neprípustný. Odporkyňa sa nestotožnila ani so skutkovým a právnym posúdením prvostupňovým súdom, ktorým ju viní zo znefunkčnenia nehnuteľnosti navrhovateľov činnosťami na nehnuteľnosti vykonanými pred nadobudnutím vlastníctva k nej s tým, že v priebehu celého konania uvádzala, že akékoľvek činnosti na nehnuteľnosti vykonala výlučne len s ich vedomím a súhlasom ako vlastníkov a vzhľadom na túto skutočnosť, ktorú, ako je z napadnutého rozsudku zrejmé, považoval súd prvého stupňa za podstatnú pre posúdenie dôvodnosti nároku navrhovateľov, žiadala vykonať dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi (súhlas s búracími prácami), ktoré navrhovatelia podpísali, pričom svoj podpis celé konanie spochybňovali a jeho pravosť popierali, a až pod tlakom možného a navrhovaného grafologického skúmania navrhovateľka 1/ pripustila, že túto listinu podpísala a podpis na tejto listine je pravý. Za zarážajúcu označila skutočnosť, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu a svoje rozhodnutie opakovane oprel a odôvodnil výpoveďami navrhovateľov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé a doslova klamlivé a to počas celého súdneho konania s tým, že prvostupňový v odôvodnení rozhodnutia priamo tvrdí, že všetky jej úkony boli a sú v súlade so zákonom a dohodnutými zmluvnými dojednaniami, ale právnu ochranu im nepriznal, lebo by to bolo v rozpore s dobrými mravmi, ale túto ochranu priznal nepravdivým tvrdeniam navrhovateľov (navrhovateľky 2/), ktoré sa ukázali jej samotnou výpoveďou ako klamlivé s tým, že nepravdivým výpovediam ochranu priznal (to už asi za v súlade s dobrými mravmi považoval) a to napriek tomu, že už odvolacím súdom bol upozornený na rozpornosť výpovede práve navrhovateľky 2/, ktorá pre úspech v súdnom spore bola ochotná na súde aj klamať a to napriek tomu, že bola poučená o povinnosti hovoriť na súde pravdu a o význame svojej výpovede ako účastníčky konania. Odporkyňa uviedla, že zotrváva na tvrdení o predčasnosti a nedôvodnosti žaloby v nároku na zaplatenie kúpnej ceny, nakoľko doposiaľ nedošlo k splneniu zmluvne dohodnutých podmienok splatnosti kúpnej ceny a tým ani k jej akémukoľvek omeškaniu a poukázala na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, v ktorom odvolací súd uviedol, že ešte i v súčasnosti ide o predčasne podanú žalobu ohľadne zaplatenia kúpnej ceny, ale napriek tomu jej súd prvého stupňa ochranu neposkytol, keď sa týmto právnym názorom odvolacieho súdu neriadil a vyvodil nesprávne skutkové závery a nesprávne právne posúdil dôvodnosť nároku navrhovateľov na uplatňované peňažné plnenie. V kontexte s uvedeným uviedla, že je možné za absurdné považovať napadnuté rozhodnutie, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľom úrok z omeškania, keď súd prvého stupňa dospel k záveru, že do omeškania sa dostala dňom 24. 02. 2009, kedy prevzala výzvu na zaplatenie žalovanej sumy 245. 635 eur a týmto dňom jej bola vrátená notárom z úschovy kúpna cena. Uviedla, že tento záver nemá oporu ani v Kúpnej zmluve, ani v aplikovateľnej legislatíve, a i v tejto časti je v rozpore s právne záväzným názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení 2Co/258/2011-493 zo dňa 14. 06. 2013, v ktorom odvolací súd výslovne konštatoval, že „notárska úschova finančných prostriedkov za účelom ich neskoršieho uvoľnenia nie je právnou podmienkou platnosti, ktorej splnenie alebo nesplnenie spôsobuje vznik/zánik práva, keďže ide výlučne o spôsob úhrady kúpnej ceny, ktorý si nie je možné zamieňať s podmienkami v zmysle ustanovenia § 36 Občianskeho zákonníka." Poukázala na skutočnosť, že do omeškania sa môže dostať až po tom, ako jej vznikne povinnosť zaplatiť kúpnu cenu s tým, že pre vznik takejto povinnosti je však úplne bezvýznamné či už to, že jej bola z účtu notára vrátená suma 245. 635 eur alebo, že bola navrhovateľmi na jej zaplatenie vyzvaná, pričom daná výzva navrhovateľov nemala a nemá žiadnu oporu v dohodnutých platobných podmienkach a preto nie je spôsobilá vyvolať žiadne právne následky a nemôže byť teda právnym úkonom určujúcim okamih jej omeškania, keďže jej doteraz nevznikla povinnosť platiť a teda nemôže byť ani v omeškaní, keďže povinnosť zaplatiť kúpnu cenu podľa kúpnej zmluvy jej nemohla vzniknúť skôr, ako by sa stala vlastníkom nehnuteľností, k čomu však nedošlo. Odporkyňa uviedla, že napadnutý rozsudok je po právnej stránke nepreskúmateľný z dôvodu, že v ňom takmer neexistuje odôvodnenie najpodstatnejšej časti výroku, je rozhodnutím protiústavným (porušujúcim základné právo odporkyne podľa článku 46 ods. 1 Ústavy - právo na súdnu ochranu), nakoľko je rozhodnutím celkom zjavne nesprávnym a arbitrárnym (ukladajúcim povinnosť platiť v rozpore s explicitným prejavom vôle zmluvných strán) a zároveň rozhodnutím neodôvodneným a teda nepreskúmateľným. Vytkla súdu prvého stupňa, že sa neriadil právne záväzným názorom Krajského súd v Bratislave vyslovenom v uznesení č. k. 2Co 258/2011-493 zo dňa 14. 06. 2013, ktorým bol zrušený v poradí prvý prvostupňový rozsudok v predmetnej veci a z ktorého vyplýva, že súd prvého stupňa v konaní nesprávne právne posúdil aj nárok navrhovateľov ohľadne jej povinnosti zaplatiť kúpnu cenu s príslušenstvom a napriek uvedenému, prvostupňový súd opakovane aj v druhom odvolaním napadnutom rozsudku odôvodnil svoje rozhodnutie právnou argumentáciou navrhovateľov, ktorú si osvojil, hoci ju odvolací súd odmietol ako neudržateľný právny názor, ktorý nie je možné v tomto spore aplikovať a navrhla o odvolaní v tejto časti rozhodnúť tak, že návrh v tejto časti odvolací súd zamietne. Uviedla, že zotrváva na svojom tvrdení, že na samostatnom určovacom petite, ktorým sa navrhovatelia domáhajú určenia neplatnosti jej odstúpenia od zmluvy nie je daný naliehavý právny záujem, nakoľko k prerušeniu katastrálneho konania došlo v dôsledku nedostatkov samotného podania, prípadne jeho príloh (pričom išlo celkovo o štyri samostatne uvedené nedostatky) a nie z dôvodov uvádzaných prvostupňovým súdom, s ktorými spája danosť naliehavého právneho záujmu na určovacom petite s tým, že nemá vedomosť o tom, že by Správa katastra vyzvala účastníkov katastrálneho konania na podanie určovacej žaloby a z doterajšieho postupu správneho orgánu na úseku katastra nemožno vyvodiť, že pre rozhodnutie o vkladovom konaní považuje za potrebné rozhodnutie súdu, týkajúce sa takej otázky platnosti zmluvy, ktorú si nie je oprávnený vyriešiť sám s tým, že katastrálne konanie bolo síce dňa 23. 01. 2009 prerušené, ale z dôvodu nedostatkov návrhu, prípadne jeho príloh, pričom na odstránenie uvedených nedostatkov bola určená 30-dňová lehota. Poukázala zároveň na skutočnosť, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí sám konštatuje, že otázku platnosti odstúpenia od zmluvy riešil od počiatku ako otázku prejudiciálnu v súvislosti s rozhodovaním o pôvodnom petite žaloby znejúcom na peňažné plnenie - úhradu kúpnej ceny a preto za takýchto okolností je pripustenie zmeny žaloby - rozšírením o samostatný určovací petit, týkajúci sa platnosti odstúpenia od zmluvy nelogické a nakoľko súd takúto zmenu petitu pripustil, nebolo možné vzhľadom na nedostatok naliehavého právneho záujmu tomuto určovaciemu návrhu vyhovieť. Vytkla súdu prvého stupňa, že sa nedostatočne vysporiadal aj s námietkou premlčania práva navrhovateľov domáhať sa určenia neplatnosti právneho úkonu odstúpenia od zmluvy, keď nedôvodnosť námietky premlčania odvodil len od tej skutočnosti, že otázku platnosti jej odstúpenia od zmluvy, posudzoval od začiatku konania ako otázku prejudiciálnu, v súvislosti s petitom na plnenie ako aj určovacím petitom, že právny vzťah účastníkov trvá, avšak nakoľko žaloba bola pôvodne podaná dňa 16.03.2009, trojročná premlčacia lehota v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka márne neuplynula a bola dodržaná s tým, že z hľadiska včasného uplatnenia nároku je podstatné, kedy si nárok na súde uplatnil účastník konania a je preto potrebné dôsledne rozlišovať medzi okolnosťou, ktorú si súd skúma sám ako otázku predbežnú (prejudiciálnu) a medzi samostatným nárokom (návrhom), ktorým sa účastník domáha voči súdu vydania konkrétneho rozhodnutia o konkrétnom nároku. Uviedla, že to, že určitá právna skutočnosť (otázka platnosti kúpnej zmluvy vzhľadom na právny úkon odstúpenia) bola súdom riešená prejudiciálne (bez osobitného uplatnenia tohto nároku účastníkom) neznamená a nemôže znamenať, že týmto postupom súdu bola zachovaná včasnosť uplatnenia nároku samotným účastníkom a uplatnenie nároku nie je premlčané, nakoľko na včasnosť uplatnenia nároku v spojení s plynutím premlčacej doby v žiadnom prípade nemá vplyv a neovplyvňuje ho procesný postup súdu v konaní, ktorým prejudiciálne rieši konkrétnu, pre rozhodnutie právne významnú skutočnosť (napr. odstúpenie od zmluvy) a ktorá sa neskôr stane predmetom samostatného návrhu uplatneného voči súdu a preto prejudiciálne riešenie otázky platnosti kúpnej zmluvy, vzhľadom na úkon odstúpenia odporkyne od tejto zmluvy, nemá vplyv na plynutie premlčacej lehoty navrhovateľov domáhať sa neplatnosti právneho úkonu odstúpenia od zmluvy, keďže rovnako ako sa premlčuje právo odstúpiť od zmluvy, premlčuje sa aj právo domáhať sa neplatnosti odstúpenia od zmluvy, pričom za daných okolností, ak navrhovatelia, ktorým bolo odstúpenie od zmluvy niekoľko rokov známe a voči tomuto právnemu úkonu neuplatnili žiadne výhrady, ničím ho nespochybnili a účelovo sa začali domáhať jeho neplatnosti až dňa 11.10.2013, teda skoro po piatich rokoch od úkonu odstúpenia od kúpnej zmluvy a viac ako štyroch rokoch od samotného podania žalobného návrhu. Uviedla, že jej odstúpenie od zmluvy bolo určité, platné a spôsobilé vyvolať právne účinky a následky právneho úkonu odstúpenia a preto sa nestotožnila so záverom prvostupňového súdu, že odstúpenie od zmluvy je neplatné a ide o jej nekalé konanie a zároveň neakceptovala záver prvostupňového súdu, že „odporkyňa toto plnenie prijala, nemôže od zmluvy odstúpiť, pretože jej to ustanovenie § 497 Občianskeho zákonníka už neumožňuje." Poukázala na znenie daného zákonného ustanovenia s tým, že upravuje osobitný spôsob odstúpenia od zmluvy s podmienkou úhrady odstupného, pričom toto zákonné ustanovenie v prejednávanej veci na jej odstúpenie od zmluvy nemožno aplikovať, nakoľko odstúpenie nebolo viazané na úhradu odstupného a preto pokiaľ súd prvého stupňa vyvodzoval nemožnosť jej odstúpenia od zmluvy od tohto ustanovenia (§ 497 Občianskeho zákonníka), je jeho právne posúdenie nesprávne, nakoľko účastníci zmluvy nepodmienili možnosť odstúpenia úhradou odstupného, keďže v súvislosti s odstúpením od zmluvy žiadne plnenie od navrhovateľov neprijala, ako mylne a nesprávne uviedol prvostupňový súd, pričom skutočnosť, že jej navrhovatelia umožnili vstup na pozemok a začatie prác smerujúcich k vyčisteniu pozemku a nehnuteľnosti, ako aj k samotnej rekonštrukcii, nie je možné považovať za prijatie plnenia. V súvislosti s vecnou správnosťou výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd prvého stupňa určil, že jej odstúpenie od kúpnej zmluvy zo dňa je neplatné uviedla, že podľa ustanovenia článku III. bodu 4 predmetnej kúpnej zmluvy bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že v prípade ak sa preukáže ktorékoľvek z prehlásení predávajúcich uvedené v zmluve ako nepravdivé, má kupujúca právo písomne odstúpiť od kúpnej zmluvy. Účinky odstúpenia od zmluvy nastávajú dňom jeho doručenia predávajúcim a zmluvné strany sú povinné uskutočniť všetky právne kroky potrebné k navráteniu do pôvodného stavu a podľa článku III. bodu 2 predmetnej kúpnej zmluvy sa predávajúci zaviazali, že odovzdajú nehnuteľnosti v stave ako stoja a ležia v deň podpisu zmluvy (16. 10. 2008) s tým, že v konaní bolo nesporne preukázané, že dňa 07. 12. 2008 došlo v dome k požiaru, pričom v súlade s Odborným posudkom OR HaZZ v Bratislave zo dňa 07. 01. 2009, požiar síce na stavbe nespôsobil žiadne väčšie poškodenie, avšak nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom Kúpnej zmluvy už neboli v stave v akom stáli a ležali v deň podpisu kúpnej zmluvy a preto prehlásenie navrhovateľov ako predávajúcich sa ukázalo nepravdivé a ako kupujúca mala nesporne právo odstúpiť od zmluvy a toto právo v súlade s dohodou účastníkov Kúpnej zmluvy aj využila. K tvrdeniu súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, že Odborným posudkom OR HaZZ mal preukázané, že išlo o požiar na báze dreva, ktorým nevznikla žiadna vyčísliteľná škoda uviedla, že nemá žiadnu vedomosť o tom, že by súd realizoval akékoľvek dokazovanie ohľadne výšky škody spôsobenej daným požiarom a nároky titulom škody ani nie sú predmetom konania a preto vyjadrenie OR HaZZ nemôže byť smerodajné a nemôže byť podkladom pre „vyslovenie neplatnosti odstúpenia". Uviedla, že požiarom došlo k poškodeniu predmetu kúpy, ktorý spôsobil zmenu jeho stavebno-technických a hygienických vlastností, pričom za poškodenie spôsobilé vyvolať zmenu vlastností predmetu kúpy podľa zákonnej úpravy a ustálenej rozhodovacej praxe je potrebné považovať aj okolnosť účinky (následky), ktoré priamo ovplyvnia pôvodný stav a vlastnosti daného predmetu, a ktoré nastali bez vplyvu kupujúceho s tým, že požiar bol hasený vodou, čo spôsobilo premočenie stien a podláh predmetu kúpy, a malo podstatný vplyv na zmenu jeho pôvodných vlastností, s čím sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal a bez náležitého zistenia skutkového stavu uzavrel, že požiarom došlo len k „malému začmudeniu stien, predmet kúpy nebol zničený" a v podstate na ňom žiadna ujma ani zmena jeho vlastností nenastala a preto tento záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je nesprávnym právnym posúdením a výsledkom nesprávneho hodnotenia svedeckých výpovedí. Poukázala na skutočnosť, že s odstránením následku požiaru na predmete kúpy sa spájali nepredpokladané investície potrebné v tomto prípade dodatočne, nevyhnutne a neplánovane vynaložiť na to, aby sa vôbec dosiahla rekonštrukcia v plánovanom rozsahu a nemohli byť realizované predpokladané a nevyhnutné plány rekonštrukcie a zvýšila sa jej finančná náročnosť. Uviedla, že prvostupňový súd nerešpektoval zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu ani v časti, v ktorej mu odvolací súd vytkol vady prvého rozsudku, spočívajúce v tom, že nesprávne vyhodnotil výpovede svedkov, predovšetkým statikov ohľadne požiaru predmetu kúpy s tým, že nesprávne je aj hodnotenie svedeckej výpovede G.. Y.. D. prvostupňovým súdom, nakoľko svedok nie je oprávnený a ani kompetentný vyjadriť sa k škode spôsobenej „zhorením“ s tým, že tento svedok sa však pomerne podrobne vyjadril jednak k plánovanej rekonštrukcii, ako aj k následkom požiaru, ktorý rekonštrukciu zmaril, prípadne ju bolo možné vykonať iba s vynaložením dodatočných, neplánovaných a nečakaných značných finančných výdavkov. Konštatovanie súdu prvého stupňa, že išlo iba o „zadymenie stien", ktoré nie je podstatné pre posúdenie dôvodu odstúpenia nie je možné považovať za dostatočné a správne vyhodnotenie týchto svedeckých výpovedí, keďže už nehodnotil otázku podstatnej zmeny technického stavu, hygienických vlastností domu (zmenu vlastností predmetu kúpy), ani zmeny plánovanej rekonštrukcie a dodatočných finančných prostriedkov potrebných na dosiahnutie plánovanej rekonštrukcie, pričom práve z týchto dôvodov od zmluvy platne a účinne odstúpila, keď dôvod svojho odstúpenia riadne špecifikovala a preto sa nestotožnila s tvrdením prvostupňového súdu, že nekonkretizovala neodstrániteľné vady a svoje tvrdenie nepreukázala. V tejto súvislosti odporkyňa poukázala na ďalšie subjektívne hodnotenie súdu prvého stupňa, týkajúce sa jej povinností, keď uviedol, že z požiaru obviňovala i nesvojprávneho navrhovateľa 1/, ktorému vstup na pozemok mala zamedziť, čo preukázateľne neurobila s tým, že aj v tejto časti bez ďalšieho prebral výlučne iba tvrdenia navrhovateľov, ktorí túto povinnosť bez akéhokoľvek dôvodu uložili práve jej s tým, že obsah Kúpnej zmluvy poukazuje na to, že išlo o jej právo a nie povinnosť zamedziť vstup na pozemok, pričom išlo zamedzenie vstupu najmä pre tretie osoby. Poukázala na skutočnosť, že žiadnym spôsobom nemohla zamedziť vstupu navrhovateľovi 1/, nakoľko ako vlastník sa tohto práva nemôže vzdať a ani obmedziť jeho vlastnícke právo - vstup na pozemok a preto nešlo o jej povinnosť, ale naopak bolo povinnosťou opatrovníka nesvojprávneho navrhovateľa 1/ (prípadne ďalších priamych príbuzných) urobiť všetky potrebné opatrenia na to, aby vzhľadom na nepredvídateľnosť jeho správania a konania vykonali opatrenia na zamedzenie jeho vstupu na predmet kúpy zvlášť po tom, čo ich na opakovanú prítomnosť nesvojprávneho navrhovateľa 1/ upozorňovala. Odporkyňa poukázala na to, že odvolací súd v uznesení č. k. 2Co/258/2011- 493 upozornil na rozpornosť a nedôveryhodnosť výpovede navrhovateľky 2/, pokiaľ išlo o jej vyjadrenia ohľadne zdržiavania sa navrhovateľa 1/ na dotknutom pozemku a to až do doby požiaru, keď najprv uviedla, že sa tam nezdržiaval vôbec, neskôr v ďalšej výpovedi uviedla, že sa tam zdržiaval veľmi často, skoro stále, lebo jej tam utekal a ona nevedela, čo má robiť s tým, že prvostupňový súd sa s rozpornosťou tejto výpovede, majúcej podstatný vplyv na okolnosti vzniku požiaru a zmenu vlastností predmetu kúpy opätovne nezaoberal a v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z obsahu spisu pripísal zodpovednosť za požiar výlučne odporkyni a aj túto jej zodpovednosť spojil s neplatnosťou odstúpenia od zmluvy. Namietla, že súd prvého stupňa tým, že nevykonal ňou navrhnuté dokazovanie vo vzťahu k odôvodnenosti žalobného návrhu v časti vyslovenia neplatnosti odstúpenia od Kúpnej zmluvy a to vypočuť/dopočuť svedkov G.. U. O., znalca z odboru stavebníctvo - statika poruchy stavieb, U.. S. O., G.. U. D., G.. T. L. a nariadiť znalecké dokazovanie z oblasti grafológie na podaniach adresovaných miestnemu úradu W. - A.É. P. dňa 08. 10. 2008 a ZE, a.s., úplne nezistil skutkový stav veci a navyše v napadnutom rozsudku ani dostatočne neodôvodnil, prečo navrhované dôkazy neboli vykonané. Uviedla, že konštatovania prvostupňového súdu v odôvodnení rozsudku, že jej konaním kupovanú nehnuteľnosť - dom znefunkčnila, svojim nezodpovedným konaním zapríčinila, že požiar mohol vzniknúť a spôsobiť ho ktokoľvek, že zmarila svojim nedôvodným odvolaním včasné splnenie podmienok pre výplatu Kúpnej ceny z notárskej úschovy a keby nie prekážok z jej strany, bol by kataster povolil vklad vlastníckeho práva, teda, že splnenie všetkých troch podmienok na vyplatenie kúpnej ceny zmarila svojim úmyselným konaním a využila zákonné prostriedky tak, že nimi zasiahla do majetkovej sféry navrhovateľov sú absurdné a nemajú oporu v zistenom skutkovom stave a sú len subjektívnymi úvahami, ktoré v neprípustnej miere presahujú rámec hodnovernosti a pravdivosti hodnotenia dôkazov, ktorý je kreovaný zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Navrhovatelia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporkyne uviedli, že navrhujú napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bola odporkyni uložená povinnosť zaplatiť im každému sumu 122. 817, 50 eur s príslušenstvom a v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa určil, že odstúpenie odporkyne zo dňa 16. 12. 2008 od kúpnej zmluvy zo dňa 16. 10. 2008 je neplatné potvrdiť a v časti výroku, ktorý napadli odvolaním rozhodnúť v súlade s ich odvolacím návrhom. Za nepravdivé označili tvrdenie odporkyne v podanom odvolaní, že uvedený rozsudok je po právnej stránke nepreskúmateľný a takisto je zjavne nesprávny a arbitrárny, a to okrem iného aj z dôvodu, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil otázku zaplatenia kúpnej ceny odporkyňou za nehnuteľnosti, ktoré sú bližšie špecifikované v kúpnej zmluve zo dňa 16. 10. 2008, ktorú ako kupujúca uzavrela s navrhovateľmi, nakoľko ustanovenie článku II. ods. 2 predmetnej kúpnej zmluvy neobsahuje žiadne ustanovenie o tom, že by mala odporkyňa povinnosť zaplatiť kúpnu cenu až po tom, ako sa stane vlastníkom predmetných nehnuteľností a toto nevyplýva ani z iných článkov tejto zmluvy, keďže mala povinnosť zaplatiť kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti už pred nadobudnutím vlastníckeho práva k nim, o čom svedčí aj nespochybniteľný fakt, že splatnosť kúpnej ceny bola zmluvne dohodnutá tak, že peniaze bola žalovaná povinná zložiť do notárskej úschovy najneskôr 7 dní pred vytýčeným termínom pojednávania o schválení právneho úkonu - kúpnej zmluvy nesvojprávnou osobou a nakoľko termín predmetného pojednávania bol vytýčený na deň 26. 11. 2008, splatnosť kúpnej ceny nastala dňa 19. 11. 2008 a keďže odporkyňa dňa 18. 11. 2008 predmetné peniaze vložila do notárskej úschovy, splnila si svoju povinnosť zaplatiť kúpnu cenu. Uviedli, že až samotné vydanie peňazí z notárskej úschovy pre nich bolo v zmluve dohodnuté tak, že je viazané na predloženie v zmluve špecifikovaných listín notárovi, v dôsledku čoho bola po uzavretí kúpnej zmluvy na Notárskom úrade P.. S. D. spísaná zápisnica o notárskej úschove, v ktorej bola dohodnutá lehota na predloženie predmetných listín stanovená na 90 dní odo dňa zloženia peňazí odporkyňou do notárskej úschovy. Za nepravdivé označili tvrdenie odporkyne o tom, že okresný súd sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý vo svojom uznesení č. k. 2Co/258/2011-493 uviedol, že podstatnou zložkou kúpnej zmluvy je aj kúpna cena, na ktorej sa vždy musia zmluvné strany dohodnúť, pričom v súvislosti s kúpnou cenou je dôležité stanoviť aj jej splatnosť, ktorá je ponechaná na dohode zmluvných strán. Navrhovatelia poukázali na to, že z dosiaľ neznámych príčin, ktoré odporkyňa ani jej manžel, ktorý je advokát, nedokázali objasniť ani v priebehu konania, sa odporkyňa rozhodla, že napriek tomu, že sumu kúpnej ceny za predmetné nehnuteľnosti už zložila do notárskej úschovy, prekaziť možnosť splnenia podmienok na jej vydanie z notárskej úschovy žalobcom tým, že dňa 16. 12. 2008 urobila úkon označený ako odstúpenie od predmetnej kúpnej zmluvy (šlo o neplatné odstúpenie), aj keď vedela, že odstúpenie je neoprávnené, pretože okrem nepravdivých a umelo vykonštruovaných skutočností, ktoré uviedla v odstúpení, neexistoval žiadny dôvod, ktorý by ju k takému odstúpeniu oprávňoval, či už podľa ustanovení predmetnej kúpnej zmluvy alebo podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, pričom pre prípad, že toto odstúpenie od zmluvy navrhovatelia neakceptujú, rozhodla sa zmariť aj splnenie ďalšej podmienky dohodnutej v predmetnej kúpnej zmluve, a to predloženie originálu právoplatného rozsudku Okresného súdu v Senici č. k. 3P/79/2008-32, ktorým tento súd schválil právny úkon predaja prevádzaných nehnuteľností. Uviedli, že odporkyňa napriek tomu, že vedela, že účastníci predmetného konania sa vzdali práva na odvolanie a že ona sama nie je osobou oprávnenou na jeho podanie, zneužitím práva na ustanovenie vedľajším účastníkom v súdnom konaní, podala návrh na jej pripustenie za vedľajšiu účastníčku do konania a podala proti uvedenému rozsudku odvolanie, v ktorom uviedla, že schválenie uvedeného právneho úkonu súdom nie je v záujme účastníkov predmetného zmluvného vzťahu a účastníkov konania a zároveň uviedla, že dňa 16. 12. 2008 odstúpila od kúpnej zmluvy vzhľadom na to, že došlo k zmareniu účelu predmetnej kúpnej zmluvy, pričom predmetný rozsudok o schválení právneho úkonu predaja prevádzaných nehnuteľností v dôsledku takéhoto protiprávneho konania (zneužitie práva - viď napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 11/2011 z 27. septembra 2011, podľa ktorého výklad právnej normy, na základe ktorého sa prizná právna ochrana zneužitiu práva, je ústavne nekonformný) nadobudol právoplatnosť až po tom, ako vo veci rozhodol Krajský súd v Trnave svojim uznesením zo dňa 19. 03. 2009. Poukázali na skutočnosť, že v dôsledku úmyselného konania odporkyne nemohli požadované dokumenty predložiť notárovi ani dňa 16. 02. 2009 (t.j. posledný deň na ich predloženie), preto notár vrátil predmet notárskej úschovy, t.j. kúpnu cenu aj s príslušenstvom odporkyni a nakoľko im nebola kúpna cena vydaná prostredníctvom notára, tak ako to bolo pôvodne dohodnuté, prešla táto povinnosť - t.j. vydanie peňazí navrhovateľom, dňom vrátenia predmetnej notárskej úschovy späť na odporkyňu a pretože medzi stranami nebol po uplynutí troch mesiacov viazanosti úschovy dohodnutý iný spôsob plnenia, platí pre spôsob a čas plnenia všeobecná úprava v Občianskom zákonníku, v dôsledku čoho sa kúpna cena stala splatnou na výzvu veriteľa podľa ust. § 563 s tým, že pri kúpnej zmluve o prevode nehnuteľností je kupujúci dlžníkom predávajúceho, pokiaľ ide o zaplatenie kúpnej ceny a jeho veriteľom, pokiaľ ide o prevod vlastníctva kupovanej veci, z dôvodu ktorého bola odporkyňa na plnenie vyzvaná listom zo dňa 13. 02. 2009, ktorý bol uložený na pošte dňa 16. 02. 2009 a odporkyňa si ho osobne prevzala dňa 24. 02. 2009. Nesúhlasili s tvrdením odporkyne, že jej odstúpenie od zmluvy bolo platné, plnenie z nej sa stalo nemožným z dôvodu zániku predmetu zmluvy, keďže v konaní bolo preukázané, že odporkyni boli nehnuteľnosti podľa dohody strán odovzdané a že odporkyňa predmetný dom navrhovateľov znefunkčnila sčasti sama tým, že ho búrala aj napriek tomu, že k tomu nemala ich súhlas a svojím konaním zapríčinila, že požiar v predmetnom dome mohol spôsobiť ktokoľvek, vzhľadom na to, že nezaistila predmetný dom proti vniknutiu tretích osôb, napriek tomu, že sa k tomu zaviazala. Uviedli, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne zdôvodnil všetky skutočnosti, na základe ktorých sa domnieva, že odporkyňa konala úmyselne tak, aby sa zbavila svojich záväzkov voči nim a jej tvrdenie, že odstúpenie od zmluvy bolo v súlade s ust. § 575 Občianskeho zákonníka, keďže sa plnenie podľa zmluvy stalo nemožným z dôvodu zániku predmetu zmluvy, sa po vykonanom dokazovaní potvrdili ako nepravdivé s tým, že zmyslom ust. § 3 Občianskeho zákonníka je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom, pričom ide o prípady, keď výkon práva je formálne v súlade so zákonom (právom), ale jeho cieľom je dosiahnutie iného výsledku, než dotknutá právna norma vo všeobecnosti predpokladá. Za nepravdivé označili navrhovatelia aj tvrdenie odporkyne, že všetky činnosti na nehnuteľnosti vykonala výlučne len s ich vedomím a súhlasom, o čom podľa nej svedčí aj ich súhlas s búracími prácami na predmetnej nehnuteľnosti s tým, že navrhovateľka 2/ od začiatku popierala pravosť jej podpisu na súhlase s búracími prácami a opakovane uvádzala, že odporkyňa začala búrať predmetný dom bez toho, aby mala povolenie o jeho sanácii, keď už pri výsluchu počas prvého pojednávania v predmetnej veci uviedla, že jej podpis na žiadosti o vydanie búracieho povolenia zo dňa 02. 10. 2008 nie je jej a taktiež nie je jej podpisom ani podpis na žiadosti o otvorenie konania v súvislosti s vydaním búracieho povolenia, pretože napriek tomu, že podpis na tejto žiadosti vyzerá ako podpis jej a jej syna, mala navrhovateľka 2/ za to, že sa tam mohol dostať jedine prekopírovaním z iného dokumentu. Poukázali na skutočnosť, že navrhovateľka 2/ na danom pojednávaní zároveň uviedla, že sa nebojí ani grafologického dokazovania, na preskúmanie pravosti jej podpisu, pričom nikdy netvrdila, že jej podpis je pravý a že uvedené listiny podpísala a preto odmietla nepravdivé tvrdenie odporkyne, že na súde klamala, aby dosiahla úspech v súdnom spore. Navrhovatelia popreli aj tvrdenie odporkyne o tom, že ich žaloba v časti nároku na zaplatenie kúpnej ceny je podaná predčasne, ako i nedôvodnosť žaloby v tejto časti s tým, že nie je dôvod, aby bola časť druhého petitu žaloby vylúčená na samostatné konanie, pretože otázka určenia neplatnosti odstúpenia od zmluvy a otázka zaplatenia kúpnej ceny z titulu trvajúcej kúpnej zmluvy spolu úzko súvisia a je vhodné a hospodárne, aby tieto otázky boli prejednané spolu a stotožnili sa aj s právnym názorom súdu prvého stupňa uvedeným v predmetnom rozsudku, podľa ktorého by bolo nanajvýš nemorálne, aby si až po právoplatnom skončení konania o určenie neplatnosti odstúpenia odporkyne od predmetnej zmluvy, opätovne podali ďalší návrh o zaplatenie kúpnej ceny a túto mali súdom právoplatne priznanú až možno o niekoľko rokov. Uviedli, že vkladové konanie bolo zahájené na návrh odporkyne s tým, že Správa katastra pre hlavné mesto SR ho prerušila svojim rozhodnutím zo dňa 16. 01. 2009 a nie dňa 23. 01. 2009 ako to nepravdivo uviedla odporkyňa v odvolaní z dôvodu, že v prílohách návrhu na vklad (podaného len odporkyňou) boli zistené nedostatky, ktoré je potrebné odstrániť, aby bolo možné povoliť vklad do katastra nehnuteľností a zároveň vymenovala chýbajúce listiny, ktoré bolo treba doložiť, a to: 5 vyhotovení kúpnej zmluvy v origináloch alebo úradne osvedčených kópiách, úradne osvedčené podpisy prevodcov na kúpnej zmluve, právoplatné uznesenie súdu, ktorým bol za opatrovníka navrhovateľa 1/ ustanovený Y. P. a originál alebo úradne osvedčenú kópiu rozhodnutia súdu, ktorým schvaľuje právny úkon opatrovníka urobený za predávajúceho, pričom na odstránenie menovaných nedostatkov určila uvedená správa katastra účastníkom konania lehotu 30 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia, a súčasne účastníkov poučila, že ak v tejto lehote nedostatky neodstránia, tak predmetné konanie zastaví. Uviedli, že v súlade s uvedeným rozhodnutím dňa 11. 02. 2009 pristúpili k návrhu na vklad a predložili na uvedenú správu katastra požadované dokumenty, okrem rozhodnutia súdu, ktorým súd schválil právny úkon kolízneho opatrovníka, pretože toto v tom čase ešte nebolo právoplatné z dôvodu, že tomu zabránil úmyselný protiprávny zásah odporkyne a zároveň požiadali o predĺženie lehoty na predloženie prílohy návrhu na vklad o ďalších šesť mesiacov, v ktorom období by mal krajský súd rozhodnúť o odvolaní odporkyne s tým, že uvedené rozhodnutie nakoniec uvedenej správe katastra doplnili dňa 30. 04. 2009 (t.j. všetky nedostatky podania tak boli odstránené), avšak vzhľadom na to, že dňa 16. 03. 2009 bola na okresný súd podaná navrhovateľmi žaloba o zaplatenie 245. 635 eur a určenie trvania právneho vzťahu, navrhli navrhovatelia správe katastra dňa 25. 06. 2009, aby konanie o návrhu na vklad prerušila podľa ust. § 31a písm. a) zákona č. 162/1995 Z. z. (katastrálny zákon) z dôvodu, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, z dôvodu ktorého dňa 23. 10. 2009 teda správa katastra rozhodla, že v súlade s ust. § 31a písm. a) katastrálneho zákona konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností prerušuje, pričom z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že nedostatky podania boli navrhovateľmi odstránené dňa 30. 04. 2009, avšak podaním zo dňa 29. 01. 2009 a zo dňa 28. 04. 2009 odporkyňa oznámila správe katastra svoje odstúpenie od kúpnej zmluvy a súčasne jej bol doručený aj návrh navrhovateľov na prerušenie konania v zmysle § 31a písm. a) katastrálneho zákona. Poukázali na skutočnosť, že správa katastra v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedla, že prerušila konanie kvôli predbežnej otázke, ktorej zodpovedanie podmieňuje rozhodnutie vo veci, ktorá je predmetom správneho konania a o ktorej sa začalo konanie pred súdom, pričom výrokom takéhoto súdu je správa katastra viazaná z čoho vyplýva, že dôvodom prerušenia vkladového konania bolo sporné odstúpenie odporkyne od predmetnej kúpnej zmluvy a nie nedostatky podania, ktoré boli v čase vydania rozhodnutia o prerušení konania o návrhu na vklad už dávno odstránené. Navrhovatelia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení ďalej uviedli, že k potrebnosti zmeny žalobného petitu sa vyjadrovali už vo svojom návrhu na zmenu žalobného petitu zo dňa 10. 10. 2013, pričom túto zmenu zdôvodnili najmä právnym názorom odvolacieho súdu, uvedeným v jeho uznesení, a preto pripustenie zmeny žalobného petitu bolo nielenže logické, ale bolo aj nevyhnutné a na určení neplatnosti odstúpenia odporkyne od predmetnej kúpnej zmluvy majú naliehavý právny záujem. Nesúhlasili s tvrdením odporkyne, že sa súd prvého stupňa nedostatočne vysporiadal s námietkou premlčania nároku uplatneného titulom určenia neplatnosti odstúpenia od zmluvy s tým, že dôvody, pre ktoré namietajú neplatnosť odstúpenia odporkyne od zmluvy je zrejmé, že predmetom konania je určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu, pričom podľa právnej doktríny a taktiež podľa ustálenej rozhodovacej praxe súdov sa premlčuje iba právo dovolávať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu, avšak právo dovolávať sa absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa zásadne nepremlčuje. Uviedli, že jediným dôvodom, pre ktorý sa domáhali určenia trvania kúpnej zmluvy, je úkon odporkyne označený ako odstúpenie od predmetnej kúpnej zmluvy s tým, že pri logickom výklade pôvodne uplatňovaného petitu je tiež zrejmé, že pôvodný žalobný návrh na určenie, že právny vzťah trvá, v sebe zahŕňa aj právny záver o tom, že úkon označený ako odstúpenie od zmluvy je neplatný, pretože v prípade platného odstúpenia od zmluvy by nastali účinky stanovené v § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Za nepravdivé označili aj tvrdenie odporkyne, že aj keď im bolo odstúpenie od zmluvy niekoľko rokov známe, voči tomuto právnemu úkonu neuplatnili žiadne výhrady, ničím ho nespochybnili a účelovo sa začali domáhať jeho neplatnosti až dňa 11. 10. 2013, nakoľko už svojim listom zo dňa 23. 12. 2008 odporkyni oznámili, že jej odstúpenie od zmluvy neakceptujú s tým, že predmetom celej určovacej žaloby je posúdenie, či odstúpenie odporkyne od predmetnej kúpnej zmluvy bolo platné, pretože od tohto určenia sa odvíja aj to, či účinky predmetnej kúpnej zmluvy trvajú, a teda či má odporkyňa povinnosť zaplatiť im kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti, ku ktorej sa zaviazala v predmetnej zmluve. Za absurdné označili tvrdenie odporkyne, že podľa článku III. bodu 2 predmetnej kúpnej zmluvy sa ako predávajúci zaviazali, že jej odovzdajú nehnuteľnosti v stave ako stoja a ležia v deň podpisu zmluvy (16. 10. 2008), avšak dňa 07. 12. 2008 došlo v predmetnom dome k požiaru, ktorý síce na stavbe nespôsobil žiadne väčšie poškodenie, ale nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy už po tomto požiari neboli v stave v akom stáli a ležali v deň podpisu kúpnej zmluvy a preto má za to, že vyššie uvedené ich prehlásenie sa ukázalo ako nepravdivé, a preto mala právo odstúpiť od zmluvy, čo aj následne využila, je príkladom toho, že sa odporkyňa nezastaví pred žiadnym klamstvom v snahe vyhnúť sa plneniu svojich povinností. Uviedli, že podľa dohody a v dobrej viere predmetné nehnuteľnosti jej odovzdali ešte pred tým, ako s ňou podpísali kúpnu zmluvu a predtým, ako sa odporkyňa stala ich vlastníčkou, čoho dôkazom je Protokol o odovzdaní o prevzatí nehnuteľností zo dňa 15. 10. 2008, spísaný medzi účastníkmi konania s tým, že od tohto dňa predmetný dom užívala výlučne odporkyňa, ktorá bola oprávnená vykonávať na predmetných nehnuteľnostiach drobné opravy a súčasne mala vykonať opatrenia na zamedzenie vstupu tretích osôb vrátane navrhovateľov do tohto domu a preto je zrejmé, že bola tiež povinná zabezpečiť predmet kúpnej zmluvy tak, aby počas jeho používania nedošlo k jeho poškodeniu. Navrhovatelia vo svojom vyjadrení ďalej uviedli, že napriek tomu, že odporkyňa neskôr začala v rozpore s jej právami na predmetnom dome vykonávať búracie práce, pretože plánovala jeho rozsiahlu rekonštrukciu, čím samozrejme tento dom neoprávnene znehodnocovala, v deň odovzdania predmetných nehnuteľností, t.j. dňa 15. 10. 2008, sa nehnuteľnosti nachádzali v rovnakom stave v akom sa nachádzali v deň podpisu zmluvy, ktorá bola podpísaná hneď v nasledujúci deň, t. j, 16. 10. 2008 z čoho vyplýva, že si splnili všetky svoje povinnosti vyplývajúce im z predmetnej kúpnej zmluvy, čo sa však o odporkyni povedať nedá. Uviedli, že nevidia dôvod, prečo by Odborný posudok Okresného riaditeľstva hasičského a záchranného zboru v Bratislave nemohol byť jedným z podkladov, na ktorom súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie o vyslovení neplatnosti odstúpenia odporkyne od kúpnej zmluvy, keďže neexistuje dôvod, prečo by súd nemohol svoje rozhodnutie okrem iných dôkazov založiť aj na odbornom posudku hasičov, ktorí sa podieľali na hasení predmetného požiaru a s obdobnými požiarmi sa stretávajú denno-denne, v dôsledku čoho vedia posúdiť aj rozsah škody, ktorá bol požiarom spôsobená. Poukázali na skutočnosť, že okrem tohto posudku prvostupňový súd pri posudzovaní rozsahu škôd vychádzal aj z fotodokumentácie predmetných nehnuteľností pred a po požiari, zo svedeckej výpovede architekta p. D., ktorý uviedol, že požiarom došlo iba k začmudeniu, ktoré by sa muselo dezinfikovať, z výpovede svedka G.. F. a ním predloženej fotodokumentácie, z ktorej bolo zistené, že odporkyňa búrala dom aj po požiari, z výpovede statika G.. L., ktorý takisto vyvrátil existenciu vád na predmete zmluvy a tiež zo znaleckého posudku G.. U. O., v ktorom je uvedená jednoznačná odpoveď, že tehla je nehorľavý materiál, rovnako ako aj malty a omietky, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou muriva, ako aj z iných vykonaných dôkazov. Navrhovatelia ďalej uviedli, že odstúpiť od zmluvy je možné iba vtedy, ak je to dohodnuté v zmluve alebo ak to vyplýva zo zákona s tým, že odporkyni nesvedčí žiadny zákonný dôvod odstúpenia od zmluvy a právo odstúpiť od zmluvy odporkyni nevyplýva ani z predmetnej kúpnej zmluvy, pričom jej odstúpenie od zmluvy nemôže byť platné aj z toho dôvodu, že nebolo doručené osobám, ktorým podľa zákona doručené malo byť a predmetné odstúpenie od zmluvy je neplatné tiež podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre svoju neurčitosť. Za ďalšie nepravdivé tvrdenie označili námietku odporkyne, že súd prvého stupňa nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a toto svoje rozhodnutie nijak v odôvodnení rozhodnutia nezdôvodnil, keďže navrhovala vykonať dôkazy, ktoré už pred okresným súdom vykonané boli, pričom už v tej dobe na ne mohla reagovať a mala možnosť vypočúvaným svedkom klásť otázky a vyjadrovať sa k ich výpovediam s tým, že súd prvého stupňa sa dostatočne vysporiadal s jej návrhmi na ďalšie dokazovanie a svoje rozhodnutie o tom, že navrhované dôkazy nevykoná, dostatočne zdôvodnil. Uviedli, že pokiaľ ide o návrh na vykonanie znaleckého dokazovania z oblasti grafológie, je tento návrh absolútne nadbytočný a neopodstatnený, pretože grafológia sa zaoberá hľadaním vzťahov medzi osobnosťou, jej psychosomatickými vlastnosťami a rukopisom, pričom rozborom písma dochádza k diagnostike osobností a ďalších psychických funkcií a procesov, a odporkyňa nijak neodôvodnila, prečo by pre účely konania bolo potrebné zisťovať ich vlastnosti. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 212 ods. 3 O. s. p., vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je možné odvolaciemu prieskumu podrobiť vzhľadom na jeho opätovnú nepreskúmateľnosť, keď obsah jeho odôvodnenia je arbitrárny a v rozpore so zákonom. V posudzovanej veci ide o v poradí druhý prvostupňový rozsudok, keď rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 15. októbra 2010, č. k. 12C 9/2009 - 379 zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 14. júna 2013, č. k. 2Co/258/2011 - 493 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa § 226 O. s. p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Nosným dôvodom (ratio decidendi) uznesenia odvolacieho súdu, ktorým zrušil v poradí prvé rozhodnutie súdu prvého stupňa v posudzovanej veci bola vada spočívajúca v tom, že súd prvého stupňa právne relevantným spôsobom neposúdil otázku naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe navrhovateľov 1/ a 2/, logickým spôsobom nevyhodnotil všetky dôkazy, právne neposúdil námietky odporkyne a napokon rozhodnutie vo veci nevypracoval zákonom predpísaným spôsobom. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil viaceré dôkazy, ktoré v konaní vykonal, predovšetkým výpovede svedkov - statikov, ohľadne požiaru predmetu kúpy, keď len skonštatoval, že sa stotožnil s názorom právneho zástupcu navrhovateľov na vec a vôbec nezobral do úvahy tvrdenia odporkyne, že predmetný požiar výrazne zmenil možnosti plánovanej rekonštrukcie a pomer vyčlenených finančných prostriedkov na túto zamýšľanú rekonštrukciu, ktorá sa pre požiar a zmarenie predmetu kúpy nemohla uskutočniť a že zároveň pri svojom rozhodovaní súd prvého stupňa nedostatočne právne posúdil aj ďalšie dôkazy - listiny týkajúce sa stavebného konania, ktoré odporkyňa získala od navrhovateľov a nakoniec nesprávne vyhodnotil aj výpoveď navrhovateľky 2/, ktorú pre viaceré rozpory v skutkových okolnostiach nebolo možné považovať za smerodajnú a nestrannú. Súd prvého stupňa po vrátení spisu odvolacím súdu (dňa 01. 08. 2013) vo veci nariadil pojednávanie na 16. 10. 2013, ktoré bolo bez prejednania veci odročené na 20. 11. 2013, na ktorom prvostupňový súd uznesením pripustil navrhovateľmi navrhnutú zmenu petitu a napriek tomu, že na tomto pojednávaní bola prítomná aj navrhovateľka 2/, súd prvého stupňa ju nevypočul za účelom odstránenia rozporov v jej výpovedi a v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vyslovenom v uznesení, ktorým bol v poradí prvý prvostupňový rozsudok zrušený, na v poradí ďalšom pojednávaní dňa 04. 12. 2013 pripustil ďalšiu zmenu petitu navrhovateľov a vo veci meritórne rozhodol napadnutým rozsudkom. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 04. 12. 2013 nie je možné zistiť (č. l. 545 spisu), či sa navrhovateľka 2/ tohto pojednávania vôbec zúčastnila, nakoľko na jednej strane je v nej uvedené, že navrhovateľka 2/ bola prítomná a na strane druhej prvostupňový súd uviedol, že po vyvolaní veci zistil, že sa navrhovatelia 1/ a 2/ nedostavili a ich neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil právny zástupca z dôvodu ich nepriaznivého zdravotného stavu a zároveň z obsahu tejto zápisnice vyplýva, že návrh odporkyne na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov G.. U. O., U.. S. O., G.. U. D., G.. L., návrh na vykonanie znaleckého dokazovania grafológom a znalcom za účelom zistenia, či predmet zmluvy zanikol, resp. v akom rozsahu došlo k jeho poškodeniu zamietol s tým, že v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že dôvodom zamietnutia týchto návrhov bola nadbytočnosť a nehospodárnosť a v súvislosti s vydaním búracieho povolenia, vykonanie dokazovanie grafológom za účelom zistenia, či podpis navrhovateľky 2/ a Y. P. boli pozmeňované alebo falšované uviedol, že nakoľko správne konanie je prerušené, po jeho pokračovaní vo veci účastníkom konania nič nebráni, aby správny alebo iný orgán, takéto dokazovanie vykonal, keď v tomto konaní je dokazovanie navrhovaným spôsobom nehospodárne a nemá priamy vplyv na výsledok tohto sporu s tým, že súd prvého stupňa v tomto videl snahu odporkyne predĺžiť spor. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s námietkami odporkyne v podanom odvolaní, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu, ktorým bol viazaný, čím vybočil z medzí vytýčených čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny a porušil právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu (čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny) navrhovateľov 1/ a 2/ aj odporkyne, keď nielen preňho záväzné právne závery odvolacieho súdu ignoroval, ale najmä žiadne dokazovanie nevykonal, resp. dôkazy vyhodnotil neprípustným svojvoľným spôsobom a na základe vlastných subjektívnych úvah, ktoré však oporu v skutkovom stave v žiadnom prípade nemajú, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Aby súd mohol rozhodnúť o veci samej, musí najskôr zistiť skutkový stav, tento zistí predovšetkým prostredníctvom vykonávaných dôkazov (§ 153 ods. 1 O. s. p.) a následne cez ich hodnotenie podľa svojej úvahy, a to ako jednotlivo, tak aj v ich vzájomnej súvislosti (§ 132 O. s. p.). Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota vážnosti (dôležitosti) a súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia v konaní. V občianskom súdnom konaní súd teda rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 O. s. p.). Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu - dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie. V ústavnoprávnej rovine platí, že právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) obsahuje zásadu „rovností zbraní“ v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať dôkazné bremeno, ktorá ťaží účastníka konania. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné bremeno môže zapríčiniť, že konanie ako celok nie je možné považovať za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania v civilnom procese spadá pod všeobecný princíp rovnosti účastníkov konania. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O. s. p., v zmysle ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V procese dokazovania (§ 120 O. s. p.) vo všeobecnosti platí, že účastník konania má povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno). Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré dopadá na toho účastníka, v záujme ktorého je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú. Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov (§ 132 O. s. p.) zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (pretože inštitút odôvodnenia je jednou z podstatných záruk kontroly výkonu súdnej moci, súdu je priamo uložená povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé). Z formulácie § 132 O. s. p. možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Súd prvého stupňa sa citovanými zákonnými ustanoveniami neriadil, keď vo veci opätovne rozhodol bez riadneho zistenia skutkového stavu a na základe nedostatočne vykonaného dokazovania, resp. na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. V prvom rade považuje odvolací súd za nevyhnutné uviesť, že záver súdu prvého stupňa, že odporkyňa dom navrhovateľov znefunkčnila sčasti jeho zbúraním, ktorý v čase jeho kúpy obývateľný bol, v súčasnosti nie je, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je výlučne výsledkom svojvoľnej úvahy prvostupňového súdu, keď vôbec nie je zrejmé, na základe akých dôkazných prostriedkov dospel súd prvého stupňa k jednoznačnému záveru, že dom bol obývateľný, keďže podľa tvrdenia odporkyne k domu neboli okrem elektriny pripojené žiadne inžinierske siete (voda, plyn, kanalizácia) a podľa tvrdenia navrhovateľky 2/ na pojednávaní dňa 16. 10. 2009 (č. l. 262 spisu) v dome nebývali od roku 2007, kedy sa odsťahovali do Š.S. a keďže v Š. vodu nemali, chodili sa raz do týždňa do Bratislavy kúpať a prať, nakoľko dom všetky inžinierske siete mal, pričom na pojednávaní dňa 25. 11. 2009 navrhovateľka 2/ už uviedla, že na pozemku prípojka mestskej vody nebola a bola tam iba studňa. Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že dňa 15. 10. 2008 podpísali Protokol o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti, postupnosť krokov pri prevode vlastníctva k odovzdávanej nehnuteľnosti, záruky a ručenie, z ktorého bodu IV. 1, 2 vyplýva, že odporkyňa ako predávajúca je oprávnená na nehnuteľnosti vymeniť zámok a urobiť iné opatrenia na zamedzenie vstupu do danej nehnuteľnosti tretím osobám a to vrátane odovzdávajúcich (navrhovateľov 1/ a 2/) s tým, že navrhovatelia zároveň odporkyni udelili neodvolateľný súhlas na realizáciu stavebných a búracích prác, ktoré sa budú realizovať na základe žiadosti a úkonov podaných odovzdávajúcimi, ale v súlade s požiadavkami a potrebami preberajúcej, ktorá tieto podklady v celom rozsahu pripravila a zabezpečila aj príslušnú dokumentáciu a administratívu. V konaní bolo sporným podanie žiadosti navrhovateľov dňa 02. 10. 2008 o vydanie búracieho povolenia pre objekt rodinného domu na X. J. Č.X. XX Q. W., z ktorej vyplýva technologický postup búracích prác s tým, že v prvej etape mali byť uvoľnené vnútorné priestory od zariaďovacích predmetov a nábytku, následne mali byť odpojené inštalácie (voda- zdroj studňa a prívod elektriny do objektu), pričom vlastná sanácia mala prebehnúť postupne rozobratím strešného plášťa (škridle do pripravených kontajnerov), rozobratím dreveného krovu a odvoz na skládku, rozobratím zvislých konštrukcií podkrovia a uskladnením na medziskládku, nakoľko tehlový materiál mal byť využitý pri ďalšej výstavbe, rozobratím dreveného poškodeného stropu a jeho umiestnenie na skládku, rozobratie zvislých konštrukcií prízemia a následná sanácia podlahy a čiastočne základovej konštrukcie s termínom začatia prác 15. 10. 2008 a ich ukončením dňa 30. 10. 2008. Rozhodnutím P. Č. W. - A. P. zo dňa 10. 12. 2008, č.: ÚKaSP - 2008/1679-OMA bolo navrhovateľom 1/ a 2/ udelené povolenie odstrániť stavbu - „rodinný dom“ na X. J.. Č.. XX Q. W., na pozemku parc. č. XXXXX, kat. úz. Q. (na základe ich žiadosti zo dňa 02. 10. 2008, ktorým požiadali o vydanie búracieho povolenia pre objekt rodinného domu na X. J. Č. XX Q. W.) s tým, že proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka 2/ dňa 23. 12. 2008 odvolanie z dôvodu, že žiadosť o povolenie na odstránenie stavby nepodpísala ani ona, ani navrhovateľ 1/ a konanie sa začalo na základe sfalšovaného podpisu vlastníka stavby (uvedené tvrdila aj na prvom prvostupňovom pojednávaní dňa 16. 10. 2009, viď č. l. 262 spisu). Na č. l. 88 spisu sa zároveň nachádza Žiadosť o otvorenie konania v súvislosti s vydaním búracieho povolenia pre objekt rodinného domu na X. J. Č. XX Q. W., bez potvrdenia úradnou pečiatkou prijatia tejto žiadosti adresátom - P. Ú. W. A. P., oddelenie stavebného poriadku a územného plánovania s tým, že navrhovateľka 2/ na prvom aj na druhom pojednávaní pred súdom prvého stupňa uviedla (dňa 25. 11. 2009, č. l. 267 spisu), že síce podpis na tejto žiadosti je jej a jej syna, je „ z niečoho prekopírovaný, možno z kúpnej zmluvy zo dňa 31. 07. 2008“ a opatrovník navrhovateľa 1/ (syn navrhovateľov 1/ a 2/) Y. P. uviedol, že Žiadosť zo dňa 02. 10. 2008 nikdy nevidel, nepodpísal s tým, že si nespomenul, či podpisoval iné dokumenty pre P. Č. W. - A. P., avšak k podpisu na Žiadosti o otvorenie konania v súvislosti s vydaním búracieho povolenia pre objekt rodinného domu na X. J. Č. XX Q. W. uviedol, že to ako jeho podpis vyzerá. Z návrhu na nariadenie predbežného opatrenia podaného na súd prvého stupňa dňa 27. 01. 2009 (viď č. l. 1 spisu), ako i z návrhu na začatie konania (č. l. 133 spisu) vyplýva tvrdenie navrhovateľov, že odporkyňa na rodinnom dome, ktorý bol predmetom kúpnej zmluvy uzavretej dňa 16. 10. 2008 vykonala také zásahy, ktoré jej navrhovatelia neodsúhlasili, rozobrala celú strechu, vrátane krovu, pričom do stavby začalo vzhľadom na zimné počasie zatekať s tým, že v príčinnej súvislosti s týmito úpravami vznikol na stavbe menší požiar. Navrhovateľka 2/ však na prvostupňovom pojednávaní dňa 25. 11. 2009 (č. l. 269 spisu) uviedla, že jej U.. O., manžel odporkyne povedal, že pôjde zbúrať dom, šopu a prístrešok na garáž, že sa o to nestarala, nevedela, že na búranie potrebuje rozhodnutie, toto jej povedal manžel (navrhovateľ 1/) a myslela si, že povolenie má, keďže snáď by bez neho búrať nezačal s tým, že keď mu podpísala Protokol o odovzdaní domu, všetko ostatné rieši on a viac sa o to nestarala. Podľa § 120 ods. 1 O. s. p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Požiadavka, že v občianskom súdnom konaní musí súd vychádzať zo skutočného stavu veci je vyslovená tak v Ústave SR, ako i v jednotlivých ustanoveniach O. s. p. (§ 120 ods. 1 a 2, § 125, § 153 a pod.) a vyjadruje základnú zásadu občianskeho súdneho procesu, t. j. zásadu materiálnej pravdy. Pojem skutočný stav veci je totožný s pojmom objektívna realita, ktorá s prejednávanou vecou súvisí a tvorí predmet konania. Zásada materiálnej pravdy teda znamená to isté ako zásada objektívnej pravdy. Je totiž procesnou požiadavkou, aby poznatky súdu o skutočnostiach boli v súlade s objektívnou realitou, pričom pojem skutočný stav veci je totožný s výrazom rozhodné skutočnosti (§ 79 ods. 1, § 101 ods. 1 a § 157 ods. 2, § 133 O. s. p.). Pre poznávaciu činnosť súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie, teda i pre procesné dokazovanie sú vždy nutné tvrdenia o takých skutočnostiach. To vyplýva z toho, že sa v procese dokazuje súdu pravdivosť tvrdenia o takých skutočnostiach, o ktorých sa súd dozvedá z prednesov účastníkov, z vykonaného dokazovania ako i inými možnými spôsobmi, pričom zákon účastníkom ukladá povinnosť objasniť všetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú). V prípade, ak žalovaný obranou uplatňuje nejaký nárok alebo námietky, ktoré činia žalobu žalobcu právne nedôvodnou, dostáva sa žalovaný do rovnakej pozície ako žalobca (reus excipiendo fit actor) a má povinnosť tvrdenia i dôkaznú a v tomto rozsahu i dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno totiž pojmovo môže zaťažovať iba toho, koho môže postihnúť nepriaznivý dôsledok za to, že určité rozhodné tvrdenie nebolo dokázané. Odvolací súd v súlade s vyššie uvedeným výkladom týkajúcim sa spôsobu voľného hodnotenia dôkazov dospel k záveru, že súd prvého stupňa svojim názorom vysloveným v napadnutom rozhodnutí, že odporkyňa nesplnila svoj záväzok a svojim nezodpovedným konaním zapríčinila možnosť vzniku požiaru a jeho spôsobenie kýmkoľvek, keď jeho rozsah riadne nevyšetrila a bez dôkazov obviňovala aj nesvojprávneho navrhovateľa 1/, ktorému mala zamedziť vstup na pozemok, čo preukázateľne neurobila, porušil zákonnú zásadu rovnosti účastníkov v tomto konaní, keď zodpovednosť za vznik požiaru prisúdil výlučne odporkyni a v rozpore so zásadami formálnej logiky sa už nezaoberal povinnosťou navrhovateľky 2/, ako opatrovníčky navrhovateľa 1/ (nesvojprávneho) zabrániť možnosti jeho vniknutia na daný pozemok. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 16. 10. 2009 totiž jednoznačne vyplýva, že navrhovateľka 2/ uviedla, že jej manžel je nesvojprávny, nemá ani občiansky preukaz a z domu jej utiekol a preto pokiaľ bol navrhovateľ 1/ schopný utiecť vlastnej manželke, ktorá dokonca uviedla (viď č. l. 268 spisu), že tam bol raz, niekedy pred požiarom, keď boli v Bratislave u lekára a dodatočne jej povedal, že v ten deň bol aj na dome, je zarážajúce, kde sa nachádzala navrhovateľka 2/, keď spolu s navrhovateľom 1/ išli na vyšetrenie k lekárovi a až dodatočne sa dozvedela, že navrhovateľ 1/ bol aj na dome a zároveň, že jej utiekol dva krát, aj dňa 08. 12. 2008, keďže to hlásila na polícii. Z uvedeného teda vyplýva, že samotná manželka navrhovateľa 1/, s ktorým žije v spoločnej domácnosti, nie je schopná kontrolovať pohyb nesvojprávneho manžela, o ktorom sa zároveň vyjadrila, že jeho odpovede sú iba fikciou, povie hocičo, permanentne jej „uteká“ a preto nie je zrejmé, aké prostriedky mala podľa názoru súdu prvého stupňa, resp. právneho zástupcu navrhovateľov, s ktorou sa aj v tomto smere opätovne úplne stotožnil, zvoliť odporkyňa, aby dokázala vstup navrhovateľa 1/, resp. tretích osôb na danú nehnuteľnosť zamedziť a zároveň nie je možné z odôvodnenia napadnutého rozsudku zistiť dôvod, pre ktorý sa zamknutie bránky do záhradného domu zámkom od bicykla javilo súdu prvého stupňa tak nezodpovedným, najmä, ak na dome prebiehali stavebné úpravy, keďže je absolútne v súlade s logikou veci, že pokiaľ na stavbe prebiehajú stavebné úpravy, tak napr. priemyselné kamery, resp. iný spôsob zabezpečenia bezpečnosti nehnuteľnosti, ani možný nie je. Súd prvého stupňa zároveň úplne odignoroval v odôvodnení svojho rozhodnutia aj obsah výpovede v konaní vypočutého svedka U.. S.Á. O., ktorý (na prvostupňovom pojednávaní dňa 17. 02. 2010, viď č. l. 288 spisu) sa k otázke zabezpečenia domu pred vniknutím tretích osôb a navrhovateľov vyjadril tak, že zabezpečenie domu, resp. pozemku mal na starosti ich architekt (G.. U. D.), ktorý uviedol, že zabezpečenie domu vždy odstránil práve navrhovateľ 1/, ktorý na stavbu chodil sústavne, odstránili poistky, aby navrhovateľ 1/ nemohol využívať prívod elektrickej energie, avšak navrhovateľ ich laicky prepojil, čo bolo veľmi nebezpečné a zároveň zničil bicyklový zámok na plote a inokedy preskočil plot. Súd prvého stupňa tvrdiaci v odôvodnení napadnutého rozsudku, že odporkyňa bez dôkazov a napriek tomu, že v deň požiaru boli na stavbe aj pracovníci jej stavebnej firmy obviňovala zo založenia požiaru nesvojprávneho navrhovateľa 1/, sa úplne opomenul vysporiadať aj s obsahom výpovede svedka G.. Š. F., spoluvlastníka nehnuteľnosti susediacej s pozemkom navrhovateľov, ktorého prvostupňový vypočul na pojednávaní dňa 16. 06. 2010 a ktorý uviedol, že navrhovateľ 1/ sa na pozemku zdržiaval aj v deň požiaru (dňa 08. 12. 2008) medzi 16, 00 hod. a 16, 30 hod. a zároveň potvrdil, že navrhovateľ 1/ do domu chodil a rozprával sa s robotníkmi. Je zároveň zarážajúce, že súd prvého stupňa v kontexte s hodnotením zanedbania povinností odporkyňou, vôbec rovnakým spôsobom nevyhodnotil ani tvrdenie navrhovateľky 2/, ktorá je dokonca na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14. 06. 2001, č. k. 25P/59/2001 - 38 ustanovená za opatrovníčku navrhovateľa 1/, že navrhovateľ 1/ je duševne chorý človek, ktorý chodí hoci kam a hoci kde a mohol byť na tisícich miestach, keďže pokiaľ navrhovateľka 2/ umožňuje duševne chorému človeku voľne sa pohybovať, jednoznačne dochádza z jej strany k porušeniu jej prevenčnej povinnosti, ktorá ukladá každému zachovávať taký stupeň opatrnosti, ktorý je bezpochyby dôvodné od nej, vzhľadom na konkrétne situácie požadovať tak, aby zabránila alebo čo najviac obmedzila riziko vzniku škôd a zároveň sa týmto navrhovateľka 2/ dopúšťa absolútneho zanedbaniu svojej povinnosti poskytovať navrhovateľovi 1/ celodennú osobnú starostlivosť. Odvolací súd zároveň považuje za nevyhnutné upriamiť pozornosť prvostupňového súdu aj na odôvodnenie jeho vlastného rozhodnutia zo dňa 14. júla 2009, č. k. 12C/9/2009 - 246, ktorým navrhovateľom 1/ a 2/ priznal čiastočné oslobodenie od súdneho poplatku za návrh prevyšujúceho sumu 150 eur a z ktorého vyplýva, že dôvodom čiastočného oslobodenia navrhovateľov od zaplatenia súdneho poplatku bola práve skutočnosť, že navrhovateľ 1/ je pozbavený spôsobilosti na právne úkony, je poberateľom invalidného dôchodku a najmä, že navrhovateľka 2/ sa o navrhovateľa 1/ stará, keďže je odkázaný na jej riadnu, celodennú a osobnú starostlivosť, keď dokonca od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny poberá za opatrovanie manžela dávku sociálnej pomoci v sume 199, 16 eur mesačne. Súd prvého stupňa, ktorý sa v rozpore so zákonom neriadil pri svojom rozhodovaní napadnutým rozsudkom právnym názorom odvolacieho súdu, uvedeným v uznesení zo dňa 14. júna 2013, č. k. 2Co/258/2011 - 493, dokonca ani neposúdil rozporuplnosť výpovede navrhovateľky 2/, ktorá raz uviedla, že sa na pozemku navrhovateľ 1/ nezdržiaval vôbec, v ďalšej výpovedi uviedla, že sa tam zdržiaval veľmi často, skoro stále, lebo jej tam utekal a ona nevedela čo má robiť a napriek tomu dospel k záveru, že za okolnosti vzniku požiaru a zmenu vlastností predmetu kúpy nesie zodpovednosť výlučne odporkyňa a preto jej odstúpenie od kúpnej zmluvy zo dňa 16. 10. 2008 je neplatné a je povinná zaplatiť navrhovateľom kúpnu cenu dohodnutú v kúpnej zmluve zo dňa 16. 10. 2008, keďže splnenie všetkých troch podmienok zmarila svojim úmyselným konaním a i keď jej právne kroky výslovne v rozpore so zákonom neboli, zákonné prostriedky využila tak, že nimi zasiahla do majetkovej sféry navrhovateľov tým, že majú niekoľko rokov neobývaný, napoly zrúcaný dom. V súvislosti s takto vysloveným právnym názorom prvostupňovým súdom považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že sa zrejme s obsahom kúpnej zmluvy zo dňa 16. 10. 2008 doposiaľ dôkladne neoboznámil, nakoľko mu opätovne unikli podstatné skutočnosti, a to, že podmienkou uvoľnenia kúpnej ceny (7. 400. 000,- Sk) v prospech účtu predávajúcich navrhovateľov z notárskej úschovy bolo predložiť ktoroukoľvek zo zmluvných strán do dvoch pracovných dní, originál Kúpnej zmluvy s vyznačením právoplatnosti rozhodnutia katastrálneho úradu o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech odporkyne, originál Listu vlastníctva č. XXXX, vedeného pre katastrálne územie Q. a originál právoplatného rozsudku Okresného súdu v Senici, ktorým bol schválený právny úkon predaja nehnuteľnosti z čoho jednoznačne vyplýva, že splatnosť kúpnej ceny bola viazaná na kumulatívne (súčasné) splnenie troch podmienok, k splneniu ktorých však doposiaľ nedošlo a preto, ako aj správne uviedla odporkyňa v podanom odvolaní, jej povinnosť zaplatiť navrhovateľom kúpnu cenu nevznikla, keďže na Liste vlastníctva ako vlastník danej nehnuteľnosti, zapísaná nie je. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmie byť výkon práv a povinností, vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi. Právny záver prvostupňového súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že odporkyňa využijúc zákonné prostriedky a uskutočnením právnych krokov, ktoré v rozpore so zákonom neboli, svojim úmyselným konaním zmarila splnenie všetkých troch kumulatívnych podmienok stanovených v uzavretej Kúpnej zmluve, konala v rozpore s dobrými mravmi a preto jej nie je možné poskytnúť súdnu ochranu, je nutné kvalifikovať ako arbitrárny, keďže daný záver súd prvého stupňa neodôvodnil zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy, nakoľko ako už odvolací súd uviedol vyššie, súd prvého stupňa svoje závery na racionálnej argumentácii nielen nezaložil, ale najmä konanie oboch navrhovateľov z tých istých hľadísk, z ktorých vyvodil svoje subjektívne názory na konanie odporkyne, vôbec neposúdil. Je nutné uviesť, že pokiaľ orgán verejnej moci (v danom prípade súd prvého stupňa) nedá právne relevantné odpovede na viacero podstatných námietok účastníka konania a jeho rozhodnutie neobsahuje preskúmateľné dôvody, na ktorých je založené, potom je potrebné toto arbitrárne rozhodnutie považovať nielen za nezlučiteľné so základnými zásadami vzťahu medzi orgánom verejnej moci a účastníkom konania vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale i za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd vykoná dôkazy svedčiace prevažne len v prospech jednej strany a tým odmietne vykonať dôkazy, ktoré by viedli k zisteniu skutkového stavu požadovaného ustanoveniami hmotného práva, dopúšťa sa porušenia zásady rovnosti účastníkov konania a tým porušenia práva na spravodlivý súdny proces podľa § 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. V súvislosti s výrokom, ktorým súd prvého stupňa uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľom kúpnu cenu aj s príslušenstvom, dôvodiac omeškaním odporkyne odo dňa doručenia výzvy na zaplatenie dňa 24. 09. 2009 a jej vrátením notárom z úschovy v daný deň, je nutné dať prvostupňovému súdu do pozornosti nielen právny záver, ktorý odvolací súd vyslovil v uznesení, ktorým bol v poradí prvý prvostupňový rozsudok v prejednávanej veci zrušený, ale najmä dikciu ust. § 517 Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva, že podmienkou omeškania dlžníka je splatnosť plnenia s tým, že plnenie je splatné, keď je dlžník povinný plniť a nie vtedy, keď je oprávnený plniť, keďže ide o časový moment, v ktorom dobieha záväzok, v ktorom musí dôjsť k jeho splneniu. Pre určenie momentu, do ktorého má dlžník splniť svoj dlh, aby sa nedostal do omeškania, je rozhodný čas, dokedy má dlžník splniť svoj dlh (§ 563 Občianskeho zákonníka) a môže byť presne stanovený dohodou účastníkov zmluvného vzťahu, právnym predpisom, pre konkrétne záväzkové vzťahy, určený v rozhodnutí súdu (Občiansky zákonník v § 564 pripúšťa, aby čas plnenia dlhu určil súd, a to najmä vtedy, ak čas splnenia bol ponechaný na vôľu dlžníka, pričom dlžník sa v takom prípade dostane do omeškania, ak dlh nesplní najneskoršie v deň určený v rozhodnutí súdu) a ustanovený všeobecne zákonom. Z uvedeného výkladu teda jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa ignorujúc preňho záväzný právny názor uvedený v rozhodnutí odvolacieho súdu, rozhodol o omeškaní odporkyne s plnením kúpnej ceny opätovne svojvoľne a v rozpore nielen s Kúpnou zmluvou, uzavretou medzi účastníkmi konania, ale aj so zákonom. Odporkyňa od kúpnej zmluvy uzavretej s navrhovateľmi dňa 16. 10. 2008 odstúpila podľa § 48 Občianskeho zákonníka, písomne dňa 16. 12. 2008 z dôvodu, predmet kúpy dňa 08. 12. 2008 (rodinný dom, súpisné číslo XXXX) zhorel a došlo k takému poškodeniu statiky daného objektu, že nie je možná ani jeho plánovaná rekonštrukcia a nakoľko predmet kúpy zanikol, došlo k zmareniu účelu zmluvy. Súd prvého stupňa svoj záver o neplatnom odstúpení odporkyne od uzavretej Kúpnej zmluvy odôvodnil tým, že dôvod odstúpenia, nakoľko plnenie sa podľa zmluvy stalo nemožným, keďže predmet zmluvy zanikol, nakoľko zhorel sa ukázalo ako nepravdivé a zavádzajúce s poukazom na odborný posudok OR HaZZ s tým, že predmet zmluvy požiarom nezanikol, stojí na svojich základoch spojených so zemou, má obvodové múry a strop, keď zvyšnú časť domu dal navrhovateľom zbúrať manžel odporkyne (U.. S. O.) s tým, že v konaní nepreukázal zhorenie domu, resp. zánik predmetu zmluvy. Z Odborného posudku Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Bratislave zo dňa 07. 01. 2009 vyplýva, že požiar bol ohlásený dňa 07. 12. 2008 o 19, 05 hod., pričom povinnosť oznámiť bez zbytočného odkladu príslušnému okresnému riaditeľstvu požiar, ktorý vznikol v objektoch, priestoroch alebo na veciach v jej vlastníctve alebo užívaní, si nesplnil nezistený majiteľ objektu (navrhovatelia 1/ a 2/ podľa § 14 ods. 1 písm. g) zák. č. 314/2001 Z. z. o ochrane pred požiarmi), pričom oheň zachvátil celú miestnosť, avšak žiadna vyčísliteľná škoda na dome v demolácii nevznikla. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, z obsahu Protokolu o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti, postupnosť krokov pri prevode vlastníctva k odovzdávanej nehnuteľnosti, záruky a ručenie, z ktorého bodu IV. 1, 2 vyplýva, že navrhovatelia 1/ a 2/ udelili odporkyni neodvolateľný súhlas na realizáciu stavebných a búracích prác, ktoré sa budú realizovať na základe žiadosti a úkonov podaných odovzdávajúcimi, ale v súlade s požiadavkami a potrebami preberajúcej, ktorá tieto podklady v celom rozsahu pripravila a zabezpečila aj príslušnú dokumentáciu a administratívu a zároveň z výpovede navrhovateľky 2/ a Y. P. vyplýva, že sa o dianie na dome, po podpísaní tohto Protokolu nestarali a nezaujímali. Pokiaľ teda navrhovatelia odporkyni udelili písomný súhlas s búracími prácami na predmete kúpy, t. j. rodinnom dome, tak záver prvostupňového súdu, ktorým odôvodnil neplatnosť odstúpenia od danej zmluvy odporkyňou, že dom navrhovateľov znefunkčnila jeho zbúraním sčasti, a následným požiarom predmet kúpy nezanikol, je nutné považovať za rozporný so skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a zároveň, že súd prvého stupňa vo svojej argumentácii bol nekoherentný, nakoľko skutkové i právne závery nevyhodnotil v logických súvislostiach, a preto je jeho rozhodnutie nekonzistentné. Odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením námietky premlčania nároku uplatneného navrhovateľmi v konaní titulom určenia neplatnosti odstúpenia odporkyne od zmluvy súdom prvého stupňa, keď dospel k záveru, že tento nárok premlčaný nie je, nakoľko túto otázku posudzoval od začiatku konania v súvislosti s petitom na plnenie, ako aj určovacím petitom, že právny vzťah medzi účastníkmi konania založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 trvá, nakoľko žaloba bola pôvodne podaná dňa 27. 01. 2009 a trojročná premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka márne neuplynula a dodržaná bola. Je nutné však uviesť, že navrhovatelia dňa 27. 01. 2009 podali na súd prvého stupňa iba návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadali uložiť peňažnému ústavu J. W. X. Y.. X.. nerealizovať na účte číslo XXX XXX XXXX/XXXX vedeného na meno odporkyne žiadne hotovostné, či bezhotovostné bankové operácie, vykonávané odporkyňou alebo prípadnými spoludisponentami na ťarchu účtu do výšky 245. 635 eur z čoho vyplýva, že v štádiu konania o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, súd prvého stupňa otázku platnosti, resp. neplatnosti odstúpenia odporkyne od kúpnej zmluvy skúmať určite nemohol, keďže mohol skúmať iba splnenie zákonných podmienok na nariadenie predbežného opatrenia, pričom navrhovatelia návrh na začatie konania (povinnosť uložená prvostupňovým uznesením zo dňa 04. 02. 2009, č. k. 12C/9/2009 - 59, ktorým navrhované predbežné opatrenie nariadil a ktoré bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. apríla 2009, č. k. 6Co/102/2009 - 193 zmenené tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol zamietnutý) podali dňa 16. 03. 2009 (č. l. 130 spisu) a týmto návrhom sa domáhali uložiť odporkyni povinnosť zaplatiť im kúpnu cenu (istinu 122. 817, 50 eur s príslušenstvom, každému z navrhovateľov), určenia, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 medzi navrhovateľmi ako predávajúcimi a odporkyňou ako kupujúcou stále trvá a náhrady trov konania. Záver súdu prvého stupňa, že odporkyňa prijala plnenia navrhovateľov tým, že jej umožnili vstup na pozemok bez zaplatenia kúpnej ceny, či jej časti, bez akýchkoľvek sankcií jej svoje nehnuteľnosti dobrovoľne odovzdali do jej faktickej moci, predložili právoplatný rozsudok Okresného súdu Senica o schválení kúpnej zmluvy uzavretej za nesvojprávneho navrhovateľa 1/, pristúpili k návrhu na vklad kúpnej zmluvy do katastra dňa 11. 02. 2009, čím medzi účastníkmi vznikol záväzkový vzťah a preto jej ust. § 497 Občianskeho zákonníka od zmluvy odstúpiť neumožňuje je nutné považovať za absolútne arbitrárny a je možné sa domnievať, že súd prvého stupňa sa s obsahom ním citovaného zákonného ustanovenia (§ 497 Občianskeho zákonníka) ani neoboznámil. Ustanovenie § 497 Občianskeho zákonníka totiž umožňuje účastníkom záväzkového právneho vzťahu dojednať v prospech niektorej strany, prípadne oboch strán v zmluve pri jej uzavretí, prípadne aj neskôr, tzv. zmluvnú výhradu odstúpenia od zmluvy a dojednáva sa tak, že ak sa jedna strana ocitne v omeškaní s plnením, môže druhá strana kedykoľvek odstúpiť od zmluvy, jedna strana môže do určitej lehoty od zmluvy odstúpiť bez uvedenia dôvodu s tým, že právo odstúpiť od zmluvy možno dohovoriť s výhradou odstupného alebo bez takejto výhrady. V posudzovanej veci je však nad akékoľvek pochybnosti z listinných dôkazov zrejmé, že odstúpenie od kúpnej zmluvy, ktorú účastníci konania uzavreli dňa 16. 10. 2008 nebolo podmienené úhradou žiadneho odstupného a zároveň zo skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom jednoznačne vyplýva, že odporkyňa od navrhovateľov žiadne plnenie neprijala, keď umožnenie vstupu na pozemok a možnosť dispozície s nehnuteľnosťou za plnenie v právnom slova zmysle považovať je vylúčené a preto sa odvolací súd stotožnil s tvrdením odporkyne v podanom odvolaní, že napadnutý rozsudok je aj v tejto časti odôvodnenia svojvoľný. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia na jednej strane uviedol, že odporkyňa bez súhlasu navrhovateľov premet kúpy zbúrala, zavinila zanedbaním svojich povinností vznik požiaru na danom rodinnom dome, v dôsledku ktorého však nezanikol, a na strane druhej odmietol vykonať znalecké dokazovanie za účelom preukázania pravosti podpisu navrhovateľky 2/, resp. Y. P. na žiadosti zo dňa 02. 10. 2008 o vydanie búracieho povolenia pre objekt rodinného domu dôvodiac nadbytočnosťou a nehospodárnosťou vykonania dokazovania znalcom z odboru grafológia, ako i snahou odporkyne o predĺženie konania. K tvrdeniu navrhovateľov 1/ a 2/ v ich vyjadrení k odvolaniu odporkyne, že neuviedla žiadne dôvody zisťovania ich vlastností znaleckým dokazovaním, odvolací súd uvádza, že navrhovatelia síce majú pravdu, že grafológia je veda, ktorou sa z písma dajú rozpoznať schopnosti človeka (psychológia písma), avšak na druhej strane je nepochybné, že snahou odporkyne v priebehu celého prvostupňového konania bolo dosiahnuť nariadenie znaleckého dokazovania z odboru písmoznalectvo, ktoré sa zaoberá identifikáciou písma, písomností a podpisu z pohľadu autorstva, teda súdnoznaleckého a kriminalistického prístupu, výsledkom ktorého je vypracovaný písmoznalecký posudok, ktorý uvádza výrok o tom, či daná listina alebo podpis na nej je alebo nie je pravý. Odvolací súd považuje zároveň za potrebné uviesť, že ide o jeden z dôkazových materiálov v súdnom procese a preto pokiaľ súd prvého stupňa vykonanie dokazovania v tomto smere zamietol a zároveň dospel k jednoznačnému záveru, že odporkyňa dom navrhovateľov sčasti zbúrala bez ich súhlasu (keď ako už odvolací súd uviedol vyššie, ani neposúdil výpoveď navrhovateľky 2/), a toto konanie zároveň označil za jeden z rozporov s dobrými mravmi, tak pokiaľ by mal súd prvého stupňa v konaní záujem zachovať rovnosť zbraní, bolo jeho povinnosťou zisťovať, či navrhovatelia o povolenie búracích prác skutočne požiadali, alebo ich podpis na vyššie uvedenej žiadosti bol sfalšovaný, keďže bez verifikácie podpisu navrhovateľky 2/ na tejto žiadosti, dospieť k danému prezentovanému záveru mohol súd prvého stupňa iba v dôsledku svojho subjektívneho presvedčenia, ktorého následkom je porušenie jeho povinnosti v tomto konaní, zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov, ktorá slúži na upevňovanie a rozvíjanie zákonnosti. Odvolací súd považuje za potrebné dať prvostupňovému súdu do pozornosti, že správne vymedzenie rozsahu povinnosti súdu vykonať dokazovanie je významné nielen na naplnenie ducha ustanovení § 1 až 6 Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko nevykonanie dôkazov, ktoré boli nevyhnutné, má za následok porušenie základných práv garantovaných ústavou, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré je garantované v čl. 6 Dohovoru. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, jasnosť a súlad skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. Viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu platí len pre skutkový stav, z ktorého vychádzalo prvotné prvostupňové rozhodnutie a nakoniec i samotné rozhodnutie odvolacieho súdu, v ktorom bol právny názor vyjadrený. Z obsahu spisu nevyplýva, že došlo k zmene skutkových okolností, za ktorých odvolací súd vyjadril záväzný právny záver vo veci a uvedená skutočnosť nevyplýva nakoniec ani zo samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorý sa bez splnenia zákonných predpokladov (v rozpore so zákonom) od právneho názoru odvolacieho súdu nielen odklonil, nerešpektoval ho, a to napriek tomu, že nejde o prípad aplikácie unijného práva, kedy by nerešpektovanie právneho názoru súdu vyššieho stupňa bolo dôvodným. Odvolací súd považuje za nevyhnutné uviesť, že ak má byť splnený jeden z účelov súdnej jurisdikcie, totiž požiadavka „výchovy na zachovanie zákona“, k úcte k právam iných osôb (§ 1 O. s. p.) je nevyhnutné, aby rozhodnutie všeobecného súdu nielen zodpovedalo zákonu vo veci samej a bolo vydávané za plného rešpektu k procesným normám, ale aby taktiež odôvodnenie vydaných rozhodnutí vo vzťahu na uvedený účel zodpovedalo kritériám daným ustanovením § 157 ods. 2 in fine, nakoľko iba vecne správne (zákonu zodpovedajúce) rozhodnutia a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutia napĺňajú, ako neoddeliteľnú súčasť „stanoveného postupu“, ústavné kritériá vyplývajúce z Listiny základných práv a slobôd (čl. 38 ods. 1). Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že zákonným sudcom je nielen sudca určený rozvrhom práce podľa osobitného predpisu, ale aj sudca, ktorý rešpektuje právny názor vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí súdu vyššieho stupňa. Porušenie tejto zásady je na úkor procesných práv účastníkov konania a odníma sa im možnosť konať pred súdom. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p., v ktorom bude povinnosťou prvostupňového súdu právne relevantným a logickým spôsobom vyhodnotiť všetky dôkazy, právne posúdiť dôvodnosť nároku uplatneného navrhovateľmi v konaní, ako i námietky odporkyne a najmä vypracovať rozhodnutie vo veci zákonom predpísaným spôsobom, t. j. tak, aby bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmateľné. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa o náhrade trov celého konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.) Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.