Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/32/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309200397 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1309200397.8 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov senátu JUDr. Romana Majerského a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcov: X/ U. P., A.. XX. XX. XXXX, W. Š. Č.. XXX, X/ E. P., A.. XX. XX. XXXX, W. Š. Č.. XXX, obaja zastúpení: JUDr. Alojz Baránik, advokát s.r.o., ul. Mateja Bela č. 8, Bratislava, IČO: 46 940 561, proti žalovanej: P.. P. O., A.. XX. XX. XXXX, W. X. J.. Č.. XX, W., zastúpená: JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o., Kýčerského ul. č. 5, Bratislava, IČO: 36 857 726, o určenie, že právny vzťah trvá a o určenie neplatnosti právneho úkonu, na odvolanie žalobcov 1/, 2/ a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 06. apríla 2016, č. k. 12C/9/2009 - 715, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí tretím) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 122.817,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne od 24. 02. 2009 do zaplatenia a žalobkyni 2/ sumu 122.817,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne od 24. 02. 2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, určil, že odstúpenie žalovanej zo dňa 16. 12. 2008 od kúpnej zmluvy uzavretej so žalobcami 1/ a 2/ dňa 16. 10. 2008 je neplatné, žalobu vo zvyšku zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 80 písm. c) O. s. p., § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 48, § 457, § 588, § 591 veta prvá Občianskeho zákonníka a vecne platnosťou a záväznosťou kúpnej zmluvy zo dňa 16. 10. 2008 uzatvorenej medzi stranami, jej schválením súdom, pre ktoré dôvody mala byť kúpna cena žalobcom uvoľnená z notárskej úschovy a v nadväznosti na otázku posúdenia platnosti odstúpenia žalovanej od zmluvy zo dňa 16. 10. 2008 dospel k záveru, že úmysel žalovanej odstúpiť od zmluvy nebol urobený vážne, čo činí odstúpenie od zmluvy absolútne neplatným právnym úkonom. Poukázal na skutočnosť, že kúpna zmluva medzi účastníkmi konania bola platne uzatvorená, keď sa v jej písomnej forme dňa 16. 10. 2008 dohodli na jej podstatných náležitostiach, a to na predmete kúpy a kúpnej cene, ktorá podľa čl. II. bod 2 zmluvy mala byť žalobcom vyplatená z notárskej úschovy, bez uvedenia dátumu, pričom v kúpnej zmluve je deklarované, že žalovaná si predmet kúpy riadne ohliadla, jej stav je jej známy a v takomto stave ho kupuje s tým, že v čl. VI. bod 4 kúpnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že návrh na vklad podajú spoločne, najneskôr do dvoch pracovných dní po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia Okresného súdu v Senici o schválení právneho úkonu, podpisu kúpnej zmluvy a zložení kúpnej ceny do notárskej úschovy. Uviedol, že právny úkon bol schválený rozsudkom Okresného súdu Senica zo dňa 26. 11. 2008, č. k. 3P 79/2008-35, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12. 12. 2008 s tým, že návrh na vklad do katastra nehnuteľností mohli strany podľa dojednania v kúpnej zmluve podať najneskôr do 14. 12. 2008, pričom kataster nehnuteľností by pri riadnom chode veci, t. j. pri dodržaní zákonnej 30 dňovej lehoty vklad spornej kúpnej zmluvy povolil dňa 13. 01. 2009, avšak žalovaná podaním neadekvátnych procesných návrhov zo dňa 11. 12. 2008 v konaní vedenom na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 3P/79/2008, a to návrhom na vstup do konania, odvolania, o ktorých musel prvoinštančný a odvolací Krajský súd v Trnave rozhodovať, hoci návrhy boli zamietnuté a odmietnuté, bolo o nich rozhodnuté až 19. 03. 2009, čím dosiahla, že už dňa 24. 02. 2009 jej notár vrátil ako zložiteľke bezhotovostne predmet úschovy, t. j. kúpnu cenu 245.635 eur spolu s úrokmi vo výške 506,27 eur s odôvodnením, že žalobcovia nesplnili podmienky na uvoľnenie kúpnej ceny z úschovy v lehote 90 dní a týmito úkonmi cielene zmarila žalobcom vyplatenie kúpnej ceny, pričom tento stav trvá doposiaľ a nijako ho nespôsobili ani nezavinili. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že odvolací súd mal tiež za to, že notárska úschova finančných prostriedkov za účelom ich neskoršieho uvoľnenia tretej osobe za súčasného splnenia v nej dohodnutých podmienok nie je právnou podmienkou platnosti, ktorej splnenie alebo nesplnenie spôsobuje vznik/zánik práva, keďže ide výlučne o spôsob úhrady kúpnej ceny, ktorý si nie je možné zamieňať s podmienkami v zmysle § 36 Obč. zákonníka, a preto žalovanú zaviazal na zaplatenie kúpnej zmluvy žalobcom, ktorú rozdelil s ohľadom na nesvojprávnosť žalobcu 1/ na dve rovnaké polovice, aby mohlo byť ukončené doposiaľ prerušené katastrálne konanie. Poukázal na skutočnosť, že žalobcovia mali naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) O. s. p. na určení neplatnosti odstúpenia žalovanej od spornej kúpnej zmluvy zo dňa 16. 10. 2008, keďže katastrálne konanie je od 23. 10. 2009, z dôvodu odstúpenia žalovanej od kúpnej zmluvy prerušené, keď ohľadom tejto otázky vznikol súdny spor, ktorý je možné riešiť len v občianskoprávnom konaní, pretože príslušná správa katastra nie je oprávnená posudzovať platnosť odstúpenia od zmluvy, pričom odvolací súd zhodne uviedol, že žaloba vrátane jej petitu, musí nevyhnutne smerovať k odpovedi na predbežnú otázku súvisiacu s platnosťou odstúpenia od zmluvy, preto na takto postavenom petite majú žalobcovia 1/ a 2/ naliehavý právny záujem. Poukázal na skutočnosť, že podľa čl. III. bod 4 kúpnej zmluvy bolo dohodnuté odstúpenie od zmluvy zo strany žalovanej za predpokladu, že sa ukážu ktorékoľvek z prehlásení predávajúcich uvedených v zmluve ako nepravdivé, avšak zo samotného textu Odstúpenia žalovanej od zmluvy zo dňa 16. 12. 2008 nevyplýva, že niektoré z prehlásení predávajúcich uvedených v zmluve je nepravdivé s tým, že využitie práva odstúpiť od zmluvy je právnym dôvodom zániku záväzku iba v prípade, že účastník zmluvného vzťahu zmluvu nedodržal, resp. porušil právnu povinnosť zo zmluvy vyplývajúcu, keď v takom prípade by ho postihli nepriaznivé zodpovednostné následky (sankcia), avšak v prejednávanej veci porušenie zmluvných povinností zo strany žalobcov tvrdené ani zistené nebolo, ale naopak Odborným posudkom OR HaZZ v Bratislave zo dňa 07. 01. 2009 bolo jednoznačne preukázané, že požiarom predmet kúpy nezanikol, ale zhorel iba odpad dreva na prízemí rodinného domu, ktorý bol už v demolácii, pričom nevznikla žiadna vyčísliteľná škoda. Uviedol, že žalovaná mala kúpnou zmluvou nadobudnúť nielen pozemok pod sporným domom, parcela č. XXXXX, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 250 m2, ale aj pozemok parcela č. XXXXX, druh pozemku záhrady o výmere 228 m2, nachádzajúce sa v k. ú. Q., špecifikované v čl. I kúpnej zmluvy, ktoré požiarom v ničom neutrpeli, nezanikli, ako aj nezanikol rodinný dom súpisné č. XXXX postavený na pozemku parcela č. XXXXX, nakoľko v konaní nebolo ani sporné, že tento doposiaľ stojí na svojich základoch, ktoré sú pevne spojené so zemou, má obvodové múry a strop s tým, že zvyšnú časť domu dal žalobcom zbúrať manžel žalovanej U.. O., ako jej splnomocnený zástupca vo veci, ktorý to pred súdom nepopieral, keď uviedol, že spornú nehnuteľnosť upraví tak, že ponechá len základy a nosné múry a zrekonštruuje strechu, čo po dohode s architektom G.. D. a statikom G.. L. aj vykonal a krov domu žalobcov rozobral, preto na základe takého priznania splnomocneného zástupcu žalovanej, nebolo potrebné ďalšie dokazovanie o tom, kto vykonával na dome žalobcov búracie práce. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že ak by čisto hypoteticky uznal, že odstúpenie žalovanej od zmluvy je účinné, znamenalo by to zrušenie kúpnej zmluvy, pričom v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka, by každý z účastníkov bol povinný vrátiť druhému, čo podľa nej dostal, ale žalobcovia nedostali titulom kúpnej zmluvy nič, nakoľko kúpna cenu im nebola vyplatená a to ani sčasti, preto nemajú žalovanej povinnosť nič vrátiť, avšak žalovaná dostala do faktického užívania ich rodinný dom, ktorý riadne nezabezpečila proti škodám, čím spôsobila, že rodinný dom žalobcov je v demolácii a takmer zničený, keďže z predloženej fotodokumentácie vidno, že sú z neho iba obvodové múry, pričom túto skutočnosť mal potvrdenú aj svedeckou výpoveďou architekta žalovanej G.. D., ktorý uviedol, že bránu na dome zamkli iba zámkom od bicykla. Uviedol, že žalovaná v odstúpení od zmluvy neuviedla, že dom žalobcov dá do pôvodného stavu, resp. im poskytne finančnú náhradu na obnovenie pôvodného stavu ani U.. O. vierohodne nevysvetlil, prečo v ten istý deň t. j. 16. 12. 2008 od spornej kúpnej zmluvy odstúpil a zároveň v ten istý deň podal návrh na kataster nehnuteľností na zavkladovanie tejto zmluvy, keď v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalovaná aj po požiari, hoci v odstúpení od zmluvy tvrdila, že predmet kúpy zanikol, vykonávala ďalšie búracie práce na dome, konkrétne rozobrala stropné konštrukcie prízemia, čo vyvracia jej tvrdenie o zániku predmetu kúpy, ako i skutočný úmysel od zmluvy odstúpiť, pričom tieto skutočnosti vyplynuli aj zo svedeckej výpovede G.. Š. F., ktorý ako sused fotodokumentáciou preukázal, že v čase požiaru bol na dome strop, avšak z ďalšej fotografie vyhotovenej dňa 14. 12. 2008 o 11:26 hod. vidno, že dom už strop nemá, stropné konštrukcie prízemia sú rozobraté, čo preukazuje, že po požiari sa na dome búralo. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že úmysel žalovanej odstúpiť od zmluvy nebol urobený vážne, čo činí tento úkon absolútne neplatným s tým, že mal jednoznačne za preukázané, že žalovaná dom žalobcov znefunkčnila jeho značným zbúraním a hoci v čase kúpy obývateľný bol, ako to potvrdila pred súdom jej dcéra P., v súčasnosti už nie je, preto je nepochybné, že splnenie všetkých troch podmienok na uvoľnenie kúpnej ceny z notárskej úschovy zmarila svojím úmyselným konaním žalovaná. Uviedol, že žalovaná využitím zákonných prostriedkov zasiahla do majetkovej sféry žalobcov v dôsledku čoho už niekoľko rokov majú neobývaný, napoly zrúcaný dom, keď doposiaľ im kúpnu cenu, či náhradu škody nielenže neposkytla, ale svojimi aj súčasnými krokmi, napr. námietkou premlčania, sa snaží dosiahnuť zbavenia záväzkov voči žalobcom, pričom by bolo v rozpore s dobrými mravmi, aby žalobcovia až po právoplatnom skončení konania o určenie neplatnosti odstúpenia žalovanej od zmluvy zo dňa 16. 10. 2008, boli nútení podať žalobu o zaplatenie kúpnej ceny a čakať niekoľko rokov na právoplatne skončené konanie vo veci, ako sa o to snaží žalovaná, čím by im len spôsobovala ďalšiu škodu. Poukázal na skutočnosť, že v súvislosti so správnym konaním vedeným pred MČ Bratislava - Nové Mesto č. ÚKaSP-2008/1679-OMA, v ktorom došlo v súvislosti s vydaním búracieho povolenia k podozreniu z falšovania, či pozmeňovania podpisu žalobkyne 2/ a Y. P., znalec v Odbornom vyjadrení č. 6/2015 z 23. 09. 2015 skonštatoval, že na podpísanie predložených listín bol použitý písací prostriedok, podpisy neboli prekopírované, ani vyhotovené inou technikou napodobňujúcou podpisy, avšak pravosť ich podpisov neskúmal a uviedol, že stranám sporu nič nebráni, aby správny orgán takéto znalecké dokazovanie, ak budú mať o to záujem, vykonal, avšak pre súdne konanie to bolo nadbytočné, nakoľko mal skutkový stav náležite zistený inými dôkaznými prostriedkami, naviac strany sporu ďalšie návrhy na doplnenie znaleckého dokazovania ani nenavrhovali. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobcovia nemali naliehavý právny záujem na určení, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 medzi účastníkmi konania trvá, ako sa podrobne vyslovil aj odvolací súd, nakoľko na základe takéhoto určenia nie je príslušná správa katastra oprávnená vykonať vklad vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, po tom, ako žalovaná od zmluvy odstúpila, a preto v tejto časti žalobu zamietol. Rozhodnutie o príslušenstve k priznanej istine odôvodnil právne ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, nariadením vlády SR č. 87/1995 Zb. v znení nariadenia vlády SR č. 586/2008 Z. z. a vecne tým, že žalovanú zaviazal na zaplatenie úrokov z omeškania na základe výzvy na zaplatenie žalovanej sumy, ktorú prevzala dňa 24. 09. 2009, podľa ktorej mala žalovanú sumu žalobcom vyplatiť bezodkladne, čo však neučinila, keď v prvý deň omeškania bola základná úroková sadzba ECB (ktorou je podľa zákona č. 659/2007 Z. z. sadzba pre hlavné refinančné operácie) platná od 21. 01. 2009 vo výške 2 %, t. j. sadzba úrokov z omeškania bola vo výške 10 % z dlžnej čiastky ročne. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 151 ods. 3 veta prvá O. s. p., keď o náhrade trov rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol, podali žalobcovia 1/ a 2/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhli rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak, že odvolací súd určí, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 medzi žalobcami ako predávajúcimi a žalovanou ako kupujúcou stále trvá. Uviedli, že žalobou zo dňa 12. 03. 2009 sa domáhali uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť im kúpnu cenu za nehnuteľnosti bližšie špecifikované v žalobe a určenia, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 medzi žalobcami ako predávajúcimi a žalovanou ako kupujúcou stále trvá, keď súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 15. 10. 2010, č. k. 12C/9/2009-379 žalobe vyhovel a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 122.817,50 eur s príslušenstvom a žalobkyni 2/ sumu 122.817,50 eur s príslušenstvom ako aj nahradiť trovy konania vo výške 26.146,73 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že v rozsudku zároveň určil, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 medzi žalobcami ako predávajúcimi a žalovanou ako kupujúcou, stále trvá. Poukázali na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie, v ktorom žiadala, aby odvolací súd žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol a priznal jej náhradu trov konania, keď Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením č. k. 2Co/258/2011-493 napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že výrok rozhodnutia, ktorým prvoinštančný súd určil, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 medzi účastníkmi stále trvá, v žiadnom prípade nie je spôsobilý zmeniť právny stav, týkajúci sa vlastníctva nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu podľa dotknutej kúpnej zmluvy a že žaloba vrátane žalobného petitu musí nevyhnutne smerovať k odpovedi na predbežnú otázku, súvisiacu s platnosťou odstúpenia od zmluvy, ktorú príslušná správa katastra nie je oprávnená posudzovať, preto zmenili žalobný petit v časti o určenie trvania právneho vzťahu tak, že znel na určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy zo dňa 16. 10. 2008. Žalobcovia vo svojom odvolaní uviedli, že na pojednávaní dňa 20. 11. 2013 súd prvej inštancie túto zmenu žalobného petitu pripustil, v nadväznosti na čo žalovaná vzniesla námietku premlčania práva domáhať sa neplatnosti odstúpenia od zmluvy, v ktorej súvislosti z dôvodu procesnej opatrnosti na tomto pojednávaní žalobcovia rozšírili žalobný petit tak, že naspäť pridali k uvedenému petitu, ktorým sa domáhajú určenia neplatnosti odstúpenia žalovanej od kúpnej zmluvy zo dňa 16. 10. 2008, ďalší bod v znení, v ktorom žalobný petit znel pôvodne, teda, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 medzi žalobcami ako predávajúcimi a žalovanou ako kupujúcou stále trvá. Poukázali na skutočnosť, že na ďalšom pojednávaní dňa 04. 12. 2013 súd prvej inštancie uvedenú zmenu (rozšírenie) žalobného petitu pripustil a následne vyhlásil rozsudok, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti a náhradu trov konania, spolu s povinnosťou zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok ako aj určil, že odstúpenie žalovanej zo dňa 16. 12. 2008 od kúpnej zmluvy uzavretej so žalobcami dňa 16. 10. 2008 je neplatné, pričom vo zvyšku, teda v časti, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 medzi žalobcami ako predávajúcimi a žalovanou ako kupujúcou stále trvá, žalobu zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na takomto určení, nakoľko na základe takéhoto určenia nie je príslušná správa katastra oprávnená vykonať vklad vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, po tom, ako žalovaná od zmluvy odstúpila. Nestotožnili sa s týmto právnym záverom súdu prvej inštancie, nakoľko pri logickom výklade petitu, ktorým sa domáhajú určenia trvania právneho vzťahu je zrejmé, že tento žalobný petit na určenie, že právny vzťah trvá, v sebe zahŕňa aj právny záver o tom, že úkon označený ako odstúpenie od zmluvy je neplatný, pretože v prípade platného odstúpenia od zmluvy by nastali účinky stanovené v § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého odstúpením od zmluvy sa zmluva od počiatku zrušuje, čo znamená, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy už netrvá a strany sú povinné vrátiť si navzájom poskytnuté plnenia, pričom žalobný petit úmyselne formulovali tak, aby rozhodnutie v jeho zmysle viedlo k tomu, že by mohli byť splnené záväzky vyplývajúce z kúpnej zmluvy na obidvoch stranách, jednak zaplatená kúpna cena v prospech žalobcov a rovnako dovŕšené vkladové konanie v prospech žalovanej. Uviedli, že vo všetkých následných vyjadreniach ako aj vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie opakovane uvádzali, že za predpokladu, že jedna zo zmluvných strán od predmetnej kúpnej zmluvy odstúpila, z čoho by plynulo jej zrušenie od prvopočiatku, nemožno druhej strane zmluvy uprieť naliehavý právny záujem na určení, že účinky zmluvy stále trvajú, pričom ako predbežnú otázku súd vyrieši platnosť odstúpenia od zmluvy druhou stranou, pretože zmluvná strana, ktorá je adresátom takého úkonu označeného ako odstúpenie, má naliehavý záujem vedieť a preukázať, že zmluva v dôsledku takého úkonu nezanikla a treba ju plniť, a preto z uvedených dôvodov ako aj nie celkom konzistentnej judikatúry nesúhlasili s právnym názorom prvoinštančného súdu, podľa ktorého na určení trvania predmetného právneho vzťahu nemajú naliehavý právny záujem, nakoľko naliehavý právny záujem na tomto určení je daný tým, že na základe výroku o určení trvania právneho vzťahu môže byť spolu s výrokom o určení neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy odstránená pretrvávajúca spornosť ohľadom práv a povinností medzi nimi a žalovanou a zároveň takýmto výrokom dosiahnu žalobcovia ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 136/2009). Poukázali na skutočnosť, že zmena žalobného návrhu je dispozitívnym úkonom žalobcu, ktorý mu umožňuje disponovať (nakladať) s konaním alebo jeho predmetom, ktorý je obmedzený iba súhlasom súdu, pričom súd pri úvahe o tom, či bude súhlasiť so zmenou návrhu môže zvažovať iba to, či výsledky doterajšieho konania (ako celku) môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, a ak tomu tak je, musí so zmenou návrhu súhlasiť, pričom rovnaký záver vyplýva aj z ustálenej judikatúry súdov, podľa ktorej súd nepripustí zmenu návrhu podľa § 95 ods. 2 O. s. p. iba, ak v čase zmeny návrhu na začatie konania už bolo vykonané dokazovanie, ktoré by nemohlo byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (R 45/1996). 3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedla, že napriek jeho pomerne veľkému rozsahu, nie je z tohto podania celkom zrejmé, z akých dôvodov navrhujú odvolaciemu súdu, aby rozhodol tak, ako je uvedené v jeho záverečnej časti, nakoľko popri deskriptívnej časti tohto podania (v podstate úvodné dve strany), je podanie značne konfúzne, pričom táto jeho črta je zdôraznená v bodoch II. a III. petitu, ktoré si, najmä v kontexte s obsahom už dvoch rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, obsahujúcimi záväzný právny názor, vzájomne odporujú. Poukázala na skutočnosť, že podstata odvolania žalobcov je teda zrejme vyjadrená iba na str. 2, šiesty odsek a to slovným spojením „z dôvodu procesnej opatrnosti“, avšak procesnú opatrnosť nie je možné považovať za odvolací dôvod, a preto sa pridržala v celom rozsahu svojich doterajších podaní a prednesov. 4. Žalobcovia sa k vyjadreniu žalovanej, ktoré bolo doručené ich právnemu zástupcovi dňa 21. 07. 2016, nevyjadrili. 5. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. I písm. f) O. s. p. a to že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. ), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania. Uviedla, že v posudzovanej veci ide o v poradí tretí prvoinštančný rozsudok, keď všetky predchádzajúce rozhodnutia súdu prvej inštancie boli zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie, keď nosným dôvodom (ratio decidenci) uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 10. 12. 2014, č. k. 2Co/313/2014-609, ktorým zrušil v poradí druhé rozhodnutie súdu prvej inštancie v posudzovanej veci bola vada spočívajúca v tom, že relevantným spôsobom neposúdil otázku naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe, logickým spôsobom nevyhodnotil všetky dôkazy, právne neposúdil námietky žalovanej a napokon rozhodnutie nevypracoval predpísaným spôsobom. Poukázala na skutočnosť, že napriek viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 226 O. s. p., súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku súd opätovne ignoroval záväzný právny názor odvolacieho súdu, rozhodol opakovane svojvoľne a v rozpore nielen s kúpnou zmluvou, uzavretou medzi účastníkmi konania, ale aj v rozpore so zákonom. Žalovaná v odvolaní uviedla, že strany sporu uzavreli dňa 16. 10. 2008 kúpnu zmluvu, keď si v ustanovení článku II ods. 2 zmluvy nesporne dohodli, že žalovaná bude povinná zaplatiť kúpnu cenu až potom, ako sa stane vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom prevodu podľa kúpnej zmluvy, preto boli v kúpnej zmluve dohodnuté kumulatívne podmienky zaplatenia kúpnej ceny a to predložením originálu kúpnej zmluvy s vyznačením právoplatnosti rozhodnutia katastrálneho úradu, originálu príslušného listu vlastníctva s náležitosťami stanovenými v kúpnej zmluve a originálu právoplatného rozsudku Okresného súdu Senica, teda vzťah zmluvných strán, ako prísne synalagmatický, mal presne upravený a dohodnutý mechanizmus zaplatenia kúpnej ceny, a preto skôr, ako by došlo k zmene vlastníctva k nehnuteľnostiam, nevznikla a ani vzniknúť nemohla povinnosť žalovanej zaplatiť kúpnu cenu a o takejto povinnosti pozitívne ani nemohol súd prvej inštancie rozhodnúť. Vo vzťahu k uvedenému uviedla, že časť výroku napadnutého rozsudku, ktorým jej určil povinnosť zaplatiť, fakticky mení vôľu účastníkov kúpnej zmluvy, avšak nahradiť vôľu (resp. jej vyhlásenie) rozhodnutím súdu vo všeobecnosti podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka) možno len na základe inej žaloby, ktorá v konkrétnej situácii vôbec nie je aplikovateľná. Poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o povinnosti žalovanej zaplatiť kúpnu cenu nerešpektoval a neriadil právny názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení zo dňa 14. 06. 2013, č. k. 2Co/258/2011-493, že esenciálnou (podstatnou) zložkou kúpnej zmluvy je okrem predmetu kúpy aj kúpna cena, na ktorej sa vždy musia zmluvné strany dohodnúť a v súvislosti s kúpnou cenou ako odplatou za predmet kúpy je dôležité stanoviť splatnosť kúpnej ceny, ktorá je ponechaná na dohode zmluvných strán, keď v posudzovanej veci je splatnosť kúpnej ceny viazaná na súčasné splnenie všetkých troch kumulatívnych podmienok splatnosti dohodnutých v článku II. kúpnej zmluvy, k naplneniu ktorých však doposiaľ nedošlo, a preto povinnosť žalovanej zaplatiť kúpnu cenu nevznikla, keď z ust. § 517 Občianskeho zákonníka vyplýva, že podmienkou omeškania dlžníka je splatnosť plnenia s tým, že plnenie je splatné, keď je dlžník povinný platiť a nie vtedy, keď je oprávnený plniť, keďže ide o časový moment, v ktorom dobieha záväzok, v ktorom musí dôjsť k jeho splneniu, pričom skutkový stav ani rozsah dokazovania v otázke splatnosti kúpnej ceny sa oproti stavu pred zrušením prvého rozsudku súdu prvej inštancie nezmenil. Uviedla, že úvaha súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, že úmyselne zmarila splnenie týchto troch podmienok je subjektívna, nepresvedčivá, obsahujúca vzájomne si odporujúce argumentácie nemajúce oporu v skutkovom stave ani v hmotnom práve, nakoľko ničím presvedčivo nezdôvodnil na akom základe dospel k záveru o „úmyselnom konaní žalovanej“, ktorým mala zmariť splnenie zmluvných podmienok splatnosti kúpnej ceny, keď jej konanie súčasne označuje za právne kroky, ktoré výslovne neboli v rozpore so zákonom a považuje ich za využitie zákonných prostriedkov, nakoľko realizácia zákonom dovolených právnych úkonov (napr. súdom uvádzané odstúpenie od zmluvy) alebo procesných práv účastníka konania (súdom uvádzaná námietka premlčania, či návrh na vylúčenie veci), ktorých zákonnosť a legitimitu nespochybňuje, nie je spôsobilé vyvolávať zmarenie odkladacích podmienok iného právneho úkonu (v danom prípade dojednaných podmienok splatnosti kúpnej ceny) ani ho nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pretože takýto výklad práva je neprípustný. Nestotožnila sa ani so skutkovým a právnym posúdením súdu prvej inštancie, ktorý jej dáva za vinu znefunkčnenie nehnuteľnosti žalobcov činnosťami na nehnuteľnosti vykonanými pred nadobudnutím vlastníctva k nej, nakoľko v priebehu celého konania uvádzala, že akékoľvek činnosti na nehnuteľnosti vykonala výlučne len s vedomím a súhlasom žalobcov ako vlastníkov, a keďže túto skutočnosť považoval súd prvej inštancie za podstatnú pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcov, navrhovala vykonať dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi (súhlas s búracími prácami), ktoré podpísali žalobcovia, pričom svoj podpis celé konanie spochybňovali a jeho pravosť popierali, keď až pod tlakom možného a navrhovaného grafologického skúmania žalobkyňa 2/ pripustila, že túto listinu podpísala a jej podpis na danej listine je pravý, avšak je zarážajúce, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nerešpektuje právny názor odvolacieho súdu a svoje rozhodnutie opakovane opiera a odôvodňuje výpoveďami žalobcov, ktoré sa ukázali počas celého konania ako nepravdivé a doslova klamlivé, pričom v odôvodnení rozhodnutia priamo hovorí, že všetky jej úkony boli a sú v súlade so zákonom a dohodnutými zmluvnými dojednaniami, avšak nepriznáva im právnu ochranu, lebo by to bolo v rozpore s dobrými mravmi, ale túto ochranu priznáva nepravdivým tvrdeniam žalobcov, resp. žalobkyne 2/, ktoré sa ukázali jej samotnou výpoveďou ako klamárske. Uviedla, že týmto nepravdivým výpovediam súd prvej inštancie priznáva ochranu (to už asi je v súlade s dobrými mravmi) hoci bol už odvolacím súdom upozornený na rozpornosť výpovede žalobkyne 2/, ktorá pre úspech v súdnom spore je ochotná na súde aj klamať a to napriek tomu, že bola poučená o povinnosti hovoriť pravdu a význame svojej výpovede ako účastníčky konania, a preto zotrvala na tvrdení o predčasnosti a nedôvodnosti žaloby v časti nároku na zaplatenie kúpnej ceny, nakoľko doposiaľ nedošlo k splneniu zmluvne dohodnutých podmienok splatnosti kúpnej ceny a tým ani k jej akémukoľvek omeškaniu. V súvislosti s uvedeným považuje za absurdné rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý jej uložil povinnosť zaplatiť žalobcom úrok z omeškania, keď dospel k záveru, že sa dostala do omeškania dňom 24. 02. 2009, kedy prevzala výzvu na zaplatenie žalovanej sumy 245.635 eur a týmto dňom jej bola vrátená notárom z úschovy kúpna cena, nakoľko tento záver nemá oporu v kúpnej zmluve ani v aplikovateľnej legislatíve a aj v tejto časti je v rozpore s právne záväzným názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení zo dňa 14. 06. 2013, č. k. 2Co/258/2011-493, v ktorom odvolací súd výslovne konštatuje, že notárska úschova finančných prostriedkov za účelom ich neskoršieho uvoľnenia nie je právnou podmienkou platnosti, ktorej splnenie alebo nesplnenie spôsobuje vznik/zánik práva, keďže ide výlučne o spôsob úhrady kúpnej ceny, ktorý si nie je možné zamieňať s podmienkami v zmysle ustanovenia § 36 Občianskeho zákonníka. Poukázala na skutočnosť, že do omeškania sa môže dostať až po tom, ako jej vznikne povinnosť zaplatiť kúpnu cenu, avšak pre vznik takejto povinnosti je úplne bezvýznamné, že jej bola z účtu notára vrátená suma 245.635 eur alebo že ju žalobcovia k zaplateniu vyzvali, pričom výzva žalobcov nemala a nemá žiadnu oporu v dohodnutých platobných podmienkach, teda nie je spôsobilá vyvolať žiadne právne následky, a preto nemôže byť právnym úkonom určujúcim okamih jej omeškania, nakoľko jej doteraz nevznikla povinnosť platiť, z ktorého dôvodu je pre neexistenciu odôvodnenia najpodstatnejšej časti výroku napadnutý rozsudok po právnej stránke takmer nepreskúmateľný. Uviedla, že napadnutý rozsudok je taktiež rozhodnutím protiústavným (porušujúcim základné právo žalovaného podľa článku 46 ods. 1 Ústavy - právo na súdnu ochranu), nakoľko je rozhodnutím celkom zjavne nesprávnym a arbitrárnym (ukladajúcim povinnosť platiť v rozpore s explicitným prejavom vôle zmluvných strán) a zároveň rozhodnutím neodôvodneným a teda nepreskúmateľným, keď je zrejmé, že rozsudok je vo vyššie označenej časti arbitrárny a rozporný ako so zákonom (Občiansky zákonník, Občiansky súdny poriadok), tak s Ústavou Slovenskej republiky a osobitne porušuje právo žalovanej na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vytkla súdu prvej inštancie, že sa neriadil právne záväzným názorom Krajského súdu v Bratislave ako odvolacieho súdu vyslovenom v uznesení zo dňa 10. 12. 2014, č. k. 2 Co/313/2014-609, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok v predmetnej veci, keď uviedol, že súd prvej inštancie v konaní nesprávne právne posúdil aj nárok žalobcov ohľadne povinnosti žalovanej zaplatiť kúpnu cenu s príslušenstvom a opakovane aj v treťom odvolaním napadnutom rozsudku odôvodňuje súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právnou argumentáciou žalobcov, ktorú si osvojil, hoci ju odvolací súd odmietol ako neudržateľný právny názor, ktorý nie je možné v tomto spore aplikovať. V súvislosti s výrokom napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie určil, že odstúpenie žalovanej zo dňa 16. 12. 2008 od kúpnej zmluvy je neplatné uviedla, že katastrálne konanie bolo síce dňa 23. 01. 2009 prerušené, ale z dôvodu nedostatkov návrhu, prípadne jeho príloh, keď na odstránenie uvedených nedostatkov bola určená 30 dňová lehota, pričom na takomto určení nie je daný naliehavý právny záujem, nakoľko k prerušeniu katastrálneho konania došlo v dôsledku nedostatkov samotného podania, prípadne jeho príloh (pričom išlo celkovo o štyri samostatne uvedené nedostatky) a nie z dôvodov uvádzaných súdom prvej inštancie, s ktorými spája danosť naliehavého právneho záujmu na určovacom petite s tým, že nemala vedomosť o tom, že by Správa katastra vyzvala účastníkov katastrálneho konania na podanie určovacej žaloby a z doterajšieho postupu správneho orgánu na úseku katastra nemožno vyvodiť, že pre rozhodnutie o vkladovom konaní považuje za potrebné rozhodnutie súdu, týkajúce sa takej otázky platnosti zmluvy, ktorú si nie je oprávnený vyriešiť sám. Poukázala na nelogickosť postupu súdu prvej inštancie, ktorý pripustil zmenu žaloby rozšírením o samostatný určovací petit týkajúci sa platnosti odstúpenia od zmluvy, avšak otázku platnosti odstúpenia od zmluvy, ako to sám konštatoval, riešil od počiatku ako otázku prejudiciálnu v súvislosti s rozhodovaním o pôvodnom petite žaloby znejúcom na peňažné plnenie - úhradu kúpnej ceny. Uviedla, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal aj s námietkou premlčania práva žalobcov domáhať sa určenia neplatnosti právneho úkonu odstúpenia od zmluvy, keď nedôvodnosť námietky premlčania odvodil len od tej skutočnosti, že otázku platnosti odstúpenia žalovanej od zmluvy bola posudzovaná od počiatku konania ako otázka prejudiciálna v súvislosti s petitom na plnenie ako aj určovacím petitom, že právny vzťah účastníkov trvá, a keďže bola žaloba pôvodne podaná dňa 16. 03. 2009, potom trojročná premlčacia lehota v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka márne neuplynula a bola dodržaná, avšak z hľadiska včasného uplatnenia nároku je podstatné, kedy si nárok na súde uplatnila strana sporu, preto je potrebné dôsledne rozlišovať medzi okolnosťou, ktorú si súd skúma sám ako otázku predbežnú (prejudiciálnu) a medzi samostatným nárokom (návrhom), ktorým sa účastník domáha voči súdu vydania konkrétneho rozhodnutia o konkrétnom nároku. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že prejudiciálne riešenie určitej právnej skutočnosti (otázka platnosti kúpnej zmluvy vzhľadom na právny úkon odstúpenia) bez osobitného uplatnenia tohto nároku stranou sporu neznamená a nemôže znamenať, že týmto postupom súdu bola zachovaná včasnosť uplatnenia nároku samotnou stranou a uplatnenie nároku nie je premlčané, nakoľko na včasnosť uplatnenia nároku v spojení s plynutím premlčacej doby v žiadnom prípade nemá vplyv a neovplyvňuje ho procesný postup súdu v konaní, ktorým prejudiciálne rieši konkrétnu pre rozhodnutie právne významnú skutočnosť (napr. odstúpenie od zmluvy) a ktorá sa neskôr stane predmetom samostatného návrhu uplatneného voči súdu, pričom ak sa premlčuje právo odstúpiť od zmluvy, premlčuje sa aj právo domáhať sa neplatnosti odstúpenia od zmluvy. V súvislosti s uvedeným uviedla, že za daných okolností, ak žalobcovia, ktorým bolo odstúpenie od zmluvy niekoľko rokov známe voči tomuto právnemu úkonu neuplatnili žiadne výhrady, ničím ho nespochybnili a účelovo sa začali domáhať jeho neplatnosti až dňa 11. 10. 2013, teda skoro po piatich rokoch od úkonu odstúpenia od kúpnej zmluvy a viac ako štyroch rokoch od samotného podania žalobného návrhu, aj naďalej považovala odstúpenie od zmluvy za určité, platné a spôsobilé vyvolať právne účinky a následky právneho úkonu odstúpenia, pričom sa nestotožnila so záverom súdu prvej inštancie, že odstúpenie od zmluvy je neplatné a ide o nekalé konanie žalovanej, keď napadnutý rozsudok bol aj v tejto časti arbitrárny a nepreskúmateľný. Poukázala na články III bod 2 a 4 kúpnej zmluvy a uviedla, že v konaní bolo nesporné preukázané, že dňa 07. 12. 2008 došlo v dome k požiaru, pričom v súlade s Odborným posudkom OR HaZZ v Bratislave zo dňa 07. 01. 2009 požiar síce na stavbe nespôsobil žiadne väčšie poškodenie, avšak nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy už neboli v stave v akom stáli a ležali v deň podpisu kúpnej zmluvy, preto prehlásenie žalobcov ako predávajúcich bolo nepravdivé a žalovaná ako kupujúca nesporne mala právo odstúpiť od zmluvy a toto právo v súlade s dohodou účastníkov kúpnej zmluvy využila. Uviedla, že požiarom došlo k poškodeniu predmetu kúpy, ktorý spôsobil zmenu jeho stavebno-technických a hygienických vlastností, keď za poškodenie spôsobilé vyvolať zmenu vlastností predmetu kúpy podľa zákonnej úpravy a ustálenej rozhodovacej praxe je potrebné považovať aj okolnosti (následky), ktoré priamo ovplyvnia pôvodný stav a vlastnosti daného predmetu, ktoré nastali bez vplyvu kupujúceho, pričom opätovne poukázala na podstatnú skutočnosť, že požiar bol hasený vodou, čím došlo k premočeniu stien a podláh predmetu kúpy, čo malo podstatný vplyv na zmenu jeho pôvodných vlastností, avšak súd prvej inštancie sa touto skutočnosťou vôbec nezaoberal a bez náležitého zistenia skutkového stavu uzavrel, že požiarom došlo len k „malému začmudeniu stien, predmet kúpy nebol zničený“ a v podstatne na ňom žiadna ujma ani zmena jeho vlastností nenastala, preto tento záver súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je nesprávnym právnym posúdením a nesprávnym hodnotením svedeckých výpovedí s tým, že s odstránením následku požiaru na predmete kúpy sa spájali nepredpokladané investície potrebné v tomto prípade dodatočne, nevyhnutne a neplánovane vynaložiť na to, aby sa vôbec dosiahla rekonštrukcia v plánovanom rozsahu, keď sa nemohli realizovať predpokladané a nevyhnutné plány rekonštrukcie, čím sa zvýšila finančná náročnosť rekonštrukcie. Vytkla súdu prvej inštancie, že nerešpektoval zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu ani v časti, v ktorej mu odvolací súd vytkol vady prvého rozsudku, spočívajúce v nesprávnom vyhodnotení výpovedí svedkov, predovšetkým statikov ohľadne požiaru predmetu kúpy, keď nesprávne je aj hodnotenie svedeckej výpovede G.. Y.. D., nakoľko svedok nie je oprávnený a kompetentný sa vyjadriť ku škode spôsobenej „zhorením“, avšak pomerne podrobne sa vyjadril k plánovanej rekonštrukcii žalovanej, ako aj k následkom požiaru, ktorý rekonštrukciu zmaril, prípadne ju bolo možné vykonať iba s vynaložením dodatočných, neplánovaných a nečakaných značných finančných výdavkov, z ktorého dôvodu konštatovanie súdu prvej inštancie, že išlo iba o „zadymenie stien“, ktoré nie je podstatné pre posúdenie dôvodu odstúpenia nie je možné považovať za dostatočné a správne vyhodnotenie týchto svedeckých výpovedí. Uviedla, že následky požiaru mali vplyv na celkový technický stav danej nehnuteľnosti, pričom po „technickej a stavebnej stránke je všetko riešiteľné“ - vyjadrenie svedka G.. Y.. D., ale súd prvej inštancie už nehodnotil otázku podstatnej zmeny technického stavu, hygienických vlastností domu (zmenu vlastností predmetu kúpy), ani zmeny plánovanej rekonštrukcie a dodatočných finančných prostriedkov potrebných na dosiahnutie plánovanej rekonštrukcie, z týchto dôvodov preto od zmluvy platne a účinne odstúpila, pričom riadne uviedla a špecifikovala dôvod svojho odstúpenia, keď sa nestotožnila s konštatovaním súdu prvej inštancie, že „nekonkretizovala neodstrániteľné vady a svoje tvrdenie nepreukázala“, nakoľko odstúpenie je určité a platné v zmysle predpísaných náležitostí zákona a zmluvných dojednaní. V tejto súvislosti poukázala na ďalšie subjektívne hodnotenie povinností žalovanej súdom prvej inštancie, keď v napadnutom rozhodnutí uviedol, že „z požiaru obviňovala i nesvojprávneho žalobcu 1/, ktorému vstup na pozemok mala zamedziť, čo preukázateľne neurobila“, pričom v tejto časti bez ďalšieho preberá výlučne len tvrdenia žalobcov, ktorí ukladajú túto povinnosť bez akéhokoľvek dôvodu žalovanej, keď s poukazom na obsah kúpnej zmluvy poukázala, že išlo o jej právo a nie povinnosť, zamedziť vstup na pozemok najmä pre tretie osoby, avšak nemohla žiadnym spôsobom zamedziť vstupu žalobcovi 1/, nakoľko ako vlastník sa tohto práva nemôže vzdať a ani obmedziť jeho vlastnícke právo - vstup na pozemok, nešlo preto o povinnosť žalovanej, ale naopak bolo povinnosťou opatrovníka nesvojprávneho žalovaného 1/ (prípadne ďalších priamych príbuzných) urobiť všetky potrebné opatrenia na to, aby vzhľadom na nepredvídateľnosť jeho správania a konania vykonali opatrenia na zamedzenie jeho vstupu na predmet kúpy zvlášť po tom, čo ich na opakovanú prítomnosť nesvojprávneho žalobcu 1/ upozorňovala a tieto opatrenia urobili až po samotnom požiari, ktorý však zakladal zákonný, ako aj zmluvný dôvod na odstúpenie. Žalovaná uviedla, že odvolací súd v uznesení č. k. 2Co/258/2011-493 upozornil na rozpornosť a nedôveryhodnosť výpovede žalobkyne 2/, pokiaľ išlo o vyjadrenia ohľadne zdržiavania sa žalobcu 1/ na dotknutom pozemku až do doby požiaru, kde najprv uviedla, že sa tam nezdržiaval vôbec, neskôr v ďalšej výpovedi uviedla, že sa tam zdržiaval veľmi často, skoro stále, lebo jej tam utekal a ona nevedela, čo má robiť, avšak súd prvej inštancie sa s rozpornosťou týchto výpovedí žalobkyne 2/ majúcich podstatný vplyv na okolnosti vzniku požiaru a zmenu vlastností predmetu kúpy opätovne nezaoberal a v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z obsahu spisu pripisuje zodpovednosť za požiar výlučne žalovanej a túto jej zodpovednosť spája s neplatnosťou odstúpenia od zmluvy. Poukázala na skutočnosť, že napadnutý rozsudok vychádza zo skutkových zistení, ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, keď jeho konštatovania v odôvodnení rozsudku, že žalovaná svojim konaním kupovanú nehnuteľnosť - dom znefunkčnila, svojim nezodpovedným konaním zapríčinila, že požiar mohol vzniknúť a spôsobiť ho ktokoľvek, že zmarila svojim nedôvodným odvolaním včasné splnenie podmienok pre výplatu kúpnej ceny z notárskej úschovy, nakoľko keby nebolo prekážok zo strany žalovanej, kataster by povolil vklad vlastníckeho práva, pričom splnenie všetkých troch podmienok na vyplatenie kúpnej ceny zmarila žalovaná svojim úmyselným konaním s tým, že využila zákonné prostriedky tak, že nimi zasiahla do majetkovej sféry žalobcov, sú absurdné a nemajú oporu v zistenom skutkovom stave, nakoľko sú len subjektívnymi úvahami, ktoré v neprípustnej miere presahujú rámec hodnovernosti a pravdivosti hodnotenia dôkazov, ktorý je kreovaný zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Uviedla, že všeobecný súd je povinný na všetky procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu a v prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 29. 03. 2007, sp. zn. I. ÚS 372/06, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. 09. 2010, sp. zn. I. ÚS 350/08). 6. Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedli, že ustanovenie článku II ods. 2 kúpnej zmluvy neobsahuje žiadne ustanovenie o tom, že by mala žalovaná povinnosť zaplatiť kúpnu cenu až po tom, ako sa stane vlastníkom predmetných nehnuteľností a nevyplýva to ani z iných článkov tejto zmluvy, ale naopak, žalovaná mala povinnosť zaplatiť kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti už pred nadobudnutím vlastníckeho práva k nim, o čom svedčí aj nespochybniteľný fakt, že splatnosť kúpnej ceny bola zmluvne dohodnutá tak, že peniaze bola žalovaná povinná zložiť do notárskej úschovy najneskôr 7 dní pred vytýčeným termínom pojednávania o schválení právneho úkonu - kúpnej zmluvy nesvojprávnou osobou, a keďže termín predmetného pojednávania bol vytýčený na deň 26. 11. 2008, splatnosť kúpnej ceny nastala dňa 19. 11. 2008, preto žalovaná dňa 18. 11. 2008 predmetné peniaze vložila do notárskej úschovy, čím si splnila svoju povinnosť zaplatiť kúpnu cenu, pričom až samotné vydanie peňazí z notárskej úschovy pre žalobcov bolo v zmluve dohodnuté tak, že je viazané na predloženie v zmluve špecifikovaných listín notárovi, v dôsledku čoho bola po uzavretí kúpnej zmluvy na Notárskom úrade P.. S. D. spísaná zápisnica o notárskej úschove, v ktorej bola dohodnutá lehota na predloženie predmetných listín stanovená na 90 dní odo dňa zloženia peňazí žalovanou do notárskej úschovy. V súvislosti s uvedeným považovali za nepravdivé aj tvrdenie žalovanej o tom, že súd prvej inštancie sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý vo svojom uznesení č. k. 2Co/258/2011-493 uviedol, že podstatnou zložkou kúpnej zmluvy je aj kúpna cena, na ktorej sa vždy musia zmluvné strany dohodnúť, pričom v súvislosti s kúpnou cenou je dôležité stanoviť aj jej splatnosť, ktorá je ponechaná na dohode zmluvných strán, nakoľko sa žalobcovia so žalovanou dohodli nielen na výške kúpnej ceny, ale aj na jej splatnosti, ktorá v tomto prípade nastala dňa 19. 11. 2008. Nestotožnili sa ani s názorom žalovanej, podľa ktorého je záver prvoinštančného súdu o tom, že žalovaná zmarila splnenie podmienok na vydanie peňazí z notárskej úschovy čím zasiahla do majetkovej sféry žalobcov, subjektívny alebo nepresvedčivý, pretože vraj ničím presvedčivo nezdôvodnil, na akom základe dospel k záveru o úmyselnom konaní žalovanej, ktorým mala zmariť splnenie podmienok splatnosti kúpnej ceny, nakoľko v priebehu konania žalovaná ani jej manžel, ktorý je advokát, nedokázali objasniť prečo sa žalovaná rozhodla, že napriek tomu, že sumu kúpnej ceny za predmetné nehnuteľnosti už zložila do notárskej úschovy, prekazí možnosť splnenia podmienok na jej vydanie z notárskej úschovy žalobcom tým, že dňa 16. 12. 2008 urobí úkon označený ako odstúpenie od predmetnej kúpnej zmluvy (šlo o neplatné odstúpenie), aj keď vedela, že odstúpenie je neoprávnené, pretože okrem nepravdivých a umelo vykonštruovaných skutočností, ktoré uviedla v odstúpení, neexistoval žiadny dôvod, ktorý by ju k takému odstúpeniu oprávňoval, či už podľa ustanovení predmetnej kúpnej zmluvy alebo podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Poukázali na skutočnosť, že pre prípad, že toto odstúpenie od zmluvy žalobcovia neakceptujú, rozhodla sa žalovaná zmariť aj splnenie ďalšej podmienky dohodnutej v predmetnej kúpnej zmluve, a to predloženie originálu právoplatného rozsudku Okresného súdu v Senici č. k. 3P/79/2008-32, ktorým tento súd schválil právny úkon predaja prevádzaných nehnuteľností a napriek tomu, že žalovaná vedela, že účastníci predmetného konania sa vzdali práva na odvolanie a že ona sama nie je osobou oprávnenou na jeho podanie, zneužitím práva na ustanovenie vedľajším účastníkom v súdnom konaní, podala návrh na jej pripustenie za vedľajšiu účastníčku do konania a podala proti uvedenému rozsudku odvolanie, v ktorom uviedla, že schválenie uvedeného právneho úkonu súdom nie je v záujme účastníkov predmetného zmluvného vzťahu a účastníkov konania a zároveň uviedla, že dňa 16. 12. 2008 odstúpila od kúpnej zmluvy, vzhľadom na to, že došlo k zmareniu účelu predmetnej kúpnej zmluvy. Uviedli, že Okresný súd Senica dňa 20. 01. 2009 návrh žalovanej na jej pripustenie do konania zamietol, proti čomu žalovaná opäť podala odvolanie, v dôsledku čoho predmetný rozsudok o schválení právneho úkonu predaja prevádzaných nehnuteľností (zneužitie práva - viď napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 11/2011 z 21. septembra 2011, podľa ktorého výklad právnej normy, na základe ktorého sa prizná právna ochrana zneužitiu práva, je ústavne nekonformný) nadobudol právoplatnosť až po tom, ako vo veci rozhodol Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 19. 03. 2009. Poukázali na skutočnosť, že iba v dôsledku úmyselného konania žalovanej preto nemohli byť požadované dokumenty žalobcami predložené notárovi ani posledný deň na ich predloženie, t. j. 16. 02. 2009, preto notár vrátil predmet notárskej úschovy - kúpnu cenu aj s príslušenstvom žalovanej, z čoho je zrejmé, že uvedené úkony vykonávala žalovaná vedome a s jediným úmyslom, aby sa vyhla splneniu svojich povinností vyplývajúcich jej z kúpnej zmluvy, a keďže nebola kúpna cena žalobcom vydaná prostredníctvom notára, tak ako to bolo pôvodne dohodnuté, prešla táto povinnosť - vydanie peňazí žalobcom, dňom vrátenia predmetnej notárskej úschovy, späť na žalovanú. Žalobcovia uviedli, že správne odvolací súd ako aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedli, že notárska úschova nie je právnou podmienkou platnosti, ktorej splnenie alebo nesplnenie by spôsobovalo vznik/zánik práva, keďže ide výlučne o spôsob úhrady kúpnej ceny, ktorý si nie je možné zamieňať s podmienkami v zmysle ust. § 36 Občianskeho zákonníka, preto majú naďalej nárok na zaplatenie kúpnej ceny žalovanou, bez ohľadu na to, že dohodnutý spôsob úhrady kúpnej ceny nemohol byť kvôli jej úmyselnému protiprávnemu konaniu dodržaný, a nakoľko medzi stranami nebol po uplynutí troch mesiacov viazanosti úschovy dohodnutý iný spôsob plnenia, platí pre spôsob a čas plnenia všeobecná úprava v Občianskom zákonníku, v dôsledku čoho sa kúpna cena stala splatnou na výzvu veriteľa podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka, že ak nebol čas splnenia dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Poukázali na skutočnosť, že pri kúpnej zmluve o prevode nehnuteľností je kupujúci dlžníkom predávajúceho, pokiaľ ide o zaplatenie kúpnej ceny a jeho veriteľom, pokiaľ ide o prevod vlastníctva kupovanej veci, preto žalovanú vyzvali na plnenie listom zo dňa 13. 02. 2009, ktorý bol uložený na pošte dňa 16. 02. 2009 a žalovaná si ho osobne prevzala dňa 24. 02. 2009, a keďže žalovaná prevzala vrátenú kúpnu cenu z notárskej úschovy až dňa 24. 02. 2009, uplatnili si v žalobe nárok na úroky z omeškania až od tohto dňa. Uviedli, že v rozpore s tvrdením žalovanej súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom nezmenil vôľu strán konania tým, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti, okrem iného aj z dôvodu, že povinnosť zaplatiť kúpnu cenu je podstatnou zložkou každej kúpnej zmluvy, keď v odôvodnení rozsudku dostatočne zdôvodnil všetky skutočnosti, na základe ktorých sa domnieva, že žalovaná konala úmyselne tak, aby sa zbavila svojich záväzkov voči žalobcom, najmä s poukazom na nepravdivé tvrdenia žalovanej o tom, že odstúpenie od zmluvy bolo v súlade s ust. § 575 Občianskeho zákonníka, keďže sa plnenie podľa zmluvy stalo nemožným z dôvodu zániku predmetu zmluvy ako aj skutočnosť, že žalovanej boli nehnuteľnosti podľa dohody strán odovzdané a že žalovaná predmetný dom žalobcov znefunkčnila sčasti sama tým, že ho búrala aj napriek tomu, že k tomu nemala súhlas žalobcov a svojím konaním zapríčinila, že požiar v predmetnom dome mohol spôsobiť ktokoľvek, vzhľadom na to, že žalovaná nezaistila predmetný dom proti vniknutiu tretích osôb, napriek tomu, že sa k tomu zaviazala. Poukázali na skutočnosť, že súvisiace tvrdenia žalovanej sú prekrútené a v priamom rozpore s výpoveďami vypočutých svedkov a so závermi uvedenými v odbornom posudku Okresného riaditeľstva hasičského a záchranného zboru v Bratislave. V súvislosti s tvrdením žalovanej, že realizácia zákonom dovolených právnych úkonov (napr. súdom uvádzané odstúpenie od zmluvy) alebo procesných práv účastníka konania (súdom uvádzaná námietka premlčania, či návrh na vylúčenie veci), ktorých zákonnosť a legitimitu súd nespochybňuje, nie je spôsobilé vyvolávať zmarenie odkladacích podmienok iného právneho úkonu (v danom prípade dojednaných podmienok splatnosti kúpnej ceny) ani ho nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, poukázali, že takýto výklad práva je neprípustný, keďže je založený na účelovo použitej nesprávnej interpretácii ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorého skutočným zmyslom je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom, teda v praxi ide o prípady, keď výkon práva je formálne v súlade so zákonom (právom), ale jeho cieľom je dosiahnutie iného výsledku, než dotknutá právna norma vo všeobecnosti predpokladá, čoho následkom je neposkytnutie ochrany práva, resp. odopretie autoritatívneho rozhodnutia súdu potrebného na vznik právneho vzťahu medzi oprávnenou a povinnou osobou (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo 2060/1998). Nestotožnili sa ani s absolútnym nepochopením povahy námietky premlčania, ktoré je hmotnoprávnym úkonom a nie procesným, preto nepatrí právo vzniesť námietku premlčania medzi procesné práva, z ktorého dôvodu ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí aj pre výkon práva vzniesť námietku premlčania (podobne napr. nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 309/1995), teda aj uplatnenie námietky premlčania môže byť výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, ak je iba prostriedkom umožňujúcim značne poškodiť účastníka právneho vzťahu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 2905/1999). Uviedli, že v dôsledku návrhu žalovanej bolo vykonané znalecké dokazovanie z oblasti grafológie v súvislosti s podozrením z falšovania či pozmeňovania podpisu žalobkyne 2/ a jej syna, kde súdny znalec konštatoval, že na podpísanie predložených listín bol použitý písací prostriedok, avšak ich pravosť neskúmal, pričom toto skúmanie žalovaná ani nenavrhovala, a preto súd prvej inštancie správne skonštatoval, že stranám sporu nič nebráni, aby správny orgán vykonal znalecké dokazovanie, toto dokazovanie by však bolo pre súdne konanie nadbytočné z dôvodu, že súd mal skutkový stav náležite zistený inými dôkaznými prostriedkami, pričom sa dôrazne ohradili proti tvrdeniam žalovanej o tom, že pri svojich výpovediach klamali, nakoľko pravdivosť ich tvrdení bola preukázaná v konaní pred súdom prvej inštancie, kde výsledky dokazovania iba potvrdili tvrdenia týkajúce sa úmyselného konania žalovanej v súvislosti s ukončením predmetnej kúpnej zmluvy, nevyplatenia kúpnej ceny žalobcom, ako aj stavu rodinného domu žalobcov, ktorý spôsobila žalovaná svojimi zásahmi a iné. Nestotožnili sa s nepravdivým tvrdením žalovanej, že do omeškania sa môže dostať až po tom, ako jej vznikne povinnosť zaplatiť kúpnu cenu, pričom je bezvýznamné to, či jej bola z účtu notára vrátená kúpna cena alebo to, že ju žalobcovia k zaplateniu vyzvali, pretože podľa žalovanej táto výzva žalobcov nemala a nemá žiadnu oporu v dohodnutých platobných podmienkach a teda nie je spôsobilá vyvolať žiadne právne následky, teda nemôže byť právnym úkonom určujúcim okamih omeškania žalovanej, pretože žalovanej doteraz nevznikla povinnosť platiť, nakoľko je v rozpore s ust. § 563 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje, že ak nebol čas splnenia dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Poukázali na skutočnosť, že v predmetnej kúpnej zmluve sa žalovaná zaviazala zaplatiť žalobcom za predmetné nehnuteľnosti kúpnu cenu, teda je ich dlžníkom pokiaľ ide o jej zaplatenie, a preto žalovaná aj vložila kúpnu cenu do notárskej úschovy a z tohto dôvodu ju žalobcovia po zmarení notárskej úschovy tiež vyzvali na plnenie listom zo dňa 13. 02. 2009, ktorý bol uložený na pošte dňa 16. 02. 2009 a žalovaná si ho osobne prevzala dňa 24. 02. 2009, kedy si tiež prevzala vrátenú kúpnu cenu z notárskej úschovy, čím si uplatnili v žalobe aj nárok na úroky z omeškania od tohto dňa. Žalobcovia uviedli, že vkladové konanie bolo zahájené na návrh žalovanej s tým, že Správa katastra pre hlavné mesto SR ho prerušila svojim rozhodnutím zo dňa 16. 01. 2009 a nie dňa 23. 01. 2009 ako to nepravdivo uvádza žalovaná v odvolaní, keď v odôvodnení rozhodnutia správa katastra uviedla, že konanie prerušuje z dôvodu, že v prílohách návrhu na vklad (podaného len žalovanou) boli zistené nedostatky, ktoré je potrebné odstrániť, aby bolo možné povoliť vklad do katastra nehnuteľností a zároveň vymenovala chýbajúce listiny, ktoré bolo treba doložiť: 5 vyhotovení kúpnej zmluvy v origináloch alebo úradne osvedčených kópiách, úradne osvedčené podpisy prevodcov na kúpnej zmluve, právoplatné uznesenie súdu, ktorým bol za opatrovníka žalobcu 1/ ustanovený pán Y. P. a originál alebo úradne osvedčenú kópiu rozhodnutia súdu, ktorým schvaľuje právny úkon opatrovníka urobený za predávajúceho, na odstránenie ktorých určila správa katastra účastníkom konania lehotu 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, pričom súčasne účastníkov poučila, že ak v tejto lehote nedostatky neodstránia, predmetné konanie zastaví. Poukázali na skutočnosť, že v súlade s uvedeným rozhodnutím dňa 11. 02. 2009 pristúpili k návrhu na vklad a predložili na uvedenú správu katastra požadované dokumenty, okrem rozhodnutia súdu, ktorým súd schválil právny úkon kolízneho opatrovníka, pretože v tom čase ešte nebolo právoplatné z dôvodu, že tomu zabránil úmyselný protiprávny zásah žalovanej a zároveň žalobcovia požiadali o predĺženie lehoty na predloženie prílohy návrhu na vklad o ďalších šesť mesiacov, v ktorom období by mal krajský súd rozhodnúť o odvolaní žalovanej, keď uvedené rozhodnutie nakoniec správe katastra doplnili dňa 30. 04. 2009 (t. j. všetky nedostatky podania boli odstránené), avšak vzhľadom na to, že dňa 16. 03. 2009 bola na súd prvej inštancie podaná žalobcami žaloba o zaplatenie 245.635 eur a určenie trvania právneho vzťahu, navrhli žalobcovia správe katastra dňa 25. 06. 2009, aby konanie o návrhu na vklad podľa ust. § 31a písm. a) zákona č. 162/1995 Z. z. prerušila z dôvodu, že sa začalo konanie o predbežnej otázke s tým, že prílohou uvedenej žiadosti bola aj žaloba predávajúcich s pečiatkou podateľne súdu prvej inštancie, o ktorej dňa 23. 10. 2009 správa katastra rozhodla a konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností prerušila s odôvodnením, že nedostatky podania boli žalobcami odstránené dňa 30. 04. 2009, avšak podaním zo dňa 29. 01. 2009 a zo dňa 28. 04. 2009 žalovaná oznámila správe katastra svoje odstúpenie od kúpnej zmluvy a súčasne jej bol doručený aj návrh žalobcov na prerušenie konania. Poukázali na skutočnosť, že správa katastra v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedla, že prerušila konanie kvôli predbežnej otázke, ktorej zodpovedanie podmieňuje rozhodnutie vo veci, ktorá je predmetom správneho konania a o ktorej sa začalo konanie pred súdom, pričom výrokom takéhoto súdu je správa katastra viazaná a súčasne uviedla, že kupujúca svojím podaním správnemu orgánu oznámila svoje odstúpenie od predmetnej kúpnej zmluvy, no dôvod odstúpenia v ňom uvádzaný jednoznačne nepreukázala a právne nepodložila a tiež nepreukázala doručenie odstúpenia ostatným účastníkom zmluvy, preto konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností Q. - XXXXX/XX prerušuje do času právoplatného ukončenia súdneho konania sp. zn. 12C/9/2009. V tejto súvislosti uviedli, že dôvodom prerušenia vkladového konania bolo sporné odstúpenie žalovanej od predmetnej kúpnej zmluvy a nie nedostatky podania, ktoré boli v čase vydania rozhodnutia o prerušení konania o návrhu na vklad už dávno odstránené, keď správa katastra vo svojom rozhodnutí jednoznačne uviedla, z akých dôvodov konanie prerušuje a na tomto fakte nie je nič spochybniteľné. Nestotožnili sa s nepravdivým tvrdením žalovanej, že pripustenie zmeny žaloby rozšírením o samostatný určovací petit, týkajúci sa platnosti odstúpenia od zmluvy je nelogické a pokiaľ súd takúto zmenu petitu pripustil, nie je vzhľadom na nedostatok naliehavého právneho záujmu možné rozhodnúť o ňom pozitívne, nakoľko je v priamom rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu a ku ktorej sa vyjadrovali už vo svojom návrhu na zmenu žalobného petitu zo dňa 10. 10. 2013, pričom túto zmenu zdôvodnili najmä tým, že odvolací súd vo svojom uznesení uviedol, že takáto žaloba, vrátane žalobného petitu musí nevyhnutne smerovať k odpovedi na predbežnú otázku, súvisiacu s platnosťou odstúpenia od zmluvy, ktorú príslušná správa katastra nie je oprávnená posudzovať, avšak takouto žalobou v žiadnom prípade nemôže byť žaloba na určenie, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou stále trvá, nakoľko na základe takéhoto určenia nie je príslušná správa katastra oprávnená vykonať vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy, od ktorej účastník odstúpil, a preto súd prvej inštancie vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom vecne nesprávne, keď výrok jeho rozhodnutia, ktorým určil, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 medzi účastníkmi stále trvá, v žiadnom prípade nie je spôsobilý zmeniť právny stav, týkajúci sa vlastníctva nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu podľa dotknutej kúpnej zmluvy. V tejto súvislosti preto uviedli, že pripustenie zmeny žalobného petitu je nielen logické, ale bolo aj nevyhnutné a žalobcovia majú na určení neplatnosti odstúpenia žalovanej od predmetnej kúpnej zmluvy naliehavý právny záujem. Poukázali na skutočnosť, že s námietkou premlčania sa súd prvej inštancie dostatočne zaoberal už vo svojom predchádzajúcom rozsudku a opätovne uviedli, že z dôvodov, pre ktoré namietajú neplatnosť odstúpenia žalovanej od zmluvy je zrejmé, že predmetom konania je určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu, pričom podľa právnej doktríny a taktiež podľa ustálenej rozhodovacej praxe súdov sa premlčuje iba právo dovolávať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu, avšak právo dovolávať sa absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa zásadne nepremlčuje, keď opačný záver by popieral zmysel inštitútu absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorá nastáva v prípade, že právny úkon je postihnutý tak závažnou vadou, že je neplatný bez ďalšieho ex lege (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 630/2002), pričom aj keby bolo právo domáhať sa absolútnej neplatnosti právneho úkonu premlčateľné, bolo by nutné uvedenú námietku premlčania považovať za zavŕšenie protiprávnych úkonov žalovanej, ktorými sa už od počiatku snaží vyhnúť splneniu svojich povinností, ktoré jej vyplývajú z predmetnej kúpnej zmluvy a ktorými sa snaží poškodiť žalobcov ako protistranu právneho vzťahu, preto by takáto námietka premlčania nemohla požívať právnej ochrany ani z toho dôvodu, že je v prudkom rozpore s dobrými mravmi. Poukázali na skutočnosť, že k otázke premlčania sa pritom vyjadril aj odvolací súd v uznesení č. k. 2Co/313/2014-609, v ktorom uviedol, že sa stotožnil s právnym posúdením námietky premlčania nároku uplatneného žalobcami v konaní titulom určenia neplatnosti odstúpenia žalovanej od zmluvy súdom prvej inštancie, keď dospel k záveru, že tento nárok premlčaný nie je, nakoľko túto otázku posudzoval od začiatku konania v súvislosti s petitom na plnenie, ako aj určovacím petitom, že právny vzťah medzi účastníkmi konania založený kúpnou zmluvou zo dňa 16. 10. 2008 trvá, nakoľko žaloba bola pôvodne podaná dňa 27. 01. 2009 a trojročná premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka neuplynula a dodržaná bola. Zdôraznili, že jediným dôvodom, pre ktorý sa domáhali určenia trvania kúpnej zmluvy, je úkon žalovanej označený ako odstúpenie od predmetnej kúpnej zmluvy (ktorého platnosť žalobcovia z vyššie uvedených dôvodov popierajú), pričom je zrejmé, že žiaden iný dôvod pre také určenie neexistuje ani existencia takého iného dôvodu nie je nikým tvrdená, keď pri logickom výklade pôvodne uplatňovaného petitu je tiež zrejmé, že pôvodný žalobný návrh na určenie, že právny vzťah trvá, v sebe zahŕňa aj právny záver o tom, že úkon označený ako odstúpenie od zmluvy je neplatný, pretože v prípade platného odstúpenia od zmluvy by nastali účinky stanovené v § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nestotožnili sa s tvrdením žalovanej o tom, že aj keď žalobcovia, ktorým bolo odstúpenie od zmluvy niekoľko rokov známe, voči tomuto právnemu úkonu neuplatnili žiadne výhrady, ničím ho nespochybnili a účelovo sa začali domáhať jeho neplatnosti až dňa 11. 10. 2013, nakoľko už svojim listom zo dňa 23. 12. 2008 žalovanej oznámili, že jej odstúpenie od zmluvy neakceptujú, pričom je zrejmé, že predmetom celej určovacej žaloby je posúdenie, či odstúpenie žalovanej od predmetnej kúpnej zmluvy bolo platné, pretože od tohto určenia sa odvíja aj to, či účinky predmetnej kúpnej zmluvy trvajú, a teda či má žalovaná povinnosť zaplatiť žalobcom kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti, ku ktorej sa zaviazala v predmetnej zmluve. Uviedli, že podľa dohody a v dobrej viere predmetné nehnuteľnosti odovzdali žalovanej ešte pred tým, ako s ňou podpísali kúpnu zmluvu a predtým, ako sa žalovaná stala ich vlastníčkou, čoho dôkazom je protokol o odovzdaní a prevzatí nehnuteľností zo dňa 15. 10. 2008 spísaný medzi žalobcami a žalovanou, od ktorého dňa predmetný dom užívala výlučne žalovaná s tým, že bola oprávnená vykonávať na predmetných nehnuteľnostiach drobné opravy a súčasne mala vykonať opatrenia na zamedzenie vstupu tretích osôb vrátane žalobcov do tohto domu, a preto bola žalovaná tiež povinná zabezpečiť predmet kúpnej zmluvy tak, aby počas jeho používania nedošlo k jeho poškodeniu, napriek tomu však žalovaná neskôr začala v rozpore s jej právami na predmetnom dome vykonávať búracie práce, pretože plánovala jeho rozsiahlu rekonštrukciu, čím samozrejme tento dom neoprávnene znehodnocovala, pričom v deň odovzdania predmetných nehnuteľností žalovanej, t. j. dňa 15. 10. 2008, sa nehnuteľnosti nachádzali v rovnakom stave v akom sa nachádzali v deň podpisu zmluvy, ktorá bola podpísaná hneď v nasledujúci deň, t. j. 16. 10. 2008. Uviedli, že si splnili všetky svoje povinnosti vyplývajúce z kúpnej zmluvy, čo sa však o žalovanej povedať nedá, pričom skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti boli žalovanej odovzdané v stave ako stoja a ležia v deň podpisu zmluvy je nespochybniteľná a pokiaľ žalovaná tvrdí opak, je to iba ďalšou jej snahou o protiprávne vyhnutie sa plneniu svojich povinností, pričom nepravdivo tiež uvádza, že sa súd prvej inštancie nezaoberal skutočnosťou, že požiar bol hasený vodou, čo podľa nej spôsobilo premočenie stien a podláh predmetu kúpy, čo malo podstatný vplyv na zmenu jeho pôvodných vlastností, keď ďalej uvádza, že bez náležitého zistenia skutkového stavu uzavrel, že požiarom došlo len k malému začmudeniu stien, predmet kúpy nebol zničený a v podstate na ňom žiadna ujma a ani zmena jeho vlastností nenastala. V tejto súvislosti poukázali na skutočnosť, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní zohľadnil Odborný posudok Okresného riaditeľstva hasičského a záchranného zboru v Bratislave, ktorý sa podieľal na hasení predmetného požiaru a s obdobnými požiarmi sa stretávajú denne, v dôsledku čoho vedia posúdiť aj rozsah škody, ktorý bol požiarom spôsobený, keď okrem tohto posudku pri posudzovaní rozsahu škôd vychádzal aj z fotodokumentácie predmetných nehnuteľností pred a po požiari, zo svedeckej výpovede Y. D., ktorý uviedol, že požiarom došlo iba k začmudeniu, ktoré by sa muselo dezinfikovať, z výpovede svedka G.. F. a ním predloženej fotodokumentácie, z ktorej bolo zistené, že žalovaná búrala dom aj po požiari, z výpovede statika G.. L., ktorý takisto vyvrátil existenciu vád na predmete zmluvy a tiež zo znaleckého posudku G.. U. O., v ktorom je uvedená jednoznačná odpoveď, že tehla je nehorľavý materiál, rovnako ako aj malty a omietky, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou muriva, ako aj z iných vykonaných dôkazov. Uviedli, že vzhľadom na vykonané dôkazy potom súd prvej inštancie dospel k záveru, že skutkový dôvod odstúpenia nebol daný, pretože predmet kúpnej zmluvy nezanikol a neboli na ňom ani vady, ktoré by ho robili neupotrebiteľným podľa ust. § 575 ani podľa ust. § 597 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia opätovne zdôraznili, že odstúpiť od zmluvy je možné iba vtedy, ak je to dohodnuté v zmluve alebo to vyplýva zo zákona, avšak žalovanej nesvedčí žiadny zákonný dôvod odstúpenia od zmluvy a právo odstúpiť od zmluvy žalovanej nevyplýva ani z predmetnej kúpnej zmluvy, keď už vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach uviedli, že odstúpenie žalovanej od zmluvy nemôže byť platné aj z toho dôvodu, že nebolo doručené osobám, ktorým podľa zákona doručené malo byť a predmetné odstúpenie od zmluvy je neplatné tiež podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre svoju neurčitosť, pričom odstúpeniu nie je možné priznať ochranu ani z dôvodu, že zo strany žalovanej sa jednalo iba o šikanózny výkon práva, ktorý úmyselne smeroval k poškodeniu druhého účastníka právneho vzťahu. Uviedli, že nepravdivým je aj tvrdenie žalovanej v odvolaní, že išlo o jej právo a nie povinnosť zamedziť vstup na pozemok, nakoľko medzi zmluvnými stranami bolo dohodnuté, že po odovzdaní nehnuteľností žalovanej, je táto povinná ich zabezpečiť pred vstupom iných osôb vrátane žalobcov do tohto domu a zabezpečiť predmet kúpnej zmluvy tak, aby počas jeho používania nedošlo k jeho poškodeniu, a preto súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie správne rozhodol, že žalovaná zmarila svojim úmyselným konaním splnenie podmienok pre výplatu kúpnej ceny z notárskej úschovy a prevod vlastníckeho práva, ako aj to, že dom žalobcov sa stal nefunkčný. 7. Žalovaná k vyjadreniu žalobcov uviedla, že ich tvrdenie, že sa kúpna cena mala stať splatnou na výzvu veriteľa podľa § 563 Občianskeho zákonníka je primárne v rozpore s obsahom listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a v ich svetle teda aj v rozpore so samotným ust. § 563 Občianskeho zákonníka, nakoľko čas splnenia medzi žalobcami a žalovanou dohodnutý bol a to v ustanovení čl. II. ods. 2 kúpnej zmluvy, pričom kúpna cena sa nemohla stať splatnou skôr (a žalovaná sa nemohla dostať do omeškania s jej úhradou skôr) ako by sa stala vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a táto skutočnosť by bola vyznačená na príslušnom liste vlastníctva spĺňajúcom ďalšie podmienky stanovené kúpnou zmluvou. Uviedla, že takýto list vlastníctva však doposiaľ vydaný nebol, kúpna cena sa podľa kúpnej zmluvy doposiaľ nestala splatnou a žalovanej preto nevznikla povinnosť kúpnu cenu žalobcom zaplatiť, keď k vyššie uvedenému záveru dospel (už opakovane) aj Krajský súd v Bratislave, pričom vo svojich dvoch doterajších rozhodnutiach vcelku explicitne vyjadril a naviac vo svojom druhom rozhodnutí (uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 10. decembra 2014, č. k. 2Co/313/2014-609, strana 29, predposledný odsek) veľmi dôrazne vyjadril jeho záväznosť tvrdiac, že z uvedeného výkladu teda jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie ignorujúc preňho záväzný právny názor uvedený v rozhodnutí odvolacieho súdu, rozhodol o omeškaní žalovanej s plnením kúpnej ceny opätovne svojvoľne a v rozpore nielen s kúpnou zmluvou, uzavretou medzi stranami sporu, ale aj so zákonom. Poukázala na skutočnosť, že určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy nie je zrejme pre žalobcov natoľko naliehavé, nakoľko si naliehavosť právneho záujmu na takomto určení uvedomili až 11. 10. 2013, teda 4 a 1 roka od podania žaloby, keď rozhodovanie o jednom (ktoromkoľvek) z navrhovaných výrokov je dôvodom pre to, aby súd dospel k záveru, že na určení toho druhého nie je daný naliehavý právny záujem, avšak bez ohľadu na vyššie uvedené je presvedčená, že ani samostatne nie je daný naliehavý právny záujem na určení ktorejkoľvek z navrhovaných skutočností. Uviedla, že súd prvej inštancie v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v uznesení zo dňa 10. 12. 2014, sp. zn. 2Co/313/2014 doplnil dokazovanie, keď závery odborného vyjadrenia Ústavu kriminalistiky a kriminológie, s.r.o. č. 6/2015 zo dňa 23. 09. 2015 sú celkom jednoznačné, teda, že podpisy na predložených listinách neboli prekopírované, ani vyhotovené inou technikou napodobňujúcou podpisy, čím bola vyvrátená „pravdivosť“ tvrdení žalobcu 2/, avšak túto skutočnosť súd prvej inštancie nielen že nezohľadnil v rámci svojej rozhodovacej činnosti, ale žalobcovia (súc oboznámení s obsahom odborného vyjadrenia) aj vo vyjadrení jeho závery naďalej ignorujú, keď opäť v tejto súvislosti tvrdia, že sa dôrazne ohradzujú proti tvrdeniam žalovanej o tom, že pri svojich výpovediach klamali, pričom pravdivosť ich tvrdení bola preukázaná v konaní pred súdom prvej inštancie, kde výsledky dokazovania iba potvrdili ich tvrdenia. Poukázala na skutočnosť, že žalobca 1/ na pojednávaniach dňa 16. 10. 2009 a 25. 11. 2009 opakovane tvrdil, že jeho podpisy na predložených listinách nie sú pravé, ale prekopírované, avšak odborné vyjadrenie toto tvrdenie vyvrátilo konštatovaním, že podpisy neboli prekopírované, ani vyhotovené inou technikou napodobňujúcou podpisy s tým, že tento záver má zrejme dostatočnú výpovednú hodnotu aj vo vzťahu k ostatným tvrdeniam obsiahnutým vo vyjadrení žalobcov. 8. Žalobcovia sa k vyjadreniu žalovanej, ktoré bolo ich právnemu zástupcovi doručené dňa 17. 10. 2016, nevyjadrili. 9. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, nakoľko dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je možné odvolaciemu prieskumu podrobiť vzhľadom na jeho opätovnú nepreskúmateľnosť, keď obsah jeho odôvodnenia je arbitrárny a v rozpore so zákonom, svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil obom stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok v odvolacom konaní napraviť nie je možné. 10. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 12. V posudzovanej veci ide o v poradí tretí prvoinštančný rozsudok, keď rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 15. októbra 2010, č. k. 12C/9/2009 - 379 zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 14. júna 2013, č. k. 2Co/258/2011 - 493 a rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 04. decembra 2013, č. k. 12C/9/2009 - 556 zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 10. decembra 2014, č. k. 2Co/313/2014 - 609 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 13. Podľa § 226 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok, účinný do 30. 06. 2016), ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 14. Nosným dôvodom uznesenia odvolacieho súdu, ktorým zrušil v poradí druhé rozhodnutie súdu prvej inštancie vyplýva, že nielen nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie, ale najmä, že žiadne dokazovanie nevykonal, resp. dôkazy vyhodnotil neprípustne svojvoľným spôsobom a na základe vlastných subjektívnych úvah, ktoré však oporu v skutkovom stave v žiadnom prípade nemali, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu explicitne vyplýva, že súd prvej inštancie opätovne nesprávne vyhodnotil viaceré dôkazy, ktoré v konaní vykonal, a to výpoveď žalobkyne 2/, svedka U.. O., G.. U. D. Y. G.. Š. F., vo vzťahu k záveru, že žalovaná nesplnila záväzok a svojim nezodpovedným konaním zapríčinila možnosť vzniku požiaru, ako aj skutočnosť, že záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaná dom žalobcov znefunkčnila sčasti jeho zbúraním nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a že nesprávne právne posúdil splatnosť kúpnej ceny a omeškanie žalovanej so zaplatením kúpnej ceny, či neplatnosť, resp. nemožnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy žalovanou a nakoniec nevykonaním dôkazu z odboru písmoznalectva za účelom verifikácie podpisu žalobkyne 2/ na žiadosti o vydanie búracieho povolenia, porušil zásadu rovnosti zbraní účastníkov konania. 15. Súd prvej inštancie po vrátení spisu odvolacím súdom (12. 02. 2015) vo veci nariadil pojednávanie na deň 29. 04. 2015, ktorého sa zúčastnila žalovaná 2/ a právni zástupcovia strán sporu, keď okrem iného právny zástupca žalobcov opätovne zdôraznil, že žalobkyňa 2/ predmetnú žiadosť o búracie povolenie nepodpísala s tým, že pojednávanie bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania na posúdenie pravosti podpisov podaní založených v spise na č. l. 328 až 336, keď súd prvej inštancie uznesením zo dňa 04. 06. 2015, č. k. 12C/9/2009 - 641 nariadil vo veci vypracovanie odborného vyjadrenie G.. P. O., znalcom z odboru: písmoznalectvo, odvetvie: ručné písmo (identifikácia pisateľa), zapísaného v zozname znalcov Ministerstva spravodlivosti SR pod evidenčným číslom 911740, ktorého poveril vykonaním odborného posúdenia pravosti podpisov E. P. Y. Y. P. na podaniach založených v spise na č. l. XXX, XXX, XXX a podpisu E. P. v pripojenom spise Miestneho úradu Bratislava Nové Mesto na podaní označenom ako Žiadosť o vydanie búracieho povolenia pre objekt rodinného domu na X. J.. Č.. XX Q. W. s podacou pečiatkou m. č. Bratislava Nové Mesto zo dňa 02. 10. 2008, č. podat. XXXX, a zodpovedaním otázky, či podpisy E. P. a Y. P.Q. na týchto podaniach sú ich originálne podpisy alebo sú tieto skopírované alebo vyhotovené inou technikou napodobňujúcou ich podpisy, ktoré bolo uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 17. 07. 2015, č. k. 12C/9/2009 - 659 zmenené tak, že vypracovaním odborného vyjadrenia bol poverený Ústav kriminalistiky a kriminológie, s.r.o., Záhradná ul. č. 9, Bernolákovo, zapísaný v zozname znalcov Ministerstva spravodlivosti SR pod evidenčným číslom XXXXXX a doplnené o posúdenie pravosti podpisu E. P. v pripojenom spise Miestneho úradu Bratislava Nové Mesto, konkrétne na podaní označenom ako Žiadosť o vydanie záväzného stanoviska v súvislosti s vydaním búracieho povolenia pre objekt rodinného domu na Sliačskej ul. č. 20 zo dňa 08. 10. 2008. Z obsahu spisu vyplýva, že Ústav kriminalistiky a kriminológie, s.r.o. vypracoval dňa 23. 09. 2015 odborné vyjadrenie č. X/XXXX, ktorým bolo zistené, že podpisy SM-1 až SM-7 boli vyhotovené guľôčkovým perom s náplňou pasty modrej farby, avšak skúmanie autorstva podpisov nebolo vykonané, nakoľko nepatrí do odvetvia Grafická diagnostika, ale je predmetom skúmania odvetvia Písmoznalectvo s tým, že na základe zistených skutočností bolo možné konštatovať, že na podpísanie predložených listín bol použitý písací prostriedok, t. j. podpisy neboli prekopírované, ani vyhotovené inou technikou napodobňujúcou podpisy. 16. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie nariadil pojednávanie na deň 06. 04. 2016, ktorého sa zúčastnila žalobkyňa 2/ a právni zástupcovia strán sporu, keď právny zástupca žalobcov poukázal na zjavný nesúlad podpisu osoby na dokumente v prílohe č. 4 s podpismi na ostatných skúmaných dokumentoch, avšak skúmanie, či podpis žalobkyne 2/ bol sfalšovaný alebo nie, je bez právnej relevancie, nakoľko ak by aj žalobkyňa 2/ podpísala žiadosť o vydanie búracieho povolenia, tak len vykonávala súčinnosť voči žalovanej ako k tomu bola zaviazaná v kúpnej zmluve s tým, že právny zástupca žalovanej uviedol, že vyjadrenie právneho zástupcu na predchádzajúcom pojednávaní je v rozpore s odborným vyjadrením, teda, že bolo nepravdivým, pričom na žalovanú neprešlo nebezpečenstvo náhodnej skazy v zmysle § 590 Občianskeho zákonníka, nakoľko toto nebezpečenstvo prechádza súčasne s nadobudnutím vlastníckeho práva, avšak žalovaná doposiaľ vlastníckeho právo nenadobudla, pričom strany sa inak v preberacom protokole nedohodli. 17. Odvolací súd sa stotožnil s námietkou žalovanej v odvolaní, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní opätovne ignoroval záväzný právny názor odvolacieho súdu, ktorým bol v zmysle ust. § 226 O. s. p. viazaný, rozhodol opakovane svojvoľne nielen v rozpore so zisteným skutkovým stavom, ale aj so zákonom, čím odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, keď dôkazy vyhodnotil neprípustným spôsobom a na základe svojich subjektívnych úvah nemajúcich oporu v skutkovom stave, a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 18. Aby súd mohol rozhodnúť o veci samej, musí najskôr zistiť skutkový stav, tento zistí predovšetkým prostredníctvom vykonávaných dôkazov (§ 153 ods. 1 O. s. p.) a následne cez ich hodnotenie podľa svojej úvahy, a to ako jednotlivo, tak aj v ich vzájomnej súvislosti (§ 132 O. s. p.). Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota vážnosti (dôležitosti) a súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia v konaní. V občianskom súdnom konaní súd teda rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 O. s. p.). Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu - dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie. 19. V ústavnoprávnej rovine platí, že právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) obsahuje zásadu "rovností zbraní" v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať dôkazné bremeno, ktorá ťaží účastníka konania. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné bremeno môže zapríčiniť, že konanie ako celok nie je možné považovať za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania v civilnom procese spadá pod všeobecný princíp rovnosti účastníkov konania. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O. s. p., v zmysle ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V procese dokazovania (§ 120 O. s. p.) vo všeobecnosti platí, že účastník konania má povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno). Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré dopadá na toho účastníka, v záujme ktorého je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú. 20. Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov (§ 132 O. s. p.) zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (pretože inštitút odôvodnenia je jednou z podstatných záruk kontroly výkonu súdnej moci, súdu je priamo uložená povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé). 21. Z formulácie § 132 O. s. p. možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. 22. Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. 23. Súd prvej inštancie sa opätovne citovanými zákonnými ustanoveniami neriadil, keď vo veci znovu rozhodol bez riadneho zistenia skutkového stavu a na základe nedostatočne vykonaného dokazovania, resp. na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 24. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že kúpna cena mala byť žalobcom z notárskej úschovy vyplatená, nakoľko kúpna zmluva zo dňa 16. 10. 2008 bola uzavretá účastníkmi, schválená súdom, teda platná a pre obe zmluvné strany záväzná, avšak v logickom rozpore so znením kúpnej zmluvy zo dňa 16. 10. 2008, ale najmä s už vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, že podmienkou uvoľnenia kúpnej ceny (7.400.000,- Sk) v prospech účtu predávajúcich žalobcov z notárskej úschovy bolo predložiť ktoroukoľvek zo zmluvných strán do dvoch pracovných dní, originál kúpnej zmluvy s vyznačením právoplatnosti rozhodnutia katastrálneho úradu o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovanej, originál listu vlastníctva č. XXXX, vedeného pre katastrálne územie Vinohrady a originál právoplatného rozsudku Okresného súdu v Senici, ktorým bol schválený právny úkon predaja nehnuteľnosti z čoho jednoznačne vyplýva, že splatnosť kúpnej ceny bola viazaná na kumulatívne splnenie troch podmienok, k splneniu ktorých doposiaľ nedošlo, a preto povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcom kúpnu cenu nevznikla, keďže na liste vlastníctva ako vlastník danej nehnuteľnosti zapísaná nie je. 25. Z vyššie uvedených dôvodov potom opätovne súd prvej inštancie v rozpore so zákonom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom aj príslušenstvo ku kúpnej cene, t. j. úroky z omeškania vo výške 10 % ročne, keď okamih omeškania žalovanej so zaplatením kúpnej ceny stanovil na deň 24. 02. 2009, kedy žalovaná prevzala výzvu žalobcov na zaplatenie žalovanej sumy, avšak bez jediného právneho argumentu ignoroval už dvakrát vyslovený názor odvolacieho súdu, že podmienkou omeškania dlžníka podľa ust. § 517 Občianskeho zákonníka je splatnosť plnenia s tým, že plnenie je splatné, keď je dlžník povinný plniť a nie vtedy, keď je oprávnený plniť, keďže ide o časový moment, v ktorom dobieha záväzok, v ktorom musí dôjsť k jeho splneniu, pričom pre určenie momentu, do ktorého má dlžník splniť svoj dlh, aby sa nedostal do omeškania, je rozhodný čas, dokedy má dlžník splniť svoj dlh (§ 563 Občianskeho zákonníka) a môže byť presne stanovený dohodou účastníkov zmluvného vzťahu, právnym predpisom, pre konkrétne záväzkové vzťahy, určený v rozhodnutí súdu (Občiansky zákonník v § 564 pripúšťa, aby čas plnenia dlhu určil súd, a to najmä vtedy, ak čas splnenia bol ponechaný na vôľu dlžníka, pričom dlžník sa v takom prípade dostane do omeškania, ak dlh nesplní najneskoršie v deň určený v rozhodnutí súdu) a ustanovený všeobecne zákonom. 26. Je zarážajúce, že súd prvej inštancie záver o neplatnosti odstúpenia žalovanej od uzatvorenej kúpnej zmluvy založil opätovne na totožných zisteniach, že v konaní bolo jednoznačne s poukazom na odborný posudok OR HaZ preukázané, že požiarom predmet kúpy nezanikol, nakoľko zhorel iba odpad dreva na prízemí rodinného domu, ktorý bol už v demolácii, keď zvyšnú časť domu dal zbúrať manžel žalovanej U.. O., napriek skutočnosti, na ktorú pozornosť upriamil odvolací súd vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, že žalobcovia udelili žalovanej v Protokole o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti, postupnosť krokov pri prevode vlastníctva k odovzdávanej nehnuteľnosti, záruky a ručenie, z ktorého bodu IV. 1, 2 vyplýva neodvolateľný súhlas na realizáciu stavebných a búracích prác, ktoré sa budú realizovať na základe žiadosti a úkonov podaných odovzdávajúcimi, ale v súlade s požiadavkami a potrebami preberajúcej, ktorá tieto podklady v celom rozsahu pripravila a zabezpečila aj príslušnú dokumentáciu a administratívu a zároveň z výpovede žalobkyne 2/ a Y. P. vyplýva, že sa o dianie na dome, po podpísaní tohto Protokolu nestarali a nezaujímali, potom záver súdu prvej inštancie, ktorým odôvodnil neplatnosť odstúpenia od danej zmluvy žalovanou, že dom žalobcov znefunkčnila jeho zbúraním sčasti a následným požiarom predmet kúpy nezanikol, je opäť v rozpore so zisteným skutkovým stavom. 27. Súd prvej inštancie aj naďalej pri hodnotení platnosti odstúpenia žalovanej od kúpnej zmluvy zo dňa 16. 10. 2008 nekriticky preberá argumentáciu žalobcov, že rodinný dom riadne nezabezpečila proti škodám, čím spôsobila, že je v demolácii, takmer zničený, sú z neho iba obvodové múry, avšak v rozpore s rovnosťou účastníkov konania neakceptovateľne odmieta splniť svoju povinnosť hodnotiť vykonané dôkazy komplexne a vo vzájomných súvislostiach, napriek skutočnosti, že odvolací súd v poradí druhom zrušujúcom rozhodnutí na stranách 26 až 28 v podrobnostiach poukázal na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania, ktoré vôbec neboli predmetom hodnotenia súdu prvej inštancie. 28. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že právne závery súdu prvej inštancie, že by bolo v rozpore s dobrými mravmi, aby boli žalobcovia nútení podať žalobu o zaplatenie kúpnej ceny až po právoplatnom skončení konania o určenie neplatnosti odstúpenia žalovanej od kúpnej zmluvy zo dňa 16. 10. 2008, t. j. čakať niekoľko rokov na právoplatné skončenie konania vo veci, ako sa o to snaží žalovaná, čím by žalobcom spôsobovala len škodu, či strohé konštatovanie, že úmysel žalovanej odstúpiť od zmluvy nebol urobený vážne, v čoho dôsledku je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 37 Občianskeho zákonníka, sú absolútne arbitrárne, nakoľko ich súd prvej inštancie neodôvodnil zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy, keďže ich nezaložil nielen na logickej argumentácii, ale najmä konanie žalobcov neposúdil z tých istých hľadísk, z ktorých opätovne vyvodil svoje výlučne subjektívne názory na konanie žalovanej. 29. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) C. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 C. s. p., v ktorom bude povinnosťou súdu prvej inštancie pri opätovnom prejednaní veci v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 C. s. p.), právne relevantným a logickým spôsobom vyhodnotiť všetky dôkazy v súlade s ust. § 191 ods. 1 C. s. p., právne posúdiť dôvodnosť nároku uplatneného žalobcami, ako aj námietky žalovanej a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 220 ods. 2 C. s. p. 30. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 C. s. p. 31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).