Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/421/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309201314 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1309201314.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v právnej veci navrhovateľa: INTER - SC, spol. s.r.o., IČO: 31 343 228, Trnavská cesta 29, Bratislava, zastúpeného JUDr. Janou Peschlovou, advokátkou so sídlom na Revíne 29, Bratislava, proti odporcom: 1. Ľ. E., Q.. XX. XX. XXXX, X. E. E., Q.. XX. XX. XXXX, X. D. E., Q.. XX. XX. XXXX, T. U. W. O. XX, U., všetci zastúpení JUDr. Evou Borovskou, advokátkou so sídlom Štefánikova 7, Bratislava, o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie odporcov 1. až 3. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 27. marca 2012, č. k. 19C/20/2009-241 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcom 1. a 2. povinnosť v lehote do 30 dní od zabezpečenia náhradného ubytovania vypratať nehnuteľnosti: prevádzkové priestory navrhovateľa slúžiace na prechodné ubytovanie, a to 2 obytné miestnosti, kuchynku, chodbu, halu, sociálne zariadenie, balkón nachádzajúci sa na 1. poschodí budovy tenisovej haly na W. I. Č.. XX T. U., M. na S. Č.. XXXX, pre X.. Ú.. Q. J., R. na R.. Č.. XXXXX/XX, Y.. Č.. XXXX. Súčasne odporkyni 3. uložil povinnosť vypratať vyššie označené nebytové priestory v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal s odkazom na ust. § 150 O.s.p. Navrhovateľ návrh skutkovo odôvodnil tým, že právny predchodca navrhovateľa AŠK Inter Slovnaft (predtým TJ Internacionál) Bratislava, IČO: 31 343 228, uzavrel s odporcom dňa 18. 10. 1982 pracovnú zmluvu, v ktorej sa odporca 1. zaviazal vykonávať funkciu domovníka tenisového areálu. Tento priestor označovaný ako služobný byt však nikdy nespĺňal charakter služobného bytu a nájomný vzťah odporcu 1. k nemu nikdy nevznikol, z čoho potom vyplýva, že odporcovia užívajú predmetné priestory bez právneho dôvodu. K sporným nehnuteľnostiam uviedol, že tenisovým areálom sa rozumie tenisová hala na Trnavskej ul. č. 33 v Bratislave, ktorá bola Hospodárskou zmluvou zo dňa 20. 12. 1982 prevedená do vlastníctva TJ Internacional Slovnaft a z neho na navrhovateľa. Areál bol vystavaný z prostriedkov štátneho rozpočtu v tzv. akcii „Z“ na základe stavebného - 2 - povolenia zo dňa 22. 12. 1975 s tým, že súčasťou stavby s názvom „Prekrytie tenisového dvojdvorca“ bol i priestor určený pre domovníka a správcu tenisového areálu vystavaný na 1. poschodí tenisovej haly a bol účastníkmi konania v písomnej korešpondencii nazvaný ako byt služobný. Stavba tenisového areálu bola skolaudovaná a uvedená do užívania na základe kolaudačného rozhodnutia zo dňa 03. 12. 1985. Podľa názoru navrhovateľa medzi účastníkmi nevznikol nájomný vzťah, pretože tento priestor nikdy nebol v stavebnom povolení označovaný a nikdy nebol skolaudovaný ako byt. Taktiež nebol zahrnutý ako byt služobný a teda domovnícky do zoznamu podnikových bytov a už vôbec nebol pridelený odporcovi ako domovnícky byt podľa v tom čase platných právnych predpisov. Nájomný pomer medzi navrhovateľom a odporcom 1/ nevznikol aj z dôvodu, že podľa § 24 a § 28 zák. č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi nebol odporcovi pridelený rozhodnutím národného výboru a nebola uzavretá ani dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu. Faktické odovzdanie bytu nemožno považovať za vznik nájomného vzťahu. Navrhovateľ tiež poukázal na to, že medzi stranami sporu nájomný vzťah ani vzniknúť nemohol, nakoľko v čase jeho údajného vzniku, dňa 01. 11. 1982, navrhovateľ nebol jeho vlastníkom ani správcom a Obvodný národný výbor Bratislava III až Hospodárskou zmluvou zo dňa 20. 12. 1982 tenisový areál previedol do správy navrhovateľovi. Keďže byt v čase jeho odovzdávania právne neexistoval, žiaden subjekt s ním nemohol disponovať. Podľa názoru navrhovateľa medzi jeho právnym predchodcom a odporcom nikdy žiaden nájomný vzťah nevznikol a odporcovia užívajú nehnuteľnosť bez právneho dôvodu. Odporcovia s návrhom nesúhlasili a žiadali ho zamietnuť. Poukázali na konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 8C/59/2002, v ktorom sa navrhovateľ domáhal vypratania toho istého priestoru. Po vykonaní dokazovania bolo v uvedenom konaní konštatované, že predmetné priestory sú služobným bytom, ktorý bol odporcovi pridelený v zmysle zák. č. 41/1964 Zb. a teda navrhovateľ mal vedomosť, že sa jedná o riadne pridelený služobný byt odporcovi a návrh navrhovateľa bol zamietnutý. Po podaní odvolania navrhovateľ zobral návrh na začatie konania späť, konanie žiadal zastaviť a súčasne podal návrh na určenie neplatnosti nájomného vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom 1. k bytu na 1. poschodí tenisovej haly, ktorý bol predmetom konania vedeného pod sp. zn. 21C/238/2005. Aj tento návrh bol právoplatným rozsudkom zamietnutý pre nedostatok naliehavého právneho záujmu určovacej žaloby. Odporcovia vzhľadom na uvedené okolnosti zhrnuli, že odporcovi 1. bol sporný byt pridelený kvalifikovaným spôsobom ako služobný byt po tom, ako začal vykonávať prácu domovníka a správcu v predmetnom areáli. Byt, ktorý obýva je služobný a nájomný vzťah k nemu sa mal riadiť zák. č. 189/1992 Zb. Ak by aj nájom služobného bytu mal zaniknúť v dôsledku skončenia pracovného pomeru odporcu 1., vznikla by potom navrhovateľovi povinnosť poskytnúť mu náhradný byt. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX X.. Ú.. Q. J., tenisovej haly so súp. č. 8001 na parc. číslo 15138 /15, ktorá bola vystavaná v zmysle listu MNV Bratislava Nové Mesto v rámci „ akcie Z“ na základe požiadavky investora Obvodného národného výboru Bratislava III, pre užívateľa TJ Slovnaft - ČSZTV Bratislava, právneho predchodcu navrhovateľa, medzi ktorým a odporcom bola dňa 18. 10. 1982 uzavretá pracovná zmluva na dobu neurčitú, podľa ktorej odporca mal vykonávať prácu domovníka a údržbára tenisového areálu - 3 - tenisovej haly TJ Internacional Slovnaft. Podľa potvrdenia zo dňa 29. 11. 1982 bolo odporcovi 1/ v súvislosti s vykonávaním práce oznámené, že mu bude pridelený služobný byt na Trnavskej ulici č. 33 v Bratislave, ktorý je podľa projektovej úlohy vypracovanej kolektívom autorov súčasťou tenisového areálu. Dňa 03. 01. 2000 bola z dôvodu prechodu práv a povinností právneho predchodcu navrhovateľa na navrhovateľa uzatvorená s odporcom nová pracovná zmluva s totožnou pracovnou náplňou. Navrhovateľ na základe výpovede danej odporcovi v zmysle § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce zo dňa 23. 11. 2001 ukončil pracovný pomer s odporcom a následne ho vyzýval na vypratanie nehnuteľnosti v písomnej korešpondencii označenej ako „služobný byt“. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa XX. XX. XXXX, Č.. X.. XC/XX/XXXX-XXX bol návrh navrhovateľa na vypratanie priestorov zamietnutý. V odôvodnení rozhodnutia súd konštatoval, že predmetný priestor užívaný odporcom má povahu služobného bytu, na ktorý sa vzťahuje režim zák. č. 41/1964 Zb. a neskôr zák. č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a bytovými náhradami. Nájom k služobnému bytu podľa súdu vznikol konkludentným spôsobom, o čom svedčí dohoda „nájomné - naturálne plnenie“, s čím sa stotožnil aj navrhovateľ, keď prijímal od odporcu plnenia spojené s nájmom bytu a tento nájomný vzťah bol závislý od existencie pracovného pomeru, ktorý s výpoveďou danou odporcovi dňa 23. 11. 2001 skončil. V dôsledku zániku pracovného pomeru potom vznikla odporcovi povinnosť byt vypratať, ale až po zabezpečení bytovej náhrady, ktorú navrhovateľ do dnešného dňa nezabezpečil. V priebehu odvolacieho konania však došlo k späťvzatiu návrhu na začatie konania, z dôvodu ktorého skončilo konanie zastavením. Vzhľadom k uvedeným námietkam odporcov súd prvého stupňa hneď v úvode konštatoval, že sa nejedná ani o prekážku litispendencie, ani o prekážku res iudicata, nakoľko konanie bolo právoplatne skončené a vo veci nebolo meritórne rozhodnuté. Súd preto na tieto námietky odporcov neprihliadal. Predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II sp. zn. 21C/238/2005 bolo určenie neplatnosti nájomného vzťahu. Rozsudkom zo dňa 24. 10. 2008, č. k. 21C/238/2005-244 bol návrh na určenie neplatnosti zamietnutý z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 28. 04. 2009, č. k. 14Co/62/2009-265 prvostupňový rozsudok potvrdil. Aplikujúc ust. § 118 ods. 2 a § 126 O.z. na zistený skutkový stav prvostupňový súd dospel k záveru o dôvodnosti podaného návrhu. Z vykonaného dokazovania a zhodných prednesov účastníkov konania mal za preukázané, že odporca a právny predchodca navrhovateľa (Telovýchovná jednota INTERNACIONÁL-Slovnaft) uzavreli dňa 18. októbra 1982 pracovnú zmluvu( č. l. 9) s dňom nástupu do práce 18. októbra 1982, kedy mal vzniknúť pracovný pomer s miestom výkonu práce tenisový areál. Uzatvoreniu tejto pracovnej zmluvy predchádzalo oznámenie právneho predchodcu navrhovateľa zo dňa 20. 09. 1982 ( č. l. 10) potvrdzujúce skutočnosť, že bude prijatý do tohto pracovného pomeru - pracovné miesto domovník údržbár tenisovej - 4 - haly a bolo mu oznámené že k 01. 11 1982 mu bude uvoľnený domovnícky byt, kam sa odporca aj nasťahoval. Objekt bol vystavaný podľa stavebného povolenia a stavebníkom bol v tom čase bývalý Národný výbor Bratislava III, ktorý stavbu realizoval v rámci akcie „Z“ a stavba bola skolaudovaná na základe jeho návrhu 03. 12. 1985. Z uvedeného vyplýva, že v čase nasťahovania sa odporcu bol vlastníkom rozostavanej a neskolaudovanej nehnuteľnosti síce právny predchodca navrhovateľa, ktorý 20.12.1982 túto nehnuteľnosť získal do správy hospodárskou zmluvou č. M. - XX/XX M. D. XX. XX. XXXX, avšak predmetná nehnuteľnosť bola skolaudovaná až na základe kolaudačného rozhodnutia č. OV a ÚP- XXX.X-XXXXpo /.-H.-F.-XX M. D. XX. XX. XXXX. Úlohou prvostupňového súdu bolo predovšetkým vysporiadať sa s otázkou, či užívaný súbor miestností je možné považovať podľa v tom čase platných právnych predpisov za byt. Z predloženého stavebného povolenia (č.l. 14) zo dňa 22. 12. 1975, ale ani z kolaudačného rozhodnutia (č.l. 21) nemožno vyvodzovať, že predmetný priestor bol skolaudovaný ako byt, a to aj napriek tomu, že v predloženej projektovej úlohe je priestor označený ako byt správcu. Prvostupňový súd preto vykonal dopyt na orgány miestnej a štátnej správy, a to Mestskú časť Bratislava - Nové Mesto, Miestny úrad Bratislava - Nové Mesto, Oddelenie územného konania a stavebného poriadku, ktorý prípisom 04. 03. 2011 súdu oznámil, že nedisponuje projektovou dokumentáciou celého objektu, k charakteru priestoru sa preto vyjadriť nevedel a ani neoznámil, či predmetný priestor bol teda skolaudovaný ako byt. Aj keď sporné priestory sú určené na bývanie, do bytového fondu neboli zaradené, čomu nasvedčuje aj vyjadrenie MČ Bratislava - Nové mesto z 26. 08. 2004 a čo vyplynulo aj zo svedeckej výpovede jej pracovníka, svedka JUDr. D. H.. V konaní bolo potrebné preukázať, či predmetný priestor bol rozhodnutím stavebného úradu, t. j. právoplatným kolaudačným rozhodnutím určený ako byt na trvalé bývanie, aby mohol súd rozhodovať v ďalšom nielen o vzniku nájmu bytu, o jeho vyprataní, ale aj o bytovej náhrade, čo preukázané nebolo a nebolo preukázané ani či tieto priestory boli zaradené do bytového fondu. Nesporné je, že v čase nasťahovania sa odporcu do týchto priestorov v r. 1982, priestor existoval možno fakticky, ale nie právne. Objekt bol totiž skolaudovaný až kolaudačným rozhodnutím z 03. 12. 1985, a teda akékoľvek rozhodnutie o pridelení bytu a následné uzatvorenie dohody o prevzatí bytu mohlo byť vydané až po tomto dátume. Zo zhodných výpovedí účastníkov konania a vykonaného dokazovania však vyplynulo, že ani po kolaudácii objektu nikdy nebolo vyhotovené rozhodnutie o pridelení bytu, nebola uzatvorená ani dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu a neexistoval ani evidenčný list. Zo strany odporcov bolo predložené len potvrdenie právneho predchodcu navrhovateľa, zo dňa 29. 11. 1988, že v služobnom byte býva odporca s rodinou, ktoré malo slúžiť ako evidenčný podklad k potvrdeniu trvalého pobytu odporcov. Na základe týchto skutočností súd prvého stupňa dospel k záveru, že k predmetnému priestoru nemohol vzniknúť nájom bytu a nebolo možné ani vyvodiť záver, že sa jednalo o nájom služobného bytu, nakoľko tento nespĺňal základnú podmienku podľa v - 5 - tom čase platného zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi. Je síce pravdou, že odporcovia tento priestor užívali a platili zaň úhradu, avšak nemožno hovoriť o nájme služobného bytu, lebo tento fakticky a právne neexistoval a uzatvorenie pracovnej zmluvy na jeho vznik nepostačoval. Odporcovia preto užívajú predmetné priestory bez právneho dôvodu. Navrhovatelia vlastníctvo k nehnuteľnosti, v ktorej sa priestory nachádzajú, a ktoré odporcovia užívajú bez právneho dôvodu, preukázali LV č. XXXX X.. Ú.. Q. J. a bolo preukázané, že medzi účastníkmi nebola nikdy uzatvorená žiadna zmluva o nájme týchto priestorov. Súd preto návrhu vyhovel a odporcom 1. a 2. uložil sporné priestory vypratať. Voči odporkyni 3. žalobu zamietol, nakoľko táto je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. Miloslavov, zapísanej na LV č. 147 a z priestorov sa počas konania vysťahovala. Povinnosť vypratať predmetný priestor súd podmienil zabezpečením náhradného ubytovania, z dôvodov hodných osobitného zreteľa, vzhľadom na nezavinenie daného stavu odporcami. Práve naopak právny predchodca navrhovateľa ako vlastník objektu nepožiadal stavebný úrad o vydanie kolaudačného rozhodnutia v súlade s projektovou dokumentáciou, a následne ani nevykonal žiadne právne kroky smerujúce k vzniku nájmu služobného bytu a vystavil tak odporcu 1/, ktorý si v dobrej viere plnil svoje povinnosti vyplývajúce z jeho pracovného pomeru v pozícii domovníka a údržbára, právnej neistote. Nemôže byť preto na ujmu odporcov zanedbanie povinností právneho predchodcu navrhovateľa, ktoré odporcovia nemohli žiadnym relevantným spôsobom ovplyvniť. O náhrade trov konania rozhodol aplikujúc ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému navrhovateľovi nárok na náhradu trov konania nepriznal s prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody a zdravotný stav odporcu 1., preukázaný lekárskymi správami ošetrujúceho lekára zo dňa 24. 05. 2010. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odporcovia 1. až 3. odvolanie, žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh zamietnuť. Rozsudku vyčítali nepresvedčivosť, nedostatočné odôvodnenie toho, že miestnosti, ktoré majú odporcovia vypratať sú prevádzkovými priestormi navrhovateľa slúžiacimi na ubytovanie a z akého dôvodu vznikla odporcom povinnosť tieto priestory vypratať. Navrhovateľ súdu nepredložil kompletnú dokumentáciu týkajúcu sa spornej nehnuteľnosti, a preto mal súd vychádzať z ust. § 104 zák. č. 50/1976 Zb., podľa ktorého platí, že ak sa doklady, z ktorých by bolo možné zistiť účel na aký bola stavba povolená nezachovajú, má sa za to, že stavba je určená na účel, na ktorý je stavebno - technickým usporiadaním vybavená. Ak vybavenie stavby nasvedčuje viacerým účelom, predpokladá sa, že stavba je určená na účel, na ktorý sa užíva bez závad. V prejednávanej veci je zrejmé, že kolaudačným rozhodnutím zo dňa 03. 12. 1985 bola skolaudovaná celá nehnuteľnosť zapísaná na LV č. 1047 a evidentné je aj to, že vybavenie stavby nasvedčuje viacerým účelom, pretože v tenisovej hale sa nachádzajú šatne, bufet, prevádzkové priestory, iné priestory a podľa názoru odporcov i služobný byt. Pokiaľ odporcom, resp. odporcovi 1. bol daný do užívania byt a tento bol v projektovej dokumentácii a hlavne v projektovej úlohe charakterizovaný ako byt, ba dokonca v textovej časti projektovej úlohy na str. 5 je popísané, že o prevádzku a údržbu sa budú starať dvaja - 6 - zamestnanci v trvalom pracovnom pomere, pričom správcovi sa poskytne byt v sociálnej budove, je výrok súdu, že ide o priestory slúžiace na ubytovanie zamestnancov (a nie o byt), nielen nesprávny, ale aj nepochopiteľný. Poukázali tiež na to, že aj na str. 16 sa v projektovej úlohe uvádza požiadavka, aby mal objekt aj byt pre správcu. Pokiaľ preto predmetná nehnuteľnosť bola skolaudovaná a navrhovateľ nepreukázal, že by došlo k zmene projektu alebo k zmene účelu stavby, potom sa nesporne v predmetnej nehnuteľnosti nachádzajú tak prevádzkové miestnosti, ako aj byt správcu a odporcovia užívajú len byt správcu, ktorý im bol riadne právnym predchodcom navrhovateľa pridelený. Pokiaľ preto súd odporcom uložil povinnosť vypratať priestory, ktoré nikdy neužívali a nemali v nájme, jedná sa o zrejmé pochybenie. Odporcovia považujú napadnuté rozhodnutie za nesprávne a nezrozumiteľné, pretože je evidentné, že stavba bola skolaudovaná ako celok a nie je možné tvrdiť ani dovodiť, že ak v kolaudačnom rozhodnutí nie je osobitne uvedené, že sa kolauduje aj byt, že tento nebol skolaudovaný, nakoľko stavebný zákon nevyžaduje v kolaudačnom rozhodnutí špecifikovať každú miestnosť, resp. každú časť kolaudovaného objektu, ale pri väčších celkoch sa kolauduje a vydáva užívacie povolenie na stavbu - nehnuteľnosť ako celok a platí, že stavba je určená na účel, na ktorý je svojim stavebno - technickým usporiadaním vybavená. O tom, že priestory, ktoré odporcovia užívajú sú služobným bytom svedčí nielen zachovaná projektová úloha, ale aj vyjadrenie architekta Ing. Andreja Husára, ktorý v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/59/2002 ako svedok uviedol, že sa jednalo o halu a prevádzkovú časť so služobným bytom na poschodí, ktorý mal samostatný vchod oddelený od prevádzky. Navrhovateľ, ktorého v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno, ničím nepreukázal, že stavba mala priestory určené na prechodné ubytovanie. Súd tiež pochybil keď tvrdí, že o stavebnom určení miestností stavebný úrad kolaudačným rozhodnutím nerozhodol, a preto si môže túto otázku posúdiť ako predbežnú v tomto konaní. Opätovne v tejto súvislosti zdôraznili, že stavba bola skolaudovaná ako celok a pokiaľ neboli v kolaudačnom rozhodnutí miestnosti užívané odporcami špecifikované ako byt, potom je potrebné vychádzať z podporných dokladov a hlavne stavebno - technického usporiadania, na ktoré je stavba určená. Rozhodnutie súdu označili za nesprávne a nevykonateľné aj v tom smere, keď uložil odporcom vypratať 2 obytné miestnosti, kuchynku, chodbu atď., nakoľko byt správcu podľa projektovej dokumentácie mal 3 obytné miestnosti, značne veľkú kuchyňu (nie kuchynku). Za nepochopiteľný označili aj výrok súdu ako o priestoroch slúžiacich na prechodné ubytovanie, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by predmetné priestory mali charakter ubytovne, a že navrhovateľ postupuje podľa ubytovacieho poriadku pri poskytovaní ubytovacích služieb, pretože odporcom neboli vyrubované poplatky za užívanie priestorov slúžiacich na prechodné ubytovanie podľa ubytovacieho poriadku a nebola ani dohodnutá doba prechodného ubytovania. Ak by tieto predpoklady boli aj splnené, bolo by úlohou navrhovateľa ich preukázať spolu so skutočnosťou, že dohodnutá doba poskytovania ubytovacích služieb uplynula, resp. ubytovacia služba poskytovaná odporcom z nejakého dôvodu zanikla. Odporcovia však v predmetnom priestore bývajú a navrhovateľovi uhrádzajú stanovené poplatky. Súd prvého stupňa preto pochybil, keď vôbec neskúmal, či došlo k ukončeniu vzťahu medzi navrhovateľom a odporcami pri poskytovaní údajných ubytovacích služieb, čo je základným predpokladom pre prípadnú povinnosť odporcov priestory slúžiace na prechodné ubytovanie vypratať. V neprospech tvrdení súdu v tomto smere svedčí aj fakt, že navrhovateľ dal odporcovi súhlas na prihlásenie sa k trvalému pobytu v týchto priestoroch. - 7 - Za rozhodnú skutočnosť odporcovia označili aj skončenie pracovného pomeru odporcu 1. k 31. 12. 1999 a uzatvorenie novej pracovnej zmluvy s navrhovateľom dňa 03. 01. 2000, z ktorej vyplynulo, že odporca vykonáva funkciu správcu, a preto bude užívať i služobný byt, nakoľko odporca ako nájomca bude pre navrhovateľa vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný (stráženie, údržbu, obsluhu a inú činnosť prevádzkového charakteru), o čom bol odporcovi ešte pred uzatvorením novej pracovnej zmluvy vystavený doklad s názvom „NÁJOM- NATURÁLNE PLNENIE“, z ktorého bolo zrejmé, že odporca 1. spolu s ostatnými odporcami bol oprávnený sporný byt užívať. V čase vzniku nového pracovného pomeru medzi účastníkmi konania vznikol aj nový nájomný vzťah, na založenie ktorého sa podľa vtedy platných právnych predpisov písomná forma nájomnej zmluvy nevyžadovala. Odporcovia tiež uviedli, že v danej veci sa jedná aj o spotrebiteľský vzťah, a preto v prípade rôzneho výkladu sa má použiť výklad pre spotrebiteľa - odporcov priaznivejší. Súdu tiež vyčítali nezohľadnenie listov Mestskej časti Bratislava - Nové Mesto zo dňa 26. 08. 2004 a zo dňa 18. 03. 2011 pri svojom rozhodovaní. Vyslovili názor, že nemôže byť im na ťarchu, pokiaľ navrhovateľ „manipuluje“ s pojmom byt, či už služobný, domovnícky, podnikový byt, prevádzkové priestory slúžiace na prechodné ubytovanie, nebytový priestor, ako to vyplýva aj z konaní vedených pod sp. zn. 8C/59/2002, 21C/238/2005 a 28C/74/2007 a bolo jeho povinnosťou tieto nezrovnalosti odstrániť a požiadať o vydanie kolaudačného rozhodnutia. Namietali aj správnosť rozhodnutia o zabezpečení náhradného ubytovania odporcom 1. a 2., ktorým sa rozumie byt s jednou obytnou miestnosťou alebo obytná miestnosť v slobodárni, ubytovni alebo iných zariadeniach určených na trvalé bývanie alebo podnájom. Ak súd konštatoval, že odporcovia daný stav nezavinili, je zrejmé že daný stav zavinil navrhovateľ, uviedol odporcov do omylu, v dôsledku čoho im vznikla škoda tým, že vyprataním nebudú mať možnosť obývať obdobný nájomný byt. Súd mal preto podľa nich podmieniť vypratanie zabezpečením náhradného bytu, ktorý svojou veľkosťou a vybavením sa rovná priestorom užívaným odporcami v tenisovej hale, resp. zabezpečením jednoizbového bytu v centre Bratislavy, ktorý by odporcovia mohli za zostatkovú cenu odkúpiť. V ďalšom odvolatelia poukázali na nesúlad II. časti výroku rozsudku s jeho odôvodnením, prečo návrh uplatnený voči odporkyni 3. zamietol, pričom vo výroku jej bola uložená povinnosť vypratať predmetné priestory bez podmienky zabezpečenia náhradného ubytovania. Pozornosť upriamili aj na nesprávnu aplikáciu ust. § 118 ods. 2 O.z., namiesto právnej úpravy účinnej v čase vzniku právneho vzťahu nájmu, t. j. k 01. 11. 1982, kedy Občiansky zákonník § 118 ods. 2 neobsahoval. Z citácií prvostupňového súdu je možné vyvodiť aj záver, že naplnenie definičných znakov bytu posudzoval súd podľa § 2 zák. č. 182/1993 Z.z., ktorý rovnako v rozhodnom čase neexistoval. Namietali aj nemožnosť aplikovať na zistený skutkový stav ust. § 126 O.z., lebo zo strany odporcov nešlo o neoprávnený zásah do vlastníckych práv navrhovateľa, ani jeho právneho predchodcu. Naopak zdôraznili použitie ust. § 3 O.z., podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúci z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, čo v danom prípade odôvodňujú nimi uvedené okolnosti prípadu. - 8 - Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a odporcov zaviazať na náhradu trov konania. Uviedol, že len samotná skutočnosť, že odporcovia užívajú sporné priestory 30 rokov, nezakladá žiadne právo odporcov na vznik právneho titulu užívať tieto priestory, či už trvalo alebo dočasne. Právny predchodca navrhovateľa predmetný byt odporcom nikdy nepridelil zákonom predpísaným spôsobom, nakoľko sporné priestory neboli v rozhodnom čase vo vlastníctve navrhovateľa a rovnako neboli splnené ani ďalšie zákonné podmienky pre vznik nájmu. Odporcovia v konaní nepreukázali, že v prípade sporných priestorov sa jedná o byt, že tieto boli skolaudované ako byt a že odporcom vzniklo právo na jeho užívanie na základe nájomnej alebo inej zmluvy. Ani samotná skutočnosť, že v súlade s ust. § 104 stavebného zákona je pre nezachovanie stavebnej dokumentácie potrebné vychádzať z toho, že stavba bola určená na účely bývania, automaticky neznamená, že ju treba považovať za byt. Z výpovede bývalej riaditeľky navrhovateľa, Ing. Stránskej, je naviac zrejmé, že obdobné priestory sa nachádzali vo viacerých športových objektoch vo vlastníctve AŠK a vždy sa poskytovali len na prechodné ubytovanie správcom objektov, počas výkonu ich funkcie a nikdy nebolo úmyslom právneho predchodcu navrhovateľa prenechať takýto priestor na užívanie správcovi a jeho rodine po skončení pracovného pomeru. Ak by súd aj vychádzal z toho, že sporné priestory boli bytom, navrhovateľ preukázal, že by išlo o podnikový byt, t. j. byt trvalo určený pre pracovníkov organizácií, ktorý organizácia vystavala ako investor. Sporný priestor však nikdy nebol vedený v zozname podnikových bytov, ktoré boli povinné v rozhodnom čase viesť miestne národné výbory podľa § 66 zákona o hospodárení s bytmi. K vzniku práva užívať byt bolo pritom potrebné naplniť dve podmienky, a to pridelenie bytu formou rozhodnutia miestneho národného výboru a následné uzatvorenie dohody o odovzdaní a prevzatí bytu medzi AŠK a odporcom 1., čo sa v konaní nepreukázalo. V týchto súvislostiach navrhovateľ poukázal aj na závery NS SR v obdobnej veci sp. zn. 3Cdo/46/97. Zhodne so súdom prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že podľa § 76 ods. 1 stavebného zákona absentuje rozhodnutie príslušného stavebného úradu, ktoré by účelovo určilo sporný priestor za byt. V súlade s právnymi predpismi nie je ani názor odporcov, podľa ktorého ak sa kolauduje a vydáva užívacie povolenie pre stavbu ako celok, nie je potrebná samotná kolaudácia bytu, nakoľko zákon jednoznačne v súvislosti s bytmi vyžaduje pre ich užívanie kolaudačné rozhodnutie. Rovnako za dostatočnú a nezameniteľnú považoval navrhovateľ aj špecifikáciu vypratávaných priestorov vo výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa, aj napriek tvrdeniam odporcov v tomto smere. Za irelevantnú označil aj argumentáciu odporcov ohľadom poskytovania ubytovacích služieb, poukazujúc na to, že navrhovateľ nikdy netvrdil, že by s odporcami uzatvoril zmluvu o poskytovaní ubytovacej služby podľa § 300 O.z. Navrhovateľ tak nemá žiadnu povinnosť preukazovať existenciu, resp. zánik ubytovacej služby, ktorá nikdy nevznikla. Stotožnil sa aj s názorom súdu, že nájomný vzťah medzi účastníkmi konania nikdy nevznikol a zdôraznil, že pri uzatváraní pracovnej zmluvy s odporcom nebol z jeho strany ani jeho právneho predchodcu nikdy urobený žiaden úkon smerujúci k uzatvoreniu nájomného vzťahu. Navrhovateľ poukázal aj na skutočnosť, že súčasní správcovia tenisového areálu, ktorí vykonávajú práce rovnakého druhu a v rozsahu v akom boli vykonávané odporcom 1., bývajú na inom mieste a nie je tým ohrozená prevádzka podniku, z čoho potom vyplýva, že neboli splnené ani definičné znaky služobného bytu. Za rozhodnú označil aj skutočnosť, že v čase uzatvorenia pracovnej zmluvy č. 2 s odporcom 1. navrhovateľ nebol vlastníkom ani oprávneným užívateľom - 9 - Tenisového areálu, t. j. ani sporného priestoru, nakoľko vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nadobudol až vyhlásením vkladateľa spoločnosti AŠK zo dňa 22. 02. 2007. Záverom poukázal aj na v konaní preukázané zistenia, že odporcovia sa posledných pár rokov v sporných priestoroch zdržiavajú len sporadicky. Naviac listina označená ako Nájomné - naturálne plnenie zo dňa 31. 03. 1999, o ktorej odporcovia tvrdia, že je nájomnou zmluvou, vznikla viac ako 9 mesiacov pred uzatvorením pracovnej zmluvy č. 2 a neobsahuje ani základné zákonné náležitosti nájomnej zmluvy podľa v tom čase platných právnych predpisov. Odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní veci dospel k záveru o záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné bez ďalšieho zrušiť pre zrejmý nesúlad výroku a odôvodnenia rozhodnutia. V prejednávanej veci súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcom 1. až 3. povinnosť vypratať označenú nehnuteľnosť, u odporcov 1. a 2. podmienenú povinnosťou navrhovateľa zabezpečiť odporcom 1. a 2. náhradné ubytovanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil dôvody, pre ktoré odporcovia užívajú predmetnú nehnuteľnosť bez právneho dôvodu, čím zasahujú do vlastníckych práv navrhovateľa, avšak súčasne konštatoval, že návrh nebol voči odporkyni 3. uplatnený dôvodne, a v tejto časti musel návrh zamietnuť, nakoľko odporkyňa 3. preukázateľne vypratávanú nehnuteľnosť neužíva. Aj napriek uvedenému konštatovaniu jej vo výroku žalovanú povinnosť vypratať nehnuteľnosť uložil. Zrejmý nesúlad výroku a odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia zakladajúci jeho zmätočnosť je nepochybne takým závažným pochybením, ktoré nemôže byť odstránené v konaní o opravnom prostriedku, a ktoré bráni odvolaciemu súdu zaoberať sa meritórnym preskúmaním veci. Odvolací súd preto vzhľadom k uvedenému napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd odstráni vyššie uvedenú zmätočnosť rozhodnutia brániacu jeho meritórnemu preskúmaniu a rozhodnutie odôvodní v súlade s požiadavkami kladenými na písomné vyhotovenie rozsudku podľa § 157 O.s.p. tak, aby odôvodnenie zodpovedalo výrokovej časti rozhodnutia. Súčasne odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvého stupňa aj zrejmé nesprávnosti v označení vypratávaných nehnuteľností, na ktoré poukazovali odporcovia 1. až 3. v podanom odvolaní a ktoré je rovnako potrebné súdom prvého stupňa odstrániť. O náhrade trov konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.