Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/212/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309201314 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1309201314.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: INTER - SC, spol. s.r.o., Trnavská cesta 29, Bratislava, IČO: 31 343 228, zastúpený: Advokátska kancelária Jana Peschlová, s.r.o., so sídlom Žižkova 1/A, 811 09 Bratislava, IČO: 47 250 747, proti žalovaným: X/ Ľ. E., Q.. XX.XX.XXXX, W. U. W. XX, U., X/ E. E., Q.. XX.XX.XXXX, W. U. W. XX, U., X/ D. E., Q.. XX.XX.XXXX, W. U. W. O. XX, U., zastúpení JUDr. Evou Borovskou, advokátkou, so sídlom Štefánikova 7, 814 31 Bratislava, o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 10.01.2019, č.k. 19C/20/2009-561, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalobcovi sa proti žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie (v poradí tretím) rozsudkom uložil žalovaným 1/, 2/ a 3/ povinnosť vypratať nehnuteľnosť, t. j. súbor miestností s príslušenstvom usporiadané do funkčného celku s vlastným uzatvorením (t. j. 3 obytné miestnosti, kuchyňu, halu, sociálne zariadenie, kúpeľňu, šatník, špajzu a balkón) nachádzajúce sa na X. posch. budovy tenisovej haly na adrese W. I..XX, U. zapísané na LV č. XXXX pre katastrálne územie Bratislava - mestská časť Nové Mesto postavenej na parc. reg. C č. XXXXX/XX súp. č. stavby XXXX do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku (výrok I) a priznal žalobcovi voči žalovaným 1/, 2/ a 3/ nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (výrok II). 2. Rozhodnutie právne odôvodnil čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, § 118 ods. 2, § 123, § 126 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 190 ods. 1,2, § 300 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, účinného ku dňu 01.01.1992 (ďalej len „ skorší Občiansky zákonník“), § 76 ods. 1, § 85 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon“) a § 2 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „ zákon č. 182/1993 Z.z.“). Vecne rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalobca v spore preukázal svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti a preukázal aktívnu legitimáciu v tomto spore. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 18.10.1982 bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 1/ uzavretá pracovná zmluva (č.l.9) na dobu neurčitú, v zmysle ktorej žalovaný 1/ mal vykonávať prácu domovníka a údržbára tenisového areálu tenisovej haly TJ Internacionál Slovnaft. Zároveň z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi stranami sporu nedošlo ku kvalifikovanému uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby ani k uzavretiu dohody o odovzdaní a prevzatí miestnosti do užívania a neexistuje rozhodnutie o pridelení obytnej miestnosti v zariadeniach určených na trvalé bývanie vydané miestnym národným výborom alebo iným orgánom príslušným podľa predpisov o hospodárení s bytmi. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu konštatoval, že užívaný súbor miestností, ktorých vypratania sa žalobca domáha nie je možné považovať podľa v tom čase platných právnych predpisov za byt v právnom slova zmysle. Žalovaným tak nevzniklo právo osobného užívania bytu k 1. januáru 1992, preto sa ani nemohlo zmeniť s účinnosťou od 01.01.1992 na nájom bytu. Poukázal pritom na § 2 zákona č. 182/ 1993 Z.z., ktorý definuje byt ako miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky, pričom v danom prípade konštatoval absenciu existencie rozhodnutia stavebného úrad, že uvedené priestory sú trvalo určené na bývanie. Ustálil tak, že žalovanému 1/ nemohlo byť vydané rozhodnutie o pridelení bytu a nemohla s ním byť uzavretá dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu ako zákonnej podmienky vzniku v tom čase práva osobného užívania bytu. Upriamil pozornosť na stanovisko Mestskej časti Bratislava- Nové mesto zo dňa 20.02.2018, že táto nedisponuje spisovým materiálom týkajúcim sa predmetnej nehnuteľnosti, pričom odkázal na ust. § 104 ods. 1 stavebného zákona, teda že stavba je určená účelu, na ktorý je svojim stavebno- technickým usporiadaním vybavená. Nemal za preukázané, že priestory užívané žalovanými majú charakter zariadenia na účely akéhokoľvek ubytovania, ktorý by vyplýval z projektovej dokumentácie a následného kolaudačného rozhodnutia. Naopak v spore bolo preukázané, že priestory vo vlastníctve žalobcu, ktoré sú predmetom vypratania nespĺňajú definíciu bytu a nájom bytu žalovanému 1/ nevznikol. Žalovanému 1/ od ktorého odvodzujú svoje právo aj žalované 2/ a 3/ nevzniklo ani právo osobného užívania iných miestností, nedošlo k poskytnutiu ubytovacej služby v miestnostiach určených na prechodné ubytovanie podľa § 300 Občianskeho zákonníka (účinného do 01.01.1992), a preto nebol daný zákonný nárok na pridelenie náhradného bytu alebo zabezpečenie náhradného ubytovania. Vychádzajúc z toho, že žalovaná 3/ má v nehnuteľnosti uložené veci, hoci je už vlastníčkou inej nehnuteľnosti, mal za dôvodné uložiť aj žalovanej 3/ povinnosť vypratať nehnuteľnosti. Na základe uvedeného a s poukazom na právne závery odvolacieho súdu (uznesenie sp. zn. 7Co/438/2015 - 356 ) súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel a uložil povinnosť žalovaným 1/, 2/ a 3/ nehnuteľnosť vyprať. 3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods.1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovaným v 1/, 2/, a 3/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. S tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní 1/, 2/ a 3/ dôvodiac ust. § 365 ods. 1 písm. a), d), e), f) a h) C.s.p.. a ust. § 365 C.s.p. ods. 2 C.s.p.. Zároveň doplnili, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie sp.zn. 28C/74/2007-272 zo dňa 20.11.2018, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej má vadu uvedenú v ust. § 365 ods. 1 písm. a) C.s.p.. Namietali, že žalobca v konaní nepreukázal z čoho pozostáva súbor miestností, ktoré žiada vypratať. Nepredložil v konaní žiadnu projektovú dokumentáciu ani nenavrhol iný dôkaz. Popis nehnuteľností v rozsudku ako aj v petite žaloby nekorešponduje so skutočným stavom, preto považovali takýto výrok nevykonateľný. V konaní predložili časť projektovej dokumentácie, ktorá zachytáva popis bytu, ktorý im bol daný do užívania, z ktorého je zrejmé, že v byte sa nenachádza žiadne sociálne zariadenie ani šatník, s čím sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Namietali, že súd prvej inštancie neustálil skutkový stav, napriek tomu, že mu to uložil odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí. Nebolo im zrejmé z akej právnej úpravy vychádzal súd prvej inštancie, keď dospel k záveru, že predmet vypratania nespĺňa definíciu bytu, nejde o zariadenie na účely ubytovania a nejde o byt v právnom slova zmysle. Súd prvej inštancie ich zaviazal na vypratanie súboru miestností s príslušenstvom usporiadaných do funkčného celku s vlastným uzatvorením, pričom tento súbor miestností nesubsumoval pod žiadny právny pojem. Mali za to, že podľa § 42 ods. 3 vyhlášky č. 83/1976 Zb., účinnej v čase pridelenia bytu žalovaným, tento priestor spĺňal definíciu bytu. Pričom z porovnania ust. § 42 ods. 3 vyhlášky č. 83/1976 Zb. a nákresu s popisom bytu bolo nepochybným, že žalovaným bol v roku 1982 odovzdaný služobný byt. Táto skutočnosť vyplýva aj z Projektovej úlohy sociálnej budovy tenisového areálu TJ INTER Bratislava Pasienkoch a jej príloh, v ktorej je uvedené, že súčasťou tenisového areálu je aj byt správcu. Preto nemohlo byť na ich ujmu, že vlastník bytu v danom čase nesplnil základné zákonné povinnosti a nepožiadal o samostatnú kolaudáciu bytu. Poukázali na ust. § 104 stavebného zákona, účinného ku dňu odovzdania bytu, podľa ktorého ak sa nezachovali doklady, z ktorých možno zistiť účel, na aký bola stavba povolená, platí že stavba je určená účelu, na ktorý je svojim stavebnotechnickým usporiadaním vybavená. Dali do pozornosti, že H.. D. H. sa na pojednávaní dňa 17.06.2010 vyjadril, že k charakteru samotného bytu sa nevie vyjadriť, môže len zo svojej praxe povedať, že sa zrejme jedná o domovnícky - služobný byt, v ktorom býval správca areálu. Nebolo im tak zrejmé na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záveru, že z kolaudačného rozhodnutia vyplýva len užívanie na športový účel. Zo zápisnice o odovzdaní a prevzatí dokončených stavieb (08.10.1998) ako aj z jeho príloh je zrejmé, že v areáli sa nachádza byt, nakoľko v nej boli konštatované závady - na schodišti u domovníka je potrebné osadiť mreže, prečistiť odpad upchatý v záchode, dokončiť montáž dresu v kuchyni. Mali za rozporné, že súd prvej inštancie na jednej strane poukazoval na to, že stavba okrem športového účelu mala aj iný účel ( kolaudačné rozhodnutie) a na druhej strane uviedol, že nehnuteľnosť právny predchodca žalobcu nikdy neužíval ako inú obytnú miestnosť, resp. iné obytné miestnosti a ani ako miestnosti na prechodné ubytovanie. Poukázali na výpoveď svedkyne Z.. Y., ktorá uviedla, že v objekte sa nachádzal priestor, ktorý obýval žalovaný s rodinou, dostal kľúče na základe zmluvy o pracovnom pomere a iné. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s tým, že žalovaní mali v byte trvalý pobyt, na základe potvrdenia právneho predchodcu žalobcu zo dňa 29.11.1982. Mali tak za to, že obývali predmet vypratania so súhlasom žalobcu a nie bez právneho dôvodu. Uvedený byt tak užívali riadne, so súhlasom žalobcu a nedopustili sa protiprávneho konania, uhrádzali nájomné a obývali nehnuteľnosť od roku 1982 až do súčasnosti, mali v nej nahlásený trvalý pobyt, pričom žalobca požiadal o vypratanie až v roku 2009. Súd prvej inštancie sa nezaoberal ani tým, že žalovaný 1/ vykonával pre právneho predchodcu žalobcu práce do roku 1999. Pracovný pomer s právnym predchodcom žalobcu ukončil a od 01.01.2000 uzatvoril so žalobcom novú pracovnú zmluvu, podľa ktorej vykonával práce ako správca nehnuteľnosti a naďalej obýval predmetný byt. Uzavretím novej pracovnej zmluvy vznikol nový právny vzťah a v čase vzniku nového pracovného pomeru už nebolo potrebné a nevyhnutné nájomný vzťah a pridelenie bytu potvrdzovať písomnou zmluvou. Mali tak za to, že z právneho ako aj zo skutkového stavu je zrejmé, že súbor miestností, ktoré im boli odovzdané spĺňajú atribút bytu. Nesúhlasili so závermi súdu prvej inštancie, že nedošlo k uzavretiu nájomnej zmluvy, nakoľko v prípade, ak sa nájomná zmluva neuzavrie písomne, mala by sa o jej obsahu spísať zápisnica, pričom nespísanie zápisnice nie je v zákona sankcionované. Preto súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že k nájomnému vzťahu nedošlo, nakoľko je zrejmé, že nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol a túto skutočnosť aj potvrdili listinou zo dňa 31.03.1999. Namietali aj výrok o trovách konania majúc za to, že boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa, nakoľko žalovaní užívali nehnuteľnosť - byt v dobrej viere a riadne sa starali o nehnuteľnosť. Mali tak že sa jedná o zjavné zneužitie práva, keby má hradiť trovy žalobcovi. Poukázali na to, že v konaní predložili protinávrh zo dňa 29.10.2009 spočívajúci v tom, že sú ochotní sa z bytu vysťahovať po tom čo im žalobca zabezpečí náhradný byt, ktorý je rozlohou, vybavením, umiestnením, veľkosťou obytnej plochy a výškou nájomného primeraný bytu na W. I.. XX. Pričom o tomto protinávrhu súd prvej inštancie nerozhodol. Rovnako súd prvej inštancie pochybil tým, že návrh žalovaných na spojenie veci bol uznesením súdu zamietnutý v konaní sp.zn. 28C/74/2007-272 zo dňa 20.11.2008. Na základe uvedeného žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol a priznal im nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 5. K odvolaniu žalovaných sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 06.06.2019 a uviedol, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné. Poukázal na to, že žiadna dokumentácia, ktorá by jednoznačne identifikovala priestor obývaný žalovanými neexistuje. Mal tak za to, že v žalobe dostatočne špecifikoval predmet vypratania. Žalovaní počas trvania faktického užívania tieto priestory označovali rôznymi názvami, avšak bez reálneho právneho klasifikovania predmetného priestoru. Na prejednávanú vec nemožno aplikovať ust. § 104 ods. 1 stavebného zákona, nakoľko doklady na aký účel bola stavba zrealizovaná existujú, a to kolaudačné rozhodnutie. Z predmetného kolaudačného rozhodnutia vyplýva, že stavba bola rozhodnutím príslušného stavebného úradu určená na športové účely, pričom v rámci kolaudačného rozhodnutia nebolo stavebnom úradom rozhodnuté, že v rámci stavby sa nachádza aj akýkoľvek bytový priestor, t.j. priestor užívaný žalovanými nebol stavebným úradom určený na trvalé bývanie. Čo potvrdila vo svojom vyjadrení aj Mestská časť Nové Mesto, ktorá uviedla, že neexistuje žiadne ďalšie kolaudačné rozhodnutie. Nebolo mu zrejmé z čoho žalovaní v odvolaní vyvodzovali, že účelom užívania nehnuteľnosti bol nielen športový účel, ale aj iný účel podľa dokumentácie. Tvrdenie žalovaných, že v predmetom priestore nimi obývanom sa nenachádza žiadne sociálne zariadenie ani šatník, nebola predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, preto by nemala byť predmetom odvolacieho konania. V prípade, ak by bola táto skutočnosť pravdivá, bolo by to v jeho prospech, nakoľko v zmysle platných predpisov nehnuteľnosť a /alebo je časť nemôže byť považovaná za byt resp. iné miestnosti slúžiace na trvalé bývanie, ak nie je obytným priestorom s vlastným uzavierateľným vstupom, predsieňou, priestorom na varenie, na uskladnenie potravín a pre telesnú hygienu a na umiestnenie záchodovej misy. Preto, ak skutočný stav priestoru nezodpovedá jeho popisu v rozhodnutí ani predloženej projektovej dokumentácii, uvedené nemôže byť na jeho ťarchu. Žalovaní mu neumožnili vstup do predmetných priestorov 10 rokov, preto ani objektívne nemôže mať vedomosť o tom, v akej podobe sa tieto priestory užívané žalovanými nachádzajú a aké stavebné úpravy v nich žalovaní vykonali. Ak žalovaní v odvolaní argumentovali ust. § 42 ods. 3 vyhlášky, musia si byť vedomí akú časť predmetnej nehnuteľnosti užívajú, čo je v rozpore s ich tvrdením, že im nie je zrejmé, aké priestory majú vypratať. Mal za to, že predmet vypratania tak ako ho identifikoval nie je možné zameniť so žiadnym iným priestorom v predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko na 1. poschodí nehnuteľnosti sa nachádza len jeden takýto priestor, pričom bližšia špecifikácia v rozsahu upresnenia počtu miestností tak, ako bolo ustálené, robí predmet sporu nezameniteľným. H.. D. H. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 17.06.2010 neuviedol skutočnosť, že priestory užívané žalovanými neboli zaradené do bytového fondu, ale v mene Mestskej časti Bratislava Nové Mesto uviedol, že :“Rozhodujúci dokument preukazujúci, že predmetný byt bol zaradený do bytového fondu z objektívnych dôvodov sa nenašiel a ani nemôže byť k dispozícii. Dotazom na kolegyne, ktoré boli v tom období pracovníčkami tangovaného bytového odboru NVB sme zistili, že tzv. „športové byty priamo v objektoch jednotlivých telovýchovných organizácií v Bratislave“ neboli súčasťou tejto inventarizácie. Dôvodom bolo predovšetkým ust. § 16 ods. 4 zákona č. 41/1964 Zb., ktoré nestanovilo schvaľovaciu pôsobnosť MNV pri prideľovaní podobného druhu bytov“. A zároveň: .. „Zaradenie bytového priestoru do bytového fondu sa jednoznačne odvíjalo od právoplatného kolaudačného rozhodnutia v zmysle stavebného zákona a aj všetky kolízne vzťahy posudzoval následne stavebný úrad, tieto otázky stanovil ako lex specialis § 63 ods 3 zákona č. 41/1964 Zb“. Z uvedeného je zrejmé, že priestory užívané žalovanými nemožno s ohľadom na technické a právne požiadavky stanovené platnými právnymi predpismi subsumovať pod pojem „byt“. Rovnako v konaní preukázal, že k vzniku nájomného vzťahu nedošlo. A to bez ohľadu na to, či v súlade s platnou právnou úpravou v čase vzniku faktického užívania sporných priestorov tieto boli označené ako byt alebo by sa posudzovali ako jednotlivé obytné miestnosti, resp. miestnosti neslúžiace na ubytovanie. Nakoľko tu bola potrebná ingerencia štátneho orgánu, ktorá takýto spôsob užívania umožnila a následne uzatvorená dohoda o odovzdaní a prevzatí priestorov do užívania, čo nebolo splnené. Dal do pozornosti skutočnosť, že v čase nasťahovania sa žalovaných do sporných priestorov nebol jeho právny predchodca ich vlastníkom a tieto neboli ani skolaudované, t.z. právne neexistovali. Tvrdenie žalovaných, že uzavretím novej pracovnej zmluvy vznikol nový nájomný vzťah nebolo preukázané a tieto tvrdenia vyvrátil. V čase uzavretia novej pracovnej zmluvy nebol vlastníkom ani oprávneným užívateľom nehnuteľnosti - tenisového areálu, pretože vlastníctvo nadobudol až vyhlásením vkladateľa - právneho predchodcu žalobcu zo dňa 22.02.2007 a pracovná zmluva neobsahovala žiaden odkaz ani jeho záväzok k nájmu sporného priestoru. Vzhľadom k uvedenému tak žalovaní užívajú priestor bez právneho dôvodu a žalovaným ani nevznikol nárok na bytovú náhradu. Právny titul žalovaných nepreukazuje ani tvrdenie žalovaných, že majú v spornej nehnuteľnosti evidovaný trvalý pobyt. Zo strany Mestskej časti Bratislava Nové Mesto mu bola poskytnutá informácia, že žalovaní nemajú trvalý pobyt evidovaný v nehnuteľnosti v jeho vlastníctve, preto im tento trvalý pobyt ani nemohol zrušiť. Domnieval sa tak, že žalovaní majú trvalý pobyt evidovaný v inej nehnuteľnosti v susedstve. Žalovaní v konaní preukazovali ani súhlas vlastníka s umiestnením trvalého pobytu v nehnuteľnosti potvrdením o trvalom bydlisku zo dňa 29.11.1982, vydaného pravdepodobne oprávnenou osobou - vedúcim správa TJ, subjektu International Slovnaft Bratislava. Uvedené potvrdenie on nevydal, preto nemohlo byť ani podkladom na registráciu trvalého bydliska v predmetnej nehnuteľnosti, a to aj z dôvodu, že ani jeho právny predchodca neboli vlastníkmi tejto nehnuteľnosti. Preto registrácia trvalého pobytu v nehnuteľnosti odlišnej od sporeného priestoru, len preukazuje, že v spornom priestore nebolo možné trvalý pobyt zriadiť z dôvodu, že nejde o obytnú budovu ani v ňom neboli priestory spôsobilé na registráciu trvalého pobytu. Mal za to, že súd prvej inštancie sa protinávrhom žalovaných riadne zaoberal čoho dôkazom je rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 30.10.2014 ako aj nasledujúci rozsudok, ktorým súd riešil aj otázku náhradného ubytovania. Rovnako v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že povinnosť poskytnutia náhradného ubytovania je bezpredmetná. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 6. Žalovaní 1/, 2/ a 3/ sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadrili. 7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 3/ nie je podané dôvodne. 8. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 9. K odvolateľmi uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. K námietkam odvolateľov, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h) C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 10. Odvolací súd sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľov. 11. Vo vzťahu k námietkam žalovaných, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že predmet vypratania nespĺňa definíciu bytu, nejde o zariadenie na účely ubytovania a nejde o byt v právnom slova zmysle, odvolací súd uvádza. Pri posudzovaní, či obytná miestnosť alebo súbor miestností s príslušenstvom usporiadané do funkčného celku s vlastným uzavretím, možno považovať za byt v právnom slova zmysle, je rozhodujúcim právny stav založený právoplatným rozhodnutím stavebného úradu o povolení užívania stavby, príp. o zmene účelu jej užívania, nie faktický stav jej užívania, alebo vôľa účastníkov nájomnej zmluvy (porovnaj Rc 90/2003), v prípade pochybností, či ide o byt, rozhoduje stavebný úrad. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Obvodného národného výboru Bratislava III zo dňa 22.12.1975, zn. OVaÚP-326-5478/75 o umiestnení stavby č. 299, na parc. č. 15138/2 ako aj na zápisnicu o odovzdaní a prevzatí dokončených stavieb a ich ucelených častí zo dňa 30.10.1984, v ktorej bolo konštatované, že objekt bol zrealizovaný podľa projektovej dokumentácie a jej dodatkov. Následne Odbor výstavby a územného plánovania Obvodného národného výboru Bratislava III kolaudačným rozhodnutím zo dňa 03.12.1985 pod zn. OVaUP-327.6-3427/1985- Je-H-48 povolil užívať stavbu „Prekrytie tenisovej haly TJ Inter v Bratislave, areál Interu, na parc. č. XXXXX/X“, na účel športový. Argumentácia žalovaných vo vzťahu k tvrdeniu, že stavba sa podľa kolaudačného rozhodnutia mala užívať nielen na športový účel ale na účel užívania vymedzený širšie (podľa dokumentácie) nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. J. Č. U. - Q. J. vo svojom vyjadrení zo dňa 26.08.2004 č.j.: Byt.254-7-178/04 doplnila, že tzv. „ športové byty“ priamo v objektoch jednotlivých telovýchovných organizácií v Bratislave neboli súčasťou inventarizácie, nakoľko zaradenie bytového priestoru do bytového fondu sa odvíjalo od právoplatného kolaudačného rozhodnutia. Preto, ak vlastník nehnuteľnosti v danom čase nepožiadal v stavebnom povolení, po dokončení stavby alebo následne o zmenu účelu užívania stavby, oproti jej určeniu v kolaudačnom rozhodnutí ( športový účel), je potrebné na uvedenú skutočnosť prihliadnuť a z nej vychádzať a nemožno súhlasiť s argumentáciou žalovaných, že im v roku 1982 bol odovzdaný služobný byt. Nebola tak dôvodnou aplikácia ust. § 104 stavebného zákona, keďže v danom prípade existujú doklady preukazujúce účel, na aký bola stavba povolená. Rovnako prílohy ku kolaudačnej zápisnici a iné doklady, na ktoré v podanom odvolaní poukazovali žalovaní, neboli spôsobilé preukázať skutočnosť, že žalovanému 1/ bol v roku 1982 odovzdaný služobný byt. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že na zmenu účelu užívania nemala vplyv ani skutočnosť, že miestnosť alebo súbor miestností by zo stavebno-technického hľadiska mohli slúžiť na trvalé bývanie, ani doba užívania priestorov žalovanými, ani potvrdenie zo dňa 20.09.1982, ktorým bolo žalovanému 1/ oznámené, že k 01.11.1982 mu bude uvoľnený domovnícky byt. V posudzovanej veci je rovnako zásadným zistenie, že právny predchodca žalobcu predmetnú nehnuteľnosť získal do správy hospodárskou zmluvou č. M. - XX/XX zo dňa 20.12.1982, pričom predmetná nehnuteľnosť bola skolaudovaná až na základe kolaudačného rozhodnutia č. OV a ÚP-327.6-3427po/1985-Je-H-48 zo dňa 03.12.1985. Preto nemožno ponechať bez povšimnutia skutočnosť, že v čase kedy právny predchodca žalobcu vydal žalovanému 1/ potvrdenie zo dňa 29.11.1988, ktorým mu oznámil, že mu bude pridelený služobný byt na W. I. Č.. XX T. U., nebol právny predchodca žalobcu vlastníkom ani správcom rozostavanej a neskolaudovanej nehnuteľnosti, tým bol Obvodný národný výbor Bratislava III. Ako bolo už vyššie uvedené, rozhodujúcim pre vymedzenie miestnosti alebo súboru miestností ako bytu je právny stav, založený právoplatným rozhodnutím o povolení užívania stavby (prípadne o zmene jej užívania), t.j. kolaudačné rozhodnutie (§ 76 a nasl. stavebného zákona). Pokiaľ žalovaní poukazovali na výsluch svedkyne Z.. Y., majúc za to, že z neho možno vyvodiť súhlas žalobcu s užívaním predmetu vypratania, odvolací súd dáva do pozornosti, že žalovaní účelovo z vyjadrenia svedkyne upriamili pozornosť, len na časť jej vyjadrenia. Svedkyňa Z.. Y. vo výsluchu ( čl. 157 ) totiž okrem iného uviedla, že ... „ My sme tento priestor nepovažovali za byt, dodatočne sa v nich robili kúpeľne.“... Žiadne rozhodnutia o pridelení bytu sme nevystavovali....Dohodu o odovzdaní priestoru sme nerobili.“. Nepravdivým sa javí aj tvrdenie žalovaných, že im žalobca vystavil potvrdenie o trvalom bydlisku. Potvrdenie zo dňa 29.11.1988, nebolo vydané žalobcom a vychádzajúc z vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovaných títo ani nemajú trvalý pobyt evidovaný v nehnuteľnosti, ktorá je predmetom vypratania, ale k inej nehnuteľnosti, čo potvrdzuje skutočnosť, že predmetný priestor ani nebol považovaný za byt. Odvolací súd tak konštatuje správnosť záverov súdu prvej inštancie, že priestory užívané žalovanými nemožno považovať za byt v právnom slova zmysle. Žalovaní tak v konaní pred súdom prvej inštancie neuniesli dôkazné bremeno, že im vzniklo právo osobného užívania bytu (jeho existenciu k 1. januáru 1992), lebo len právo osobného užívania bytu vzniknuté podľa doterajších predpisov, sa mohlo zmenilo s účinnosťou od 01.01.1992, na nájom bytu. Nakoľko v čase uzavretia novej pracovnej zmluvy nebol žalobca vlastníkom ani oprávneným užívateľom nehnuteľnosti - tenisového areálu, pretože vlastníctvo nadobudol až vyhlásením vkladateľa - právneho predchodcu žalobcu zo dňa 22.02.2007 a pracovná zmluva neobsahovala žiaden odkaz ani záväzok žalobcu k nájmu sporného priestoru, tvrdenie žalovaných, že uzavretím novej pracovnej zmluvy vznikol nový nájomný vzťah nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky žalovaných neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. 12. V podanom odvolaní žalovaní namietali, že výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie nezodpovedá skutočnému stavu bytu, ktorý žalovaní užívajú. Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že súd nemusí vo výroku svojho rozhodnutia prevziať doslovne žalobcom naformulovaný petit žaloby, môže v ňom vykonať také zásahy, ktoré zachovávajú podstatu petitu a nemenia jeho zmysel. Pri posudzovaní uvedenej námietky odvolací súd vzhliadol na to, že v konaní nebol predložený doklad preukazujúci faktické usporiadanie priestorov, ktorých vypratania sa žalobca domáha. Vychádzajúc z toho, že žalobca nemal objektívne možnosť vstúpiť do predmetných priestorov, nemožno v jeho neprospech vykladať skutočnosť, že nemá vedomosť o tom v akej podobe sa tieto priestory užívané žalovanými nachádzajú a aké stavebné úpravy v nich žalovaní vykonali. Správnosť výroku súdu prvej inštancie je podporená listinnými dôkazmi (legenda na čl. 38), v ktorej sa pri označení „ Byt správcu“ uvádza : hala, obývačka, kuchyňa, spálňa, špajza, kúpeľňa, šatník, WC a balkón, vyjadrením žalovaného 1/ (čl. 126), ktorý predmetný priestor opísal nasledovne : „má tri izby, kúpeľňu a kuchyňu“ ako aj potvrdením zo dňa 29.11.1988 v ktorom je uvedené : rozloha 3 -izbového bytu: izby 41,7 m2, kuchyňa 13,2 m2, predsieň 8,3 m2, kúpeľňa, WC 3,6 m2. Preto, ak žalovaní v odvolaní argumentovali tým, že v priestoroch, ktoré užívali sa nenachádzalo WC, táto argumentácia je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Súd prvej inštancie tak v záujme spravodlivého rozhodnutia majúc na zreteli práva vlastníka, s ohľadom na to, že na 1. poschodí nehnuteľnosti sa nachádza len jeden súbor miestností s príslušenstvom usporiadaný do funkčného celku, postupoval správne, keď výrok rozhodnutia formuloval tak, že uviedol.. „ súbor miestností s príslušenstvom usporiadané do funkčného celku s vlastným uzatvorením (t. j. 3 obytné miestnosti, kuchyňu, halu, sociálne zariadenie, kúpeľňu, šatník, špajzu a balkón), týmto označením tak správne upresnil identifikáciu priestorov, ktoré žiadal žalobca vypratať. 13. Vo vzťahu k námietkam žalovaných, že súd prvej inštancie pochybil, keď nerozhodol o ich protinávrhu zo dňa 29.10.2009, odvolací súd uvádza. Právna zástupkyňa žalovaných na pojednávaní dňa 07.06.2018 súdu prvej inštancie predložila okrem iných listín aj podanie žalovaných datované dňom 29.10.2009. Obsahom podania žalovaných zo dňa 29.10.2009 je vyjadrenie žalovaných k predmetu sporu, v ktorom okrem iného uviedli, že v prípade, ak by súd prvej inštancie dospel k záveru, že nájom služobného bytu medzi žalobcom a žalovanými nevznikol a uložil im priestory vypratať, žiadajú o zabezpečenie náhradného bytu, ktorý je rozlohou, vybavením, umiestnením, veľkosťou obytnej plochy a výškou nájomného primeraný bytu na W. I.. Č.. XX T. U.. Z takto podaného návrhu vyplýva, že sa jednalo o hmotnoprávnu obranu žalovaných v konaní, a to reakciu na zmenu žaloby, ktorou žalobca doplnil žalobu nasledovne: „žalobca nie je povinný im zabezpečiť bytovú náhradu.“. Správnosť uvedených záverov je podporená aj ust. § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý v prípade, ak sa nájomný pomer skončil z dôvodov podľa § 711 ods. 1 písm. a) <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/20191201>, e) alebo písm. f) <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1964/40/20191201> alebo z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b) <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/20191201> nájomcovi, ktorý prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, z dôvodu na strane zamestnávateľa alebo z dôvodu, za ktorý zamestnávateľ zodpovedá podľa osobitných predpisov, nájomca má právo na náhradný byt, ktorý je veľkosťou obytnej plochy, vybavením, umiestnením a výškou nájomného primeraný bytu, ktorý má vypratať, a to s prihliadnutím na jeho životné a pracovné potreby. Vzhľadom k tomu nebolo dôvodným osobitným výrokom rozhodovať o obrane žalovaných. Vo vzťahu k námietkam žalovaných, že došlo k pochybeniu súdu prvej inštancie tým, že v konaní sp.zn. 28C/74/2007 zamietol uznesením zo dňa 20.11.2018 č.k. 28C/74/2007-272 návrh žalovaných na spojenie veci, odvolací súd uvádza. Žalovanými namietané uznesenie bolo vydané v inom konaní, a to v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III sp.zn. 28C/74/2007, preto uvedené rozhodnutie nepredchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, preto ani v prípade postupu odvolacieho súdu podľa ust. § 389 C.s.p. by do úvahy neprichádzala aplikácia ust. § 389 ods. 2 C.s.p.. 14. V podanom odvolaní žalovaní uplatnili aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. majúc za to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu - pozri aj § 160 a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2). Preskúmaním napadnutého rozhodnutia nemal odvolací súd za preukázané naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu. 15. Žalovanými namietaná neúplnosť zistenia skutkového stavu podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/>, je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom. V podanom odvolaní žalovaní nekonkretizovali, ktoré dôkazy súd prvej inštancie nevykonal, hoci boli tvrdené, pričom preskúmaním napadnutého rozhodnutia naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu nebolo odvolacím súdom ani konštatované. 16. Vo vzťahu k námietkam žalovaných, že boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, odvolací súd uvádza. Z obsahu spisu, ani zo zápisnice z pojednávania zo dňa 10.01.2019 nevyplýva, že by žalovaní navrhli aplikáciu ust. § 257 C.s.p.. Súd prvej inštancie tak nemohol sám dospieť k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257, a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámiť, pričom táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. V prípade použitia ustanovenia § 257 by bol súd povinný vytvoriť procesný priestor umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia. Je potrebné podotknúť, že ustanovenie § 257 C.s.p. <https://www.beck-online.sk/bo/ document-view.seam?documentId=pj5f6mrqge2v6mjwgaxhaylsmftxeylgfuzdkny> predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1) a neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami. 17. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že obsah odvolania žalovaných nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie. 18. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľov odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľov odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 19. Na základe uvedeného sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie ), preto rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 2 C.s.p. potvrdil. 20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. vychádzajú z toho, že v odvolacom konaní mal v plnom rozsahu úspech žalobca, preto o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že priznal úspešnému žalobcovi voči neúspešným žalovaným 1/, 2/, 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).