Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/151/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312203253 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1312203253.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a Mgr. Anny Križákovej v právnej veci navrhovateľky: I.. T. S., nar. X. X. XXXX, bytom B. E.. Č.. XX, Q., zastúpená: Záhoráková & Partenrs, s. r. o., IČO: 47 232 412, Krasovského ul. č. 13, Bratislava, proti odporcovi: U. S., nar. X. X. XXXX, bytom G. E.. Č.. XX, Q., zastúpený advokátkou: JUDr. Bronislava Pavelková, PhD., Dobrovičova ul. č. 6, Bratislava, o určenie výživného na manželku, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 27. júna 2013, č. k. 51P/25/2012 - 459, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým žiadala uložiť odporcovi povinnosť prispievať na jej výživu sumou 1. 500 eur mesačne. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 71 ods. 1, § 75 ods. 2, § 18, § 19 ods. 1, 2, § 110 Zákona o rodine a vecne tým, že vyhodnotením konania navrhovateľky a jej správania sa v manželskom vzťahu s odporcom dospel k záveru, že jej konanie je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko prispelo k úplnému rozvratu vzájomných vzťahov medzi manželmi s tým, že za základný rozpor s dobrými mravmi považoval rozsah konania navrhovateľky pri nakladaní so spoločnými finančnými prostriedkami a správanie sa navrhovateľky k osobe odporcu, vrátane nezáujmu navrhovateľky participovať na materiálnom uspokojovaní potrieb rodiny v rozsahu objektívnych možností a schopností na jej strane. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že z vykonaného dokazovania i výpovedí účastníkov konania mal preukázané, že odporca finančne zabezpečoval potreby navrhovateľky i maloletých detí, a to v plnom rozsahu, zabezpečil viac ako primerané spoločné bývanie pre seba, navrhovateľku a ich maloleté deti, uhrádzal náklady spojené s bývaním, vrátane splátok hypotekárneho úveru, uhrádzal náklady na prevádzku a údržbu motorového vozidla, ktoré v režime BSM bolo výlučne v užívaní navrhovateľky, ako i všetky osobné potreby a záujmy navrhovateľky a všetky ostatné požiadavky navrhovateľky, ako i maloletých detí, pričom tieto výdavky znášal s úmyslom vytvárania finančného a majetkového zázemia nielen pre seba, ale hlavne pre navrhovateľku ako jeho manželku s tým, že navrhovateľka na zabezpečovaní materiálnych potrieb pre rodinu neparticipovala žiadnym spôsobom, keď síce bola spočiatku na rodičovskej dovolenke a po jej riadnom uplynutí zostala na predĺženej rodičovskej dovolenke, z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu maloletej K. a vykonávala osobnú starostlivosť o túto maloletú, ktorou skutočnosťou zdôvodňovala svoju nemožnosť zamestnať sa a spolupodieľať sa tak na financovaní potrieb rodiny, či svojich osobných potrieb. Tento postoj navrhovateľky vyhodnotil súd prvého stupňa tak, že v konaní bolo preukázané, že maloletá K. trpí zdravotnými problémami, avšak jej zdravotný stav nie je natoľko vážny, aby bol objektívnou prekážkou pre záver, že navrhovateľka vôbec nemôže pracovať a teda primerane sa spolupodieľať na financovaní odôvodnených potrieb rodiny, resp. minimálne svojich potrieb, ani výkonom krátkodobých, či náhodilých prác, resp. pracovnou aktivitou, ktorú by bola objektívne spôsobila vykonávať bez ujmy na svojom zdraví, resp. zdraví maloletého dieťaťa v domácom prostredí s poukazom na skutočnosť, že maloletá K. navštevuje predškolské zariadenie a maloletá P. riadne navštevuje základnú školu, navrhovateľka teda mala a aj má možnosť pracovať (či už na plný úväzok alebo formou polovičného úväzku) a uspokojovať si tak svoje životné potreby. V dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že ani zdravotný stav navrhovateľky neodôvodňuje skutočnosť, že nepracuje, nakoľko ani tento nie je tak závažný, aby spôsoboval objektívnu nemožnosť pracovať s tým, že navrhovateľka neprodukovala žiaden dôkaz, že je osobou so sťaženým pracovným uplatnením. Poukázal na skutočnosť, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná nemožnosť navrhovateľky sa vôbec zamestnať a svojou prácou získať aspoň čiastočne finančné prostriedky na uspokojovanie materiálnych nákladov rodiny a že objektívne v možnostiach a schopnostiach navrhovateľky bolo a stále trvá jej povinnosť spolupodieľať sa na úhrade potrieb rodiny, resp. minimálne svojich vlastných potrieb po tom, čo ako manželka ukončila spolužitie s odporcom a opustením spoločnej domácnosti túto už prestala vykonávať vôbec formou osobnej starostlivosti o spoločnú domácnosť. Uviedol, že pri rozhodovaní o výživnom medzi manželmi nestačí iba zistiť osobné, zárobkové a majetkové pomery každého z manželov, výšku ich príjmov a konkrétnu mieru ich potrieb, danú povahou práce, spôsobom života, zdravotným stavom, prípadne inými závažnými okolnosťami, ale je vždy povinnosťou súdu ex offo z úradnej povinnosti, a teda aj v prípade neexistencie námietky rozporu s dobrými mravmi prihliadať na právne významnú skutočnosť, či sama navrhovateľka ako manželka plní riadne, resp. je pripravená riadne plniť svoje zákonné povinnosti z tohto manželstva voči odporcovi s tým, že právnym dôsledkom tohto neplnenia je nepriznanie výživného, pričom ustálená súdna prax nepovažuje za rozpor s dobrými mravmi neplnenie len niektorej z povinností vyplývajúcich z ust. § 18 Zákona o rodine, keď súdna prax a teória zhodne považujú dobré mravy za všeobecne uznávané „pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku“. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. marca 2011, sp. zn. 3 Cdo 144/2010, v ktorom uviedol, že „v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi s tým, že uvedené ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného práva.“ Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že vo všeobecnosti možno dobré mravy vymedziť ako zákonu neodporujúce mimoprávne spoločenské normy správania sa akceptované v danom čase v rámci určitej spoločenskej skupiny, ktoré zodpovedajú požiadavke spravodlivého, teda vyváženého usporiadania vzájomných práv a povinností účastníkov spoločenských vzťahov, ktoré takéto normy správania upravujú a preto v zmysle vyššie uvedených vymedzení, je nevyhnutné za dobré mravy považovať i úctu k zásadám rodinného a manželského spolužitia a rešpektovanie manželského spolužitia s ohľadom na jeho princípy zakotvené v Zákone o rodine a za rozpor s dobrými mravmi potom následne nedodržanie tejto úcty, ako i správanie a konanie, ktoré je v príkrom rozpore s touto úctou a princípmi upravujúcimi manželské spolužitie. Za konanie v rozpore s dobrými mravmi posúdil súd prvého stupňa aj nakladanie navrhovateľky so spoločnými finančnými prostriedkami rodiny, ktorých tvorbu úspor vložených v peňažnom ústave zabezpečoval v prevažnej miere výkonom osobnej práce odporca, keď mal listinnými dôkazmi preukázané, že navrhovateľka nebola vylúčená v dispozičnom práve ich nakladania za účelom obstarávania bežných vecí rodiny, a to aj v čase, kedy už neviedla s odporcom spoločnú domácnosť, z ktorej sa spolu s oboma maloletými deťmi odsťahovala dňa 4. 1. 2010, až do konca septembra roku 2011, kedy odporca znížil navrhovateľke limit disponovania s finančnými prostriedkami z dôvodu, že navrhovateľka tieto čerpala v neprimeranom rozsahu, bez jeho vedomia a súhlasu, pričom ich využitie odporcovi žiadnym spôsobom nezdôvodňovala. Poukázal na skutočnosť, že odporca aj po ukončení vzájomného spolužitia s navrhovateľkou naďalej uhrádzal i uhrádza v plnom rozsahu náklady spojené s užívaním domu, ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, a to vrátane hypotéky, pričom splátky úveru dosahujú čiastku cca. 960 eur mesačne a na ktorých nákladoch sa navrhovateľka žiadnym spôsobom ako spoluvlastníčka nehnuteľnosti v režime BSM nepodieľa, pričom navrhovateľka finančnými prostriedkami disponovala bez ohľadu na výšku nákladov, ktoré musel odporca mesačne uhrádzať a na ktoré potreboval mesačne určitý obnos finančných prostriedkov. Poukázal na skutočnosť, že skúmaním príjmu odporcu zistil, že odporca dosahuje príjem z rovnakých činností a v rovnakej výške, ako tomu bolo počas manželského spolužitia s navrhovateľkou, ktorej bol a stále je mesačný príjem odporcu známy rovnako, ako i náklady, ktoré je nevyhnutné z tohto príjmu uhrádzať a ktoré náklady sú rovnako i nákladmi navrhovateľky a napriek týmto skutočnostiam, dochádzalo zo strany navrhovateľky k výberom finančných prostriedkov v neprimeranom rozsahu v nadväznosti na výšku odporcovho pravidelného príjmu zo závislej pracovnej činnosti a výške pravidelne sa opakujúcich nákladov novostavby rodinného domu v režime BSM, ktoré bolo a je potrebné naďalej uhrádzať a ktoré nakladanie s finančnými prostriedkami zo strany navrhovateľky uvádzalo odporcu do platobnej neschopnosti. Uviedol, že odporca v priebehu prvostupňového konania výpismi z bankových účtov preukázal ľahkomyseľné nakladanie navrhovateľky so spoločnými finančnými prostriedkami s tým, že z týchto výpisov je zrejmé, že v období od 1. 2. 2010 do 25. 4. 2012 bolo z účtu vybraných či presunutých 52. 840 eur, pričom odporca uvádzal čiastku v rozsahu cca. 80. 000 eur, keďže istú časť finančných prostriedkov odovzdal, podľa vlastných vyjadrení, navrhovateľke i v hotovosti, pričom táto ich mala použiť na konkrétny vopred dohodnutý účel, čo sa však nestalo a tieto si ponechala bez udania dôvodu. K tvrdeniu navrhovateľky, že danými výpismi z účtov nebolo preukázané, že išlo výlučne o jej výbery, keďže majiteľom účtu je odporca, súd prvého stupňa uviedol, že z mnohých údajov je zrejmé, že sa jednalo o finančné operácie vykonané navrhovateľkou (napr. poznámky k prevodom finančných prostriedkov, číslo platobnej karty) s tým, že tak ako sú spoločné finančné prostriedky, ktoré každý z manželov počas manželstva zarobí a ktorými manželia disponujú, sú spoločné i náklady manželov, resp. rodiny, ktoré je potrebné uhrádzať a na ktorých úhrade sa navrhovateľka nepodieľala. Poukázal na skutočnosť, že z listinných dôkazov predložených odporcom mal preukázané, že navrhovateľka z finančných prostriedkov, nachádzajúcich sa na účtoch odporcu, ku ktorým mala dispozičné právo, odčerpala značnú sumu, pričom však ich použitie relevantným spôsobom nezdôvodnila, pričom podporne pri hodnotení tohto konania navrhovateľky v rozpore s dobrými mravmi vzal do úvahy, že právo bežného hospodárenia so spoločnými finančnými prostriedkami síce patrí každému z manželov a zároveň aj dispozícia s primeranými rezervami, ktorých sa však žiaden z nich na iný, ako dojednaný účel, resp. kým nedôjde k mimoriadnym prípadom, inak nedotýka. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí poukázal aj na incident medzi účastníkmi konania, zachytený na nahrávke predloženej odporcom na pojednávaní dňa 27. 6. 2013, z ktorého vyplýva, že navrhovateľka spolu s deťmi prišla do spoločného rodinného domu, kde došlo medzi nimi ku konfliktu a kedy navrhovateľka, v prítomnosti oboch maloletých detí, podľa skutkového zistenia prvostupňovým súdom bezdôvodne vyhodila kľúče od vchodových dverí rodinného domu, s ktorými disponoval odporca, ako aj kľúče od motorového vozidla, ktoré užíval výlučne pre seba s tým, že odporca sa snažil kľúče zachytiť a navrhovateľka ho škrabla na tvári a nasledujúci deň podala voči odporcovi oznámenie o priestupku a s maloletou P. navštívila lekára z dôvodu, že jej počas tohto incidentu odporca vykrútil ruku. V tomto kontexte súd prvého stupňa posúdil podané oznámenie navrhovateľky a prejednané na G. U. Q. I. - G. U. F. voči osobe odporcu za konanie v rozpore s dobrými mravmi, účelovo zo strany navrhovateľky cielené a zamerané na preukázanie jej skutkového tvrdenia o tzv. násilníckom, resp. amorálnom správaní sa odporcu nielen voči jej osobe, ale hlavne voči maloletým deťom, pričom obdobne totožnosť motívu konania navrhovateľky voči osobe odporcu, vyhodnotil aj zo správy detského psychiatra zo dňa 3. 2. 2012. Poukázal na skutočnosť, že zo žiadneho z predložených dôkazov nebolo možné objektívne konštatovať fyzické, resp. psychické násilie odporcu, ktoré svojou mierou trvania, resp. intenzitou, je už objektívne spoločensky akceptovaným dôvodom, resp. jeden z vážnych dôvodov v správaní sa odporcu, pre ktorý navrhovateľka musela ukončiť manželské spolužitie s odporcom a následne spolu s deťmi opustiť spoločnú domácnosť, vrátane pretrvávania tejto prekážky na strane odporcu, ktorá bráni navrhovateľke obnoviť manželské spolužitie a pokračovať v plnení jej manželských povinností, minimálne v rozsahu osobnej starostlivosti o spoločnú domácnosť s odporcom. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pri tomto hodnotení nemohol neprihliadať ani na samotný rozpor v konaní a správaní sa navrhovateľky voči osobe odporcu pred podaním návrhu a za konania vo veci samej, pretože v záujme odstránenia a vyriešenia vzájomných rozporov s odporcom, sama navrhovateľka vo výpovedi súdu uviedla, že sa dobrovoľne dva krát vrátila späť do spoločnej domácnosti k odporcovi, ktorého následne v návrhu na začatie konania označila za fyzického a psychického agresora. Poukázal na skutočnosť, že z vykonaného dokazovania nebolo preukázané nezodpovedné správanie sa odporcu ako rodiča pri plnení si zákonnej vyživovacej povinnosti voči maloletým deťom, naďalej aj po ukončení spolužitia si plní a plnil túto povinnosť prevažne v peňažnej forme, s poukazom na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, keď naopak z výpovede odporcu bolo preukázané, že navrhovateľka nemala subjektívne vôbec záujem prevziať od odporcu akúkoľvek naturálnu formu výpomoci k úhrade nákladov jej vlastnej výživy v situácii, kedy podľa vlastného skutkového tvrdenia, vymedzeného v materiálnom základe žaloby bola výživou odkázaná. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 150 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že odporcovi úspešnému v konaní, náhradu trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane navrhovateľky, ktorej vlastný príjem, ku dňu vyhlásenia rozsudku na pojednávaní, nepresahuje sumu spoločensky akceptovanej výšky životného minima. Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), ako i z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhla rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jej návrhu v celom rozsahu vyhovieť alebo zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Poukázala na skutočnosť, že z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva, že odporca na svoju výživu mesačne spotrebuje sumu 1. 750 eur bez toho, aby v tejto sume boli zahrnuté náklady spojené s udržiavaním rodinného domu v BSM, platením úverov v BSM, vrátane úveru na dom s tým, že zároveň je nesporné, že na svoju výživu navrhovateľka potrebuje mesačne minimálne sumu 1. 000 eur a preto jej výbery zo spoločného účtu, vedeného na meno odporcu v priemernej výške 2. 000 eur, neboli ničím neobvyklým a vytkla súdu prvého stupňa, že pri svojom rozhodovaní vychádzal z dôkazov, bankových výpisov predložených odporcom, z ktorých však vôbec nevyplýva, že ide o bankové výpisy z účtov vedených na odporcu, o aké účty ide s tým, že na jej ťarchu uviedol aj vlastné výbery odporcu vo výške 15. 540 eur v čase, keď jej odporca uskutočňovať výbery umožňoval v sume 10 eur denne, pričom samotný odporca jednorazovo vybral sumu 5. 000 eur, výlučne pre vlastnú potrebu. Uviedla, že bez ohľadu na výšku peňažných prostriedkov, ktoré mala vybrať, tieto použila výlučne pre potreby jej rodiny, či už zabezpečovanie materiálnych potrieb ich detí, jej potrieb, ale aj potrieb odporcu. Namietla záver súdu prvého stupňa v odôvodnení rozsudku, ktorý v súvislosti so spotrebou peňažných prostriedkov jej rodiny poukázal na skutočnosť, že kým odporca pracoval, ona po dobu materskej a rodičovskej dovolenky neprispela do domácnosti žiadnymi finančnými prostriedkami, nakoľko počas celej doby osobne zabezpečovala výkon starostlivosti o ich dve spoločné deti a rodinu, ktorý je cenený rovnako ako zárobková činnosť, t. j. je materiálnym ekvivalentom peňažného plnenia zo strany druhého manžela a až po jeho posúdení, je možné porovnávať životnú úroveň manželov. Poukázala na svoju starostlivosť o maloleté deti, v dôsledku ktorej dosahujú obe vynikajúce výsledky (v škole) s tým, že ak na jednej strane súd prvého stupňa preferuje jej zárobkovú aktivitu, na strane druhej úplne dehonestuje jej úlohu ako matky pri osobnej starostlivosti o deti, čím popiera všeobecne známe závery psychológov a zároveň vytkla súdu prvého stupňa, že sa jej vkladom spočívajúcim v starostlivosti o deti vôbec nezaoberal, túto okolnosť vôbec neskúmal a skutočnosť, že nepracovala, vyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, čo je v príkrom rozpore so zásadami Zákona o rodine. K zvukovému záznamu, zachytávajúcemu incident medzi účastníkmi konania, na ktorý súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal uviedla, že nie je presný a neodzrkadľuje skutočný stav veci s tým, že nahrávka nebola získaná zákonným spôsobom a jej použitie je v rozpore so zákonom, nakoľko súhlas odporcovi na jeho vyhotovenie nedala a ani na jeho šírenie a preto nie je použiteľný v rámci dokazovania v tomto súdnom konaní. Uviedla, že z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa jednoznačne vyplývajú skutočnosti, na základe ktorých bolo povinnosťou súdu jej návrhu vyhovieť, nakoľko v dôsledku dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu dcéry K., je v súčasnosti poberateľkou rodičovského príspevku v rámci predĺženej materskej dovolenky, čo jej neumožňuje sa zamestnať s tým, že od podania návrhu na súd odporca na jej výživu, ale ani na výživu spoločných detí neprispel žiadnou finančnou čiastkou, v čase od 11. 4. 2012 do mája 2012 prispel celkovo sumou 360 eur (výživné na deti), v mesiaci máj jej umožnil výber 10 eur z bankomatu, ktorý následne zrušil s tým, že jej celkové náklady predstavujú sumu 2. 406, 12 eur mesačne a odzrkadľujú skutočnosť, že v čase, keď viedla s odporcom spoločnú domácnosť, bola ich spoločná životná úroveň nadštandardná a rada by si ju zachovala aj v budúcnosti. Navrhovateľka vo svojom odvolaní poukázala na príjem odporcu (cca. 5. 000 eur mesačne) s tým, že v roku 2011 dosiahol príjem v sume 80. 252, 15 eur, v roku 2012 príjem v sume 77. 373, 54 eur, pričom okrem týchto príjmov využíva benefity svojho zamestnávateľa, keď bezplatne užíva luxusné motorové vozidlo a iné. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti s tým, že navrhovateľka vo svojom odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne nevysporiadal. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka vybrala a pre vlastné potreby použila viac ako 84. 000 eur, o ktorých nemá vedomosť kde sú s tým, že táto suma jej mohla zabezpečiť riadny štandard života na obdobie aspoň piatich rokov. Uviedol, že navrhovateľka na jeho výživu odkázaná nie je, keďže má k dispozícii všetky vybraté rodinné úspory, ktoré užíva výlučne sama s tým, že každý týždeň využije jeho neprítomnosť v spoločnom rodinnom dome, z ktorého odnáša všetko, čo uzná za vhodné (tri televízory, kávovar a spotrebnú elektroniku, všetky potraviny a hygienické potreby, ktoré nakúpi). Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka je zdravá, vysokoškolsky vzdelaná, v najproduktívnejšom veku a napriek tomu nepracuje s tým, že mladšia dcéra je v predškolskom veku, staršia na prvom stupni základnej školy a preto dôvod, pre ktorý by navrhovateľka pracovať nemohla, neexistuje, keďže deti netrpia žiadnou vážnou chorobou a ich zdravotný stav je porovnateľný so zdravotným stavom ktorýchkoľvek slovenských detí. Navrhovateľka sa k vyjadreniu odporcu k ňou podanému odvolaniu vyjadrila podaním, doručeným Krajskému súdu v Bratislave dňa 14. 1. 2014, v ktorom uviedla, že tvrdenie odporcu o výbere sumy 84. 000 eur zo spoločných úspor pre vlastnú potrebu nie je pravdivé s tým, že dané tvrdenie odporca žiadnym dôkazom nepreukázal, keďže takýto dôkaz neexistuje. Uviedla, že podľa jej názoru pri určovaní výživného medzi manželmi nie je daná podmienka odkázanosti jedného z manželov na plnenie výživného od druhého manžela a nesúhlasila s názorom odporcu, že dôvod na nepriznanie výživného spočíva v tom, že nie je zamestnaná, nakoľko chorobnosť ich detí je vysoká, keď sa maloletá K. podrobila dvom operačným zákrokom, rehabilitácii dolných končatín a v škôlke bola 14 dní v roku s tým, že s oboma deťmi absolvovala mesačné liečenie. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení ďalej uviedla totožné tvrdenia, ktoré sú obsahom aj ňou podaného odvolanie proti prvostupňovému rozsudku. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 1. 1. 2013, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 22. januára 2014 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým návrh navrhovateľky zamietol. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dostatočným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané navrhovateľkou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní namietla, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne. Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť. Koncepcia úpravy vzájomnej vyživovacej povinnosti manželov vychádza vo svojej podstate z článku 4 Základných zásad, podľa ktorého všetci členovia rodiny majú povinnosť vzájomne si pomáhať a podľa svojich schopností a možností zabezpečovať zvyšovanie hmotnej a kultúrnej úrovne rodiny, ďalej z § 18 Zákona o rodine, podľa ktorého manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach, pričom sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, spoločne vytvárať zdravé rodinné prostredie a nakoniec z § 19 ods. 1 vety prvej Zákona o rodine, v zmysle ktorého o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom, sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Tento druh vyživovacej povinnosti vzniká uzavretím manželstva a existuje dovtedy, kým existuje samotné manželstvo, pričom podmienkou jej vzniku je skutočnosť, že manželia spoločne nehospodária a ich životná úroveň nie je rovnaká a základným cieľom inštitútu vyživovacej povinnosti je zmiernenie nerovnováhy v materiálnom zabezpečení. Podľa § 132 O. s. p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. V posudzovanej veci dospel súd prvého stupňa k správnemu právnemu záveru, že nárok navrhovateľky na určenie vyživovacej povinnosti odporcu, voči nej, ako manželke, nie je daný. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľky, že jej konanie nie je možné posúdiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, z dôvodu ktorého jej nárok uplatnený v konaní nie je daný, nakoľko v konaní pred súdom prvého stupňa bolo bezpečne preukázané, že navrhovateľka dňa 25. 2. 2010 (účastníci konania žijú od januára 2010 oddelene) vybrala z účtu odporcu sumu 2. 530 eur a túto previedla na účet č. 2614717662, dňa 21. 4. 2010 na ten istý účet sumu 2. 200 eur, dňa 27. 4. 2010 sumu 1. 800 eur, dňa 21. 5. 2010 sumu 1. 570 eur, dňa 7. 5. 2010 sumu 1. 310 eur, dňa 14. 5. 2010 sumu 1. 280 eur, dňa 16. 6. 2010 sumu 1. 200 eur, o dva dni neskôr, dňa 18. 6. 2010 sumu 1. 600 eur, dňa 28. 6. 2010 sumu 2. 500 eur, dňa 3. 6. 2010 sumu 1. 200 eur, dňa 21. 7. 2010 sumu 1. 200 eur, 13. 7. 2010 sumu 495 eur, dňa 17. 9. 2010 vybrala z účtu sumu 2. 100 eur, dňa 23. 11. 2010 previedla na daný účet sumu 2. 400 eur, dňa 9. 12. 2010 sumu 1. 295 eur, t. j. za obdobie 10 mesiacov v roku 2010 vybrala z účtu odporcu sumu 24. 680 eur. V roku 2011 vybrala navrhovateľka z účtu odporcu dňa 18. 4. 2011 sumu 1. 000 eur, dňa 2. 5. 2011 z bankomatu sumu 600 eur, dňa 9. 5. 2011 sumu 1. 400 eur a pod., z dôvodu ktorého odporca jej dispozičný denný limit v sume 6. 000 eur znížil na sumu 100 eur denne, ktorý navrhovateľka do 26. 9. 2011 čerpala každý deň, t. j. za obdobie od 5. 9. 2011 do 26. 9. 2011 vybrala z účtu sumu 2. 100 eur (21 dní x 100 eur denne), a preto jej od 26. 9. 2011 znížil aj denný limit 100 eur na sumu 50 eur denne, ktorý si každý deň vyčerpala tiež a dňa 7. 11. 2011, jej opätovne znížil limit na sumu 30 eur (ktorý navrhovateľka využila opätovne na denný výber tejto sumy, t j. za 30 dní v mesiaci vybral z účtu 900 eur), od mája 2012 na sumu 10 eur denne, ktorú možnosť odporca zrušil od 23. 3. 2013, kedy navrhovateľka podala na súd návrh, ktorým žiadala určiť vyživovaciu povinnosť odporcu na sumu 1. 500 eur mesačne. Odvolací súd sa zároveň v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľke zdravotný stav maloletých detí, pochádzajúcich z manželstva účastníkov konania v žiadnom prípade nebráni zamestnať sa. Je totiž všeobecne známou skutočnosťou, ktorú ani nie je potrebné dokazovať (§ 121 O. s. p.), že deti žijúce v bratislavskom kraji, trpia častými ochoreniami dýchacích ciest, alergiami a pod., avšak z lekárskych správ predložených matkou vyplýva, že deti trpia bežnými detskými ochoreniami, ktoré sú ich veku primerané a je nutné uviesť, že aj prirodzené, keďže sa pohybujú v kolektíve. Na druhej strane je nutné uviesť, že navrhovateľka je zdravá, má 40 rokov, je v najproduktívnejšom veku s tým, že diagnóza laktózová intolerancia, prípadne problémy s chrbticou, nie sú ochorením, ktoré bránia človeku sa zamestnať, deti sú vo veku 6 a 9 rokov, t. j. staršia dcéra je žiačkou základnej školy, mladšia v predškolskom veku, od septembra 2014 nastúpi na povinnú školskú dochádzku a preto ani dôvod uvádzaný navrhovateľkou, že s deťmi absolvuje mesačné liečenie, nie je dôvodom, pre ktorý by bolo možné absenciu jej zárobkovej činnosti akceptovať, keďže stotožnenie sa s jej argumentáciou by znamenalo, že väčšina matiek detí, trpiacich ochoreniami dýchacích ciest, by tiež zamestnané neboli, čo je v rozpore s objektívnou realitou. Nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením navrhovateľky, odôvodňujúcou návrh na určenie výživného zo strany odporcu tým, že spoločnú domácnosť s odporcom nevedie od 4. 1. 2010, nakoľko ju odporca dňa 31. 12. 2009 brutálne fyzicky napadol, pričom od tejto doby odporca žiadnou sumou na jej výživu neprispieva. Z obsahu spisu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 27. marca 2013, č. k. 11 CoP 134/2013 - 180 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 29. januára 2013, č. k. 37P 71/2012 - 150 v časti úpravy styku otca s deťmi, pričom z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že matka žiadne dôkazy o hrubom násilníckom konaní otca voči deťom a voči nej nepredložila s tým, že sa odvolaciemu súdu javilo ako nevieryhodné, že by tak starostlivá matka (navrhovateľka tohto konania), ktorá s každým jednotlivým ochorením dieťaťa navštevuje detského lekára, pri tvrdenom závažnom hrubom násilí, nevyhľadala lekárske ošetrenie, resp. nepodala na odporcu trestné oznámenie, prípadne by takéto správanie nesignalizovala kolíznemu opatrovníkovi maloletých detí. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že navrhovateľka už dňa 7. 4. 2013 (uznesenie odvolacieho súdu je zo dňa 27. 3. 2013) na Okresné D. U. S. F. Q. I., G. G. U. F., podala na odporcu oznámenie podľa § 59 ods. 3 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch z dôvodu, že mal údajne napadnúť ich spoločnú dcéru P. dňa 6. 4. 2013 o 20, 30 hod., na druhý deň, dňa 7. 4. 2013 navštívila detskú lekárku (č. l. 426 spisu) s tým, že zo správy L.. L. Š., detského chirurga vyplýva, že maloletá uviedla bolestivosť predľaktia, ktoré je však bez vonkajších známok traumy a jeho hybnosť je plná a nebolestivá. Odvolací súd sa zároveň nestotožnil s tvrdením navrhovateľky v podanom odvolaní o neprípustnosti dôkazu vykonaného na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 27. 6. 2013, prehratím nahrávky, predloženej odporcom, na ktorej je zachytený incident, ku ktorému došlo medzi účastníkmi konania v prítomnosti ich maloletých detí, keďže ako už odvolací súd uviedol vyššie, do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). K uvedenému je treba uviesť, že citované predpisy neustanovujú žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené a úprava týchto záležitostí sa ponecháva na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka v sebe obsahuje aj právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné, a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Posúdenie návrhu účastníkov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je teda vždy vecou konajúceho súdu (§ 120 ods. 1, 2 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Vykonanie takéhoto dokazovania sa potom s prihliadnutím na ciele a účel konania, v ktorom navrhovateľka preukazuje agresívne správanie sa odporcu k nej a k maloletým deťom ako dôvod, pre ktorý opustila spoločnú domácnosť, je bez príjmu a odporca na jej výživu, ako i výživu detí neprispieva, bolo nevyhnutné na zistenie okolností potrebných pre právne a skutkové posúdenie zisteného stavu veci. Z vykonaného dôkazu zároveň nesporne vyplýva, že navrhovateľka v rozpore s ust. § 30 Zákona o rodine (výchova maloletého dieťaťa) správanie maloletej K., ktorá zachytený incident svojich rodičov komentovala vo veku 5 rokov tak, že na adresu odporcu uviedla „tak ti treba“, „aby náš plán neskapal“, a „aj si si to zaslúžil“, nechala bez povšimnutia, neusmernila ju a neviedla ju k pozitívnemu správaniu sa. Odvolací súd sa síce stotožnil s názorom navrhovateľky, že starostlivosť o domácnosť a deti stavia Zákon o rodine na roveň finančným príspevkom, ktorými na potreby rodiny prispieva ten z manželov, ktorý je zárobkovo činný, keďže takýto prístup je plne v súlade s trendmi európskeho rodinného práva, ktoré je založené na princípe ochrany slabšieho účastníka rodinnoprávneho vzťahu a na princípe manželskej solidarity, avšak súd prvého stupňa správne pri svojom rozhodovaní o nároku uplatnenom navrhovateľkou v prejednávanej veci prihliadol na skutočnosť, že navrhovateľka zo spoločných finančných prostriedkov, ktorých objem zabezpečil odporca výkonom svojej práce a ktoré boli vedené na jeho účte, bez jeho súhlasu, postupne vybrala absolútne neprimeranú finančnú hotovosť, ich použitie žiadnym spôsobom nezdôvodnila a napriek tomu, že mala vedomosť o nákladoch potrebných na vedenie domácnosti, ktorú s deťmi opustila (splácanie hypotekárneho úveru, ktorý čerpali účastníci konania na stavbu rodinného domu, patriaceho do ich BSM), uviedla odporcu do platobnej neschopnosti. Navrhovateľka opakovane v priebehu prvostupňového konania, ale i odvolacieho konania síce tvrdila, že z bankových výpisov predložených odporcom nevyplýva o aké účty ide, že ide o účty odporcu a že niektoré výpisy sú zahrnuté dva krát, avšak odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z výpisov z účtu predložených odporcom jednoznačne vyplýva, že ide o jeho účet vedený v A. Q., J.. P.., z ktorého mala navrhovateľka povolený denný limit čerpania v sume 6. 000 eur, ktorý vzhľadom na jej svojvoľné vyberanie neúmerných obnosov niekoľkokrát mesačne, odporca znížením povoleného výberu musel eliminovať s tým, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia duplicitné zahrnutie niektorých výpisov, ktoré odporca predložil, zohľadnil. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľka svoje tvrdenia o tom, že z účtu odporcu nevyberala peniaze, resp. ich nepretransformovala na svoj účet, právne relevantným spôsobom nepreukázala, t. j. žiadne dôkazy na preukázanie tohto tvrdenia nepredložila, v rozpore s ust. § 120 ods. 1 O. s. p. Za nevyhnutné považuje odvolací súd upriamiť pozornosť navrhovateľky na skutočnosť, že v prvom polroku 2012 (kedy podala na súd prvého stupňa návrh na začatie konania) bola priemerná mesačná mzda v hospodárstve SR v sume 781 eur, v čase rozhodovania súdu prvého stupňa napadnutým rozsudkom v sume 804 eur, t. j. pokiaľ v priebehu jedného mesiaca (v roku 2012) vybrala z účtu odporcu sumu 2. 000 eur (v konaní bolo bezpečne preukázané, že navrhovateľka vyberala mesačne vyššie sumy), disponovala bez akéhokoľvek vlastného pracovného pričinenia sumou, rovnajúcou sa viac ako dvojnásobku mzdy, ktorú dosiahol zamestnanec, ktorý odpracoval pre svojho zamestnávateľa celý pracovný mesiac. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že odporcovi úspešnému v odvolacom konaní právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko návrh na ich priznanie nepodal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.