Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoE/156/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410200273 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blažena Hirnerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1410200273.3
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: L. M., X. XXXX/X, XXX XX U., C.: XX XXX XXX, práv. zast.: JUDr. Juraj Gábriš, advokát, so sídlom Košická 37, 821 09 Bratislava, proti povinnému: U. F., C. XX, XXX XX V., práv. zast.: Procházka & partners, spol. s r.o., Búdková 4, 811 04 Bratislava, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Patríciom Baďurom, Exekútorský úrad Viedenská cesta 5, 851 01 Bratislava, pod č. EX 3/10, o vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 9.579,02 eur s prísl. a trovy exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV č.k. 16Er/58/2010-172 zo dňa 25.04.2013, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č.k. 16Er/58/2010-172 zo dňa 25.04.2013 p o t v r d z u j e .
Povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa námietkam povinného proti exekúcii vyhovel. V námietkach povinný uviedol, že dňa 03.05.2010 a dňa 12.05.2010 splnil v celom rozsahu a dobrovoľne vymáhanú pohľadávku, čím došlo k zániku pohľadávky priznanej exekučným titulom v celom rozsahu. Nakoľko exekučným titulom bolo povinnému uložené zaplatiť sumu 9.579,02 eura s 13 % úrokom od 05.07.2003 do zaplatenia, príslušenstvo nepredstavuje 13 % ročný úrok z omeškania, ale ide o paušálny 13 % úrok za celé obdobie omeškania od 05.07.2003 až do zaplatenia. V odôvodnení súd prvého stupňa poukázal na to, že Ústavný súd SR nálezom sp. zn. III ÚS 467/2010 - 44 zo dňa 01.02.2011 (v exekučnom spise na čl. 106 - 119) skonštatoval, že uznesením č.k. 16Er/58/2010 - 44 zo dňa 22.06.2010, ktorým súd prvého stupňa rozhodol prvým výrokom o zamietnutí námietok proti exekúcii a druhým výrokom o zamietnutí námietok proti trovám exekúcie, bolo porušené právo povinného na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé konanie a zároveň predmetné uznesenie v časti prvých dvoch výrokov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie Ústavný súd SR odôvodnil tak, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s dvoma kľúčovými námietkami povinného ohľadne trov exekúcie, a to z akej sumy mal súdny exekútor vychádzať ako zo základu pre určenie svojej odmeny a prečo by základom pre výpočet odmeny exekútora mala byť vymáhaná a nie vymožená pohľadávka. Ústavný súd SR tiež vyslovil názor, že exekučný titul nie je vôbec jasný a jednoznačný, aby mohol exekučný súd urobiť záver, že v časti príslušenstva ide o ročný úrok z omeškania. Preto Ústavný súd SR uložil súdu prvého stupňa, aby sa v ďalšom konaní riadne a zrozumiteľne vyporiadal so všetkými námietkami povinného v relevantnom právnom a skutkovom odôvodnení. Uznesením Okresného súdu Bratislava IV č.k. 16Er/58/2010-122 zo dňa 25.07.2011 súd opätovne vec prejednal s tým, že námietkam povinného proti exekúcii vyhovel; proti tomuto výroku oprávnený podal odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č.k. 20 CoE/343/2011-135 zo dňa 08.03.2012 ako odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Druhým výrokom námietky proti trovám exekúcie zamietol; v tomto výroku uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.08.2011.
V aktuálnom konaní (č. l. 172) súd prvého stupňa dospel k záveru, že námietky povinného proti exekúcii sú dôvodné vzhľadom na názor vyslovený Ústavným súdom SR, t. j. že exekučný titul nie je v časti príslušenstva pohľadávky (13 % p.a., resp. 13 % bez bližšej časovej špecifikácie) vôbec jasný. Konajúci súd preto uzavrel, že uvedený exekučný titul nie je v časti príslušenstva z istiny materiálne a formálne vykonateľný. Z toho potom vyplýva, že exekučný titul je vykonateľný iba v časti istiny 9.579,02 eur s prísl. vo výške 13 % od 05.07.2003 do zaplatenia, ktorú však po začatí exekučného konania a doručení upovedomenia o začatí exekúcie povinný uhradil.
Nevyhnutným materiálnym predpokladom pre vedenie exekúcie je, aby práva a im zodpovedajúce povinnosti boli vo vykonávanom rozhodnutí určené presne a nepochybným spôsobom, teda tak, aby súd presne vedel, čo má vykonať. V prípade, že také náležitosti exekučný titul nemá, nie je možné také rozhodnutie vykonať. Podkladom pre nútený výkon sú v danom prípade rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. 19C/259/2004-226 zo dňa 29.05.2008, ktorým bol povinný „zaviazaný na zaplatenie istiny vo výške 13.272,56 eur s 13 % úrokom z omeškania ročne od 05.07.2003 do zaplatenia“; toto rozhodnutie bolo zmenené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/220/08-254 zo dňa 11.06.2009, ktorým bol povinný „zaviazaný k zaplateniu istiny vo výške 9.579,02 eur s príslušenstvom 13 % od 05.07.2003 do zaplatenia“. Až toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, vykonateľnosť a stalo sa exekučným titulom. Diskrepancia, teda nesúlad vo výroku slovného spojenia „13 % ročne“ súdu prvého stupňa v základnom konaní a slovného spojenia „13%“ súdu druhého stupňa v odvolacom konaní, vyvoláva právnu neistotu medzi účastníkmi konania. Exekučný súd však nemá kompetenciu preskúmavať ani dopĺňať jednotlivé výroky právoplatných a vykonateľných exekučných titulov, ale má zákonnú povinnosť ich skúmať z hľadiska splnenia formálnych a materiálnych náležitostí na základe vyšetrovacej zásady, ktorou je exekučné konanie, ako nesporové konanie, ovládané. V danom prípade len výrok odvolacieho súdu je konečný a špecifikuje právo a uloženú povinnosť.
Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Odôvodnil ho tým, že súd prvého stupňa sa opätovne nevysporiadal s námietkami Ústavného súdu SR uvedenými v náleze, ako i s povinnosťou, ktorú mu určil Krajský súd v Bratislave, aby rozhodnutie vyhotovil s princípom predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, za použitia odkazov na publikované súdne rozhodnutia týkajúce sa rovnakej veci alebo analogickej situácie v časti príslušenstva pohľadávky. Podľa názoru odvolateľa - vychádzajúc zo záverov Ústavného súdu SR - Okresný súd Bratislava IV mal vo výklade časti príslušenstva pohľadávky, týkajúcej sa úroku z omeškania (ročného?), výrok exekučného titulu prostredníctvom jeho autora objasniť a zjednoznačniť; teda mal takýmto spôsobom potvrdiť alebo vyvrátiť rozhodnutie vo veci samej vydané Okresným súdom Bratislava IV, ako i Krajského súdu v Bratislave. Okresný súd Bratislava IV opätovne, bez uvedenia relevantných dôvodov, námietkam povinného proti exekúcii vyhovel, čím príslušenstvo pohľadávky oprávnenému odňal. Ústavný súd SR ničím nespochybnil dôvodnosť príslušenstva vo výške 13 % ročne. Ústavný súd vytkol okresnému súdu, že nedostatočne odôvodnil svoj záver týkajúci sa skutočnosti, podľa ktorej ak nie je uvedené, že ide o denný, mesačný alebo štvrťročný úrok, je v súdnej praxi obvyklé, že ide o ročný úrok. Tento záver mal byť podľa Ústavného súdu SR doplnený o skutočnosti, čo sa pod obvyklou praxou rozumie. Toto však okresný súd vo svojom rozhodnutí opätovne neuviedol. Obmedzil sa len na odcitovanie vysloveného názoru Ústavného súdu SR, že exekučný titul nie je v časti príslušenstva pohľadávky jasný, a preto súd dospel k záveru, že nie je v tejto časti ani materiálne vykonateľný bez toho, aby v odôvodnení uviedol, aké právne skutočnosti a dôkazy ho pri rozhodovaní k tomuto viedli a tento svoj záver aj odôvodnil. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo aby rozhodol, že napadnuté uznesenie mení tak, že námietkam povinného proti exekúcii nevyhovuje.
K odvolaniu sa vyjadril povinný prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý uviedol, že okresný súd rozhodol vecne správne. Podľa jeho názoru okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem časti odôvodnenia, ktoré namieta oprávnený, predmetné odôvodnenie doplnil v súlade s nálezom Ústavného súdu SR, ako aj rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave. Súd uviedol, že v prípade, ak exekučný titul nemá predpísané formálne a materiálne náležitosti, nemôže byť také rozhodnutie vykonateľné a podkladom pre exekúciu. Povinný mal za to, že pri odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa sa dôsledne riadil právnym názorom Ústavného súdu SR, ako aj právnym názorom odvolacieho súdu. Navrhol preto, aby Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie potvrdil.
Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok - O.s.p.) preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie oprávneného podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisov dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Preto sú splnené podmienky na potvrdenie vo výroku vecne správneho uznesenia prvostupňového súdu. Odvolací súd však súhlasí s odvolateľom i vyjadrením povinného pokiaľ ide o presvedčivosť odôvodnenia napadnutého uznesenia.
Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a tiež skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa (§ 213 ods. 1).
V prejednávanej veci oprávnený podal včas - 14.05.2013 - odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu, ktoré obsahovalo všetky náležitosti v zmysle ust. § 205 ods. 1 a 2 O.s.p., (uznesenie mu bolo doručené 02.05.2013, 15 - denná lehota na podanie odvolania začala plynúť 03.05.2013 a uplynula 17.05.2013 - piatok). Podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa osobne doručené 21.05.2013, oprávnený svoje odvolanie doplnil o ďalšie dôvody, ktoré po podaní odvolania zistil. S poukazom na ustanovenie § 205 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie, odvolací súd konštatoval, že doplnenie dôvodov odvolania bolo súdu doručené po uplynutí lehoty na odvolanie, a preto sa ním nezaoberal.
Je nesporné, že exekučným titulom v danej veci je rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/220/08-254 zo dňa 11.06.2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č.k. 19C/259/2004-226 zo dňa 29.05.2008. Výroky týchto rozsudkov sú však v časti úroku z omeškania vo vzájomnom logickom rozpore, a preto sú zdrojom sporov ohľadom ustálenia zákonného rozsahu tejto časti exekúcie.
Aby mohol odvolací súd posúdiť, či je exekučný titul v časti príslušenstva pohľadávky materiálne vykonateľný a v akom rozsahu a s ohľadom na to ustáliť, či súd prvého stupňa správne rozhodol o dôvodnosti námietok povinného proti exekúcii, považoval za potrebné oboznámiť sa tiež s obsahom základného spisu Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 19C/259/2004, ktorý si na tento účel pripojil.
Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné poukázať na niektoré podstatné zistenia vyplývajúce zo spisu exekučného súdu: Ústavný súd SR nálezom sp. zn. III ÚS 467/2010 - 44 zo dňa 01.02.2011 (č.l. 106) rozhodol o zrušení prvého a druhého výroku uznesenia exekučného súdu č.k. 16Er/58/2010 - 44 zo dňa 22.06.2010 a v tomto rozsahu o vrátení veci na ďalšie konanie z dôvodu, že výrok rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/220/08-254 zo dňa 11.06.2009 - exekučný titul - nie je vôbec jasný a jednoznačný, aby mohol okresný súd urobiť záver, že v časti príslušenstva pohľadávky ide o ročný úrok (keďže okresný súd argumentoval, že pokiaľ nie je uvedené, či ide o denný, mesačný alebo štvrťročný úrok, je v súdnej praxi obvyklé, že ide o ročný úrok). Ústavný súd SR tiež konštatoval, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je v rozpore s procesnými zásadami občianskeho súdneho konania i exekučného konania. Označené uznesenie súdu prvého stupňa v treťom výroku o čiastočnom zastavení exekučného konania v časti istiny 9.579,02 eur a v časti úrokov z omeškania vo výške 1.515,72 eur, nadobudlo právoplatnosť dňa 17.7.2010. Vo zvyšnej časti príslušenstva však súdny exekútor pokračoval v exekúcii v prospech oprávneného.
Uznesením č.k. 16Er/58/2010-122 zo dňa 25.07.2011, súd prvého stupňa - v nadväznosti na závery Ústavného súdu SR - dospel k záveru, že exekučný titul v časti príslušenstva nie je jasný, a preto je vykonateľný je iba v časti istiny pohľadávky a úroku z omeškania vo výške 13 %, ktoré už povinný uhradil, a preto vyhovel námietkam povinného proti exekúcii. Druhý výrok uznesenia, ktorým boli zamietnuté námietky povinného proti trovám exekúcie, nadobudol právoplatnosť 17.08.2011. Uvedené uznesenie (v prvom výroku) bolo zrušené v odvolacom konaní uznesením č.k. 20 CoE/343/2011-135 zo dňa 08.03.2012 s tým, že postráda náležité odôvodnenie a exekučný súd sa má v súlade s princípom právnej istoty argumentačne vyrovnať so skoršími súdnymi rozhodnutiami v rovnakej alebo analogickej veci.
V ďalšom konaní súd prvého stupňa, teda napadnutým uznesením opätovne rozhodol tak, že námietkam povinného proti exekúcii vyhovel. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že po začatí exekúcie a po doručení
upovedomenia o začatí exekúcie povinný uhradil istinu pohľadávky vo výške 9.579,02 eur a 13 % úrok z omeškania od 05.07.2003 do zaplatenia vo výške 1.515,72 eur. Súd teda akceptoval názor povinného, že príslušenstvom pohľadávky je v zmysle výroku exekučného titulu úrok z omeškania vo výške 13 % za celé obdobie omeškania, a nie ročný úrok, ako namietal oprávnený; preto nezaplatil celú exekútorom vymáhanú časť príslušenstva, ktorá predstavovala ku dňu 02.03.2010 (deň kedy bolo vydané upovedomenie o začatí exekúcie) podľa vyčíslenia v upovedomení o začatí exekúcie sumu 8.297,27 eur.
Rozhodnutie súdu je v zmysle § 41 Ex. por. spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok, a je vykonateľné. Vykonateľnosť - v jednote oboch jej súčastí - je v podstate vlastnosťou exekučného titulu, ktorá ho robí spôsobilým k nútenému vykonaniu. Vykonateľnosť má svoju materiálnu a formálnu stránku. Formálna vykonateľnosť exekučného titulu sa posudzuje podľa právneho predpisu, podľa ktorého bol tento titul vydaný. Materiálna vykonateľnosť exekučného titulu je podmienená kvalitou výroku, ktorou sa rozumie presné a jasné identifikovanie práva, povinnosti alebo majetku tak, aby bolo možné jednoznačne konštatovať, čo je predmetom exekúcie a kedy je právo oprávneného uspokojené.
Pri skúmaní materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu súd vychádza predovšetkým z jeho výroku, prípadne záhlavia alebo i z odôvodnenia rozhodnutia, avšak iba za účelom výkladu výroku, teda k odstráneniu prípadných pochybností o obsahu a rozsahu výrokom uloženej povinnosti. Výrok exekučného titulu však nie je možné žiadnym spôsobom opravovať ani doplňovať. Ak nie je možné v exekučnom titule ani takýmto výkladom prípadné pochybnosti odstrániť, exekučný titul nie je spôsobilý na nútený výkon. Vykonateľnosť rozhodnutia možno posudzovať aj vo vzťahu k časti rozhodnutia.
V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSSR týkajúce sa súdneho výkonu rozhodnutia (v zásade aplikovateľné aj na exekúciu podľa Exekučného poriadku) publikované pod R 21/1981 Zbierky rozhodnutí a stanovísk, z ktorého vyplýva, že rozhodnutie musí vždy obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, ako aj presný rozsah a obsah plnenia. Rozhodnutie, ktoré tieto náležitosti nemá, nie je rozhodnutím vykonateľným a nemôže byť podkladom pre výkon rozhodnutia. Pokiaľ by bol nesprávne nariadený výkon rozhodnutia i pri nedostatku týchto náležitostí, musel by byť potom v každom ďalšom štádiu konania i bez návrhu zastavený. Uvedené náležitosti rozhodnutia predstavujú teda conditio sine qua non pre nariadenie jeho núteného výkonu. Tieto závery potvrdzuje aj judikatúra Najvyššieho súdu SR (napr. R 58/1997, rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo/95/2010 zo dňa 22.09.2010, 5Cdo/7/2010 zo dňa 29.03.2011 a ďalšie).
Odvolací súd poukazuje aj na uznesenie NS ČR sp. zn. 20Cdo 2021/2007, v zmysle ktorého „nie každá (ale len výkladom neodstrániteľná) vada exekučného titulu spôsobuje jeho materiálnu nevykonateľnosť.“ Splnenie predpokladov materiálnej vykonateľnosti musí vyplývať z výroku rozhodnutia, ktorý je možné vykladať v súvislosti so záhlavím rozhodnutia (presná individualizácia účastníkov exekúcie) alebo s odôvodnením, ak to obsah výroku bližšie ozrejmuje a ak možno jeho pomocou odstrániť prípadné pochybnosti o obsahu a rozsahu uložených povinností s prihliadnutím k povahe veci alebo k predpísanému spôsobu exekúcie.
Okresný súd Bratislava IV I. výrokom rozsudku č.k. 19C/259/2004-226 zo dňa 29.05.2008 zaviazal žalovaného (povinného) zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) istinu vo výške 399.849,- Sk s 13% úrokom z omeškania ročne od 05.07.2003 do zaplatenia, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Bratislave I. výrokom rozsudku č.k. 6Co/220/08-254 zo dňa 11.06.2009 zmenil I. výrok prvostupňového rozhodnutia tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 288.577,46,- Sk s 13 % úrokom z omeškania od 05.07.2003 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Z obsahu základného spisu sp. zn. 19C/259/2004 však vyplýva, že žalobou zo dňa 30.12.2004 sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia 399.849,- Sk s 13 % úrokom z omeškania od 05.07.2003 do zaplatenia. Na pojednávaní dňa 26.05.2008 žalobca po vykonaní dokazovania uviedol, že žiada, aby bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie požadovanej istiny s 13% ročným úrokom z omeškania. V priebehu celého prvostupňového konania však žalobca nenavrhol zmenu petitu žaloby. V odôvodnení rozsudku v časti úroku z omeškania sa konštatuje, že ide o omeškanie v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák.
s tým, že výška úroku vychádza z dvojnásobku diskontnej sadzby určenej NBS. Petitom žaloby v tejto časti rozhodnutia sa súd vôbec nezaoberal. Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou. Platí teda, že súd je viazaný žalobou; nemôže preto žalobcovi priznať viac, než požadoval v žalobnom petite a žalovanému nemôže uložiť inú povinnosť, než žalobcom navrhovanú. Opačný postup by bol v rozpore s § 79 ods. 1 O.s.p. (ZSP 1/2003). Zmena petitu žaloby nie je výlučným dispozičným úkonom účastníka, ale je viazaná na súhlas súdu, ktorý o návrhu na zmenu petitu musí rozhodnúť. V danom prípade však návrh na zmenu podaný nebol a k zmene petitu nedošlo, a preto bol súd podľa § 153 ods. 2 viazaný petitom žaloby, keďže nejde o konanie, ktoré je možné začať aj bez návrhu.
Z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 19C/259/04 (č.l. 291) je tiež zrejmé, že oprávnený dňa 09.03.2010 podal návrh na opravu chyby v rozhodnutí Krajského súdu Bratislava č.k. 6Co/220/08-254 zo dňa 11.06.2009 v zmysle § 164 O.s.p.. Žiadal opraviť zrejmú chybu v písaní, keď z I. výroku rozhodnutia vypadlo slovo „ročne“, tak ako to uvádza rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. 19C/259/2004-226 zo dňa 29.05.2008. (Oprávnený si teda evidentne bol vedomý nedostatku exekučného titulu). Krajský súd v Bratislave opravné uznesenie a ani iné rozhodnutie nevydal, iba v prípise (č.l. 296) konštatoval, že „výrok netrpí žiadnou zrejmou nesprávnosťou, ktorú by bolo potrebné odstrániť podľa § 164 O.s.p., pretože je nepochybné, že žalobca má nárok na úroky z omeškania ročne, i keď slovo „ročne“ nie je výslovne uvedené. To, že úroky z omeškania sa počítajú ročne, vyplývalo z § 1 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 45/1964 Zb. a na tom nič nezmenilo ani nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktoré upravuje ich výšku“.
Výrok exekučného titulu teda ostal nezmenený a pre exekučný súd takto záväzný; exekučný súd však musí vychádzať z takého obsahu a rozsahu práv, ako je uvedené vo výroku, pretože len ten je vykonateľný.
Odvolací súd konštatuje, že nedisponuje poznatkami v podobe relevantnej judikatúry, o ktorú by sa mohol - bez akýchkoľvek pochybností - oprieť záver, t.j. že žalobca má nárok na úroky z omeškania ročne, i keď slovo „ročne“ nie je výslovne uvedené. Preto poukazuje na skutočnosti, na základe ktorých by eventuálne bolo možné (v zmysle citovaného judikátu) odstrániť pochybnosti, teda dospieť k jednoznačnému záveru o obsahu a rozsahu uložených povinností v časti úroku z omeškania.
Je nepochybné, že úrok z omeškania je sankcia spojená s omeškaním dlžníka s plnením peňažného dlhu (peňažného záväzku hmotnoprávneho charakteru), teda sankcia za používanie kapitálu veriteľa dlžníkom; počíta sa spravidla v percentách z výšky kapitálu za príslušný časovo presne vymedzený úsek (Uvedeným požiadavkám zodpovedá napr. výrok: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške X s x- % úrokom ročne (polročne, štvrťročne) za dobu od - do, všetko do 3 dní do právoplatnosti tohto rozsudku).
Ako vyplýva z právnej teórie a aj judikatúry - žaloba v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania nie je neúplná, neurčitá alebo nezrozumiteľná, ak je z nej zrejmé, že sa žalobca domáha práva (nároku) na úroky z omeškania, za aké obdobie mu majú byť úroky z omeškania prisúdené a či mu majú byť úroky z omeškania požadované podľa vykonávacieho predpisu prisúdené v plnej výške alebo len z časti (Obč. zák. Komentár 1. Vydanie 2008 C.H.BECK s. 611, NS ČR sp. zn. Cpjn 202/2005 aj Fekete: Občiansky zákonník - veľký komentár, EUROKODEX 2011, 2. diel, s. 1475 - Rc 39/2006).
V prejednávanej veci, keďže ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, mal veriteľ v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Obč. zák. právo požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania s tým, že výšku úrokov z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., (účinného od 01.05.1995) predstavoval úrok z omeškania dvojnásobok diskontnej sadzby určenej NBS platnej k prvému dňu omeškania s platením peňažného dlhu.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 53/1997, podľa ktorého „z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vyplýva, že kogentne je stanovená iba horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Veriteľ peňažnej pohľadávky môže od dlžníka, ktorý je v omeškaní s plnením peňažného dlhu,
uplatňovať úroky z omeškania aj v menšom rozsahu, než ustanovuje cit. právny predpis. (tiež Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 1998, sp.zn.1 Cdo 58/98).
Skutočnosť, že žalobca požadoval menej ako vyplýva z vykonávacieho predpisu, je zrejmé z obsahu petitu žaloby. Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné tiež uviesť, že návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 04.01.2010 sa oprávnený rovnako ako v žalobe (v pozícii žalobcu) domáhal, aby súdny exekútor vymohol v jeho prospech okrem iného úroky z omeškania vo výške 13 % od 05.07.2003 do zaplatenia.
Preto je potom potrebné konštatovať, že odkaz krajského súdu v súvislosti s požadovanou opravou výroku rozsudku č. k. 6Co/220/2008 - 254 na ustanovenie § 1 ods. 1 vyhl. č. 45/1964 Zb., podľa ktorého úroky z omeškania boli stanovené kogentne vo výške 3 % ročne, je bez akéhokoľvek právneho významu, keďže táto bola v zmysle § 11 VN č. 87/1995 Z.z. v celom rozsahu zrušená. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné - a contrario - poukázať na právnu úpravu platnú v Českej republike: po zrušení spoločnej vyhl. č. 45/1964 Zb. s účinnosťou od 15.07.1994 upravuje úroky z omeškania a poplatok z omeškania pre občianskoprávne vzťahy (rovnako k ustanoveniu § 517 ods. 2 Obč. zák.) nariadenie vlády č. 142/1994 Sb., ktorým sa stanovuje výška úrokov z omeškania „a to ročne vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby, stanovenej ČNB“.
Vzhľadom na uvedené teda nemožno bez ďalšieho prijať záver, že pokiaľ interval, v ktorom má byť platený úrok z omeškania, nie je uvedený, ide automaticky o ročný interval. Odvolací súd preto dospel k záveru, že ani výkladom exekučného titulu v zmysle vyššie uvedených kritérií, nebolo možné ohľadom obsahu a rozsahu jeho materiálnej vykonateľnosti v časti úroku z omeškania dospieť k inému záveru, než ako vyplýva z jeho doslovnej dikcie, teda, že povinný bol zaviazaný zaplatiť oprávnenému istinu s 13 % ným paušálnym úrokom z omeškania. Nie je v kompetencii exekučného súdu, aby výrok rozsudku, ktorý sa má vykonať, akokoľvek doplňoval alebo opravoval.
Podľa § 50 ods. 1 Ex. por. povinný môže v námietkach proti exekúcii uvádzať len skutočnosti, ktoré odôvodňujú zánik vymáhaného nároku, okolnosti bránice vymáhateľnosti nároku, okolnosti svedčiace o tom, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule a iné okolnosti, pre ktoré je exekúcia neprípustná.
Vymáhaný nárok môže zaniknúť v zásade všetkými spôsobmi, s ktorými všeobecné predpisy súkromného práva hmotného zánik záväzku spájajú. Z obsahu spisov je preukázané, že v prejednávanej veci vymáhaný nárok zanikol tým, že povinný splnil, čo mu ukladalo vykonateľné rozhodnutie a čo vyplývalo aj z poverenia na vykonanie exekúcie, teda povinný po vydaní exekučného titulu zaplatil oprávnenému celkom 11 094,74 eur, z toho istinu pohľadávky vo výške 9.579,02 eur a 13 % - ný úrok z omeškania od 05.07.2003 do zaplatenia vo výške 1.515,72 eur.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové a právne dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď včas podaným námietkam povinného proti exekúcii vyhovel, a preto napadnuté uznesenie v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správne.
V odvolacom konaní si účastníci trovy konania neuplatnili; preto ich náhradu odvolací súd ani úspešnému povinnému nepriznal.
Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.