Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/59/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512208391 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1512208391.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: H. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. N. Č.. X, A., zastúpený advokátkou: JUDr. Mária Peráčková, Hrušková ul. č. 21, Bratislava, proti odporcovi: Q. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom Š. L.. Č.. XXX, Š. na Y., zastúpený advokátom: JUDr. Milan Fulec, Živnostenská ul. č. 2, Bratislava, o výživné na plnoleté dieťa, na odvolanie odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 31. decembra 2013, č. k. 20P/141/2012 - 64, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením odporcovi náhradu trov konania v časti konania, ktoré bolo zastavené nepriznal a zároveň odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 146 ods. 1 písm. c), § 146 ods. 2, § 150 ods. 1, § 224 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že navrhovateľ síce späťvzatím návrhu procesne zavinil, že sa konanie muselo zastaviť a preto v prípade aplikácie princípu procesnej zodpovednosti, by bolo namieste o náhrade trov konania rozhodnúť podľa prvej vety § 146 ods. 2 O. s. p., nakoľko však procesné zavinenie nie je možné považovať za absolútny a jediný princíp, podľa ktorého má súd rozhodnúť o trovách konania a s prihliadnutím na predmet konania - určenie, resp. zvýšenie vyživovacej povinnosti odporcu, ktorý je sám povinný finančne prispievať na výživu navrhovateľa do času, kým nebude schopný sa samostatne živiť, by bolo priznanie náhrady trov odporcovi neprimerane tvrdé a nespravodlivé. Poukázal na skutočnosť, že uložiť navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania, by bolo aj v rozpore so základnými zásadami logiky, keďže v prípade, ak by súd uložil navrhovateľovi nahradiť odporcovi trovy konania, tieto by boli minimálne z časti hradené z výživného poukazovaného odporcom, čím by fakticky mohlo dôjsť k ohrozeniu jeho základnej obživy a zabezpečovania existenčných potrieb. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že o rozsahu vyživovacej povinnosti odporcu voči navrhovateľovi bolo naposledy rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, v konaní vedenom pod sp. zn. 17P 357/2008, právoplatným dňa 04.06.2009, ktorým bola o. i. zvýšená vyživovacia povinnosť odporcu na vtedy maloletého navrhovateľa zo sumy 4. 000,- Sk (132, 77 eur) na sumu 175 eur mesačne, ktorého však vzhľadom na sústavnú prípravu na budúce povolanie v čase podania návrhu i v priebehu konania, je nutné považovať za nezaopatrené dieťa, naďalej odkázané v zmysle príslušných ustanovení Zákona o rodine na výživu svojich rodičov. Poukázal na skutočnosť, že procesne úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodu existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, s prihliadnutím na osobné, majetkové, zárobkové pomery účastníkov konania a sociálny status navrhovateľa, ktorý je študentom denného štúdia na vojenskej vysokej škole. Proti tomuto uzneseniu podal odporca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol napadnuté uznesenie zmeniť a priznať mu náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania za šesť úkonov právnej služby v sume 959, 45 eur. Uviedol, že už vo svojom vyjadrení k návrhu navrhovateľa poukázal na jeho nedôvodnosť a neúplnosť v zmysle ust. § 79 ods. 1 O. s. p. s tým, že v deň doručenia jeho vyjadrenia navrhovateľovi (dňa 05. 10. 2012) zobral svoj návrh späť. Uviedol, že zo samotného stanoviska navrhovateľa zo dňa 05. 02. 2013 vyplýva, že dôvodom ním podaného návrhu bola potreba finančne pomôcť matke, splácajúcej úver v sume 40. 000 eur, čím by bol jednoznačne účel výživného, t. j. pokrývanie nákladov potrebných na zabezpečenie riadnej výživy v opakujúcej sa výške na vopred neurčené obdobie zmarený. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ bol v konaní zastúpený dvoma právnymi zástupcami a musel si byť vedomý, že podaním návrhu na súd mu vzniknú náklady súvisiace so zaplatením trov právneho zastúpenia s tým, že v prípade neúspechu, resp. vzatím zjavne nedôvodného návrhu späť, mu môžu vzniknúť ďalšie náklady, s poukazom na ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. Vytkol súdu prvého stupňa, že v odôvodnení svojho rozhodnutia nesprávne uviedol, že mu bol návrh doručený dňa 18. 10. 2012, nakoľko mu bol doručený dňa 15. 08. 2012 a zároveň uviedol nesprávne, že sa k návrhu vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomným podaním zo dňa 19. 09. 2012, doručeným súdu prvého stupňa dňa 02. 10. 2012, nakoľko jeho vyjadrenie bolo do spisu založené dňa 16. 10. 2012. Poukázal na nedostatočne vykonávanú organizáciu práce súdom prvého stupňa, ktorý oznámenie o zrušení pojednávania a uznesenie o zastavení konania doručil na adresu uvedenú v návrhu, na ktorej však niekoľko rokov nebýva, nemá tam evidovaný ani trvalý pobyt a to napriek tomu, že adresa odporcu bola súdu prvého stupňa známa, keďže bola uvedená v plnej moci na zastupovanie, ktorá bola prvostupňovému súdu doručená dňa 02. 10. 2012 spolu s vyjadrením zo dňa 19. 10. 2012, ktoré bolo navrhovateľovi doručené dňa 05. 10. 2012. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že navrhuje napadnuté uznesenie potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a podľa § 214 ods. 2 O. s. p., bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne a odporcovi nie je možné priznať úspech. V posudzovanej veci sa navrhovateľ návrhom zo dňa 27. 04. 2012 domáhal určenia vyživovacej povinnosti odporcu v sume 270 eur mesačne. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh bol odporcovi doručený dňa 15. 08. 2012 na adresu uvedenú v návrhu (V. N. Č.. X, A.) na vyjadrenie spolu s predvolaním na pojednávanie dňa 18. 10. 2012 s tým, že navrhovateľ mailovým podaním zo dňa 05. 10. 2012 zobral svoj návrh v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť (viď č. l. 11 spisu). Zákonné ustanovenia § 96 ods. 1, 2 O. s. p. rešpektujú navrhovateľa ako dominus litis. Späťvzatie návrhu na začatie konania je procesný úkon navrhovateľa voči súdu, ktorým prejavuje vôľu, aby sa ďalej nekonalo a o veci meritórne nerozhodlo. Vo vzťahu k navrhovateľovi nie je súd oprávnený skúmať, aké dôvody ho viedli k takémuto dispozitívnemu úkonu, keďže v prípade späťvzatia návrhu je povinnosťou súdu skúmať iba to, či odporca má vážne dôvody nesúhlasiť so späťvzatím v dôsledku ktorého v prípade zastavenia konania, by mohol utrpieť nejakú ujmu alebo byť ukrátený na svojich právach. Otázku, či a ktorý účastník konania zavinil jeho zastavenie, otázku dôvodnosti podaného návrhu na začatie konania môže súd posudzovať čisto z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva, nakoľko by išlo o posúdenie dôvodnosti nároku vo veci samej a i po zastavení konania, by súd ďalej mal skúmať dôvodnosť nároku vo veci samej. Podľa § 140 ods. 1 O. s. p., každý účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu osobne, a trovy svojho zástupcu. Spoločné trovy platia účastníci podľa pomeru účastníctva na veci a na konaní. Podľa § 142 ods. 1 O. s. p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 146 ods. 2 O. s. p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. V prípade zastavenia konania z dôvodu späťvzatia návrhu skúma súd iba to, či ku dňu podania návrhu bol tento podaný dôvodne, rozhodujúci je teda stav, ktorý je tu v deň podania návrhu, všeobecne je teda možné uviesť, že aplikácia ust. § 146 ods. 2 veta druhá prichádza do úvahy ako dôsledok správania odporcu po tom, čo bol podaný návrh na začatie konania a toto správanie odporcu bolo dôvodom späťvzatia návrhu. Súd nie je povinný skúmať dôvod späťvzatia návrhu a ak tento nie je zrejmý zo samotného späťvzatia alebo z verbálneho prejavu účastníka konania, o náhrade trov rozhodne podľa ust. § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p. Je síce pravdou, že z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil vždy ten účastník, ktorý zobral návrh na začatie konania späť, avšak bez ďalších súvislostí tento výklad by mohol mať za následok absurdné závery pre rozhodnutie o náhrade o trovách konania. Vnútorná pohnútka navrhovateľa vedúca k späťvzatiu žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti navrhovateľa na zastavení konania. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane žalujúcej i žalovanej) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 146 ods. 2 O. s. p. Nie je pritom vylúčené, aby súd súčasne dospel k záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 150 O. s. p. (nepriznanie náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa). O náhrade trov konania pri späťvzatí žaloby (v sporovom konaní) súd preto vždy rozhoduje podľa ustanovenia § 146 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 150 O. s. p. Podľa § 150 ods. 1 O. s. p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Súdy rozhodujú o náhrade trov konania medzi účastníkmi podľa § 142 ods. 1 O. s. p., so zreteľom na plný úspech toho ktorého účastníka v konaní. Toto zákonné ustanovenie vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok konania, čo znamená, že účastník, ktorý mal v konaní plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Táto zásada sa však vzťahuje iba na sporové konanie, ktorým jednoznačne konanie o zvýšenie výživného na plnoleté dieťa (resp. určenie vyživovacej povinnosti na plnoleté dieťa), je. Trovy vynaložené účastníkom konania musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania a ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná obrana proti takému tvrdenému nároku. Len v takom prípade pôjde o trovy, u ktorých sa nadväzne na splnenie tohto predpokladu bude skúmať, či to boli účelne vynaložené vecné alebo peňažné prostriedky. Účelnosť trov sa dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo s právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s uplatňovaním ústavne zaručeného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 Ústavy), a nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska k žalobe, k meritórnemu vyjadreniu účastníka konania, k vykonanému dôkazu a pod. Účelnosť trov vynaložených na právnu pomoc sa odvodzuje z článku 47 Ústavy. V podstate to znamená, že trovy právneho zastúpenia treba považovať v každom prípade za účelne vynaložené trovy, avšak trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo obranu práva sa nemôžu posudzovať ako celok, nakoľko každý úkon alebo každé uplatnenie trov je nutné posudzovať samostatne, teda i trovy právnej pomoci. Ustanovenie § 142 O. s. p. vyjadruje teda samozrejmú požiadavku spočívajúcu v tom, že účastník konania, ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu trov tohto konania. Ide o zásadu zodpovednosti za výsledok, resp. o zásadu úspechu ako základnom princípe určujúcom, ktorý z účastníkov v konečnom dôsledku ponesie ťarchu všetkých súdnych trov. Výnimkou zo zásady za výsledok je ust. § 150 O. s. p., ktoré umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa účastníkovi, ktorý inak mal právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Aplikácia ust. § 150 ods. 1 O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy len v tých v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospel k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Vyjadruje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok (a všeobecnej zásady ohľadne náhrady trov konania, vyjadrenej v § 142 ods. 1 O. s. p.). Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, pričom výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, sociálne, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. V prípade tohto zákonného ustanovenia ide predovšetkým o to, aby sa rozhodnutie o náhrade trov nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné absolučné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci boli jednoznačne splnené obe podmienky, t. j. dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti posudzovanej veci v zmysle vyššie uvedeného výkladu zákonného ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. V prejednávanej veci bolo predmetom konania uplatnenie nároku na zvýšenie výživného, resp. určenie vyživovacej povinnosti odporcu a preto súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní o trovách konania prihliadol nielen na okolnosti posudzovanej veci (a predmet sporu), ale aj na pomery účastníkov, ich vzájomné príbuzenské vzťahy, výnimočnosť danej prejednávanej veci, ale aj na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde. K dôvodom hodným osobitného zreteľa totiž môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo i určitej procesnej situácie a tento dôvod je potom daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. V prejednávanej veci je navrhovateľ synom odporcu, z čoho vyplýva, že sú v najbližšom príbuzenskom vzťahu a preto by aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo neetické, priznať odporcovi právo na náhradu trov konania proti synovi, a bolo neprimeranou tvrdosťou požadovať od navrhovateľa, odkázaného na výživu aj od odporcu zaplatenie (náhradu) trov celého konania, spočívajúcich v trovách, ktoré vznikli na jeho právnom zastúpení a zároveň aj v rozpore s dobrými mravmi, keď trovy právneho zastúpenia, vyčíslené a uplatnené jeho právnym zástupcom predstavujú výživné pre navrhovateľa za 5 a pol mesiaca (959, 45 eur : 175 eur = 5, 48). Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.