Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/169/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201238 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1013201238.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: A.. N. A., LL.M., S. 5, Z., zastúpený: IUGIS LEGAL s.r.o., IČO: 47254726, Godrova 12, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 31097/2013-23-II zo dňa 23.04.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Súd návrh na prerušenie konania z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 31097/2013-23-II zo dňa 23.04.2013 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 209/2013-34- I zo dňa 15.03.2013 o nevyhovení jeho žiadosti o sprístupnenie informácií, v ktorej požadoval: „Vo veci Matuschka v. Slovenská republika - zaslanie všetkých vyjadrení Slovenskej republiky, ktoré boli zaslané Európskemu súdu pre ľudské práva (ESĽP) pred vydaním rozsudku v tejto veci, a to v znení celom znení a vrátane všetkých príloh“ Žalobou napadnuté rozhodnutie žalobca považoval za nezákonné, žiadal ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie veci v časti zaoberajúcej sa Rokovacím poriadkom Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len „ESĽP“). Pre posúdenie žiadosti o sprístupnenie informácií je irelevantné, že všetky dokumenty predkladané ESĽP sú v zmysle Rokovacieho poriadku ESĽP definované ako verejné a sú dostupné v jeho sídle každému už počas prebiehajúceho konania. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že Rokovací poriadok ESĽP je vnútroorganizačný akt, ktorý nie je prameňom slovenského práva a nemožno ho aplikovať na jeho žiadosť, keďže obsahuje ustanovenia záväzné pre zmluvné strany Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej aj len „Dohovor“). V zmysle čl. 39 Rokovacieho poriadku môže ESĽP aj bez návrhu uložiť účastníkom konania akékoľvek predbežné opatrenie, ktoré považuje za vhodné za účelom zabezpečenia riadneho priebehu konania a ak dôjde k porušeniu čl. 39, dôjde aj k porušeniu čl. 34 Dohovoru. Pri rozhodnutí ESĽP vo veci Labsi v. Slovenská republika malo porušenie predbežného opatrenia vydaného na základe čl. 39 Rokovacieho poriadku za následok porušenie čl. 34 Dohovoru. Neuplatnením ústavne konformného výkladu žalovaný porušil právo žalobcu na informácie garantované v čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Ďalej namietal, že žalovaný nesprávne aplikoval rozsudok ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko na jeho žiadosť. Pri jej podávaní legitímne očakával aplikáciu tohto rozsudku z dôvodu podobnosti skutkových okolností. Podobnosť videl v tom, že sťažovateľ sa domáhal sprístupnenia informácie týkajúcej sa súdnej moci, a preto jeho žiadosť o sprístupnenie informácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti ESĽP je analogický prípad. Dôvod pre obmedzenie práva na informácie v uvedenom rozsudku nebol relevantný, pretože toto obmedzenie sa týkalo ochrany nestrannosti a rozhodovania maďarského ústavného súdu. ESĽP považoval za nehodnoverné, že akýkoľvek odkaz na súkromný život poslanca môže byť odlíšený od jeho sťažnosti. Napadnuté rozhodnutie predstavuje podľa žalobcu formu cenzúry, keďže mu neboli sprístupnené informácie, na zverejnení ktorých mal záujem a právo a ktorých zverejnenie je aj vo verejnom záujme. Podľa čl. 26 ods. 3 Ústavy SR je cenzúra všeobecne a bez výnimky zakázaná. Aj napriek tomu, že Ústava SR poskytuje širší rozsah práva na informácie, rozsudok ESĽP predstavuje významný interpretačný návod na riešenie žiadosti, nie však rozhodujúci. Vzájomný vzťah medzi Dohovorom a Ústavou SR nemožno vnímať izolovane. Tvrdenie žalovaného o odlišnom vyvažovaní verejných a súkromných záujmov pri ochrane autority a nezávislosti súdnej moci v porovnaní s ich vyvažovaním pri ochrane práv a povesti iných je nesprávne z dôvodu neexistencie žiadneho rozhodnutia ESĽP, ktoré by intenzitu prieskumu zásahu do práva na informácie diferencovalo podľa použitého legitímneho cieľa odôvodňujúceho zásah do práv garantovaných Dohovorom. Napadnuté rozhodnutie predstavuje absolútny zákaz prístupu k informáciám bez akéhokoľvek vyvažovania medzi právom na informácie a záujmom na zachovaní autority a nestrannosti súdnej moci, čím nie je splnená ani druhá podmienka testu nevyhnutnosti zásahu práva na informácie. Test nevyhnutnosti prichádza do úvahy až po splnení podmienky zákonnosti zásahu v zmysle čl. 10 ods. 2 Dohovoru, pričom táto podmienka nebola splnená. Nesprávnou aplikáciou testu nevyhnutnosti žalovaný vec nesprávne právne posúdil. Žalobca tiež nesúhlasil s tým, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí vychádzal z § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 211/2000 Z. z.“ alebo „zákon o slobode informácií“) s konštatovaním, že nesprístupnením požadovaných informácií chráni zachovanie autority a nestrannosti rozhodovania súdnej moci ustanovené v čl. 10 ods. 2 Dohovoru ako dôvod na nesprístupnenie informácie. Tento článok nemožno použiť v prípade žiadosti žalobcu, lebo právo na informácie je Dohovorom garantované užšie ako Ústavou SR. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s tvrdením žalobcu uvedeným v rozklade, podľa ktorého mu informácie neboli sprístupnené z dôvodu, ktorý sa nenachádza v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, s ktorým musí byť § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. v súlade. V tejto súvislosti citoval čl. 10 ods. 2, čl. 53 Dohovoru, čl. 26 ods. 4, čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, z ktorých vyplýva, že právo na informácie môže byť obmedzené iba z dôvodov uvedených v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a to bez ohľadu na § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z.. Na to, aby bol zásah do práva na informácie v súlade s Dohovorom, vyžaduje sa v zmysle čl. 10 ods. 2 a čl. 53 Dohovoru súlad s vnútroštátnym zákonom. Zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci nepatrí medzi dôvody, ktorými možno obmedziť právo na informácie v zmysle Ústavy SR. Neuvedenie dôvodu pre nesprístupnenie informácie spôsobuje, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s Ústavou SR. Na podporu tohto tvrdenia citoval nálezy Ústavného súdu SR (sp. zn. II ÚS 28/96, PL. ÚS 15/98, III. ÚS 91/99 a II. ÚS 28/01), z ktorých vyplýva, že právo na informácie nemôže byť obmedzené z dôvodov, ktoré nie sú zakotvené v Ústave SR. V zmysle rozsudku NS SR sp. zn. 5Sži/1/2011 sa rozsah obmedzení základných práv a slobôd musí vykladať reštriktívne a nie extenzívne. Ak by žalobca pripustil, že žalovaný sa môže odvolávať na § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z., bol povinný uplatniť ústavne konformný výklad v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Pri konflikte dvoch rôznych výkladov mal postupovať v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR, napr. s nálezom sp. zn. II. ÚS 148/06, v zmysle ktorého majú všetky orgány verejnej moci povinnosť v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Obdobný názor je vyslovený aj v nálezoch sp. zn. III. ÚS 341/07, III. ÚS 72/2010 či I. ÚS 26/2010 citovaných žalobcom. Ak žalovaný môže ústavne konformným výkladom § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. vylúčiť nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia, je povinný v zmysle ustálenej judikatúry sprístupniť požadované informácie. Tiež je povinný odkloniť sa od doslovného výkladu zákona č. 211/2000 Z. z., keďže na jeho uplatnenie vzhľadom na dostupnosť predmetných informácií v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania neexistuje legitímny dôvod. Napadnuté rozhodnutie považoval žalobca za nepreskúmateľné aj v časti zaoberajúcej sa zásadou „ius inter facit partes“, podľa ktorej je rozsudok záväzný iba pre účastníkov daného konania. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí vôbec neodôvodnil, v čom spočívajú skutkové odlišnosti rozsudkov NS SR a prečo sa na jeho žiadosť neaplikujú. Z citovanej dôvodovej správy k zákonu č. 211/2000 Z. z. ako aj z rozsudku NS SR sp. zn. 8Sži/3/2011 vyplýva, že právo na informácie možno obmedziť iba počas prebiehajúceho konania. Na záver poukázal na porušenie zásady rovnosti pred zákonom, keďže minister spravodlivosti SR poskytol verejnosti obdobné informácie, ako žiadal žalobca. Žalovaný mal dať jasnú odpoveď na otázku, či minister skutočne poskytol verejnosti vyjadrenia SR v konaní pred ESĽP. V prípade, ak by poskytnuté informácie skutočne ohrozovali rozhodovaciu činnosť ESĽP, nemohol by ich poskytnúť verejnosti. Ak ich poskytol verejnosti a žalovanému nie, porušil princíp rovnosti pred zákonom ustanovený v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR. Žalovaný vo svojom vyjadrení zotrval na svojom doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Nakoľko okrem žaloby v tejto veci prebiehajú na Krajskom súde v Bratislave najmenej ďalšie štyri konania s totožnými účastníkmi, obsahujúce obdobnú argumentáciu i skutkové okolnosti, navrhol spojenie vecí na spoločné konanie. V prvom rade považoval za nevyhnutné vyjadriť sa vo všeobecnosti k žalobe a ku konaniu, ktoré jej predchádzalo. V napadnutom rozhodnutí sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s výkladom pojmu „informácie dotýkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodných súdnych orgánov“, a preto mal za to, že mu nemožno vyčítať nedostatok nezrozumiteľnosti, resp. nedostatok odôvodnenia. Informáciou dotýkajúcou sa rozhodovacej činnosti súdu sú i vyjadrenia účastníkov konania, keďže tieto tvoria významný podklad pre samotné rozhodnutie súdu, sú zhrnuté v samotnom rozhodnutí a existuje relevantný dôvod pre ich nesprístupnenie na základe osobitnej infožiadosti. Vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti, ktorá sa zaoberá Rokovacím poriadkom ESĽP, uviedol, že Rokovací poriadok ESĽP nie je prameňom práva v právnom systéme SR, ide o vnútroorganizačný akt Rady Európy, ktorý nemá ani postavenie medzinárodnej zmluvy alebo aktu EÚ, a preto ho pri rozhodovaní neaplikoval. Z argumentácie žalobcu okolnosťami prípadu Labsi v. Slovenská republika vyplýva, že pri uložení predbežného opatrenia vydaného podľa čl. 39 rokovacieho poriadku ESĽP je povinnosťou zmluvných strán vyhovieť predbežnému opatreniu nie z dôvodu záväznosti Rokovacieho poriadku pre zmluvné strany Dohovoru, ale preto, že nevyhovenie predbežnému opatreniu predstavuje v zmysle judikatúry ESĽP porušenie čl. 34 Dohovoru. Vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti, ktorá sa týka aplikácie rozsudku ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko na žiadosť žalobcu, žalovaný poukázal na to, že tento rozsudok neobsahuje riešenie, ktoré by bolo porovnateľné so situáciou v tomto prípade a to z dôvodu, že v ňom ide o balans verejných a súkromných záujmov. Proti záujmu na sprístupňovaní informácií stojí záujem na zachovaní autority a nestrannosti súdnej moci, ktorý nie je posudzovaný voľne, ale je jasne a presne vyjadrený v zákonnom dôvode obmedzenia prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z.. Úlohou povinnej osoby pri posudzovaní žiadosti o informácie teda nie je hľadať správny balans akýchkoľvek dvoch záujmov, nakoľko v právnom poriadku SR tento balans vyriešil zákonodarca obmedzením prístupu k informáciám v § 8 až 11 zákona č. 211/2000 Z. z.. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. má povinná osoba povinnosť pri vybavovaní žiadosti o informácie posúdiť, či sa požadované informácie týkajú rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodných orgánov a ak sa ich týkajú, musí zvážiť, či vo vzťahu k nim zákon neupravuje princíp prevažujúceho verejného záujmu. Rovnaký postup uplatnil žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia. K argumentácii žalobcu ohľadom ústavných limitov obmedzenia prístupu k informáciám podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR uviedol, že § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z.z. zákonodarca upravil obmedzenie prístupu k informáciám i princíp prevažujúceho verejného záujmu pri informáciách, ktoré sa síce dotýkajú rozhodovacej činnosti súdu, ale napriek tomu nevzhliadol dôvody, pre ktoré je možné vylúčiť prístup verejnosti k nim. Zákonodarca nevzhliadol ústavné limity pre obmedzenie prístupu k informáciám pri informáciách sprístupňovaných podľa osobitného predpisu, pri rozhodnutiach policajta v prípravnom konaní a pri informáciách o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku. Keďže o § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. Ústavný súd SR postupom podľa čl. 125 Ústavy SR nevyslovil nesúlad s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, platí, že toto ustanovenie upravuje obmedzenie prístupu k informáciám v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Pokiaľ ide o požiadavku výkladu v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, žalovaný mal za to, že pri rozhodovaní použil výklad v súlade s Ústavou SR a poukázal aj na rozhodnutia NS SR. V súvislosti s námietkou nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti zaoberajúcej sa zásadou „ius inter facit partes“, žalovaný poukázal na to, že v rozhodnutí o rozklade túto zásadu uviedol len z dôvodu, že žalobca pracoval v rozklade s textami rozhodnutí NS SR citovanými v prvostupňovom rozhodnutí, ako keby išlo o text právneho predpisu. Tieto však majú v slovenskom právnom poriadku iba váhu presvedčivosti svojho odôvodnenia a predstavujú istú oporu pri výklade textu právneho predpisu, ale nepredstavujú záväzný rámec pre rozhodovanie vo všetkých nasledujúcich konaniach. Dôvodová správa k zákonu č. 628/2005 Z. z. neustanovuje žiadne pravidlo správania sa, obsahuje len zhodnotenie súčasného stavu najmä zo spoločenskej, ekonomickej a právnej stránky s uvedením dôvodov potreby novej zákonnej úpravy, spôsobu jej vykonávania a iné. Podstatou novely § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. zákonom č. 628/2005 Z. z. bolo sprístupňovanie informácie o výsledku konania. Formulácia dôvodovej správy neznamená, že dôvod nesprístupnenia informácií sa môže týkať len právoplatne neskončeného konania, ale že po skončení konania v zmysle novej právnej úpravy je možné sprístupniť informáciu o výsledku konania, čo znamená sprístupnenie obsahu vyjadrení a návrhov účastníkov konania. Navyše, dôvodová správa k zákonu č. 628/2005 Z. z. nie je v tomto prípade relevantná i z dôvodu, že § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z., podľa ktorého rozhodoval žalovaný v napadnutom rozhodnutí, bol zmenený zákonom č. 220/2011 Z. z., a teda dôvodová správa, na ktorú poukazoval žalobca, sa nevzťahuje na znenie § 11 ods. 1 písm. d) účinné od 01.01.2012. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí s tvrdením žalobcu, že minister spravodlivosti na tlačovom brífingu umožnil sprístupnenie stanovísk vlády SR pred ESĽP, vyrovnal tak, že uvedené nepovažoval za právne významnú skutočnosť, nakoľko išlo o komunikáciu s predstaviteľmi médií. Skutočnosť, či boli obdobné informácie poskytnuté predstaviteľom médií alebo nie, nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani porušenie princípu rovnosti pred zákonom. V reakcii na vyjadrenie žalovaného žalobca zotrval na právnom názore vyjadrenom v žalobe. Uviedol, že pravidlo 33 Rokovacieho poriadku bližšie konkretizuje podmienky, za akých má verejnosť prístup k požadovaným dokumentom. Poukázal aj na upovedomenie verejnej ochrankyne práv o výsledkoch vybavenia podnetu sp. zn. 2833/2013/VOP týkajúce sa rovnakej právnej otázky, na základe ktorého má povinná osoba v prípade žiadostí o poskytnutie informácií zo spisov, postupovať v súlade s čl. 40 ods. 2 Dohovoru a nie s § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z.. Taktiež citoval rozsudok Všeobecného súdu vo veci T-93/11 Stichting Corporate Europe Observatory v. Európska komisia týkajúci sa prístupu k dokumentom z rokovaní medzi EÚ a Indiou s cieľom uzavrieť dohodu o voľnom obchode, v zmysle ktorého sa vyžaduje overenie, či dokumenty možno považovať vzhľadom na podmienky ich šírenia za verejne prístupné. Podľa názoru žalobcu nie je žalovaný za takýchto okolností oprávnený obmedziť prístup k požadovaným informáciám, čo je v súlade s upovedomením verejnej ochrankyne práv. Znova namietal nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, nesprávne právne posúdenie veci, citoval judikatúru. Vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, že v jeho prípade ide o balans medzi právom na informácie a záujmom na zachovaní autority a nestrannosti súdnej moci. Svoj názor odôvodnil tým, že tento záujem neprichádza do úvahy z dôvodu, že sprístupnením verejne dostupných informácií nemožno z povahy veci zasiahnuť do autority a nestrannosti ESĽP. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného boli z hľadiska vymedzenia žaloby v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Žalobca v podaní doručenom súdu dňa 26.01.2015 požiadal súd, aby prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a postúpil Ústavnému súdu SR návrh na zaujatie stanoviska o súlade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. s čl. 26 ods. 4 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy SR. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Súd nezdieľa žalobcov názor, že ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií je nesúladné s Ústavou SR, ani že právo na informácie sa v tomto ustanovení obmedzuje s predpismi vyššej právnej sily rozporným spôsobom. Súd žalobcovu žiadosť o prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. zamietol, pretože nedospel k takému záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, vykazuje znaky rozpornosti s ústavou. Z administratívneho spisu vyplynuli okolnosti prípadu tak, ako boli účastníkmi opísané v ich písomných podaniach. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 211/2000 Z.z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám upravené zákonom č. 211/2000 Z.z. oprávňujú každého na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy. Informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Zákon č. 211/2000 Z.z. vychádza z Ústavy SR zakotveného práva na informácie ako základného práva v zmysle Listiny základných práv a slobôd (č.l. 17, 25 a 35) a presadil princíp publicity verejnej správy. Tento princíp sa nesie v duchu „čo nie je tajné, je verejné“, na rozdiel od princípu diskrétnosti, kedy sú verejnosti prístupné iba tie informácie, ktoré sú (napr. zákonom) výslovne označené za „verejné“. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR dôvodom na obmedzenie práva na informácie môžu byť len skutočnosti v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Konkrétny spôsob odmietnutia prístupu k informáciám musia byť stanovené iba predpisom so silou zákona. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne (rozsudok NS SR sp. zn. 5Sži 1/2011 zo dňa 15.12.2011). Z pohľadu Ústavného súdu SR (nález sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa 28.06.2007) z ustanovenia čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR možno vyvodiť ústavné právo každého slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie. Tak ako ústavné právo každého vyhľadávať a šíriť informácie, aj ústavná povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať každému informácie o svojej činnosti môžu byť obmedzené len zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné (čl. 26 ods. 4, čl. 13 ods. 2 Ústavy SR). Pri takomto obmedzovaní základného práva treba prihliadať na to, aby zákonné obmedzenia základného práva platili rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Ďalej pri obmedzovaní základného práva sa má dbať na jeho podstatu a zmysel, pričom obmedzenie sa môže použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR). Ako už bolo povedané zákon o slobode informácií je postavený na princípe publicity (otvorenosti), pričom zároveň platí, že povinná osoba sprístupní požadované informácie po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Kategórie informácií, ktoré sú chránené a nemôžu sa sprístupniť, sú vymedzené v § 8 až 11 zákona o slobode informácií. V uvedených ustanoveniach zákon vymedzuje výnimky, kedy je vo verejnom záujme potrebné informácie obmedziť alebo nesprístupniť. Uvedený zásah by mal byť minimálny, avšak závisí na posúdení konkrétneho prípadu, kedy a v akom rozsahu je nevyhnutné na ochranu legitímnych záujmov (ochrana práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, bezpečnosť verejného poriadku, ochrana verejného zdravia a mravnosti) požadované informácie nesprístupniť, prípadne obmedziť ich sprístupnenie. V § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií je zakotvená možnosť obmedziť sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupniť, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu, vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon, alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. Pojem rozhodovacia činnosť súdu je pomerne neurčitý a výklad tohto pojmu bude závisieť na okolnostiach konkrétneho prípadu. V zásade možno za rozhodovaciu činnosť súdu považovať postup súdu v konaní, úkony súdu smerujúce k zisteniu skutkového stavu a k jeho právnemu posúdeniu, úkony účastníkov urobené voči súdu (ako v danej súdenej veci) alebo iným účastníkom konania a samotné rozhodovanie súdov (porovnaj napr. rozsudok NS SR sp. zn. 5Sži 1/2011 zo dňa 15.12.2011). Uvedené informácie sa nachádzajú v súdnom spise, takže za informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu možno považovať informácie nachádzajúce sa v súdnom spise. Zo sprístupnenia na základe zákona o slobode informácií budú teda vylúčené informácie zo súdneho spisu, ktoré sú v zásade prístupné len účastníkom konania. Niet pri tom rozdielu, či je žiadosť adresovaná povinnej, ktorá je účastníkom súdneho konania, alebo žiadosť smeruje priamo súdu. Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Sži 8/2009 zo dňa 18.02.2010 Najvyšší súd SR v právne a skutkovo obdobnej veci uvádza, „...informácie žiadané žalobcom v tomto prípade podľa zákona o slobode informácií sú informáciami, ktoré obsahuje súdny spis a ako také sa nepochybne týkajú rozhodovacej činnosti súdu. Poskytovanie požadovaných informácií by s ohľadom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám prekročil rámec povinnosti ustanovený zákonom povinnej osobe sprístupňovať informácie. V zmysle uvedeného ustanovenia informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu (vrátane Ústavného súdu SR) sú vylúčené z použitia zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pretože sa na ne vzťahujú osobitné postupy. V tomto prípade je ako lex specialis nevyhnutné aplikovať Občiansky súdny poriadok...“ V tejto veci išlo nad všetky pochybnosti o informáciu požadovanú žalobcom, ktorá sa týkala rozhodovacej činnosti súdu v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií. Súd podotýka, že predmetom žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií v súdenej veci neboli informácie týkajúce sa hospodárenia alebo správy súdov (informácie o nákupe technického zariadenia, personálne záležitosti, informácie súvisiace s organizáciou súdu, informácia patriaca povinnej osobe inej ako súd a týkajúca sa jej hospodárenia či správy). Nešlo o informáciu, ktorou by disponovala povinná osoba (žalovaný) a ktorá by sa stala predmetom rozhodovania súdu. Žalobca vo svojej žalobe trval na tom, že ním požadované informácie mu mali byť žalovaným sprístupnené bez všetkého a z obsahu žaloby nevyplýva akákoľvek polemika týkajúca sa rozlišovania medzi nesprístupnením, či možnosťou obmedziť sprístupnenie, vyplývajúce z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií. Keďže konanie pred súdom podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je ovládané koncentračnou zásadou, súd žalobou napadnuté rozhodnutie preskúmava len v kontexte a rozsahu uplatnených žalobných námietok a odpovedá len na to, na čo bol žalobcom v žalobe dotazovaný. Preto súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného posudzoval len z hľadiska toho, či zodpovedalo dikcii ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/, a teda či bolo (v rozsahu žalobných dôvodov) vydané v súlade so zákonom. Nad rámec odôvodnenia rozsudku súd podotýka, že iná situácia (iný rozsah prieskumu) by bola za predpokladu, keby žalobca namietal, že mu mali byť sprístupnené aspoň časti požadovaných dokumentov po vylúčení tých informácií, ktoré bolo nevyhnutné vzhľadom na konkrétny prípad nesprístupniť. Súd je totižto toho názoru, že žalovaný mohol žalobcovi sprístupniť aspoň časť uvedených dokumentov, pretože je nelogické domnievať sa, že celý text podaní, ktoré boli predmetom žiadosti o sprístupnenie informácií, sú takého charakteru, že ich sprístupniť nebolo možné (v demokratickej spoločnosti nevyhnutné). Keďže však žalobca trval na tom, že mu mali byť sprístupnené dokumenty (informácie) v celom rozsahu a namietal, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie nemal opierať o ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií, ale mal aplikovať priamo Ústavu SR a Dohovor, súd posúdil rozhodnutie žalovaného z týchto namietaných hľadísk. Súd nemôže súhlasiť s tvrdením žalobcu, že pre daný prípad nemožno vychádzať z čl. 10 ods. 2 Dohovoru chrániaceho autoritu a nestrannosť rozhodovania súdnej moci. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalobcu, že právo na informácie je Dohovorom garantované užšie a ním požadované informácie mu boli nesprístupnené z dôvodu, ktorý sa nachádza v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Súd nezdieľa žalobcov názor, že ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií je nesúladné s Ústavou SR a Dohovorom, ani že právo na informácie sa v tomto ustanovení obmedzuje s predpismi vyššej právnej sily rozporným spôsobom. Pripomína, že tak Dohovor ako aj Ústava SR vymedzuje základné práva a slobody rámcovo, pričom ich právny režim je špecifikovaný v zákone (napr. zákon o slobode informácií). Súd súhlasí so žalovaným, že zákonodarca upravil obmedzenie prístupu k informáciám i princíp prevažujúceho verejného záujmu pri informáciách, ktoré sa síce dotýkajú rozhodovacej činnosti súdu, ale napriek tomu nevzhliadol dôvody, pre ktoré je možné úplne vylúčiť prístup verejnosti k nim. Zákonodarca nevzhliadol ústavné limity pre obmedzenie prístupu k informáciám pri informáciách sprístupňovaných podľa osobitného predpisu, rozhodnutiach policajta v prípravnom konaní a pri informáciách o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku. Ústavný súd SR nevyslovil nesúlad uvedeného ustanovenia s Ústavou SR, a preto platí, že toto ustanovenie je súladné s ústavou a prípustným spôsobom upravuje obmedzenie prístupu k informáciám. Nebolo preto potrebné odkloniť sa od znenia zákona a postup žalobcu (v rozsahu žalobných dôvodov) nebol nedôvodný. Pokiaľ žalobca tiež namietal, že v danom prípade mal žalovaný vykladať zákon o slobode informácií a jeho ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ ústavne konformným spôsobom, súd poukazuje na to, že žalobca v tejto námietke svoju alternatívu výkladu zákona o slobode informácií neposkytol. Predmetom posúdenia súdu na základe žaloby žalobcu nebolo rozhodnutie žalovaného z hľadiska rozlíšenia dôvodov pre nesprístupnenie celej informácie alebo len jej časti. I keď zákonodarca obmedzuje právo na informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov, je na povinnej osobe, aby zohľadnila ústavnú požiadavku, že právo na informácie ako základné právo je možné obmedziť len ak je to nevyhnutné. Povinná osoba podrobí požadovanú informáciu testu proporcionality a uváži podľa okolností prípadu, či má verejnosť právo na konkrétnu informáciu - či prevažuje právo na sprístupnenie informácie, alebo prevažuje iná ústavná hodnota (verejný záujem na ochrane informácií z dôvodu ochrany súkromia, verejného poriadku, bezpečnosti štátu, atď.). Žalobca neproporčnosť nesprístupnenia informácií nenamietal. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Právna bezchybnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného, spočíva v tom, že je vydané v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, obsahuje náležitosti určené všeobecnou právnou úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonného rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o skutočnosť alebo argument, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné, musí sa s nimi správny orgán v dôvodoch rozhodnutia vysporiadať. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základnému práva. S uvedeným právom je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, prípadne len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené, alebo situácia, kedy právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. Absencia takéhoto odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Osobe dotknutej takýmto rozhodnutím je tým odňatá možnosť skutkovo či právne argumentovať proti záverom rozhodnutia. Súd je názoru, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného poskytuje dostatočný základ na jeho vecné preskúmanie. Pri akomkoľvek rozhodnutí možno polemizovať o jeho odbornej úrovni, či správny orgán mohol svoje argumenty vysvetliť podrobnejšie, alebo sa precíznejšie vysporiadať s tvrdeniami účastníka konania, ktoré možno považovať za právne významné. Súd však hodnotí preskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov správny orgán vydal meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia, ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy, ako aj hodnotenie týchto dôkazov. V tejto svojej povinnosti je správny orgán limitovaný len všeobecnými vymedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy. Pre súd je rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. V danom prípade nemožno konštatovať nezákonnosť rozhodnutia. Námietky žalobcu sú podrobne opísané v napadnutom rozhodnutí, žalovaný sa nimi zaoberal a v rozhodnutí zrozumiteľne a preskúmateľne vyporiadal. Je zrejmé, na základe čoho dospel žalovaný k právnemu záveru vo svojom rozhodnutí a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uvedené podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva. Pokiaľ ide o polemiku žalobcu týkajúcu sa záväznosti Dohovoru a prameňov práva EÚ, Dohovor ako medzinárodný Slovenskou republikou ratifikovaný medzinárodný akt je záväzný aj pre orgány verejnej moci SR, o čom niet pochýb. Jeho ustanovenia týkajúce sa konania pred ESĽP sa však na daný prípad nedajú aplikovať, týkajú sa ESĽP. Pokiaľ žalobca poukázal na čl. 40 ods. 2 Dohovoru, že spisy uložené u tajomníka súdu (ESĽP) sú prístupné verejnosti, pokiaľ predseda súdu nerozhodne inak, súd uvádza, že z dikcie tohto ustanovenia vyplýva povinnosť ESĽP, ale neznamená to, že zaväzuje aj iný orgán vrátane orgánov členského štátu. Mimo to ustanovenie čl. 40 Dohovoru neukladá sprístupniť informáciu automaticky, o sprístupnení rozhoduje predseda súdu. Pokiaľ žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie predstavuje formu cenzúry, súd podotýka, že cenzúra je iný inštitút, netýka sa základného práva na informácie ale slobody prejavu. Žalovaný necenzuroval svojim rozhodnutím žiaden prejav, jeho rozhodnutie išlo mimo rámec cenzúry v zmysle čl. 26 ods. 3 Ústavy SR. V ďalšom súd súhlasí so žalobcom, že rozsudok ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko je analogickým prípadom k posudzovanej veci, avšak po preštudovaní uvedeného rozhodnutia súd konštatuje, že v ňom ESĽP kladie skôr dôraz na povinnosť štátu vo veciach slobody tlače, a to eliminovať prekážky pre novinársku činnosť tam, kde vo veciach verejného záujmu existujú len z dôvodu informačného monopolu orgánov verejnej moci a nevyplýva z neho, že by sa bez všetkého mali sprístupňovať všetky informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdov. Z uvedeného rozsudku ESĽP nie je zrejmý rozpor ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií s právom EÚ, a preto súd argumentom žalobcu z tohto hľadiska nemohol prisvedčiť. Pokiaľ žalobca vo svojej žalobe nesúhlasil s odôvodnením rozhodnutia žalovaného v časti zaoberajúcej sa zásadou „ius inter facit partes“ a namietal, že minister žalovaného poskytol verejnosti obdobné informácie, aké boli ním požadované, súd tieto námietky považoval za právne irelevantné pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Uvedené namietané skutočnosti nemali vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, netýkali sa priamo výkladu ustanovení dotknutých právnych predpisov a nemali žiaden argumentačný účinok na posúdenie postupu a rozhodnutia žalovaného v súdenej veci. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané v medziach zákona a námietky žalobcu neodôvodňovali jeho zrušenie. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.