Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/169/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201238 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1013201238.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: A.. N. A., LL.M., narodený X.X.XXXX, bytom v Z., S. 5, právne zastúpený advokátom JUDr. Stanislavom Hutňanom, so sídlom v Bratislave, Moskovská 18, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 31562/2013-23-II zo dňa 29.4.2013 a o návrhu žalobcu na prerušenie konania, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a . Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca dňa 21.3.2013 elektronicky požiadal žalovaného o zaslanie všetkých vyjadrení Slovenskej republiky adresovaných Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ESĽP) vo veci Z. a iní proti Slovenskej republike (číslo sťažností 33076/10 a 14383/11), a to v celom znení vrátane všetkých príloh. Pre prípad, žeby Ministerstvo spravodlivosti SR jeho žiadosti nevyhovelo, žiadal, aby sa vysporiadalo s nasledovnými skutočnosťami: (i) Rokovací poriadok ESĽP charakterizuje všetky dokumenty ako verejné a sú v jeho sídle dostupné, ak nie sú rozhodnutím ESĽP označené za dôverné, (ii) rozsudok ESĽP v analogickej veci R. a K. proti Maďarsku, (iii) rozsudok ESĽP vo veci U. proti Slovenskej republike. 2. Ministerstvo spravodlivosti SR, právny odbor, rozhodnutím č. 223/2013-34-I zo dňa 26.3.2013 žalobcovi nesprístupnilo požadované informácie v celom rozsahu podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 211/2000 Z.z.), nakoľko sa týkajú rozhodovacej činnosti ESĽP ako medzinárodného súdneho orgánu. Podľa názoru ministerstva sú požadované informácie súčasťou súdneho spisu a nespadajú pod žiadnu výnimku z nesprístupnenia vyplývajúcu z § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Za rozhodovaciu činnosť súdu možno považovať postup súdu v konaní, úkony súdu smerujúce k zisteniu skutkového stavu a k jeho právnemu posúdeniu, úkony účastníkov konania urobené voči súdu alebo iným účastníkom konania, ale aj samotné rozhodovanie súdov. K výkladu pojmu „rozhodovacia činnosť súdu“ poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/1/2011 zo dňa 15.12.2011, sp. zn. 3Sži/8/2009 zo dňa 18.2.2010. Rokovací poriadok ESĽP nie je pre rozhodovanie o žiadosti žalobcu právne relevantný, pretože ide o vnútroorganizačný akt Rady Európy, resp. ESĽP, ktorý nemá charakter medzinárodnej zmluvy alebo aktu EÚ a nie je prameňom práva SR. Získať dokument zo spisu ESĽP je možné, ale len v sídle tohto súdu, pričom voľná dostupnosť (s prípadnými výnimkami) je upravená v Rokovacom poriadku ESĽP. Podľa názoru ministerstva ani rozsudky ESĽP, na ktoré poukazoval žalobca, neobsahujú riešenie, ktoré by bolo porovnateľné so situáciou v prejednávanej veci. 3. Minister spravodlivosti SR rozhodnutím č. 31562/2013-23-II zo dňa 29.4.2013 zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 223/2013-34-I zo dňa 26.3.2013 o nesprístupnení informácie. Minister dospel k záveru, že postup prvostupňového správneho orgánu bol správny a stotožnil sa s jeho odôvodnením. Je nepochybné, že požadovaná informácia sa týka rozhodovacej činnosti súdu a nespadá pod žiadnu výnimku z nesprístupnenia podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Pod pojmom „informácia, ktorá sa týka rozhodovacej činnosti súdu“ je potrebné vnímať aj úkony účastníka konania, pretože tvoria podklad pre samotné rozhodnutie. Samotný princíp verejného záujmu je v zákone č. 211/2000 Z.z. už obsiahnutý, čím sa vylučuje jeho extenzívne chápanie vo veciach slobodného prístupu k informáciám. Skutočnosť, že ministerstvo údajne ako jediný subjekt na území SR disponuje požadovanými informáciami, nie je rozhodujúca v tom zmysle, že by menila ich kvalifikáciu ako informácií, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu, a preto sú vylúčené zo sprístupňovania. Požadovaná informácia sa netýka činnosti vnútroštátnych orgánov, preto postup ministerstva nemohol predstavovať zneužitie informačného monopolu, ktorý by sťažoval funkciu dohľadu médií a iných verejných strážcov demokracie nad fungovaním štátnych inštitúcií (ods. 36 rozsudku ESĽP vo veci R.). Vzhľadom na posúdenie naliehavosti cieľa a primeranosti zvolených prostriedkov možno zamietnuť aj tvrdenia žalobcu o údajnej neproporcionalite zásahu. Rozsudok ESĽP vo veci U. proti Slovenskej republike nebol právne relevantným podkladom, pretože sa nedotýka práva na podávanie informácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdu. Rozhodnutia Najvyššieho súdu majú pôsobiť na rozhodovaciu činnosť orgánov štátnej moci presvedčivosťou svojho odôvodnenia, no nemajú byť právne záväzným precedensom. Súhlasil s prvostupňovým správnym orgánom, že Rokovací poriadok ESĽP je jeho vnútroorganizačným aktom, nemá charakter medzinárodnej zmluvy a nie je prameňom práva, ktorým by bolo ministerstvo povinné sa riadiť. Ak sa žalobca domnieva, že v odlišnom právnom poriadku, resp. v konaní pred ESĽP by mohol požadovanú informáciu získať, nič mu nebráni, aby túto možnosť využil. Získanie informácií týmto spôsobom však nemôže vyvolávať účinky na slovenský právny poriadok v tom smere, žeby rušila zákonný dôvod nesprístupnenia informácií. Tvrdenie žalobcu, že minister na tlačovej konferencii poskytol alebo umožnil sprístupnenie stanovísk vlády SR pred ESĽP, nie je právne rozhodujúcou skutočnosťou. Aj keby bola táto informácia pravdivá, nebola by relevantná v kontexte zákona č. 211/2000 Z.z. II. Žaloba 4. Žalobca sa včas podanou žalobou domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 31562/2013-23- II zo dňa 29.4.2013 spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. 223/2013-34-I zo dňa 26.3.2013, prikázania žalovanému sprístupniť žalobcovi všetky vyjadrenia SR adresované ESĽP v Štrasburgu vo veci Z. a iní v. Slovenská republika, a to v celom znení vrátane všetkých príloh a zaslať ich na emailovú adresu [email protected] <mailto:[email protected]> tak, aby veľkosť jednotlivého emailu nepresiahla 2 MB, alternatívne sa domáhal zrušenia rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodnutie považuje za nezákonné, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a porušujúce zásady rovnosti pred zákonom, keďže minister spravodlivosti SR poskytol verejnosti obdobné informácie, ktoré žiada aj on. 5. Všetky dokumenty predkladané ESĽP sú v zmysle pravidla 33 Rokovacieho poriadku ESĽP verejné a sú v sídle ESĽP dostupné každému už počas prebiehajúceho konania, ak predseda senátu ESĽP nerozhodne inak. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že Rokovací poriadok ESĽP je jeho vnútroorganizačným aktom, svoje nesúhlasné stanovisko uviedol už v podanom rozklade, no žalovaný sa s ním vôbec nevysporiadal. Žalovaný neuviedol, žeby predseda senátu ESĽP rozhodol inak, preto platí, že aj podania SR majú verejný charakter. Rokovací poriadok ESĽP obsahuje ustanovenia, ktoré sú záväzné pre zmluvné strany Dohovoru, preto argument žalovaného neobstojí. Zmluvné strany Dohovoru sú povinné vyhovieť predbežnému opatreniu a predložiť ESĽP akékoľvek informácie súvisiace s jeho uplatňovaním. V prípade, ak príde k porušeniu čl. 39 Rokovacieho poriadku ESĽP, príde zároveň aj k porušeniu čl. 34 Dohovoru (napríklad pri vyhostení cudzinca do krajiny pôvodu napriek tomu, že to ESĽP zmluvnému štátu Dohovoru predbežným opatrením zakázal). Slovenská republika v prípade Labsi proti Slovenskej republike nespochybňovala právny základ pre predbežné opatrenie ESĽP. Preto mu nie je zrejmé, prečo žalovaný spochybňuje právnu povahu Rokovacieho poriadku ESĽP. Ak požadované informácie sú dostupné každému v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania a Slovenská republika nepožiadala o ich utajenie, bolo povinnosťou žalovaného uplatniť ústavne konformný výklad Rokovacieho poriadku ESĽP; v opačnom prípade porušil jeho právo na informácie garantované v čl. 26 Ústavy SR. 6. Žalovaný nesprávne aplikoval rozsudok ESĽP vo veci R. a K. a svoje závery dostatočne neodôvodnil. Žalobca pri podávaní žiadosti legitímne očakával, že žalovaný tento rozsudok bude aplikovať vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti oboch prípadov. Podobnosť žalobca vidí v tom, že sa sťažovateľ domáhal sprístupnenia informácií, ktoré sa týkali súdnej moci (návrhu na preskúmanie ústavnosti zákona doručeného maďarskému ústavnému súdu). Podľa jeho názoru požadovaná informácia predstavuje vec verejného záujmu, ktorá si od žalovaného nevyžadovala osobitné zbieranie akýchkoľvek dát a ktorou na území SR disponuje len on, preto ju mal sprístupniť. Ak by súd nepovažoval predmet žiadosti za vec verejného záujmu, je povinný pri výklade rozsudkov ESĽP týkajúcich sa práva na informácie prihliadať na to, že garantuje právo na informácie v širšom rozsahu ako Dohovor, preto musí Ústava SR dostať prednosť podľa čl. 53 Dohovoru, čl. 154c ods. 1 Ústavy SR. Okrem toho, informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu. Na nesprístupnení informácií požadovaných žalobcom nemôže existovať naliehavá spoločenská potreba, ak žiada informácie, ktoré sú prístupné každému v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania. Keďže napadnuté rozhodnutie predstavuje absolútny zákaz prístupu k informáciám bez akéhokoľvek vyvažovania medzi právom na informácie a záujmom na zachovaní autority a nestrannosti súdnej moci, nie je splnená ani druhá podmienka testu nevyhnutnosti a nie je preto potrebné skúmať relevantnosť a dostatočnosť poskytnutých dôvodov. 7. Žalovaný sa nevysporiadal s tým, že informácie mu neboli sprístupnené na základe dôvodu, ktorý sa nenachádza v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, s ktorým musí byť § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. v súlade. Z čl. 10 ods. 2, čl. 53 Dohovoru a čl. 26 ods. 4, čl. 154c ods. 1 Ústavy SR vyplýva, že právo na informácie môže byť obmedzené iba z dôvodov uvedených v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR bez ohľadu na znenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96, PL. ÚS 15/98, III. ÚS 91/99, II. ÚS 28/01). Ústava SR umožňuje zásah do práva na informácie z menšieho počtu legitímnych dôvodov ako Dohovor, a teda priznáva väčší rozsah práv na informácie než Dohovor. Zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci nepatrí medzi dôvody, ktorými možno obmedziť právo na informácie v zmysle Ústavy SR. 8. Žalovaný neodôvodnil, v čom spočívajú skutkové odlišnosti rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/7/2009, sp. zn. 5Sži/1/2011 a prečo ich neaplikoval napriek tomu, že z nich v rozhodnutí sám vychádza. Žalovaný účelovo vytrhol časti týchto rozsudkov z kontextu a zámerne nepoužil tie časti, ktoré žalobca citoval v rozklade. 9. Podľa názoru žalovaného sprístupnenie obdobných informácií ministrom spravodlivosti na tlačovej konferencii nie je rozhodujúcou právnou skutočnosťou pri posudzovaní žiadosti. Podľa názoru žalobcu je však táto časť rozhodnutia nepreskúmateľná pre nedostatok dôvodov, pretože nedáva jasnú odpoveď na otázku, či minister spravodlivosti obdobné informácie, ako požadoval žalobca, poskytol verejnosti alebo nie. Ak minister spravodlivosti poskytol také informácie verejnosti, bol žalovaný povinný ich sprístupniť aj žalobcovi. III. Vyjadrenie žalovaného 10. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s výkladom pojmu „informácie dotýkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodných súdnych orgánov“. Podľa jeho názoru vec správne právne posúdil. Trvá na tom, že Rokovací poriadok ESĽP je vnútroorganizačným aktom ESĽP a nie je prameňom práva v Slovenskej republike, nemá charakter medzinárodnej zmluvy. Vo vzťahu k argumentácii vo veci Labsi proti Slovenskej republike uviedol, že povinnosť vyhovieť predbežnému opatreniu vyplýva z judikatúry ESĽP a znamená porušenie čl. 34 Dohovoru, teda medzinárodnej zmluvy, ktorou je SR viazaná, a nevyplýva zo samotného Rokovacieho poriadku. 11. V napadnutom rozhodnutí sa vyjadril k žalobcom citovaným rozsudkom ESĽP vo veciach R. a K. proti Maďarsku a U. proti Slovenskej republike. Úlohou povinnej osoby nie je hľadať balans akýchkoľvek dvoch záujmov, keďže zákonodarca to vyriešil obmedzením prístupu k informáciám v ustanoveniach § 8 až § 11 zákona č. 211/2000 Z.z. Záujem na zachovaní autority a nestrannosti súdnej moci zákonodarca vyjadril obmedzením prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d/ tohto zákona. Ak povinná osoba dospela k záveru, že požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodného súdneho orgánu, bola povinná zvážiť, či vo vzťahu k nim zákon neupravuje princíp prevažujúceho verejného záujmu. Zákonodarca neobmedzuje prístup k informáciám pri tých informáciách, ktoré sa sprístupňujú podľa osobitného predpisu (zákon č. 757/2004 Z.z.), pri rozhodnutiach policajta v prípravnom konaní a pri informáciách o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku. Žalovaný takto postupoval a dospel k záveru, že požadované informácie nie je možné sprístupniť. 12. Prezentovanie ministra spravodlivosti SR na tlačovej konferencii predstavuje jeho komunikáciu s predstaviteľmi médií, ktorá nie je pre rozhodnutie vo veci relevantná. Za daných okolností nebola podstatná odpoveď na otázku, či obdobné informácie boli predstaviteľom médií poskytnuté alebo nie. Zo samotného záznamu, na ktorý žalobca poukazuje, vyplýva, že žiadne obdobné informácie ako tie, ktoré požaduje žalobca, neboli na tlačovom brífingu predstaviteľom médií poskytnuté. IV. Replika žalobcu 13. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že ním požadované informácie od žalovaného sú verejne dostupné v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania aj na základe čl. 40 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého spisy uložené u tajomníka súdu sú prístupné verejnosti, pokiaľ predseda súdu nerozhodne inak. Pravidlo 33 Rokovacieho poriadku len bližšie konkretizuje čl. 40 ods. 2 Dohovoru. Z uvedeného dôvodu ním požadované informácie nemôžu zasahovať do vlastnej rozhodovacej činnosti ESĽP. 14. Poukázal na stanovisko verejnej ochrankyne práv č. 2833/2013/VOP, ktorá uviedla, že povinná osoba má v prípade žiadostí o poskytnutie informácií zo spisov, ktoré má k dispozícii, postupovať v súlade ustanovením čl. 40 ods. 2 Dohovoru a nie podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. 15. Žalovaný sa k replike žalobcu písomne nevyjadril. V. Návrh žalobcu na prerušenie konania 16. Žalobca podaním zo dňa 26.1.2015 navrhol prerušiť konanie v predmetnej právnej veci a aby správny súd podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o súlade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. s čl. 26 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR. Návrh odôvodňoval identickými argumentmi ako v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného. VI. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR 17. Krajský súd v Bratislave vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 2S/169/2013-52 zo dňa 28.1.2015 v spojení s opravným uznesením č.k. 2S/169/2013-84 zo dňa 20.5.2015, ktorým zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, zamietol žalobu a účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal. Súd nezdieľal žalobcov názor, že ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. je v rozpore s Ústavou SR, ani že právo na informácie sa v tomto ustanovení obmedzuje predpismi vyššej právnej sily rozporným spôsobom. 18. Z meritórneho hľadiska považoval krajský súd rozhodnutia ministra spravodlivosti aj ministerstva spravodlivosti za zákonné. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že pre daný prípad nemožno vychádzať z čl. 10 ods. 2 Dohovoru chrániaceho autoritu a nestrannosť rozhodovania súdnej moci. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalobcu, že právo na informácie je Dohovorom garantované užšie a ním požadované informácie mu neboli sprístupnené z dôvodu, ktorý sa nenachádza v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Dohovor aj Ústava SR vymedzujú základné práva a slobody rámcovo, pričom ich právny režim je špecifikovaný v zákone. Zákonodarca upravil obmedzenie prístupu k informáciám i princíp prevažujúceho verejného záujmu pri informáciách, ktoré sa síce dotýkajú rozhodovacej činnosti súdu, ale napriek tomu nevzhliadol dôvody, pre ktoré je možné úplne vylúčiť prístup verejnosti k nim. Zákonodarca nevzhliadol ústavné limity pre obmedzenie prístupu k informáciám pri informáciách sprístupňovaných podľa osobitného predpisu, rozhodnutiach policajta v prípravnom konaní a pri informáciách o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku. Nebolo potrebné odkloniť sa od znenia zákona. Pokiaľ žalobca tiež namietal, že v danom prípade mal žalovaný vykladať zákon č. 211/2000 Z.z. a jeho ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ ústavne konformným spôsobom, krajský súd poukázal na to, že žalobca v tejto námietke svoju alternatívu výkladu citovaného zákona neposkytol. 19. Podľa názoru krajského súdu odôvodnenie rozhodnutia žalovaného poskytuje dostatočný základ na jeho vecné preskúmanie. Pre súd je rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. V danom prípade nemožno konštatovať nezákonnosť rozhodnutia. Námietky žalobcu sú podrobne opísané v napadnutom rozhodnutí, žalovaný sa nimi zaoberal a v rozhodnutí zrozumiteľne a preskúmateľne vysporiadal. Je zrejmé, na základe čoho dospel žalovaný k právnemu záveru vo svojom rozhodnutí a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uvedené podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva. 20. Pokiaľ ide o polemiku žalobcu týkajúcu sa záväznosti Dohovoru a prameňov práva EÚ, Dohovor ako Slovenskou republikou ratifikovaný medzinárodný akt je záväzný aj pre orgány verejnej moci SR, o čom niet pochýb. Jeho ustanovenia týkajúce sa konania pred ESĽP sa však na daný prípad nedajú aplikovať, týkajú sa ESĽP. Pokiaľ žalobca poukázal na čl. 40 ods. 2 Dohovoru, že spisy uložené u tajomníka súdu (ESĽP) sú prístupné verejnosti, pokiaľ predseda súdu nerozhodne inak, krajský súd uviedol, že z dikcie tohto ustanovenia vyplýva povinnosť ESĽP, ale neznamená to, že zaväzuje aj iný orgán vrátane orgánov členského štátu. Mimo to ustanovenie čl. 40 Dohovoru neukladá sprístupniť informáciu automaticky, o sprístupnení rozhoduje predseda súdu. 21. Pokiaľ žalobca vo svojej žalobe nesúhlasil s odôvodnením rozhodnutia žalovaného v časti zaoberajúcej sa zásadou „ius inter facit partes“ a namietal, že minister žalovaného poskytol verejnosti obdobné informácie, aké boli ním požadované, súd tieto námietky považoval za právne irelevantné pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Uvedené namietané skutočnosti nemali vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, netýkali sa priamo výkladu ustanovení dotknutých právnych predpisov a nemali žiaden argumentačný účinok na posúdenie postupu a rozhodnutia žalovaného v súdenej veci. 22. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 5Sžo/160/2015 zo dňa 19.10.2017 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/169/2013-52 zo dňa 28.1.2015 v spojení s opravným uznesením č.k. 2S/169/2013-84 zo dňa 20.5.2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 23. Najvyšší súd uviedol, že rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu. Aj keď nie je nevyhnutné, aby sa súd vysporiadal s úplne všetkými argumentmi účastníkov, vyjadrenie, ktoré bolo akceptované a malo rozhodujúci vplyv na výsledok sporu, musí byť zdôvodnené jasne a nepochybne. Krajský súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nepostupoval v zmysle vyššie uvedených zákonných pravidiel. Odvolaciemu súdu nebolo zrejmé, na základe akých skutkových okolností a dôkazov dospel krajský súd k svojmu záveru, a akým spôsobom na skutkový stav aplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov. Keďže výroku rozsudku nekorešponduje relevantné odôvodnenie, odvolací súd ani nemá možnosť posúdiť, či je rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku vecne správne. Krajský súd namiesto toho, aby stručne opísal predmet konania a vymedzil sporné otázky a následne zrozumiteľným spôsobom vecne a právne vyhodnotil argumentáciu žalobcu, sa zameral na zopakovanie záverov žalovaného správneho orgánu a stotožnenie sa s nimi, a tiež sa pomerne obšírne venoval teoretickým východiskám a vymedzeniu práva na slobodný prístup k informáciám. 24. Najvyšší súd tiež poukázal na rozporný záver krajského súdu, že žalovaný mohol žalobcovi sprístupniť aspoň časť požadovaných informácií, nakoľko však z obsahu žalobných námietok nevyplývala eventualita obmedzeného sprístupnenia informácií, krajský súd napadnuté rozhodnutie žalovaného posudzoval len z hľadiska toho, či zodpovedalo dikcii ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Nie je absolútne jasné, čo presne mal krajský súd na mysli, nakoľko samotné ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. pojednáva tak o obmedzení sprístupnenia informácie, ako aj o jej nesprístupnení. Tiež treba prihliadať na samotnú podstatu rozhodnutia žalovaného a jeho dôvody a v tomto ohľade posudzovať možný smer vedenia žalobných námietok. Úlohou krajského súdu bolo posúdiť, či žalovaný rozhodol zákonne, keď žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií nevyhovel. V prípade, ak by krajský súd dospel k záveru o neexistencii zákonného dôvodu na nesprístupnenie informácií v celom rozsahu, bolo by až predmetom ďalšieho konania na správnom orgáne posudzovanie eventuálnej miery a rozsahu obmedzeného sprístupnenia informácií. Odvolací súd poukazuje aj na konštatovanie krajského súdu, že pri obmedzení práva na informácie je úlohou povinnej osoby podrobiť požiadavku na sprístupnenie informácie testu proporcionality, pričom následne krajský súd konštatoval, že žalobca neproporčnosť nesprístupnenia informácií nenamietal. Nie je zrejmé, z akých dôvodov sa krajský súd venoval výkladu o potrebnom teste proporcionality, keď v prejednávanej veci nebol v konečnom dôsledku test proporcionality aplikovaný. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nemožno považovať za určité a zrozumiteľné, a tým aj presvedčivé a zákonné. 25. Pokiaľ žalobca vytýkal krajskému súdu spôsob, akým sa vysporiadal s návrhom na prerušenie konania, t.j. keď rozhodnutie o tomto procesnom návrhu pojal do výrokovej časti rozsudku, odvolací súd uvádza, že žalobca sa v podanej žalobe venuje predovšetkým výkladu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. a jeho rozporu s čl. 26 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, rovnako ako v podanom návrhu na prerušenie konania. Krajský súd sa uvedeným výkladom a ústavnou konformnosťou bude zaoberať v konečnom rozhodnutí s tým, že vykoná ústavne konformný výklad právnej normy prípadne vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú. Zvolený procesný postup krajského súdu, podľa názoru odvolacieho súdu nedosiahol takú intenzitu, ktorá by ovplyvnila rozhodnutie vo veci samej. Žalobca totiž v podanom návrhu na prerušenie konania uplatnil rovnakú právnu argumentáciu týkajúcu sa výkladu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. ako v podanej žalobe. Krajský súd by tak prejudikoval rozhodnutie vo veci samej. 26. V ďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu opätovne posúdiť žalobu žalobcu a po dôslednom preskúmaní žalobcom uplatnených námietok znovu o jeho žalobe (vrátane návrhu na prerušenie konania) rozhodnúť a následne svoje rozhodnutie v spojitosti s odvolacími námietkami aj riadne a presvedčivo odôvodniť. VII. Pojednávanie po vrátení veci na ďalšie konanie 27. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení zákona č. 88/2017 Z.z. (ďalej len SSP) v spojení s § 9 ods. 1 SSP a § 246 ods. 1, § 246a ods. 1 prvá veta zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadku v znení účinnom do 30.6.2016 (ďalej len OSP) rozhodol vo veci na pojednávaní dňa 21.2.2018 v prítomnosti žalobcu, jeho právneho zástupcu a povereného zástupcu žalovaného rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil. VIII. Relevantné právne predpisy 28. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 29. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 30. Podľa čl. 10 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam (ods. 1). Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (ods. 2). 31. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 32. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. 33. Podľa čl. 40 Dohovoru pojednávania sú verejné, ak súd vo výnimočných prípadoch nerozhodne inak (ods. 1). Spisy uložené u tajomníka súdu sú prístupné verejnosti, ak predseda súdu nerozhodne inak (ods. 2). 34. Podľa pravidla 33 ods. 1 Rokovacieho poriadku ESĽP všetky dokumenty, ktoré Kancelárii predložia strany alebo intervenujúca strana v súvislosti so sťažnosťou, s výnimkou dokumentov predložených v rámci konania o zmieri podľa pravidla 62 sú prístupné verejnosti v súlade s opatreniami určenými tajomníkom, pokiaľ predseda komory z dôvodov uvedených v odseku 2 tohto pravidla, z vlastného podnetu alebo na základe žiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej osoby nerozhodne inak. 35. Podľa § 491 ods. 1, ods. 2 SSP ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ods. 1). Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba (ods. 2). 36. Podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP správny súd konanie uznesením preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu. 37. Podľa § 25 SSP ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa na konanie pred správnym súdom primerane ustanovenia prvej a druhej časti Civilného sporového poriadku okrem ustanovení o intervencii. Ak niektorá otázka nie je riešená ani v Civilnom sporovom poriadku, správny súd postupuje primerane podľa základných princípov konania tak, aby sa naplnil účel správneho súdnictva. 38. Podľa § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017 Z.z. (ďalej len CSP) o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej. IX. Posúdenie veci správnym súdom IX. a. Procesný návrh žalobcu na prerušenie konania 39. Žalobca navrhoval konanie prerušiť a podať návrh Ústavnému súdu SR na konanie podľa čl. 125 Ústavy SR o súlade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. s čl. 26 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR. Návrh odôvodňoval identickými argumentmi ako v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného. 40. Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania, ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. V prípadoch špecifikovaných v § 100 SSP tak správny súd obligatórne alebo fakultatívne preruší konanie, prípadne urobí iné vhodné opatrenia na plynulé konanie vo veci. 41. K povinnosti všeobecného súdu (teda aj správneho súdu) sa viackrát vyjadroval aj Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach. Napríklad v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 53/2010 zo dňa 10.2.2010 uviedol, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne rozhodnutie v danom prípade môže dôjsť len v prípade, ak všeobecným súdom zvolený procesný postup (neakceptovanie návrhu sťažovateľa podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP; od 1.7.2016 ide o § 100 ods. 1 písm. b/ SSP) dosiahne takú intenzitu, ktorá ovplyvní rozhodnutie vo veci samej. Z rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 269/2009 zo dňa 7.7.2009 vyplýva, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom SR. Ak však účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou SR, má všeobecný súd v zásade tieto možnosti: (i) buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, alebo (ii) vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. V tomto zmysle nemožno pod domnienkou (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR), či pod dospením k záveru (§ 109 ods. 1 písm. b/ OSP, resp. od 1.7.2016 § 100 ods. 1 písm. b/ SSP) rozumieť úplne voľnú úvahu súdu. 42. Z Ústavy SR ako priamo záväzného a aplikovateľného práva vyplýva subjektívne právo účastníka na rozhodnutie, ktoré je v súlade s ústavou, resp. na rozhodnutie vychádzajúce z ústavne súladnej normy, na súdnu ochranu jeho základných práv a slobôd, nie však automatické subjektívne právo na podanie návrhu na Ústavný súd SR. Všeobecný súd je povinný korektne sa vysporiadať s uvedeným podnetom jedným z označených spôsobov, tak z hľadiska hmotných základných práv, ako aj z hľadiska riadneho odôvodnenia vyžadovaného právom na súdnu ochranu. Navyše, prerušiť konanie a podať návrh na začatie konania pred Ústavným súdom SR podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd a nie účastník konania (R 53/1999). Ak všeobecný súd návrhu účastníka na prerušenie konania nevyhovie, neodníme mu týmto postupom možnosť konať pred súdom (napríklad uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2010 zo dňa 6.10.2010, sp. zn. II. ÚS 418/2010 zo dňa 6.10.2010). 43. Správny súd na základe uvedených skutočností a judikatúry Ústavného súdu SR dospel k záveru, že nie je daný dôvod na postup podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP. Správny súd sa bude až v merite veci zaoberať ústavne konformným výkladom ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. S takýmto záverom sa stotožnil aj Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 3Sžo/259/2015 zo dňa 24.5.2017 v obdobnej právnej veci s identickými účastníkmi konania a správny súd nemá zákonný dôvod sa od tohto právneho názoru odkloniť bez odlišností v skutkovom a právnom stave. 44. Sumarizujúc správny súd uvádza, že zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 CSP. IX. b. Meritum veci 45. Žalobca sa domáha uloženia povinnosti žalovanému sprístupniť mu všetky vyjadrenia SR adresované ESĽP v Štrasburgu vo veci Z. a iní v. Slovenská republika, a to v celom znení vrátane všetkých príloh a zaslať ich na emailovú adresu [email protected] <mailto:[email protected]> tak, aby veľkosť jednotlivého emailu nepresiahla 2 MB; alternatívne sa domáha zrušenia rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. 46. Medzi účastníkmi bola spornou otázka, či sa žalobcom požadované informácie týkajú rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodného súdneho orgánu, teda či sa na ne vzťahuje nesprístupnenie informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Spornou zostala aj otázka charakteru a záväznosti Rokovacieho poriadku ESĽP pre Slovenskú republiku. 47. Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. 48. Právo na informácie podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR potrebuje konkretizáciu osobitným zákonom (na rozdiel od slobody prejavu, takisto zakotvenej v čl. 26 Ústavy SR, ktorá nemusí byť bližšie špecifikovaná osobitnými predpismi). Súčasťou režimu práva na informácie je výslovne uložená povinnosť orgánov verejnej moci zverejniť (sprístupniť) informácie, ktoré sa zaručujú prostredníctvom práva na informácie. Vo všeobecnosti platí, že štátne orgány zverejňujú všetky informácie, ktoré majú k dispozícii (§ 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.), až na výnimky určené zákonom (§ 11 zákona č. 211/2000 Z.z.). Obmedzenie práva na informácie je dovolené pri splnení formálnych a materiálnych podmienok. Formálnou podmienkou je explicitná zákonná úprava takého obmedzenia; materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, verejného zdravia alebo mravnosti a nevyhnutnosť obmedzenia v demokratickej spoločnosti. 49. Zákon č. 211/2000 Z.z. v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám (§ 1). Obmedzenia práva na slobodný prístup k informáciám sú upravené v ustanoveniach § 8 až § 13 tohto zákona, pričom odvolací súd sa bude zaoberať obmedzením na prístup k informáciám podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., ktoré je v predmetnej veci sporné. 50. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. 51. Rozhodovacou činnosťou súdu je potrebné v širšom slova zmysle rozumieť kompetenciu súdnych orgánov konať a rozhodovať v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, v správnom súdnictve o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon (čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). V užšom slova zmysle sa rozhodovacou činnosťou súdu rozumie konanie a rozhodovanie súdu v konkrétnej právnej veci, t.j. od začatia konania (na základe návrhu alebo bez návrhu), cez jednotlivé procesné úkony, procesné čiastkové rozhodnutia, až po rozhodnutie vo veci samej. Pôjde najmä o procesné pravidlá vedenia konania (procesné úkony účastníkov konania alebo procesné rozhodnutia, vydané v priebehu súdneho konania, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej) a rozhodnutia súdu v konkrétnej právnej veci. Za uvedené procesné úkony alebo procesné rozhodnutia možno považovať napríklad vyjadrenie účastníkov konania, ustanovenie tlmočníka, znalca, opatrovníka, rozhodnutie o námietke zaujatosti, ktorých spoločným znakom je, že nejde o rozhodnutia konečné, ale po ich vydaní konanie pred súdom pokračuje (rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/7/2009 zo dňa 8.10.2009, sp. zn. 3Sži/8/2009 zo dňa 18.2.2010, sp. zn. 5Sži/1/2011 zo dňa 15.12.2011). 52. Právo na informácie je limitované požiadavkou nezasahovať do vlastnej rozhodovacej činnosti súdu v priebehu konania (do procesu v jeho priebehu, ako aj vstup do vlastného rozhodovania - porada senátu), a to v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej konkrétnej právnej veci, a tiež je limitované nevyhnutnými opatreniami na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia a mravnosti, územnej celistvosti a pod. V predmetnej veci obmedzenie práva na informácie spĺňa formálnu podmienku (je upravené v § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z.) ako aj materiálnu podmienky ochrany práv iných (sťažovatelia pán Z. a ďalší). 53. Iná situácia je v prípade rozhodnutí vo veci samej, t.j. konečných rozhodnutí súdu v danej veci (či už meritórnych alebo procesných rozhodnutí, ktorými sa konanie pred súdom končí). S prihliadnutím na skutočnosť, že pojednávanie súdu vo veci samej ako aj vyhlásenie rozsudku, prípadne nálezu, je verejné, nie je daný dôvod na obmedzenie prístupu k týmto rozhodnutiam vo veci samej za podmienky, že nebudú obsahovať osobné údaje chránené zákonom č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov. Napokon s touto požiadavkou aj korešponduje ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. 54. V predmetnej právnej veci sa žalobca domáha sprístupnenia celého vyjadrenia Slovenskej republiky vo veci Z. a iní v. Slovenská republika vrátane všetkých príloh predložených ESĽP. Je nepochybné, že uvedené písomnosti sú písomnosťami účastníka konania (strany) pred ESĽP a týkajú sa rozhodovacej činnosti ESĽP ako medzinárodného súdneho orgánu; žalobca nežiada sprístupniť rozhodnutie vo veci samej, ktoré vydal ESĽP. Z uvedeného dôvodu možno v predmetnej právnej veci aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. a nesprístupniť požadovanú informáciu, prípadne jej sprístupnenie obmedziť. 55. V tejto situácii je potrebné tiež posúdiť, či Rokovací poriadok ESĽP, resp. čl. 40 ods. 2 Dohovoru predstavujú také záväzné právne dokumenty, ktoré ukladajú žalovanému povinnosť žalobcom požadované informácie sprístupniť napriek zneniu § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. 56. Prameňom práva v Slovenskej republike sú kodifikované právne predpisy: Ústava SR, ústavné zákony, zákony, medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada SR a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, aproximačné nariadenia vlády SR, a potom sekundárne právne predpisy: nariadenia vlády SR, všeobecne záväzné právne predpisy ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. 57. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd bol publikovaný v Zbierke zákonov SR pod č. 209/1992 Zb., Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky s ním pred ratifikáciou vyjadrilo súhlas, bol ratifikovaný zákonom stanoveným spôsobom a je ako medzinárodná zmluva pre SR (ako nástupnícky štát Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) záväzný. Rokovací poriadok ESĽP však túto podmienku nespĺňa. Rokovací poriadok ako svoj procesný kódex vydal ESĽP, neprijali ho ani neratifikovali Vysoké zmluvné strany Dohovoru, Národná rada SR s ním vopred nevyslovila súhlas a nie je ani publikovaný v Zbierke zákonov SR. Možno ho hodnotiť ako „soft law“ bez jeho priameho účinku a záväznosti pre Vysoké zmluvné strany Dohovoru, rovnako ako Rezolúcie a Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy. Iný záver nevyplýva ani z rozsudku ESĽP vo veci Labsi proti Slovenskej republike zo dňa 15.5.2012, č. sťažnosti 33809/08, pretože rozhodnutie o predbežnom opatrení vydanom podľa pravidla 39 Rokovacieho poriadku ESĽP je rozhodnutím, ktorým je Vysoká zmluvná strana Dohovoru viazaná podľa čl. 46 ods. 1 Dohovoru. Inými slovami, jeho záväznosť pre Slovenskú republiku vyplýva priamo z Dohovoru ako medzinárodnej zmluvy, ktorou je viazaná, nie z Rokovacieho poriadku ESĽP. V predmetnej právnej veci však ESĽP nevydal také rozhodnutie, ktorým by nariadil SR, resp. žalovanému sprístupniť žalobcom požadovanú informáciu a ktoré by bolo pre SR záväzné podľa čl. 46 ods. 1 Dohovoru. Podľa názoru správneho súdu Rokovací poriadok ESĽP teda nie je takým medzinárodným dokumentom, ktorý by SR zaväzoval a priamo by jej ukladal konkrétne povinnosti (napríklad v rozsahu zverejňovania vyjadrení vo veciach, v ktorých je účastníkom konania). 58. Informácie požadované žalobcom sú súčasťou spisu ESĽP. Dohovor v čl. 40 ods. 2 upravuje sprístupnenie spisov verejnosti, pokiaľ predseda súdu (ESĽP) nerozhodne inak. Rokovací poriadok ESĽP upravuje v pravidle 33 opatrenia určené tajomníkom, pokiaľ predseda komory z dôvodov uvedených v odseku 2 tohto pravidla, z vlastného podnetu alebo na základe žiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej osoby nerozhodne inak. Je potrebné zdôrazniť, že ide o spisy ESĽP, do ktorých možno nahliadať v sídle ESĽP v Štrasburgu; tomu zodpovedá aj konštrukcia znenia citovaného ustanovenia Dohovoru a následne aj Rokovacieho poriadku ESĽP. Napokon, aj žalobca pripustil možnosť vycestovania do Štrasburgu a nahliadania do spisov, pokiaľ by vzhľadom na prípadné rozhodnutie predsedu súdu alebo senátu nebolo rozhodnuté inak. Ide však o kompetenciu predsedu ESĽP alebo predsedu senátu ESĽP, nie o kompetenciu žalovaného. Z odpovede tajomníka ESĽP zo dňa 18.12.2013 jednoznačne vyplýva, že sprístupnenie spisov možno realizovať len v súlade s pravidlom 33 Rokovacieho poriadku ESĽP, čo opäť patrí do kompetencie ESĽP. Správny súd dospel k záveru, že čl. 40 ods. 2 Dohovoru ani Rokovací poriadok ESĽP neukladajú povinnosť žalovanému bez ďalšieho sprístupniť svoje vyjadrenia vo veci vedenej na ESĽP. Právo na informácie je zakotvené v čl. 10 Dohovoru, ktorý v odseku 2 pripúšťa existenciu obmedzení ustanovených zákonmi Vysokých zmluvných strán - v tomto prípade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. aplikovaný v predmetnej právnej veci. 59. Žalobcom citovaný rozsudok ESĽP vo veci R. a K. proti Maďarsku zo dňa 14.4.2009, č. sťažnosti 37374/05, sa týka zverejnenia návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Maďarska vo veci preskúmania ústavnosti niektorých ustanovení novely Trestného zákona, ktoré ESĽP považoval za informáciu vo verejnom záujme. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že Ústavný súd SR je povinný podľa § 5 ods. 7 zákona č. 211/2000 Z.z. zverejňovať návrhy na začatie konania podľa čl. 125 (o súlade právnych predpisov, tak ako to vyžaduje ESĽP vo veci R. a K. proti Maďarsku) až 126 a čl. 127a až 129 Ústavy SR. Slovenská republika teda spĺňa povinnosť vyžadovanú ESĽP v citovanom rosudku. 60. Rozsudok ESĽP vo veci U. proti Slovenskej republike zo dňa 12.7.2001, č. sťažnosti 29032/95, na ktorý sa žalobca tiež odvoláva, sa týka slobody prejavu a publikovanie básne sťažovateľa „Dobrú noc, má milá“ v tlači (novinách). Sťažovateľ sa domáhal ochrany svojho práva, ku ktorému malo dôjsť tým, že súdy SR vyhoveli žalobe o ochranu osobnosti M. Predmetom posudzovania boli skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky a stret práva na ochranu osobnosti a slobody prejavu. ESĽP mal za preukázané, že sťažovateľovo vyhlásenie bolo prednesené v politickom kontexte, ktorý mal kľúčový význam pre demokratický vývoj na Slovensku. Obsahovalo síce ostré výrazy, ale nechýbal mu skutkový základ, preto nebol legitímny dôvod zasahovať do jeho práva na slobodu prejavu. Podľa názoru správneho súdu tento žalobcom citovaný rozsudok ESĽP nemožno v predmetnej právnej veci aplikovať pre odlišný skutkový základ. 61. Vychádzajúc z uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov, judikatúry súdov SR aj ESĽP dospel správny súd k záveru, že správne orgány oboch stupňov správne istili skutkový stav a vec správne právne posúdili, v ich konaní sa nevyskytli vady, ktoré by mali negatívny vplyv na zákonnosť ich rozhodnutí. Druhostupňový správny orgán sa vysporiadal so všetkými pre vec podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v rozklade ako aj s rozhodnutiami ESĽP, na ktoré sa žalobca odvolával. Správny súd preto žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú podľa § 190 SSP. 62. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil podmienky, na základe ktorých to možno spravodlivo požadovať. Žalovanému nevznikli ani trovy právneho zastúpenia. 63. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jeden mesiac od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).