Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/91/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200708 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Šebestová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014200708.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Šebestovej a členov senátu JUDr. Dáši Filovej a Mgr. Mariána Degmu, v právnej veci žalobcu: D. B., t. č. miesto pobytu W. A., S. 9, X. federácia, zastúpený: O.. Miroslava Mittelmannová, advokátkou, Hurbanovo nám. 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č.p.: Z.-G.-I zo dňa XX.XX.XXXX, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Č.p.: Z.-G.-I zo dňa XX.XX.XXXX zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/, e/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi súdny poplatok vo výške 70,- eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 eur k rukám právneho zástupcu žalobcu, všetko do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 06.05.2014 domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného Č.p.: Z.-G.-I zo dňa XX.XX.XXXX a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č.p.: Z.-G.-I zo dňa XX.XX.XXXX a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca uvádza, že rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č.p. PPZ-G.-I zo dňa XX.XX.XXXX bol žalobca administratívne vyhostený do Ruskej federácie podľa § 57 ods. 2 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej iba „zákon“) a zároveň mu bol určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 10 rokov odo dňa vykonateľnosti tohto rozhodnutia. Žalobca proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie a rozhodnutím žalovaného Č.p.: PPZ-G.-I zo dňa XX.XX.XXXX bolo odvolanie žalobcu zamietnuté a rozhodnutie prvostupňové správneho orgánu zo dňa 14.10.2011 potvrdené. Žalobca proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobu na Krajský súd v Bratislava a žiadal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4S/63/2012 preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia ako aj postup žalovaného a rozsudkom zo dňa 23.11.2012 zrušil rozhodnutie žalované a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. XS/ XX/XXXX zo dňa 23.11.2012 podal žalovaný odvolanie na Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom sp. zn. XSža/X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave. Žalovaný na základe zrušujúceho rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu zrušil dňa 21.06.2013 rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V ďalšom konaní správny orgán vydal dňa 15.11.2013 rozhodnutie č. Z.-G.-I o administratívnom vyhostení žalobcu do Ruskej federácie a určil mu zákaz vstupu na územie na dobu 10 rokov odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie a žalovaný rozhodnutím č.p.: PPZ-G.-BAX-XXXX/XXXXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX zmenil výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu tak, že určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 10 rokov odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia zmenil na dobu 8 rokov a 5 mesiacov odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia. Žalobca uvádza, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v rozpore s obsahom spisov, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca uvádza, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pokiaľ ide o zásadu rodinného života žalobcu podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej iba „Dohovor“) a zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo je v rozpore s obsahom spisu. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR vyslovenom v rozsudku sp. zn. 1Sžsa/4/2013 zo dňa 19.03.2013 mal žalovaný porovnať význam ochrany rodinného života na jednej strane a verejného záujmu na ochrane verejného poriadku z hľadiska hodnotenia skutočností pre posúdenie vážnosti porušenia verejného poriadku, ktoré nespochybniteľne ohrozujú bezpečnostný záujem SR. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že „cieľom vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení účastníka konania z územia SR a určení zákazu vstupu nebolo siahať na právo súkromného a rodinného života garantovaného Dohovorom. Slovenská republika má však záujem nielen na ochranu rodiny ale i ochranu spoločnosti pred páchaním protiprávneho konania“. Žalovaný však podľa názoru Najvyššieho súdu SR v tomto rozhodnutí nerešpektoval jeho právny názor v tom porovnaní, že žalovaný neporovnal význam práva na rodinný život s verejným záujmom na ochranu verejného poriadku. Prvostupňový správny orgán si síce vyžiadal vyjadrenie manželky žalobcu k súkromnému a rodinnému životu ale vôbec sa s ním nezaoberal. Z vyjadrenia je pritom zrejmé, že rodina má nesmierne veľký význam o spoločný rodinný život, že žalobca sa snaží podieľať na výchove ich spoločného dieťaťa od jeho narodenia prostredníctvom finančnej a psychickej podpory a so svojim synom udržiava kontakt aspoň vizuálne a rečovo cez Skype. Manželka okrem iného uviedla, že maloletý syn nemal možnosť kvôli administratívnemu vyhosteniu jeho otca vyrastať v harmonickom prostredí, láske a porozumení. Otec so synom boli odlúčení v dôležitom čase psychického a fyzického vývoja dieťaťa, keď dieťa chápe tento svet v podstate len na základe fyzických dotykov. Existencia rodinného života je na základe dôkazov založených v spise jasne bez akýchkoľvek pochybností daná. Žalobca uvádza, že úlohou prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného bolo teda následne posúdiť vážnosť porušenia verejného poriadku žalobcom, najmä z toho pohľadu, či prípadné jeho činnosti a aktivity nespochybniteľne ohrozujú bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Prvostupňový správny orgán a žalovaný sa však v odôvodneniach svojich rozhodnutí obmedzili iba na argumentáciu rozsudkom sp. zn. 1Sža/39/2010 zo dňa 13.10.2010, podľa ktorého stačí, ak sa v rozhodnutí uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Žalobca uvádza, že týmto postupom v konečnom dôsledku ale správne orgány nerešpektovali právny názor Najvyššieho súdu SR uvedený v rozsudku sp. zn. 1Sža/4/2013 zo dňa 19.03.2013 ako ani predchádzajúci právny názor žalovaného uvedený v rozhodnutí o odvolaní zo dňa 21.06.2013. V súvislosti s porušením verejného poriadku s pohľadu jeho aktivít, ktoré mohli byť Slovenskou informačnou službou použité v jeho neprospech, a ktoré sú uvedené aj v lustrácii, ktorá je súčasťou spisu vyplýva, že žalobca bol ku dňu podania žaloby právoplatne odsúdený za trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny (vodičský preukaz, ktorý mu bol doručený z Ruskej federácie, ktorý tu však bežne používal a nemal vedomosť o jeho nepravosti). Lustrácia ďalej obsahuje záznam týkajúci sa ublíženia na zdraví však žalobca nemá vedomosť o žiadnom obvinení, resp. odsúdení za takýto trestný čin, je možné sa domnievať, či sa jedná o bitku, pri ktorej sa žalobca vyskytol v pobytovom tábore Gabčíkovo. V súvislosti s tretím záznamom vo veci údajného prevádzačstva do dnešného dňa však nebol odsúdený. Je otázne či proti žalobcovi existuje konkrétny dôkaz o spáchaní údajného trestného činu. Žalobca prehlasuje, že okrem týchto trestných činov nie je si vedomý žiadnej inej protizákonnej či protištátnej činnosti. Jedine tieto uvedené činnosti mohla SIS posúdiť ako vážne porušenie verejného poriadku, ktoré ohrozuje bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Je viac než zrejmé, že tieto skutočnosti nespochybniteľne neohrozujú bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Žalobca k problematike týkajúcej sa skutočnosti ohľadne ohrozenia bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2Scdu 2/2009-43 zo dňa 16.12.2009, ktorý bol potvrdený aj názorom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/39/2010 zo dňa 13.07.2010, podľa ktorého „nie je možné akceptovať univerzálnosť a všeobecnú platnosť názoru informačnej služby vo všeobecnej rovine“. Ak by rešpektovali akýkoľvek dôkaz Slovenskej informačnej služby a jej vyjadrenia si neoverili aj inými dostupnými prostriedkami, vznikla by situácia, v ktorej by rozhodovacou právomocou namiesto žalovaného a prvostupňového správneho orgánu vykonávala vo veciach administratívneho vyhostenia Slovenská informačná služba. Žalobca poukazuje na tú skutočnosť, že správny orgán založil do spisu vyjadrenie manželky žalobcu týkajúce sa ich spoločného rodinného života, avšak odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje žiadnu správnu úvahu, akým spôsobom sa správny orgán s týmto dôkazom vysporiadal, ako vyhodnotil tento dôkaz v kontexte posudzovania práva na rešpektovanie rodinného života žalobcu, prípadne prečo považoval za zásadný zásah do tohto práva v súlade so zákonom, Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom a či tento zásah je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v záujme národnej alebo verejnej bezpečnosti. Správny orgán musí starostlivo zvážiť dôvody, pre ktoré sa rozhodol žalobcu administratívne vyhostiť z územia Slovenskej republiky, nakoľko zásah do rodinného života má nesmierny dopad na kvalitu rodinného života celej rodiny najmä na psychický vývoj maloletých detí. Podľa názoru žalobcu sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal a navyše ani neuviedol, že v rozhodnutí nebude skúmať a odôvodňovať, že došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným a z toho dôvodu, nebude ani odôvodňovať zásah do práv cudzinca s ohľadom na Dohovor. V tom kontexte poukazuje na rozsudok ESD vo veci Zambrano, ktorý konštatoval, že v prípade maloletých občanov európskej únie sú členské štáty povinné vydať ich rodičom povolenie na pobyt (a povolenie na zamestnanie), pretože v opačnom prípade by boli deti - občania Únie, nútené vycestovať za rodičmi. Žalobca má právo na oboznámenie sa s dôkazmi a práva poznať presné a skutočné dôvody rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Zo spisového materiálu žalovaného musí jednoznačne vyplývať, ktoré skutočností zobral rozhodujúci orgán do úvahy a ktorým pripísal právnu relevanciu. V rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu sa uvádza, že „dôvodom vydania tohto rozhodnutia je bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Bezpečnostný záujem Slovenskej republiky je podložený vyjadrením orgánu presadzujúcim právo, č.p.: 65/12-D-28-143/2013-S, ktorý je utajovanou skutočnosťou v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. Neuvádzanie podrobného odôvodnenia v rozhodnutiach, ktorých tvorí podklad rozhodnutia utajovaná písomnosť, je opodstatnené predovšetkým z dôvodu ochrany utajovaných skutočností, ktorý je utajovanou písomnosťou v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. Správny orgán dňa 09.08.203 poslal žiadosť Slovenskej informačnej službe o vyjadrenie k administratívnemu vyhosteniu účastníka konania, odkiaľ dňa 03.09.2013 získal informáciu, ktorá je utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia „Dôverné“. Bezpečnostný záujem Slovenskej republiky je podložený vyjadrením orgánu presadzujúcim právo č.p.: 65/12-D-28-143/2013-S zo dňa 03.09.2013, ktorý je utajovanou písomnosťou v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. Vzhľadom na to, že získané informácie sú utajovaného charakteru požívajúce ochranu poskytnutú zákonom č. 215/2004 Z.z., nie je možné uvedenú informáciu zverejniť“. Žalobca uvádza, že správny orgán sa v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu obmedzil len na konštatovanie, že dôvodom administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky je bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ktorý je podložený vyjadrením orgánu presadzujúcim právo. Keďže ide o informácie utajovaného charakteru nie je možné uvedenú informáciu zverejniť. Problematiku posudzovania legitimity obmedzenia prístupu procesnej strany k dôkazom týkajúcich sa dôvodov národnej bezpečnosti bola aj je aj predmetom rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, je potrebné poukázať na to, že Európsky súd pre ľudské práva okrem iného judikoval, že „za obvzlášť prekvapivé“, považoval súd prípady, kde rozhodnutia o vyhostení neobsahoval žiadne skutkové dôvody na základe ktorých bolo vydané ale obmedzilo sa na citáciu právnych noriem a stanovisko, že dotknutá osoba predstavuje „vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu“, pričom tento záver bol založený na nešpecifikovaných informáciách, ktoré boli obsiahnuté v utajenom vnútroštátnom dokumente“. Žalobca nemal možnosť oboznámiť sa so všetkými použitými dôkazmi, nebol informovaný o dôvodoch rozhodnutia o administratívnom vyhostení, čím sa mu znemožnilo účinne sa brániť proti uvádzaným tvrdeniam a preukázať opak, prípadnú svojvôľu správneho orgánu. Právo žalobcu poznať presné a skutočné dôvody rozhodnutia o administratívnom vyhostení, právo na prístup k dôkazom, ktoré boli použité proti žalobcovi smerujú predovšetkým k tomu, aby žalobca mohol posúdiť, či sa bude spravodlivosti domáhať na nezávislom a nestrannom súde. Žalobca uvádza, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia o administratívnom vyhostení bol už viac ako 2 roky administratívne vyhostený, nakoľko dňa 28.10.2011 sa uskutočnil výkon administratívneho vyhostenia žalobcu v Ruskej federácie a v súčasnosti sa nenachádza na území Slovenskej republiky. Žalobca v čase vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení, t.j. dňa 15.11.2013 sa nenachádzal na území Slovenskej republiky viac ako 2 roky, preto v jeho prípade, nie je možné ukončiť jeho pobyt administratívnym vyhostením datovaným 25.11.2013. Vzhľadom na fakt, že dňa 28.10.2011 došlo reálne k výkonu predchádzajúceho rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky a najmä na to, že správny orgán v minulosti vylúčil odkladný účinok odvolania, čo spôsobilo, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení bolo vykonateľné skôr ako rozhodli súdy v konaní o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia, mal si byť správny orgán vedomý aj toho, že súdy môžu zrušiť jeho rozhodnutie až v čase, keď sa žalobca už nenachádza na území SR. Podľa názoru žalobcu, mal správny orgán preto postupovať podľa § 30 ods. 1 písm. h/ Správneho poriadku a teda konanie začaté na podnet správneho orgánu mal zastaviť, nakoľko odpadol dôvod konania, keďže účastník sa viac na území SR nenachádza. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že zo spisového materiálu je zrejmé, že prvotným dôvodom vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 14.10.2011 podľa ust. § 57 ods. 2 zákona bolo vyjadrenie Slovenskej informačnej služby č. 63/830-V-42-3/2011-S, ktoré je utajovanou skutočnosťou v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. Rozhodnutím zo dňa 14.10.2011 zároveň vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení. Proti tomuto rozhodnutiu podal účastník konania odvolanie, ktorým žalovaný rozhodnutím zo dňa 03.01.2012 zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Proti právoplatnému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu žalobu na preskúmanie odvolacieho rozhodnutia na Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudkom č. k. 4S 63/2012-51 zo dňa 23.11.2012 rozhodnutie zo dňa 03.01.2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalovaný na Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom sp. zn. 1Sža/4/2013 zo dňa 19.03.2013 uvedený rozsudok krajského súdu potvrdil. Na základe uvedeného žalovaný 21.06.2013 vydal rozhodnutie o odvolaní č. PPZ-G.-I ktorým rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa XX.XX.XXXX zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Dôvodom vydaného rozhodnutia o odvolaní bol vyslovený právny názor Najvyššieho súdu SR uvedený v rozsudku 1Sža/4/2013 zo dňa 19.03.2013, v ktorom odporučil prvostupňovému správnemu orgánu v ďalšom konaní dôsledne sa zaoberať okolnosťami, ktoré boli dôvodom administratívneho vyhostenia účastníka konania. Najvyšší súd SR dal tiež do pozornosti nález Ústavného súdu SR zo dňa 25.01.2012. Prvostupňový správny orgán dňa 09.08.2013 zaslal Slovenskej informačnej službe žiadosť o bližšiu špecifikáciu a konkretizovanie dôvodov, z ktorých vychádzal pri svojom závere o nebezpečnosti účastníka konania pre bezpečnosť štátu uvedenú vo vyjadrení č. 63/830-V-42-3/2013-S, ktoré je utajovanou písomnosťou podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností. Slovenská informačná služba zaslala dňa 03.09.2013 prvostupňovému správnemu orgánu vyjadrenie utajovaného charakteru č. XX/XXXX-D-XX-XXX/XXXX-S, ktorého obsah tvorili informácie o účastníkovi konania stupňa utajenia „Dôverné“ podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností. Dňa 14.08.2013 prvostupňový správny orgán zaslal manželke účastníka konania predvolanie z dôvodu spísania zápisnice týkajúcej sa spoločného rodinného a súkromného života účastníka konania. Nakoľko manželka účastníka konania bola vycestovaná z územia Slovenskej republiky, v tom čase sa nachádzala v Ruskej federácie spolu so svojim manželom (účastníkom konania) a ich spoločným maloletým synom boli jej otázky zaslané prostredníctvom e-mailu. K spoločnému rodinnému životu s manželom uviedla, že v súčasnej dobe žije s manželom a spoločným synom na Ukrajine, nakoľko sa manžel nemôže zdržiavať na území Slovenskej republiky. K vyhosteniu došlo keď mal syn 4 mesiace. Do jej odchodu na Ukrajine udržiavali kontakt prostredníctvom internetu a telefonicky, keďže účastník konania začal maloletému chýbať fyzicky, odišli spoločne bývať na Ukrajinu. Na plány do budúcnosti odpovedala, že sa chcú usadiť na Slovensku, nakoľko v Čečensku, odkiaľ manžel pochádza, sa dodnes odohrávajú nepokoje. Na Slovensku by chcela dokončiť právnické vzdelanie a viesť plnohodnotný spoločný rodinný život s manželom a synom. Prvostupňový správny orgán zaslal rovnako výzvu aj splnomocnenému zástupcovi na vyjadrenie sa k podkladom pre vydanie rozhodnutia. Vo vyjadrení splnomocnený zástupca žalobcu uviedol, že z podkladov pre vydaní rozhodnutia nevyplýva naliehavá spoločenská potreba administratívneho vyhostenia účastníka konania a už vôbec nie je adekvátny zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 10 rokov a to aj v dôsledku neprimeraného zásahu do rodinného života účastníka konania s manželkou, občiankou Slovenskej republiky a ich maloletým synom, nakoľko ich vzájomné vzťahy neúmerne trpia. Tiež poukázal na to, že neexistovala a ani sa nepreukázala bezpečnostná hrozba pre slovenskú spoločnosť, nakoľko sa po území Slovenskej republiky pohyboval žalobca bez obmedzenia. Nakoľko vyjadrenie splnomocneného zástupcu bolo podané iba elektronicky prostredníctvom e-mailu, bez zaručeného elektronického podpisu a nebolo doplnené podľa ust. § 19 ods. 1 Správneho poriadku v lehote do 3 dní, prihliada sa na neho akoby nebolo podané. Žalovaný uvádza, že hlavným dôvodom vydania rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu bol bezpečnostný záujem Slovenskej republiky podložený vyjadrením Slovenskej informačnej služby zo dňa 03.09.2013, ktoré je utajovanou písomnosťou stupňa utajenia „Dôverné“ podľa ustanovení zákona o ochrane utajovaných skutočností. Neuvádzanie podrobného odôvodnenia v rozhodnutí, ktorého podkladom tvorí utajovaná písomnosť je opodstatnené predovšetkým z dôvodu ochrany utajovaných skutočností podľa ustanovení zákona o ochrane utajovaných skutočností. Zároveň skúmal žiadosť žalobcu aj podľa ustanovenia čl. 8 Dohovoru a protokolov nadväzujúcich na tento Dohovor. Právo na súkromný a rodinný život prvostupňový správny orgán neupiera a rešpektuje prianie účastníka konania žiť v spoločnej domácnosti s manželkou a maloletým synom, avšak prvostupňový správny orgán vychádzal aj z čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Žalovaný po tom ako podal žalobca odvolanie proti prvostupňovému správnemu orgánu vydal rozhodnutia a podľa § 57 ods. 2 zákona účastníka konania administratívne vyhostil do Ruskej federácie a zakázal mu vstup na územie Slovenskej republiky na dobu 8 rokov a 5 mesiacov odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia. Žalovaný uvádza, že postupoval v súlade s § 32 Správneho poriadku a zistil presne a úplne skutočný stav veci a boli obstarané a zdokumentované podklady potrebné pre vydanie rozhodnutia. Šetrením bolo zistené, že žalobca vážne ohrozuje bezpečnosť štátu. Prvostupňový správny orgán získal informáciu, ktorá je utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia „Dôverné“ a podľa ustanovení zákona o ochrane utajovaných skutočností nie je preto možné túto informáciu zverejniť. Prvostupňový správny orgán bral do úvahy i odôvodnenie žalobcu k svojim tvrdeniam, týkajúcich sa dôveryhodnosti jeho osoby. Nad rámec odôvodnení žalobcu žalovaný poukazuje na zrejmú jeho nedôveryhodnosť. Ak totiž žalobca nepreukázal svoje tvrdenia konkrétnymi dôkazmi, je potrebné pri rozhodovaní vziať do úvahy, či ho možno pokladať za dôveryhodnú osobu. Žalobca bol pred vydaním rozhodnutia vyzvaný k vyjadreniu sa k zisteným skutočnostiam podľa ust. § 33 Správneho poriadku. Splnomocnený zástupca účastníka konania túto výzvu obdržal dňa 22.10.2013, mal teda možnosť vyjadriť sa, predkladať návrhy a podnety. Túto možnosť využil prostredníctvom e-mailu 01.11.2013, avšak toto vyjadrenie nebolo podľa Správneho poriadku v lehote do 3 dní doplnené a preto na neho správny orgán neprihliadol. Žalobca ako aj splnomocnený zástupca boli oboznámení o skutočnosti, že prvostupňový správny orgán získal informáciu utajovaného charakteru so stupňom utajenia „Dôverné“ zo dňa 03.09.2013, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba a požíva ochranu poskytnutú zákonom o ochrane utajovaných skutočností. Keďže získané informácie nie je možné zverejniť a preto boli poučení, že podľa § 36 zákona o utajovaných skutočností má žalobca právo oboznámiť sa s utajovanou písomnosťou za podmienok ustanovených týmto zákonom. Žalovaný poukazuje na čl. 8 Dohovoru a uvádza, že právo na rešpektovanie rodinného života nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov, rešpektovať výber manželov (rodičov), pokiaľ ide o usídlenie sa na území toho - ktorého štátu v zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8 Dohovoru totiž negarantuje právo na rodinný, resp. súkromný život v konkrétnej krajine, ale právo na skutočný rodinný život ako taký a ten má žalobca zabezpečený už od roku 2011 v domovskej krajine Ruskej federácie, kde sa po vyhostení z územia Slovenskej republiky vrátil. Ako je zrejmé z odpovedi manželky žalobcu, v súčasnej dobe žijú spoločne ako rodina na Ukrajine. Žalovaný k námietke splnomocneného zástupcu, že žalobca sa na území Slovenskej republiky už nenachádza, preto nemôže byť administratívne vyhostení uvádza, že administratívne vyhostenie je administratívnym opatrením, pri uložení ktorého nie je relevantné či účastník konania sa na území Slovenskej republiky zdržiava. Ide o opatrenie, ktorým sa administratívne vyhosťuje cudzinec z územia Slovenskej republiky a je preto bezpredmetné, či sa aj fyzicky na území Slovenskej republiky zdržiava. Súčasne je potrebné poukázať na to, že bez uloženia administratívneho vyhostenia nie je možné samostatne uložiť zákazu vstupu na území Slovenskej republiky. Preto podmienkou pre uloženie zákazu vstupu je administratívne vyhostenie, aj keď sa žalobca už na území Slovenskej republiky nenachádza. Bez uloženia administratívneho vyhostenia nie je možné samostatne uložiť zákaz vstupu. Žalovaný však uznal tú časť námietky kde splnomocnený zástupca žalobcu namietal dĺžku zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a preto rozhodol o jeho skrátení na dobu 8 rokov a 5 mesiacov. Žalovaný uvádza, že disponoval informáciou týkajúcou sa žalobcu, ktorou bol trestným rozkazom Okresného súdu Dunajská Streda č. XT/XX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX uznaný za vinného za skutok spáchaný dňa XX.XX.XXXX v Dunajskej Strede v budove Oddelenia cudzineckej polície PZ Dunajská Streda. Prvostupňovému správnemu orgánu preukázal svoju totožnosť s ruským vodičským preukazom č. 95 EC 682658 vystavený na jeho meno, ktorý bol vyhodnotený podľa znaleckého posudku ako falzifikát vyhotovený technikou striekacej tlače. Teda verejnú listinu falšoval a použil ako pravú, čím spáchal prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa ust. § 352 ods. 1 Trestného zákona, za čo bolo odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov podľa ust. § 352 ods. 1 Trestného zákona s použitím ustanovení § 353 ods. 2, § 36 písm. l/ a 38 ods. 3 Trestného zákona. Podľa ust. § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona sa trest účastníkovi konania podmienečne odložil a podľa ust. § 50 ods. 1 Trestného zákona sa mu určila skúšobná doba 12 mesiacov. Žalovaný považuje vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR a určení zákazu vstupu za dôvodné, pretože zákon o pobyte cudzincov je vydaný v súlade s Ústavou SR a rozhodnutie správneho orgánu je protiústavné len vtedy, ak rozhodne v rozpore so zákonom. Žalovaný uvádza, že v rámci konania prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného boli preverované informácie k osobe žalobcu, týkajúce sa skutočnosti miery ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia zo strany žalobcu. Vzhľadom na to, že oba správne orgány po preverení týchto skutočností disponovali informáciami k osobe žalobcu utajovaného charakteru zistili, že je daný zákonný dôvod na administratívne vyhostenia a účinný zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky. Žalovaný uvádza, že sa vysporiadal s námietkami týkajúcimi sa zásahu do práva na rešpektovanie jeho súkromného, rodinného života na území Slovenskej republiky v zmysle čl. 8 Dohovoru a uvádza, že riadne a dostatočne zdôvodnili prečo bolo zasiahnuté do práva účastníkov konania na rešpektovanie jeho rodinného života. Odôvodnenie ohrozenia bezpečnosti štátu a nevyhnutnosti zásad do práv žalobcu je determinované aj na základe informácií, ktoré sú obsiahnuté na základe utajenej písomnosti, s ktorou disponujú správne orgány a to informáciou Slovenskej informačnej služby zo dňa 03.09.2013. Žalovaný podotýka, že zjavne nadradil záujem bezpečnosti štátu nad všeobecne platné zásady správneho konania obsiahnuté v Správnom poriadku. Ustanovenia zákona č. 48/2002 Z.z. je teda vo vzťahu k správnemu poriadku lex specialis. Správne orgány preto nemôžu v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu a uvedie iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem štátu. Vzhľadom na uvedené žiada, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). orgánmi verejnej správy sa rozumejú orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy a ďalšie právnické osoby a fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.). Z administratívneho spisu žalovaného, ktorého súčasťou bol aj spisový materiál prvostupňového správneho orgánu mal súd za preukázané, že dňa 14.10.2011 sa na základe výzvy dostavil na Oddelenie cudzineckej polície PZ Dunajská Streda žalobca v čase o 08:00 hod. Za účasti pribratého tlmočníka bola spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania v zmysle ktorej sa žalobca odmietol vyjadriť k veci ako aj poskytnúť akékoľvek informácie o jeho pobyte alebo minulosti, a tiež odmietol podpísať zápisnicu a ďalšie dokumenty. Žalobcovi bolo zároveň oznámené začatie správneho konania vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu, že vážne ohrozuje bezpečnosť štátu. Žalobca bol následne zadržaný a eskortovaný do pobytového zariadenia v Medveďove. Žalovaný vydal rozhodnutie č. Z.-G.-BA-XXXX/XXXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bol žalobca administratívne vyhostený do Ruskej federácie podľa § 57 ods. 2 zákona č. 48/2000 Z.z. a bol mu určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 10 rokov odo dňa vykonateľnosti predmetného rozhodnutia. Žalobca po nadobudnutí právoplatnosti uvedeného rozhodnutia žalovaného podal žalobu na Krajský súd v Bratislave dňa 13.03.2012, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 03.01.2012, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Dunajská Streda zo dňa 14.10.2011. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 4S/63/2012 - 51 zo dňa 23.11.2012 rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 03.01.2012 zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal zrušiť rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/ 63/2012-51 zo dňa 23.11.2012. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 1Sža/4/2013 zo dňa 19.03.2013 rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S 63/2012-51 zo dňa 23.11.2012 potvrdil. Najvyšší súd v rozsudku uviedol, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného vychádzalo z bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky, ktorý bol preukázaný vyjadrením orgánu presadzujúceho právo (Slovenská informačná služba) č.p. XX/XXX-V-XX-X/XXXX, ktorý je utajovanou skutočnosťou v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. a podľa žalovaného dôvod uloženia administratívneho vyhostenia a určenia dĺžky zákazu vstupu bol v napadnutom rozhodnutí zákonne odôvodnený s odkazom na § 78 ods. 2 zákona. Najvyšší súd SR v danom rozhodnutí sa zaoberal a poukázal: „na ochranu rodinného života predstavujúceho významný princíp chránený základnými dokumentmi z oblasti ľudských práv (čl. 8 Dohovoru) a závažne i z hľadiska posudzovania dôvodu rozhodnutí o správnom vyhostení cudzinca. Medzi takéto skutočnosti bezosporu patrí i možný zásah do rodinného a súkromného života cudzinca, ktorý by výkon rozhodnutia o správnom vyhostení mohol spôsobiť a na ktorý zjavne žalobca upozorňoval v odvolaní proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, ktorého súčasťou bola aj žiadosť o odklad výkonu rozhodnutia. Týmito námietkami sa žalovaný vôbec nezaoberal, nezohľadnil ich pri úvahe o možnom odklade výkonu rozhodnutia, pričom krajský súd správne vyhodnotil svoj záver o nutnosti zrušenia rozhodnutia žalovaného predovšetkým z dôvodu, že z rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé, prečo pri strete týchto dvoch práv - práva na rodinný a súkromný život garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd (čl. 8 ods. 1 Dohovoru) a na druhej strane právo štátu na zásah do tohto práva z dôvodu potreby ochrany bezpečnosti a verejného poriadku (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), uprednostnil verejný záujem na ochranu bezpečnosti, keď navyše z obsahu spisu ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nebolo možné zistiť o aký bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ktorý bol dôvodom pre administratívne vyhostenie sa v predmetnom konaní jedná. Podľa odvolacieho súdu žalovaný sa povinnosti zaoberať sa prípadnou neprimeranosťou zásahu do súkromného a rodinného života nemôže zbaviť len s odkazom na tvrdenie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, keď navyše takýto záver nebol podľa krajského súdu z utajovanej skutočnosti ani zistiteľný. Pre posudzovanú vec je potrebné zobrať do úvahy, že žalobca je manželom občianky Slovenskej republiky a otcom maloletého narodeného z uvedeného manželstva. K správnemu záveru o primeranosti takéhoto zásahu je možné dospieť iba dokazovaním, ktoré musí byť zamerané na všetky aspekty vzťahu žalobcu, jeho manželky a maloletého syna a následne je možné pristúpiť k porovnaniu významu ochrany nepochybne zisteného úrovňou rodinného života žalobcu a verejného záujmu na ochrane verejného poriadku z hľadiska hodnotenia skutočností významných pre posúdenie vážnosti porušenia verejného poriadku, ktoré nespochybniteľne ohrozujú bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Najvyšší súd SR v žiadnom prípade nespochybňuje verejný záujem na ochranu bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky dôsledným postupom voči cudzincom, ktorý predstavujú vážnu hrozbou pre bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Nemožno však zároveň prehliadnuť skutočnosť, že sa jedná o jeden aspekt k veci, ktorý v kontexte významných okolností sám o sebe nemusí mať rozhodujúci význam. Ďalej Najvyšší súd SR v rozhodnutí dal do pozornosti Nález Ústavného súdu SR zo dňa 21.05.2012, ktorý v obdobnej veci rozhodol, že základné právo H.K. vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 4 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sža/10/2010 z 12. januára 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu porušené boli.“. V administratívnom spise správnych orgánov sa nachádza rozhodnutie o odvolaní zo dňa 21.06.2013 Č.p.: PPZ-HCP-BA2-2013/000456-010, ktorým žalovaný rozhodol tak, že riaditeľstvo G. a cudzineckej polície Bratislava, Úrad hraničnej a cudzineckej polície PZ podľa § 59 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. rozhodnutie vydané Oddelením cudzineckej polície PZ Dunajská Streda č.p.: Z.-G.-I zo dňa XX.XX.XXXX zrušuje a vec vracia prvostupňovému správnemu orgánu, ktorý ho vydal, na nové konanie a rozhodnutie. V uvedenom rozhodnutí poukázal žalovaný na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 63/2012-51 zo dňa 23.11.2012, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. XSža/X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX a uviedol, že: „.....v ďalšom konaní je potrebné, aby správny orgán I. stupňa v súlade s ustanoveniami § 46 a § 47 Zákona č. 71/1967 Zb. uviedol v odôvodnení rozhodnutia všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu, ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom.“ Dňa 15.11.2013 vydal prvostupňový správny orgán rozhodnutie č.p.: Z.-G.-I že Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda, ako orgán príslušný podľa § 80 ods. 1 zákona č. 48/2002 o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov), podľa ust. § 57 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov účastníka konania administratívne vyhosťuje do Ruskej federácie. V súlade s citovaným ustanovením zároveň účastníkovi konania určuje zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 10 rokov odo dňa vykonateľnosti tohto rozhodnutia. V zmysle § 57 ods. 3 zákona stanovuje účastníkovi konania vycestovať z územia Slovenskej republiky do 7 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že: „ dôvodom jeho vydania je bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ktorý je podložený vyjadrením orgánu presadzujúcim právo č.p.: 65/12-D-28-143/2013-S, ktorý je utajovanou písomnosťou v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z o ochrane utajovaných skutočností. Neuvádzanie podrobného odôvodnenia v rozhodnutiach, v ktorých tvorí podklad rozhodnutia utajovaná písomnosť, je opodstatnené predovšetkým z dôvodu ochrany utajovaných skutočností, ktorý je utajovanou písomnosťou v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností. Dňa 09.08.2013 poslal prvostupňový správny orgán žiadosť Slovenskej informačnej služby o vyjadrenie k administratívnemu vyhosteniu účastníka konania, odkiaľ dňa 03.09.2013 získal informáciu, ktorá je utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia „Dôverné“. Bezpečnostný záujem Slovenskej republiky je podložený vyjadrením orgánu presadzujúcim právo č.p.: 65/12-D-28-143/2013-S zo dňa 03.09.2013, ktorý je utajovanou písomnosťou v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností. Vzhľadom na to, že získané skutočnosti sú utajovaného charakteru požívajúce ochranu poskytnutú zákonom č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností, nie je možné uvedené informácie zverejniť“. Ďalej sa v rozhodnutí uvádza, že dňa 21.08.2013 bola manželka účastníka konania predvolaná za účelom podania vysvetlenia ohľadom administratívneho vyhostenia manžela - účastníka konania. Po telefonickom oznámení manželky účastníka konania bolo zistené, že sa nenachádza na území Slovenskej republiky vycestovala aj s rodinou za manželom - účastníkom konania do jeho domovskej krajiny, preto sa k uvedeným skutočnostiam vyjadrila písomne, ktorá bola zaslaná poštovou zásielkou dňa 20.09.2013. Správny orgán zaslal právnej zástupkyni účastníka konania dňa 14.10.2013 výzvu na vyjadrenie v zmysle ust. § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Žalobca v zastúpení právnej zástupkyni bol oboznámený, že v zmysle § 36 zák. č. 215/2004 Z.z. má ako účastník konania právo oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou za podmienok ustanovených v citovanom zákone. Tiež určil účastníkovi konania v zmysle § 27 ods. 1 Správneho poriadku lehotu 10 dní odo dňa doručenia tejto výzvy, aby sa k predmetnej veci vyjadril písomne alebo ústne do zápisnice a bol tiež poučený, že v prípade, že sa v určenej lehote nevyjadrí bude administratívne vyhostený v zmysle § 57 ods. 2 zákona s určením zákazu vstupu najviac do 10 rokov. Právna zástupkyňa účastníka konania sa k podkladom vyjadrila elektronickým spôsobom (e-mailom), ktoré však v zmysle § 19 ods. 1 Správneho poriadku do 3 dní nepotvrdila písomne alebo ústne do zápisnice. Vzhľadom na uvedené a v zmysle ust. § 78 ods. 2 zákona v odôvodnení rozhodnutia policajného útvaru o zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt podľa § 26 ods. 2 písm. b/, ak je dôvodné podozrenie, že cudzinec pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu alebo podľa § 26 ods. 2 písm. i/, zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt podľa 39 ods. 2 písm. c/, ak je dôvodné podozrenie, že cudzinec ohrozí bezpečnosť štátu a rozhodnutí o administratívnom vyhostení podľa § 57 ods. 1 písm. a/ prvého bodu, ak cudzinec ohrozuje bezpečnosť štátu podľa § 57 ods. 2, ak cudzinec vážne ohrozuje bezpečnosť štátu uvedie sa iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Správny orgán uviedol dôvod administratívneho vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky v zmysle § 57 ods. 2 zákona a to v bezpečnostnom záujme Slovenskej republiky. Zároveň skúmal žiadosť účastníka v zmysle ust. § 8 Dohovoru. Účastník je ženatý s občiankou Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky a z uvedeného manželstva pochádza jedno dieťa narodené 16.06.2011, ktorý je občanom Slovenskej republiky a v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, čo mu správny orgán neupiera a rešpektuje jeho prianie žiť v spoločnej domácnosti s manželkou a maloletým dieťaťom občanmi Slovenskej republiky vychádza správny orgán pri rozhodovaní aj z ods. 2 čl. 8 Dohovoru podľa ktorého štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, prechádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných. V danom prípade predmetné ustanovenie uplatnil správny orgán práve z dôvodu, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Ďalej v rozhodnutí uviedol, že v priebehu správneho konania boli všetky vyššie uvedené skutočnosti objektívne vyhodnotené a kompletne posúdené a preto bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. Dňa 31.10.2013 obdržal prvostupňový správny orgán podanie právnej zástupkyne žalobcu vo veci administratívneho vyhostenia a zákazu vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky s tým, že okrem iného v tomto podaní žiadala, aby sa mohla oboznámiť s utajovanou skutočnosťou zaevidovanou pod č. 65/12-D-28-143/2013-S zo dňa 03.09.2013 za tým účelom, aby právo cudzinca vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom bolo dodržiavané. Zároveň požiadala, aby bola informovaná, či jej bude umožnené oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou a či teda zároveň umožní, aby v prípade účastníka konania neboli porušené jeho práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, nakoľko sa momentálne nemôže účinne brániť proti postupu prvostupňového správneho orgánu. Poukazovala na ochranu rodinného života, nakoľko žalobca je ženatý a má dieťa s občiankou Slovenskej republiky. V spise je založené podanie žalobkyne, ktorá sa vyjadrila k položeným otázkam týkajúcim sa predmetného konania z ktorého vyplýva, že nachádza na Ukrajine a žije spolu s dieťaťom a manželom na Ukrajine. Zdôvodňuje prečo je potrebné, aby dieťa vyrastalo v spoločnej domácnosti s otcom; rozhodnutie žalovaného zo dňa 21.02.2014; fotokópia odvolania žalobcu zo dňa 19.10.2011; sobášny list zo dňa 14.07.2010; rodný list zo dňa 17.06.2011; zápisnica o vyhostení cudzinca z územia SR z 28.10.2011; odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu PPZ- HCP-BA8-AV-27-10/2010 z 14.10.2011 - doplnenie odvolania podaného 19.10.2011; predvolanie na deň 9. januára 2012 sp. zn. 44Sp/86/2011a zápisnica z pojednávania; rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k.44Sp/86/2011-58 zo dňa 09.01.2012; rozhodnutie zo dňa 25.01.201 č.p.: PPZ-HCP-BA8- AV-7-38/2012; rozhodnutie zo dňa 03.01.2012 č.p.: PPZ-HCP-BA2-2012/000148-003; rozhodnutie zo dňa 21.06.2013 č.p.: PPZ-HCP-BA2-2013/000456-010; zaslanie odvolania zo dňa 20.12.2013; poučenie cudzinca z 15.11.2013 č.p.: PPZ-HCP-BA8-8-068/2013-AV a z 15.11.2013; správa o stave konania - zaslanie z 19.11.2013 adresované Okresnému súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 5C 1/2013; odvolanie proti rozhodnutiu zo dňa 15.11.2013 č.p.: PPZ-HCP-BA8-067/2013-AV; ako aj II časť spisu Khamzat Daudov - sú v nej založené doklady, ktoré súd už vyššie uviedol. Úlohou súdu v danej veci je preskúmať zákonnosť napadnutých rozhodnutí oboch správnych orgánov, ako aj posúdenie zákonnosti postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu. Podľa ust. § 131 ods. 10 zák. č. 404/2011 o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 01.01.2012, konanie začaté pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; podľa tohto zákona sa dokončia iba vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie. Na základe uvedeného dôvodu súd posudzoval vec podľa príslušných ustanovení zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov v znení účinnom do 31.12.2011. Predmetom zákona č. 48/2002 Z.z. je okrem iného ustanoviť podmienky vstupu cudzincov na územie Slovenskej republiky a vycestovanie cudzincov z územia Slovenskej republiky, ktoré nie sú ustanovené v osobitnom predpise, podmienky a postup administratívneho vyhostenia cudzinca z územia Slovenskej republiky, priestupky a iné správne delikty na úseku vstupu a pobytu (§ 1 ods. 1 písm. a/, f/, j/). Podľa § 56 zákona, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho vycestovanie a času zákazu vstupu, ak tento zákon neustanovuje inak. Hromadné vyhostenie cudzincov na základe jedného rozhodnutia je neprípustné. Podľa § 57 ods. 1 a 2 zákona, policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu a/ na 5 rokov, ak 1. ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie alebo práva a slobody iných a na vymedzených územiach aj prírody, 2. bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia,2/ 3. poruší predpisy o omamných látkach a psychotronických látkach,21/ 4. pri kontrole podľa tohto zákona predloží falošný alebo pozmenený doklad alebo doklad inej osoby, 5. vykonáva inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt alebo vízum, alebo 6. uzavrie manželstvo s cieľom získať povolenie na pobyt. Policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu najviac do 10 rokov, ak cudzinec vážne ohrozuje bezpečnosť štátu. Ak je viacero dôvodov na administratívne vyhostenie podľa ods. 1, policajný útvar určí zákaz vstupu podľa najprísnejšieho ustanovenia. Súd z obsahu spis nezistil, či pred vydaním prvostupňového rozhodnutia žalobca nepožiadal policajný orgán o vydanie povolenia na tolerovaný pobyt za účelom vyriešenia jeho rodinného života podľa § 43 ods. 1 písm. f/ zákona o pobyte cudzincov. Podľa § 58 ods. 1 zákona, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodu jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť uložený. Podľa § 58 ods. 2 zákona, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodu jeho rady, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojim konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Česká a Slovenská federatívna republika 21.02.1991 podpísala Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý vstúpil do platnosti 18.03.1992. Na základe rezolúcie Výboru ministrov č. 33/1993 z 30.06.1993 je Slovenská republika považovaná s účinnosťou od 01.01.1993 za zmluvnú stranu tohto Dohovoru. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmenený protokolom č. 11 (platný od 01.11.1998), bol uverejnený v zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z.z. (ďalej len Dohovor). V intenciách čl. 7 ods. 5 Ústavy SR má preto Dohovor prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Podľa čl. 8 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. V danom prípade sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu z dôvodu jeho práv na rodinný život, ktorý má súvisieť s uzavretým manželstvom a starostlivosťou o jeho maloletého syna. Podľa § 78 ods. 1 zákona, ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Podľa § 78 ods. 2 zákona, v odôvodnení rozhodnutia policajného útvaru o zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt podľa § 26 ods. 2 písm. b/, ak je dôvodné podozrenie, že cudzinec by pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu alebo podľa § 26 ods. 2 písm. i/ zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt podľa § 39 ods. 2 písm. c/, ak je dôvodné podozrenie, že cudzinec ohrozí bezpečnosť štátu a rozhodnutí o administratívnom vyhostení podľa § 57 ods. 1 písm. a/ prvého bodu, ak cudzinec ohrozuje bezpečnosť štátu a podľa § 57 ods. 2, ak cudzinec vážne ohrozuje bezpečnosť štátu uvedie sa iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Úlohou žalovaného v konaní o administratívnom vyhostení a zákaze pobytu podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sža/4/2013 zo dňa 19.03.2013 bolo porovnať význam ochrany rodinného života na jednej strane a verejného záujmu na ochrane verejného poriadku z hľadiska hodnotenie skutočností významných pre posúdenie vážnosti porušenia verejného poriadku, ktoré nespochybniteľne ohrozujú bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Súd dospel k záveru, že zo strany žalovaného tento záver Najvyššieho súdu SR nebol rešpektovaný, nakoľko žalovaný neporovnal význam práva na rodinný život s verejným záujmom na ochranu verejného poriadku. Súd podotýka, že prvostupňový správny orgán si zabezpečil odpoveď manželky na otázky týkajúce sa žalobcu (manžela), ktoré jej zaslal e- mailom dňa 06.09.2013, na ktoré odpovedala dňa 18.09.2013. S odpoveďami manželky sa však ani prvostupňový správny orgán ani žalovaný v rozhodnutí náležitým spôsobom nevysporiadal. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že odôvodnenie ohrozenia bezpečnosti štátu a nevyhnutnosti zásahu do práv žalobcu je determinované aj na základe informácií, ktoré sú v utajovanej písomnosti, s ktorou disponujú správne orgány, a to informácia Slovenskej informačnej služby č.p.: 65/12-D-28-143/2013-S zo dňa 03.09.2013, ktorá spadá pod stupeň utajenia „Dôverné“. Súd konštatuje, že sa nemohol oboznámiť s utajovanou prílohou administratívneho spisu, ktoré tvoril list Slovenskej informačnej služby, pretože tento dôkaz v administratívnom spise sa nenachádzal a splnomocnený zástupca žalovaného takýto dôkaz súdu nepredložil ani na pojednávaní, kedy by sa s ňou mohol oboznámiť. Žalobca v žalobe namieta, že so strany žalovaného nebolo právnej zástupkyni žalobcu umožnené oboznámiť sa s písomnosťou Slovenskej informačnej služby č.p.: 65/12-D-28-143/2013-S, ktorá je utajovanou písomnosťou v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z., ktorá tvorila podklad napadnutého rozhodnutia. Súd uvádza, že právna zástupkyňa žalobcu bola poučená, že takto získané informácie nie je možné zverejniť a možnosť oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou je upravené v ustanovení § 36 zákona č. 215/2004 Z.z. Právna zástupkyňa v priebehu správneho konania takto nepostupovala. Súd však podotýka, že sudca je v uvedenom konaní oprávnenou osobou s postavením na oboznámenie sa s utajovanými skutočnosťami (§ 34 ods.1 písm. f/ zákona č. 215/2004 Z.z.). Pokiaľ ide o utajované informácie, ktoré sa týkajú žalobcu, je zrejmé, že ich pripojenie do administratívneho spisu by podliehalo špeciálnemu režimu ustanoveného zákonom č. 215/2004 Z.z. s tým, že by bolo vylúčené automatické nahliadnutie do týchto podkladov žalobcovi, prípadne jeho právnej zástupkyne. Nahliadnutie do tejto časti administratívneho spisu by podliehalo predovšetkým režimu podľa § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z.z. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že s predmetnými utajovanými skutočnosťami by sa mohol oboznámiť len advokátka žalobcu, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, išlo by o jednorázové oboznámenie sa s týmito skutočnosťami a v rozsahu potrebnom na konanie, po podpísaní príslušného poučenia a vyhlásenia o mlčanlivosti. Je na zvážení príslušných orgánov, aby vzhľadom na povahu utajovaných skutočností, na predmet konania určil rozsah jednorázového oboznámenia sa s utajovanými skutočnosťami tak, aby bol zabezpečený rozsah potrebný pre konanie, ale aj ochrana ďalších záujmov, ktorá viedla k utajeniu predmetnej informácie (bezpečnosť Slovenskej republiky, boj s terorizmom, odhaľovanie trestných činov, boj proti organizovanej kriminalite, ochrana utajovaných svedkov, agentov a pod.). Možnosť oboznámenia sa zákonom ustanovených osôb s utajovanými informáciami nie je vzhľadom na uvedené v súdnom prieskume však vylúčená. Nakoľko však žalovaný nedoložil informácie, ktoré si zabezpečil od Slovenskej informačnej služby do administratívneho spisu súd sa nemohol oboznámiť s utajovanými skutočnosťami, ktoré viedli žalovaného pri správnej úvahe, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky a ktoré viedli k rozhodnutiu a žalobcovom administratívnom vyhostení a o zákaze pobytu na 8 rokov a 5 mesiacov. Na základe takto získaného podkladu mohol súd posúdiť a vyhodnotiť postup žalovaného pri uplatnení jeho správnej úvahy, či skutočne nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Bez poznania konkrétnych dôvodov z ktorých Slovenská informačná služba vychádzala pri svojom závere o nebezpečnosti žalobcu pre bezpečnosť štátu nie je rozhodnutie správnych orgánov preskúmateľné. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe a v napadnutom rozhodnutí uvádza, že „Právo na rešpektovanie rodinného života podľa ustanovenia čl. 8 Dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov (rodičov), pokiaľ ide o usídlenie na území toho - ktorého štátu v zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je štátnym občanom. Článok 8 Dohovoru totiž negarantuje právo na rodinný, resp. súkromný život v konkrétnej krajine, ale právo na skutočný rodinný život ako taký a ten má žalobca zabezpečený už od roku 2011 v domovskej krajine v Ruskej federácii, kde sa po vyhostení z územia Slovenskej republiky vrátil. Ako bolo v čase rozhodovania žalovaného zrejmé z odpovedí manželky žalobcu, v súčasnej dobe žijú spoločne ako rodina v Ukrajine.“ Súd dáva do pozornosti žalovaného Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 8. marca 2011 (návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal du travail Bruxelles - Belgicko) - Gerardo Ruiz Zambrano/Office national de l´emploi (ONEM) vec C - 34/09, ktorého výrok znie: „Článok 20 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát na jednej strane zamietol štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, od ktorého sú závislé jeho maloleté deti, občania Únie, pobyt v členskom štáte bydliska týchto detí, ktoré sú tieto deti štátnymi príslušníkmi, a na druhej strane odmietol uvedenému štátnemu príslušníkovi tretieho štátu poskytovať pracovné povolenie, keďže tieto rozhodnutia by uvedené deti zbavili možnosti účinne požívať podstatu práv, ktoré vyplývajú zo statusu občana Únie.“ S námietkou žalobcu, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia bol žalobca už viac ako 2 roky administratívne vyhostený, nakoľko dňa 28.10.2011 sa uskutočnil výkon administratívneho vyhostenia do Ruskej federácie a žalobca sa v súčasnosti nenachádza na území Slovenskej republiky, preto v jeho prípade nie je možné ukončiť jeho pobyt administratívnym vyhostením datovaným 25.11.2012, preto mal žalovaný postupovať podľa § 30 ods. 1 písm. h/ Správneho poriadku a konanie zastaviť, sa súd nestotožňuje. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že administratívne vyhostenie je administratívnym opatrením, pri uložení ktorého nie je relevantné, či sa žalobca nachádza na území Slovenskej republiky, je bezpredmetné či sa tu fyzicky zdržiava. Bez uloženia administratívneho vyhostenia nie je možné uložiť samostatne zákaz vstupu. Vzhľadom na uvedené súd rozhodol o žalobe žalobcu a rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP- BA2-2014/000857-003 zo dňa 21.02.2014 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie tak, ako je to uvedené vo výroku rozsudku. žalovaný v konaní bude postupovať tak, že odstráni vady, ktoré mu vytkol súd a tieto v novom konaní odstráni. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi súd priznal náhradu trov konania tak, že žalovaný uhradí žalobcovi súdny poplatok vo výške 70,- eur a právnemu zástupcovi žalobcu uhradí trovy právneho zastúpenia za 2 úkony á 134,- eur ( prevzatie zastúpenia dňa 07.04.2014; podanie žaloby na súd dňa 06.05.2014) a 2 x paušál á 8,04 eur, podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.