Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/78/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104136443 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1104136443.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Szabovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľa: X. B., B. F.. B. Č.. XX/X, XXX XX O., proti odporcom v 1. rade: Sociálna poisťovňa, ul. 29. augusta č. 10, 813 63 Bratislava, zast. advokátkou JUDr. Dagmar Kubovičovou, so sídlom Námestie Biely kríž č. 3, Bratislava a v 2. rade: Zentiva, a.s., Nitrianska č. 100, 920 27 Hlohovec, zast. Allen & Overy Bratislava, s.r.o., so sídlom Eurovea Central 1, Pribinova č. 4, 811 09 Bratislava, o určenie výšky straty na zárobku z pracovného úrazu ku dňu 31.12.2003, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20.11.2013, č.k. 10C/337/2004-275 v časti, ktorou zamietol tretí, alternatívny petit návrhu, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20.11.2013, č.k. 10C/337/2004-275 v napadnutej časti p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa podľa pripustenej zmeny petitu návrhu na pojednávaní dňa 12.6.2013, ktorým žiadal, aby súd určil, že ku dňu 31.12.2003 mal voči odporcovi v 2. rade nárok na náhradu straty na zárobku vo výške 5.350,- Sk, t.j. 177,59 eur brutto, resp. 4.815,- Sk, t.j. 159,83 eur netto, alternatívne, aby súd určil, že mu patrila ku dňu 31.12.2003 voči odporcovi v 2. rade náhrada za stratu na zárobku vo výške 3,529,90 Sk, t.j. 117,17 eur brutto, resp. 3.176,91 Sk, t.j. 105,45 eur netto, alternatívne, aby súd určil, že výška jeho priemerného zárobku rozhodujúca pre výpočet straty na zárobku ku dňu 31.12.2003 je 12.673,80 Sk, t.j. 420,69 eur brutto. Odporcovia v 1. a 2. rade žiadali návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť. Súd prvého stupňa prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 10.5.2006, č.k. 10C 337/2004-88 tak, že návrhu navrhovateľa, ktorým sa pôvodne domáhal určenia, že ku dňu 31.12.2003 mal voči odporcovi v 2. rade nárok na náhradu straty na zárobku vo výške 5.350,- Sk v celom rozsahu vyhovel. Pri svojom rozhodnutí vychádzal súd z ust. § 272 ods. 1, 2 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a z ust. § 201 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej len ZP), účinného ku dňu 31.12.2003. Zdôraznil, že z ust. § 201 ZP nevyplýva, že pri výpočte výšky straty na zárobku sa má prihliadať na priznanú valorizáciu dôchodku. Pri svojom rozhodnutí súd zastával názor, že opačný výklad by bol diskriminačným výkladom, poškodzujúcim nárok navrhovateľa smerujúcim k zníženiu jeho životnej úrovne. Ak by súd akceptoval výklad odporcov v 1. a 2. rade, ktorí tvrdili, že sa pri výpočte výšky straty na zárobku po skončení práceneschopnosti prihliada na valorizovanú časť dôchodku, mohla by nastať situácia, že valorizovaný dôchodok by mohol úplne "skonzumovať" náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom (úrazovú rentu). Náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom (t. č. úrazová renta) je samostatná dávka patriaca navrhovateľovi súbežne s dôchodkom, je valorizovaná samostatnými opatreniami Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Na základe odvolania obidvoch odporcov Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 12.3.2008, č.k. 4Co/424/06-121 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol na tom skutkovom základe, že na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy sa pri výpočte straty na zárobku po skončení práceneschopnosti prihliada na valorizovanú časť dôchodku. Pri určovaní náhrady straty na zárobku sa započítavajú čiastočné invalidné dôchodky a invalidné dôchodky v skutočnej sume valorizované podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia, pričom poukázal aj na to, že bol zrušený limit 5.700,- Sk, ako aj percentuálna limitácia pri vypočítaní výšky náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti. Valorizáciu priemerného zárobku rozhodujúceho pre výpočet náhrady straty na zárobku upravoval zák. č. 320/1993 Z.z. o úprave náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania a opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 132/1995 Z.z., č. 151/1996 Z.z., č. 98/1997 Z.z., č. 120/1998 Z.z., č. 125/1999 Z.z., č. 194/2000 Z.z., č. 235/2001 Z.z., č. 340/2002 Z.z. a č. 199/2003 Z.z.. V prejednávanej veci výška predchádzajúceho hrubého príjmu navrhovateľa v sume 4.215,- Sk nebola medzi účastníkmi sporná, však spornou bola otázka valorizácie tohto príjmu a prihliadanie na valorizovaný invalidný dôchodok. Valorizácia tohto príjmu v zmysle citovaných predpisov za zažalované obdobie, vrátane posledného opatrenia Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR č. 190/2003 Z.z., predstavovala 184%, preto valorizovaný príjem navrhovateľa činil sumu 11.987,- Sk. Od tohto valorizovaného príjmu bolo potrebné odpočítať v zmysle platnej právnej úpravy valorizovaný dôchodok navrhovateľa vo výške 5.047,- Sk, pričom bolo treba zohľadniť 50% mieru zavinenia navrhovateľa pri vzniku úrazu. Potom výška straty na zárobku činila sumu 2.524,- Sk brutto, po odpočítaní dane sumu 2.272,- Sk, čiže vo výške určenej odporcom v 2. rade. Preto nárok navrhovateľa na určenie vyššej straty na zárobku ku dňu 31.12.2003 nebol podľa názoru odvolacieho súdu dôvodný a z toho dôvodu jeho návrh ako nedôvodný zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako dovolací súd, na základe navrhovateľom podaného dovolania, uznesením zo dňa 1.7.2009, č. k. 5Cdo/178/2008-141 zrušil a rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že bolo potrebné prisvedčiť námietke navrhovateľa, že pri výpočte jeho priemerného zárobku rozhodujúceho pre výpočet náhrady za stratu na jeho zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom bolo treba vychádzať z ust. § 201 ods. 2 ZP, v znení účinnom od 1.7.2003, a teda jeho priemerný zárobok upraviť o výšku priznaných percent postupne, zvyšovaním naposledy percentuálne upraveného priemerného zárobku. Prechodné ust. § 252a ods. 1 ZP k úpravám vykonaným zák. č. 210/2003 Z.z., účinným od 1.7.2003, je vzhľadom na čas vzniku nároku upravenej náhrady za stratu na zárobku poľa názoru dovolacieho súdu nepoužiteľné. Uznesením č.k. 4Co/284/2009-158 Krajský súd v Bratislave následne rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 10.5.2006 č. k. 10C/337/2004-88 zrušil a zaviazal súd prvého stupňa konanie prerušiť v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. za účelom rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR), či právne predpisy týkajúce sa prejednávanej veci, predovšetkým ust. § 201 ods. 1 ZP, v spojení s prechodným ust. § 251 ods. 1 a 2 ZP sú v súlade, resp. v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 25.11.2010, č. k. 10C/337/2004-173 podľa § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá O.s.p. konanie prerušil a dňa 23.2.2011 podal podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR návrh ÚS SR podľa § 18 ods. 1 písm. d), § 19 a § 37 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii ÚS SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, na zaujatie stanoviska o súlade právnych predpisov, a to konkrétne ust. § 201 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. , v spojení s prechodným ust. § 251 ods. 1 a 2 ZP práce, s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. ÚS SR uznesením zo dňa 21.3.2012, č. PL ÚS 3/2012-19, návrh Okresného súdu Bratislava I spolu s návrhom niektorých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky odmietol ako zjavne neopodstatnený. Uviedol, že s návrhom Okresného súdu Bratislava I sa zaoberal aj napriek tomu, že ust. § 201 ods. 1 ZP bolo s účinnosťou od 1.1.2004 zrušené ust. § 294, bod 27 zák. č. 461/2000 Z. z. o sociálnom poistení, v znení neskorších predpisov. ÚS SR rozhodol o návrhu Okresného súdu Bratislava I a odklonil sa od svojej doterajšej judikatúry z dôvodu, že sa priklonil k dôslednejšiemu uplatňovaniu zásady materiálnej ochrany ústavnosti. Zastavenie konania by totiž poprelo zmysel a účelnosť konania o súlade právnych predpisov iniciovaného všeobecnými súdmi v súvislosti s ich rozhodovacou činnosťou podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy SR, a bolo by aj v rozpore s koncepciou špecializovaného a koncentrovaného typu kontroly ústavnosti právnych predpisov, z ktorého Ústava vychádza, a napokon aj výrazom neprimeraného príklonu k formalistickému chápaniu ochrany ústavnosti. K ust. § 251 ods. 1, 2 ZP ÚS SR uviedol, že toto ustanovenie formálne platnosť nestratilo, naďalej je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, svojím obsahom však ide o prechodné ustanovenie upravujúce rozsah priznávaných náhrad straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a ostatných súvisiacich nárokov, ktorého funkciou bolo zabezpečiť prechod z právneho režimu vedeného v § 190 až § 203 skoršieho Zákonníka práce do nového právneho režimu upraveného v neskoršom Zákonníku práce. ÚS SR v tejto súvislosti uviedol, že následnou legislatívnou činnosťou zákonodarcu bola navyše aj právna úprava obsiahnutá v ust. § 195 až § 210 neskoršieho ZP podstatne zmenená prijatím Zákona o sociálnom poistení v tom smere, že po 1.1.2004 jediným nárokom upraveným v ZP z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania zostala len vecná škoda. Nárok za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku zodpovedá nároku na úrazový príplatok, na úrazovú rentu alebo na pozostalostnú úrazovú rentu podľa ustanovení Zákona o sociálnom poistení. K namietanému nesúladu ust. § 201 ods. 1 ZP, v spojení s § 251 ods. 1, 2. ZP s čl. 1 Ústavy SR vo svojom náleze ÚS SR uviedol, že okresný súd namietal nesúlad týchto ustanovení s čl. 1 Ústavy SR z dôvodu, že uvedená právna úprava vniesla do minulých a existujúcich právnych vzťahov právnu neistotu spočívajúcu v obmedzení už raz priznaných práv, a s prihliadnutím na to bolo potrebné rozhodnúť, či označené ustanovenia sú v súlade s princípom právnej úpravy, ako aj základným princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy). ÚS SR konštatoval, že okresný súd namietol, že aplikáciou § 251 ods. 2 ZP malo od 1.4.2002 dôjsť k zníženiu náhrady straty na zárobku spôsobenej pracovným úrazom, a preto má byť označené ustanovenie "priamo retroaktívne" a v rozpore s princípom právnej istoty. ÚS SR zdôraznil, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručených v čl. 1 ods. 1 Ústavy je aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Uviedol, že v dôsledku posunu v nazeraní na ústavné princípy však nastal posun aj v smere od formálneho chápania právneho štátu k jeho materiálnemu chápaniu. ÚS SR preskúmal napadnuté ustanovenia z hľadiska ich súladu s označenými článkami Ústavy v intenciách materiálneho chápania právneho štátu, a za tým účelom sa zaoberal aj otázkou retroaktivity právnych predpisov, ktorú vymedzil ako stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori alebo stav, keď zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov. Za nepravú retroaktivitu ÚS SR považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti zákona, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím. O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti staršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali. ÚS SR tiež vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových, resp. existujúcich právnych stavov, pričom v takom prípade musí preukázať závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať, alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu. Ústavný súd pri skúmaní retroaktivity uviedol, že určitú retroaktivitu pripustil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP), ktorý vo svojom rozhodnutí Mellacher v. Austria, v rozsudku zo dňa 19.12.1989 uviedol, že "legislatívne musí byť daná možnosť, aby sa prijali opatrenia, ktorými sa zasiahne do ďalšieho vykonávania predtým uzavretých zmlúv, aby sa dosiahol požadovaný cieľ". ÚS SR vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že ust. § 251 ods. 1, 2 ZP je síce ustanovením retroaktívnym, ale v danom prípade, ide o retroaktivitu nepravú, keďže zo znenia tohto ustanovenia nevyplývajú žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia ich účinnosti, priznáva sa mu však aplikovateľnosť aj na pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli ešte za účinnosti skoršieho Zákonníka práce. Ust. § 251 ods. 2 ZP zaviedlo úpravu náhrady straty na zárobku podľa kritérií ustanovených v § 201 ods. 1 ZP aj u zamestnancov, ktorým do dňa účinnosti novšej zákonnej úpravy (ZP) patrila náhrada straty na zárobku v sume vypočítanej podľa ustanovení skoršieho ZP, a to dokonca aj v tých prípadoch, v ktorým bolo do 31.3.2002 právoplatne rozhodnuté, alebo ktorých výška bola dohodnutá. ÚS SR uviedol, že nepravú retroaktivitu je v právnom štáte potrebné považovať za prípustnú, pokiaľ existujú na jej zavedenie závažné dôvody všeobecného záujmu. Takéto dôvody možno vidieť v zavedení jednotných kritérií pre určenie výšky náhrady straty na zárobku po pracovnom úraze, alebo po zistení z choroby z povolania vo všetkých prípadoch, v ktorých náhrada straty na zárobku prichádza do úvahy, a to bez ohľadu na čas, v ktorom nárok na túto náhradu oprávnenej osobe vznikol. ÚS SR vo svojom rozhodnutí predovšetkým konštatoval, že prijatím neskoršieho ZP došlo prostredníctvom ust. § 201 ods. 1 k zmene kritérií rozhodujúcich pre určenie výšky náhrady straty na zárobku po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania tým, že na jednej strane sa pri jej výpočte, resp. pri neskorších úpravách výšky poskytovaných náhrad malo začať prihliadať aj na zvýšenie dôchodkov priznaných podľa predpisov o sociálnom zabezpečení, na druhej stane však bolo odstránené obmedzenie výšky poskytovanej náhrady v období po uplynutí doby 12 po sebe idúcich mesiacov od vzniku nároku podľa ust. § 195 ods. 2 skoršieho ZP. Zdôraznil, že zmyslom prijatia zmeny § 201 ods. 2 ZP, obsiahnutej v zák. č. 210/2003 Z.z., ktorým bol novelizovaný ZP, bolo zaviesť jednotné pravidlá pre úpravu všetkých veličín rozhodných pri výpočte, resp. úpravách náhrady straty na zárobku. Preskúmavaná legislatívna úprava ust. § 201 ods. 1 ZP svojim účelom a zmyslom striktnejšie naplňuje zásadu náhrady skutočnej škody vzniknutej zamestnancovi na jeho zárobku pracovným úrazom, resp. chorobou z povolania. Prihliadanie na výšku skutočne vyplácaného invalidného dôchodku, resp. čiastočného invalidného dôchodku podľa názoru ÚS SR nemôže byť svojou podstatou v rozpore s uvedenou zásadou, keďže podstatou vyplácania náhrady straty na zárobku je dorovnávať príjem poškodeného zamestnanca na úroveň jeho priemerného zárobku pred vznikom škody. V tomto kontexte posudzoval aj legitímnosť a dôsledky zásahov spôsobených uplatňovaním § 201 ods. 1 ZP účinného do 1.4.2002 do práv osôb, ktorým patrila strata náhrady na zárobku podľa skoršej právnej úpravy účinnej do 31.3.2002. ÚS SR uviedol, že v prerokovávanom prípade, úpravou náhrady straty na zárobku podľa § 251 ods. 2 ZP, v spojení s § 201 ods. 1 ZP nedošlo k zániku vyplácania náhrad poskytovaných navrhovateľovi podľa § 195 ods. 1 a 2 ZP. Pri ich úprave sa však začalo prihliadať aj na zvýšenia dôchodkov vyplácaných oprávneným osobám, teda aj navrhovateľovi. Súčasne došlo k vyváženiu tohto zásahu v tom smere, že novou právnou úpravou bolo zrušené obmedzenie výšky poskytovaných náhrad vyplývajúcich z § 195 ods. 2 skoršieho ZP. ÚS SR vyslovil, že postup zavedený ust. § 251 ods. 2 ZP je potrebné považovať za zásah do práv nadobudnutých oprávnenými osobami podľa skoršej právnej úpravy, avšak konštatoval, že je potrebné prihliadať na účel a zmysel takéhoto zásahu, ktorým cieľom bolo dosiahnuť vyplácanie náhrady straty na zárobku na základe jednotných kritérií. Zdôraznil, že uvedený zásah do práv oprávnených osôb nemá spätné účinky, ale smeruje do budúcnosti. Označenie akýchkoľvek zmien v právnych vzťahoch neskoršie prijatými právnymi predpismi, resp. označenie úprav právnych následkov skôr vzniknutých právnych vzťahov, ktoré nastanú až po nadobudnutí účinnosti neskoršej právnej úpravy za rozporné s princípmi právneho štátu a zvlášť s princípom právnej istoty, a to len z dôvodu, že na základe neskoršej právnej úpravy dochádza ku kvantitatívnej zmene poskytovaných nárokov, by podľa názoru ÚS SR mohlo viesť až k neželanej nemennosti právneho poriadku, ktorej dôsledkom by v extrémnom prípade mohla byť strata reálnej možnosti napraviť nedostatky prijatých právnych predpisov. Na základe uvedených skutočností ÚS SR dospel k záveru, že znenie ust. § 251 ods. 2 ZP síce zasahuje do legálne nadobudnutých práv osôb oprávnených poberať náhradu straty na zárobku podľa ust. § 195 ods. 1, 2 skoršieho ZP a narúša ich právnu istotu, avšak svojimi dôsledkami nejde o zásah neprimeraný, pričom právna úprava § 201 ods. 1 ZP, s prihliadnutím na znenie § 201 ods. 2 ZP v znení zák. č. 210/2003 Z.z. dostatočne vyvažuje zásah spôsobený aplikáciou napadnutých ustanovení ZP na právne vzťahy vzniknuté do 31.3.2002. Vyslovenie nesúladu § 201 ods. 1, v spojení s § 215 ods. 2 ZP s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR by bolo v rozpore s princípom rovnosti vo vzťahu k osobám oprávneným na náhradu straty na zárobku, pretože pri určení týchto náhrad by zavádzal dva rozdielne právne režimy ich výpočtu - iný pre osoby oprávnené na tieto náhrady podľa právneho predpisu účinného do 31.3.2002 a iný pre osoby oprávnené na tieto náhrady podľa právneho predpisu účinného od 1.4.2002. Navrhovateľ po rozhodnutí ÚS SR na pojednávaní konanom dňa 14.1.2013 požiadal súd o pripustenie zmeny pôvodného petitu žalobného návrhu tak, že žiadal, aby súd určil, že ku dňu 31.12.2003 mu patrilo voči odporcovi v 2. rade právo na náhradu za stratu na zárobku vo výške 177,59 eur (5.350,- Sk) brutto alebo 117,17 eur (3.529,90 Sk) netto, alternatívne žiadal, aby súd určil, že ku dňu 23.12.2003 mu patrila náhrada za stratu na zárobku vypočítaná z priemerného zárobku 420,69 eur (12.673,80 Sk). Na pojednávaní konanom dňa 12.6.2013 súd opäť na návrh navrhovateľa pripustil zmenu petitu návrhu, ktorým žiadal, aby súd určil, že mu ku dňu 31.12.2003 voči odporcovi v 2. rade patrí náhrada za stratu na zárobku vo výške 5.350,- Sk, t.j. 177,59 eur brutto, resp. 4.815,- Sk, t.j. 159,83 eur netto, alternatívne, aby súd určil, že mu voči odporcovi v 2. rade patrila ku dňu 31.12.2003 náhrada za stratu na zárobku vo výške 3.529,90 Sk, t.j. 117,17 eur brutto, resp. 3.176,91 Sk, t.j. 105,45 eur netto, resp. aby súd určil, že výška jeho priemerného zárobku rozhodujúca pre výpočet straty na zárobku ku dňu 31.12.2003 je 12.673,80 Sk, t.j. 420,69 eur brutto. O týchto zmenách súd rozhodol priamo na pojednávaní. Okresný súd ďalej v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že navrhovateľ ako zamestnanec odporcu v 2. rade dňa 2.6.1985 utrpel pracovný úraz. V konaní vedenom Okresným súdom v Trnave pod sp. zn. 10C/1258/86 bola ustálená zodpovednosť odporcu v 2. rade a spoluzodpovednosť navrhovateľova za pracovný úraz u každého vo výške 50%. Rozhodnutím Úradu dôchodkového zabezpečenia bol navrhovateľovi priznaný invalidný dôchodok vo výške 1.974,- Sk od 5.3.1986. Rozsudkom Okresného súdu v Trnave pod sp. zn. 5C/62/89 bol odporca v 2. rade zaviazaný vyplácať navrhovateľovi stratu na zárobku vo 50% rozdielu medzi predchádzajúcim zárobkom a priznaným invalidným dôchodkom. Priznanú stratu na zárobku odporca v 2. rade navrhovateľovi vyplácal valorizovanú v súlade s opatreniami Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. V konaní uvedenom vyššie bola ustálená výška čistého predchádzajúceho príjmu navrhovateľa v sume 3.531,- Sk (hrubá mzda v sume 4.215,- Sk). Medzi účastníkmi konania zostala sporná výška náhrady straty na zárobku ku dňu 31.12.2003, nakoľko od 1.1.2004 prijatím zák. č. 461/2003 o sociálnom poistení, prevzal vyplácanie straty na zárobku odporca v 1. rade. V zmysle ust. § 272 zák. č. 461/2003 náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31.12.2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1.1.2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31.12.2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane. Súd prvého stupňa vec posúdil podľa ust. § 201 ods. 1 a 2, 251 ods. 1 a 2 ZP platného a účinného v rozhodnom období. Návrh navrhovateľa aj po pripustení poslednej zmeny petitu návrhu v celom rozsahu zamietol, nakoľko podľa ust. § 135 ods. 1 O.s.p. je viazaný rozhodnutím ÚS SR, ktorý jednoznačne vo svojom rozhodnutí uviedol, že ust. § 201 ods. 1, v spojení s ust. § 251 ods. 2 ZP unesú limit ústavnosti vyplývajúci z princípov právneho štátu odvodeného z obsahu čl. 1 Ústavy SR, v dôsledku čoho sa priklonil k záveru o zjavnej neopodstatnenosti návrhu okresného súdu na vyslovenie nesúladu označených ustanovení ZP s čl. 1 Ústavy. Súd prvého súdu preto vyvodil záver, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Pri výpočte výšky straty na zárobku odporca v 1. rade ako aj odporca v 2. rade postupovali správne, keď vychádzali z platného znenia ZP tak, že pri výpočte výšky straty na zárobku museli zohľadniť aj valorizáciu priznaného invalidného dôchodku navrhovateľa. ÚS SR jednoznačne zaujal záver, že podstatou vyplácania náhrady straty na zárobku je dorovnávať príjem poškodeného zamestnanca na úroveň jeho priemerného zárobku pred vznikom úrazu. Ak by súd návrhu navrhovateľa vyhovel, narušil by tým zákonný rámec ustanovený platným znením ZP v rozhodnom období. Podľa ust. § 195 pôvodného ZP č. 65/1965 Zb. sa náhrada za stratu na zárobku určovala ako rozdiel medzi priemerným zárobkom pred vznikom škody a sumou priznaného invalidného dôchodku. Na zvýšenie invalidného dôchodku podľa predpisov o sociálnom zabezpečení sa neprihliadalo. Zohľadňoval sa však limit pre priemerný zárobok pred vznikom škody. Tak, ako je už vyššie uvedené, navrhovateľ utrpel dňa 2.6.1985 u odporcu v 2. rade pracovný úraz, v dôsledku ktorého sa stal v roku 1986 invalidným dôchodcom. V konaní pod sp. zn. 5C/62/89, vedenom na Okresnom súde Trnava, bol odporca v 2. rade zaviazaný vyplácať navrhovateľovi stratu na zárobku vo výške 50% rozdielu medzi predchádzajúcim zárobkom a priznaným invalidným dôchodkom. Priznanú stratu na zárobku odporca v 2. rade navrhovateľovi vyplácal valorizovanú v súlade s opatreniami Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. V konaní uvedenom vyššie bola ustálená výška čistého predchádzajúceho prímu navrhovateľa na sumu 117,20 eur (3.531,- Sk) netto, brutto na sumu 139,91 eur (4.215,- Sk). Priemerný zárobok bol upravený podľa zák. č. 320/1993 Z.z. a podľa opatrení Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Posledná úprava priemerného zárobku navrhovateľa pred vznikom škody bola realizovaná v zmysle opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 199/2003 Z.z.. V súhrne bol priemerný zárobok navrhovateľa pred vznikom škody zvýšený ku dňu 1.7.2003 o 184%, čím dosiahol sumu 397,92 eur (11.987,- Sk) brutto. Náhrada za stratu na zárobku patrila navrhovateľovi vo výške rovnajúcej sa rozdielu medzi priemerným zárobkom (valorizovaným) pred vznikom škody a invalidným dôchodkom. Do dňa 31.3.2002 sa pri výpočte náhrady postupovalo podľa dovtedy účinného znenia § 195 ZP tak, že sa zohľadňoval limit určený pre priemerný zárobok pred vznikom škody v sume 5.700,- Sk a 75% zo sumy prekračujúcej tento limit a zohľadňovala sa suma pôvodne priznaného invalidného dôchodku. Od 1.4.2002 je účinný ZP č. 311/2001 Z.z., ktorý v ust. § 201 ods. 1, 2 upravil spôsob výpočtu náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti tak, že priemerný zárobok pred vznikom škody už nie je obmedzený limitom a zohľadňuje sa suma skutočne vyplácaného invalidného dôchodku - dôchodku zvýšeného podľa predpisov o sociálnom zabezpečení. Podľa ust. § 251 ods. 2 ZP účinného v rozhodnom období sa úprava náhrady straty na zárobku podľa spôsobu ustanoveného v § 201 ods.1 ZP vykonala aj u tých poškodených, ktorým patrila náhrada za stratu na zárobku pred účinnosťou nového ZP do 31.3.2002, a to aj v prípadoch, o ktorých bolo do 31.3.2002 právoplatne rozhodnuté alebo u ktorých bola výška dohodnutá. Z tohto dôvodu bolo potrebné aj u navrhovateľa od 1.4.2002 zohľadniť pri výpočte náhrady straty na zárobku invalidný dôchodok v sume aktuálnej po jeho valorizácií. Valorizovaný invalidný dôchodok navrhovateľa v 2. polroku roku 2003 predstavoval sumu 230,36 eur (6.940,- Sk), ktorého výška medzi účastníkmi konania sporná nebola. Zo sumy valorizovaného priemerného zárobku pred vznikom škody 397,90 eur (11.987,- Sk) bola odpočítaná aktuálna suma invalidného dôchodku 230,36 eur (6.940,- Sk). Hrubá suma náhrady straty na zárobku pri 100% rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa by bola 167,52 eur (11.987,- Sk - 6.940,- Sk = 5.047,- Sk). Navrhovateľ však pracovný úraz zavinil v 50% miere, ktorej zodpovedá aj miera krátenia náhrady straty na zárobku. Zo sumy 167,52 eur (5.047,- Sk) je náhrada straty na zárobku v sume 83,78 eur (2.524,- Sk), po odpočítaní dane z príjmu 252,- Sk je náhrada straty na zárobku v sume 75,41 eur (2.272,- Sk). Táto suma je sumou úrazovej renty ku dňu 31.12.2003, ktorú odporca v 1. rade od 1.1.2004 vo valorizovanej sume podľa ust. § 81 zák. č. 411/2003 o sociálnom zabezpečení vypláca navrhovateľovi. Súd prvého stupňa nerozhodol o náhrade trov konania a s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. vyslovil, že o nich rozhodne samostatným rozhodnutím. Rozsudok súdu prvého stupňa napadol navrhovateľ v zákonnej lehote odvolaním, ktoré ešte doplnil podaním zo dňa 10.1.2014. Odvolaním sa domáha zmeny prvostupňového rozhodnutia tak, že žiada, aby odvolací súd rozhodol v zmysle tretieho alternatívneho výroku podľa návrhu, ktorý urobil na pojednávaní dňa 12.6.2013, teda sa domáha určenia, že výška jeho priemerného zárobku rozhodujúca pre výpočet straty na zárobku ku dňu 31.12.2003 je 12.673,80 Sk, t.j. 420,69 eur brutto. V odvolaní argumentuje tým, že na danom určení má právny záujem, nakoľko táto otázka ovplyvňuje správnosť výpočtu straty na zárobku od 1.1.2004 a od rozhodnutia súdu v tejto veci je závislé aj konanie 14S 276/2005, vedené na Krajskom súde v Trnave, ktoré bolo prerušené do právoplatného skončenia tohto konania. Poukázal na to, že predmetom konania vedeného na ÚS SR pod sp. zn. PL.ÚS 3/2012 bolo posúdenie súladu prechodného ust. § 251 ods. 1, 2 ZP s čl. 39 ods. 1 Ústavy SR, t.j., ako postupovať pri prepočítaní straty na zárobku, ktorá vznikla, alebo dokonca o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté pred účinnosťou nového ZP. ÚS SR sa však nezaoberal posúdením § 201 ods. 2, v znení novely Zákonníka práce č. 210/2003 Z.z., Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 199/2003 Z.z. a ústavnosťou ust. § 252a ZP (prechodné ustanovenie k zák. č. 210/2003 Z.z.). Ústavný súd nezaujal žiadne stanovisko k otázke, či valorizácia priemerného zárobku za rok 2002 o 9,3% sa má vykonať z pôvodnej výšky predchádzajúceho zárobku, t.j. zo sumy 4.215,- Sk, alebo z dovtedy valorizovaného príjmu 11.595,- Sk. Z uvedeného dôvodu pri rozhodovaní o alternatívnom petite č. 3 nebol prvostupňový súd viazaný právnym názorom ÚS SR. Naopak bol viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR, ktorý o tejto otázke rozhodoval v konaní 5Cdo/178/2008 a vo svojom rozhodnutí zaujal jednoznačný právny záver, že pri výpočte priemerného zárobku rozhodujúceho pre výpočet náhrady za stratu na zárobku bolo potrebné vychádzať z ust. § 201 ods. 2, v znení účinnom od 1.7.2003 a teda priemerný zárobok upraviť o výšku priznaných percent zvýšením posledne percentuálne upraveného zárobku. Posledná valorizácia jeho priemerného zárobku za rok 2002 o 9,3% mala byť vypočítaná z naposledy percentuálne upraveného priemerného zárobku 11.595,50 Sk a nie z pôvodnej výšky priemerného zárobku 4.215,- Sk, nakoľko Opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 199/2003 Z.z. nadobudlo účinnosť 11.6.2003 a nárok na zvýšenie o 9,3% za rok 2002 vznikol od 1.7.2003, preto bolo pri výpočte priemerného zárobku potrebné vychádzať z ust. § 201 ods. 2 ZP platného ku dňu 1.7.2003, teda zo sumy 11.595,50 Sk a nie zo sumy 4.215,- Sk. Výška valorizácie za rok 2002 predstavuje sumu 1.078,38 Sk a valorizovaný príjem ku dňu 1.7.2003 následne aj ku 31.12.2003 predstavuje zaokrúhlene 12.673,80 Sk, t.j. 420,69 eur brutto. Preto navrhuje rozhodnúť v zmysle odvolacieho petitu. K odvolaniu sa vyjadril odporca v 2. rade podaním zo dňa 4.2.2014 v ktorom uviedol, že súd prvého stupňa sa podľa jeho názoru vysporiadal so všetkými argumentmi navrhovateľa a postupoval v súlade s právnym názorom ÚS SR vyjadreným v jeho uznesení PL. ÚS 3/2012-19 zo dňa 21.3.2012. Prvostupňové rozhodnutie považuje za spravodlivé a náležite odôvodnené. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil. Odporca v 1. rade zaujal stanovisko k odvolaniu navrhovateľa podaním zo dňa 5.2.2014. K navrhovateľom uvádzanej valorizácii priemerného zárobku uviedol, že podľa jeho názoru valorizáciu vykonal správne a v zákonnej výške. Poukázal na ust. § 252a ZP, podľa ktorého vznik pracovnoprávnych vzťahov, ako aj nároky, ktoré vznikli pred 1.7.2003 sa posudzujú podľa predpisov platných do 30.6.2003. Má za to, že dátumom vzniku nároku na zvýšenie priemerného zárobku rozhodujúceho pre výpočet náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti bol deň nadobudnutia účinnosti opatrenia č. 199/2003 Z.z., ktorým bol 11.6.2003. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že táto valorizácia sa prvýkrát započítavala až od 1.7.2003. V zmysle týchto zákonných ustanovení bola valorizácia vykonaná o 9,3% z pôvodného zárobku, čo je v súlade s právnymi predpismi účinnými v rozhodnom čase a bola určená správne. Preto považuje odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Vo veci dňa 10.11.2015 verejne vyhlásil rozsudok podľa § 156 ods. 3, v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., nakoľko preskúmaním napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo zistil, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Keďže predmetom odvolacieho konania je len odvolacia námietka navrhovateľa, týkajúca sa len tej časti návrhu (tretí, alternatívny petit), ktorým sa domáhal určenia, že výška jeho priemerného zárobku rozhodujúca pre výpočet straty na zárobku ku dňu 31.12.2003 je 12.673,80 Sk, t.j. 420,69 eur brutto, odvolací súd sa vo vzťahu k tomuto určovaciemu petitu zaoberal skúmaním existencie naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na takomto určení. Podľa § 80 písm. c) O.s.p., návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. V danom prípade navrhovateľ podal určovaciu žalobu v zmysle citovaného ustanovenia. Úspešnosť takéhoto návrhu je z procesnoprávneho hľadiska podmienená tým, že navrhovateľ na určení preukáže naliehavý právny záujem. Navrhovateľ splnenie tejto zákonnej podmienky v návrhu odôvodňoval tým, že výška náhrady na stratu na zárobku medzi účastníkmi konania je sporná a od jej určenia závisí výška úrazovej renty, na ktorú má nárok podľa zák. č. 461/2003 Z.z.. V odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa naliehavý právny záujem odôvodňuje tým, že ide o spornú otázku a od jej vyriešenia závisí aj konanie vedené na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 14S/276/2005. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje predovšetkým na to, že pre existenciu naliehavého právneho záujmu je nevyhnutné, aby rozhodnutie súdu bolo spôsobilé ovplyvniť právne postavenie navrhovateľa tak, že definitívne vyrieši jeho existujúci nepriaznivý stav. Požadovaná naliehavosť právneho záujmu je chápaná jednak v zmysle časovom (potreba odstránenia neistoty musí byť aktuálna), jednak v tom zmysle, že navrhovateľ nemá inú možnosť, hlavne že nemá možnosť sa svojich nárokov domáhať návrhom na plnenie z toho istého právneho pomeru (vzťahu). Naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie neistoty žalobcu v jeho právnom vzťahu. Je preto vždy potrebné posúdiť či určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany práva žalobcu, či odstraňuje existujúcu spornosť, a či po ňom nebude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo (rozhodnutie 3Cdo/112/2004). Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade by požadované určenie nesmerovalo, resp. by navrhovateľovi nezabezpečilo vyplatenie ním požadovaného rozdielu na strate na zárobku. Navrhovateľ si mal preto svoje nároky uplatniť v zmysle ust. § 80 písm. b) O.s.p., podľa ktorého sa mal domáhať splnenia povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. Ak je presvedčený, že v zmysle platných právnych predpisov mu v rozhodnom období mala byť vyplatená vyššia suma z dôvodu straty na zárobku, ako mu v skutočnosti bola vyplatená, mal si v zmysle ustálenej judikatúry uplatňovať svoj nárok vo forme návrhu na plnenie, t.j. zaplatenia sumy, o ktorú mu nedôvodne bola strata na zárobku skrátená z dôvodu nesprávneho výpočtu jej výšky. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil, avšak z dôvodu, že na rozdiel od súdu prvého stupňa (otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na podaní určovacej žaloby sa OS vôbec nezaoberal), dospel k záveru, že pre úspešnosť požadované určenia nebol z procesnoprávneho hľadiska splnený predpoklad existencie naliehavého právneho záujmu. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v zmysle ust. § 224 ods. 4 O.s.p. v rozhodnutí, ktorým bude rozhodovať o trovách prvostupňového konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.