Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/461/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105221600 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1105221600.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľa: DARTS, spol. s.r.o., so sídlom Brigádnicka 2, Košice, IČO: 36 187 178, zast. JUDr. Monikou Ilčišinovou, advokátkou, so sídlom Herľanská 547, Vranov nad Topľou, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo financií SR, so sídlom Štefanovičova 5, Bratislava, o náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18. marca 2013, č.k. 21C 157/2005-297, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa od odporcu domáhal zaplatenia 1.815.758,- Sk s príslušenstvom titulom náhrady škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom vzniknutej podľa navrhovateľa na tom skutkovom základe, že v exekučnom konaní proti Slovenskej republike nadobudol 46 akcií spoločnosti TRANSPETROL, a.s., bol zapísaný ako ich vlastník v Stredisku cenných papierov SR a vykonával svoje akcionárske práva, keď rozhodnutím odporcu 043/1998/SAN zo dňa 9.12.1998 bolo uložené Stredisku cenných papierov SR do 3 dní od doručenia rozhodnutia uviesť do pôvodného stavu evidenciu účtu majiteľa, t.j. do stavu pred 9.10.1998, evidenciu účtu majiteľa Ministerstva hospodárstva SR ako jediného majiteľa akcií vydaných spoločnosťou TRANSPETROL, a.s. Bratislava, ako aj evidenciu registra eminenta, ktorým je spoločnosť TRANSPETROL, a.s. Bratislava. Realizáciou rozhodnutia mal byť protizákonne zbavený majetku. NS SR rozsudkom pod sp. zn. 4Sž 143/01 zo dňa 28.5.2002 uvedené rozhodnutie zrušil, z ktorého rozhodnutia NS SR vyplýva, že platí pôvodný stav platný do 9.10.1998. Valné zhromaždenie spoločnosti v máji 2002 schválilo vyplatenie riadnych dividend za rok 2001, navrhovateľ ako akcionár však bol opomenutý, čím mu vznikla škoda v žalovanej výške. Okrem nezákonného rozhodnutia namietal navrhovateľ i nesprávny úradný postup odporcu spočívajúci v tom, že s ním ako s účastníkom konania nekonal, do konania o jeho majetkovom účte ho mal odporca prizvať, k čomu je správny orgán povinný. Taktiež mal za prekročenú právomoc odporcu ako štátneho orgánu, keď nemal právomoc rozhodovať o jeho majetku a majetkových právach. Súd prvého stupňa o veci rozhodol právne vec posúdiac s poukazom na ust. § 1 ods. 1, § 2, § 4 ods. 1 a § 18 ods. 1, 2 zák. č. 58/1969 Zb. Z vyjadrenia navrhovateľa zistil, že navrhovateľ dňa 9.10.1998 v exekučnom konaní proti povinnej Slovenskej republike nadobudol 46 akcií obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a.s. Bratislava, o čom svedčí aj to, že bol ako vlastník zapísaný v Stredisku cenných papierov SR, Bratislava, vykonával svoje akcionárske práva aj tým, že sa dňa 26.11.1998 zúčastnil mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti TRANSPETROL, a.s. a hlasoval na ňom. Z rozhodnutia odporcu zo dňa 9.12.1998, č. 043/1998/SAN, zistil, že odporca ako orgán štátneho dozoru podľa § 82 zák. č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch vykonával kontrolu dodržiavania zákona v Stredisku cenných papierov SR Bratislava, a.s., a na základe výsledkov kontroly vydal rozhodnutie, ktorým uložil Stredisku cenných papierov SR Bratislava, a.s. do troch dní od doručenia tohto rozhodnutia uviesť do pôvodného stavu, t.j. do stavu platného pred 9.10.1998, evidenciu účtu majiteľa Ministerstva hospodárstva SR ako jediného majiteľa akcií vydaných spoločnosťou TRANSPETROL, a.s. Bratislava, ako aj evidenciu registra eminenta, ktorým je spoločnosť TRANSPETROL, a.s. Bratislava. Opravu v zápisoch týkajúcich sa evidencie majiteľa účtu a registra eminenta malo vykonať stredisko ku dňu, keď sa chybný zápis vykonal a stredisko malo zaslať všetkým osobám, na ktorých účte alebo v ktorých registri vykonalo opravy, výpis z ich účtu alebo registra s odôvodnením, a to bez zbytočného odkladu po vykonaní opravy. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že Stredisko cenných papierov SR rozhodnutie odporcu zrealizovalo a akcie navrhovateľa odpísalo z jeho účtu. Rovnako postupovalo aj v ďalších prípadoch rôznych spoločností, ktoré v exekučnom konaní získali akcie spoločnosti TRANSPETROL, a.s. Bratislava, okrem iných aj spoločnosť Tradeunion, s.r.o. Mal taktiež preukázané, že menovaná spoločnosť návrhom doručeným NS SR navrhla preskúmať zákonnosť rozhodnutia odporcu zo dňa 9.12.1998, č. 143/1998/SAN, pričom NS SR rozsudkom zo dňa 28.5.2002, č. k. 4Sž 143/01, rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že súd preskúmava zákonnosť príslušného orgánu na základe jeho spisov a pokiaľ príslušné spisy nemá k dispozícii, je rozhodnutie správneho orgánu nepreskúmateľné, čo je podľa § 250 ods. 2 druhá veta dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Vyslovil, že nie každé zrušené rozhodnutie možno považovať za nezákonné, keď z ust. § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. vyplýva potreba zrušenia pre nezákonnosť. Predmetné rozhodnutie odporcu však bolo zrušené z dôvodu neposkytnutia administratívneho spisu podľa § 250 d/ ods. 1 OSP, nemožno ho preto podľa súdu prvého stupňa považovať za nezákonné. Poukázal na ust. § 2 zák. č. 58/1969 Zb., v zmysle ktorého musí byť ten, kto tvrdí, že bol nezákonným rozhodnutím poškodený, účastníkom konania, v ktorom bolo vydané, pričom navrhovateľ účastníkom konania ukončeného relevantným rozhodnutím nebol. Uviedol, že otázkou, či ním mal byť, sa zaoberal NS SR v rozhodnutí č. 59/2000, publikovanom v Zbierke rozhodnutí NS SR, vec 4Sž 20/99, pričom dospel k záver, že navrhovateľ nespĺňal kritéria účastníka v konaní podľa zákona o správnom konaní, nakoľko odporca predmetné rozhodnutie vydal v rámci výkonu štátneho dozoru podľa zák. č. 600/1991 Zb. o cenných papieroch v správnom konaní, ktorý vymedzuje okruh subjektov tohto administratívneho vzťahu a tretie osoby medzi tieto subjekty nepatria. Súd prvého stupňa tak dospel k záveru o nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa v predmetnom konaní a o neexistencii nezákonného rozhodnutia ako predpokladu priznania uplatneného nároku. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup odporcu spočívajúci v tom, že nebolo s navrhovateľom konané ako s účastníkom konania, hoci rozhodnutie sa ho ako akcionára týkalo a v tom, že odporca nerozhodol o jeho žiadosti o priznanie tohto postavenia, tento podľa názoru súdu prvého stupňa nebol preukázaný, s poukazom na citované rozhodnutie NS SR publikované v zbierke rozhodnutí NS SR pod č. 59/2000, podľa ktorého navrhovateľ nebol účastníkom konania, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie č. 143/1998/SAN. Mal za to, že zo spisu vyplývajú pochybnosti o tom, či žiadosť navrhovateľa o priznanie postavenia účastníka konania zo dňa 10.12.1998 bola podaná, keďže podacia pečiatka na listine nie je podpísaná v kolónke referent. Taktiež podľa rozhodnutia NS SR 6Sž 21/99 zo dňa 27.9.1999 pokiaľ rozhodnutie odporcu 143/1998/SAN nebolo navrhovateľovi riadne doručené a v správnom konaní tak bol opomenutý, mal rozhodnutie, ktorého obsah poznal a mal ho k dispozícii, napadnúť riadnym opravným prostriedkom. Mal za to, že podľa uvedeného uznesenia NS SR navrhovateľovi nič nebránilo požiadať správny orgán o priznanie postavenia účastníka konania v zmysle § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Na základe uvedeného teda nemal za preukázané, že by odporca nesprávne úradne postupoval. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, avšak odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli a ani si ich náhradu neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Názor súdu prvého stupňa, že relevantné rozhodnutie nebolo zrušené pre nezákonnosť, ale pre nepredloženie administratívneho spisu, považoval za neudržateľný a odporujúci zákonu. Poukázal na ust. § 250j ods. 1 OSP, podľa ktorého ak súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie a postup súdu je v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta. Vôľou zákonodarcu teda podľa neho bolo zrušiť len rozhodnutia v rozpore so zákonom. Mal za to, že v čase vydania rozhodnutia NS SR neexistoval zákonný dôvod nepredloženia správneho spisu na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu. Predmetné rozhodnutie bolo zrušené pre nepreskúmateľnosť. Tento zákonný dôvod zrušenia preskúmavaného rozhodnutia bol doplnený až novelou Správneho poriadku. Uviedol, že dôvodom na zrušenie rozhodnutia je rozpor so zákonom. Bol toho názoru, že záväzný bol len výrok rozhodnutia NS SR o zrušení preskúmavaného rozhodnutia odporcu a nie dôvody, pre ktoré k zrušeniu došlo, keď navyše predpokladom zákonnosti rozhodnutia je jeho preskúmateľnosť. Mal za to, že rozhodnutím NS SR o zrušení rozhodnutia odporcu bol súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 4 ods. 1 druhá veta zák. č. 58/1969 Zb. a § 135 ods. 2 OSP viazaný. Ďalej uviedol, že so zreteľom na ust. § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. bol účastníkom správneho konania na základe prvej zákonnej domnienky, pretože bol akcionárom a.s. TRANSPETROL, a.s., a preto sa jednalo o majetku, jeho právach a právom chránených záujmoch. Rovnako ním bol podľa jeho názoru aj na základe druhej zákonnej domnienky, nakoľko vydaným rozhodnutím bolo priamo zasiahnuté do jeho práv a právom chránených záujmov, keďže relevantným rozhodnutím bolo nariadené SCP a.s. previesť akcie z jeho účtu, čím sa zasiahlo do jeho vlastníckych práv. V zmysle tretej zákonnej domnienky bol účastníkom správneho konania na základe toho, že dňa 10.12.1998 a 17.9.1999 doručil odporcovi žiadosť o priznanie postavenia účastníka konania, o ktorej odporca právoplatne nerozhodol. V písomnom vyjadrení zo dňa 29.7.2013 k odvolaniu navrhovateľa odporca navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že dôvodom zrušenia rozhodnutia odporcu č. 143/1998-SAN, bola jeho nepreskúmateľnosť pre absenciu administratívneho spisu s odkazom na ust. § 250j ods. 2 OSP, čím nedošlo k naplneniu základnej zákonnej podmienky, ktorým je nezákonnosť rozhodnutia. Konanie o žalobe o preskúmanie tohto rozhodnutia bolo uznesením NS SR zo dňa 28.9.1999, č.k. 4Sž 20/99 zastavené, keďže proti rozhodnutiu odporcu nebol podaný riadny opravný prostriedok. Nešlo teda o právoplatné rozhodnutie s vyčerpaním možnosti riadnych opravných prostriedkov. V odôvodnení uznesenia NS SR konštatoval, že navrhovateľ nespĺňal kritéria účastníka konania, keďže rozhodnutie bolo vydané v konaní podľa zák. č. 600/1969 Zb., o cenných papieroch. S poukazom na ust. § 82 ods. 1, 2 Zák. č. 600/1969 Zb. odvolanie proti predmetnému rozhodnutiu mohlo podať len Stredisko cenných papierov SR. Poukázal na založené rozhodnutie ministerky financií SR č. 17193/1999-62 zo dňa 19.11.1999, ktorým došlo k zamietnutiu žiadosti predchodcu navrhovateľa o priznanie postavenia účastníka správneho konania, ktoré nadobudlo právoplatnosť a nebola podaná žaloba o jeho preskúmanie súdom. Vzhľadom na uvedené namietol aktívnu legitimáciu navrhovateľa v konaní, s tým, že podľa jeho názoru v konaní nedošlo k preukázaniu naplnenia základných atribútov pre nárok na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. Rozsudok verejne vyhlásil za použitia § 211 ods. 2 OSP v spojení s § 156 ods. 3 OSP, keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože súd prvého stupňa vo veci zistil riadne skutkový stav potrebný pre právne posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Súd prvého stupňa vo veci vykonal náležité dokazovanie v potrebnom rozsahu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k nevyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 OSP odôvodnil. Prihliadnuc na obsah spisového materiálu a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa ani z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 OSP). Z obsahu spisu nevyplýva, že by svojím konaním (rozhodnutím) odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, súd prvého stupňa ich posúdil súhrnne a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je racionálne a logické. Súd prvého stupňa v ňom dal kvalifikovanú argumentáciu o nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa v predmetnom konaní o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci, ako aj o neexistencii zákonných predpokladov pre jeho uplatnenie. V odvolaní navrhovateľ neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného skutkového stavu a jeho právneho hodnotenia, alebo ktoré by mu neboli bývali známe. Z konania pred súdom prvého stupňa iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Predmetom preskúmavaného konania je nárok navrhovateľa na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, keď navrhovateľ predmetný nárok odvodzuje od ním tvrdeného nezákonného rozhodnutia Ministerstva financií SR zo dňa 9.12.1998, č.k. 143/1998/SAN, prípadne od jeho nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v skutočnosti, že Ministerstvo financií SR nerozhodlo o jeho žiadosti o priznanie postavenia účastníka v správnom konaní, v ktorom bolo uvedené rozhodnutie vydané. Podľa § 1 ods. 1 uvedeného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Podľa § 2 uvedeného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní. Ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. Podľa § 4 ods. 1 uvedeného zákona nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Zákonnou podmienkou pre vyhovenie uplatnenému nároku je teda existencia právoplatného nezákonného rozhodnutia štátneho orgánu, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom, pričom je potrebné, aby boli proti nemu účastníkom konania využité riadne opravné prostriedky. V danom prípade nedošlo k preukázaniu existencie uvedených zákonných podmienok, keď predmetné rozhodnutie Ministerstva financií bolo síce rozsudkom NS SR č.k. 4Sž 143/01 zrušené a vec bola vrátená odporcovi na ďalšie konanie, k zrušeniu rozhodnutia odporcu nedošlo pre nezákonnosť, ale pre nepredloženie administratívneho spisu odporcom. K odvolacej námietke odporcu, že zákonný dôvod na zrušenie a vrátenie rozhodnutia pre nepredloženie administratívneho spisu (§ 250j ods. 3) bol osobitne do Občianskeho súdneho poriadku zavedený až jeho novelou účinnou po rozhodovaní NS SR vo veci odvolací súd uvádza, že táto nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, nakoľko relevantné rozhodnutie odporcu bolo zrušené pre nepreskúmateľnosť podľa § 250j ods. 2 OSP. NS SR sa teda v konaní o preskúmanie rozhodnutia odporcu nezaoberal jeho zákonnosťou vecného charakteru, zrušené nebolo pre zistený rozpor so zákonom, ale pre jeho nepreskúmateľnosť. NS SR z dôvodu, že odporca napriek jeho výzve nepredložil príslušný administratívny spis, sa vecnou stránkou veci a preskúmaním zákonnosti daného rozhodnutia zaoberať ani nemohol. Taktiež je potrebné dať do pozornosti rozhodnutie NS SR č. 59/2000, ktorým došlo k zastaveniu konania, v ktorom bolo relevantné rozhodnutie odporcu vydané, a podľa ktorého podmienkou konania súdu o žalobe postupom podľa hlavy druhej piatej časti OSP okrem iného je, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podmienkou konania tiež je, aby išlo o rozhodnutie neprávoplatné, proti ktorému zákon výslovne zveruje rozhodovanie o opravnom prostriedku súdu. Konštatuje sa v ňom, že v prípade relevantného rozhodnutia odporcu nejde o prípad, kde zákon zveril rozhodovanie o opravnom prostriedku súdu, takže postup podľa tretej hlavy OSP je vylúčený, postup podľa hlavy druhej piatej časti OSP však zasa vylučuje skutočnosť, že v danom prípade nejde o rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov. Z obsahu citovaného uznesenia NS SR zaoberajúceho sa postavením navrhovateľa ako účastníka konania v predmetnej veci, ktorej dôsledkom bolo vydanie rozhodnutia odporcu, od ktorého nezákonnosti navrhovateľ odvíja svoj nárok uplatnený predmetnou žalobou, teda jednoznačne vyplýva nenaplnenie zákonných podmienok pre priznanie uplatneného nároku na náhradu škody podľa zák. č. 548/1969 Zb., keďže rozhodnutie odporcu zo dňa 9.12.1998, č.k. 143/1998-SA, nenadobudlo právoplatnosť, nakoľko nebol proti nemu podaný riadny opravný prostriedok a nebolo zrušené príslušným orgánom pre jeho vecnú nezákonnosť. Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu navrhovateľa pre nedostatok jeho aktívnej legitimácie v konaní vzhľadom na vyslovený názor súdom prvého stupňa, že nebol účastníkom konania, v ktorom k vydaniu relevantného rozhodnutia došlo, odvolací súd odvolaciu námietku navrhovateľa v tomto smere o jeho postavení účastníka konania zo zákona na základe zákonných domnienok daných ustanovením § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. vyhodnotil za nedôvodnú stotožniac sa so závermi súdu prvého stupňa, že otázku postavenia navrhovateľa ako účastníka v predmetnom konaní dostatočne skutkovo i právne riešil NS SR vo svojom rozhodnutí č. k. 4Sž 143/01, podľa ktorého otázku, či ide o účastníka konania, skúma správny orgán ex offo v celom priebehu konania a ak zistí, že fyzická alebo právnická osoba ním nie je, vydá o tom rozhodnutie. V uvedenom uznesení je poukázané na to, že navrhovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka konania, keď odporca túto žiadosť rozhodnutím zo dňa 24.11.1999, č.k. 17630/1999-62, zamietol, zákonnosť ktorého rozhodnutia nebola preskúmavaná na základe žiadosti navrhovateľa. Rovnako ju riešil NS SR v rozhodnutí č. 59/2000, podľa ktorého v danom prípade nemožno zaujať záver, že podľa výsledkov overenia mal byť navrhovateľ účastníkom konania, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané, majúc za to, že kto je účastníkom konania určuje zákon, a to v danom prípade špecifický zák. č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov, ktorý v ust. § 82 a nasl. vymedzuje okruh subjektov daného administratívneho vzťahu, medzi ktoré zákonodarca nezaradil tzv. tretie osoby, s ktorými je kontrolovaný subjekt v právnych vzťahoch (obchodných, občianskoprávnych), hoci tieto vznikajú v rámci činnosti, ktorá je predmetom kontroly. Navrhovateľ nespĺňa kritéria účastníka vymedzené v ust. § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb., od ktorého právneho názoru nemal ani odvolací súd dôvod na odklonenie. Na základe uvedeného potom súd prvého stupňa vecne správne rozhodol, ak návrh navrhovateľa na priznane náhrady škody titulom nezákonného rozhodnutia vzhľadom na jeho neexistenciu a vzhľadom na nedostatok aktívnej legitimácie navrhovateľa v predmetnom konaní zamietol. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup odporcu v konaní, v ktorom došlo k vydaniu vyššie uvádzaného rozhodnutia odporcu, spočívajúci v tom, že nebolo rozhodnuté o jeho žiadosti o priznanie postavenia účastníka v predmetnom konaní, odvolací sú odvolacie námietky navrhovateľa posúdil ako nedôvodné, nakoľko o žiadosti navrhovateľa zo dňa 28.9.1999 bolo právoplatne rozhodnuté rozhodnutím Ministerstva financií zo dňa 24.11.1999 a podanie žiadosti zo dňa 10.12.1998 nebolo vykonaným dokazovaním dostatočne preukázané. V tomto smere súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa ohľadom existencie pochybností vzhľadom na absenciu podpisu v kolónke referent, ako aj o nepredložení tejto žiadosti NS SR pre účely konania o preskúmanie rozhodnutia. Vzhľadom na vyššie uvedené so zreteľom na skutkový a právny stav vyplývajúci z obsahu spisu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, pričom konštatuje správnosť dôvodov tohto rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach poukazuje (§ 219 ods. 2 OSP). O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní úspešnému odporcovi však žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, resp. si ich náhradu ani neuplatnil, preto mu odvolací súd ich náhradu nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.