Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/719/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109237142 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1109237142.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobkyne: O.. R. S., N. S. X, H., zastúpenej Mgr. Miroslavom Michaličkom, advokátom so sídlom Vajslova 11, Trnava, proti žalovanému: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie náhrady škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. septembra 2013, č. k. 24C 271/09 - 163, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti náhrady trov konania m e n í tak, že žalovanému n e p r i z n á v a náhradu trov konania. Vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti zaplatenia sumy 659,92 eur, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu škody v sume 1 011,49 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia v sume 933,66 eur na účet právneho zástupcu žalobkyne. Rozhodol tak podľa § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 1 ods. 1, 2, § 2, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10 zákona č. 58/1969 Zb. s odôvodnením, že uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4To 177/99 zo dňa 28. 9. 1999 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Senici sp. zn. 1To 89/98 zo dňa 27. 7. 1999 bola žalobkyňa uznaná vinnou z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Tr.zákona a odsúdená podľa § 224 ods. 2 Tr. zákona na trest odňatia slobody v trvaní 1 rok. Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zákona jej bol výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 a pol roka. Podľa §49 ods. 1, § 50 ods. 1 Tr. zákona bol jej uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na dobu 2 a pol roka. Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. bola žalobkyňa ako obžalovaná zaviazaná uhradiť poškodenej L. Z. škodu v sume 10 623 Sk. Najvyšší súd SR rozsudkom spis. značky 4Tz 7/2000 zo dňa 19. 4. 2000 zrušil uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 28. 9. 199 sp. zn. 4To 177/99 a rozsudok Okresného súdu v Senici spis. zn. 1To 89/98 zo dňa 27. 7. 1999 a ďalšie rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, pokiaľ so zreteľom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Uznesením Okresnej prokuratúry Senica č. 1 Pv 1/05 - 54 zo dňa 19. 3. 2007, právoplatným dňa 31. 3. 2007, bolo trestné stíhanie proti obvinenej žalobkyni zastavené, pretože obvinená skutok nespáchala. Žalobkyňa sa v konaní domáhala náhrady škody, ktorá jej vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu v Senici, spojeným s uznesením Krajského súdu v Trnave, a to náhrady skutočnej škody v sume 1 680,36 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 60 000 eur. V priebehu konania vzala žalobu späť v časti zaplatenia náhrady škody v sume 659, 92 eur, a preto v tejto časti súd konanie zastavil v zmysle § 96 ods. 1 O. s. p. so súhlasom žalovaného. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobkyňa zaplatila obhajcovi v trestnom konaní náklady spojené s výkonom obhajoby v trestnom konaní sumu 980,61 eur a na účet súdu titulom súdneho poplatku zaplatila sumu 39,83 eur, a preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu škody, ktorá jej vznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutím spolu v sume 1 011,49 eur. Žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy posúdil podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žalobkyňou označené dlhotrvajúce trestné konanie a následné zastavenie trestného stíhania žalobkyne možno považovať za konanie objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach žalobkyne. Konštatoval, že v danom prípade bolo nesporné, že došlo k porušeniu práva žalobkyne, žalobkyňa však v konaní nepreukázala, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia jej bola spôsobená nemajetková ujma. Uviedol, že základným predpokladom uplatnenia majetkovej satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, teda skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a nemajetková ujma už vznikla a preukázanie, že zásah do osobnostných práv mal skutočne za následok zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje postihnutú fyzickú osobu. Žalobkyňa nepreukázala, že v dôsledku trestného konania došlo v značnej miere k zníženiu jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, žiadnym spôsobom nepreukázala, že pociťovala následky v odlišnom správaní príbuzných, resp. osôb v jej blízkom či širšom okruhu. Uviedol, že iba v prípade, ak sa preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, môže byť výnimočne fyzickej osobe priznaná náhrada nemajetková ujmy v peniazoch. Žalobkyňa však nárok na priznanie nemajetkovej ujmy odôvodnila iba tvrdením o tom, že zle psychicky celú záležitosť znášala, zhoršenou povesťou na pracovisku, sociálnym odcudzením od spoločnosti. Nepreukázala rozsah nepriaznivých následkov, ktoré jej v súvislosti s trestným konaním vznikli, a preto v tejto časti žalobu zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 142 O. s. p. a čiastočným úspechom žalobkyne v konaní, pričom rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, a preto jej priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. 2. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd žalobu zamietol, podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa, žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať jej náhradu trov konania. Namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a poukázala na čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, príslušné ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. a Občianskeho zákonníka. Uviedla, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že preukázanie samotnej skutočnosti, že ako zamestnankyňa prokuratúry bola právoplatne odsúdená za trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 tr. zákona s následkom smrti, podľa názoru prvoinštančného súdu nepredstavuje dostatočne nepriaznivý následok, ktorým mala trpieť jej dôstojnosť alebo jej vážnosť v spoločnosti. S názorom súdu prvej inštancie nesúhlasila, keď podľa jej názoru súd vo vyspelej demokratickej spoločnosti musí okrem iného pôsobiť ako gestor spoločenskej morálky a spravodlivosti, a preto je vo výsostnej kompetencii ustáliť, ktoré skutočnosti môže považovať za obvykle známe a čo možno označiť za obvyklé pomery. Súd, ak pozná právo, nemôže byť v účinkoch jeho aplikácie odtrhnutý od spoločnosti a nemôže konštatovať, že tak závažný právny následok, ako je odsúdenie nevinnej osoby za trestný čin - justičný omyl a smrteľný následok tohto činu, nevyvolá v spoločnosti zníženie dôstojnosti alebo vážnosti tejto osoby, a najmä, ak je odsúdená osoba nikdy netrestaná a bezúhonná a pracujúca pre orgán činný v trestnom v konaní. Súd podľa jej názoru nepozná spoločnosť a obvyklé pomery v nej, ak konštatuje, že správanie množstva pozostalých po obeti dopravnej nehody, ktorí sa dozvedeli, že za smrť ich blízkeho zosnulého bola právoplatne odsúdená verejne vyhláseným odsudzujúcim rozsudkom práve ona, sa nezmení tak, že nepríde k zníženiu vážnosti a dôstojnosti žalobkyne v spoločnosti. Poukázala na to, že pracuje v prostredí, v ktorom sa jej pracovný kolektív o jej odsúdení dozvedel a považuje za úplne obvyklé, že ak prišlo k spáchaniu trestného činu a s následkom usmrtenia tretej osoby, malo to za následok aj zníženie jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti. Ako zamestnankyňa Okresnej prokuratúry v Trnave v pozícii vedúca správy, znášala trestné stíhanie po dobu trvajúcu takmer 9 rokov, odsúdenie za trestný čin a výkon trestu, veľmi ťažko. Informácie o týchto skutočnostiach pri výkone jej zamestnania mali určitý vplyv aj na jej postavenie v zamestnaní a prípadný kariérny rast. Keďže nebola nikdy súdne trestaná, ani stíhaná za akékoľvek delikty, niesla trestné stíhanie s obzvlášť ťažkými psychickými následkami. Trestné konanie zapríčinilo objektívne značné sociálne odcudzenie od spoločnosti, v ktorej žije, a bolo jej tiež odňaté oprávnenie viesť akékoľvek motorové vozidlo. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej rozhodol o náhrade trov konania, podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobkyni náhradu trov prvostupňového konania nepriznať. Namietal, že nesprávne súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu trov konania podľa § 142 ods. 3 O. s. p., ktoré predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok konania. Poukázal na to, že celková žalobkyňou uplatnená náhrada škody a nemajetkovej ujmy predstavovala sumu 61 671,41 eur, súd jej priznal sumu 1 011,49 eur, pričom v časti zaplatenia sumy 659,92 eur konanie zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol, v dôsledku čoho mal žalovaný úspech v konaní v pomere cca 98,4 % a neúspech cca 1,6 %. Súd prvej inštancie mal preto v danom prípade aplikovať ustanovenie § 142 ods. 2. O. s. p., a to aj vzhľadom na to, že rozhodovanie o priznaní žalobkyni náhrady škody v sume 1 011,49 eur nebolo vecou úvahy súdu, a to platí aj o rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy, uplatnenej žalobkyňou v sume 60 000 eur, v ktorej časti súd žalobu žalobkyne zamietol. Vzhľadom na to žalobkyňa mala v konaní iba nepatrný úspech, a preto nemá právo na náhradu trov konania. 4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Namietal, že žalobkyňa vo svojom odvolaní neuviedla také nové skutočnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu odvolaním napadnutého rozsudku. 5. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) účinného od 01. 07. 2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v napadnutej časti, v ktorej zamietol žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, avšak nie je vecne správny v časti o náhrade trov konania. 6. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobkyne v časti, v ktorej sa domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy 60 000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala vzniknúť v súvislosti s trestným stíhaním, odsúdením za trestný čin ublíženia na zdraví a výkonom trestu, keď trestné stíhanie bolo následne zastavené, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu, dokazovanie vykonal v rozsahu dôkazných návrhov strán (§ 120 ods. 1, 4 O. s. p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O. s. p. dospel k správnym skutkovým záverom, vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb., ktoré aj správne vyložil a dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa v konaní nepreukázala svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď nepreukázala, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia došlo k zníženiu jej dôstojnosti alebo vážnosti v značnej miere. S týmto záverom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. 7. Súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. posudzoval žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., ktorý i keď výslovne náhradu nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím neupravuje, správne vyložil príslušné ustanovenia tohto zákona v súlade s Ústavou Slovenskej republiky zaručenými právami a s prihliadnutím na následnú právnu úpravu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, obsiahnutý v zákone č. 514/2003 Z. z., ktorá už výslovne upravuje právo poškodeného aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, že pod pojmom náhrady škody, za ktorú štát zodpovedá podľa § 1 ods. 1, § 2 zákona č.58/1969 Zb. poškodeným treba rozumieť aj škodu vzniknutú vo forme nemajetkovej ujmy. Správne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že cieľom zákona č. 58/1969 Zb., rovnako ako zákona č. 514/2003 Z. z., je odškodniť osoby za škodu, ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánov štátnej moci a nepripustenie možnosti odškodnenia nemajetkovej ujmy vzniknutej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č.58/1969 Zb., by malo za následok znevýhodnenie poškodených osôb, ktorým vznikla škoda z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z. z. oproti osobám, ktorým z toho istého dôvodu vznikla škoda, avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., keď nedošlo by u nich k odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne vznikla. Vzhľadom na uvedené aj s prihliadnutím na čl . 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, dospel odvolací súd k názoru, že primerané použitie kritérií zníženia dôstojnosti a vážnosti analogicky podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka na posúdenie vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a jej výšky v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. tak, ako ich aplikoval v danom prípade súd prvej inštancie pri absencii výslovnej právnej úpravy do 1. 7. 2004, nie je v rozpore s účelom inštitútu peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá má kompenzovať ujmu vzniknutú na právach poškodeného v dôsledku nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávnym úradným postupu, pretože zákonné kritériá, uplatňované v prípade neoprávneného zásahu do osobnostných práv, možno použiť aj v prípade náhrady nemajetkovej ujmy, spôsobenej nezákonným rozhodnutím, právo na náhradu ktorej s účinnosťou od 1. 7. 2004 upravuje zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý súčinnosťou od 1. 1. 2009 v znení zmeny, vykonanej zákonom č. 517/2008 Z. z., upravuje aj kritériá rozhodujúce pre určenie výšky nemajetkovej ujmy, pričom zákonné kritériá uplatňované v prípade neoprávneného zásahu do osobnostných práv sú porovnateľné s kritériami pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa právnej úpravy účinnej od 1. 1. 2009. Absencia takejto výslovnej právnej úpravy, práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a skutočností, na ktoré je potrebné prihliadnuť pri určení výšky tejto náhrady do 31. 12. 2008 však neznamená, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy možno dovodiť už zo samotnej existencie nezákonného rozhodnutia, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby. 8. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu, resp. nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami vydanými Okresným súdom v Senici a Krajským súdom v Trnave v trestnom konaní, ktoré boli následne zrušené, ako i splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a dospel k správnemu záveru, že žalobe v tejto časti nemožno vyhovieť, keď žalobkyňa v tomto smere nenavrhovala žiadne dokazovanie dôvodiac tým, že vznik takejto ujmy v prípade trestného stíhania a nezákonného odsúdenia za trestný čin ublíženia na zdraví, je objektívne známou skutočnosťou a náležite nepreukázala existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré jej mali vzniknúť v súvislosti s uvedenými nezákonnými rozhodnutiami. Správny je záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že jej v dôsledku nezákonných rozhodnutí súdu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Taktiež z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu SR (napr. uznesenia spis. zn. II. ÚS 467/08 a sp. zn. IV ÚS 1/2012) podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako aj kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného. 9. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že trestné stíhanie, odsúdenie za trestný čin ublíženia na zdraví a výkon trestu, nepochybne znamenajú samé osebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku odsúdenia za trestný čin ublíženia na zdraví možno ujmu, spočívajúcu v pocitoch bezmocnosti, zlom psychickom znášaní celej záležitosti, zhoršení povesti na pracovisku, sociálnom odcudzení od spoločnosti predpokladať, je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie na zistenie skutočností, týkajúcich sa konkrétnych následkov vzniknutej nemajetkovej ujmy tak, aby bolo možné posúdiť, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, a je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. 10. Súd prvej inštancie vychádzal zo správneho právneho názoru, že len v dôsledku samotného vydania nezákonných rozhodnutí neprináleží žalobkyni ako poškodenej nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, ale potrebné je preukázať, či došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobkyne v spoločnosti, čo znamená preukázať konkrétne negatívne následky v jej súkromnom živote a spoločenskom uplatnení. 11. Nedôvodne žalobkyňa len s poukazom na jej pracovisko, pracovné zaradenie, jej bezúhonnosť a vedomosť pozostalých po obeti dopravnej nehody o jej odsúdení za smrť ich blízkeho zosnulého, namietala, že týmto odsúdením, ako aj dlhoročným trestným stíhaním a výkonom trestu došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobkyne v spoločnosti, a že to malo aj určitý vplyv na jej postavenie v zamestnaní a prípadný kariérny rast, keď konkrétne negatívne následky v tomto smere neuviedla a nepreukázala. Taktiež svoje tvrdenie, že túto situáciu niesla s obzvlášť ťažkými psychickými následkami, nepreukázala. I keď vznik určitých psychických ťažkostí poškodenej osoby možno považovať za obvyklý následok prežitého trestného stíhania, odsúdenia, ale aj dopravnej nehody spojenej so smrťou ďalšej osoby, žalobkyňa však žiadnym spôsobom nepreukázala konkrétne prejavy týchto ťažkostí, ich rozsah ani intenzitu, prípadne následky, ktoré by boli u nej spôsobené výlučne jej odsúdením. Ďalej žalobkyňa tvrdila, že nemajetková ujma jej vznikla aj výkonom uloženého zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke, pričom vykonaným dokazovaním bolo zistené, že tento trest jej bol uložený na dobu 2 a pol roka, a žalobkyňa nepreukázala žiadne konkrétne ťažkosti, ktoré by jej v uvedenej dobe vznikli ako následok výkonu tohto trestu, nepreukázala ani rozsah obmedzení, ktoré jej vznikli v bežnom živote, vrátane pracovného a spoločenského života v porovnaní s výkonom tejto činnosti v jej bežnom živote pred uložením tohto trestu. 12. Súdu prvej inštancie preto nemožno vytýkať žiadne pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobkyne na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa ani neuviedla vo svojom odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. 13. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, v ktorej nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy zamietol, podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 14. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o náhrade trov konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, v dôsledku čoho s použitím ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p. priznal žalobkyni náhradu trov konania. 15. Pri posudzovaní vzniku nároku strán na náhradu trov tohto konania je potrebné vychádzať z úspechu strán v spore, predmetom ktorého bola náhrada škody, v ktorej časti súd prvej inštancie vyhovel žalobe v sume 1 011,49 eur a ďalej náhrada nemajetkovej ujmy, uplatnená žalobkyňou v sume 60 000 eur, v ktorej časti súd žalobu zamietol, a teda titulom náhrady nemajetkovej ujmy nepriznal žalobkyni žiadnu sumu, ktorá by závisela od úvahy súdu. 16. Žalobkyňa sa v konaní domáhala zaplatenia náhrady škody v sume 1 680,36 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 60 000 eur, pričom v sume 659,92 eur súd konanie zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby žalobkyňou v tejto časti, čím z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania v tejto časti, v dôsledku čoho je povinná v zmysle § 146 ods. 2 vety druhej O.s.p. nahradiť trovy konania žalovanému. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobkyni v sume 1 011,49 eur a vo zvyšku jej žalobu zamietol. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný dôvodne v odvolaní namietal, že žalobkyňa mala v konaní iba nepatrný úspech, ktorý zodpovedá neúspechu žalovaného v pomerne nepatrnej časti, čo odôvodňuje priznanie náhrady trov konania žalovanému podľa § 142 ods. 3 O. s. p. Žalovaný však výslovne uviedol, že si náhradu trov konania neuplatňuje, a preto odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovanému nepriznáva náhradu trov konania. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).