Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/587/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108221175 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1108221175.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci navrhovateľa: V. A. W. Ž. J. O. , bytom I., I.. S. Č.. XXXX/XX, zastúpený spoločnosťou OLEXOVA VASILISIN s.r.o., Gorkého č. 6, Bratislava, IČO: 36 820 059, za ktorú koná JUDr. Marcel Vasilišin, LLM, proti odporcovi: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova č. 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o náhradu za stratu na zárobku, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 29. januára 2014, č.k. 12 C 114/2008-159, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 29. januára 2014, č.k. 12 C 114/2008-159, potvrdzuje. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 29.1.2014, č.k. 12 C 114/2008-159, návrh doručený dňa 27.6.2008 zamietol. Ním sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy 535.800,-- Sk (17.785,30 €) spolu s príslušenstvom a renty ku dňu 1.7.2008 z titulu náhrady za stratu na zárobku v sume 15.780,-- Sk valorizovanej podľa § 272 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Navrhovateľ dôvodil, že dňa 31.5.2003 utrpel (v tom čase študent Združenej strednej školy M. R. Štefánika v Brezovej pod Bradlom) pri dopravnej nehode škodu na zdraví. Odporca bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia odškodnil na základe dohody o urovnaní zo dňa 9.11.2007. Dňa 31.8.2005 ukončil štúdium a dňa 18.6.2005 mu bol priznaný nárok na invalidný dôchodok. Do priznania invalidného dôchodku mu strata na zárobku ako študentovi nevznikla. Tento nárok si uplatnil s účinnosťou od 1.7.2005 a jeho výšku žiadal priznať na základe pravdepodobného zárobku, ktorý by dosiahol nebyť poškodenia zdravia. V čase poškodenia zdravia sa pripravoval na povolanie vodiča, a tak navrhol, aby súd pri určení predpokladaného zárobku vychádzal z priemerného zárobku vodičov z povolania v roku 2003, ktorý podľa jeho informácií bol v sume 17.000,-- Sk mesačne. Poukázal na zákon o sociálnom poistení účinný od 1.1.2004, podľa ktorého bola náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti transformovaná na úrazovú rentu a právomoc súdu na konanie odvodil z ustanovenia § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení vzhľadom na to, že ide o nárok, ktorý vznikol pred 1.1.2004. Podaním doručeným súdu dňa 21.3.2013 zmenil návrh na začatie konania so súhlasom súdu; ním navrhol odporcovi uložiť povinnosť zaplatiť mu sumu 35.065,30 € s 8,5 % úrokom z omeškania zo sumy 17.785,30 € od 1.5.2008 a k 1.7.2008 mu patrí z titulu náhrady za stratu na zárobku renta v sume 523,80 € valorizovaná podľa § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení a tiež renta v sume 1.440,-- € valorizovaná v príslušnom kalendárnom roku v závislosti od priemernej zmeny základných sadzieb stravného pri zahraničných služobných cestách určených vykonávacím predpisom medzi príslušným kalendárnym rokom a jemu predchádzajúcim kalendárnym rokom. Odporca vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, pretože náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným nárokom, nemožno ho rozložiť na niekoľko častí pokiaľ nastanú nové skutočnosti; o škode na strate zárobku pri invalidite sa poškodený dozvie už doručením rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku. Namietal aj výšku uplatneného nároku. Súd prvého stupňa tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázané nasledovné právne skutočnosti. Navrhovateľ bol účastníkom dopravnej nehody dňa 31.5.2003, keď ako spolujazdec v motorovom vozidle zn. Škoda 120L EČV: I.-XXXAA utrpel vážne poškodenie zdravia s dobou liečby 3-5 mesiacov. V čase dopravnej nehody dané osobné motorové vozidlo bolo zmluvne poistené pre zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u odporcu. Navrhovateľ bol žiakom Združenej školy M.R.Štefánika, Brezová pod Bradlom, v školskom roku 2002/2003 denného štúdia, v školskom roku 2003/2004 mal štúdium prerušené a v školskom roku 2004/2005 absolvoval denné štúdium od 1.9.2004 do 9.1.2005 a od 10.1.2005 do 31.8.2005 študoval formou individuálneho plánu. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne s účinnosťou od 18.6.2005 bol navrhovateľovi priznaný invalidný dôchodok v sume 5.024,-- Sk mesačne, od júla 2005 bol zvýšený na sumu 5.469,-- Sk mesačne, s účinnosťou od 1.7.2006 bol navrhovateľovi zvýšený invalidný dôchodok na sumu 5.795,-- Sk a od 1.7.2007 na sumu 6.158,-- Sk mesačne. Na základe dohody o urovnaní zo dňa 9.11.2007 odporca priznal navrhovateľovi bolestné za 1198,75 bodov v sume 71.925,-- Sk, za sťaženie spoločenského uplatnenia za 1650 bodov v sume 99.000,-- Sk, mimoriadne zvýšenie bolestného o 13-násobok v sume 935.025,-- Sk, mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia o 16-násobok v sume 1.584.000,-- Sk. Žiadosťou zo dňa 25.4.2008 uplatnil u odporcu nárok na náhradu za stratu na zárobku od 1.7.2005 do 30.4.2008, za rok 2005 v sume 58.542,-- Sk, za rok 2006 v sume 120.564,-- Sk, za rok 2007 v sume 127.920,-- Sk, za rok 2008 v sume 43.932,-- Sk a zároveň požiadal o mesačné vyplácanie straty na zárobku v sume 10.983,-- Sk od 1.5.2008 s následným zvyšovaním v zmysle ustanovenia § 89 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z.z. Pri určení straty na zárobku vychádzal z predpokladaného zárobku poškodeného v sume 13.360,-- Sk ako vodiča z povolania v Trnavskom kraji v roku 2003. Od tejto sumy odrátal invalidný dôchodok v sume 5.024,-- Sk a určil stratu na zárobku v sume 8.336,-- Sk; doručenie žiadosti odporcovi nepreukázal. Miera poklesu vykonávať zárobkovú činnosť u navrhovateľa je 73 % na základe potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 22.4.2008. Pracoval v čase od 15.3.2007 do 4.6.2007, očný lekár navrhovateľovi neodporučil vodičský preukaz. Priemerná hrubá mesačná mzda v pozemnej doprave v Trnavskom kraji v roku 2008 bola v sume 21.558,-- Sk mesačne, v roku 2009 v sume 699,21 € mesačne, dvaja vodiči cca 36 roční, otcovia dvoch detí pracujúci v blízkosti bydliska navrhovateľa, v roku 2006 mali zárobok v sume 70.143,-- Sk a v roku 2007 v sume 120.544,-- Sk. Rozsudok odôvodnil ustanovením § 445, § 447, § 447a, § 106 ods. l Občianskeho zákonníka, § 88 ods. l zákona č. 461/2003 Z.z. a skutkovo tým, že náhrada straty na zárobku po priznaní invalidity je jedným z nárokov škody na zdraví upravených v Občianskom zákonníku, ktorý pri spôsobení škody na zdraví priznáva poškodenému rôzne právne nároky, ide o stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti, o stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, nárok na bolestné, nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia, nárok na náklady spojené s liečením a nároky pozostalých. Všetky tieto nároky sú samostatné, lebo predpoklady ich vzniku sú odchylné a tiež sa môžu časovo odchylne napĺňať. Tieto skutočnosti je potrebné mať na zreteli pri posudzovaní ich premlčania. Náhrada za stratu na zárobku sa uhradzuje peňažným dôchodkom, ale jednotlivé sumy z dôchodku, ktoré sa už stali splatnými, sa priznávajú úhrnnou sumou a plnenia, ktoré sa stanú splatnými v budúcnosti, súd určí opakujúcim sa plnením (rentou). Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným nárokom, i keď má povahu opakujúceho plnenia. Premlčuje sa preto celý nárok, neprichádza do úvahy premlčanie jednotlivých mesačných plnení. Strata na zárobku po priznaní invalidity vzniká doručením rozhodnutia o priznaní invalidity. To znamená, že dátum doručenia rozhodnutia o priznaní invalidity je rozhodným dňom pre začatie premlčacej doby na uplatnenie nároku na stratu na zárobku pri invalidite. V danom prípade rozhodnutie o priznaní invalidity od 18.6.2005, č. 8706077402 zo dňa 13.10.2005, podľa oznámenia Sociálnej poisťovne zo dňa 9.12.2013, nadobudlo právoplatnosť dňa 28.11.2005. To znamená, že týmto dňom sa navrhovateľ dozvedel o škode na strate na zárobku po priznaní invalidity. O tom, kto za túto škodu zodpovedá, vedel už v čase úrazu, dňa 31.5.2003. Preto keď návrh na náhradu straty na zárobku po priznaní invalidity uplatnil na súde dňa 27.6.2008, urobil tak po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby; čas na uplatnenie nároku navrhovateľovi uplynul dňa 28.11.2007. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal, hoci rozhodoval podľa ustanovenia § 142 ods. l O.s.p., keďže ich náhradu nežiadal. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ dôvodiac tým, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p.). Pri náhrade za stratu na zárobku ide o opakujúce sa nároky, vzhľadom na to, že jednotlivé dávky sú vyplácané mesačne, pričom každý deň vzniká nová strata na zárobku, na základe pokračujúcej nemožnosti zárobku v dôsledku havárie. Z tohto dôvodu nemôžu byť nároky považované za jeden nárok, ktorý je premlčaný ako celok. Poukázal na ustanovenie § 110 ods. 3 prvá časť Občianskeho zákonníka, § 36 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce) účinného pred 31.7.2004, § 114 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Nárok na náhradu za stratu na zárobku preto nebude premlčaný za obdobie troch rokov pre podaním návrhu, t.j. od 27.6.2005 do 27.6.2008. Uplatnil si nárok na náhradu za stratu na zárobku od 1.7.2005, ktorý nebol premlčaný, čo prvostupňový súd nesprávne právne posúdil. Poškodený môže mať vedomosť o škode najskôr až v momente, keď ju je možné konečným spôsobom objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť na súde. Vzhľadom na ustálenú judikatúru trvá na nedostatku premlčania nároku, pretože tento vznikol až momentom, kedy sa dozvedel o škode spôsobom a v rozsahu, na základe ktorého mohol nárok prvýkrát reálne uplatniť. Priznanie invalidného dôchodku stanovilo minimum jeho „zárobku“, avšak stále sa potreboval dozvedieť o škode v rozsahu rozdielu medzi potenciálnym zárobkom nebyť poškodenia a priznaným invalidným dôchodkom. O rezolútnych skutočnostiach sa dozvedel až neskôr, a to posúdením zdravotného stavu - miera poklesu 73 %, skončenie pracovného pomeru z dôvodu nesplnenia kritérií, vyjadrenie oftalmológa o nemožnosti vykonávať povolanie vodiča. Všetky tieto skutočnosti nastali neskôr ako dva roky pred podaním návrhu. Judikatúra potvrdzuje jeho tvrdenia, lebo rovnako uviedol aj Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí vo veci vedenej pod sp.zn. 6 Co 34/2011, ktoré súčasne pripojil, že pri úraze sa jednotlivé nároky na náhradu škody premlčujú samostatne a priznal nárok navrhovateľovi napriek tomu, že k uznaniu invalidity došlo v roku 1982 a k uplatneniu nároku na súde až v roku 2004. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že odporcovi uloží povinnosť zaplatiť mu sumu 35.065,30 € spolu s 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 17.785,30 € od 1.5.2008 a k 1.7.2008 mesačne vyplácať rentu z titulu náhrady za stratu na zárobku v sume 523,80 € valorizovanú podľa § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 1.5.2015, § 355 O.s.p.; ďalej len O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 21. októbra 2015 (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právny zástupca navrhovateľa, upovedomení zákonným spôsobom. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd v celom rozsahu (aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania) potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. l, ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné. V konaní zostalo nepochybné, že navrhovateľ sa svojím návrhom po jeho zmene so súhlasom súdu domáha zaplatenia sumy 35.065,30 € spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 17.785,30 € od 1.5.2008 a určiť, že k 1.7.008 mu patrí z titulu náhrady za stratu na zárobku renta v sume 523,80 € mesačne, valorizovaná podľa § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení a tiež renta v sume 1.440,-- € valorizovaná v príslušnom kalendárnom roku v závislosti od priemernej zmeny základných sadzieb stravného pri zahraničných služobných cestách, určených vykonávacím predpisom medzi príslušným kalendárnym rokom a jemu predchádzajúcim kalendárnym rokom. V predmetnom konaní sa teda navrhovateľ domáha náhrady straty na zárobku po priznaní invalidity od 1.7.2005, kedy ukončil štúdium na Združenej strednej škole M. R. Štefánika v Brezovej pod Bradlom, na základe pravdepodobného zárobku, ktorý by bol dosiahol, nebyť poškodenia jeho zdravia, ku ktorému došlo pri dopravnej nehode dňa 31.5.2003. Podľa § 445 Občianskeho zákonníka strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví, uhradzuje sa peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý pred poškodením dosahoval. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného alebo pri invalidite sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako suma úrazovej renty podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Náhrada za stratu na dôchodku patrí v sume rovnajúcej sa rozdielu medzi výškou dôchodku, na ktorý poškodenému vznikol nárok, a výškou dôchodku, na ktorý by mu vznikol nárok, ak by do priemerného mesačného zárobku, z ktorého bol vymeraný dôchodok, bola zahrnutá náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, ktorú fyzická osoba poberala v období rozhodnom pre vymeranie dôchodku (§ 447, § 447a Občianskeho zákonníka). Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podstata premlčania (§ 100 a nasl. Občianskeho zákonníka) spočíva v tom, že pokiaľ sa určité právo po zákonom stanovenú dobu (premlčaciu dobu) nevykonáva alebo sa v priebehu premlčacej doby neuplatní na súde či u príslušného orgánu, nemôže už byť po jej uplynutí veriteľovi priznané. To znamená, že dlžník po uplynutí zákonom stanovenej doby sa môže úspešne brániť vymáhaniu práva s poukazom na to, že toto právo bolo už premlčané. V dôsledku premlčania právo nezaniká, trvá ďalej, ale do značnej miery sa oslabuje zmenšením možnosti jeho úspešného uplatnenia. Pokiaľ dlžník pred súdom namietne premlčanie práva, nemôže byť veriteľovi premlčané právo priznané. Premlčanie plní v súkromnom práve tri základné funkcie: stimuluje veriteľa, aby svoje nároky uplatnil včas, predchádza dôkaznej núdzi, a prispieva k právnej istote. Na to, aby premlčanie malo hmotnoprávne účinky, zákon v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka určuje dve kumulatívne podmienky: márne uplynutie premlčacej doby, a námietka premlčania vznesená dlžníkom na súde. Márne uplynutie premlčacej doby ako objektívna právna skutočnosť má za následok premlčanie práva, o ktoré ide; za premlčané sa považuje právo, ktoré sa nevykonalo v dobe ustanovenej zákonom. Premlčacia doba je stanovená presnou dobou začiatku plynutia (právna skutočnosť vyvolajúca začiatok plynutia premlčacej doby) a koncom. O tom, že sa právo nevykonalo, možno hovoriť vtedy, keď uplynula premlčacia doba a počas nej dlžník dobrovoľne nesplnil povinnosť zodpovedajúcu príslušnému právu a veriteľ sám sa zákonným spôsobom nedomáhal svojho práva jeho uplatnením na súde, prípadne u iného príslušného orgánu. Premlčanie teda samo osebe ešte nespôsobuje zánik práva (pohľadávky), ale bráni len jeho vymáhateľnosti. Ide o subjektívne právo dlžníka vzniesť po uplynutí premlčacej doby (§ 101 až § 110 Občianskeho zákonníka <http://www.epi.sk/ form/goto.ashx?t=27&p=1351244-1351282&f=2>) na súde námietku proti uplatneniu práva. Pokiaľ túto námietku dlžník použije, súd nemôže premlčané právo (pohľadávku) priznať. Ustanovenie § 106 Občianskeho zákonníka <http://www.epi.sk/form/goto.ashx? t=31&p=1351260-1351264&f=2> je osobitným ustanovením vo vzťahu k všeobecnej úprave dĺžky premlčacej doby a k podmienkam jej plynutia. Zákon tu navyše rozlišuje medzi dvoma druhmi premlčacích dôb, ktoré sa navzájom prelínajú. Je to subjektívna premlčacia doba (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka) <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=31&p=1351261-1351261&f=2> a objektívna premlčacia doba (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka <http://www.epi.sk/form/goto.ashx? t=31&p=1351263-1351263&f=2>). Ustanovenie § 106 Občianskeho zákonníka <http://www.epi.sk/form/ goto.ashx?t=31&p=1351260-1351264&f=2> upravuje premlčaciu dobu vo vzťahu ku všetkým právam na náhradu škody. Táto premlčacia doba sa uplatní vo vzťahu k ustanoveniam bčianskeho zákonníka, ale aj vo vzťahu k tým ustanoveniam Občianskeho zákonníka, <http://www.epi.sk/form/goto.ashx? t=30&p=1009669&f=2> ktoré upravujú zodpovednosť za škodu v rámci špecifických právnych vzťahov. Aplikuje sa aj v prípade, keď zodpovednosť za škodu je ustanovená v osobitnom zákone, ktorý však nemá osobitnú úpravu premlčania práva na náhradu škody. Právo na náhradu škody sa premlčí podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka <http://www.epi.sk/form/ goto.ashx?t=31&p=1351261-1351261&f=2> za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto (konkrétny subjekt) za škodu zodpovedá. Obe podmienky sú súčasne podmienkami, aby si poškodený mohol uplatniť právo na náhradu škody na súde (actio nata). Až od tohto momentu môže začať plynúť 2-ročná subjektívna premlčacia doba. Plynutie premlčacej doby je tu viazané na subjektívny moment, ktorý spočíva vo vedomosti poškodeného o spôsobenej škode a o tom, kto zodpovedá za škodu. Ak sa poškodený dozvie o spôsobenej škode alebo hoci len o tom, kto za škodu zodpovedá (keď o spôsobenej škode už vedel), až neskoršie, ako došlo ku škodovej udalosti, predĺži sa premlčacia doba o časový úsek medzi škodovou udalosťou a momentom, keď sa poškodený dozvie o škode, prípadne o tom, kto za ňu zodpovedá. V prvom rade nemožno sa stotožniť s názorom navrhovateľa, že pri náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti ide o opakujúce sa nároky a z tohto dôvodu nemôžu byť nároky považované za jeden nárok, ktorý je premlčaný ako celok. Naopak, odvolací súd považuje za správny názor súdu prvého stupňa, ktorý v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že všetky nároky, ktoré poškodenému priznáva Občiansky zákonník pri spôsobení škody na zdraví, sú celkom samostatné, lebo predpoklady ich vzniku sú odchylné a tiež sa môžu časovo odchylne napĺňať, a tieto skutočnosti je potrebné mať na zreteli pri posudzovaní ich premlčania, pričom náhrada na stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným nárokom, i keď má povahu opakujúceho plnenia, a preto sa premlčuje celý nárok, neprichádza do úvahy premlčanie jednotlivých mesačných plnení. Keďže navrhovateľ nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti (teda samotný základ) uplatnil na súde po uplynutí subjektívnej premlčacej doby, odporca úspešne vzniesol námietku premlčania, nemožno mu už priznať rentu v ďalšom období. Prvý krát mohol navrhovateľ nárok reálne uplatniť na súde dňa 28.11.2005, kedy k otázke kto za škodu zodpovedá pribudla odpoveď aj na otázku, aká škoda vznikla. V prípade, že sa poškodený stane v dôsledku škody na zdraví práceneschopným a po skončení pracovnej neschopnosti poberá len invalidný dôchodok, môže získať vedomosť o rozsahu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti umožňujúcej uplatnenie jej náhrady na súde až potom, čo bolo vydané rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel. Totiž tento nárok možno uplatniť na súde až po tom, čo bolo príslušným orgánom vydané rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel. Do tej doby nie je isté, či a v akej výške bude poškodenému priznaný invalidný dôchodok, a teda ani v akom rozsahu došlo ku strate na zárobku. Ako vyplýva z ustanovenia § 447 Občianskeho zákonníka strata na zárobku sa uhrádza peňažným dôchodkom. Tento občianskoprávny nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nároky na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce, poskytované vo forme dôchodku, tzv. renty (Rc 36/2007). Nie je dôvodné poukazovanie navrhovateľa na § 36 ods. 2 Zákonníka práce, účinného v čase dopravnej nehody, nakoľko predmetné ustanovenie Zákonníka práce sa týka zamestnaneckého vzťahu, teda vzťahu zamestnávateľa a zamestnanca, v súvislosti s ktorým došlo k pracovnému úrazu, chorobe z povolania, príp. k inej škode na zdraví. Totiž ku škode na zdraví navrhovateľa nedošlo v súvislosti s plnením pracovných povinností, školských povinností, resp. v priamej súvislosti s tým. Nesprávne je aj tvrdenie navrhovateľa, že jeho nárok vznikol neskôr ako dva roky pred podaním návrhu, kedy sa dozvedel o rezolútnych skutočnostiach (posúdenie zdravotného stavu - miera poklesu 73 %, skončenie pracovného pomeru z dôvodu nesplnenia kritérií, vyjadrenie oftalmológa). Subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti začína plynúť zásadne od okamihu, kedy sa poškodený dozvedel o zárobku dosahovanom pred poškodením a po poškodení, prípadne kedy bolo vydané rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel. Súd prvého stupňa správne zistil, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 13.10.2005, č. 870 607 7402, o priznaní invalidného dôchodku navrhovateľovi, nadobudlo právoplatnosť dňa 28.11.2005, teda týmto dňom sa navrhovateľ dozvedel o škode na strate na zárobku po priznaní invalidity, pričom o tom, kto za túto škodu zodpovedá, vedel už v čase úrazu, teda dňa 31.5.2003. Z uvedeného vyplýva, že dvojročná subjektívna premlčacia doba upravená v § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka určená na uplatnenie nároku navrhovateľovi uplynula dňa 28.11.2007, a preto v prípade, že návrh na náhradu straty na zárobku po priznaní invalidity navrhovateľ uplatnil na súde dňa 27.6.2008, urobil tak po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Čo sa týka rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.2.2012, č.k. 6 Co 34/2011-396, na ktorý navrhovateľ v odvolaní odkázal, ktorý by mal potvrdzovať jeho názor o nepremlčaní svojho nároku, odvolací súd dôvodí, že uvedený rozsudok sa týka inej právnej veci, v ktorej sa rozhodovalo o bolestnom a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v súvislosti s utrpeným pracovným úrazom, a nie o náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti. Navyše, s tvrdením Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp.zn. 6 Co 34/2011, že pri úraze sa jednotlivé nároky na náhradu škody premlčujú samostatne, sa nedá iné, než súhlasiť, čo je koniec koncov vyjadrené už vyššie. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, z ktorej časti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.2.2012, č.k. 6 Co 34/2011-396, vyplýva, že krajský súd priznal nárok navrhovateľovi napriek tomu, že k uznaniu invalidity došlo v roku 1982 a k uplatneniu nároku na súde až v roku 2004. Naopak, v uvedenej veci krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v časti, ktorou bol návrh zamietnutý a vo zvyšku bol napadnutý rozsudok zrušený a vec v tomto rozsahu vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení krajský súd uviedol, že nárok na zvýšenie bolestného a na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je premlčaný, pretože dvojročná subjektívna premlčacia doba podľa vtedy účinného Zákonníka práce začala plynúť v roku 1982 a navrhovateľ podal návrh na súd až dňa 27.4.2004 (Sociálna poisťovňa sa premlčania dovolala). Ohľadom zrušujúcej časti výroku rozhodnutia krajský súd vo veci vedenej pod sp.zn. 6 Co 34/2011 uviedol, že okresný súd bude musieť vo vzťahu k inej časti bolestného zistiť, či je liečebný proces navrhovateľa ukončený, zdravotný stav ustálený a preskúmať premlčanie nároku na bolestné, a vo vzťahu k inej časti sťaženia spoločenského uplatnenia zistiť, či v dobe, od ktorej do podania návrhu neuplynula premlčacia doba, sa tak mimoriadne zhoršil zdravotný stav navrhovateľa, že mu vznikol ďalší nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Krajský súd tiež uviedol, že si uvedomuje mimoriadne ťažké zdravotné postihnutie navrhovateľa, no na druhej strane nemožno prehliadnuť, že z hľadiska premlčania nemôže obstáť uplatnenie nároku vyplývajúceho z toho istého poškodenia zdravia, aké tu bolo 13 rokov pred podaním návrhu. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 25. apríla 2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011). O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol dňa 21.10.2015 tak, že v súlade s ustanovením § 224 ods. l, § 142 ods. l, § 151 ods. 1, ods. 5 veta druhá O.s.p. uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť do troch dní odporcovi, úspešnému aj v odvolacom konaní v celom rozsahu, náhradu trov odvolacieho konania s tým, že presná výška bude uvedená v písomnom vyhotovení rozsudku. Do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku však odporca trovy odvolacieho konania nevyčíslil. Z tohto dôvodu odvolací súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania odporcovi a napokon o náhrade trov odvolacieho konania odporcovi rozhodol tak, že mu ich nepriznal (§ 151 ods. 2 O.s.p.). Zo spisu nevyplýva, žeby odporcovi na úspešné uplatňovanie, bránenie práva v odvolacom konaní trovy vznikli. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.