Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/295/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110209415 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1110209415.3 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľky: J.. P. T., N.. R., bytom H. Č.. XX, XXX XX U., štátna občianka SR, zastúpenej: JUDr. Vojtechom Földesom, advokátom, so sídlom Jaskový rad č. 163, 831 01 Bratislava, proti odporcovi: Implementačná agentúra Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, so sídlom Špitálska č. 6, 814 55 Bratislava, o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 3.3.2014, č. k. 10C/34/2010-144, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 35.229,86 euro, v lehote v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo výroku rozhodnutia s použitím § 151 ods.3 zák. č. 99/1963 Z. v platnom znení (ďalej „O.s.p.“) deklaroval, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Prisudzujúci výrok právne odôvodnil § 79 ods.1,2 zák.č. 311/2001 Z.z. v platnom znení (ďalej „Zákonník práce„), § 29 ods. 2 zák. č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a vecne tým, že Okresný súd Bratislava I medzitýmnym rozsudkom zo dňa 19.10.2011, č.k. 10C/34/2010-79 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.6.2012, č.k. 4Co/99/2012-100 (ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 6.7.2012) určil, že výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien č.j. 6142/2009 zo dňa 21.10.2009 daná odporcom navrhovateľke je neplatná a pracovný pomer medzi účastníkmi i naďalej trvá. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že o návrhu na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru rozhodol rozsudkom zo dňa 11.2.2013, č.k. 10C 34/2010-123 dňa 11.02.2013, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy v sume 35.229 euro brutto predstavujúcu uplatnený mzdový nárok za obdobie odo dňa 26.07.2012 do dňa 6.7.2012, t.j. do právoplatnosti medzitýmneho rozsudku. Po zrušení tohto rozhodnutia uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.5.2013, č.k. 3Co285/2013-129 následne konal o uplatnenom mzdovom nároku vo výške 35.229,86 euro brutto, ktorého výšku navrhovateľka upravila v písomnom podaní doručenom súdu dňa 08.02.2013 (§ 95 O.s.p.). Súd prvého stupňa vzhľadom na nespornosť výšky mesačnej náhrady mzdy (1.144,51 euro vychádzajúcej z rozhodnutia odporcu o plate priznanom navrhovateľke zo dňa 30.9.2009 účinného odo dňa 1.10.2009) zameral dokazovanie len na medzi účastníkmi spornú okolnosť, a to určenie a ustálenie obdobia, za ktoré navrhovateľke náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru prináleží (navrhovateľka žiadala priznať náhradu mzdy za obdobie od 1.1.2010 do 6.7.2012, odporca žiadal navrhovateľke náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nad obdobie presahujúce dvanásť mesiacov nepriznať). Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že navrhovateľke vznikol nárok na náhradu mzdy dňom 01.01.2010, keďže dňom 31.12.2009 mala v dôsledku neplatnej výpovede uplynúť výpovedná lehota a navrhovateľka listom zo dňa 29.12.2009 doručeným odporcovi dňa 30.12.2009 tomuto oznámila, že trvá na tom, aby ju zamestnávateľ naďalej zamestnával. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľka sa po neplatnom skončení pracovného pomeru usilovala nájsť si adekvátnu prácu zodpovedajúcu jej vzdelaniu a praxi - od dňa 11.01.2010 do 31.07.2010 bola evidovaná na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny ako uchádzač o zamestnanie na úseku služieb zamestnanosti, od augusta 2010 bola zamestnaná u zamestnávateľa ANKEL TRADE s.r.o. (tento pracovný pomer bol ukončený z dôvodu zániku zamestnávateľa), od 15.10.2010 do 31.12.2011 bola zamestnaná u spol. R. X. do 31.12.2011 (aj tento pracovný pomer bol ukončený z dôvodu zániku zamestnávateľa), u obidvoch zamestnávateľov poberala minimálnu mzdu vo výške 307,70 euro, v súčasnosti je zamestnaná u zamestnávateľa HT servis s.r.o. so sídlom v Košiciach, v dôsledku čoho je nútená za prácou cestovať. Skutočnosť, že sa navrhovateľka v dôsledku neplatne skončeného pracovného pomeru zamestnala, podľa názoru súdu prvého stupňa nemôže byť dôvodom na zníženie povinnosti odporcu zaplatiť jej náhradu mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru za celé žalované obdobie. Taktiež nemôže byť na ťarchu navrhovateľky, že odmietla pracovné miesto ponúkané odporcom, nakoľko navrhovateľke odporca ponúkol na výber iba možnosť uzavretia krátkodobých pracovných pomerov, a to na dobu určitú. Na základe takto zistených okolností súd prvého stupňa neznížil výšku náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru požadovanej navrhovateľkou a mal za to, že navrhovateľka svojim konaním nespôsobila daný stav. Uviedol, že odporca ako zamestnávateľ v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce zneužil postavenie zamestnávateľa a navrhovateľke bez jej zavinenia vznikol nárok na náhradu mzdy majúcej povahu satisfakcie za neplatne skončený pracovný pomer. Súd prvého stupňa napokon uviedol, že z ustanovenia §79 ods.2 Zák. práce účinného ku dňu skončenia pracovného pomeru (t.j. ku dňu 21.10.2009) bola vypustená novelou Zákonníka práce povinnosť súdu v konaní o priznanie náhrady mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru pri svojom rozhodovaní prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v čase, za ktorý by mu prislúchala náhrady mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru, zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Vzhľadom na právny názor vyslovený v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.5.2013, č.k. 3 Co/285/2013-129 však vykonal dokazovanie ohľadom zamestnania navrhovateľky a jej zárobkových pomerov za obdobie od neplatného skončenia pracovného pomeru až do rozhodnutia súdu o určení neplatného skončenia pracovného pomeru. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca namietajúc, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.2 písm. f/ O.s.p.), keď navrhovateľke mala byť priznaná náhrada mzdy z nepltného skončenia pracovného pomeru len za čas 12 mesiacov a za obdobie presahujúce 12 mesiacov mala byť náhrada mzdy primerane znížená, resp. nemala byť priznaná vôbec. Odvolateľ uviedol, že aj keď medzi účastníkmi nebola sporná výška mesačnej náhrady mzdy v sume 1.144,51 euro, súd prvého stupňa nebral do úvahy fakt, že navrhovateľka bola zamestnaná, pracovala a pracuje v oblasti, na základe ktorej mala v rámci náplne práce tvoriť rozvojové projekty na účely využívania finančných nástrojov z predvstupových nástrojov EÚ teda v oblasti v ktorej u neho pracovala v čase pred ukončením pracovného pomeru. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa nevzal v úvahu ani to, že ponúkol navrhovateľke možnosť sa u neho zamestnať. V priebehu odvolacieho konania došlo s účinnosťou od 1.4.2014 k premenovaniu odporcu na Implementačná agentúra pre Operačný program Zamestnanosť a sociálna inklúzia a od 1.4.2015 na Implementačná agentúra Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 1.1.2010 do 6.7.2012 v celkovej výške 35.229,86 euro brutto, v ktorom podrobne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam. Z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odporcu považuje odvolací súd za potrebné ako prvoradé uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa preskúmaval len v rozsahu odvolacích dôvodov odporcu obsiahnutých v podanom odvolaní. Zásadným odvolacím dôvodom odporcu bola námietka nesprávneho právneho posúdenia veci prvostupňovým súdom, keď tento mal podľa jeho názoru navrhovateľke priznať náhrada mzdy z nepltného skončenia pracovného pomeru len za obdobie 12 mesiacov po neplatnom skončení pracovného pomeru a za obdobie presahujúce 12 mesiacov mal náhradu mzdy primerane znížiť, resp. nemal ju priznať vôbec. K tejto námietke odvolateľa (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. Podľa § 79 ods.1, 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 28.2.2010, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľov a zamestnancov podľa § 1 ods. 1, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku alebo o priemernej mzde, je ním funkčný plat podľa § 4 ods. 4 až 6, plat pri výkone inej práce alebo funkčný plat podľa § 30 ods. 3 priznaný zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie. Odvolací súd pri zohľadnení predmetu konania (ktorým je nárok navrhovateľky na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru za obdobie od 1.1.2010 do 6.7.2012 v celkovej výške 35 .229,86 euro brutto ) ako prvoradé konštatuje nespornosť výšky mesačnej náhrady mzdy prináležiacej navrhovateľke ku dňu neplatne skončeného pracovného pomeru (1.144,50 euro) vyplývajúcu jednak zo zhodných vyjadrení sa účastníkov sporu (§ 120 ods.3 O.s.p.) a i z Rozhodnutia odporcu o plate zo dňa 30.9.2009 (§ 79 ods. 1 Zák. práce, § 29 ods.2 zák.č. 553/2003 Z.z.). Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka písomným podaním zo dňa 29.12.2009 doručeným odporcovi dňa 30.12.2009 tomuto oznámila, že výpoveď zo dňa 21.10.2009 považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní. Odporca v priebehu konania riadnym spôsobom využil svoje právo žiadať o zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov (§ 79 ods.2 Zák. práce) dôvodiac tým, že navrhovateľka v rozhodnom období dosahovala príjem u iných zamestnávateľov a v období kedy príjem nedosahovala, neprijala jeho ponuku na výkon práce. Odvolací súd pri zohľadnení právnej úpravy platnej v čase , kedy mal pracovný pomer medzi účastníkmi na základe neplatnej výpovede skončiť (t.j. ku dňu 31.12.2009) musí konštatovať, že odporca interpretuje ustanovenie § 79 ods.2 Zákonníka práce spôsobom, akým ho interpretovala pôvodná judikatúra k § 61 ods.2 predchádzajúceho Zákonníka práce (V 7/1985 - Výber rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, B 8/84 - Bulletin Najvyššieho súdu ČR v dobe do 31.12.1992), predpokladajúca všeobecnú pracovnú povinnosť - povinnosť zapojiť sa do práce. Podľa názoru odvolacieho súdu v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, sa táto judikatúra stala nepoužiteľnou. Právnou normou pre súd ako orgán aplikujúci právo nie je totiž len samotný text právneho predpisu, ale predovšetkým význam tohto textu meniaci sa v priestore a čase. Systémová zmena v roku 1989 mala v právnom poriadku za následok hodnotovú zmenu v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím. Ústava Slovenskej republiky prijatá s účinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods.3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Zmyslom tejto zásady je, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, resp. u pôvodného zamestnávateľa na inom pracovnom zaradení, je v rozpore s uvedeným čl.2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods.2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods.1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru odvolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods.2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne. Na základe uvedeného, pri zohľadnení skutkových okolností daného prípadu je možné zhodnúť sa s názorom súdu prvého stupňa, že v posudzovanom prípade je priznanie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru navrhovateľke za obdobie od 1.1.2010 (od prvého dňa nasledujúceho po neplatnom skončení pracovného pomeru) do 6.7.2012 (do právoplatnosti medzitýmneho rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19.10.2011, č.k. 10C/34/2010-79 platiaceho v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.6.2012, č.k. 4Co/99/2012-100) spravodlivým rozhodnutím poskytujúcim ochranu zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer. Vykonaným dokazovaním zistené skutkové zistenia o pracovných aktivitách navrhovateľky po neplatnom skončení pracovného pomeru, o výške ňou dosahovaných príjmov v rozhodnom období a o ponukách na výkon práce u odporcu v rozhodnom období (nezodpovedajúcich však pracovným podmienkam dohodnutých v pracovnej zmluve) nie je možné kvalifikovať ako výnimočné okolnosti, v dôsledku ktorých by bolo možné náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, resp. ich vôbec nepriznať. Odvolací súd akceptujúc zásadu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí pre úplnosť konštatuje, že názor prezentovaný v tomto rozhodnutí vychádza už z ustálenej súdnej praxe (uznesenie NS SR z 14.9.2011, sp.zn. 6 Cdo 157/2010). Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil. Keďže v rozhodnutí súdu prvého stupňa nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods.3 O.s.p., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods.4 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.