Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/602/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112202869 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1112202869.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci navrhovateľa: V. X., A. R. XXXX, XXX XX K., občan SR, zastúpený: JUDr. Ľubomír Hlbočan, advokát, AK Vajnorská 20, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 11.06.2012 č.k. 11C 16/2012-73 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa týkajúci sa odporcovej povinnosti zaplatiť navrhovateľovi 1.268,40 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne od 09.09.2011 do zaplatenia p o t v r d z u j e . Odporca je povinný zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania navrhovateľa JUDr. Ľ. S., P. B. B.F. M. XX, A. na Č.. Ú.. J.: B. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX M. M. M. P..B.. vo výške 166,61 eur. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.268,40,-EUR a sumu 165,17,-EUR a to všetko s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 1.268,40,-EUR od 9.9.2011 do zaplatenia a zo sumy 165,17,-EUR od 9.9.2011 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi tiež uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 284,14,-EUR Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 30. 01. 2012 domáhal od odporcu podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.") náhrady škody za nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia ČVS: ORP-150/3-OSV- ZV-2010 zo dňa 29.1.2010. Návrh odôvodnil tým, že uznesením policajta Okresného riaditeľstva PZ vo Zvolene ČVS: ORP-150/3-OSV-ZV-2010 zo dňa 29.1.2010 bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie a bol obvinený za prečin krádeže podľa §212 ods. 2 písm. e) Trestného zákona. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal navrhovateľ sťažnosť, ktorá však bola odmietnutá. Uznesením Okresnej prokurátorky vo Zvolene č.k. 2Pv 73/10-13 zo dňa 12.11.2010 bolo trestné stíhanie voči navrhovateľovi pre prečin krádeže podľa §215 ods. 1 písm. e) TP zastavené. Navrhovateľ oprávnenosť svojho nároku na náhradu škody opiera o nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS 25/2011-33 zo dňa 24.3.2011, podľa ktorého pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť/zastavenie trestného stíhania aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným (§6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.).Keďže zákonným podkladom, ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie bolo rozhodnutie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané nezákonne, pretože sa zastavením trestného stíhania nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu navrhovateľom ako obvineným, čím je daná zodpovednosť odporcu v zmysle §6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Náhradu škody voči SR si navrhovateľ uplatnil za trovy obhajoby, vrátane nákladov s tým spojených (spolu s DPH) vo výške 1.268,40,-EUR. Odporca žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť s tým, že neboli naplnené zákonné predpoklady pre priznanie žalovaného nároku. Trestné konanie je vykonávané pod zákonným dozorom prokurátora, ktorý v rámci dohľadu, môže rozhodovať aj o zákonnosti a správnosti úkonov a postupu orgánov činných v trestnom konaní, v tomto prípade povereného príslušníka PZ. V predmetnom trestnom konaní bolo vykonaných značné množstvo úkonov za účelom získania dostatočného množstva právne relevantných informácií potrebných k objasneniu trestného činu. V priebehu trestného konania bol spisový materiál riadne predkladaný na previerku dozorujúcemu prokurátorovi. Dozorujúci prokurátor v celom trestnom konaní nevyslovil záver, že rozhodnutia a samotný postup povereného príslušníka PZ je nezákonný, alebo nesprávny, alebo, že by došlo k subjektívnym dôvodom prieťahov konania. Konaním vyšetrovateľa teda nedošlo k žiadnemu porušeniu procesných predpisov a základných zásad trestného konania. Na pojednávaní konanom dňa 11.6.2012 navrhovateľ žiadal o pripustenie rozšírenia žalovaného nároku o sumu, ktorú zaplatil a ktorú predstavujú náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku vo výške 165,17,-EUR s prísl. súd prvého stupňa navrhovanú zmenu žalobného petitu pripustil uznesením na predmetnom pojednávaní za účasti všetkých účastníkov konania. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že uznesením zo dňa 29.1.2010 začal OR PZ vo Zvolene pod č.k. ČVS:ORP-150/3-OSV-ZV-210 trestné stíhanie a zároveň začal trestne stíhať navrhovateľa ako obvineného za prečin krádeže podľa §212 ods. 2 písm. e) TZ, lebo na podklade zistených skutočností mal za dostatočne odôvodnený záver, že v období rokov 2008 a 2009 vykonal odber pitnej vody na odbernom mieste č. 10025 M. a to tak, že na vodovodnej prípojke, ktorá sa nachádza na jeho pozemku odstránil vodomer č. 3458699-78, ktorý bol namontovaný dňa 1.1.2005 na základe prihlášky - zmluvy o dodávke vody z verejného vodovodu č. 94, kde túto prihlášku obvinený podpísal v položke odberateľ, pričom podľa smerného čísla spotreby vody podľa zákona č. 397/2003 z.z. spôsobil chovom 174 kusov oviec na svojom pozemku za obdobie uvedených dvoch rokov odber vody v objeme 696m3, čím spôsobil Mestskému podniku služieb s.r.o., so sídlom spoločnosti v Krupine škodu vo výške 679,16,-EUR. Voči predmetnému uzneseniu v časti vznesenia obvinenia podal navrhovateľ sťažnosť, ktorá však bola odmietnutá. Uznesením okresnej prokuratúry Zvolen č.k. 2Pv 73/10-13 zo dňa 12.11.2010 bolo trestné stíhanie vedené voči navrhovateľovi zastavené, pretože popísaný skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Navrhovateľ v súvislosti s vedením trestného stíhania na trovách obhajoby uhradil svojmu právnemu zástupcovi trovy v celkovej výške 1.268,40,-EUR dňa 14.1.2011 (viď príjmový doklad - č.l. 15). Predmetné trovy právny zástupca navrhovateľovi vyfakturoval faktúrou č. 201032038 zo dňa 20.12.2010. K faktúre bol pripojený prehľad jednotlivých úkonov právnej pomoci a to príprava a prevzatie veci (4.2.2010), písomné podanie ORPZ Zvolen - sťažnosť proti uzneseniu -18.2.2010, účasť na vyšetrovacom úkone - výsluch obvineného dňa 21.5.2010, účasť na vyšetrovacom úkone - výsluch svedka J.. M. dňa 21.5.2010, účasť na vyšetrovacom úkone - výsluch svedka V. dňa 21.5.2010, účasť na vyšetrovacom úkone - výsluch svedka J.. K. dňa 21.5.2010, účasť na vyšetrovacom úkone - konfrontácia svedka K. a navrhovateľa dňa 10.9.2010, účasť na vyšetrovacom úkone - výsluch svedka V.. S. dňa 10.9.2010, písomné podanie OR PZ Zvolen dňa 23.9.2010, režijný paušál, DPH + cestovné náklady obhajcu + náhrada za premeškaný čas, všetko spolu v sume 1.268,40,-EUR. Navrhovateľ požiadal odporcu o predbežné prerokovanie nároku žiadosťou doručenou odporcovi dňa 8.3.2011, v ktorej žiadal preplatenie žalovanej sumy. Odporca listom zo dňa 22.8.2011 jeho žiadosť ako nedôvodnú odmietol uspokojiť. Navrhovateľ k predmetnému listu odporcu zaslal stanovisko zo dňa 13.9.2011 v ktorom opätovne právne zdôraznil opodstatnenosť žalovanej sumy. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 3 ods. 1,2 , ust. § 4 ods. 1,3, ust. § 5 ods. 1, ust. § 6 ods. 1,2, ust. § 15 ods. 1,2, ust. § 15 ods. 1,2, ust. § 17 ods. 2,3, ust. § 27 ods. 1zákona č. 514/2003, ust. § 442 ods. 1, ust. § 443 OZ, konštatujúc, že nakoľko k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia došlo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z , t.j. dňa 29.1.2010 na daný prípad bolo potrebné aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V ďalšom sa súd zaoberal aj otázkou pasívnej vecnej legitimácie odporcu v konaní pričom dospel k záveru, že v danom spore je namieste, aby ako orgán vystupujúci v mene Slovenskej republiky konalo Ministerstvo vnútra SR. V tomto smere súd poukazuje na nedokonalosť zákona spočívajúcu v tom, že pokiaľ ide o trestné konanie, zákon tu dáva povinnosť vystupovať v mene SR až trom ústredným orgánom štátnej správy a to Ministerstvu spravodlivosti SR, Ministerstvu vnútra SR aj Generálnej prokuratúre SR. Možno teda povedať, že vo všeobecnosti pri náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v trestnom konaní štát zastupuje Ministerstvo spravodlivosti SR. Uvedené však platí iba potiaľ, pokiaľ tento zákon (514/2003 Z.z.) neustanovuje inak (viď §4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona). Tento zákon však v ustanovení § 4 ods. 1 psím. b) uvádza, že ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru je príslušné Ministerstvo vnútra SR. V danej veci navrhovateľ za nezákonné rozhodnutie (a teda rozhodnutie od ktorého si uplatňuje žalovaný nárok) označil práve rozhodnutie vyšetrovateľa zo dňa 29.1.2010 ČVS:ORP-150/3-OSV-ZV-2010. Je teda zrejmé, že škodu navrhovateľovi spôsobil práve vyšetrovateľ citovaným rozhodnutím, ktoré sa neskôr (po právoplatnom zastavení trestného stíhania) ukázalo ako nezákonné rozhodnutie. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že orgánom oprávneným konať v mene štátu bolo práve Ministerstvo vnútra SR. Na druhej strane nemožno dávať účastníkovi konania na ťarchu nedokonalosť právnej úpravy v tom, ktorý konkrétny štátny orgán má v mene štátu vystupovať, keď podstatné je iba to, že subjektom zodpovedným za vzniknutú škodu je štát ako samostatná právnická osoba. Práve pre tieto prípady zákon upravuje postup, že ak štátny orgán na ktorý sa poškodený obrátil so žiadosťou o predbežné prejednanie nároku sa necíti byť oprávnený konať v mene štátu, je povinný bezodkladne takúto žiadosť postúpiť príslušnému orgánu a informovať o tom navrhovateľa (§15 ods. 2 zákona). Absenciu takéhoto postupu potom nie je možné vykladať na ťarchu žalobcu, ako osoby poškodenej, ani za predpokladu, že by vo veci malo za SR konať napr. Ministerstvo spravodlivosti SR príp. generálna prokuratúra SR, nakoľko podstatné je, že zodpovedným subjektom je Slovenská republika ako samostatný subjekt práva. Pochybenie resp. omyl v označení orgánu verejnej moci nikdy nemôže byť interpretovaný (pri nedokonalosti právnej úpravy) v neprospech jednotlivca (poškodeného). Okrem uvedeného Ministerstvo vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku neodstúpilo prípadnému inému orgánu štátu a samo o nej rozhodlo tak, že ju neuznalo. Za danej situácie teda Ministerstvo vnútra založilo svoju pasívnu legitimáciu v spore (v prípade, ak by nebolo zrejmé, ktorý orgán štátu je povinný sa žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku zaoberať resp. ak by bola podaná na viaceré orgány štátu, potom platí, že je ním orgán, ktorý sa žiadosťou začal zaoberať ako prvý). Vzhľadom na uvedené mal súd prvého stupňa za to, že v danej veci bolo povinné za Slovenskú republiku vystupovať práve Ministerstvo vnútra SR. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je (až na prípady hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok na náhradu škody vyvodzoval z uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 29.1.2010, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou a následne vedeného trestného konania voči nemu. Toto uznesenie považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo byť vôbec vedené. Ohľadne skutku, ktorého sa mal dopustiť, nebolo preukázané, že by tento skutok bol trestným činom alebo priestupkom, preto bolo voči navrhovateľovi trestné stíhanie právoplatne zastavené uznesením prokurátora zo dňa 12.11.2010 č.k. 2Pv 73/10-13 ("skutok ni ej trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci"). Keďže toto uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, bolo treba zaoberať sa otázkou, či oslobodenie spod obžaloby resp. zastavenie trestného stíhania môže mať z hľadiska ustanovenia § 6 citovaného zákona rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Treba pritom vziať do úvahy, že po oslobodení spod obžaloby resp. po zastavení trestného stíhania neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č. 514/2003 Z.z.. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. So zreteľom na uvedené, bolo by namieste na položenú otázku odpovedať kladne, avšak iba za predpokladu, že to dovoľuje výklad ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Systematickým a logickým výkladom tohto zákonného ustanovenia a tiež jeho porovnaním s ustanoveniami § 7 a § 8 zákona č. 514/2003 Z.z. treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle ustanovenia § 6 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Dôvody, pri ktorých zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 8 ods. 6 citovaného zákona, ktoré (najmä z hľadiska systematického výkladu) treba použiť analogicky, lebo koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona by mali byť rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste (ide o negatívne vymedzenie). Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ustanovení § 1 až § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (prípadne ďalšie prípady uvedené v §8 ods. 6). Podľa ustanovenia §442 OZ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Aj skutočná škoda aj ušlý zisk je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu, ktorú niekto iný spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody. Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať. S ohľadom na skutočnosť, že vznik škody nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať medzi príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Treba mať preto na zreteli, že ak majú byť splnené podmienky zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej z hlavných príčin. Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvého stupňa v ďalšom (pokiaľ ide o majetkovú škodu) skúmal, či predmetné nezákonné rozhodnutie bolo jednou z hlavných (bezprostredných) príčin vzniku majetkovej škody tak ako si ju uplatňoval navrhovateľ. Inak povedané, súd sa zaoberal tým, či k vzniku majetkovej škody (tak ako si ju uplatnil navrhovateľ) došlo v dôsledku nezákonného rozhodnutia resp. škoda bola ním vyvolaná ("nebyť nezákonného rozhodnutia, nevznikla by ani škoda"). Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiadúcich právnych dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Tr. por.). Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľovi bola uznesením o vznesení obvinenia a následným trestným stíhaním spôsobená škoda, za ktorú podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. nesie zodpovednosť odporca. Táto škoda bola navrhovateľovi spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním predmetného uznesenia ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin krádeže. Navrhovateľ včas požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku, avšak bez úspechu, preto sa po uplynutí šesťmesačnej lehoty obrátil so svojim nárokom na príslušný súd. Súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody (pokiaľ ide o vynaložené trovy obhajoby) neposudzuje účelnosť trov vynaložených v súvislosti s nutnou obhajobou v trestnom konaní, ale posudzuje, o čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Inak povedané nie je dôležité to, či boli jednotlivé úkony zvoleného alebo ustanoveného advokáta účelné pre hájenie záujmov navrhovateľa v trestnom konaní (súd pri náhrade škody nerozhoduje o účelnosti vynaložených trov, teda nerozhoduje o trovách konania), ale posudzuje to, o akú sumu sa skutočne zmenšil navrhovateľov majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Ak navrhovateľ skutočne zo svojho majetku uhradil v súvislosti s jeho zastupovaním v trestnom konaní svojmu advokátovi určitú sumu, tak je nepochybné, že sa o túto sumu reálne zmenšil jeho majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Inak povedané nebyť nezákonne vedeného trestného stíhania voči jeho osobe, nemusel by vynaložiť zo svojho majetku peniaze na zaplatenie advokáta. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poznamenal, že podmienkou zodpovednostného vzťahu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je 1. vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania, napriek tomu, že v neskoršom konaní došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, 2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi podmienkami 1 a 2. Podmienka 1 bola u navrhovateľa naplnená (navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie a vedené voči nemu trestné stíhanie a trestné stíhanie bolo zastavené). Pokiaľ ide o podmienku vzniku škody, možno uviesť, že škoda je tradične definovaná ako majetková ujma, ktorú možno objektívne vyjadriť všeobecným ekvivalentom, tj. peniazmi. Za skutočnú škodu sa teda považuje majetková ujma vyjadriteľná peniazmi, ktorá spočíva v zmenšení, v znížení či v inom znehodnotení už existujúceho majetku poškodeného. Už zo samotnej tejto definície je zrejmé, že škodou môžu byť tiež účastníkom konania skutočne vynaložené náklady na to ktoré konanie, nakoľko nimi dochádza k zmenšeniu existujúceho majetku. V tejto súvislosti možno poukázať na to, že zákonodarca (už) zvolil metódu explicitného zahrnutia (zrejme primárne z dôvodu právnej istoty) nákladov konania pod pojem škody už v zákone č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Pokiaľ ide o naplnenie podmienky sub 3, je zrejmé, že fakt oslobodenia spod obžaloby alebo zastavenie trestného stíhania v neskoršom konaní spätne znamená, že nezákonné vznesenie obvinenia vyvolalo zo strany pôvodne obvineného procesné úkony smerujúce k odstráneniu pre neho nežiadúcich právnych dôsledkov, ktoré by v prípade neexistencie uvedeného nezákonného postupu štátu neboli potrebné; tj. úkony usilujúce o zastavenie trestného stíhania. Teda, náklady konania vedúceho k zastaveniu trestného stíhania sú v príčinnej súvislosti so "vznesením obvinenia", nakoľko ním boli v podstate vyvolané. Je teda naplnená aj podmienka príčinnej súvislosti medzi podmienkami 1 a 2. Opačný výklad by bol v rozpore so zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko by jeden z dôsledkov uvedeného nezákonného postupu - vznik nákladov konania vedúceho k jeho reparácii - nebol napravený. Pokiaľ sa už sám zákonodarca rozhodol odškodniť osoby, voči ktorým bolo nezákonne vedené trestné stíhanie, nemožno mu podsúvať zámer, ktorý by nemal žiadny rozumný zmysel, tj. že by vedome hodlal pripustiť existenciu nereparovateľnej škody vzniknutej týmto osobám v neskoršom konaní. Inak povedané, stav neodškodnenia týchto osôb by trval ďalej, akurát v inej kvantitatívnej podobe, čo by bolo nezmyselné, keď sa už zákonodarca rozhodol pristúpiť k odškodneniu týchto osôb. Za tohto stavu je potrebné nastoliť požiadavku ústavne konformného výkladu zákona č. 514/2003 Z.z., a to v tom smere, že pod toto ustanovenie je potrebné - v súlade s čl. 36 ods. 3 Listiny - zahrnúť i ten z komponentov práva na náhradu škody, ktorý spočíva v nároku na úhradu nákladov konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či zastavenie trestného stíhania (ktoré sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, pretože ním boli vyvolané). Opačný výklad by značil, že by v prípade osôb, ktorým vznikla škoda spočívajúca "len" v predmetných nákladoch konania (trovách obhajoby), došlo k úplnému vylúčeniu tejto kategórie subjektov z práva na náhradu škody spôsobenej im spomínaným konaním štátu či orgánu verejnej správy. V tejto súvislosti možno poukázať na nález sp. zn. Pl. ÚS 38/06 zo dňa 6. 2. 2007 (N 23/44 SbNU; 84/2007 Sb.): "Zmyslom a účelom ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Zb., v znení neskorších predpisov, je zaistenie úhrady nákladov konania vynaložených poškodeným na zrušenie alebo zmenu nezákonného rozhodnutia alebo nápravu nesprávneho úradného postupu. Inak povedané, zmyslom a účelom daného zákonného ustanovenia je zahrnutie do rámca pojmu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (čl. 36 ods. 3 a 4 Listiny) aj úhrady nákladov konania smerujúceho k ich zrušeniu, zmene alebo náprave. A contrario by totiž bolo v rozpore s princípom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, aby jeden z dôsledkov takého konania orgánov verejnej moci, a to náklady konania vedúceho k jeho reparácii, niesol poškodený sám". Opačný výklad by bol tiež v rozpore s čl. 13 Zmluvy, nakoľko by vytváral prostredie nezodpovednosti štátu za opatrenia, ktorými vznikla občanom na ich právach ujma. Teda, ústavne konformným výkladom je namieste dospieť k výkladovému záveru, že zákon č. 514/2003 Z.z. zahŕňa aj nárok na úhradu nákladov konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či na zastavenie trestného stíhania. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi náhradu škody vo výške 1.268,40,-EUR, nakoľko práve o túto sumu (bez ohľadu na účelnosť jej vynaloženia - súd tu totiž nerozhoduje o trovách konania resp. o ich výške) sa zmenšil jeho majetok v súvislosti s vedením nezákonného trestného stíhania voči jeho osobe (navrhovateľ túto sumu aj skutočne svojmu právnemu zástupcovi uhradil), čo vyplýva aj z príjmového dokladu zo dňa 14.1.2011. Pokiaľ ide o príslušenstvo k pohľadávke (žalované úroky z omeškania), v tomto smere súd prvého stupňa poznamenal, že ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. splatnosť pohľadávky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím neustanovujú, a preto sa má použiť právna úprava splatnosti pohľadávok podľa § 563 Občianskeho zákonníka (ktorá sa týka všetkých pohľadávok na náhradu škody). Ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka ustanovuje: "Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal". Ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka sa teda týka aj tejto veci, takže odporca sa dostal do omeškania so splnením nároku na náhradu škody dňa 9.9.2011 (prvý deň po dni, keď uplynula odporcovi 6 mesačná zákonná lehota na dobrovoľné splnenie si povinnosti po tom, čo ho navrhovateľ k tomu vyzval žiadosťou zo dňa 25.2.2011, doručenou odporcovi dňa 8.3.2011). Vzhľadom na uvedené súd priznal navrhovateľovi okrem škody vo výške 1.268,40,-EUR aj úroky z omeškania z tejto sumy vo výške 9,5 % p.a. (výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB k prvému dňu omeškania - §517 ods. 2 OZ a §3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Zb.) od 9.9.2011 až do zaplatenia. Rovnako tak považoval súd prvého stupňa za dôvodný aj nárok na náhradu škody vo výške 165,17,- EUR (ktorý sa stal predmetom sporu po pripustení zmeny žalobného petitu). Podľa ust. §18 ods. 1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. (2) Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. (3)Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že náhrada škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v sebe zahŕňa aj náhradu trov konania (vrátane trov právneho zastúpenia vo výške stanovenej osobitným predpisom), ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Ods. 3 §18 len upresňuje ods. 1,2 v tom, že súčasťou týchto trov nie sú náklady spojené na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, čo však samo o sebe ešte neznamená, že na ich náhradu nemá poškodený nárok. Zákon č. 514/2003 Z.z. otázku úhrady nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku výslovne neupravuje, preto je potrebné v tomto smere subsidiárne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka (§121 ods. 3 OZ). Z tohto hľadiska pre posúdenie nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody prichádza do úvahy použitie ustanovenia §121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Náklady, ktoré mu vzniknú v súvislosti s jej uplatnením, preto tvoria príslušenstvo tejto pohľadávky. Právoplatnosťou uznesenia o zastavení trestného stíhania voči navrhovateľovi teda navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu škody podľa §1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím. Čiastka 165,17,-EUR predstavuje náklady, ktoré navrhovateľ vynaložil na uplatnenie tohto práva. Tieto náklady majú povahu príslušenstva pohľadávky. Inak povedané, náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sú príslušenstvom tohto nároku. Viď v tomto smere Rozsudok NS SR z 30.3.1999 sp. zn. 2 Cdo 7/99. Rovnako tak pokiaľ ide uplatnené úroky z omeškania z tejto sumy platí, to čo bolo uvedené u samotnej pohľadávky na náhradu škody, a teda navrhovateľovi okrem škody (príslušenstva k pohľadávke) vo výške 165,17,-EUR prináležia aj úroky z omeškania z tejto sumy vo výške 9,5 % p.a. (výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB k prvému dňu omeškania - §517 ods. 2 OZ a §3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Zb.) od 9.9.2011 až do zaplatenia. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania vo výške 284,14,- EUR. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovej lehote odvolanie odporca dávajúc do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave 8Co 251/2010, z ktorého vyplýva, že v prípade, že došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Podľa názoru odvolacieho súdu i keď rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti a teda aj zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania, nemožno paušálne považovať za nezákonné každé vznesenie obvinenia, ktoré vyústilo v právoplatný odsudzujúci rozsudok obvineného, ale v každej trestnej veci je potrebné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu pozorne zvážiť aj priebeh trestného konania z hľadiska vývoja dôkaznej situácie, ako aj základných zásad trestného konania. Odporca poukázal tiež na rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn. 5Co 167/2007 z ktorého citoval, že je nepochybné že trestné stíhanie fyzickej osoby najmä ak je obvinená zo závažného trestného činu znamená závažný zásah do osobnostných práv tejto osoby. Ak však orgány činné v trestnom konaní v priebehu trestného stíhania obvineného postupujú v medziach zákona, nie je možné takýto zásah považovať za nesprávny úradný postup. V takomto prípade ide o situáciu, keď nad záujmami fyzickej osoby, do ktorej osobnostných vzťahov je vedením trestného stíhania zasahované, prevláda závažnejší významnejší a funkčne vyšší verejný záujem spočívajúci v tom, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia spravodlivo potrestaný. Samotná skutočnosť že obžalovaný bol rozsudkom súdu oslobodený spod obžaloby, pretože neboli dané podmienky pre vznesenie obvinenia proti obvinenému resp. pre podanie obžaloby na príslušný súd. Poukázal tiež na to, že navrhovateľ si uplatnil náklady na predbežné prerokovanie podľa ust. § 121 ods. 3 OZ, aj napriek tomu, že v zákone č. 514/2003 Z.z. je jasne upravené ust. § 18. ods. 3, že súčasťou trov konania nie sú náklady spojené s predbežným prerokovaním pred príslušným orgánom. Vzniesol námietku nedostatku právomoci civilného súdu konať v tejto veci v zmysle ust. § 7 O.s.p. s poukazcom na ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003. 6iadal aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že žiada aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1, O.s.p., dospel pritom k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné vyhovieť. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004) a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004). Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované. Podľa ustanovenia §5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa ust. § 6 ods. 1 zák č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa ust. § 6 ods. 2 zák č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "Občiansky zákonník") uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Podľa § 443 Občianskeho zákonníka pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia. Nakoľko k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia došlo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z , t.j. dňa 29.1.2010 na daný prípad bolo potrebné aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V ďalšom sa súd zaoberal aj otázkou pasívnej vecnej legitimácie odporcu v konaní pričom dospel k záveru, že v danom spore je namieste, aby ako orgán vystupujúci v mene Slovenskej republiky konalo Ministerstvo vnútra SR. V tomto smere súd poukazuje na nedokonalosť zákona spočívajúcu v tom, že pokiaľ ide o trestné konanie, zákon tu dáva povinnosť vystupovať v mene SR až trom ústredným orgánom štátnej správy a to Ministerstvu spravodlivosti SR, Ministerstvu vnútra SR aj Generálnej prokuratúre SR. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s rozsiahlym, podrobným, a správnym odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 15.októbra 2008 (§ 372p ods.1 O.s.p. zavedeného zákonom č.384/2008 Z.z.). Len pre doplnenie a vysvetlenie odvolací súd uvádza, že čiastku 165,17 eur ( náhrada trov konania navrhovateľa za uplatnenie si nároku pred zástupcom orgánu štátu) nebolo možné priznať ako príslušenstvo k pohľadávke vzhľadom k tomu, že to vylučuje použitie ust. § 18 zákona č. 514/2013 Z.z. odvolací súd v tejto časti zmenil rozhodnutie súd prvého stupňa a túto čiastku v zmysle citovaného ustanovenia navrhovateľovi priznal ako náhradu trov konania predmetného v prvom stupni. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O..sp., v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu odvolacieho konania vo výške 166,61 eur za dva právne úkony právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu odporcu a účasť na pojednávaní á 61,41 , 1x režijný paušál 7,63 a 1x 8,39, všetko s DPH podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z.. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.