Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/309/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113201852 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1113201852.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v právnej veci navrhovateľa: VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o., IČO: 31 342 841, Košická 37, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika zast. Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.500,- eur, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. januára 2015, č. k. 5C 16/2013-111, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1.500,- eur a trovy konania vo výške 20,- eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a súčasne zastavil konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.500 Eur od 10. 7. 2012 do zaplatenia. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že účastníkom konania svedčí aktívna i pasívna vecná legitimácia v spore, vyplývajúca zo zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z pripojeného súdneho spisu Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 36Er/240/2004 zistil, že navrhovateľ podal dňa 18.10.2010 odvolanie proti uzneseniu tohto súdu, č. k. 36Er/240/2004-20, zo dňa 21.9.2010, ktorým súd vyhlásil exekúciu vedenú na návrh navrhovateľa ako oprávneného voči LIVAK PLAST, s.r.o., za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Dňa 18.11.2010 bolo podané odvolanie predložené na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave, ktorý uznesením č.k. 18Co 685/2010-33, zo dňa 28.10.2011 napadnuté prvostupňové uznesenie potvrdil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 5.3. 2012. Navrhovateľ dňa 2.11.2011 podal na Krajský súd v Bratislave žiadosť o vydanie rozhodnutia, v ktorej poukázal na to, že odvolací súd po dobu viac ako 6 mesiacov vo veci nerozhodol, žiadal o odstránenie prieťahov a vydanie zákonného rozhodnutia. Dňa 2.01.2012 navrhovateľ podal aj sťažnosť na prieťahy v odvolacom exekučnom konaní, adresovanú predsedovi Krajského súdu v Bratislave, na ktorú mu bolo listom zo dňa 25.1.2012, Spr. 2001/2012 oznámené, že jeho sťažnosť je dôvodná. Dôvodnosť sťažnosti spočívala v tom, že v rámci rozhodovania o odvolaní navrhovateľa odvolacím súdom došlo k prieťahom v konaní zapríčineným podľa názoru podpredsedu súdu okolnosťami objektívnej povahy, ktorými bola zaťaženosť senátu a skutočnosť, že nešlo o „prednostnú“ vec, ale vec vybavovanú podľa poradia. Navrhovateľ následne dňa 10.7.2012 požiadal odporcu o predbežné prerokovanie nároku na odškodné podľa § 4, § 9 ods. 1, § 15, § 17 ods. 2 a ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., dôvodiac tým že Krajský súd v Bratislave sa v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 18CoE 685/2010 dopustil prieťahov v konaní v trvaní od 18.11.2010 do 28.10.2011, kedy vo veci rozhodol až po sťažnosti navrhovateľa zo dňa 24. 10. 2010 (odvolaciemu súdu doručenej dňa 2.11.2011). Zistený skutkový stav prvostupňový súd po právnej stránke posúdil podľa § 3, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 2 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z., z ktorých vyvodil že pre založenie zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, musia byť splnené nasledovné podmienky: existencia nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, vznik ujmy (majetkovej alebo nemajetkovej), príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci a vzniknutou ujmou. Splnenie prvej podmienky, existencie nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, mal súd prvého stupňa za preukázané zo skutočnosti, že Krajský súd v Bratislave rozhodol o odvolaní navrhovateľa ako oprávneného v exekučnom konaní až dňa 28.10.2011, teda po 11 mesiacoch od predloženia veci odvolaciemu súdu, a prieťahy v konaní boli konštatované aj v rámci vybavenia sťažnosti navrhovateľa podpredsedníčkou Krajského súdu v Bratislave, v liste zo dňa 25.1.2012, Spr. 2001/12, ako právoplatnom a vykonateľnom individuálnom právnom akte. S odkazom na uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 107/2009 zo dňa 28.7.2010 prvostupňový súd označil prieťahy v konaní za trvajúci protiprávny stav, v každom okamihu ktorého dochádza k rovnakému porušovaniu práva účastníka konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. K dôvodnosti dĺžky konania uviedol, že túto je potrebné posudzovať z hľadiska konkrétnych okolností prípadu a z hľadiska celkovej dĺžky konania, správania sa účastníkov konania, ako aj kompetentného orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci (v danom prípade odvolacieho súdu, ktorý v rámci svojej kompetencie vykonáva verejnú moc). V danom prípade navrhovateľ v procesnom postavení oprávneného v exekučnom konaní nesťažoval postup súdu po podaní odvolania a ani nespôsobil prieťahy, ktoré by súdu mohli zabrániť rozhodnúť o jeho odvolaní proti uzneseniu prvostupňového súdu a tieto neboli spôsobené ani povinným. K druhej podmienke pre založenie zodpovednosti odporcu, existencii nemajetkovej ujmy, prvostupňový súd s odkazom na judikatúru ESĽP uviedol, že túto je namieste v zásade prezumovať. ESĽP zároveň akceptuje, že v niektorých prípadoch môže dĺžka konania spôsobiť len nepatrnú, prípadne žiadnu nemajetkovú ujmu (napr. rozsudok veľkého senátu vo veci Apicella proti Taliansku zo dňa 29.3.2006, č. sťažnosti 64890/01; rozsudok vo veci Martins Castro a Alves Correia de Castro proti Portugalsku zo dňa 10.6.2008, č. sťažnosti 33729/06). Príčinná súvislosť medzi prieťahmi v konaní a vznikom nemajetkovej ujmy ako tretia zákonná podmienka žalovaného nároku, je podľa súdu zrejmá zo samotnej povahy prieťahov, preto nepotrebuje bližšie objasňovanie (napr. uznesenie NS SR zo dňa 25.4.2012, sp. zn. 6Cdo 193/2011). V ďalšom súd prvého stupňa uviedol, že v predmetnej veci je potrebné vychádzať aj z charakteru exekučného konania a skutočnosti, že odvolací súd nevykonal žiaden úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci viac ako 11 mesiacov, pričom k vzniku prieťahov v konaní dochádza v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu už pri presiahnutí doby nečinnosti viac ako tri mesiace. S poukazom na ustálenú judikatúru ESĽP, ako aj Ústavného súdu SR označil za potrebné prijať záver, že v danej veci navrhovateľovi nemajetková ujma vznikla. V tejto súvislosti opätovne poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, v ktorej uvádza, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa prijal záver, že k odstráneniu prieťahov v konaní nedošlo v danom prípade vydaním samotného uznesenia, ale až jeho doručením prvostupňovému súdu dňa 21.12.2011, nakoľko až vtedy bolo možné uvedené rozhodnutie doručiť účastníkom konania. Pri stanovení obdobia prieťahov súd nevychádzal z právoplatnosti rozhodnutia, nakoľko mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že doručenie predmetného uznesenia navrhovateľovi až dňa 5.3.2012 nebolo zapríčinené súdom, ale samotným navrhovateľom, ktorý zásielku v mieste sídla neprebral. S poukazom na zistený stav právnej neistoty a uvedenú judikatúru ESĽP prvostupňový súd konštatoval, že navrhovateľovi vznikla nemajetková ujma v dôsledku prieťahov v odvolacom konaní, vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 18CoE 685/2010. Za splnenú považoval súd prvého stupňa aj podmienku príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci a nemajetkovou ujmou, pretože nebyť zistených prieťahov v odvolacom konaní, nebol by navrhovateľ po celú dobu prieťahov (v trvaní jeden rok) v stave právnej neistoty a nevznikla by mu nemajetková ujma. Na uvedené podľa súdu nemá vplyv ani skutočnosť, že navrhovateľ je právnickou osobou, nakoľko aj tejto môže vzniknúť z dôvodu právnej neistoty zásah do jej práva na ochranu dobrej povesti. Odporca preto zodpovedá za škodu, ktorá bola navrhovateľovi spôsobená nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Bratislave, v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 18CoE 685/2010, v období od 18.11.2010 do 21.12.2011. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa vychádzal z ustálenej judikatúry ESĽP vo veciach Apicella, Cocchiarella proti Taliansku (rozsudok veľkého senátu zo dňa 29.3.2006, č. sťažnosti 64886/01), Ernestina Zullo proti Taliansku (rozsudok veľkého senátu zo dňa 29.3. 2006, č. sťažnosti 64897/01), Giuseppe Mostacciuolo č. 1 proti Taliansku (rozsudok veľkého senátu zo dňa 29.3. 2006, č. sťažnosti 64705/01), Giuseppe Mostacciuolo č. 2 proti Taliansku (rozsudok veľkého senátu zo dňa 29.3.2006, č. sťažnosti 65102/01), Giuseppina a Orestina Procaccini proti Taliansku (rozsudok veľkého senátu zo dňa 29.3.2006, č. sťažnosti 62361/00), podľa ktorých priemerná výška náhrady nemajetkovej ujmy je 1.000,- eur až 1.500,- eur za rok trvania konania. Za primeranú považoval súd navrhovateľom uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy aj vzhľadom na to, že suma vymáhaná v exekučnom konaní bola cca 7.000 Eur a z finančného hľadiska preto nešlo o sumu, ktorá by pre navrhovateľa mala malý význam a porušenie jeho práv doposiaľ reparované nebolo. O náhrade trov konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému navrhovateľovi priznal právo na náhradu trov konania vo výške 20,- eur za zaplatený súdny poplatok. Proti tomuto rozsudku podal odporca v zákonnej lehote odvolanie, navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa pre nesprávne skutkové zistenia, nesprávne právne posúdenie veci a odňatie možnosti konať pred súdom zmeniť a návrh zamietnuť, alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvého stupňa nijakým spôsobom, resp. nedostatočne vysporiadal s väčšinou námietok odporcu, a naopak do svojho odôvodnenia celkom nekriticky zapracoval skutkové tvrdenia a právne úvahy navrhovateľa. Odporca v konaní poukazoval na judikatúru týkajúcu sa nemajetkovej ujmy právnických osôb, svedčiacu v jeho prospech, pričom súd prvého stupňa túto skutočnosť vo svojom rozsudku vôbec neuviedol. V tejto súvislosti odporca zdôraznil, že akceptovať judikatúru znamená akceptovať ju ako celok, teda aj s názormi, ktoré nemusia pre rozhodnutie v danej veci vyhovovať, ale súd sa s nimi musí vzhľadom na znenie § 157 ods. 2 O.s.p., ako aj judikatúru Ústavného súdu SR (napr. IV ÚS 358/09, II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04) logicky a presvedčivo vysporiadať, nakoľko samotná skutočnosť, že súd bez vysvetlenia opomenul pre účastníka konania priaznivú judikatúru, sama o sebe významne oslabuje presvedčivosť rozsudku. Odvolaciu námietku nesprávnych skutkových zistení odporca odôvodnil tým, že navrhovateľ sa podanou žalobou domáhal odškodnenia za obdobie prieťahov od 18.11.2010 do 28.10.2011, pričom súd prvého stupňa tento nárok neprimerane rozšíril, keď konštatoval, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá mala byť navrhovateľovi spôsobená nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Bratislave v odvolacom konaní, vedenom pod sp. zn. 18CoE 685/2010, v období od 18.11.2010 do 21.12.2011. Aj napriek tomu, že súd nebol viazaný právnym názorom navrhovateľa, nepochybne bol viazaný skutkovým vymedzením žalobného nároku, nad rámec ktorého rozhodol. Za nepochopiteľné označil odporca aj vymedzenie počiatku plynutia prieťahov v konaní, nakoľko tieto mali existovať už v okamihu, kedy bolo odvolaciemu súdu doručené odvolanie, čo svedčí o absurdnom závere, že odvolací súd by konal bez prieťahov zrejme len v tom prípade, ak by o odvolaní rozhodol bezodkladne obratom v ten istý deň, v ktorom mu bolo doručené napadnuté rozhodnutie. Prvostupňový súd si zároveň v tomto smere podľa odporcu protirečí, keď pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu nevzal do úvahy svoje vlastné tvrdenie, že k vzniku prieťahov v konaní dochádza v zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR už pri presiahnutí doby nečinnosti viac ako tri mesiace. Z nesprávneho právneho posúdenia veci vychádza záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľovi vznikla nemajetková ujma a tento si ju uplatnil v primeranej výške. Aj napriek tomu, že súd prvého stupňa v tejto časti viackrát odkázal na judikatúru ESĽP, úplne opomenul aplikovať ust. zák. č. 514/2003 Z.z. týkajúce sa nemajetkovej ujmy. Ak by sa pritom prvostupňový súd čo i len v minimálnej miere zaoberal námietkami odporcu, musel by sa vysporiadať so skutočnosťou, že v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. nie je možné priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch automaticky, obzvlášť za situácie, kedy v prípade navrhovateľa došlo k reparácii prípadnej ujmy (list podpredsedníčky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.1.2012). Odporca za primeraný satisfakčný prostriedok považuje už samotný list a skutočnosť, že prieťahy v konaní boli odstránené urýchleným rozhodnutím vo veci. Ignorovanie ust. § 17 zák. č. 514/2003 Z.z. zo strany prvostupňového súdu tak malo za následok aj to, že súd neposudzoval primeranosť odškodnenia navrhovateľa s prihliadnutím na jeho osobu (status právnickej osoby) a závažnosť následkov, ktoré navrhovateľovi vznikli v dôsledku prieťahov. V súvislosti s konštatovaním existencie nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa odporca dodal, že mu nie je zrejmé, ako oneskorené vydanie rozhodnutia o odvolaní mohlo ovplyvniť dobrú povesť navrhovateľa, pričom tento záver označil za obzvlášť absurdný za situácie, keď sa súd skúmaním dobrej povesti navrhovateľa vôbec nezaoberal a rovnako nijako neprihliadol ani na názor Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/675/2011, na ktorý poukazoval odporca. Súdu musí byť pritom z úradnej činnosti známe, že navrhovateľ nie je bežným účastníkom súdnych konaní, ale naopak je subjektom, ktorý vystupuje v neobvyklom množstve súdnych konaní, a to v rôznom procesnom postavení ako v občianskoprávnych a obchodnoprávnych, tak aj v exekučných veciach. Odporca poukázal na to, že navrhovateľ vystupuje alebo vystupoval ako žalobca alebo žalovaný v niekoľkých desiatkach súdnych konaní, pričom väčšiu časť z nich predstavujú súdne konania o náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedené proti Slovenskej republike. Uvedené formuje navrhovateľa ako (právnickú) osobu, ktorá účasť na súdnych konaniach vyhľadáva, s čím je spojená vyššia odolnosť, prípadne až imunita voči prípadnej ujme spôsobenej prieťahmi. V takejto situácii sa potom ako dôveryhodné nejaví tvrdenie, že práve to - ktoré namietané konanie spôsobilo navrhovateľovi ujmu. Navrhovateľ je naopak podľa odporcu subjektom, u ktorého právoplatné ukončenie jedného súdneho konania je nevýznamnou otázkou, vzhľadom na permanentnú existenciu ďalších desiatok súdnych konaní. Preto aj v prípade, ak dôjde k nesprávnemu úradnému postupu vo veci navrhovateľa, jeho osobu je v popísanom smere potrebné vnímať aj v kontexte s ust. § 17 ods. 2 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z., keď práve v prípade navrhovateľa musí postačovať konštatovanie porušenia práva, prípadne odstránenie prípadnej nemajetkovej ujmy inou formou ako náhradou v peniazoch. Z uvedených dôvodov odporca označil tvrdenia navrhovateľa o jeho domnelej ujme za nedôveryhodné, účelové a realizované výlučne v snahe obohatiť sa, na čo však prvostupňový súd vôbec neprihliadol. Do súdneho rozhodnutia sa v konečnom dôsledku podľa odporcu nepremietli ani názory ESĽP, na ktoré prvostupňový súd správne odkázal, a v zmysle ktorých v určitých prípadoch môže dĺžka konania spôsobiť len nepatrnú, prípadne žiadnu nemajetkovú ujmu. Záverom namietol aj nedôsledný postup prvostupňového súdu, ktorý s odkazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo 193/2011 uviedol, že príčinná súvislosť medzi prieťahmi v konaní a vznikom nemajetkovej ujmy je zrejmá zo samotnej povahy prieťahov, a preto nepotrebuje bližšie objasňovanie, nakoľko v uvedenom rozhodnutí NS SR dovolanie odmietol bez toho, aby sa vecou meritórne zaoberal a žiadny záver o príčinnej súvislosti v tomto rozhodnutí nevyslovil. Preto aj záver prvostupňového súdu, že vo veci je splnená aj podmienka príčinnej súvislosti, vychádza podľa odporcu z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nesprávnych skutkových zistení. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny, riadne, dostatočne a presvedčivo odôvodnený potvrdiť. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu je dôvodné. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) a z akých dôvodov domáhal, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Vo všeobecnosti možno rozhodnutie, ktoré nerešpektuje zásady uvedené v ust. § 157 O.s.p. označiť za nepreskúmateľné. Požiadavka preskúmateľnosti a presvedčivosti súdneho rozhodnutia v sebe subsumuje aj skutočnosť, že výrok súdneho rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom vykonaného dokazovania a vyhodnotenia dôkazov, ktoré súd v odôvodnení rozhodnutia jasne a presvedčivo zdôvodní. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i s jeho špecifickými námietkami. V tejto súvislosti Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti pripomína, že z práva na spravodlivé súdne konanie síce vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, bez toho aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane, sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, v rámci využitia prípadných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, je tak porušením práva na spravodlivé súdne konanie a zakladá odvolací dôvod uvedený v § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. V prejednávanej veci súd prvého stupňa rozhodoval o nároku navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku prieťahov v odvolacom konaní, vedenom Krajským súdom v Bratislave, v trvaní od 18.11.2010 do 28.10.2011, konštatovaných aj podpredsedníčkou Krajského súdu v Bratislave, v liste zo dňa 25.1.2012, sp. zn. Spr. 2001/2012. V predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 18CoE 685/2010, Krajský súd v Bratislave rozhodoval o odvolaní navrhovateľa ako oprávneného, proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21.9.2010, č. k. 36Er 240/2004-20, ktorým súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Súd prvého stupňa z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. vyvodil, že pre založenie (objektívnej) zodpovednosti odporcu musia byť kumulatívne splnené tri zákonné podmienky, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, vznik majetkovej alebo nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a vzniknutou ujmou. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase namietaného nesprávneho úradného postupu, t. j. od 1.1. 2011 do 31.12.2012 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), sa za nesprávny úradný postup považovala aj nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci a zbytočné prieťahy v konaní. Podľa uvedeného ustanovenia, na rozdiel od právnej úpravy účinnej od 1. januára 2013, všeobecný súd nemusel pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a teda otázku existencie nesprávneho úradného postupu bol oprávnený skúmať aj sám. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, keď konštatoval, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 18CoE 685/2010 došlo k prieťahom v konaní, čo vyplýva jednak zo skutočnosti, že Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v predmetnej veci rozhodol až dňa 28.10.2011, t. j. cca po 11 mesiacoch od nápadu veci dňa 18.11.2010, bez toho aby na jeho nečinnosť mali vplyv účastníci konania či právna alebo faktická zložitosť veci, ďalej z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní (list podpredsedníčky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.1.2012, Spr. 2001/2012), ako aj z ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR, ktorý za prieťah v konaní považuje s prihliadnutím na okolnosti veci nečinnosť súdu po dobu dlhšiu ako šesť mesiacov (nie tri mesiace ako nesprávne uvádza súd prvého stupňa). Za daných okolností sa súd prvého stupňa skutočne nemal dôvod odchýliť od záverov podpredsedníčky Krajského súdu v Bratislave, ktorá sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v súdnom konaní, doručenú súdu dňa 03. januára 2012, vyhodnotila ako dôvodnú a za v konaní vzniknuté prieťahy sa ospravedlnila. Pri skúmaní splnenia ďalších dvoch kumulatívnych podmienok, a to existencie nemajetkovej ujmy a kauzálneho nexusu medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou nemajetkovou ujmou, odvolací súd musí prisvedčiť odvolacím námietkam odporcu, v ktorých namieta nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť súdneho rozhodnutia. Nemajetková ujma je určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Z ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy nevzniká automaticky pri konštatovaní nesprávneho úradného postupu, ale len za zákonnej podmienky, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej praxi (napr. II. ÚS 467/08) konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Pri posudzovaní nemajetkovej ujmy a jej výšky súd musí v zmysle ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. prihliadnuť na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, v spoločenskom uplatnení. Medzi prvky nemateriálnej ujmy u právnických osôb patrí povesť spoločnosti, ale taktiež neistota v plánovaní, rozhodovaní a problémy spôsobené vedeniu spoločnosti. Ako správne namieta v odvolaní odporca, súd prvého stupňa sa vo svojom odôvodnení bez ďalšieho obmedzil len na konštatovanie, že existenciu nemajetkovej ujmy spôsobenej prieťahmi v konaní je namieste v zásade prezumovať, čím celkom ignoroval kogentné ust. § 17 zák. č. 514/2003 Z.z. a zákonné kritériá, s poukazom na ktoré súd hodnotí existenciu nemajetkovej ujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi v konaní. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia v tejto časti nie sú vôbec zrejmé úvahy prvostupňového súdu, ktorými sa riadil, keď dospel k záveru, že navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a teda že samotné konštatovanie porušenia práva nepovažuje súd v danom prípade za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na vzniknutú ujmu, čo bolo v priebehu celého konania odporcom spochybňované. Rovnako odvolaciemu súdu nie je zrejmé, v čom mala spočívať tvrdená nemajetková ujma a prvostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal ani s ďalšími pre vec podstatnými námietkami prezentovanými odporcom v konaní pred súdom prvého stupňa (vplyv postavenia navrhovateľa ako právnickej osoby na vznik ujmy so zreteľom na skutočnosť, že navrhovateľ vyhľadáva účasť na súdnych konaniach, závažnosť následkov, ktoré navrhovateľovi vznikli v dôsledku prieťahov). Navrhovateľ pritom v priebehu súdneho konania za nemajetkovú ujmu označil pocity neistoty, bezmocnosti a beznádeje, čo odporca vzhľadom na postavenie navrhovateľa ako právnickej osoby spochybňoval, avšak súd prvého stupňa sa s uvedenými tvrdeniami sporových strán, aj napriek ich dôležitosti pre rozhodnutie vo veci samej, žiadnym spôsobom nevysporiadal. Odkaz súdu prvého stupňa na to, že navrhovateľ je právnickou osobou a aj jemu môže vzniknúť z dôvodu právnej neistoty zásah do práva na ochranu do dobrej povesti, vníma odvolací súd len ako hypotézu, nakoľko zo žiadnej časti odôvodnenia súdneho rozhodnutia nie je zrejmé, akým konkrétnym spôsobom sa prezumovaná právna neistota dotkla dobrej povesti navrhovateľa. O to viac, ak súd prvého stupňa postavenie navrhovateľa a jeho dobrú povesť neposudzoval. Uvedené platí aj pri hodnotení primeranosti výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy, keď súd prvého stupňa opomenúc zákonné kritériá uvedené v ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým nevenoval žiadnu pozornosť a len s odkazom na judikatúru ESĽP konštatoval primeranosť navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujmy. Takéto odôvodnenie súdneho rozhodnutia však nemôže v žiadnom prípade spĺňať atribúty presvedčivosti a preskúmateľnosti. V súvislosti s posudzovaním primeranosti výšky nemajetkovej ujmy a vzhľadom na odvolaciu argumentáciu odporcu je prvostupňovému súdu potrebné vytknúť aj neprípustné rozšírenie obdobia, za ktoré si navrhovateľ uplatnil žalovaný nárok. Navrhovateľ si podaným návrhom uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.500,- eur za obdobie od 18.11.2010 do 28.10.2011, a preto aj pokiaľ by súd bol toho názoru, že prieťahy boli odstránené až dňa 21.12.2011 (doručením odvolacieho rozhodnutia prvostupňovému súdu), táto skutočnosť nemala mať vplyv na hodnotenie primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k dĺžke prieťahov v konaní. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež odvolaciemu súdu nie je celkom zrejmé, či súd prvého stupňa považoval uplatnenú nemajetkovú ujmu za primeranú vzhľadom na obdobie vymedzené navrhovateľom (od 18.11.2010 do 28.10.2011), resp. do prvostupňovým súdom konštatovaného odstránenia prieťahov dňa 21.12.2011, ktoré zahŕňa aj lehotu 6 mesiacov od nápadu veci a až od prekročenia ktorej možno podľa záverov súdnej praxe hovoriť o prieťahoch v súdnom konaní. Požiadavkám ust. § 157 ods. 2 O.s.p. nezodpovedá ani odôvodnenie splnenia tretej zákonnej podmienky pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a nemajetkovou ujmou, nakoľko jej danosť nie je možné automaticky vyvodzovať zo samotnej povahy prieťahov bez bližšieho objasňovania, ako nesprávne uviedol súd prvého stupňa. Existencia príčinnej súvislosti musí byť rovnako ako existencia nesprávneho úradného postupu a nemajetkovej ujmy riadne preukázaná a odôvodnená. Opačný záver nevyplýva ani z rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 193/2011, ktorým bolo dovolanie bez ďalšieho odmietnuté, a na ktoré v tejto súvislosti nepochopiteľne poukázal súd prvého stupňa. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd musel napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom bude úlohou súdu prvého stupňa v intenciách vyššie uvedeného svoje opätovné rozhodnutie riadne, presvedčivo a v súlade s požiadavkami kladenými ust. § 157 O.s.p. odôvodniť. Súd prvého stupňa odôvodní aj existenciu a výšku, prípadne neexistenciu nemajetkovej ujmy a to z pohľadu zákonných podmienok uvedených v ust. § 17 ods. 2 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z., ako aj námietok odporcu, podľa ktorého so zreteľom na okolnosti prípadu (dĺžka trvania prieťahov, status navrhovateľa ako právnickej osoby, ktorá iniciatívne a účelovo vyhľadáva účasť na súdnych konaniach a z toho pohľadu vplyv konštatovaných prieťahov v konaní na jej dobrú povesť, reparácia ujmy listom podpredsedníčky Krajského súdu v Bratislave) samotné konštatovanie porušenia práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a zjednanie nápravy je v danom prípade dostatočným zadosťučinením, a to tak aby jeho úvahy boli riadne preskúmateľné. V závislosti od právneho posúdenia tejto zákonnej podmienky sa súd prvého stupňa následne vysporiada aj s danosťou príčinnej súvislosti medzi prípadnou nemajetkovou ujmou a konštatovaným nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd záverom len pripomína, že každá z troch kumulatívnych podmienok pre vyvodenie objektívnej zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom musí byť navrhovateľom, ktorého v sporovom konaní ovládanom prejednacou zásadou zaťažuje dôkazné bremeno, riadne preukázaná a zo strany súdu náležite odôvodnená s tým, že pri náhrade nemajetkovej ujmy uplatnenej podľa zák. č. 514/2003 Z.z. právnickou osobou je potrebné odlíšiť nemajetkovú ujmu, ktorá mala vzniknúť právnickej osobe od subjektívnych emócií a pocitov osôb oprávnených konať v jej mene. Podľa § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu viazaný. O náhrade trov konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.