Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/204/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113201852 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1113201852.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v sporovej veci žalobcu: VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o., Limbová 451/3, Limbach, IČO: 31 342 841, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 5C/16/2013-163, zo dňa 12.10.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalovanej proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie žalobu zamietol; žalovanej náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu 21.1.2013 sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy 1.500 eur spolu s úrokom z omeškania 8,75 % ročne od 10.7.2012 do zaplatenia podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Nemajetková ujma mala byť žalobcovi spôsobená prieťahmi v odvolacom exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 18CoE/685/2010, vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 36Er/240/2004. Následkom týchto prieťahov v trvaní od 18.11.2010 do 28.10.2011 mu vznikla morálna ujma spôsobená neistotou o výsledok predmetného konania; prieťahy zapríčinené odvolacím súdom boli skonštatované podpredsedníčkou Krajského súdu v Bratislave v liste z 25.1.2011, Spr. 2001/2012; náhradu nemajetkovej ujmy žiadal s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veciach Mifsud proti Francúzsku, Apicella proti Taliansku, Vrabec proti Slovenskej republike, Poláček proti Slovenskej republike, Untermayer proti Slovenskej republike a s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30 Cdo 2301/2009 a vyčíslil ju podľa judikatúry ESĽP a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.4.2003, sp. zn. 6 Cdo 193/2011, ktorým priznal odškodnenie za jeden rok prieťahov zavinených súdom v sume 1.713,98 eura. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie uviedol, že rozsudkom č.k. 5C/16/2013-11, zo dňa 12.1.2015 (v poradí prvým) vo veci rozhodol tak, že v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.500 eur konanie zastavil; žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 1.500 eur a náhradu trov konania 20 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Proti tomuto rozsudku v časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.500 eur podala žalovaná odvolanie. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením č.k. 7Co/309/2015-131, zo dňa 28.5.2015, zrušil v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko nepovažoval rozsudok za riadne a presvedčivo odôvodnený v súlade s § 157 O.s.p; vytýkal súdu prvej inštancie, že sa bez ďalšieho obmedzil len na konštatovanie, že existenciu nemajetkovej ujmy spôsobenej prieťahmi v konaní je namieste v zásade prezumovať, pričom neaplikoval kogentné ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. Pripomenul, že z predmetného ustanovenia vyplýva, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy nevzniká automaticky pri konštatovaní nesprávneho úradného postupu, ale len za zákonnej podmienky, ktorou je, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Krajský súd v Bratislave vyslovil právny názor, že nemajetková ujma je určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby, pričom pri jej náhrade uplatnenej podľa zákona č. 514/2003 Z.z. právnickou osobou je potrebné odlíšiť nemajetkovú ujmu, ktorá jej mala vzniknúť, od subjektívnych emócií a pocitov osôb oprávnených konať v jej mene. Poukázal na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR (napr. ÚS 467/08), podľa ktorej právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie; medzi prvky nemateriálnej ujmy u právnických osôb patrí povesť spoločnosti, ale taktiež neistota v plánovaní, rozhodovaní a problémy spôsobené vedeniu spoločnosti. 3. Súd prvej inštancie po vrátení vec opätovne prejednal a súc viazaný právnym názorom Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho, žalobu zamietol. V odôvodnení skonštatoval, že vo vzťahu ku skutkovému stavu ustálil, že žalobca podal 18.10.2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III č.k. 36Er/240/2004-20, zo dňa 21.9.2010, ktorým súd vyhlásil exekúciu vedenú na návrh navrhovateľa ako oprávneného voči povinnému LIVAK PLAST, s.r.o. za neprípustnú a túto zastavil. Krajský súd v Bratislave rozhodol o odvolaní uznesením č.k. 18Co/685/2010-33, zo dňa 28.10.2011, právoplatným 5.3.2012 tak, že uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil. Žalobca podal 2.1.2012 sťažnosť na prieťahy v predmetnom odvolacom exekučnom konaní; podpredsedníčka Krajského súdu v Bratislave listom pod Spr. 2001/2012, zo dňa 25.1.2012, uznala sťažnosť za dôvodnú. Návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov Z.. Y. I., H.. H. T. G. Z.. A.Š. J. súd prvej inštancie zamietol, nakoľko vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania považoval vykonanie výsluchu svedkov za nadbytočné. 4. Súd prvej inštancie v kontexte uplatňovaného nároku ozrejmil, že pre vyvodenie zodpovednosti za škodu voči štátu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. musia byť kumulatívne splnené nasledovné tri predpoklady: nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, vznik ujmy (majetkovej alebo nemajetkovej), príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci a vzniknutou ujmou; ak čo i len jeden z predpokladov nie je splnený, nemožno voči štátu vyvodiť zodpovednosť za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. 4.1. Vo vzťahu k prvému predpokladu vyvodenia zodpovednosti za škodu voči štátu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. existencii nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci uviedol, že tento bol splnený tým, že došlo k prieťahom v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 18Co 685/2010, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení; uvedené konštatovala aj podpredsedníčka Krajského súdu v Bratislave v liste pod Spr. 2001/2012, zo dňa 25.1.2012. Poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej sa nesprávnym úradným postupom rozumie aj postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí a prieťahy v súdnom konaní treba považovať za trvajúci protiprávny stav, v každom okamihu ktorého dochádza k rovnakému porušovaniu práva účastníka konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Poznamenal, že v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR sa za prieťah v konaní považuje s prihliadnutím na okolnosti veci nečinnosť súdu po dobu dlhšiu ako šesť mesiacov. 4.2. Pokiaľ ide o vznik nemajetkovej ujmy ako druhý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, súd prvej inštancie dospel k záveru, že tento splnený nebol, nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy relevantným dôkaznými prostriedkami; žalobca za nemajetkovú ujmu označil pocit neistoty, bezmocnosti a beznádeje, ktoré s prihliadnutím na skutočnosť, že je právnickou osobou nemožno považovať za spôsobilé privodiť mu nemajetkovú ujmu, keďže medzi prvky nemateriálnej ujmy u právnických osôb patrí najmä povesť spoločnosti, neistota v plánovaní, rozhodovaní a problémy spôsobené vedeniu spoločnosti. Na uvedenom základe za použitia § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., čl. 46 ods. 3, čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a § 391 C.s.p. žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že aj keď žalovaná bola v konaní plne úspešná, nárok na náhradu trov konania jej nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnila, pretože jej žiadne nevznikli. 5. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola výčitka súdu prvej inštancie, že nevykonal výsluch navrhovaných svedkov Z.. Y. I. G. H.. H. T., ktorí boli zamestnancami žalobcu v rozhodnom období; počas trvania prieťahov exekučného odvolacieho konania; čím mu bolo znemožnené preukázať vznik nemajetkovej ujmy, jej výšku, intenzitu a porušenie jeho práva na goodwill v slovenskom podnikateľskom prostredí, neistotu plánovania a rozhodovania ako aj s tým spojené problémy. Súd prvej inštancie nevykonanie navrhovaných dôkazov rozumne neodôvodnil; preto bol názoru, že súd prvej inštancie z dôvodu nevykonania ním navrhnutých dôkazov nedostatočne a nepresvedčivo zistil skutkový stav veci, vec nesprávne právne posúdil a mal za to, že uvedeným postupom došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv. Upriamil pozornosť na ESĽP, ktorý opakovane vyslovil právny názor, že zákon č. 514/2003 Z.z. nie je účinným prostriedkom nápravy na odškodnenie nemajetkovej ujmy pri porušení práva na prejedanie veci v primeranej lehote všeobecným súdom v prípade, ak dotknutým účastníkom je právnická osoba. Skonštatoval, že právny názor vyslovený v rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 5C/16/2013-111, zo dňa 12.1.2015, bol správny a súladný s rozhodovacou praxou ESĽP. Mal za to, že napadnutý rozsudok nie je konzistentne odôvodnený v súlade s kritériami ESĽP na presvedčivosť odôvodnenia rozsudkov, t.j. v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a odporuje čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.5.2019 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 7. Na ozrejmenie právnej stránky veci a na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie odvolací súd pripomína, že podstatou základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) spočíva v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Nesprávnym úradným postupom je taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s právnou úpravou, ide o úradný postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj ak poruší povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak je nečinnosť pri výkone verejnej moci, ak má zbytočné prieťahy v konaní, alebo či spôsobí iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Prieťahy v súdnom konaní treba považovať za protiprávny stav, v každom okamihu ktorého dochádza k rovnakému porušovaniu práva účastníka konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Náprava nemajetkovej ujmy nesleduje cieľ poskytnúť poškodenému náhradu peňažného ekvivalentu ani obnovu pôvodného stavu, ale iba jej určité spravodlivé zmiernenie (tzv. zadosťučinenie, satisfakciu). Primerané zadosťučinenie sa chápe ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/20003 Z.z. v § 17 ods. 2 predpokladá možnosť uspokojenia ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom vo forme zadosťučinenia (morálneho, resp. morálnej satisfakcie), spočívajúceho v konštatovaní porušenia práva na správny úradný postup, teda aj na konanie bez prieťahov pred orgánom verejnej moci. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (peňažné zadosťučinenie, resp. peňažnú satisfakciu) predpokladá uvedené ustanovenie v prípade, keď morálne zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia práva nie je dostatočné. Podľa § 17 ods. 3 cit. zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom živote. Ustanovenie § 17 ods. 4 cit. zákona zavádza mechanizmus určovania maximálnej výšky nemajetkovej ujmy, ktorá nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. 8. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu; s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 18CoE 685/2010, založenej na úvahe súdu prvej inštancie na tom, že žalobca v priebehu konania nepreukázal, že dôsledkom ním uvádzaného nesprávneho úradného postupu mu vznikli následky takej intenzity, ktoré by zakladali právo na plnenie v peniazoch - keď samotné tvrdenie existencie neistoty výsledku konania, pocity bezmocnosti a beznádeje súd prvej inštancie nepovažoval z hľadiska kritérií vyplývajúcich z § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. za dostačujúce na priznanie plnenia titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch - nebola argumentácia žalobcu v odvolaní spôsobilá zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Súd prvej inštancie dal v odôvodnení svojho rozhodnutia jasnú a presvedčivú argumentáciu o neexistencii žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, aj napriek naplneniu skutkovej podstaty nesprávneho úradného postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 18CoE/685/2010. 9. Odvolací súd neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, na ktoré žalobca poukazoval vo svojom odvolaní, že súd prvej inštancie odignoroval jeho opakovaný návrh na vypočutie svedkov, čo malo za následok odňatie možnosti žalobcu konať pre súdom a vypočutím svedkov preukázať vznik nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie totiž nebol viazaný návrhmi na vykonanie dokazovania a nebol povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie stranám (§ 132 ods. l, § 185 ods. l až 3 C.s.p.). Nevykonanie navrhovaného dôkazu preto nezakladá odňatie možnosti konať pred súdom; môže viesť nanajvýš k nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu. V tejto súvislosti však hodno podotknúť, že procesný úspech strany v konaní je podmienený unesením dvoch bremien, jednak ide o bremeno tvrdiť skutočnosti na svoju procesnú obranu a zároveň bremeno tvrdené skutočnosti preukázať. V zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. žalobca, ktorý sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, musí uniesť bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla a že na jej uspokojenie nie je dostačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva, pričom základné kritériá pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sú uvedené v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd zdôraznil už vo svojom zrušujúcom uznesení č.k. 7Co/309/2015-131, zo dňa 28.5.2015, že z hľadiska kritérií uvedených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. žalobcom tvrdené pocity beznádeje, utrpenia a bezmocnosti z jeho výsledku nepostačujú na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca ani v priebehu konania, ktoré nasledovalo po zrušení v poradí prvého napadnutého rozhodnutia, skutkovo nedoplnil svoje tvrdenia o skutočnosti, na ktoré poukázal odvolací súd a ktoré sú relevantné pre posúdenie náhrady nemajetkovej ujmy v prípade právnických osôb - povesť spoločnosti, neistota v plánovaní, v rozhodovaní, problémy spôsobené vedeniu spoločnosti. Tiež skutkovo neodôvodnil, v čom konkrétne mala spočívať neistota o výsledok konania, ktoré bolo vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 7Co/309/2015 a aká je príčinná súvislosť medzi tvrdenou nemajetkovou ujmou a prieťahmi v tomto konaní. Dokazovanie je činnosť súdu, ktorá smeruje k preukázaniu tvrdeného skutkového stavu veci; predpokladom toho je, že sporová strana si svoju povinnosť tvrdenia riadne splní (unesie bremeno tvrdenia). Dôkazné bremeno (bremeno preukázania tvrdených skutočnosti) nastupuje až vtedy, ak je splnená povinnosť tvrdiť; ak sporová strana neunesie bremeno tvrdenia, chýba základ pre dokazovanie; súd nemôže vykonávať dokazovanie na preukázanie skutočností, ktoré nie sú v konaní tvrdené. Keďže žalobca v konaní netvrdil skutočnosti relevantné pre posúdenie náhrady nemajetkovej ujmy u právnických osôb a tiež skutkovo neodôvodnil ani tvrdenia ohľadom neistoty o výsledok konania a vznik príčinnej súvislosti medzi nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom, súd prvej inštancie nepochybil, ak dôkazy navrhované žalobcom nevykonal. V nadväznosti na uvedené odvolací súd pripomína, že predmet nároku uplatneného žalobcom sa týkal prieťahov v súdnom konaní, ktoré mali byť spôsobné nečinnosťou Krajského súdu v Bratislave v odvolacom konaní vedenom proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III č.k. 36Er/240/2004-20, zo dňa 21.9.2010, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú z dôvodu, že povinný bol vymazaný z Obchodného registra 27.5.2010, čím stratil právnu subjektivitu a teda aj právo byť účastníkom konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 31.3.2004, sp. zn. II. ÚS 75/2004, v ktorom sa konštatuje, že zánikom účastníka konania došlo k vytvoreniu stavu právnej istoty, ktorého podstata spočíva v tom, že konanie sa v tejto veci musí zastaviť a niet zákonom dovoleného alebo predvídaného spôsobu, ako v tejto veci rozhodovať ešte iným rozhodnutím než zastavením (v danom prípade vyhlásením exekúcie za neprípustnú). Vychádzajúc z uvedeného možno prijať záver, že stav právnej istoty bol objektívne nastolený už rozhodnutím súdu prvej inštancie tým, že v prebiehajúcom exekučnom konaní iným spôsobom nemohlo byť rozhodnuté. Žalobca nemohol očakávať iné rozhodnutie ani na základe podaného odvolania, pretože bolo právne vylúčené, aby sa v exekúcii pokračovalo proti neexistujúcemu subjektu. Objektívne tak absentoval podklad pre konštatovanie právnej neistoty žalobcu o výsledok konania. 10. K námietke nepresvedčivosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). 11. Keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v konaní úspešnej žalovanej, ktorej by inak patrila náhrada trov konania, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy konania nevznikli. 13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).