Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/477/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207204780 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1207204780.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľov: 1./ Letisko M. R. Štefánika - Airport Bratislava, a.s. (BTS), so sídlom Letisko M. R. Štefánika, Bratislava, IČO : 35 884 916, 2./ Slovenská republika - Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Bratislava, Námestie Slobody č. 6, IČO: 30 416 094, proti odporkyni: H. O., X.. XX.X.XXXX, L. L., Š. Č.. XX, zastúpenej advokátom JUDr. Vojtechom Kubalom, Bratislava, Vajnorská č. 8/A, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie navrhovateľa 1./ a odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 7C/34/2007-651 zo dňa 20. mája 2013 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že výlučným vlastníkom pozemkov a to parcelné číslo XXXXX/XXX o výmere 215 m2, druh pozemku: zastavaná plocha (ochranné pásmo) a parcelné číslo XXXXX/XXX o výmere 1847 m2, druh pozemku: zastavaná plocha (ochranné pásmo) tak, ako sú vyznačené na priloženom geometrickom pláne č. XXX/XXXX (stav podľa registra C KN) vypracovanom dňa 03.01.2005 A.. E. H., autorizovaným kartografom a geodetom a úradne overeným dňa 12.01.2005 Správou katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu, ktorý je prílohou tohto rozsudku, nachádzajúcich sa v katastrálnom území V., obci Bratislava - mestská časť Ružinov, okrese Bratislava II, je navrhovateľ 2. / a že výlučným vlastníkom pozemkov parcelné číslo XXXXX/XXX o výmere 99 m2, druh pozemku: zastavaná plocha (ochranné pásmo) a parcelné číslo XXXXX/XXX o výmere 99 m2, druh pozemku: zastavaná plocha (ochranné pásmo) tak, ako sú vyznačené na priloženom geometrickom pláne č. XX/XXXX (stav podľa registra C KN) vypracovanom dňa 28.06.2005 A.. E. H., autorizovaným kartografom a geodetom a úradne overeným dňa 19.07.2005 Správou katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu, ktorý je prílohou tohto rozsudku, nachádzajúcich sa v katastrálnom území V., obci Bratislava - mestská časť Ružinov, okrese Bratislava II, je navrhovateľ 2./; vo zvyšku návrh zamietol. Na svoje rozhodnutie aplikoval ustanovenia § 37, § 39, 40 ods. 1, § 46 ods. 1 a 2, § 134 ods.2, § 399 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného a účinného do 9.11.1976; článok II odsek 9 Smernice o postupe pri registrácií zmlúv u štátnych notárstiev a pri udeľovaní súhlasu k prevodom a nájmu niektorých druhov nehnuteľností okresnými národnými výbormi; čl. 2 ústavného zákona č. 541/1992 Zb. o delení majetku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky medzi Českú republiku a Slovenskú republiku a jeho prechode na Českú republiku a Slovenskú republiku Majetkom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky; ustanovenia § 126 ods.1, § 129 ods.1, § 130 ods. 1, § 132 ods. , § 134 ods. 1 a 3 , § 868 Občianskeho zákonníka platného a účinného od 1.1.1992 ; ustanovenia § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 a 2, 7 ods. 2 zákona č. 136/2004 Z. z. o letiskových spoločnostiach , ustanovenia § 8 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v platnom znení Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Prvostupňový súd v zdôvodnení rozsudku uviedol, že predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom navrhovatelia odvodzovali svoje vlastnícke právo od kúpnej zmluvy zo dňa 9.11.1976, prípadne tvrdili, že ak by bola táto kúpna zmluva neplatná, nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Odporkyňa namietala, že kúpna zmluva z roku 1976 je neplatná z dôvodu, že predávajúca F. O. ju nepodpísala, avšak z výsledkov dokazovania vyplynulo, že podpis predávajúcej na zmluve bol úradne overený, preto odporkyňu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že nešlo o pravý podpis predávajúcej, bremeno ktoré neuniesla. Odporkyňa tiež považovala kúpnu zmluvu za neplatnú pre jej neurčitosť, avšak v zmluve bolo uvedené, aká časť (výmera) z pozemkov vo vlastníctve predávajúcej je predmetom zmluvy, pričom tiež obsahovala odkaz na geometrický plán, na ktorom boli tieto časti parciel vyznačené, teda predmet kúpy bol v predmetnej kúpnej zmluve dostatočne určito vymedzený. V konaní nebolo preukázané, že kúpna zmluva bola pevne spojená s týmto geometrickým plánom, čo by mohlo spôsobovať jej neplatnosť pre rozpor s § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka (viď napr. R 69/2001), avšak ak by aj bola predmetná kúpna zmluva z tohto dôvodu neplatná, mal za to, že štát nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním, podmienky ktoré posudzoval podľa právnej úpravy účinnej od 1.1.1992 (keďže podľa úpravy platnej do 31.12.1991 nemohol nadobudnúť vlastníctvo k akémukoľvek predmetu vydržaním štát, ale iba občan). Prvostupňový súd nezistil inú právnu vadu kúpnej zmluvy ako tú, že v konaní nebolo preukázané, že kúpna zmluva bola pevne spojená s geometrickým plánom, čo by mohlo spôsobovať jej neplatnosť pre rozpor s § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, skutočnosť ktorá nemohla ovplyvniť dobromyseľnosť a oprávnenosť vydržania štátu, keďže priamo zo zákona nevyplýva, že zmluva o prevode nehnuteľností musí byť pevne spojená s geometrickým plánom, k tomuto dospela výkladom zákona až neskôr judikatúra súdov, pričom doteraz nie je u odbornej verejnosti ustálený názor na túto otázku (niektorí majú za to, že táto skutočnosť nespôsobuje automaticky neplatnosť zmluvy, keďže ide o vadu, ktorú je ešte možné odstrániť vo vkladovom konaní). Štát mal predmetné pozemky v oprávnenej držbe od roku 1976 nepretržite, pričom nebolo preukázané, že by ku dňu 1.1.1992 niekto jeho vlastnícke právo spochybnil, a teda, že by štát prestal byť dobromyseľný. V konaní nebolo preukázané, že by sa ktorýkoľvek z navrhovateľov dozvedel o tom, že k predmetným pozemkom si uplatňuje vlastnícke právo iná osoba, pred rokom 2004, kedy bol napísaný list - Reklamácia nesúladu údajov katastra nehnuteľností zo dňa 06.09.2004 adresovaný Správe katastra pre hlavné mesto Bratislava. Je preto zrejmé, že k tomuto dátumu, ale už aj k dátumu 1.1.1992, uplynula štátu vydržacia doba potrebná na vydržanie nehnuteľností. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď je zrejmé, že štát splnil všetky podmienky vydržania nehnuteľností, pokiaľ by aj bola kúpna zmluva zo dňa 9.11.1976 neplatná, stal sa štát vlastníkom predmetných nehnuteľností vydržaním. V konaní nebolo sporné, že predmetné pozemky sa nachádzajú v areály letiska, sú situované vo vnútornej strane obslužnej komunikácie, ktorá ohraničuje vnútorný letiskový priestor spolu s oplotením, niektoré sú zastavané obslužnou komunikáciou a na pozemky nie je prístup z verejných komunikácií, iba priamo po leteckých dráhach resp. po účelovej obslužnej komunikácii (vyplýva to aj zo znaleckého posudku č. 24 - 9/2007 vpracovaného znalcom A.. K. D. o stanovení všeobecnej hodnoty pozemkov, ktorý bol založený do spisu za účelom vyrubenia súdneho poplatku). Z výpovede samotnej odporkyne, ako aj vypočutých svedkov (súrodencov odporkyne) vyplýva, že táto sporné pozemky nikdy fakticky neužívala, takisto ako ani jej rodičia (rozhodujúce bolo obdobie po roku 1976), hoci predmetné pozemky boli predmetom dedenia. Tiež s pozemkami nijako nenakladali, aspoň to v konaní zo strany odporkyne nebolo preukázané. Naopak štát, ktorý predmetné pozemky kúpil od F. O., sa správal ako vlastník, predmetné pozemky začlenil do areálu letiska, čiastočne ich zastaval, teda vykonával panstvo nad vecou. Vec nemôže byť súčasne v držbe dvoch osôb, pokiaľ nejde o spoločnú držbu (napr. manželmi). V danom prípade nemohlo ísť o spoločnú držbu pozemkov štátom aj odporkyňou, prípadne jej právnymi predchodcami. Odporkyňa teda nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným pozemkom vydržaním, nakoľko ona ani jej rodičia sa nikdy nechopili držby týchto pozemkov v zmysle predchádzajúceho výkladu. Nebol teda na strane odporkyne naplnený jeden z predpokladov vydržania. Ku dňu 1.1.1993, teda ku dňu vzniku samostatnej Slovenskej republiky, bol vlastníkom sporných nehnuteľností Československý štát (neskôr premenovaný na Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku), a to bez ohľadu na to, ktorý subjekt mal tento majetok v správe. V konaní nebolo preukázané, že by od roku 1976 bolo vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam prevedené zo štátu na iný subjekt. Ku dňu 1.1.1993 sa teda v zmysle vyššie citovaného ústavného zákona č. 541/1992 Zb., stala vlastníkom sporných nehnuteľností Slovenská republika, keďže išlo o nehnuteľnosti nachádzajúce sa na území SR. Navrhovateľ 1/ tvrdil, že sa stal vlastníkom sporných nehnuteľností v súlade so zákonom č. 136/2004 Z. z. ku dňu jeho vzniku, teda k 5.5.2004, keďže sporné nehnuteľnosti boli súčasťou nepeňažného vkladu štátu. Podľa cit. zák. ako aj podľa Rozhodnutia ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií číslo 57 z 20.04.2004, mala byť do majetku navrhovateľa 1/ vložená časť majetku štátu, ktorá bola v správe Slovenskej správy letísk. Zo žiadneho z dokladov založených do spisu navrhovateľmi však jednoznačne nevyplýva, že by sporné pozemky boli ku dňu vzniku navrhovateľa 1/ v správe Slovenskej správy letísk, a že boli tieto sporné nehnuteľnosti súčasťou nepeňažného vkladu štátu do majetku navrhovateľ 1/. Na základe vyššie uvedeného prvostupňový súd dospel k záveru, že zatiaľ čo bolo v tomto konaní jednoznačne preukázané vlastníctvo štátu k sporným nehnuteľnostiam, naopak nebolo jednoznačne preukázané vlastníctvo navrhovateľa 1./ k sporným nehnuteľnostiam a preto návrh navrhovateľa 1./ zamietol. Pokiaľ odporkyňa namietala, že Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky nemôže v tomto konaní konať za štát, súd sa s týmto jej názorom nestotožnil. Podľa § 21 ods. 4 veta prvá O.s.p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Z vyššie citovaného ust. § 8 ods. 1 písm. f) zák. č. 575/2001 Z. z. je zrejmé, že aj predmet tohto sporu spadá do rozsahu pôsobnosti Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Nad rámec nevyhnutného prvostupňový súd uviedol, že pokiaľ navrhovatelia poukazovali na to, že odporkyňa si vo vzťahu k sporným parcelám mohla uplatniť reštitučný nárok a pokiaľ tak neurobila, už sa nemôže domáhať vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov poukázal na rozhodovaciu činnosť ÚS (napr. III ÚS 178/06, II. ÚS 231/09) ktorý vyslovil záver, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva". Tento právny záver vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR z 29.04.1998 sp. zn. Cdo 1/98 a taktiež z nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 249/2011-30. O náhrade trov konania prvostupňový súd nerozhodol s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. podľa ktorého o náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol navrhovateľ 1/, keď jeho odvolanie smerovalo proti výroku, ktorým súd vo zvyšku návrh zamietol. V zásade súhlasil so všetkými skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na základe ktorých dospel k tomu, že vlastnícke právo k sporným pozemkom patrí jednému z navrhovateľov. Nesúhlasí však s právnymi závermi súdu prvého stupňa, na základe ktorých dospel k názoru, že sporné nehnuteľnosti nepatria navrhovateľovi 1/, že ich neužíval pri prevádzke svojho podniku, že neboli súčasťou podniku navrhovateľa 1/. Prvostupňový súd spochybnil nedostatok špecifikácie žalovaných nehnuteľností v súpise majetku, ktorý má tvoriť prílohu zakladateľskej listiny vyhotovenej podľa zák. č. 136/2004 Z. z. V tomto smere považuje úvahy súdu prvého stupňa za nepreskúmateľné. K podniku prináležia také aktíva, ktoré nemá zaevidované v účtovných knihách. Postačuje, aby boli splnené dve zákonné podmienky, a to aby pozemok patril podnikateľovi a súčasne slúžil na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu, má tomuto účelu slúžiť. Predmet sporných pozemkov na Letisku M. R. Štefánika možno konštatovať, že pozemky boli pred vznikom letiskovej spoločnosti súčasťou časti podniku tvoriaceho Letisko M. R. Štefánika v Bratislave, keďže patrili štátu a súčasne slúžili na prevádzkovanie tohto podniku. Ak zákonodarca ustanovil, že predmetom nepeňažného vkladu navrhovateľa 1/ je vymedzená časť podniku, tak je logické, aby súčasťou tejto vymedzenej časti podniku mali byť pozemky, ktoré neboli zapísané v evidencii katastra nehnuteľností. Neexistuje žiadny obhájiteľný dôvod, ktorý by odôvodňoval opačný výklad, a to taký, aby pozemky mali zostať vo vlastníctve štátu v správe navrhovateľa 2/. Aplikácia tohto výkladu v praxi by priniesla absurdné dôsledky, a preto ho nemožno prijať. Na tomto závere nič nemení ani zákonná požiadavka, špecifikovať predmetné nehnuteľnosti v súpise nehnuteľností, na podklade ktorého sa vykonáva záznam zmeny vlastníckeho práva v prospech letiskovej spoločnosti. Predmetom zmluvy o predaji podniku nie sú jednotlivé veci, ale podnik ako súbor hmotných osobných a nehmotných zložiek podnikania. Zmluva o predaji podniku sa prevádza ako podnik ako hromadná vec a v prípade pochybností či ako súčasť podniku, prechádzajú určité veci, práva alebo majetkové hodnoty je podstatné, aby tieto patrili podnikateľovi a súčasne slúžia na prevádzku podniku. Ustanovenia zmluvy o predaji podniku je potrebné v plnom rozsahu stiahnuť na vklad podniku do majetku obchodnej spoločnosti a z takéhoto právneho záveru vychádzal aj Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí č. k. 3Co/105/2010 zo dňa 21. 1. 2011. Keďže súd prvého stupňa nesprávne zistil skutkový stav, a to v tom smere, že sporné pozemky od vzniku spoločnosti navrhovateľa 1/ t. j. od 5. 5. 2004 užíval navrhovateľ 1/ a tieto preto boli aj súčasťou časti podniku, tvoriaceho nepeňažný vklad do majetku navrhovateľa 1/ vec nesprávne právne posúdil, keď rozhodol, že vlastníctvo priznal navrhovateľovi 2/ a nie navrhovateľovi 1/, z dôvodov ktorých navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozsudok odvolaním, v jeho vyhovujúcej časti, napadla odporkyňa, vytýkajúc súdu prvého stupňa, že nerozhodol o celom návrhu, pripustil vstup do konania účastníkovi, ktorý nemal procesnú ani hmotnoprávnu spôsobilosť. Keďže súd určil, že vlastníkom sporných pozemkov je navrhovateľ 2/, vo zvyšku návrh zamietol. Podľa názoru odporkyne chýba v rozhodnutí rozhodnutie o návrhu navrhovateľa 1/, keďže sa nejedná o nerozlučné spoločenstvo v zmysle § 91 ods. 2 O. s. p. a úspech jedného z nich v konaní znamená neúspech druhého. Preto by mal súd rozhodnúť o nárokoch oboch navrhovateľov. Pochybenie súdu vidí v tom, že dovolil vstúpiť účastníkovi, ktorý nemá procesnú spôsobilosť zastupovať Slovenskú republiku v danej veci. Súd sa s aktívnou legitimáciou zastupovať navrhovateľa 2/ vysporiadal tak, že podľa § 8 ods. 1 zák. č. 575/2001 je ústredným orgánom štátnej správy a spor sa týka správy majetku štátu, jedná sa o majetkové právo. Vzhľadom na to, že zákonné oprávnenie zastupovať štát svedčí Ministerstvu financií SR, podľa ktorého výkon štátnej správy vo veciach majetku štátu vo verejnej a nepodnikateľskej sfére zabezpečuje Ministerstvo financií SR. Súd meritórne rozhodol tak, že vlastníkom spornej nehnuteľnosti je navrhovateľ 2/. Zmluva nebola uzatvorená v zákonnej forme. Chýba jej určitosť, preto nebola spôsobilá na registráciu. Navrhovateľ sa pokúsil tento nedostatok odstrániť geometrickým plánom a kúpna zmluva by bola vkladuschopná až po 29. rokoch po jej uzatvorení. Nesprávne posúdil súd prvého stupňa vydržanie vlastníckeho práva navrhovateľa 2/. Nesúhlasí s tým, že štát mal sporné pozemky v oprávnenej držbe a odporkyňa nepreukázala, že by túto držbu narušila. Navrhovateľ 2/ sa nemohol cítiť ako vlastník lebo počas celej doby nepretržite vo verejných listinách, osvedčujúcich vlastníctvo, nebol zapísaný ako vlastník. Naopak, ako vlastník boli zapísaní právni predchodcovia odporkyne a odporkyňa. Právo oprávnenej držby svedčí skôr odporkyni, a to z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku. Súd nezohľadnil skutočnosť, že pozemky boli v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy združené v JRD, preto ich vlastníci nemohli fyzicky obrábať, čím precenil prvostupňový súd výpovede svedkov dedičov, ktorí vypovedali, že tieto pozemky nikdy neobrábali. Navrhovateľ sa mohol pri obvyklej starostlivosti o svoj majetok kedykoľvek presvedčiť kto je vlastníkom sporných nehnuteľností, preto navrhovateľ 2/ nemôže byť vlastníkom sporných nehnuteľností. Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh v celom rozsahu zamietol. Navrhovateľ 2./ v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa 1./ uvádza, že sa stotožňuje s podaným odvolaním. Zastáva názor, že predmetné pozemky navrhovateľa 2./ boli podľa § 2 ods. 1 a 2 zák. č. 136/2004 Z. z. o letiskových spoločnostiach majetkom štátu, ktorý ministerstvo rozhodnutím ministra č. 57 zo dňa 20. 4. 2004 vyňal a použil ako predmet nepeňažného vkladu do letiskovej spoločnosti Letisko M. R. Štefánika, Airport Bratislava, a. s. Pozemky sa nachádzajú v areáli letiska, vo vnútornej strane obslužnej komunikácie, ktorá ohraničuje vnútorný letiskový priestor spolu s oplotením. Niektoré sú zastavané obslužnou komunikáciou a nie je na ne prístup z verejných komunikácií, iba priamo z letiskovej dráhy. Je preto nesporné, že predmetné pozemky slúžia na prevádzkovanie podniku navrhovateľa 1./. Pozemky boli užívané od jeho vzniku a boli súčasťou nepeňažného vkladu ako vkladu časti podniku do akciovej spoločnosti Letisko M. R. Štefánika, Airport Bratislava, a. s. Nesúhlasí s tvrdením odporkyne, že súd pripustil do konania účastníka, ktorý nemal procesnú ani hmotnoprávnu spôsobilosť byť účastníkom konania. Pripustenie ďalšieho účastníka do konania bolo v súlade s § 92 ods. 1 O. s. p. a správne rozhodol, keď nepriznal vlastnícke právo k predmetným pozemkom odporkyni, pretože odporkyňa tieto predmetné pozemky vydržať nemohla. Navrhovateľ 1./ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne uviedol, že ani jednému z uvádzaných dôvodov nie je možné priznať úspech. Tak ako navrhovatelia aj súd nikdy netvrdili a neuvádzali, že navrhovatelia by mali postavenie nerozlučných spoločníkov. Prvostupňový súd rozhodol o celom predmete konania, teda aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa 1/, a to výrokom vo zvyšku, že súd návrh zamieta s odôvodnením, že nepreukázal vlastnícke právo. Preto odvolacia námietka nemôže obstáť a je v príkrom rozpore s výrokom a odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Pokiaľ odporkyňa tvrdí, že súd pripustil do konania účastníka, ktorý nemá procesnú ani hmotnoprávnu spôsobilosť, táto nemôže obstáť, keďže navrhovateľom je v danom prípade štát a štát má hmotnoprávnu a procesnoprávnu spôsobilosť. Navrhovateľ 1/ súhlasí so skutkovými právnymi závermi súdu prvého stupňa, na základe ktorých tento dospel k tomu, že vlastnícke právo k sporným pozemkom nepatrí odporkyni, ale patrí jednému z navrhovateľov. Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd odvolanie odporkyne odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa 1/ a odporkyne nie je možné vyhovieť, pretože napadnuté prvostupňové rozhodnutie je vecne správne, keďže prvostupňový súd vykonal dostatočné dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku o určenie vlastníckeho práva, ako aj na opodstatnenosť tvrdení odporkyne z hľadiska skutočností, ktoré uvádzala na svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.). Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti navrhovateľom 2/ uplatňovaného nároku o určenie vlastníctva a nedôvodnosti nároku navrhovateľa 1/ . Na vec aplikoval i zodpovedajúce ustanovenia § 37, § 39, 40 ods. 1, § 46 ods. 1 a 2, § 134 ods.2, § 399 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného a účinného do 9.11.1976; článok II odsek 9 Smernice o postupe pri registrácií zmlúv u štátnych notárstiev a pri udeľovaní súhlasu k prevodom a nájmu niektorých druhov nehnuteľností okresnými národnými výbormi; čl. 2 ústavného zákona č. 541/1992 Zb. o delení majetku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky medzi Českú republiku a Slovenskú republiku a jeho prechode na Českú republiku a Slovenskú republiku Majetkom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky; ustanovenia § 126 ods.1, § 129 ods.1, § 130 ods. 1, § 132 ods. , § 134 ods. 1 a 3 , § 868 Občianskeho zákonníka platného a účinného od 1.1.1992 ; ustanovenia § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 a 2, 7 ods. 2 zákona č. 136/2004 Z. z. o letiskových spoločnostiach , ustanovenia § 8 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v platnom znení Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu navrhovateľa 1/ a určeniu vlastníctva navrhovateľa 2/ aj riadne, vyčerpávajúcim spôsobom v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Odporkyňa v odvolaní z väčšej časti neargumentuje žiadnymi novými skutočnosťami a dôkazmi v zmysle § 205a O.s.p s ktorými by sa prvostupňový súd riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver ohľadne procesnej a hmotnoprávnej spôsobilosti navrhovateľa 2./ byť účastníkom konania a nadobudnutia jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. K jedinej novej námietke odporkyne uvedenej v odvolaní, že súd nerozhodol o celom návrhu, keďže chýba v rozhodnutí rozhodnutie o návrhu navrhovateľa 1/, je nutné poznamenať, že nezodpovedá skutočnosti. Prvostupňový súd v súlade s ustanovením § 152 ods. 2 O.s.p. rozhodol o celej prejednávanej veci, keď vo výrokovej časti rozsudku určil, že vlastníkom sporných pozemkov je navrhovateľ 2./ a vo zvyšku návrh, ktorým sa navrhovateľ 1./ domáhal určenia tohto vlastníckeho práva vo svoj prospech, zamietol, čomu zodpovedá aj zdôvodnenie rozhodnutia. Povinnosťou účastníka v občianskom súdnom konaní je nielen uviesť všetky potrebné skutočnosti, t.j. skutočnosti rozhodujúce pre aplikáciu hmotného práva, ale aj navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, t.j. zaťažuje ho nielen povinnosť tvrdenia (§ 101 ods. 1 O.s.p.), ale aj povinnosť dôkazná (§ 120 ods. 1 O.s.p.), medzi ktorými je vzájomná väzba. Dôkazné bremeno teda znášajú účastníci konania a nesplnenie dôkaznej povinnosti ohľadne vlastných tvrdení je spojené s procesnou zodpovednosťou účastníka za výsledok konania, keď neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom 1./ má za následok zamietnutie jeho návrhu. V zmysle uvedených zásad posúdil odvolací súd odvolanie navrhovateľa 1./ a v plnom rozsahu sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ 1./, na ktorom bola v zmysle § 120 O.s.p. dôkazná povinnosť nepreukázal titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom konania. Navrhovateľ 1./ tvrdil, že sa stal vlastníkom sporných nehnuteľností v súlade so zákonom č. 136/2004 Z. z. ku dňu jeho vzniku, teda k 5.5.2004, keďže sporné nehnuteľnosti boli súčasťou nepeňažného vkladu štátu. Zo žiadnych dokladov založených do spisu a to predovšetkým z Protokolu o rozsahu převodu práv a závazků zrušené organizace Výstavba letišť na nove zřízené organizace Česká správa letišť a Slovenská správa letísk zo dňa 18.ledna 1991 a z Rozhodnutie ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií č. 57 z 20.4.2004 o vyňatí časti majetku zo správy príspevkovej organizácie Slovenská správa letísk jednoznačne nevyplýva, že by sporné pozemky boli ku dňu vzniku navrhovateľa 1/ v správe Slovenskej správy letísk, a že by boli tieto sporné nehnuteľnosti aj súčasťou nepeňažného vkladu štátu do majetku navrhovateľa 1./. Pokým navrhovateľ 1./ v tomto smere poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Co/105/2010 zo dňa 21. 1. 2011, tak závery z tohto rozhodnutia nie je možné aplikovať aj na túto vec, keďže z odôvodnenie tohto rozhodnutia vyplýva, že Krajský súd v Košiciach vychádzal pri svojom rozhodovaní z iného skutkového stavu veci , keď aj z odôvodnenia je zrejmé že bolo nepochybné, že z majetku štátu v Slovenskej správy letísk bola vyňatá účtovne oddelená vnútorná organizačná jednotka Letisko Košice, ktorá má povahu časti podniku ako nepeňažný vklad do akciovej spoločnosti Letisko Košice-Aiport Košice,a.s. čo vyplýva z rozhodnutia ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií / č.l. 417 spisu /. Správnosti prijatého záveru o nesplnení dôkaznej povinnosti navrhovateľa 1/ nasvedčuje aj vnútorná rozporuplnosť podaného odvolania navrhovateľom 1/, ktorý nepodáva odvolanie do výrokovej časti ktorou bolo návrhu o určenia vlastníckeho práva navrhovateľa 2./ vyhovené, keďže navrhovateľ 1/ v úvode odvolania uviedol, že „..v zásade súhlasí so všetkými skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na základe ktorých dospel k tomu, že vlastnícke právo k sporným pozemkom patrí jednému z navrhovateľov..“ Pri prijatí správnosti tohto záveru súdu prvého stupňa je potom logicky vylúčené očakávať určenie vlastníckeho práva k identickým nehnuteľnostiam na základe iných skutkových a právnych podkladov aj v prospech navrhovateľa 1/, keďže vlastnícke právo k tej istej nehnuteľnosti nemôže svedčiť dvom subjektom. Záverom odvolací súd dodáva, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožne s očakávaniami a predstavami účastníkov konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi musí dať odpoveď na podstatné námietky. Skutočnosť, že sa navrhovateľ 1./ a odporkyňa sa nestotožňujú s právnymi závermi prvostupňového súdu, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvého stupňa ich vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám navrhovateľa 1./ a odporkyne o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď tento sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právnych predpisov, ani nepoprel ich účel a význam , keď skutkové, a na ich základe prijaté právne závery prvostupňového súdu sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd nemá čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť skutkových a na jeho podklade správne prijatých právnych záverov prvostupňového súdu ( § 219 ods. 2 O.s.p.) a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, keď o týchto rozhodne prvostupňový súd s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 3 O.s.p. podľa ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.