Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/573/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207225807 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1207225807.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Szabovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľov v 1. rade: P. W. Y. Q. X. H.: M. W., E. W. F. X, G. F. T., právne zastúpených advokátkou JUDr. Laurou Bíróovou, so sídlom Klincová 37/B, Bratislava, proti odporcom v 1. rade: Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31320155 a v 2. rade: RYMA, s.r.o., so sídlom Porubského 2, Bratislava, IČO: 35800054, právne zastúpený AK VALKO MARIÁN & partners, s.r.o., so sídlom Porubského 2, Bratislava, o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní navrhovateľov a odporcu v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, zo dňa 3.7.2013, č. k. 5C/162/2008-330, pomerom hlasov 2:1, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 3.7.2013, č.k. 5C/162/2008- 330 vo výrokoch I. a II. p o t v r d z u j e. Vo výroku pod bodom III. rozsudok m e n í tak, že návrh voči odporcovi v 2. rade zamieta. Odporca v 1. rade je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľom v 1. a 2. rade náhradu trov prvostupňového konania vo výške 1.703,69 eur, k rukám ich právnej zástupkyne, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovatelia v 1. a 2. rade sú p o v i n n í zaplatiť odporcovi v 2. rade náhradu trov konania vo výške 199,- eur, k rukám jeho právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca v 1. rade je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľom v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania vo výške 268,38 eur, k rukám ich právnej zástupkyne, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Dovolanie vo veci sa n e p r i p ú š ť a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/XX zo dňa 20.3.1996, uzavretá medzi navrhovateľmi v 1. a 2. rade ako záložcami a odporcom v 1. rade ako záložným veriteľom, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený rozhodnutím Katastrálneho úradu v W., Správa katastra W.-Q. zo dňa 13.6.1996, č. Q.-XXX/XX, je neplatná. Ďalej určil, že dodatky č. 1 zo dňa 23.3.1998, č. 2 zo dňa 25.5.1999 a č. 3 zo dňa 27.9.1999 k Zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/XX, zo dňa 20.3.1996, sú neplatné a návrh vo vzťahu k odporcovi v 1. rade zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že odporcovi v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom v 1. a 2. rade náhradu trov konania v sume 99,58 eur a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 19.127,35 eur na číslo účtu ich právnej zástupkyne. Navrhovateľom v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť odporcovi v 1. rade náhradu trov konania v sume 10,38 eur. V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že navrhovatelia sa svojim návrhom domáhali určenia, že zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. X/XX, vrátane jej dodatkov je absolútne neplatná. Svoj návrh opierali o tvrdenie, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva (ďalej len LV) č. XXXX, k. ú. C., E. G. F. T., E. X., a to pozemku parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 148 m2, parc. č. XXX/XXX, druh pozemku záhrady o výmere 190 m2, parc. č. XXX/XXX, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 253 m2 a stavby rodinného domu, postaveného na parcele XXX/X, súp. čís. XXX, každý vo veľkosti 1 spoluvlastníckeho podielu. Na nehnuteľnostiach viazne záložné právo v prospech Všeobecnej úverovej banky, a.s., zriadené na zabezpečenie úveru č. X/XX, podľa zmluvy č. Q. - XXX/XX. Zmluvu o zriadení záložného práva podpísala dňa 20.3.1996 ustanovená opatrovníčka vtedy ešte maloletých navrhovateľov, ktorá bola za opatrovníčku ustanovená uznesením Obvodného súdu Bratislava IV, zo dňa 28.1.1994, č.k. 13P 211/93 s tým, že bola oprávnená v mene maloletých navrhovateľov : - k podaniu žiadosti o odstránenie stavby nachádzajúcej sa nehnuteľnosti na parcele XXX/X, súpisné číslo XXX a parc. č. XXX/XXX, druh pozemku záhrady, k.ú.: C., obec G. F. T., E. X. a k podaniu žiadosti o vydanie stavebného povolenia; - k podpísaniu zmluvy o predaji nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k.ú. C., obec G. F. T., E. X., a to pozemku parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 148 m2, parc. č. XXX/XXX, druh pozemku záhrady o výmere190 m2. V návrhu uviedli, že opatrovníčka Ž. S. podpísala v mene maloletých detí zmluvu o zriadení záložného práva k vyššie uvedenému nehnuteľnému majetku v prospech Všeobecnej úverovej banky, a.s.. Záložné právo bolo zriadené na zabezpečenie úveru podľa úverovej zmluvy č. X/XX, zo dňa 20.3.1996, poskytnutého v celkovej sume 8 miliónov slovenských korún, ktorý bol záložným veriteľom poskytnutý spoločnosti BOROTEX, spol. s.r.o.. Ručiteľský záväzok za zaplatenie úveru prevzala na seba opatrovníčka detí, Ž. S.. Spoločnosť BOROTEX, spol. s r.o. úver nesplatila, a tak odporca v 1. rade podal proti ručiteľke Ž. S. žalobu o zaplatenie sumy 4.956.000,-Sk s príslušenstvom. Krajský súd v Bratislave, zaviazal rozsudkom zo dňa 12.9.2005 Ž. S. na zaplatenie uvedenej sumy a rozsudok sa stal riadnym exekučným titulom. Odporca v 1. rade oznámil postúpenie svojej pohľadávky voči spoločnosti BOROTEX, spol. s r.o. s účinnosťou od 12.1.2004 na obchodnú spoločnosť GFR, s.r.o., ktorá neskôr zmenila svoje obchodné meno na RYMA, s.r.o.. Zmluva o zriadení záložného práva je tak absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu, že opatrovníčka konala nad rozsah svojho zmocnenia. Právne úkony, ku ktorým bola opatrovníčka v zmysle uznesenia súdu oprávnená, boli v rozhodnutí presne vymedzené a je zrejmé, že tieto oprávnenia opatrovníčka podpisom záložnej zmluvy prekročila. Naliehavý právny záujem videli navrhovatelia v tom, že bez právoplatného rozhodnutia súdu vo veci, nie je možné dosiahnuť výmaz záložného práva na nehnuteľnostiach. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní prvý krát vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 30.6.2010, č.k. 5C/162/2008-225, ktorým určil, že Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/ XX, zo dňa 20.3.1996, uzavretá medzi navrhovateľmi v 1. a 2. rade ako záložcami a odporcom v 1. rade ako záložným veriteľom, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený rozhodnutím Katastrálneho úradu v W., Správy katastra W. - Q., pod č. Q.-XXX/XX, zo dňa 13.6.1996, je neplatná a za neplatné určil aj dodatky č. 1 zo dňa 23.3.1998, č. 2 zo dňa 25.5.1999 a č. 3 zo dňa 27.9.1999 k Zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č.X/XX, zo dňa 20.3.1996. Odporcov zaviazal k povinnosti nahradiť trovy konania navrhovateľom. Proti uvedenému rozsudku podali odporca v 1. a 2. rade odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 13.11.2012, č.k. 7Co/408/2010-278, rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že hoci súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, nevysporiadal sa v rozhodnutí dôsledne so všetkými skutkovými zisteniami a nereagoval na námietky odporcov. Vyslovil názor, že v ďalšom konaní sa súd má vysporiadať s argumentmi odporcov súvisiacimi s otázkou platnosti záložnej zmluvy v súvislosti s ust. § 151d ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy a s tým súvisiacou otázkou dobromyseľnosti odporcu v 1. rade. V prípade, že súd prvého stupňa dospeje k záveru, že predmetná záložná zmluva je neplatná, v rozhodnutí uvedie, akými úvahami sa riadil a z akého zákonného dôvodu považuje zmluvu za absolútne neplatnú. Súd prvého stupňa sa vysporiada i s ostatnými námietkami odporcov uvedenými v odvolaní, pokiaľ tieto môžu mať vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci. Keďže Krajský súd v Bratislave nevyslovil žiadne požiadavky na doplnenie dokazovania a ani účastníci konania už žiadne ďalšie dokazovanie vo veci nenavrhli, súd zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a vyjadreniami účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov, ako aj výsluchmi svedkov a na základe týchto dôkazov vec po právnej stránke posúdil podľa ust. §§ 30, 34, 37 ods. 1, 38 ods. 1, 39, 151a, 151b ods. 1, 151d ods. 1 a 151e OZ. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho nového rozhodnutia uviedol, že navrhovatelia v 1. a 2. rade sa určovacím návrhom domáhajú autoritatívneho výroku súdu, či tu určitý právny vzťah, právo je alebo nie je. Takéhoto určenia sa môžu domáhať len vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie navrhovateľa by bez takéhoto rozhodnutia súdu zostalo neisté a ohrozené. Súd v posudzovanom prípade dospel k záveru, že na požadovanom určení je daný naliehavý právny záujem navrhovateľov, ak má byť súdne rozhodnutie zaznamenané do katastra nehnuteľností a týmto spôsobom dosiahnutý stav zmeny, resp. výmazu záložného práva zriadeného v prospech záložného veriteľa. Prvostupňový súd sa zaoberal otázkou vecnej pasívnej legitimácie, ktorú namietal odporca v 1. rade s poukazom na to, že Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 7.1.2004, spísanou formou notárskej zápisnice N 45/2004, Nz 411/2004, postúpil na odporcu v 2. rade svoje pohľadávky voči tretím osobám, súčasťou ktorých bola aj pohľadávka z úverovej zmluvy X/XX, kde dlžníkom je spoločnosť BOROTEX, spol. s r.o.. Táto spoločnosť poskytla ako zabezpečenie úveru nehnuteľnosť vo vlastníctve navrhovateľov v 1. a 2. rade, ktorá bola predmetom Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/ XX. Súčasťou postúpených pohľadávok je aj ich príslušenstvo a všetky práva s nimi spojené, vrátane práv zo zabezpečenia poskytnutého jednotlivými dlžníkmi alebo tretími osobami. Odporcom v 1. rade teda boli na odporcu v 2. rade platne postúpené i práva vyplývajúce mu zo Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/XX, v dôsledku čoho stratil postavenie záložného veriteľa a nie je vecne pasívne legitimovaný v spore o určenie neplatnosti predmetnej záložnej zmluvy. Túto námietku nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade súd preto vyhodnotil ako dôvodnú. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že navrhovatelia v 1. a 2. rade ako maloleté deti, nadobudli kúpnou zmluvou vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. C., obec G. F. T., E. X., a to rodinný dom postavený na parcele XXX/X, pozemok parc. č. XXX/X o výmere 333m2 a pozemok, parc. č. XXX/XXX o výmere 253m2, obe zapísané na LV č. XXXX, každý v 1 spoluvlastníckeho podielu. Kúpna zmluva bola uzavretá dňa 19.3.1992 a maloletí navrhovatelia boli pri jej uzatváraní zastúpení zákonnými zástupcami, svojimi rodičmi. Nehnuteľnosť vyžadovala rekonštrukciu a za tým účelom bolo potrebné podať žiadosť o odstránenie pôvodnej stavby a následne požiadať o vydanie stavebného povolenia. Keďže rodičia vtedy maloletých navrhovateľov nemohli s nehnuteľnosťami nakladať, požiadali príslušný súd o ustanovenie opatrovníka maloletým deťom, za ktorého navrhli ustanoviť krstnú mamu maloletých a zároveň sestru ich matky, Ž. S.. Bývalý Obvodný súd Bratislava IV uznesením zo dňa 28.1.1994, č.k. 13P/211/93, ustanovil maloletým deťom opatrovníčku Ž. S., ktorá bola oprávnená v mene maloletých detí na konkrétne právne úkony, ktoré sú vyššie špecifikované (str. 2 rozhodnutia). V roku 1996 rodičia navrhovateľov v 1. a 2. rade, ako spoločníci a konatelia spoločnosti BOROTEX, spol. s r.o. požiadali odporcu v 1. rade o poskytnutie úveru v sume 8.000.000,- Sk. Uvedenú sumu potrebovala spoločnosť BOROTEX, spol. s r.o. na kúpu a rekonštrukciu budovy bývalého kina v G. F. T., ktorá mala neskôr slúžiť ako sklad textilu. Odporca v 1. rade požadoval zabezpečenie úveru zriadením záložného práva k nehnuteľnému majetku, a tak ako možný predmet zálohu bola označená aj nehnuteľnosť vo vlastníctve maloletých detí. Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku bola medzi odporcom v 1. rade, ako záložným veriteľom a mal. navrhovateľmi v 1. a 2. rade ako záložcami, podpísaná dňa 20.3.1996, pričom za mal. záložcov ju podpísala ich opatrovníčka Ž. S.. V danom prípade je zrejmé, že maloletí spoluvlastníci nehnuteľností, ktoré mali byť predmetom záložného práva na zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa, nemali v čase vzniku záložnej zmluvy spôsobilosť na právne úkony a teda museli byť pri uzatvorení záložnej zmluvy zastúpení. Zákonní zástupcovia, ich rodičia ich zastupovať nemohli, pretože by išlo o kolíziu záujmov a išlo o vec nad rámec bežného hospodárenia. Zmluvu teda podpísala opatrovníčka detí Ž. S., ale ako vyplýva z obsahu rozhodnutia súdu, ktorým bola za opatrovníčku maloletým deťom ustanovená, nebola na tento úkon oprávnená. Rozsah jej oprávnenia konať za maloleté deti bol rozhodnutím súdu presne a konkrétne určený, bol vymedzený len na určité konkrétne právne úkony a konanie. Z výroku uznesenia jednoznačne vyplýva, že sa nejedná o generálne zastupovanie detí pri všetkých alebo akomkoľvek úkone a tiež z neho jednoznačne vyplýva, že sa medzi úkonmi a konaniami, na ktoré je opatrovníčka deťom ustanovená, nenachádza uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva. Na základe uvedených skutočností súd prvého stupňa dovodil, že ak opatrovníčka svojím podpisom v mene maloletých detí uzavrela Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/XX, zo dňa 20.3.1996, konala mimo rozsah svojho oprávnenia deti zastupovať. Súd pri posudzovaní tejto otázky vychádzal z ust. § 38 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého je neplatný právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemal spôsobilosť na právne úkony. Navrhovatelia v 1. a 2. rade boli v čase uzavretia zmluvy maloletí a nemali spôsobilosť na právne úkony, pričom opatrovníčka, ktorá v mene maloletých detí zmluvu podpísala, prekročila rozsah svojho oprávnenia deti zastupovať. Nedostatok spôsobilosti na právne úkony je dôvodom absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Uviedol, že na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že odporca v 1. rade súhlasil s uzatvorením takejto záložnej zmluvy, vediac, že záložcovia sú maloleté deti a že kompetentní pracovníci legitímnosť zmluvného vzťahu posudzovali a vyhodnotili ho ako bezvadný právny úkon. Podľa názoru súdu, z obsahu uznesenia o ustanovení opatrovníčky maloletým deťom nebolo možné gramaticky ani logicky dovodiť, že ak mohla opatrovníčka zastupovať navrhovateľov pri scudzení nehnuteľnosti, mohol odporca v 1. rade vyvodiť, že je oprávnená zastupovať deti i pri uzatvorení záložnej zmluvy. Takýto výklad predmetného uznesenia nemôže obstáť, nakoľko nie je možné výrok súdu svojvoľne a voľným výkladom rozširovať o ďalšie oprávnenia. Pokiaľ odporcovia v 1. a 2. rade preukazovali dobromyseľnosť odporcu v 1. rade ust. § 151d) OZ, účinným k 20.3.1996, navrhovatelia namietali, že aplikovať uvedené ustanovenie je možné iba v prípadoch, kedy je zálohom hnuteľná vec. Na podporu tohto svojho tvrdenia poukázali pri tom na judikatúru Najvyššieho súdu SR. Vychádzali zo záveru, že pri založení nehnuteľnosti nedochádza k faktickému odovzdaniu a prevzatiu, ako je to pri hnuteľných veciach. K otázke dobromyseľnosti záložného veriteľa súd prvého stupňa uviedol, že túto otázku je vo všeobecnosti možné charakterizovať ako vnútorné presvedčenie o tom, že osoba dávajúca vec do zálohu je s ohľadom na všetky zistené okolnosti oprávnená tak urobiť. V prípade pochybností sa má mať za to, že bol záložný veriteľ dobromyseľný, pričom treba zohľadniť, kto bol v danom prípade záložným veriteľom. Odporca v 1. rade, ktorý ako záložný veriteľ zmluvu o zriadení záložného práva uzavrel, je právnická osoba, obchodná spoločnosť, ktorá má v predmete činnosti podľa výpisu z obchodného registra okrem iného poskytovanie úverov, správu pohľadávok klienta, hypotekárne obchody a iné. Okrem toho odporca v 1. rade disponuje i právnym oddelením, kde sú zamestnané osoby s právnickým vzdelaním a v prípade potreby, má možnosť vzniknutý právny problém s nimi konzultovať. Pracovníci odporcu v 1. rade, ktorí ho zastupovali pri uzatváraní zmluvy boli teda odborníci vo svojom odbore a boli povinní postupovať s odbornou starostlivosťou. Za odporcu v 1. rade Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/XX, zo dňa 20.3.1996, podpisovali G.. Š., riaditeľka pobočky a G.. X., zástupca riaditeľa pobočky. G.. Š. bola vypočutá ako svedkyňa, a ako vyplýva z jej svedeckej výpovede, platnosť a dôveryhodnosť predložených dokumentov kontrolovala a konzultovala s právnikom, a výsledkom celého procesu posudzovania bolo, že odporca ako záložný veriteľ zmluvu podpísal. V súvislosti s otázkou dobromyseľnosti záložného veriteľa súd uviedol, že rozsah oprávnení opatrovníčky maloleté deti zastupovať je v uznesení súdu jasne, presne, určite a zrozumiteľne formulovaný. Pokiaľ si pracovníci odporcu v 1. rade (vysokoškolsky vzdelané osoby) predmetné uznesenie prečítali, museli vidieť, že medzi právnymi úkonmi, na ktoré je opatrovníčka detí na základe rozhodnutia súdu oprávnená za ne konať, sa uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva nenachádza. Iný výklad nie je možné dovodiť gramatickým, logickým a ani analogickým výkladom výroku uznesenia. Ak sa pracovníci odporcu, vrátane právnika, bez zjavného dôvodu domnievali, že opatrovníčka je oprávnená deti zastupovať pri podpise záložnej zmluvy, potom postupovali nesprávne, bez odbornej starostlivosti. Skutočnosť, že príslušná správa katastra povolila vklad záložnej zmluvy do katastra nehnuteľností nemá podľa názoru súdu prvého stupňa na dobromyseľnosť záložného veriteľa vplyv. Dobromyseľnosť záložného veriteľa musí byť preukázaná v čase uzatvorenia záložnej zmluvy, pričom jej vklad bol povolený až následne. Konanie katastra nemalo teda možnosť ovplyvniť zmluvnú vôľu záložného veriteľa prejavenú v záložnej zmluve. Pokiaľ ide o námietku odporcov, že navrhovatelia v 1. a 2. rade sa začali dovolávať neplatnosti záložnej zmluvy až po rokoch a že ich konanie je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj poctivým obchodným stykom, súd prvého stupňa uviedol, že Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/XX, sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Navrhovatelia v 1. a 2. rade uzatvárali zmluvu ako maloleté deti, nie podnikateľské subjekty, rovnako ich opatrovníčka ju neuzatvárala v ich mene ako podnikateľka. Navrhovatelia v 1. a 2. rade neboli nikdy s odporcami v 1. a 2. rade v obchodnom vzťahu a navrhovatelia namietajú neplatnosť zmluvy ako fyzické osoby, nie ako podnikatelia. Z toho je zrejmé, že na uvedený prípad, nemožno aplikovať zásady poctivého obchodného styku. Pokiaľ ide o rozpor s dobrými mravmi, súd prvého stupňa zdôraznil, že v čase uzavretia zmluvy o zriadení záložného práva boli navrhovatelia v 1. a 2. rade maloleté deti. Zaťažiť nehnuteľnosť záložným právom bolo rozhodnutie, ktoré za deti spravili ich rodičia a navrhovatelia v 1. a 2. rade túto skutočnosť nemali možnosť ovplyvniť. Argument, že neplatnosť záložnej zmluvy začali napádať až potom, ako sa ich rodičia dostali do platobnej neschopnosti a prestali splácať úver, podľa názoru súdu neobstojí. Úverovú zmluvu č. X/XX zo dňa 20.3.1996, vrátane jej dodatkov uzavrel odporca v 1. rade so spoločnosťou BOROTEX, spol. s r.o., spoločníkmi a konateľmi ktorej boli G.. F.. W. a G.. M.. W.Á., rodičia navrhovateľov v 1. a 2. rade. Navrhovatelia nikdy neboli s odporcom 1. a 2. rade v úverovom vzťahu. Nijako nezapríčinili, že poskytnutý úver nebol riadne splácaný a nie sú dlžníkmi odporcu v 1. alebo v 2. rade. Nenesú žiadnu zodpovednosť za správanie konateľov uvedenej spoločnosti, v dôsledku ktorého je ohrozené ich vlastníctvo. Ako vlastníci nehnuteľnosti, ktorá v dôsledku záložného práva v prospech odporcu v 1. rade má byť predmetom exekúcie, sú oprávnení využiť všetky právne prostriedky na ochranu svojho vlastníckeho práva, ktoré je nie ich vinou ohrozené. Preto súd prvého stupňa ich konanie nepovažuje za konanie majúce charakter konania v rozpore s dobrými mravmi. Po opätovnom právnom posúdení veci a v nadväznosti na závery rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, súd prvého stupňa vyhodnotil návrh na začatie konania ako dôvodný vo vzťahu k odporcovi v 2. rade, a v tejto časti návrhu vyhovel. Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/XX, zo dňa 20.3.1996, súd prvého stupňa posúdil ako neplatnú z dôvodu, že je v rozpore s § 38 ods. 1 OZ. Záložcami v danom prípade boli maloleté deti, ktoré nemali spôsobilosť na právne úkony a opatrovníčka, ktorá za ne zmluvu podpísala, nebola na tento úkon oprávnená. Uvedená skutočnosť spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy a k nej prislúchajúcich dodatkov, ktoré sa viažu k hlavnej zmluve a sú tiež neplatné. Vo vzťahu k odporcovi v 1. rade súd návrh zamietol ako nedôvodný, pre nedostatok jeho vecnej pasívnej legitimácie. Prvostupňový súd zdôraznil, že absolútne neplatný právny úkon nespôsobuje právne následky ani v prípade, keď na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Každý, kto má na tom naliehavý právny záujem, môže sa jej bez časového obmedzenia dovolávať súdnou i mimosúdnou cestou. Súd musí na túto neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu (ex offo) z úradnej povinnosti. Verejný záujem tu prevažuje nad osobnými záujmami účastníkov absolútne neplatného právneho úkonu, a to aj tých, ktorí neplatnosť sami nespôsobili, ani ju nezavinili. Preto k vzniku záložného práva k nehnuteľnosti v dôsledku absolútnej neplatnosti úkonu fakticky nedošlo. Účinky absolútnej neplatnosti pôsobia definitívne, aj keby dôvod neplatnosti právneho úkonu dodatočne odpadol. Absolútne neplatný právny úkon nemožno teda zhojiť dodatočným schválením (ratihabíciou) a nemožno ho konvalidovať dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti, ani napraviť splnením povinnosti. Absolútne neplatný právny úkon sa nepremlčuje; absolútnej neplatnosti sa možno dovolať bez časového obmedzenia. Súd neuznal námietku dobromyseľnosti záložného veriteľa a ustálil v nadväznosti na vyššie uvedené úvahy, že záložný veriteľ nebol dobromyseľný a teda nemôže byť na daný prípad aplikované ust. § 151d ods. 1 OZ, účinné ku dňu uzatvorenia zmluvy. O trovách konania súd rozhodol podľa princípu úspešnosti účastníkov v konaní podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého úspešným navrhovateľom v 1. a 2. rade prislúcha voči neúspešnému odporcovi v 2. rade právo na náhradu trov konania. Odporcu v 2. rade zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľom trovy konania v sume 99,58 eur a na náhradu trov právneho zastúpenia sumu 19.127,37 eur. Navrhovateľov vo vzťahu k úspešnému odporcovi v 2. rade zaviazal k náhrade trov konania v sume 10,38 eur. V zákonnej odvolacej lehote podali navrhovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie, ktorým napadli rozsudok súdu prvého stupňa v III., IV. a V. výroku. V odvolaní navrhli, aby odvolací súd III. výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým návrh vo vzťahu k odporcovi v 1. rade zamietol, zrušil. V súvislosti so IV. výrokom rozsudku, ktorým bola uložená povinnosť odporcovi v 2. rade zaplatiť navrhovateľom trovy konania v sume 99,58 eur a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 19.127,35 eur sa domáhajú zmeny tohto výroku tak, že na náhradu trov konania budú zaviazaní odporcovia v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne. Výrok rozsudku označený č. V. navrhli zrušiť. Svoje odvolanie odôvodnili ust. § 205 ods. 2 písm. b) a f) O.s.p. tak, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznili, že zamietnutie návrhu voči odporcovi v 1. rade považujú za vecne nesprávne, a preto sú nesprávne aj výroky s ním súvisiace (výroky o náhrade trov konania). Nestotožňujú sa s právnym názorom súdu prvého stupňa, že dôvodom zamietnutia návrhu voči odporcovi v 1. rade je skutočnosť, že nemá vecnú pasívnu legitimáciu. Súd svoj právny názor bližšie neodôvodnil, pravdepodobne sa v celosti stotožnil s obranou odporcu v 1. rade, uvedenou v jeho podaní zo dňa 17.2.2010. Navrhovatelia vo svojom návrhu z 10.9.2007 označili Všeobecnú úverovú banku, a.s., ako odporcu v 1. rade s prihliadnutím na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (ďalej len NS SR) č. R 69/1996, podľa ktorého účastníkmi konania musia byť všetci účastníci zmluvy, či už na strane navrhovateľov alebo na strane odporcov. Keďže odporca v 1. rade bol účastníkom záložnej zmluvy v postavení záložného veriteľa, preto v zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia NS SR musí byť účastníkom konania, v ktorom sa rieši otázka neplatnosti predmetnej záložnej zmluvy. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že práva záložného veriteľa zo zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 20.3.1996, prešli na odporcu v 2. rade na základe zmluvy o postúpení pohľadávok v súlade s ust. § 151c ods. 3 OZ, podľa ktorého záložné právo prechádza pri prevode alebo prechode pohľadávky zabezpečenej záložným právom na nadobúdateľa pohľadávky. Na základe právnej skutočnosti prechodu práv záložného veriteľa na nadobúdateľa pohľadávky, označili tohto navrhovatelia za odporcu v 2. rade. Odporcu v 1. rade považujú za pasívne legitimovaného v tomto spore z dôvodu, že bol účastníkom zmluvy o zriadení záložného práva v postavení záložného veriteľa a odporcu v 2. rade z dôvodu, že sa stal záložným veriteľom na základe uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky, v spojení s ust. § 151c ods. 3 OZ. Zdôraznili, že vzhľadom na skutočnosť, že súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/XX, zo dňa 20.3.1996, ako i neplatnosť dodatkov č. 1 až 3 k tejto zmluve, nie je jeho rozhodnutie v časti, ktorým návrh vo vzťahu k odporcovi v 1. rade zamietol, vecne správny. Nakoľko sú presvedčení o tom, že odporca v 1. rade je vo veci pasívne legitimovaný, navrhujú zaviazať oboch odporcov k úhrade trov konania navrhovateľom, a to spoločne a nerozdielne. Výrok označený pod č. V. napadnutého rozsudku navrhli zrušiť v nadväznosti na zrušenie výroku označeného pod č. III. napadnutého rozsudku. Zároveň si popri trovách prvostupňového konania uplatnili aj náhradu trov odvolacieho konania, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie a z trov zastupovania navrhovateľov advokátkou vo výške 1.150,67 eur (za 1 úkon právnej pomoci - odvolanie proti rozsudku vo výške 951,08 eur + režijný paušál vo výške 7,81 eur + DPH vo výške 20%, čo je 191,78 eur). Rozsudok súdu prvého stupňa napadol včas odvolaním aj odporca v 2. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu, a to podaním zo dňa 15.7.2013, pričom jeho odvolanie smeruje proti všetkým výrokom prvostupňového rozsudku. V odvolaní poukázal na to, že prvý rozsudok, ktorý Okresný súd v Pezinku vo veci vydal dňa 30.6.2010 pod č. k. 5C/162/2008-225, bol na základe odvolania odporcov uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.11.2012, č.k. 7Co/408/2010-278 zrušený a vec bola vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení zrušovacieho uznesenia odvolací súd vysloveným právnym názorom zaviazal prvostupňový súd, aby sa v ďalšom konaní vysporiadal aj s argumentmi odporcov, súvisiacimi s otázkou platnosti záložnej zmluvy v súvislosti s ust. § 151d ods. 1 OZ, v znení platnom v čase jej uzatvorenia, a s tým súvisiacou otázkou dobromyseľnosti odporcu v 1. rade, pretože ide o otázky zásadného právneho významu pre rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa však po vrátení veci na ďalšie konanie nepostupoval v intenciách vysloveného právneho názoru odvolacím súdom. Predovšetkým nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie týkajúce sa otázky dobromyseľnosti odporcu v 1. rade, ale len po vypočutí účastníkov konania vydal rozsudok, ktorý oproti pôvodnému rozsudku pozmenil len voči odporcovi v 1. rade. Vyslovil nesúhlas s právnym záverom súdu prvého stupňa, že Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/ XX, zo dňa 20.3.1996, je absolútne neplatná v zmysle ust. § 38 OZ. Posudzovanie okolností vzniku záložného práva s ohľadom na dobromyseľnosť záložného veriteľa pri nadobúdaní záložného práva k nehnuteľnostiam, je v tomto prípade tou zásadnou otázkou právneho významu, na ktorú mal súd podať jasné a výstižné právne stanovisko. Súd prvého stupňa sa však len stotožnil s tvrdením navrhovateľov, že ust. § 151d ods. 1 OZ, platné v čase uzatvorenia predmetnej záložnej zmluvy, nie je možné aplikovať na nehnuteľnosti, nakoľko nehnuteľnosť nemôže byť odovzdaná a prevzatá tak, ako je to pri hnuteľných veciach. Vôbec sa nevysporiadal s argumentáciou odporcov a neuviedol žiadne dôvody, ktoré by vyvracali ich tvrdenia a právne názory. K argumentácii odporcov v 1. a 2. rade, že ust. § 151d ods. 1 OZ je možné aplikovať aj na nehnuteľnosti, len vágne uviedol, že predložené judikáty NS ČR nie je možné na prejednanú vec aplikovať. K otázke dobromyseľnosti odporcu v 1. rade súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku (str. 13, tretia alinea) na jednej strane definuje, že dobromyseľnosť záložného veriteľa možno charakterizovať ako vnútorné presvedčenie o tom, že osoba dávajúca vec do zálohu je s ohľadom na všetky okolnosti oprávnená tak urobiť, pričom v prípade pochybností sa má za to, že záložný veriteľ bol dobromyseľný, na druhej strane neskúmal, či boli splnené podmienky dobromyseľnosti u odporcu v 1. rade, hoci tieto skutočnosti vyplývali zo svedeckých výpovedí zamestnancov odporcu v 1. rade G.. B. Š.B., riaditeľky pobočky, ktorá za neho uvedený úkon, t.j. záložnú zmluvu podpisovala a G.. Y. I.C.. V tomto smere súd len prevzal tvrdenia navrhovateľov, že pracovníci banky nekonali s odbornou starostlivosťou. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, týkajúcich sa otázky dobromyseľnosti odporcu v 1. rade ako záložného veriteľa, pri nadobúdaní záložného práva k nehnuteľnostiam. Pri posudzovaní veci si súd prvého stupňa otázku dobromyseľnosti zamenil s otázkou odbornej zodpovednosti odporcu v 1. rade. Ak podľa názoru súdu prvého stupňa bol výklad uznesenia o ustanovení opatrovníčky taký jednoznačný, prečo na základe neho správa katastra vykonala vklad záložného práva do katastra nehnuteľností. Odvolateľ nesúhlasí ani so záverom súdu prvého stupňa, že skutočnosť, že správa katastra povolila vklad záložnej zmluvy do katastra nehnuteľností, nemá na dobromyseľnosť záložného veriteľa vplyv. V tomto smere je záver súdu vytrhnutý z kontextu celého právneho úkonu. Má za to, že práve skutočnosť, že správa katastra vykonala vklad záložného práva na základe predmetnej záložnej zmluvy, má výrazný vplyv na vznik záložného práva podľa ust. § 151d ods. 1 OZ, platného v dobe podpisu záložnej zmluvy. V odôvodnení svojho rozsudku súd vôbec nevysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podľa jeho názoru boli splnené všetky podmienky pre vznik záložného práva podľa § 151d ods. 1 OZ u odporcu v 1. rade, pretože jedna zo základných občianskoprávnych koncepcií ochrany záložného veriteľa vyjadrená v uvedenom ustanovení zdôrazňuje, že k vzniku záložného práva postačuje výlučne dobrá viera záložného veriteľa bez ohľadu na existenciu vecného práva k nehnuteľnosti u osoby, ktorá ju dáva do zálohu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru hlavne NS ČR. Odporca v 2. rade namietol aj neurčitosť prvého enunciátu napadnutého rozsudku, nakoľko v ňom absentuje presná špecifikácia nehnuteľností, na ktorých je zriadené záložné právo a takto formulovaná výroková časť rozsudku je nevykonateľná a nespôsobilá na akúkoľvek zmenu zápisu v príslušnom katastri nehnuteľností, čo je dôvodom na zamietnutie žaloby. K výrokovej časti II. napadnutého rozsudku namietol, že k uvedenému žalobnému petitu neboli splnené podmienky na podanie žaloby (návrhu) v zmysle § 80 písm. c) O.s.p., nakoľko takýto výrok neodstraňuje stav právnej neistoty u navrhovateľov, keďže takýto stav sa dotýka len samotnej záložnej zmluvy, a preto je tento výrok nadbytočný. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku v žiadnom smere neodôvodnil túto jeho výrokovú časť. K III. výrokovej časti rozsudku uviedol, že ak súd prvého stupňa dospel k záveru, že záložná zmluva je neplatná, mal sa v tomto prípade vysporiadať aj s otázkou pasívnej vecnej legitimácie u odporcu v 2. rade. Ak by záložná zmluva bola neplatná, v takom prípade by záložné právo nemohlo byť platne prevedené z odporcu v 1. rade na odporcu v 2. rade, pretože nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako má sám. Ak teda odporca v 1. rade uzatvoril neplatnú záložnú zmluvu, nemohol nadobudnúť postavenie záložného veriteľa a toto „záložné právo“ nemohol platne previesť na odporcu v 2. rade, ktorý tak nemôže mať ani pasívnu vecnú legitimáciu v tomto spore. Táto skutočnosť by mala mať za následok zamietnutie žaloby voči nemu a nie voči odporcovi v 1. rade. Preto aj z tohto dôvodu považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za neplatné a jeho odôvodnenie týkajúce sa tejto časti za nejasné, rozporné a neodôvodnené. V odvolaní ďalej namieta, že súd prvého stupňa sa nesprávne vysporiadal aj s otázkou poskytnutia právnej ochrany odporcom v 1. a 2. rade, v nadväznosti na aplikáciu ust. § 265 Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ). Súd nesprávne ustálil, že zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/XX sa riadi ustanoveniami OZ, že navrhovatelia uzatvorili zmluvu ako nepodnikatelia a neboli s odporcami v 1. a 2. rade v obchodnom vzťahu a že namietajú neplatnosť zmluvy ako fyzické osoby, a nie podnikatelia. V tejto súvislosti poukázali na ust. § 261 ods. 3 písm. d) a ods. 4 ObZ a zdôraznili, že v ust. § 261 ods. 3 ObZ sú uvedené tzv. absolútne obchody, t.j. záväzkové vzťahy, ktoré sa bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkových vzťahov spravujú príslušnými ustanovenia Obchodného zákonníka. Medzi ne sa zaraďujú aj záväzkové vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o úvere a rovnako aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov zo zmluvy o úvere, pričom je irelevantné, či záložca pri úverovej zmluve vystupuje ako podnikateľ alebo ako nepodnikateľ. Rovnako je irelevantné, či navrhovatelia žalujú neplatnosť záložnej zmluvy ako nepodnikatelia a že neboli v obchodnom vzťahu s odporcom v 1. rade. Poukázal na účel uzatvorenia záložnej zmluvy, a preto je potrebné pri posudzovaní právneho vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/XX, zo dňa 20.3.1996, aplikovať aj príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, konkrétne ust. § 265, v zmysle ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Podľa jeho názoru súd pri posudzovaní konania žiadateľov o úver a konania ustanovenej opatrovníčky navrhovateľov mal aplikovať aj ust. § 265 ObZ a nepriznať navrhovateľom v 1. a 2. rade právnu ochranu aj z toho dôvodu, nakoľko je v rozpore s elementárnymi zásadami poctivého obchodného styku požiadať o poskytnutie úveru, poskytnutý úver čerpať a nevrátiť, a následne sa domáhať neplatnosti zabezpečenia úveru, ktorý žiadatelia poskytli na zabezpečenie vrátenia úveru. Namietol tiež výrok o trovách konania, ktorým bol zaviazaný navrhovateľom zaplatiť trovy právneho zastúpenia. Podľa jeho názoru boli trovy právneho zastúpenia priznané v nesprávnej výške, keďže súd nesprávne vychádzal z tarifnej hodnoty 265.551,35 eur (8,000.000,- Sk). Poukázal na ustálenú judikatúru NS SR, a to rozsudky 2Cdo/65/2008 z 29.9.2009 a 7Cdo/62/2011 z 20.3.2012, v zmysle ktorých je aj z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny advokáta za poskytovanie právnych služieb nutné aplikovať rovnaký princíp, ako pri určovaní základu pre výpočet súdneho poplatku, a pri stanovení základu tarifnej odmeny treba vychádzať zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci. Súd prvého stupňa vôbec neodôvodnil, prečo považoval za hodnotu sporu sumu 265.551,35 eur, a preto je rozsudok v tomto smere nejasný a neodôvodnený. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh navrhovateľov zamietne a zaviaže ich k povinnosti zaplatiť mu spoločne a nerozdielne trovy prvostupňového a odvolacieho konania. Odporca v 2. rade sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k odvolaniu navrhovateľov podaním zo dňa 16.8.2013. Uviedol, že aj on namietol vo svojom odvolaní nesprávnosť III. výrokovej časti rozsudku. V súvislosti s touto otázkou, ako aj s otázkou trov konania poukázal na svoju argumentáciu v odvolaní. Podaním zo dňa 15.8.2013 sa navrhovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyjadrili k odvolaniu odporcu v 2. rade. K jeho námietke týkajúcej sa ust. § 151d ods. 1 OZ a otázky dobromyseľnosti záložného veriteľa pri uzatváraní záložnej zmluvy uviedli, že v slovenskom právnom prostredí súdna prax NS SR, ako i právna veda dospeli k ustálenému a doposiaľ nezmenenému názoru o tom, že na základe ust. § 151d ods. 1 OZ môže platne vzniknúť záložné právo výlučne k hnuteľnej veci. K otázke dobromyseľnosti záložného veriteľa uviedli, že tento nemohol byť dobromyseľný v tom, že Ž. S. bola oprávnená zmluvu o zriadení záložného práva uzatvoriť v zastúpení vtedy maloletých navrhovateľov. Túto otázku je potrebné hodnotiť nie len zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia ) záložného veriteľa, ale predovšetkým so zreteľom k objektívnym okolnostiam. Podľa ich názoru súd prvého stupňa svoje právne závery v tomto smere správne odôvodnil a preto sa s nimi v celom rozsahu stotožňuje. K odvolacej námietke odporcu, že sa súd nesprávne vysporiadal s aplikáciou ust. § 265 ObZ uviedli, že na meritum veci v podstate nemá žiadny vplyv, či bude súd konanie účastníkov na strane navrhovateľov posudzovať podľa ust. § 265 ObZ alebo ust. § 3 ods. 1 OZ. Rozhodujúcou je skutočnosť, že navrhovatelia sa ako v tom čase maloleté deti nedopustili konania, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi a ani konania, ktoré by bolo možné definovať ako výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Navrhovatelia sa domáhajú neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 ods. 1 OZ z dôvodu, že zmluva o zriadení záložného práva je právnym úkonom, ktorý svojim obsahom odporuje zákonu, a preto ide o absolútne neplatný právny úkon. Legitímnymi právnymi prostriedkami sa domáhajú svojich práv, medzi ktoré patrí aj žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolania navrhovateľov a odporcu v 2. rade na pojednávaní dňa 10.11.2015 v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p.. Na tomto pojednávaní právna zástupkyňa navrhovateľov zaujala stanovisko k tvrdeniu odporcu v 2. rade, že záložné právo podľa § 151d OZ je možné nadobudnúť bez ohľadu na to, či sa jedná o hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec odovzdaním veci. Uviedla, že dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 5Obdo/40/2013, na ktoré sa odporca v 2. rade v odvolaní odvoláva, nevyslovil jednoznačný právny záver, ale rozsudok odvolacieho súdu zrušil z dôvodu, že nespĺňa náležitosti predpokladané v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Zdôraznila tiež, že vo vyššie uvedenom konaní ide o úplne inú situáciu, nakoľko účastníkom záložnej zmluvy bol vlastník zakladanej nehnuteľnosti a táto skutočnosť ani nebolo sporná. V danej veci je rozhodujúce, že opatrovníčka v tom čase maloletých detí prekročila svoje oprávnenia, a preto je záložná zmluva jednoznačne neplatná v zmysle ust. § 38 a 39 OZ. K otázke pasívnej vecnej legitimácie odporcu v 2. rade uviedla, že navrhovatelia žalovali aj jeho z dôvodu, že uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávok prešli na neho aj práva zo záložnej zmluvy, čiže sa stal záložným veriteľom. Uviedla, že ak súd ustáli, že je záložná zmluva neplatná, a že z nej nemohli platne prejsť práva na odporcu v 2. rade, nemá problém s právnym posúdením, že odporca v 2. rade nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní. K odvolacej námietke odporcu v 2. rade, že výrok pod bodom I. bude nevykonateľný z dôvodu, že v ňom nie sú presne špecifikované nehnuteľnosti tvoriace predmet záložného práva uviedla, že podľa názoru navrhovateľov, takýto výrok je vykonateľný, pretože tento výrok nemá mať vplyv na zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, kde by ich špecifikácia bola nevyhnutná, ale má smerovať k výmazu záložného práva v časti „C“ listu vlastníctva. V súvislosti s námietkou k výške priznaných trov konania uviedla, že pred vydaním prvého rozhodnutia súdu prvého stupňa si uplatňovala náhradu trov konania len vo výške 1/13 tarifného základu, a nakoľko aj niektoré judikáty NS SR vyslovujú v obdobných veciach rovnaký právny názor, ako prezentuje odporca v 2. rade, nemá výhrady voči tejto odvolacej námietke. Navrhla, aby odvolací súd odvolaniu navrhovateľov vyhovel a v prípade úspechu uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania za dva úkony právnej služby, a to podanie odvolania a účasť na odvolacom pojednávaní. Štatutárny zástupca odporcu v 2. rade v súvislosti s posudzovaním otázky jeho dobromyseľnosti považuje za potrebné komplexne posúdiť v súvislosti so záložnou zmluvou aj okolnosti, za ktorých došlo k založeniu predmetnej nehnuteľnosti a hlavne vziať do úvahy to, že nehnuteľnosti patriace do vlastníctva navrhovateľov, v tom čase maloletých detí, ponúkli ako záloh práve ich rodičia, a to na zabezpečenie úveru, ktorý si od odporcu v 1. rade brali. Pokiaľ sú pochybnosti o dobromyseľnosti, je treba prezumovať, že záložný veriteľ bol dobromyseľný. Navrhol, aby odvolací súd návrh navrhovateľov zamietol a pre prípad, že dospeje k záveru, že v danom prípade nie je možné aplikovať ust. § 151 písm. d) OZ, účinné v čase uzatvorenie záložnej zmluvy, žiada, aby odvolací súd pripustil dovolanie k zásadnej otázke, či v danom prípade je možné aplikovať ust. § 151d) ods. 1 OZ, účinné do 31.12.2002. Zástupkyňa odporcu v 1. rade k otázke dobromyseľnosti na odvolacom pojednávaní uviedla, že v úverovej zmluve a v jej dodatku sú články, v zmysle ktorých sa rodičia navrhovateľov ako spoločníci spoločnosti BOROTEX spol. s r.o. zaviazali zabezpečiť úver, ktorý odporca v 1. rade uvedenej spoločnosti poskytol, záložnými zmluvami. Bez nich by úver nebol poskytnutý. Domnieva sa, že pracovníci odporcu v 1. rade, ktorí posudzovali oprávnenosť opatrovníčky navrhovateľov podpísať záložnú zmluvu, vychádzali z toho, že v uznesení súdu nie sú jej oprávnenia jednoznačne špecifikované, a ak bola oprávnená za navrhovateľov nehnuteľnosť aj predať, zrejme si vyvodili záver, že je oprávnená nehnuteľnosti za nich aj založiť. Poukázala na to, že banka nemala vedomosť o tom, že navrhovatelia majú nejakú nehnuteľnosť a dobromyseľne vychádzala z toho, ako ju rodičia odporcu v 1. rade ubezpečovali, že pani Ž. S. má oprávnenie za deti podpísať záložnú zmluvu. Na otázku súdu, či z hľadiska následkom právnych úkonov, a to predaja nehnuteľnosti a jej založenia, považuje tieto úkony za rovnaké, uviedla, že z hľadiska následkov určite nie. Navrhla, aby odvolací súd návrh navrhovateľov zamietol s tým, že náhradu trov odvolacieho konania neuplatňuje, nakoľko odporcovi v 1. rade žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd nariadil aj opakovanie dokazovania čítaním listinných dôkazov na č.l. 20 - uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č. 13P/211/1993; č.l. 22 až 24 - zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/XX; č.l. 34 - oznámenie o postúpení pohľadávky a č.l. 123,124 - zmluva o postúpení pohľadávok, spísaná vo forme notárskej zápisnice zo dňa 7.1.2004. Tak, ako je už vyššie uvedené, predmetom konania je návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade na určenie neplatnosti právneho úkonu, Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/XX, zo dňa 20.3.1996. V konaní nebolo sporné, že Ž.Í. S., opatrovníčka navrhovateľov v ich mene založila v prospech odporcu v 1. rade, ako záložnému veriteľovi, nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, k. ú. C., E. G. F. T., nachádzajúce sa v ich vlastníctve, ktoré sú špecifikované v čl. I. záložnej zmluvy. Predmetné záložné právo bolo zriadené na zabezpečenie úveru podľa Úverovej zmluvy č. X/XX, zo dňa 20.3.1996, v celkovej sume 8.000.000,- Sk, ktorý odporca v 1. rade poskytol spoločnosti BOROTEX, spol. s r.o., spoločníkmi ktorej boli rodičia navrhovateľov. Predmetom odvolacieho konania je odvolanie navrhovateľov a odporcu v 2. rade, pričom navrhovatelia rozsudok súdu prvého stupňa napadli vo výrokoch III., IV. a V. a odporca v 2. rade ho napadol v celom rozsahu. Medzi účastníkmi konania zostala spornou otázka platnosti záložnej zmluvy z hľadiska prípustnosti aplikácie ust. § 151d ods. 1 OZ pri nehnuteľných veciach, na ktoré bolo záložné právo zriadené, ako aj z hľadiska dobromyseľnosti záložného veriteľa. Keďže ide o otázku zásadného významu, teda o rozhodujúcu otázku, odvolací súd sa ňou zaoberal ako s prioritnou. Podľa § 151d ods. 1 OZ, účinného k 20.3.1996, ak niekto dá do zálohu cudziu vec bez súhlasu vlastníka alebo osoby, ktorá má k veci iné právo nezlučiteľné so záložným právom, vznikne záložné právo len ak sa vec odovzdá záložnému veriteľovi a ten ju prijme dobromyseľne, že záložca je oprávnený vec založiť. V prípade pochybností platí, že záložný veriteľ konal dobromyseľne. Podľa § 151 e ods. 2 OZ, účinného k 20.3.1996, záložné právo k nehnuteľnostiam, bytom a nebytovým priestorom vzniká zápisom v katastri nehnuteľností, ak osobitný zákon3c) <. neustanovuje inak. Podľa § 38 ods. 1 veta prvá OZ, neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemal spôsobilosť na právne úkony. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa priči dobrým mravom. V otázke prípustnosti aplikácie ust. § 151d ods. 1 OZ v prejednávanej veci sa odvolací súd priklonil k argumentácii odporcov v 1. a 2. rade, ktorá sa opiera o ustálenú judikatúru NS ČR, keďže súhlasí s právnym názorom v nej vysloveným, že vo vzťahu k nehnuteľnostiam sa „odovzdaním“ nehnuteľností rozumie, ako to vyplýva zo spôsobu vzniku záložného práva k nehnuteľnostiam, vklad záložného práva do katastra nehnuteľností, v prospech záložného veriteľa uvedeného v zmluve (napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo/328/99). Keďže túto otázku odvolací súd nepovažuje za spornú (k právnemu názoru vyslovenému v judikatúre NS ČR sa začína prikláňať aj rozhodovacia prax súdov v SR), z toho dôvodu zamietol návrh odporcu v 2. rade na pripustenie dovolania k tejto otázke. Pre posúdenie platnosti predmetnej záložnej zmluvy je teda rozhodujúce, či odporca v 1. rade uzavrel Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/XX, zo dňa 20.3.1996 dobromyseľne, nakoľko v celom procese vzniku záložného práva k nehnuteľnostiam sa dobromyseľnosť záložného veriteľa dá posúdiť len z tohto jeho konkrétneho právneho úkonu, keďže ďalší postup (zápis do katastra nehnuteľností) je už mimo jeho vôle. Hoci je pravda, že záložné právo k nehnuteľnému majetku nevznikne bez jeho zápisu do katastra nehnuteľností, tento zápis záložného práva do katastra nehnuteľností aj podľa názoru odvolacieho súdu nemá vplyv na dobromyseľnosť záložného veriteľa. Ak je totiž záložná zmluva neplatná, napr. aj pre nesplnenie podmienky dobromyseľnosti záložného veriteľa, po vyslovení neplatnosti takejto zmluvy súdom, je súdne rozhodnutie titulom pre výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností (z príslušného LV). Preto odvolací súd súhlasí s právnym posúdením tejto otázky súdom prvého stupňa, ktorý správne vychádzal z toho, že dobromyseľnosť záložného veriteľa je vo všeobecnosti možné charakterizovať ako vnútorné presvedčenie o tom, že osoba dávajúca vec do zálohu je z ohľadom na všetky zistené okolnosti oprávnená tak urobiť. Keďže úprava záložného práva v Obchodnom zákonníku bola zrušená (ust. § 299 ObZ), aj na zabezpečenie obchodnoprávnych záväzkov sa použije úprava záložného práva v Občianskom zákonníku. V danom prípade je potrebné dobromyseľnosť odporcu v 1. rade pri uzavieraní spornej zmluvy o zriadení záložného práva posudzovať z viacerých hľadísk, a to nie len pokiaľ ide o účastníkov samotnej zmluvy o zriadení záložného práva, ale aj o účastníkov úverovej zmluvy. Je nepochybné, že spoločnosť BOROTEX, spol. s r.o., spoločníkmi ktorej boli rodičia navrhovateľov, mala záujem získať od odporcu v 1. rade (VÚB) úver na realizáciu svojich podnikateľských zámerov, banka mala zas záujem úver žiadateľovi poskytnúť, ale zároveň si zabezpečiť jeho návratnosť aj zabezpečovacími inštitútmi, konkrétne zriadením záložného práva. Iba navrhovatelia, ktorí v čase uzavierania úverovej zmluvy a zmluvy o zriadení záložného práva boli ešte maloletými deťmi (mali osem rokov), a o majetok ktorých sa jednalo, objektívne nemohli mať na uzavieraných obchodoch žiaden záujem a reálne neboli ani spôsobilí vnímať ich následky. V konaní nebolo sporné, že odporca v 1. rade bol o nehnuteľnostiach, ktoré boli vo vlastníctve navrhovateľov, v tom čase maloletých detí, ktoré sa stali predmetom záložného práva v zmysle Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/XX, zo dňa 20.3.1996, informovaný od ich rodičov. Vo všeobecnosti zákonnými zástupcami maloletých detí pri vybavovaní ich záležitostí sú ich rodičia. Už samotná skutočnosť, že v súvislosti s nehnuteľným majetkom, ktorý mal byť v prospech záložného veriteľa založený, bol maloletým deťom ustanovený opatrovník, mala byť pre banku silným signálom o existencii kolízie záujmov maloletých detí a ich rodičov (spoločníkov v spoločnosti BOROTEX, spol. s r.o., žiadateľa o úver) v tejto otázke, a to bez ohľadu na tvrdenie odporcu v 1. rade, že rodičia navrhovateľov ho ubezpečovali, že opatrovníčka detí je oprávnená v mene detí podpísať zmluvu o zriadení záložného práva. O ustanovení opatrovníčky navrhovateľom v 1. a 2. rade, ako maloletým deťom, rozhodol bývalý Obvodný súd Bratislava 4 uznesením zo dňa 28.1.1994, sp. zn. 13P/211/93, pričom v úvode výrokovej časti uznesenia je uvedené, že tak robí k ochrane záujmov mal. M. a P. W.. Pod bodmi 1 a 2 výroku uznesenia sú jasne a zrozumiteľne vymedzené oprávnenia opatrovníčky (sú citované v úvodnej časti tohto rozhodnutia, str. 2), z ktorých, ako správne uviedol súd prvého stupňa, nie je možné žiadnym výkladom dospieť k záveru, že by bola opatrovníčka oprávnená podpísať v ich mene záložnú zmluvu, teda nehnuteľnosťami v ich vlastníctve ručiť za záväzky iných subjektov, a to napriek tomu, že išlo o firmu ich rodičov. Podľa názoru odvolacieho súdu, formulácia výroku uznesenia nepripúšťa žiadne pochybnosti o rozsahu oprávnení opatrovníčky a nezakladá žiadnu možnosť súdom vymedzené oprávnenie rozširovať, čo by nakoniec bolo úplne v rozpore s účelom opatrovníctva maloletých detí v prípade ich konfliktu záujmov so záujmami ich zákonných zástupcov (rodičov). V súvislosti s argumentáciou odporcu v 1. rade, že oprávnenia opatrovníčky v uznesení nie sú jednoznačne vymedzené, a že jeho pracovníci, ktorí jednali s rodičmi navrhovateľov, ako spoločníkmi spoločnosti BOROTEX spol. s r.o. a za banku podpisovali zmluvu, sa zrejme domnievali, že ak bola opatrovníčka za maloletých vlastníkov nehnuteľností na základe uvedeného uznesenia oprávnená podpísať zmluvu o predaji nehnuteľností, je oprávnená aj k podpisu zmluvy o zriadení záložného práva. Už z tohto vyjadrenia je možné dospieť k záveru, že takéto oprávnenie opatrovníčky maloletých detí pracovníci banky iba dedukovali z jasne formulovaného oprávnenia k podpísaniu zmluvy o predaji nehnuteľností vedených na LV č. XXXX. K tejto argumentácii odporcu v 1. rade je potrebné zdôrazniť dopady uvedených dvoch právnych úkonov, keďže predajom nehnuteľností by vlastníci (navrhovatelia) získali finančné prostriedky zodpovedajúce hodnote nehnuteľností, avšak pri zriadení záložného práva by mohli o svoj majetok prísť. Z toho je zrejmé, že ustanovená opatrovníčka v tom čase maloletých navrhovateľov nekonala v ich záujme, keď prekročila svoje právomoci vyplývajúce jej z uznesenia súdu, čo malo byť zrejmé aj pracovníkom banky. Ňou podpísaná zmluva je preto neplatná v zmysle ust. § 38 ods. 1 a § 39 OZ. Odvolací súd v súvislosti s touto otázkou poukazuje aj na správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, aj keď je odvolací súd toho názoru, že záložné právo k nehnuteľnému majetku podľa ust. § 151d ods. 1 OZ, účinného v čase podpísania zmluvy o zriadení záložného práva, vzniká jeho zápisom do katastra nehnuteľností, zároveň dospel k záveru, že pre jeho vznik v danom prípade nebola splnená zákonná podmienka, a to dobromyseľnosť záložného veriteľa v otázke, že záložca je oprávnený vec založiť. Maloletí vlastníci zakladaných nehnuteľností nemali v tom čase spôsobilosť na právne úkony a ustanovená opatrovníčka, ktorá mala ochraňovať ich záujmy, prekročila svoje právomoci, ktoré mala jasným, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom vymedzené v uznesení súdu (ich formulácia nepripúšťa iný výklad). Keďže odporca v 1. rade (banka) má kvalifikovaných pracovníkov, vrátane právneho útvaru, ktorí sa denne zaoberajú vybavovaním žiadostí o úver, ako aj so zmluvami uzatváranými na zabezpečenie pohľadávok banky z poskytovaných úverov, teda aj so záložnými zmluvami, nie je možné za daných okolností ani pripustiť, že by mohla byť vzhľadom na súdom vymedzený rozsah oprávnení opatrovníčky navrhovateľov dobromyseľná pri podpise Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/XX, zo dňa 20.3.1996. Pripustením existencie pochybností o dobromyseľnosti záložného veriteľa (odporcu v 1. rade) za daného právneho stavu by došlo k nerešpektovaniu rozhodujúcich skutočností pre posúdenie veci a k neposkytnutiu ochrany vlastníckym právam zaručenej Ústavou SR, osobám, ktoré sa na obchodných vzťahoch, s ktorými zriadenie záložného práva na ich nehnuteľný majetok súvisí, vôbec nepodieľali a nemali reálnu možnosť ovplyvniť založenie ich nehnuteľností, pričom v tomto smere za nich urobila úkon osoba, ktorá na to nebola oprávnená. Z pohľadu vyššie uvedených skutočností je potrebné posudzovať aj otázku poskytnutia ochrany záložnému veriteľovi v zmysle ust. § 265 ObZ, ktorej sa v odvolaní dovoláva odporca v 2. rade. Aj keď možno pripustiť, že spoločníci a konatelia spoločnosti BOROTEX spol. s r.o., t.j. rodičia navrhovateľov, nepostupovali v právnych vzťahoch s odporcom v 1. rade v súlade s ust. § 265 ObZ, keď ponúkli na založenie (zriadenie záložného práva) v prospech neho nehnuteľnosti patriace do vlastníctva ich maloletých detí, s ktorými nemali právo disponovať, táto skutočnosť však nemôže byť na ťarchu navrhovateľov. Títo neboli s odporcom v 1. rade v žiadnom právnom vzťahu, ak neberieme do úvahy zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku, ktorú ale vzhľadom na svoj vek nemohli podpísať a ich opatrovníčka jej podpisom prekročila svoje právomoci. Z toho dôvodu aplikácia ust. § 265 ObZ v záujme ochrany záložného veriteľa podľa názoru odvolacieho súdu neprichádza do úvahy. Z uvedených dôvodov odvolací súd prvé dva výroky napadnutého rozsudku podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. K námietke odporcu v 2. rade o nevykonateľnosti prvého výroku napadnutého rozsudku pre jeho neurčitosť (podľa jeho názoru v ňom mala byť uvedená presná špecifikácia nehnuteľností, na ktorých je zriadené záložné právo), odvolací súd uvádza, že táto jeho námietka je nedôvodná. Formulácia I. výroku rozsudku zodpovedá zápisu záložného práva v časti „C“ Ťarchy na LV č. XXXX a uvedený výrok má byť len podkladom pre výmaz práve tohto zápisu. K výroku pod bodom II. odvolací súd vzhľadom na námietku odporcu v 2. rade o absencii naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti dodatkov č. 1 až 3 k Zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/XX, zo dňa 20.3.1996 uvádza, že uvedené dodatky sú súčasťou základnej zmluvy, a preto bolo potrebné o neplatnosti zmluvy rozhodnúť ako o celku. Odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky navrhovateľov v 1. a 2. rade, ako aj odporcu v 2. rade smerujúce proti III. výroku prvostupňového rozsudku, ktorým súd návrh navrhovateľov vo vzťahu k odporcovi v 1. rade zamietol, za opodstatnené, keďže nesúhlasí s právnym názorom súdu prvého stupňa, že odporca v 1. rade nie je vecne pasívne legitimovaný z dôvodu, že v súčasnosti nie je veriteľom pohľadávky zabezpečenej záložným právom. Odvolací súd pri tom vychádza z ustálenej judikatúry NS SR (napr. rozhodnutie č. R 69/1996), z ktorej vyplýva, že pri žalobách o určenie neplatnosti právneho úkonu, v danom prípade zmluvy o zriadení záložného práva, musia byť účastníkmi konania všetci účastníci zmluvy, či už na strane navrhovateľov alebo na strane odporcov. Odporca v 1. rade bol účastníkom Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku č. X/XX, zo dňa 20.3.1996, a preto ho navrhovatelia správne žalovali. Odporcu v 2. rade žalovali z dôvodu, že práva záložného veriteľa zo zmluvy o zriadení záložného práva prešli na neho na základe zmluvy o postúpení pohľadávok v súlade s ust. § 151c ods. 3 OZ, podľa ktorého záložné právo prechádza pri prevode alebo prechode pohľadávky zabezpečenej záložným právom na nadobúdateľa pohľadávky. Vzhľadom na potvrdenie prvých dvoch výrokov rozsudku o neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku a jej dodatkov č. 1 až 3, vyhodnotil odvolací súd za dôvodnú námietku odporcu v 2. rade o nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie v spore. Za danej situácie totiž nemohlo byť záložné právo platne prevedené z odporcu v 1. rade na odporcu v 2. rade, keďže nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako má sám. Z týchto dôvodov podľa § 220 O.s.p. III. výrok rozsudku súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh voči odporcovi v 2. rade zamietol. Vzhľadom na potvrdenie výrokov rozsudku súdu prvého stupňa v bodoch I. a II. a na zmenu III. výroku rozsudku, t.j. zamietnutie návrhu voči odporcovi v 2. rade, odvolací súd zmenil aj všetky súvisiace výroky o trovách konania. Keďže navrhovatelia boli v konaní voči odporcovi v 1. rade v plnom rozsahu úspešní, odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. zaviazal odporcu v 1. rade, ktorý v konaní úspech nemal, k povinnosti nahradiť im trovy prvostupňového konania, ktoré im vznikli ako trovy právneho zastúpenia. Nakoľko právna zástupkyňa navrhovateľov akceptovala odvolaciu námietku odporcu v 2. rade, ktorou namietal určenie výšky tarifnej hodnoty veci v sume 265.551,35 eur a žiadal, aby tarifná odmena za jeden úkon bola určená vo výške 1/13 výpočtového základu (sama si pred prvým rozhodnutím súdu prvého stupňa vyúčtovala náhradu nákladov vo výške 1/13 výpočtového základu), odvolací súd preto pri výpočte priznaných trov vychádzal z takto určenej tarifnej odmeny a s ust. §11, § 13, § 14, § 16, 17 a § 18 ods. 3. vyhlášky č. 655/2004. Navrhovateľom v konaní pred súdom prvého stupňa vznikli trovy zaplatením súdneho poplatku za návrh v sume 99,58 eur (prepočet zaplateného súdneho poplatku v sume 3.000,- Sk) a ako náklady ich právneho zastúpenia v súdnom konaní. V súlade s už uvádzaným vyhlásením právnej zástupkyne navrhovateľov k tarifnému základu na odvolacom pojednávaní, odvolací súd určil základnú sadzbu tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby podľa § 11 ods. 1 vyhl. Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhlášky“), t.j vo výške 1/13 výpočtového základu. Navrhovateľom bola priznaná odmena za všetky úkony právnej služby, za ktoré ich právna zástupkyňa náhradu nákladov požadovala (ktoré vyúčtovala), pričom súd okrem ust. § 11 vychádzal aj z ust. §§ 13, 14, 16 a 17 ods. 1 citovanej vyhlášky. Trovy právneho zastúpenia v prvostupňovom konaní pozostávajú z odmeny za 15 úkonov právnej služby vyúčtovaných právnou zástupkyňou navrhovateľov : I. Tarifná odmena bola s prihliadnutím na § 13 ods. 2 vyhlášky za každý úkon právnej služby vykonaný do 31.5.2010 znížená o 20% a za úkony vykonané od 1.6.2010 o 50% (zastupovanie 2 osôb). - podanie na súd zo dňa 10.09.2007 ...................2 x 36,40 eur = 72,80 eur - podanie zo dňa 10.04.2008 ...................2 x 38,90 eur = 77,80 eur - účasť na pojednávaní dňa 11.03.2009 ...................2 x 42,79 eur = 85,58 eur - účasť na pojednávaní dňa 03.07.2009 ...................2 x 42,79 eur = 85,58 eur - zmena návrhu zo dňa 29.10.2009 ...................2 x 42,79 eur = 85,58 eur - účasť na pojednávaní dňa 30.10.2009 ...................2 x 42,79 eur = 85,58 eur - účasť na pojednávaní dňa 17.02.2010 ...................2 x 44,39 eur = 88,78 eur - účasť na pojednávaní dňa 07.05.2010 ...................2 x 44,39 eur = 88,78 eur - písomné vyjadrenie zo dňa 23.06.2010 ...................2 x 27,74 eur = 55,48 eur - účasť na pojednávaní dňa 30.06.2010 ...................2 x 27,74 eur = 55,48 eur - vyjadrenie k odvolaniu odporcu v 1. rade ...................2 x 27,74 eur = 55,48 eur - vyjadrenie k odvolaniu odporcu v 2. rade ...................2 x 27,74 eur = 55,48 eur - vyjadrenie zo dňa 13.11.2012 ...................2 x 29,34 eur = 58,68 eur - písomné vyjadrenie zo dňa 13.03.2013 ...................2 x 30,03 eur = 60,06 eur - účasť na pojednávaní zo dňa 14.06.2013 ...................2 x 30,03 eur = 60,06 eur S p o l u : 1.071,20 eur II. Režijný paušál ku každému úkonu: 2007 : 178,-Sk, t.j. 5,90 eur - 1x 2008 : 190,-Sk, t.j. 6.30 eur - 1x 2009 : 6,95 eur - 4x 2010 : 7,21 eur - 6x 2012 : 7,63 eur - 1x 2013 : 7,81 eur 1x + 7,41 eur - 1x S p o l u : 106,11 eur III. Daň z pridanej hodnoty Nakoľko je právna zástupkyňa navrhovateľov platkyňa dane z pridanej hodnoty, súd jej priznal náhradu 20% DPH zo súčtu súm 1.071,20 eur (celková tarifná odmena) a 106,11 eur (celkové režijné náklady), t.j. zo sumy 1.177,31 eur, čo je 235,46 eur. IV. Náhrada straty času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky je podľa jednotlivých rokov nasledovná: rok 2009 : 11,59 eur, 3 x pojednávanie, 2 polhodiny x 3 = 6 polhodín, t.j. 6 x 11,59 eur = 69,54 eur rok 2010 : 12,02 eur, 3 x pojednávanie, 2 polhodiny x 3 = 6 polhodín, t.j. 6 x 12,35 eur = 74,10 eur rok 2013 : 13,01 eur, 1 x pojednávanie, 2 polhodiny x 1 = 2 polhodiny, t.j. 2 x 13,01 eur = 26,02 eur S p o l u : 169,66 eur V. Cestovné výdavky: a) cesta na pojednávanie z Bratislavy do Pezinka a späť dňa 11.3.2009, 2,54 eur/auto C. F., benzín NATURAL 95, počet km 42, benzín 11/1,024, spotreba 100km/5,91 b) cesta na pojednávanie z Bratislavy do Pezinka a späť dňa 03.7.2009, 3,22 eur/auto C. F., benzín NATURAL 95, počet km 42, benzín 11/1,30, spotreba 100km/5,91 c) cesta na pojednávanie z Bratislavy do Pezinka a späť dňa 30.10.2009, 2,93 eur/auto C. F., benzín NATURAL 95, počet km 42, benzín 11/1,18, spotreba 100km/5,91 d) cesta na pojednávanie z Bratislavy do Pezinka a späť dňa 17.2.2010, 2,93 eur/auto C. F., benzín NATURAL 95, počet km 42, benzín 11/1,024, spotreba 100km/5,91 e) cesta na pojednávanie z Bratislavy do Pezinka a späť dňa 07.5.2010, 3,16 eur/auto C. F., benzín NATURAL 95, počet km 42, benzín 11/1,275, spotreba 100km/5,91 f) cesta na pojednávanie z Bratislavy do Pezinka a späť dňa 30.6.2010, 3,16 eur/auto C. F., benzín NATURAL 95, počet km 42, benzín 11/1,275, spotreba 100km/5,91 g) cesta na pojednávanie z Bratislavy do Pezinka a späť dňa 14.06.2013, 3,74 eur/auto C. F., benzín NATURAL 95, počet km 42, benzín 11/1,509, spotreba 100km/5,91 S p o l u : 21,68 eur Trovy právneho zastúpenia celkom : 1.604,11 eur Navrhovateľom spolu aj so zaplateným súdnym poplatkom za návrh vo výške 99,58 eur vznikli trovy prvostupňového konania celkom v sume 1.703,69 eur. Podľa zásady úspechu (§ 142 ods. 1 O.s.p.) súd zaviazal navrhovateľov k náhrade trov konania, ktoré vznikli odporcovi v 2. rade vo výške 199,- eur zaplatením súdnych poplatkov za odvolania proti prvému a aj druhého rozsudku súdu prvého stupňa (výška poplatku za 1 odvolanie 99,50 eur). Náhradu ďalších trov konania mu nepriznal, nakoľko napriek tomu, že odporca v 2. rade bol v konaní zastúpený právnym zástupcom, trovy právneho zastúpenia si neuplatnil (nevyčíslil ich). Preto mu súd priznal len náhradu trov vyplývajúcu zo súdneho spisu. Navrhovatelia sú trovy konania povinní zaplatiť právnemu zástupcovi odporcu v 2. rade spoločne a nerozdielne (§ 149 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na úspech navrhovateľov v 1. a 2. rade v odvolacom konaní vo vzťahu k odporcovi v 1. rade, odvolací súd podľa § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. zaviazal odporcu v 1. rade k povinnosti zaplatiť navrhovateľom trovy odvolacieho konania. Tieto im vznikli zaplatením súdneho poplatku za odvolanie vo výške 99,50 eur a ako trovy právneho zastúpenia, ktoré právna zástupkyňa uplatnila za dva úkony právnej služby, a to za podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 8.7.2013 a za účasť na odvolacom pojednávaní dňa 10.11.2015. Trovy odvolacieho konania odvolací súd navrhovateľom priznal podľa rovnakých zásad, podľa akých boli priznané trovy prvostupňového konania. Za prvý úkon im súd priznal tarifnú odmenu vo výške 60,06 eur + 7,81 eur režijný paušál, čo je spolu 67,87 eur a za druhý úkon tarifnú odmenu vo výške 64,52 eur + 7,81 eur režijný paušál, čo je spolu 72,91 eur. Okrem toho im priznal aj 20% DPH z uvedenej náhrady za vykonané úkony právnej služby, keďže ich právna zástupkyňa je platkyňa DPH, čo z odmeny za obidva úkony predstavuje sumu 28,15 eur, takže trovy právneho zastúpenia navrhovateľov v odvolacom konaní celkom činia 168,88 eur a celkové trovy aj spolu so súdnym poplatkom predstavujú sumu 268,38 eur. Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. je odporca v 1. rade povinný trovy prvostupňového a odvolacieho konania zaplatiť právnej zástupkyni navrhovateľov. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.