Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/17/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1305200748 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1305200748.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: L.. A. A., bytom N., N. XXXX/X, zastúpený Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s.r.o., Zámocká 5, Bratislava, proti odporcom: 1/ PEREX, a.s., so sídlom Bratislava, Trnavská cesta 39/A, IČO: 00 685 313, zastúpený: LEGAL PROFESSIONALS, s.r.o., Tehelná 25, Bratislava, 2/ L.. M. W., bytom D. R., O.. F.. Š. XX, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 10. októbra 2012, č.k. 20C 17/2005-1274, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa proti odporcom 1/ a 2/ po jeho uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 9.3.2010, č. k. 20C 17/2005-910, (právoplatné dňa 16.3.2010) pripustenej zmene domáhal rozhodnutia, že: Zverejnením článku „. F. V. S. G. na Y. dňa 26.10.2004 a článku „A. Z. A. V. A. I. dňa 29.10.2004 v denníku A. došlo k neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti. Výrokom odporcu 2/ zverejnenom v denníku A. v článku „A. Z. A. V. A. I.“ dňa 29.10.2004 v nasledovnom znení: „podľa bývalého podpredsedu predstavenstva Elektrosvitu M. W.Č. poslúžil Elektrosvit spriazneným osobám na lacný výpredaj majetku v konkurze“ došlo k neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti. Výrokom odporcu 2/ zverejnenom v denníku A. v článku „A. Z. A. V. A. I.“ dňa 29.10.2004 v nasledovnom znení: „jeho najväčším pochybením je prednostný predaj majetku spoločnosti Nový Elektrosvit za výrazne podhodnotené ceny a predaj majetku ďalšej spoločnosti, v ktorej bol spoločníkom dokonca správcov zástupca, došlo k neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti. Zároveň žiadal od odporcu 1/ zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 Eur a od odporcu 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.638,78 Eur. Vo vzťahu k odporcovi 1/ taktiež žiadal určiť, že nasledovná časť článku uverejnená v denníku A. dňa 29.10.2004 s názvom „A. sa podpísal aj pod Elektrosvit“ je nepravdivá: „Ešte pred dvoma rokmi začal krajský vyšetrovateľ v Nitre trestné stíhanie proti neznámemu páchateľovi pre podozrenie z tunelovania a podvodov, ktoré sprevádzajú konkurz v Elektrosvite“. Rozhodol tak právne vec posúdiac s poukazom na ust. § 11 a § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, keď vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľ bol uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3K 156/00 z 28.6.2000 ustanovený za správcu konkurznej podstaty ďalej len SKP) úpadcu CALEX Zlaté Moravce, a.s., so sídlom Továrenská 46, Zlaté Moravce, IČO: 00 152 331. Odporca ako vydavateľ denníka A. uverejnil dňa 26.10.2004 článok s názvom „A. rozhodoval v konkurze na Calex“, ktorý sa týkal konkurzného konania úpadcu Nový Calex, a.s. vedeného na Krajskom súde v Bratislave, prejednávaného sudcom JUDr. Eugenom A., a v ktorom boli uvedené nasledovné výroky: „Z. I. A., ktorý je disciplinárne potrestaný za pochybné konkurzy, rozhodol aj v prípade Nový Calex so sídlom v Zlatých Moravciach. Do funkcie správcu konkurznej podstaty tam ustanovil človeka, ktorého dnes preveruje polícia pre podozrenie z trestného činu...“, „Podľa analytikov môže ísť v podobných prípadoch o konkurzné podvody, ktoré organizujú silné finančné skupiny. Pomocou podplatných sudcov a správcov konkurzných podstát sa majetok dlžníkov dostáva do rúk spriaznených spoločností. Nedávno na to upozornil minister U. a niekoľkých sudcov, medzi nimi aj A., navrhol potrestať. Minister požiadal Najvyšší súd, aby bol A. preradený z Krajského na okresný súd, kde už nebude môcť rozhodovať o konkurzoch“. Ďalej súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľ bol uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.8.2001, sp. zn. 3K 238/1998, ustanovený za správcu konkurznej podstaty (ďalej len SKP) úpadcu Elektrosvit Nové Zámky, a.s., so sídlom Komárňanská cesta 3, Nové Zámky, IČO: 00 152 340, keď predmetným uznesením bol funkcie správcu zbavený predchádzajúci SKP M.. N. P.. Taktiež mal za preukázané, že odporca 1/ ako vydavateľ denníka Pravda uverejnil dňa 29.10.2004 ďalší článok s názvom „A. Z. A. V. A. I.vit“, ktorý sa týkal konkurzného konania úpadcu Elektrosvit, a.s. Nové Zámky vedeného na Krajskom súde v Bratislave, prejednávaného tiež sudcom M.. I. A., a v ktorom boli uvedené nasledovné výroky: „Z. I. A., ktorého minister spravodlivosti žiada zbaviť rozhodovania v konkurzoch, sa podpísal pod konkurzné konanie aj v novozámockom Elektrosvite. Prvému konkurznému správcovi určenému A. odobral Krajský súd oprávnenie vykonávať túto funkciu pre odbornú nespôsobilosť. Podľa veriteľov však aj druhý správca ustanovený tým istým sudcom pokračuje v podozrivých aktivitách.“ „Jeho najväčším pochybením je prednostný predaj majetku spoločnosti Nový Elektrosvit za výrazne podhodnotené ceny a predaj majetku ďalšej spoločnosti, v ktorej bol spoločníkom dokonca správcov zástupca“, uvádza sa v liste jedného z veriteľov Elektrosvitu ministrovi U.. A nasleduje čerstvý príklad s odpredajom výrobnej haly a príslušných pozemkov v areáli podniku. Znalecký posudok ocenil túto nehnuteľnosť na 42.000.000,- Sk, spriaznená spoločnosť ju však získala len za 4.000.000,- Sk a pred štyrmi mesiacmi časť z nej odpredala zahraničnému záujemcovi za 35.000.000,- Sk. Pravda sa pokúšala získať vyjadrenie A. k tomuto prípadu, ale stále je práceneschopný. Nedosiahnuteľný je aj konkurzný správca v Elektrosvite A. A.. „Konkurzní správcovia ustanovení sudcom A. umožnili vytunelovať Elektrosvit niektorým jeho privatizérom“, tvrdí dozorný člen tohto podniku Š. C.. Za nepochopiteľné považuje najmä to, že správca konkurznej podstaty poveril syna jedného z privatizérov, aby speňažoval najlukratívnejší majetok Elektrosvitu. Podľa bývalého podpredsedu predstavenstva Elektrosvitu M. W. poslúžil Nový Elektrosvit spriazneným osobám na lacný výpredaj majetku v konkurze. Nie tak dávno sa listom posťažoval predsedovi Krajského súdu v Bratislave na konkurzného správcu... Ešte pred dvomi rokmi začal krajský vyšetrovateľ v Nitre trestné stíhanie proti neznámemu páchateľovi pre podozrenie z tunelovania a podvodov, ktoré sprevádzajú konkurz v Elektrosvite. Na krajskej prokuratúre nám včera nevedeli povedať, v akom štádiu sa vyšetrovanie nachádza. Podľa analytika A. D. z Transparency International Slovakia nebude mať boj proti korupcii na obchodnom úseku súdov nádej na úspech, ak nepríde k výmene sudcov najviac podozrivých z manipulovania konkurzov. „Príliš sú pospájaní a ide tam o príliš veľké peniaze i priveľké pokušenie, ktorému len málokto odolá“, uzatvára Nechala. V prípade skúseností a ďalšími podozrivými konkurznými konaniami nás kontaktujte na e-mailovej adrese [email protected].“. Súd prvého stupňa konštatoval, že podľa navrhovateľa sa následky uverejnenia článkov odrazili v jeho profesijnom živote, keď vykonával prácu daňového poradcu, následne pracoval v banke, bol obchodníkom s cennými papiermi a mal licenciu ako maklér v oblasti cenných papierov. Musel zodpovedať otázky pravdivosti výrokov o trestnom stíhaní a tunelovaní spoločnosti. Výroky sa taktiež dotkli jeho rodinných príslušníkov, ktorí boli šokovaní. Výroky evokovali úvahy o tom, že k financiám prišiel nekalým spôsobom. Pokiaľ ide o článok zo dňa 26.10.2004 uviedol, že vykonával funkciu SKP Calex Zlaté Moravce, a.s., čo bol bezproblémový konkurz medializovaný pozitívne. Podľa neho spoločnosť nevníma rozdiel medzi spoločnosťou Calex Zlaté Moravce a Nový Calex, a preto ho mnoho ľudí stotožnilo s osobou SKP z článku. K článku zo dňa 29.10.2004 uviedol, že prvý konkurz na majetok spoločnosti Elektrosvit vyhlásil M.. O., ktoré rozhodnutie bolo ako nedôvodné zamietnuté uznesením NS SR. M.. A. vyhlásil druhý konkurz, do funkcie SKP ustanovil M.. P. a navrhovateľ do tejto funkcie nastúpil ako tretí správca, keď pri jeho nástupe neboli na účte takmer žiadne financie. Medzi privatizérmi spoločnosti Elektrosvit p. W. a p. Šutkom starším sú dlhoročné spory. Odporca 2/ vlastní taktiež niekoľko nehnuteľností pochádzajúcich z Elektrosvitu. Poukázal na podľa neho nepravdivú informáciu, že mal pokračovať v podozrivých aktivitách. Podľa navrhovateľa majetok spoločnosti sa v konkurze predáva prostredníctvom verejného ponukového konania cez inzeráty v denníkoch s celoštátnou pôsobnosťou, keď prebehlo 20 kôl výberového konania a bolo uverejnených 40 inzerátov. M.. A. podal na základe podnetu odporcu 2/ vo veci predaja časti majetku spoločnosti M.. P. oznámenie na generálnu prokuratúru. Príjem zo speňaženia bol cca 58.000.000,- Sk, náklady za konkurzné konanie boli vo výške 48.000.000,- Sk, záložní veritelia boli uspokojení na 32% z príjmov zo založeného podniku. Nepredával majetok spoločnosti Nový Elektrosvit, výrobná hala bola predaná až v 9. kole, keď v predchádzajúcich kolách nebol záujemca. Podľa navrhovateľa nadpis článku zo dňa 26.10.2004 navodil skresľujúcu informáciu, že sa týka konkurzného konania úpadcu Calex Zlaté Moravce, a.s., v ktorom navrhovateľ vykonával funkciu SKP a až z jeho textu vyplynulo, že sa týka konkurzného úpadcu Nový Calex, a.s., s ktorým navrhovateľ nemá nič spoločné. Neuvedením mena správcu konkurznej podstaty v spornom článku sa zvýšila pravdepodobnosť zámeny navrhovateľa so SKP úpadcu Nový Calex, a.s.. Článkom zo dňa 29.10.2004 sa podľa navrhovateľa zasiahlo do jeho práva na ochranu osobnosti tým, že v ňom bol vykreslený ako správca, ktorý pokračuje v podozrivých aktivitách po predchádzajúcom správcovi, podieľa sa na lacnom výpredaji, predal výrobnú halu a pozemky podhodnotene, poveril syna jedného z privatizérov k speňažovaniu najlukratívnejšieho majetku a konkurz ním vedený sprevádzajú podvody, je SKP aj v iných podozrivých konkurzoch. Vo vzťahu k odporcovi 2/ ide podľa navrhovateľa o nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce informácie. Vo vzťahu k nároku uplatnenému proti odporcovi 1/ súd prvého stupňa skúmal obsah a celkové vyznenie predmetných článkov, s tým, že v čase uverejnenia článkov sa médiá dlhodobo zaoberali problematikou konkurzov, konkurzných sudcov a správcov konkurzných podstát na základe materiálu MS SR zo dňa 4.6.2004 a následnej tlačovej konferencie k téme zneužitých konkurzov. Autor teda podľa jeho názoru vychádzal z oficiálneho materiálu ministerstva verejne dostupného pod názvom Zneužité konkurzy, išlo o legitímnu tému v popredí záujmu médií, ani jeden z článkov nebol zameraný na osobu navrhovateľa, ale na činnosť konkurzného sudcu A., čo vyplýva z titulkov týchto článkov. V konaní mal za preukázané, že článok zo dňa 26.10.2004 s názvom „A. rozhodoval aj v konkurze na Calex“ sa obsahovo týkal výlučne spoločnosti Nový Calex, a.s. Zlaté Moravce, v ktorom navrhovateľ nikdy nebol správcom konkurznej podstaty, jeho meno v článku nie je uvedené. Článok je zameraný na sudcu disciplinárne stíhaného v súvislosti s jeho ustanovovaním správcov konkurzných podstát mimo poradia. Mal za nenáležité spájanie osoby navrhovateľa s článkom pre tú skutočnosť, že bol správcom konkurznej podstaty úpadcu Calex Zlaté Moravce, a.s., keď podľa súdu prvého stupňa článok obsahuje dostatok informácií, z ktorých vyplýva, ktorého úpadcu sa článok týka a navrhovateľ ani nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že musel čeliť otázkam kolegov a rodinných príslušníkov o tom, či čelil trestnému stíhaniu. Uvedenú interpretáciu považoval za neadekvátnu a vyhodnotil, že jeho uverejnením nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti. Pokiaľ ide o článok zo dňa 29.10.2004 dôvodil, že prevažná časť v ňom uvedených informácií bola pravdivá. Nestotožnil sa s pocitmi navrhovateľa o tom, že jeho uverejnením bola znížená jeho vážnosť a povesť v spoločnosti, keď bol vykreslený ako správca pokračujúci v podozrivých aktivitách a podieľa sa na lacnom výpredaji v konkurze spriazneným osobám, z dôvodu, že navrhovateľ nebol osobou záujmu predmetného článku, Konštatoval, že celkové vyznenie článku pranieruje významný spoločenský jav o zneužívaní konkurzov, použité výrazové prostriedky nevybočovali z hraníc slušnosti a vecnosti a vo vzťahu k navrhovateľovi neboli spôsobilé neoprávnene zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti. Pokiaľ ide o časť petitu ohľadom určenia, že časť článku uverejnená v denníku Pravda dňa 29.10.2004 s názvom „A. Z. A. V. A. I.“ - „Ešte pred dvoma rokmi začal krajský vyšetrovateľ v Nitre trestné stíhanie proti neznámemu páchateľovi pre podozrenie z tunelovania a podvodov, ktoré sprevádzajú konkurz v Elektrosvite“ je nepravdivá, mal za preukázané z výsluchov svedkov a správ vyšetrovateľov, že konkurzné konanie úpadcu Elektrosvit Nové Zámky, a.s. bolo sprevádzané civilnými súdnym spormi a vyšetrovaním policajnými orgánmi, v článku spomínané trestné stíhanie sa malo týkať iného úpadcu, išlo teda o informáciu nepresnú, nie však zo širšieho pohľadu nepravdivú, pretože podľa súdu prvého stupňa je bežné, že periodická tlač určená pre informovanie najširšej verejnosti sa môže v určitom rozsahu dopustiť zjednodušenia, či skreslenia, keď je dôležité, aby celkové vyznenie článku zodpovedalo pravde, pričom konštatoval, že podľa výsledkov vykonaného dokazovania skutočnosti bezprostredne súvisiace s konkurzom Elektrosvitu Nové Zámky, a.s. bolo predmetom vyšetrovania pred aj počas konkurzu. Vo vzťahu k určovaciemu petitu voči odporcovi 2/ súd prvého stupňa dôvodil, že jeho výroky citované v článku zo dňa 29.10.2004 možno zaradiť medzi hodnotiace úsudky, ktorých pravdivosť sa neskúma, keď je potrebné len zistenie, či vychádzajú z pravdivých informácií, a primeranosť ich verejnej prezentácie, resp. či primárnym cieľom kritiky nebolo len zneváženie danej osoby, pretože kritika je vnímaná ako súčasť slobody prejavu a umožňuje odhaľovať negatívne spoločenské javy. Ustálil, že odporca 2/ nebol jediný z kritikov predmetného konkurzu a na autora článku sa obrátil až po vyčerpaní iných dostupných prostriedkov. Keďže vo svetle širších súvislostí sa speňažovanie majetku mohlo javiť ako lacný výpredaj, hodnotiace úsudky odporcu 2/ vyhodnotil ako nevybočujúce z medzí sledovaného cieľa, keď odporca 2/ ako bývalý finančný riaditeľ úpadcu mal prehľad o hodnote majetku a dostatok relevantných informácií k uvedeniu predmetných úsudkov, pretože aj konkurzný sudca dal podnet orgánom činným v trestnom konaní a navrhovateľ žalobu na náhradu škody voči bývalému správcovi na základe jeho podnetu. Predmetný konkurz sa teda mohol javiť ako zneužitý. Cieľom autora článkov a odporcov teda podľa súdu prvého stupňa nebolo diskreditovať a škandalizovať osobu navrhovateľa, ale informovať o spoločenskom probléme, ktorým sa zaoberalo MS SR. Mal za to, že autor článkov vynaložil primerané úsilie na zistenie faktov o predmetných konkurzoch a tiež poskytol navrhovateľovi priestor na vyjadrenie. Poukázal na tú skutočnosť, že podľa samotného navrhovateľa sa cítil byť vedľajším produktom medializácie okolo konkurzného sudcu A.. Články sa teda podľa súdu prvého stupňa netýkali navrhovateľa, keď aj sám M.. A. sa domáhal ochrany osobnosti v samostatnom súdnom konaní, ktoré bolo právoplatne ukončené zamietnutím jeho návrhu. Neprihliadol na navrhovateľom predložený znalecký posudok týkajúci sa dodržania žurnalistickej etiky v predmetných článkoch nepovažujúc ho za právne relevantný, majúc za to, že i v prípade nesplnenia týchto kritérií by ich uverejnenie neznamenalo automaticky porušenie práv navrhovateľa z hľadiska občianskoprávnej ochrany osobnosti navrhovateľa. Rovnako nepripustil dokazovanie výsluchom svedkov M. Š. a L.. G. Š. vzhľadom na ich nadbytočnosť, keď žiaden z už vypočutých svedkov nepotvrdil existenciu zásahu do osobnostných práv navrhovateľa v príčinnej súvislosti s predmetnými článkami. Z uvedeného dôvodu sa potom nezaoberal posúdením výšky žiadanej nemajetkovej ujmy. O trovách konania, ako aj o trovách štátu rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 142 ods. 1 OSP a § 148 ods. 1 OSP, oboje v spojení s § 151 ods. 7 OSP, s tým, že o výške ich náhrady rozhodne po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, majúc za to, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho názoru a odôvodnenie rozsudku považoval za nedostatočné v rozpore s ust. § 157 ods. 2 OSP. Súdu prvého stupňa vytkol, že v rozsudku nie je uvedený zistený skutkový stav a v odôvodnení rozhodnutia nie je uvedené, ako súd prvého stupňa posúdil všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, keď zisťovanie podľa jeho názoru nie je oboznámenie sa s procesným stanoviskom účastníka a ani s obsahom právneho textu. Prerozprávanie obsahu zápisníc z pojednávaní podľa neho neznamená hodnotenie dôkazov ako logickej činnosti súdov. Namietal, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku neuviedol, na základe akých dôkazov dospel k zisteniu, že autor článku poskytol priestor navrhovateľovi na vyjadrenie, ktorú skutočnosť namietal, taktiež namietal pravdivosť skutočnosti uvedenej v napadnutom rozsudku, že súdne konanie so sp. zn. 11C 116/2004 o ochrane osobnosti M.. A. bolo právoplatne skončené zamietnutím jeho návrhu na začatie konania, pretože došlo k zrušeniu rozsudku Krajského súdu v Bratislave v predmetnej veci uznesením NS SR zo dňa 28.6.2012, č.k. 4M Cdo 21/2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19.7.2012. Za nedostatočne odôvodnený označil taktiež záver súdu prvého stupňa o tom, že prevažná časť informácií uvedených v článku zo dňa 29.10.2004 bola pravdivá, keď výroky uvedené v ňom pravdivé podľa neho nie sú, pričom súdu prvého stupňa vytkol, že opomenul vysporiadať sa s dôkazmi ním predloženými (výpoveď navrhovateľa a svedka O.. Š., písomné stanovisko Unicreditbank Slovakia, a.s., list Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.12.2004). Namietal zákonnosť procesného postupu súdu prvého stupňa, ktorý nepostupoval v súlade s novelizovaným ustanovením § 118 ods. 2 OSP, ktorá procesná vada mala podľa neho za následok ovplyvnenie ďalších návrhov na dokazovanie. Poukázal na svoju výpoveď ako účastníka konania tákajúcu sa zníženia jeho vážnosti a cti v spoločnosti, ktorú súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevyhodnotil. Mal za to, že na relevantné články je potrebné sa pozerať optikou v čase, kedy boli uverejnené, kedy v slovenskej spoločnosti rezonovala téma tzv. konkurznej mafie páchajúcej organizovanú trestnú činnosť, a teda odporca 1/ ako relevantné mienkotvorné médium mal k téme pristupovať citlivo, rešpektujúc princíp prezumpcie neviny, čo nesplnil, pretože v článku s názvom „A. Z. A. V. A. I.“ sa pojednáva o tom, že navrhovateľa do funkcie správcu konkurznej podstaty ustanovil disciplinárne stíhaný sudca, že navrhovateľ pokračuje v podozrivých aktivitách, že jeho najvyšším pochybením je prednostný predaj majetku spoločnosti Nový Elektrosvit za podhodnotené ceny, že konkurzní správcovia ustanovení sudcom A. umožnili vytunelovanie Elektrosvitu, že predal halu VPS spriaznenej spoločnosti, že krajský vyšetrovateľ v Nitre vedie trestné stíhanie pre podozrenie z tunelovania a podvodov v Elektrosvite, čo sú podľa neho nepravdivé skutkové tvrdenia a neprimerané hodnotiace úsudky, keď bol neprávom priradený k hlavným aktérom týchto nekalých aktivít. Do pozornosti dal najnovšiu judikatúru, podľa ktorej je potrebná realizácia testu proporcionality kritiky odpoveďami na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO je kritizované, ktorý súd prvého stupňa nerealizoval. Dôvodil, že autor článku nevyvinul žiadnu snahu o poskytnutie priestoru na vyjadrenie sa navrhovateľovi, čo vyplynulo aj s vykonaného dokazovania, v ktorom smere súd prvého stupňa jeho výsledky nesprávne vyhodnotil. Namietal zákonnosť zjednodušenia v článkoch uvádzaných skutočností, z ktorých pre laickú verejnosť, ktorej je denník A. určený, vyplynulo, že navrhovateľ a sudca A. páchali majetkovú trestnú činnosť. Poznamenal, že odporcovia v priebehu konania nevyvrátili nepravdivé skutkové tvrdenia zasahujúce mu do jeho osobnosti, keď podľa judikatúry i pri verejne činných osobách sa vyššia tolerancia voči kritike nevzťahuje na údaje o dotknutej osobe nepravdivé, a publikovanie nepravdivých alebo zavádzajúcich informácií nemožno zahrnúť pod právo na slobodu prejavu. Mal za to, že zodpovednosť za uverejnenie nepravdivých výrokov odporcu 2/ v článkoch má odporca 1/. Podľa neho došlo k porušeniu zásady, že zjednodušenie musí zodpovedať reálne existujúcim skutočnostiam (nález ÚS ČR I. ÚS 156/99). Rovnako v článku s názvom „A. rozhodoval aj v konkurze na Calex“ je nepravdivé skutkové tvrdenie, že „pomocou podplatných konkurzných sudcov a správcov konkurzných podstát sa majetok dlžníkov dostáva do rúk spriaznených spoločností“. Vo vzťahu k nemu teda článok pôsobil jednoznačne difamačne. Ďalej zdôraznil, že výroky odporcu 2/ sú nepravdivé, nakoľko všetky orgány, na ktoré sa odporca 2/ s podnetmi a sťažnosťami obrátil, potvrdili jeho postup v súlade so zákonom. Za vnútorne rozporné označil odôvodnenie napadnutého rozsudku v tom, že na jednom mieste výroky odporcu 2/ kvalifikuje za hodnotiace úsudky, ktorých pravdivosť sa nedá overiť, pritom v ďalšej časti odôvodnenia uvádza, že jeho výroky sú pravdivé zo širšieho pohľadu. Podľa navrhovateľa sú výroky odporcu 2/ nepravdivé skutkové tvrdenia, resp. hodnotiace úsudky bez existencie pravdivého skutkového základu. Mal za to, že súd prvého stupňa sa nedostatočne vysporiadal s formou zásahu a závažnosťou obvinení v článkoch. Správnosť napadnutého rozsudku namietal tiež v jeho časti o náhrade trov konania, nakoľko odporca 2/ si náhradu trov konania neuplatnil. K podanému odvolaniu sa vyjadril odporca 1/ písomným podaním zo dňa 20.12.2012, v ktorom žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Napadnutý rozsudok mal za dostatočne odôvodnený a zákonný, keď súd prvého stupňa podľa jeho názoru po vykonanom dokazovaní riadne ustálil skutkový stav a dospel k správnemu právnemu záveru, že relevantné články neboli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa. Zdôraznil, že nie celý článok sa venoval osobe navrhovateľa a preto nemohlo dôjsť zverejnením celého článku k zásahu do práv navrhovateľa, ktorá skutočnosť potom nekorešponduje so znením žalobného petitu. Článok podľa odporcu 1/ neobsahoval vyjadrenia o trestnom alebo inak nezákonnom konaní navrhovateľa či akejkoľvek inej osoby, v článku bolo poukazované len na podozrenia a personálne prepojenia týkajúce sa profesionálnej oblasti navrhovateľa. Všetky v článkoch uvedené informácie mal za vykonaným dokazovaním preukázané. Poukázal na svedeckú výpoveď autora článku ohľadom jeho pokusu o skontaktovanie sa s navrhovateľom, keď výpoveď navrhovateľa označil za menej relevantný dôkazný prostriedok. Za irelevantné označil tvrdenia navrhovateľa o zrušení rozsudku týkajúceho sa nároku M.. A. vzhľadom na nutnosť rozlišovania ich subjektívnych práv. Navrhovateľom predkladaný posudok k nedodržaniu novinárskej etiky označil za neodborný posudok, ktorý nie je posudkom znaleckým. Poukázal na judikatúru ÚS SR, podľa ktorej obmedzenie práva na slobodu prejavu je ústavne akceptovateľné, ak ide o obmedzenie na základe zákona a zodpovedá tak legitímnemu cieľu, musí ho teda ospravedlňovať existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, keď novinárom prináleží privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu. Dal do pozornosti, že žalovaný článok obsahuje informácie o osobe navrhovateľa ako verejne činnej osoby v súvislosti s výkonom jeho funkcie správcu konkurznej podstaty, ktorej hranice akceptovateľnosti sú širšie. Išlo o tému v danom čase medializovanú všetkými printovými a elektronickými médiami, jednalo sa o sociálnu diskusiu s prvkami kritiky, teda politický prejav spadajúci pod čl. 26 ods. 1 ústavy. Podľa jeho názoru v právnom štáte nie je možné sankcionovanie za využitie subjektívneho práva priznaného a chráneného právnym poriadkom. Mal za to, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (rozsudok NS SR, sp. zn. 5Cdo 55/2008). Poukázal na uznesenie NS SR, sp. zn. 3Cdo 84/2011, podľa ktorého prezumpcia neviny nemôže zabrániť tomu, aby verejnosť bola informovaná o trestnom vyšetrovaní, vyžaduje sa ale, aby informácie boli podávané so všetkou uvážlivosťou a opatrnosťou. Mal za to, že je povinnosťou tlače informovať verejnosť o veciach verejného záujmu a tieto informácie šíriť, s čím súvisí právo verejnosti na tieto informácie, a to i pokiaľ ide o informácie šokujúce a urážajúce, keď novinárska sloboda tiež zahrňuje uchýlenie sa k určitej nadsázke či provokácii. Podľa ESĽP má tlač úlohu strážneho psa demokracie. Dôvodil, že pred uverejnením článku bol vykonaný primeraný prieskum a dostatočné skutkové zistenia. Uviedol, že pre občanov je zachovanie kontroly nad výkonom verejnej moci nevyhnutnosťou a potreba obmedzenia slobody prejavu musí byť presvedčivo preukázaná a v tomto smere poukázal na rozsiahlu judikatúru ESĽP ako i NS ČR v obdobných kauzách, v rámci ktorej je uvedené i právo novinára spoľahnúť sa na pravdivosť poskytnutých informácií z určitých zdrojov, keď čl. 10 Dohovoru nezakazuje diskusiu alebo šírenie prijatých informácií, aj keď existujú silné pochybnosti o ich pravdivosti. Konštatoval, že informácia je pominuteľným majetkom a preto je absurdné skúmať článok vo svetle nových skutočností. Vykonaným dokazovaním podľa neho nebola zistená značná miera zásahu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti a ani príčinná súvislosť medzi údajnými následkami v osobnostnej sfére navrhovateľa a žalovaným článkom. Požadovaná sankcia podľa neho prekračuje mieru jej tvrdosti. Odporca 2/ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správy potvrdiť s tým, že ide o snahu navrhovateľa povýšiť formálnu stránku nad obsahovú a znevažovanie súdneho rozhodnutia, keď drvivá väčšina v článku uverejnených informácií bola vykonaným dokazovaním ustálená ako pravdivá, pretože konkurzné konanie so sp. zn. 3K 238/98 obsahuje množstvo nezákonného konania správcov konkurznej podstaty. Pozornosť upriamil na vlastnú skúsenosť o nemožnosti skontaktovania sa s navrhovateľom, s tým, že autor v článku uviedol pravdivé tvrdenia získané od neho ako účastníka konkurzných konaní. Uviedol, že konanie PPZ-112/BPK-Z-2005 sa týkalo podozrenia zo spáchania podvodu členmi predstavenstva Elsvitu pri privatizácii Elektrosvitu a vec bola právoplatne skončená zastavením trestného stíhania, čomu zodpovedá verzia „ktoré predchádzali konkurzu“. Na OR PZ Nové Zámky boli vedené trestné konania pod sp. zn. ČVS:ORP-1036/OEK-NZ-2009 a ČVS:ORP-1037/OEK-NZ-2009, ktoré nie sú skončené, čomu zodpovedá výrok „sprevádzajú konkurz“. Spochybnil pravdivosť svedeckej výpovede M.. A., keď podľa jeho názoru konkurz na Elektrosvit sa neriadil postupom schváleným opatrením samotným svedkom. Konkurzné konanie označil za neštandardné s vplyvom finančnej skupiny PENTA, keď konkurz sa zmenil na súkromnú realitnú kanceláriu a veriteľom ostalo 9 mil. Sk pri aktívach spoločnosti 700 mil. Sk. Dal do pozornosti, že článok bol uverejnený v čase témy „konkurzných mafií“, v ktorom prebiehali viaceré disciplinárne konania proti konkurzným sudcom, okrem iného aj proti M.. A.. Podotkol, že množstvo konaní o ochranu osobnosti v súvislosti s predmetným konkurzom je ďalším dôkazom koordinovaného postupu uvedenej skupiny proti kritikom pochybných konkurzov. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je možné potvrdiť ani zmeniť. Prostriedkami súdnej ochrany osobnosti človeka v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú 1./ návrh na upustenie od neoprávneného zásahu (tzv. negatórna žaloba), 2./ návrh na odstránenie následkov (tzv. reštitučná žaloba) a 3./ návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (tzv. satisfakčná žaloba). Podmienkou poskytnutia súdnej ochrany osobnosti je neoprávnený zásah do jej osobnostných práv , ktorý musí byť spôsobilý privodiť ujmu osobnosti človeka, keď občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na princípe zodpovednosti objektívnej, čo znamená, že na jej vznik nie je potrebné zavinenie toho, kto zásah spôsobil. Je teda irelevantné, či pôvodca zásahu bol alebo nebol si vedomý protiprávnosti zásahu, rozhodujúci je len výsledok takéhoto konania. Ide tu o zodpovednosť za výsledok. Hmotnoprávnou podmienkou tejto občianskoprávnej zodpovednosti je imateriálna ujma, ktorá spočíva buď v porušení alebo v ohrození osobnostnej sféry. Postačujúce teda je, že zásah bol spôsobilý vyvolať ujmu, keďže platný Občiansky zákonník pôsobí prevenčne. Z ustálenej judikatúry taktiež vyplýva, že ak k takému zásahu dôjde masovokomunikačnými prostriedkami, má sa za to, že ide o zásah širokej publicity a nárok na ochranu osobnosti zakladá. Predmetom ochrany osobnosti človeka je podľa § 11 Občianskeho zákonníka najmä život a zdravie, občianska česť a ľudská dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy. Právo na šírenie informácií stojí vs. právu a ochranu osobnosti. Podľa rozsudku NS ČR, sp. zn. 30Cdo 290/08, pri strete základného politického práva na informácie a ich šírenie s právom na ochranu osobnosti, teda základných práv, ktoré stoja na rovnakej úrovni, treba s prihliadnutím na okolnosti každého z nich starostlivo zvážiť, či jednému právu nebola nedôvodne daná prednosť pred druhým. Z tohto dôvodu treba na základe konkrétnych okolností daného prípadu posúdiť, či predmetný výrok je primeraný konkrétnej situácii a či neobsahuje takú intenzitu, že zasahuje do práva na ochranu osobnosti. Zásah do osobnostných práv môže mať podobu buď skutkového tvrdenia (t.j. faktu, ktorého pravdivosť možno objektívne verifikovať) alebo kritiky (tzv. hodnotiacich úsudkov), t.j. názorov, ktoré majú povahu subjektívnu a sú vyjadrením osobného názoru novinára, a teda ich správnosť nie je možné objektívne preukázať. Na rozdiel od inštitútov Tlačového zákona nárok na ochranu osobnosti možno uplatniť vo vzťahu k obom formám zásahu, t.j. i k hodnotiacemu úsudku, ak jeho zverejnením bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti. Musí ísť však o zásah neoprávnený a spôsobilý privodiť ujmu na cti dotknutej fyzickej osoby. Neprimeranou kritikou je taká kritika, ktorá nevyplýva logicky z pravdivých skutočností a javov. Rozdiel medzi oprávnenou a neoprávnenou kritikou je teda v pravdivosti, vernosti a objektívnosti cieľa, ktorý sa týmto prejavom sleduje. Oprávnená kritika vychádza z pravdivých skutočností a z pravdivého hodnotenia skutkového základu. Za neprimeranú kritiku sa považuje tá, ktorá je v značnom nepomere s cieľom kritiky a vyplýva z nej úmysel kritizovanú osobu difamovať, resp. ak je obsah kritiky neprimeraný posudzovanému konaniu kritizovaného a opäť z nej vyplýva úmysel znevážiť a uraziť kritizovaného (tzv. intenzívny exces). O vecnú kritiku, t.j. oprávnenú, nejde, ak vychádza z nepravdivých podkladov a ak sa z týchto podkladov vyvodzujú vlastné hodnotiace úsudky znevažujúceho charakteru. Výkon práva kritiky je legitímny za podmienky, že ide o kritiku plne odôvodniteľnú, ktorá neprekračuje medze tzv. vecnej a konkrétnej kritiky. Okrem intenzity, rozsahu, ohlasu a dĺžke trvania zásahu je potrebné tiež posúdiť, či skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky boli uverejnené v článku spravodajskom alebo na strane názorovej a či čitateľ mal možnosť rozpoznať, či ide o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok. Verejný činiteľ sám nevyhnutne a vedome vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širokej verejnosti každý svoj skutok a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie, rovnako však má právo na ochranu svojej osobnosti (povesti) a potreba takejto ochrany musí byť v rovnováhe so záujmami otvorenej diskusie o politických či iných verejných problémoch a výnimky zo slobody prejavu musia byť interpretované presne. Podľa Nálezu ÚS SR IV. ÚS 107/2010 sa novinárom umožňuje používať určitú mieru preháňania a provokácie, avšak zároveň so zreteľom na čl. 10 Európskeho dohovoru im nie je zabezpečená neobmedzená sloboda prejavu ani v prípadoch zaoberania sa tlače otázkami verejného záujmu, pretože ods. 2 tohto článku odkazuje na zodpovednosť a povinnosti vzťahujúce sa na tlač. Pokiaľ ide o špecifikum bežnej periodickej tlače ohľadom informovania verejnosti, je potrebné tiež poukázať na Nález ÚS ČR I. ÚS 156/1999 a rozsudok NS ČR, sp. zn. 30Cdo 332/2007, v zmysle ktorých treba rešpektovať špecifiká bežnej periodickej tlače určenej na informovanie najširšej verejnosti, na rozdiel od odborných publikácií, ktorá musí pristupovať k určitým zjednodušeniam a nie každé zjednodušenie musí nevyhnutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb, ale je dôležité, aby celkové vyznenie informácie zodpovedalo pravde. Novinár je povinný podávať informácie pravdivé, overené a odborne fundované. Fakty musí podávať čo najobjektívnejšie, bez skresľovania a zamlčovania súvislostí, a nie špekulatívne, má dokonca právo odmietnuť uverejniť informáciu, o ktorej vie, že je nepravdivá, skreslená či neúplná. Kritika spoločenských javov je teda potrebná a v zásade ju nemožno považovať za zásah do práv chránených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, avšak za pravdivé opísanie skutkových okolností nemožno považovať také, keď autor článku síce uvedie pravdivé skutočnosti, ale niektoré skutočnosti vynechá alebo ich nerozvedie do takej miery, aby si čitatelia mohli vytvoriť vlastný názor na vec, keď tento spôsob neumožňuje čitateľovi vytvoriť si aj vlastný hodnotiaci úsudok, resp. má za následok skreslenie jeho hodnotiaceho úsudku. Všetkými vyššie uvedenými právnymi aspektmi je potom povinný zaoberať sa i konajúci súd v rámci konania s predmetom ochrany osobnosti. V danom prípade pokiaľ ide o nárok uplatnený vo vzťahu k odporcovi 1 súd prvého stupňa ustálil, že ani jeden z relevantných článkov nebol zameraný na osobu navrhovateľa, ale na tému zneužitých konkurzov a konkurzného sudcu A., t.j. na tému verejného záujmu, keď podľa jeho odôvodnenia sa článok zo dňa 26.10.2004 obsahovo týkal výlučne spoločnosti Nový Calex, a.s. Zlaté Moravce, v ktorom navrhovateľ nikdy nebol správcom konkurznej podstaty. Mal za nenáležité spájanie tohto článku s navrhovateľom z dôvodu, že bol správcom konkurznej podstaty úpadcu Calex Zlaté Moravce, a.s., pretože podľa neho článok obsahoval dostatok informácií ozrejmujúcich, ktorého úpadcu sa článok týka. Interpretáciu navrhovateľa mal preto za neadekvátnu. S vysloveným záverom súdu prvého stupňa sa odvolací súd nestotožňuje, majúc za to, že k uvedenému právnemu záveru dospel súd prvého stupňa predčasne bez vykonania náležitého dokazovania a jeho právneho posúdenia, keď so zreteľom na vyššie uvádzané právne argumenty ohľadom práva novinárov na zjednodušovanie šírených informácií, obmedzeného však povinnosťou podávať informácie bez skresľovania tak, aby následkom skreslenej či neúplnej informácie nebola difamácia fyzickej osoby, a to i na pozícii osoby verejne činnej, nedostatočne posúdil oprávnenie odporcu 1/ v článku v jeho časti nadpisu použiť zjednodušenie, vytýkané navrhovateľom, t.j. neuvedenie celého názvu relevantného úpadcu v nadpise článku. Súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie a nevyhodnotil preto ani jeho výsledky ohľadom skutočnosti, či nadpis ako súčasť celkového článku, je natoľko podstatná a dominantná, vzhľadom na použitý tvar a veľkosť písma v tom - ktorom prípade, že môže čitateľa nabádať k skresľovaniu vlastných hodnotiacich úsudkov, napriek skutočnosti, že v článku uverejnené výroky sú pravdivé. Vo vzťahu k článku zo dňa 29.10.2004 súd prvého stupňa uviedol, že prevažná časť informácií uvedených v ňom bola pravdivá a mal za to, že navrhovateľ nebol osobou jeho záujmu, keď článok pranieroval významný spoločenský jav akým boli v tom čase zneužité konkurzy. Podľa odvolacieho súdu však súd prvého stupňa vo vzťahu k tomuto článku uverejnenému odporcom 1/ v denníku A. opäť opomenul posúdiť skutočnosť, či použité zjednodušenia v texte článku v tom zmysle, že jeho autor pri podávaní informácií nerozlišoval dôsledne medzi do úvahy prichádzajúcimi úpadcami a správcami konkurzných podstát týchto úpadcov, boli prípustné, alebo či v dôsledku skutočnosti, že vyvolávali u čitateľa možnosť vytvoriť si vlastný negatívny hodnotiaci úsudok pod vplyvom tohto zjednodušenia, nepredstavujú nelegitímny zásah do osobnej sféry navrhovateľa. Rovnako potom nedostatočne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania i vo vzťahu k požadovanému určeniu, že časť článku uverejnená v denníku A. dňa 29.10.2004 pokiaľ ide o informáciu, že „Ešte pred dvoma rokmi začal krajský vyšetrovateľ v Nitre trestné stíhanie proti neznámemu páchateľovi pre podozrenie z tunelovania a podvodov, ktoré sprevádzajú konkurz v Elektrosvite“ je nepravdivá. Pred vyhodnotením vykonaného dokazovania so zreteľom na vyššie uvedené právne aspekty veci a aspekty novinárskej etiky, v ktorej súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti i potrebu prehodnotenia zamietnutia návrhu na vykonanie dokazovania odborným posudkom W.. V. Š. zo dňa 31.1.2007 doplneným dňa 21.2.2007, však bude povinnosťou súdu prvého stupňa posúdiť prioritne navrhovateľom uplatnený nárok vo vzťahu k odporcovi 1/ z hľadiska nárokovateľnosti jednotlivých častí petitu návrhu na začatie konania, keď navrhovateľ sa domáha vydania súdneho rozhodnutia, ktorým dôjde k určeniu, že zverejnením článkov dňa 26.10.2004 a 29.10.2004 došlo k zásahu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti. Bude potrebné, aby súd prvého stupňa najskôr uplatnený nárok proti odporcovi 1/ subsumoval pod jednotlivé nároky v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka a posúdil tak, či uplatnený nárok môže byť z hľadiska hmotnoprávneho dôvodný. Vo veci bude potrebné právne posúdenie otázky, či ide o žalobu na zdržanie sa zásahov do osobnostných práv navrhovateľa, alebo o žalobu na odstránenie dôsledkov tohto zásahu, resp. o žalobu na poskytnutie primeraného zadosťučinenia, a až po tomto právnom posúdení zaoberať sa otázkou, či existuje u navrhovateľa i nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo vzťahu k odporcovi 1/, ktoré možno priznať len za situácie, že samotná konštatácia neoprávneného zásahu do osobnostných práv nie je postačujúca. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa uplatnený vo vzťahu k odporcovi 2/ odvolaciemu súdu sa odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto častí javí ako nepreskúmateľné pre jeho protirečivosť v tom smere, že na jednej strane v odôvodnení tejto časti rozhodnutia posudzuje hodnotiace výroky odporcu 2/ uverejnené v článku zo dňa 29.10.2004 z hľadiska vecnosti kritiky odporcu 2/, keď v ďalšej časti odôvodnenia uvádza, že podľa jeho názoru cieľom autora článku a odporov nebolo diskriminovať, kritizovať a škandalizovať osobu navrhovateľa, ale informovať o spoločenskom probléme. Mal za to, že autor článkov vynaložil primerané úsilie na zistenie faktov a poskytol navrhovateľovi primeraný priestor na vyjadrenie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku teda vyplýva, že súd prvého stupňa nerozlišoval dôsledne medzi zodpovednosťou odporcu 1/ a zodpovednosťou odporcu 2/ a neposudzoval uplatnený nárok z hľadiska pasívnej legitimácie v konaní, nezaoberal sa posúdením, či zásah do osobnostných práv tvrdený navrhovateľom vyvolal alebo nevyvolal odporca 2/ tým, že navrhovateľa kritizoval, alebo odporca 1/ tým, že výroky odporcu 2/ šíril, keď práve posúdenie pasívnej legitimácie v spore je pre spôsob vykonávania dokazovania vo vzťahu k tejto časti uplatneného nároku prioritné, pretože posúdenie vecnosti a primeranosti kritiky produkovanej a šírenej periodickou tlačou a kritiky produkovanej fyzickou osobou nie sú identické, keď intenzita zásahu spôsobeného masovokomunikačnými prostriedkami je rozsiahlejšia a spôsobuje výraznejší zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, avšak zároveň je potrebné mať na zreteli ústavou garantované právo i povinnosť získavania a šírenia informácií, rovnako i právo verejnosti na sprostredkovanie informácií prostredníctvom tlače, čo v prípade kritiky produkovanej fyzickou osobou absentuje a v jej prípade je potrebné mať na zreteli jedine právo na slobodu prejavu. V tejto súvislosti je potom dôvodná odvolacia námietka navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal vo vzťahu k tejto kritike test proporcionality v zmysle platnej a ustálenej judikatúry. Na základe vyššie uvedeného s prihliadnutím na obsah spisového materiálu odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. h/ OSP zrušil, pretože súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nedostatočne zistil skutkový stav. Podľa § 221 ods. 2 OSP mu vec vrátil na ďalšie konanie, v rámci ktorého bude súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP) a bude preto jeho povinnosťou riadiť sa všetkými vyššie uvedenými právnymi argumentmi a so zreteľom na ne doplniť dokazovanie, resp. už vykonané dokazovanie posúdiť v širších vyššie uvádzaných súvislostiach. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne súd prvého stupňa i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP). Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.