Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/267/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312213558 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1312213558.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova č. 25, Bratislava, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, Grősslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 12. februára 2014, č. k. 44C/102/2012-43, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa potvrdzuje. Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi v konaniach pôvodne vedených pod sp. zn. 44C/102/2012, 44C/103/2012, 44C/115/2012, 44C/116/2012 (spojených na spoločné konanie uznesením zo dňa 26. 7. 2013, sp. zn. 44C/102/2012) domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava III v exekučných konaniach. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 1 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. c/, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, § 41 ods. 2, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď vykonaným dokazovaním zistil nasledovné skutočnosti: - v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa), proti povinnému: H. V., X.. XX. X. XXXX pre vymoženie 2.111,69 euro s príslušenstvom, vedenej pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 49Er/2212/2011, bola súdu dňa 25. 8. 2011 doručená žiadosť o udelenie poverenia spolu s exekučným titulom, rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 18. 5. 2011, sp. zn. SR 15423/10. Uznesením zo dňa 4. 10. 2011, č. k. 49Er/2212/2011-11 súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol. - v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa), proti povinnému: C. Š.J., nar. 6. 3. 1961, pre vymoženie 541,68 euro s príslušenstvom, vedenej pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 36Er/1311/2010, bola súdu dňa 24. 8. 2010 doručená žiadosť o udelenie poverenia spolu s exekučným titulom, rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 13. 4. 2010, sp. zn. SR 02005/10. Podaním zo dňa 8. 9. 2010 exekučný súd vyzval súdneho exekútora o odstránenie vád podania, na základe čoho súdny exekútor dňa 6. 12. 2010 zaslal opravnú zápisnicu. Uznesením zo dňa 5. 1. 2012, č. k. 36Er/1311/2010-20 súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol. - v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa), proti povinnému: R. H.F. - KOMA, IČO : 35 166 169, pre vymoženie 2.891,07 euro s príslušenstvom, vedenej pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 36Er/906/2011, bola súdu dňa 5. 5. 2011 doručená žiadosť o udelenie poverenia spolu s exekučným titulom, rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 10. 2. 2011, sp. zn. SR 14778/10. Uznesením zo dňa 4. 1. 2012, č. k. 36Er/906/2011-11 súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol. - v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa), proti povinnému: J. H., IČO: 36 166 439 pre vymoženie 2.489,40 euro s príslušenstvom, vedenej pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 36Er/1825/2010, bola súdu dňa 26. 11. 2010 doručená žiadosť o udelenie poverenia spolu s exekučným titulom, rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 10. 6. 2010, sp. zn. SR 04697/10. Uznesením zo dňa 5. 1. 2012, č. k. 36Er/1825/2010-10 súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že z hľadiska vecnej stránky nie je žaloba dôvodná a navrhovateľ predloženými listinnými dôkazmi nepreukázal súčasné splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom, nepreukázal vznik a výšku uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy a ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a spôsobenou škodou. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že predmetné exekučné konania začali pred 1. 6. 2011 (sp. zn. 36Er/1311/2010, 36Er/906/2011, 36Er/1825/2010), ako aj po 1. 6. 2011 (sp. zn. 49Er/2212/2011). Bol toho názoru, že platná právna úprava pred aj po 1. 6. 2011 jednoznačne ukladala exekučnému súdu povinnosť skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Aj v prípade, ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu (aj keď účastník konania nevyužil možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní), je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať platnosť a existenciu rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor exekučného titulu so zákonom, čo znamená neúčinnosť exekučného titulu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. 10. 2011 spisovej značky 3 Cdo 146/2011, z 26. 9. 2011 spisovej značky 3 M-Cdo 11/2010 a z 29. 3. 2011 spisovej značky 5 Cdo 291/2010, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. 3. 2011 spisovej značky IV ÚS 60/2011). Z dikcie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tiež vyvodil, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia, ktorým sa žiadosť o udelenie poverenia zamieta. Nesprávny úradný postup preto v danom prípade nie je založený na porušení ustanovení Exekučného poriadku. Aj pokiaľ by však súd považoval za nesprávny úradný postup skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie v primeranej lehote, navrhovateľ bol povinný preukázať vznik ním uplatnenej škody v dôsledku vytýkaného nesprávneho úradného postupu a priamej príčinnej súvislosti medzi spôsobenou škodou a nesprávnym úradným postupom. K uplatnenej náhrade majetkovej škody, ktorá mala spočívať v nákladoch na správu pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov jeho zamestnancov uviedol, že táto nemala žiadnu príčinnú súvislosť s postupom exekučného súdu. Nutnosť spravovať pohľadávku navrhovateľa ako oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený bol nútený vymáhať pohľadávku formou exekúcie. Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou, ktorá môže byť riešená iba v konkrétnych súvislostiach. O objektívnu zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup ide vtedy, ak je preukázané, že práve nesprávny úradný postup bol príčinou škody. V tomto konaní dospel súd k záveru o absencii príčinnej súvislosti medzi navrhovateľom tvrdenou a vyčíslenou škodou a postupom súdu pri rozhodovaní o zmene exekútora. Za nepreukázaný považoval súd prvého stupňa aj navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by iba samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ pritom musí aj v tomto smere preukázať existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, ako majetkovej sféry poškodeného a môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Zákon pri určení výšky nemajetkovej ujmy neustanovuje žiadne kritériá, a tým ponecháva voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady s tým, že musia vychádzať zo skutkového stavu na základe vykonaného dokazovania. Navrhovateľ tvrdenú nemajetkovú ujmu dôkazne nepreukázal a ani u tohto nároku podľa súdu nemohla byť príčinná súvislosť medzi navrhovateľom deklarovanou nemajetkovou ujmou, ktorá mu mala vzniknúť a postupom súdu pri zmene súdneho exekútora, ktorý navrhovateľ označil ako nesprávny úradný postup O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. prihliadajúc na to, že v konaní plne úspešný odporca si právo na náhradu trov konania neuplatnil. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. l písm. f/, g/, h/, § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/, f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Odvolateľ poukazujúc na § 101 ods. 2 O.s.p. uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd prvého stupňa preto nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Z neúčasti sa ospravedlnil, pričom trval na osobnej účasti právneho zástupcu a žiadal o odročenie pojednávania. Ak napriek tomu súd konal a rozhodol v neprítomnosti jeho a jeho právneho zástupcu, odňal mu možnosť konať pred súdom. Odvolateľ poukázal na obsah jeho návrhu, v ktorom súd prvého stupňa upozornil na skutočnosti nasvedčujúce tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že sa krajský súd s dôvodmi na vylúčenie sudcu nestotožnil neznamená, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného z dôvodov (okrem tých, ktoré označil v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napr. vo veci vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 11NcC/46/2012 zo dňa 17. 10. 2012, ktorý vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie Okresnému súdu Galanta ). Navrhovateľ v odvolaní poukázal ďalej na to, že nakoľko podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné vydanie rozhodnutia vo veci samej súdom neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí súčasne rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie. Súd prvého stupňa sa dopustil viacero omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované úseky tomu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Podľa názoru odvolateľa v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Bolo potrebné vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise; za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal mu súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, právnym, otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Ak súd zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Majú právo vyjadriť sa aj k dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Pokiaľ ide o návrh na náhradu majetkovej škody, súd prvého stupňa ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode vzniknutej titulom udržiavania a správy informačného systému a súvisiacich výdajov (na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií, poštovné a telekomunikačné výdaje). V tejto časti mal navrhovateľ rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a mal za to, že je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. V konaní chcel prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo a navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej , aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. V rozhodnutí súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky , ako aj práv na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd prvého stupňa sám zistil, že o jeho návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Odvolateľ napokon poukázal na to, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke , ktorou je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a nestranný súd na základe Ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť. Odporca sa k riadne doručenému odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a ani dokazovanie doplniť a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom štátu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 219 ods.1, 2 O.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa uplatnený podľa zák.č. 514/2003 Z.z., v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia v tejto časti , odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je v danom prípade ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že podaním zo dňa 27.09.2012 sa navrhovateľ v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 44C/102/2012, 44C/103/2012, 44C/115/2012, 44C/116/2012 domáhal vydania rozhodnutí, ktorými by súd zaviazal odporcu na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III v exekučnom konaní. V návrhoch na začatie konania navrhovateľ súčasne žiadal o prikázanie veci inému súdu z dôvodu vylúčenia všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava III z prejednávania a rozhodovania veci s odôvodnením, že Okresný súd Bratislava III, ktorý by bol inak oprávnený vec prejednať ako vecne a miestne príslušný súd podľa § 85 ods. 3 O.s.p., zapríčinil svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane navrhovateľa, a preto nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať. V posudzovanej veci rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25. 10. 2012, č. k. 6NcC/262/2012-21, uznesením zo dňa 25. 10. 2012, č. k. 9NcC/262/2012-13, uznesením zo dňa 29. 10. 2012, č. k. 3NcC/246/2012-13, uznesením zo dňa 23. 10. 2012, č. k. 14NcC/247/2012-13 rozhodol o tom, že vo výrokoch menovite uvedení sudcovia Okresného súdu Bratislava III vrátane zákonnej sudkyne JUDr. G. Y. nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania týchto vecí. Uznesením zo dňa 26. 7. 2013, č. k. 44C/102/2012-26 súd prvého stupňa spojil na spoločné konanie veci vedené pod sp. zn. 44C/102/2012, 44C/103/2012, 44C/115/2012, 44C/116/2012. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že súd prvého stupňa stanovil v danej veci termín pojednávania na deň 12. 2. 2014 o 9,00 hod.. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 11. 12. 2013 (viď doručenka na č. l. 39). Nakoľko sa na predmetné pojednávanie právny zástupca navrhovateľa aj napriek riadnemu a včasnému predvolaniu nedostavil, súd pojednával podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v jeho neprítomnosti. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že ak sa riadne predvolaný navrhovateľ na pojednávanie nariadené na deň 12. 2. 2014 nedostavil a ani nepožiadal o jeho odročenie z dôležitého dôvodu, súd prvého stupňa postupoval správne, keď v uvedený deň pojednával v neprítomnosti navrhovateľa a rozhodol s prihliadnutím na obsah spisu a na dosiaľ vykonané dôkazy. Tento postup súdu bol v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. a súd prvého stupňa ním neodňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Odvolací súd ďalej udáva, že súd prvého stupňa poskytol navrhovateľovi dostatočný časový priestor predložiť, navrhnúť dôkazy, oboznámiť sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, na pojednávanie oboch účastníkov riadne a včas predvolal; sám navrhovateľ z vlastného rozhodnutia tento priestor nevyužil. Navrhovateľ nemôže svoju vlastnú pasivitu dávať na vrub súdu a v konečnom dôsledku ju využiť vo svoj prospech. V danej veci súd prvého stupňa poskytol účastníkom (aj právnemu zástupcovi navrhovateľa) reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy. Ak túto možnosť bez uvedenia dôvodov (ospravedlniteľných) nevyužili, takéto chovanie už zákonodarca nedovoľuje v odvolacom konaní zohľadniť v ich prospech. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ v návrhu a i v odvolaní uvádzal len všeobecné dôvody ohľadne spôsobených prieťahov v exekučnom konaní, neuvádzal však konkrétne skutočnosti, ktorými by spochybňoval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý svoj zamietajúci výrok vo veci samej právne a skutkovo odvodzoval od postupu exekučného súdu v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 49Er/2212/2011, sp. zn. 36Er/1311/2010, sp. zn. 36Er/906/2011, 36Er/1825/2010 a nepreukázania splnenia podmienok pre založenie zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Právne bezvýznamným je aj tvrdenie navrhovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko v ďalšom priebehu konania chcel predložiť dôkazy o výške vzniknutej majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, nakoľko povinnosťou účastníka konania je podľa § 120 ods. 1 O.s.p. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Navrhovateľ si túto povinnosť nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku ani v návrhu na začatie konania nepoukázal a tento v priebehu prvostupňového konania (a napokon ani v odvolacom konaní) súdu nepredložil. Súd prvého stupňa preto správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. o veci rozhodol len na základe listinných dokladov predložených do momentu jeho rozhodnutia účastníkmi konania. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je k námietkám navrhovateľa o arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa možné konštatovať, že odvolaním napadnuté rozhodnutie uvedeným požiadavkám vyhovuje a námietky navrhovateľa sú nedôvodné a nepodložené. V danom konaní sa navrhovateľ svojim návrhom domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Štát (Slovenská republika), ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci (okrem orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy) a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, § 3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona o.i. aj nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, nezákonným rozhodnutím (nezákonne vydaným). Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia škody, nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, nezákonné rozhodnutie, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. l písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky), rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Odvolací súd sa po oboznámení s obsahom spisu stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa o tom, že v posudzovanom prípade navrhovateľ nepreukázal nesprávny úradný postup exekučného súdu v zmysle ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v súvislosti s ktorým by mu vznikla tvrdená škoda a nemajetková ujma. Nie je opodstatnený názor odvolateľa, že súd prvého stupňa ignoroval jeho tvrdenia týkajúce sa majetkovej škody. V tomto ohľade poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvého stupňa vysvetlil, prečo nepovažuje návrh v časti náhrady majetkovej škody za dôvodný. Odvolací súd dodáva, že ak navrhovateľovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetnej konkrétnych exekučných veciach vznikla škoda, mal ju vyčísliť a i preukázať v konkrétnej výške. Nie je možné vychádzať z jeho ničím neoverených a nepreukázaných tvrdení - navrhovateľ totiž výšku škody vyčíslil paušálne bez viazanosti na konkrétny nesprávny úradný postup exekučného súdu v danej veci. Výška škody tvrdená navrhovateľom nie je preukázateľná a overiteľná z dôvodu, že navrhovateľ škodu nevyčíslil na podklade preukázateľného zníženia jeho majetku, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ale ju vyčíslil paušálne. K náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ uvádzal, že situácia vyvolaná nesprávnym úradným postupom exekučného súdu ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Navrhovateľ však tieto svoje tvrdenia nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že neexistencia účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov jeho riadiacich orgánov a u jeho vlastníkov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo, treba poukázať na to, že sám navrhovateľ nevyužil zákonné možnosti - vydanie rozhodnutia neurgoval a ani nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Okrem toho, v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby podieľajú, pretože im nevzniká ujma priamo a chýba tu príčinná súvislosť (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011). S ďalšími odvolacími námietkami navrhovateľa, v ktorých reagoval na procesný postup súdu prvého stupňa nevyplývajúci z obsahu spisu a ani z odôvodnenia rozhodnutia (námietky týkajúce sa zamietnutia jeho návrhu na prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR, námietka o tom, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania) sa odvolací súd nezaoberal. Uvedené len preukazuje to, že navrhovateľ v danej veci pri podaní odvolania postupoval formalisticky, bez zohľadnenia konkrétnych skutkových okolností daného prípadu a skutkového a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa; na základe uvedeného nie je možné jeho postup v odvolacom konaní hodnotiť inak, ako šikanózny výkon práva. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa (vrátane správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa) podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.